Materstvo a rodičovstvo sú v našej spoločnosti často vykresľované ako naplnenie života, ako vrchol šťastia a najväčší dar. Prevláda očakávanie, že každá žena sa stane matkou a bude túto rolu s láskou a prirodzenosťou prijímať. Avšak realita je oveľa komplexnejšia a zahŕňa široké spektrum emócií, medzi ktorými sa môžu objaviť aj pocity ľútosti. Tieto myšlienky sú často sprevádzané obrovským pocitom viny a strachom z odsúdenia. Spoločensky by sme mali uznať, že nie každý sa narodí rodičom a nie každý rodičom musí byť. Niektorí na to nemajú či si nevyvinú predpoklady. Táto téma je obrovským tabu, o ktorom sa málokto odhodlá verejne hovoriť. Tento článok sa ponára do hlbín týchto pocitov, snažiac sa o pochopenie a zmiernenie stigmy, ktorá ich obklopuje.
"Je to len obdobie, prejde to": Bežné výzvy rodičovstva a vyčerpanosť
Mnohí rodičia potvrdzujú, že pocity preťaženia a únavy sú neoddeliteľnou súčasťou rodičovského života. Aj keď často zaznieva veta "Je to len obdobie. Sú malé a ty si vyčerpaná. Je prirodzené, že ti napadnú takéto úvahy. Bude dobre," pre rodičov v danej chvíli to môže byť mimoriadne náročné. Občas zalutujú, ale objektívne majú život s dieťaťom bohatší. Tieto myšlienky, ktoré sa občas vlúdia do mysle, sú podľa mnohých len prejavom vyčerpania a únavy. Môžu prísť vtedy, keď človek melie z posledného, alebo keď ho dieťa nepocúva a po 1567x musíte robiť či vysvetľovať to isté. Rovnako tak môžu nastať, keď rodičovi prepína z detských pesničiek, keď dieťa nechce jesť, alebo keď vymýšľa. Niektorí otvorene priznávajú, že ich to vie poriadne vynervovať, deti vedia niekedy neskutočne vynervovať rodiča, aj rodiča bez akéhokoľvek psychického problému.
Mnoho matiek priznáva, že nelutuje, že má dieťa, ale samozrejme by chcela mať aj pár hodín bez neho a nielen tie, čo je v práci. Nie každá mama má deti kam odložiť a ísť napríklad ku kaderníčke a podobne. Je prirodzené túžiť po chvíľach oddychu a regenerácie, ktoré boli pred príchodom detí samozrejmosťou. Život pred dieťaťom bol tak neuveriteľne bezstarostný. Pocit, že sa všetko krúti okolo detí a vlastné potreby idú bokom, je pre mnohých rodičov zaťažujúci.
Obzvlášť náročné je to pre rodičov, ktorí majú deti krátko po sebe. Jedna mama zdieľa svoju skúsenosť s tromi deťmi v priebehu dva a pol roka: po prvom dieťati sme chceli druhé, nech rastú spolu, a bum dvojičky. Neľutuje, samozrejme, nikdy by si to nedovolila, všetky boli na prvú šupu, bez komplikácií, sú zdravé všetky tri, ale stále je tu ALE, niekedy má pocit, že to nedáva, že sme mali ostať pri jednom, potom má výčitky voči malkačom, že vôbec tak uvažuje. Ľúbi ich a dvojičky bol vždy jej sen, ale niekedy je toho moc. Ako keby stále čakala, že keď budú väčšie, bude to lepšie. Je to len fáza, kedy sú malé a rodič je vyčerpaný. Tri malé deti sú zaberák. Takéto myšlienky po ťažkom dni nie sú podľa mňa nič výnimočné. Iná matka s podobnými skúsenosťami hovorí, že sú chvíle, keď si povie, že nám tie dve fakt stačili. Sú chvíle, keď si povie, že darujem všetky deti. A potom je tu zase to, čo už bolo povedané. Každá mama má také myšlienky, hlavne taká, čo má 3+ deti a venuje sa im naplno.
