Na svete sú ľudia, ktorí veľmi túžia po deťoch, ale aj takí, ktorí ich k životu nepotrebujú. Niektorí však vlastné dieťa nemôžu mať alebo ani nechcú, a tak uvažujú nad adopciou. Pre niekoho je adopcia dieťaťa jedinou možnosťou, ako byť rodičom, pre iného zas dáva väčší zmysel než mať biologické dieťa. Avšak, väčšina ľudí si pod adopciou predstaví zdĺhavý proces, a niektorí vôbec netušia, aké sú podmienky adopcie na Slovensku. Tému priblížila psychologička a sociálna pracovníčka Mgr. Soňa Očkášová z organizácie Návrat o.z., ktorá už 14 rokov pôsobí v oblasti náhradnej rodinnej starostlivosti. Jej misiou je, aby všetky deti vyrastali v dostatočne dobrých, milujúcich rodinách. Soňa Očkášová vysvetlila, kto si dieťa môže osvojiť a prečo môže adopčný proces trvať aj niekoľko rokov. Fascinuje ju, ako veľmi môže človeka ovplyvniť detstvo a jeho najbližší ľudia počas prvých rokov života. Jej klientmi sú deti v náhradných rodinách a ich rodičia či budúci rodičia - adoptívni i pestúnski. Cieľom tohto článku je poskytnúť ucelený prehľad o procese adopcie, jeho právnych aspektoch, praktických krokoch a výzvach, s ktorými sa môžu budúci adoptívni rodičia stretnúť.
Právne vymedzenie adopcie a kľúčové rozdiely
Právny inštitút osvojenia, alebo adopcie dieťaťa, sa často nesprávne zamieňa s inými právnymi inštitútmi, akými sú poručníctvo a opatrovníctvo. Základným rozdielom medzi uvedenými právnymi inštitútmi je ten, že v prípade osvojenia ide o trvalú starostlivosť o maloleté dieťa, ktorá fakticky nahrádza rodičovstvo, kým inštitúty akými sú poručníctvo a opatrovníctvo sa aplikujú ad hoc a nemajú trvalý charakter. Hmotnoprávna úprava osvojenia sa nachádza predovšetkým v zákone č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ako aj v zákone č. 305/2005 Z. z. o sociálnoprávnej ochrane detí a o sociálnej kuratele a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Tieto zákony detailne definujú práva a povinnosti spojené s adopciou, ako aj samotný proces.
Osvojením vzniká medzi osvojiteľom a osvojencom rovnaký vzťah, aký je medzi rodičmi a deťmi. Medzi osvojencom a príbuznými osvojiteľa vzniká osvojením príbuzenský vzťah. Vzťah, ktorý je medzi rodičmi a