Mnohí však napriek týmto náročným chvíľam potvrdzujú, že by si život bez detí nevedeli predstaviť. Ako hovorí jedna z mamičiek: Ani nie, že ľutovala, skôr rozmýšľala, aké by to bolo bez nich…a dospela som k tomu, že keby som ich nemala, tak určite ľutujem, že ich nemám a rozmýšľala, aké by to bolo, ich mať. Život bez detí si viacerí predstavujú ako prázdnotu, nudu, nezmyselnosť, ticho ako v hrobe. Majú radi ten život plný podnetov s deťmi. Napriek všetkému veria, že deti veľmi rýchlo rastú a je to taká pekná životná skúsenosť, neprenosná, neskutočne veľa ich naučili a čo to aj o ich dokonalosti, a bolo by im ľúto toto nezažiť.
Hlboké korene ľútosti: Kedy ide o viac ako len únavu
Zatiaľ čo mnohí rodičia prežívajú len prechodné pocity vyčerpanosti, ktoré si občas zmýlia s ľútosťou, existuje aj skupina ľudí, pre ktorých sú tieto pocity hlbšie a trvalejšie. Sú to rodičia, ktorí aj napriek tomu, že svoje deti nadovšetko milujú a starajú sa o ne, prežívajú pocit, že rola matky alebo otca ich nenaplnila, ako očakávali. Jeden otec napísal, že byť rodičom si vyžaduje neuveriteľný talent a on ten talent nedostal. Najbližšie k jej pocitom je asi to, že materstvo ju nenapĺňa, že ním neobjavila žiadnu skrytú komnatu svojej osobnosti, že ju deprimuje oslava materstva, ktorá je ešte stále všadeprítomná. Chýba jej sloboda a nemyslí tým slobodu robiť, čo chce a nemusieť brať ohľad na deti, ale skutočne hlbokú slobodu.
Niekedy sú tieto pocity spojené aj s prežitými traumami. Jedna z matiek raz v živote ľutovala, keď videla vlastné dieťa trpieť v bolesti (vážny úraz). Vtedy si povedala, že druhé dieťa už v živote nechce, keď sa jej má pred očami zopakovať, čo videla a zažívala. To však nevedela, že už pár dní živila v sebe ďalší nový život. Okrem iného pred úrazom sa skôr ľutovala, že je unavená atď, ale po úraze berie materstvo ako dar, ani nočné vstávanie jej nevadí, ani vzdor, ani plač, celé to berie úplne inak a užíva si všetko so všetkým, aj keď je to občas náročné. Tieto skúsenosti môžu navždy zmeniť pohľad na rodičovstvo a zvýrazniť zraniteľnosť, ktorú rodičovstvo prináša. Iná mama vyjadrila podobnú obavu: keby som sa vedela rozhodnúť odznova s tým, že viem to, čo viem, nechcela by som ich. Nie preto, že je to často veľmi náročné a určite bude postupne ešte náročnejšie, ale preto, že už vie, ako je po ich narodení zraniteľná. A nikdy to neskončí, ani keď budú mať 15, 35 alebo 55.
Môj otec zomrel, keď som mala 7 a úplne život si pamätám, ako strašne babička - jeho mama na pohrebe plakala. Vtedy som nechápala prečo, mala som pocit, že najviac plakať mala moja mama, ale teraz už rozumiem a nechcem si ani omylom predstaviť, aký život by to bol, keby sa môjmu dieťaťu niečo stalo. Tieto hlboké obavy o budúcnosť a bezpečnosť detí v tomto svete tiež prispievajú k úvahám, či bolo dobré ich mať a vystaviť ich tomu.
Pocity ľútosti môžu byť prítomné aj u rodičov, ktorí deti vrúcne milujú a snažia sa im byť dobrými rodičmi. Jeden rodič napísal: „Milujem svoje deti a chcem pre ne len to najlepšie. Ale nenávidím byť matkou. Som netrpezlivá, ľahko sa nahnevám… Hovoria mi, že som dobrá matka, mám šťastie, že mám manžela dobrého otca… Túžim ale späť po tom živote, keď som mala dvadsať…“ Ďalší dodáva: „Cítim sa ako chytená do temnej hlbokej diery, z ktorej sa nedokážem dostať bez pomoci. Cítim sa tak zle a neprirodzene. Ovplyvňuje to moje materstvo veľmi negatívnym spôsobom…Moja dcéra je úžasná, ale práve preto cítim obrovskú vinu. Cítim sa konštantne vinná, že nie som rodič, akého by si zaslúžila. Dokonca aj keď všetko robím správne a snažím sa byť dobrým rodičom, tá vina - cítim ju, pretože ľutujem, že som sa stala rodičom. Nie preto, že by som zlyhala ako rodič, ale preto, že ním nechcem byť.“ Tieto úprimné výpovede ukazujú, že vnútorný konflikt medzi láskou k dieťaťu a nenaplnením v rodičovskej roli je veľmi bolestivý a reálny.
Spoločenský tlak a tabu: Prečo sa o ľútosti nehovorí
Hovoriť o ľútosti v súvislosti s deťmi je pre mnohých rodičov nepredstaviteľné. Štúdie ukazujú, že rodičov, ktorí prežívajú ľútosť, je viac, ako by sme si mysleli, čo je spôsobené tým, že o tejto téme sa málokto odhodlá verejne hovoriť. Dôvod je prostý: okamžité a tvrdé odsúdenie. Ak niekto nahlas vysloví ľútosť, že sa stal rodičom a mal deti, prvé, čo vás napadne, je: Ako môže niekto povedať niečo také strašné? Veď deti sú dar! Nevďačník, sebec, nerozumný… To je odsúdenie. Dôkazom je odsúdenie a celkovo neochota rodičov rozprávať o tejto tematike. Ak sa náhodou objavia ľudia, ktorí nahlas vyslovia myšlienku, že deti v živote mať nechcú, sú považovaní za nezrelých, nenormálnych, nevyspelých.
Pocity odporu k rodičovstvu a deťom nie sú podľa odborníkov také nezvyčajné. Len sa o nich nerozpráva a mnohí ich zapudzujeme. Spoločenská norma diktuje, že materstvo je najvyššou formou naplnenia a šťastia, čo vytvára obrovský tlak na jednotlivcov, ktorí sa s týmto ideálom nestotožňujú. Jedna žena hovorí: „Bojím sa o tom hovoriť s blízkymi, lebo viem, čo bude nasledovať. Reči, že som sebecká, šibnutá, o čo mi vlastne ide, čo mi vlastne chýba a čo nie som ticho a neteším sa, že mám dve krásne deti, veď toľko ľudí túto výsadu nemá.“ Navonok je mama, ktorá sa o deti stará, trávi s nimi veľa voľného času, zaujíma sa, čo prežívajú, chce vedieť, čo ich baví. Ale vo vnútri vie, že je to nasilu a preto, že sa to od nej očakáva, a preto, že tak sa správajú mamy z jej sociálneho prostredia a takmer všetky jej kamarátky. Je to náročné.
Prečítala možno stovky kníh o rodičovstve aj o tom, že naša predstava, že každá žena sa narodí s materinským inštinktom, sa neopiera o realitu a je to skôr presadzovanie nejakého sociálneho konštruktu ako čosi „biologické“. To tušila, ale nikdy by si nepomyslela, že bude jednou z tých žien, ktoré materstvo zvlášť neteší. Tento rozpor medzi vnútorným prežívaním a vonkajšími očakávaniami vedie k pocitom izolácie a osamelosti. Ivana, prípad, ktorý je podrobne opísaný v podkladoch, roky nebola šťastná, respektíve nie je šťastná ani dnes, napriek ideálnym podmienkam. Po skutočne poctivej a tvrdej konfrontácii samej so sebou zistila, že svoje pocity nešťastia a nespokojnosti spája s tým, že má deti.
Úľava často prichádza s anonymným zdieľaním na internete, kde Ivana objavila uzavreté skupiny, v ktorých sa ľudia zdôverovali s tým, že ľutujú, že majú deti. Netvrdí, že ju to potešilo, ale prišla akási úľava, že v tom nie je sama. Terapeut potvrdil, že ide o celkom normálny a u väčšiny rodičov zažívanejší pocit, než si myslí, ale je tu obrovské tabu okolo tejto témy, že nenávidíte byť rodičom. To je v ostrom kontraste s tým, čo nastalo po tom, čo nabrala odvahu a zverila sa jednej kamarátke, ktorá ju okamžite odsúdila. Táto skúsenosť len potvrdzuje potrebu otvorenejšej a empatickejšej diskusie o rodičovstve, ktorá by umožnila rodičom cítiť sa vypočutí a akceptovaní.
Okolnosti ako katalyzátor ľútosti: Nečakané tehotenstvá a partnerské problémy
Dôvody, pre ktoré ľudia ľutujú, že sa stali rodičmi, sú rôzne a často súvisia aj s načasovaním a s okolnosťami tohto míľnika. Niektorí ľudia sa jednoducho stanú rodičmi v príliš mladom veku, sú vzťahy, v ktorých sa tehotenstvo „pritrafí“ neplánovane, občas dokonca aj v štádiu, keď je vzťah narušený či smeruje k zániku. Mnohí sa stávajú rodičmi nechcene, nečakane, sú nepripravení na tento záväzok, alebo sa príliš ponáhľali. Jedna žena spomína: „Keď som otehotnela, necítila som nič iné len žiaľ. Plakala som, len manžel si myslel, že od šťastia. Tehotenstvo bolo peklo. Musela som kompletne zmeniť svoj život a vzdať sa snov.“
Chýbajúca podpora partnera je jedným z najčastejších dôvodov, prečo sa rodičia cítia preťažení a ľutujú svoje rozhodnutie. Na stránke Quora sa objavili príbehy rodičov, ktorých partneri týrali psychicky aj fyzicky a deti na to zneužívali, alebo ich jednoducho opustili, či sa odmietli podieľať na výchove. Keď stratia partnera a na deti je zrazu rodič sám, je to mimoriadne ťažké. Jedna mama sa zdôverila, že jej muž jej vždy frfle, že ako to môže povedať, ale má náročnejšie deti, krátko po sebe, žiadna babka, tetka na pomoc, stráženie či kočíkovanie. Áno, býva občas natoľko psychicky unavená a vyťažená, že sa sama ľutovala. To ale neznamená, že ich neľúbi.
Rodičia môžu tiež ľutovať, že mali dieťa s konkrétnym partnerom alebo partnerkou. Prípad, kde manipulatívny muž využíval dcéru proti matke, je toho jasným dôkazom: „Môj manipulatívny muž využíval našu dcéru proti mne… Ľutujem, že som ju mala. Najhoršie bolo, keď na mňa uprela tie nádherné modré oči, moje oči, a dívala sa na mňa s takou láskou, potrebou, bezmocnosťou…“ Takéto situácie hlboko narušujú rodičovské puto a vytvárajú obrovský vnútorný konflikt. Rodič môže milovať dieťa, ale nenávidieť okolnosti, ktoré viedli k jeho narodeniu alebo k náročnej výchove. Jeden rodič to zhrnul: „Musím povedať, že svoje deti milujem a nedokážem si predstaviť život bez nich. Sú mojou súčasťou a keby stratím jediné z nich, zanechalo by to vo mne obrovskú dieru, ktorá by ma zdevastovala. To, čo ľutujem, sú okolnosti, za ktorých som tieto deti mal a aký dopad malo rodičovstvo na môj život.“
Nedostatok pomoci rodiny alebo širšieho sociálneho prostredia môže situáciu ešte zhoršiť. „Poznám ľudí, ktorí hovoria, že mať deti nie je nič mimoriadne ťažké. Ale to sú tí, čo majú pomoc od rodiny. Ja žiadnu nemám… Mať deti bolo pre mňa jedno z najhorších rozhodnutí… Mám málo spánku… zmizla mi zo života zábava… Žiaden šport… žiaden sex… O návštevách divadla, reštaurácií ani nehovorím…. Ak takéto niečo vyjadríte, budete hlboko kritizovaní…“ Tento pocit osamelosti a nedostatku podpory je často dôvodom, prečo sa rodičia cítia vyčerpaní a ľutujú svoje rozhodnutie. Dieťa predstavuje obrovskú životnú zmenu, zmenu životného štýlu, prináša veľkú zodpovednosť a znamená bremeno. Pre mnohých sa stáva stopkou pre ambície a sny, najmä pre ženy, pre ktoré je to často ťažšie, čo sa týka práce, furt si treba obhajovať, že proste nemôžu robiť od nevidím do nevidím ako chlap.
Nenaplnené predstavy a očakávania: Keď dieťa nespĺňa "ideál"
Spoločnosť, kultúra a rodina často formujú naše predstavy o tom, aké by mali byť naše deti a aký by mal byť náš život s nimi. Keď sa realita líši od týchto predstáv, môže to viesť k pocitom sklamania, frustrácie a dokonca ľútosti. Dôvodom môže byť, aj keď dieťa nespĺňa predstavy rodiča, miesto dievčatka sa narodil chlapec, miesto športovca intelektuál, s ktorým si zrazu rodičia nevedia vybudovať vzťah, nerozumejú si, nemajú spoločné záujmy, pritom deti chceli ako partnerov, hanbíme sa za ne. Tieto myšlienky sú opäť vnímané ako tabu a rodičia sa ich boja vyjadriť.
Rovnako náročné sú situácie, keď sa dieťa narodí s nejakým postihnutím alebo závažnou diagnózou. Jedna matka spomína, že jej je ľúto len to, že jedno nie je úplne zdravé, čo ich dosť obmedzuje. To by bol jej život pre ňu už celkom dokonalý a nič by jej nechýbalo. Iná matka, ktorá videla rodinu s chorým chlapcom, ktorý podľa nej (nevie, akú má diagnózu) nebude chodiť, hovoriť, keďže ho nosili len na rukách, si ešte viac uvedomuje, čo znamená mať zdravé dieťa a byť vďačná za všetko, čo má. Hoci tieto pocity ľútosti sa týkajú okolností a stavu dieťaťa, nie samotnej jeho existencie, stále sú emocionálne veľmi zaťažujúce.
Niektorí rodičia priznávajú, že si jednoducho uvedomili, že nemajú "talent na rodičovstvo". Jeden otec napísal: „Naučil som sa, že byť rodičom vyžaduje neuveriteľný talent a pokiaľ ho nemáte, bojujete s tým celý život… Napríklad taký detský plač. Je to jedna z najhrôzostrašnejších vecí v celom vesmíre. Aby ste ho vypli, to je ako riešiť ťažkú matematickú rovnicu… Milujem svoje deti celým srdcom, ale to je ešte horšie, pretože všetko, čo sa stane vaším deťom, vás bolí stokrát viac… Jednoducho som sa nenarodil ako rodič.“
Tento vnútorný pocit nedostatočnosti a neschopnosti vykonávať rodičovskú rolu podľa vlastných predstáv alebo spoločenských očakávaní je veľmi reálny. „Ľutujem, že som bola taký hrozný rodič. Pokašľala som to. Môj syn si zaslúžil viac, než som mu bola schopná a ochotná dať…. Ľutujem, že som mala deti, pretože som nebola pripravená, bola som príliš sebecká, aby som sa starala o pocity druhých a ľutujem to aj preto, že rodičovstvo je taká ťažká práca, dôležitá a ja som ju nedokázala robiť správne.“ Tieto úprimné výpovede zdôrazňujú, že ľútosť nie je len o nechuti k dieťaťu, ale často o nespokojnosti so sebou samým v roli rodiča.
Mnohí rodičia sa cítia ako herci, ktorí hrajú rolu, ktorá im neprislúcha. „Podľa mňa by polovica matiek na celom svete nemala deti, keby si mohla vybrať ešte raz. Ja som jedna z nich. Mňa totiž k myšlienke mať deti viedli rodičia, kultúra, náboženstvo, spoločnosť…“ Hoci deti sú považované za dar a darom skutočne sú, mnohí rodičia sa k deťom vyjadrujú ako k bytostiam, ktoré neskonale milujú a ich absencia by im zdevastovala život, no čo keď sa necítia byť rodičom a túto úlohu vykonávajú len ako herci? Je dôležité rozlišovať medzi láskou k dieťaťu a pocitom naplnenia z rodičovskej roly.
Pohľad z druhej strany: Deti rodičov, ktorí ľutovali
Problém ľútosti rodičovstva má aj svoju druhú stranu - pohľad detí, ktoré vyrastali s vedomím, že ich rodičia ľutovali, že ich majú. Tento aspekt je mimoriadne bolestivý a poukazuje na dlhodobé dôsledky neadresovaných pocitov rodičov. Prípad dieťaťa rodičov, ktorí nechceli deti, je svedectvom toho, že aj keď rodičia môžu byť inak dobrí ľudia, ich vnútorný konflikt môže ovplyvniť životy ich potomkov. „Moji rodičia sú dobrí ľudia… Ale ľutujem, že ma mali. Môj otec má psychickú poruchu a je alkoholik, kompletne stratený v živote. Moja matka je neurotička a trpí depresiou…“
Keď toto dieťa ako 14-ročné poslali žiť k babke, prišlo na to, že nechceli byť rodičmi. Bolo z toho tak nešťastné, že bolo vlastne bremenom, tak sa im snažilo vyhýbať a veľa pracovať. Matka žila celý čas s pocitom viny, myslí, že ho stále cíti. Otec už zomrel a ako sa cítil on, nevie. Napokon muselo samo bojovať so schizofréniou. Odkedy sa to matka dozvedela, nasťahovala sa k nemu a začala viac pomáhať. Ich vzťah sa zlepšil, keď zistila, že potrebuje pomoc. To pomohlo, aby sa aj ono stalo lepšou dcérou/synom. Neviní ju z toho.
Tento príbeh zdôrazňuje, aké dôležité je, aby sa o týchto pocitoch hovorilo otvorene a hľadala sa pomoc. Suma sumárum ide zvyčajne o problém rodičov. Deti za nič nemôžu a ak už existujú, mali by sa cítiť milované a to bezpodmienečne. Pocity ľútosti rodičov nie sú vinou detí, ale ich vlastným vnútorným bojom. To, čo by však človek po prečítaní príbehov mal cítiť, je tá jediná emócia, ktorá nám v spoločnosti väčšinou chýba - empatia, súcit a ešte pridajme porozumenie. Rodičia - my všetci - potrebujú byť vypočutí a ich pocity akceptované, hoci s nimi nemusíme súhlasiť.
Ak rodič prežíva takéto pocity, je dôležité si uvedomiť, že vo všetkých týchto prípadoch ide o problémy, ktoré sa dajú riešiť - rodič však musí popracovať sám na sebe, odpojiť sa od svojich očakávaní, vyhľadať pomoc - priateľov alebo odborníkov, nebáť sa o pomoc požiadať a reorganizovať si život tak, aby sa nemusel vzdať snov. Ak ide o deti, ktoré sa narodili s autizmom či nejakým postihnutím, rovnako je dôležité obrátiť sa na odborníkov a pre seba vyhľadať terapeuta. Tieto kroky sú nevyhnutné nielen pre duševné zdravie rodiča, ale aj pre blaho dieťaťa.
Komplexnosť rodičovských pocitov: Spektrum od prázdnoty po najväčšie šťastie
Skúsenosti s rodičovstvom sú tak rôznorodé, ako sú rôznorodí samotní ľudia. Kým niektorí prežívajú hlboké pocity ľútosti, iní ju nikdy nezažili a pre nich sú ich deti najväčším šťastím. Jeden z príspevkov jasne hovorí: "Nikdy! ❤️ Naozaj si neviem predstaviť odpovedať inak na túto otázku." Iní zase potvrdzujú: "Nie, nikdy ani sekundu. Je pre mňa česť a radosť byť matkou takým deťom, ako sú tie naše." Pre týchto rodičov je život bez detí nepredstaviteľný a prázdny. „Nie. Vždy, keď si predstavím život bez našich detí, tak pocity sú prázdnota, nuda, nezmyselnosť, ticho ako v hrobe. 😀 Mám rada ten život plný podnetov s deťmi.“
Napriek tomu sa v mnohých rodičoch miešajú protichodné pocity. Často sa objavujú myšlienky o tom, aký by bol život bez detí: „Ľahší, ale smutnejší a prázdnejší…“ alebo „Aspoň raz do týždňa. Ale aj tak by som ho nedala za nič na svete.“ Tieto vyjadrenia ukazujú, že láska k deťom je často bezhraničná, aj keď je sprevádzaná náročnými chvíľami. Ide o ten pocit, že som deti nemal mať, a nie, že si želám, aby som ich nemal.
Pre niektorých je rodičovstvo nesmierne motivujúce. Jedna matka hovorí: „Mňa syn veľmi motivuje, tým, že existuje. Som usilovnejšia, zodpovednejšia… proste ma zlepšil, v momente, keď sa narodil.“ Vďaka nemu si dokonca postavila dom, aby mal strechu nad hlavou, čo by bez neho možno neurobila. Tento pohľad poukazuje na to, že deti môžu byť aj silným motorom pre osobný rast a dosahovanie cieľov.
Zaujímavý je aj pohľad na rozdielne vnímanie výziev medzi deťmi. Jedna matka, ktorá po prvej dcére moc nechcela ísť do druhého dieťaťa, nakoľko bola náročná a je náročná doteraz aj keď už má 11 - má takú ťažkú povahu, ale druhá dcéra je také milé stvorenie, objíme, poľutuje, ľúbi ich. Ale zas nemôže povedať, ako niektoré tu, že keď nemala deti, nudila sa, bolo to super obdobie a kebyže roky neplynú, tak by asi aj neskôr mala deti, ale tak vekovo už sa nedá odďaľovať. Toto potvrdzuje, že každé dieťa je jedinečné a prináša so sebou iné radosti aj výzvy.
Podľa psychológov by sa mala táto otázka otvoriť a my by sme sa mali otvorene rozprávať o realistických predstavách a obrazoch rodičovstva a materstva. Je dôležité pochopiť, že nie každý sa narodí s predpokladmi na rodičovstvo, a to je v poriadku. Všetci rodičia, bez ohľadu na ich pocity, si zaslúžia pochopenie, empatiu a podporu, aby mohli byť pre svoje deti čo najlepšími sprievodcami životom, aj keď je to občas o hubu.
Podpora a riešenia: Cesta k prijatiu a porozumeniu
Uvedomenie si a prijatie komplexnosti rodičovských emócií je prvým krokom k nájdeniu riešení. Hoci pocity ľútosti môžu byť desivé a sprevádzané obrovskou vinou, je dôležité vedieť, že nie sú neobvyklé. Terapeutom bolo potvrdené, že ide o celkom normálny a u väčšiny rodičov zažívanejší pocit, než si myslia, ale je tu obrovské tabu okolo tejto témy, že nenávidíte byť rodičom. To, čo títo rodičia majú spoločné, je, že svoje deti vrúcne milujú a snažia sa im byť dobrými rodičmi, no uvedomujú si, že ide o ich vlastný problém, vedia ho pomenovať a usilujú sa život si usporiadať. V každom prípade sa neboja povedať, že sa necítia byť rodičmi, nechcú nimi byť a ako rodičia sa ani nenarodili.
Riešením je aktívne vyhľadávanie podpory a reorganizácia života. Rodičia potrebujú mať čas pre seba, odpočinok a priestor na regeneráciu. „Ako matka som potrebovala aspoň jeden večer týždenne, kedy som odišla preč z domu a raz ročne víkend mimo domu.“ Ak je rodič psychicky vyčerpaný, je to normálne. Treba si uvedomiť, že vychovávať deti je veľmi náročné a takéto myšlienky po ťažkom dni nie sú podľa mňa nič výnimočné. Nemajte výčitky.
Dôležité je tiež odpojiť sa od spoločenských očakávaní a sústrediť sa na vlastné prežívanie. Mnoho rodičov sa cíti lepšie, keď ich deti vyrastú a nie sú už tak závislé. „Čím sú deti staršie, tým menej viny cítim… Neznášam, že ma tak potrebujú, že na mne závisia, že im musím slúžiť ako matka a manželka. Keď moje deti vyrastú, budem s nimi otvorene a úprimne hovoriť o tom, aké ťažké je byť rodičom. Hádam nebudem mať vďaka tomu žiadne vnúčatá…“ Táto úprimnosť môže otvoriť cestu k lepšiemu pochopeniu medzi generáciami a k zdravším rodinným vzťahom.
Ak pocity ľútosti pretrvávajú a výrazne ovplyvňujú duševné zdravie rodiča, je nevyhnutné vyhľadať odbornú pomoc. „Cítim sa ako chytená do temnej hlbokej diery, z ktorej sa nedokážem dostať bez pomoci. Cítim sa tak zle a neprirodzene. Ovplyvňuje to moje materstvo veľmi negatívnym spôsobom…“ Terapeut dokáže poskytnúť bezpečný priestor na spracovanie týchto emócií a pomôcť nájsť stratégie na ich zvládanie. Neznamená to, že ich neľúbite. Ak v sebe budete živiť smútok, ten vám zničí život. Zbavte sa ho. Bude to možno trvať, ale dokážete to, ak to budete chcieť dokázať.
Rodičovstvo je cesta plná protirečení, radostí aj prekážok. Nie je potrebné, aby bolo vždy dokonalé. Dôležité je byť k sebe úprimný, prijať aj tie nepríjemné pocity a vedieť, že s podporou a pochopením sa dá nájsť cesta, ako byť dobrým rodičom a zároveň žiť naplnený život.
tags: #lutujem #ze #som #mala #dieta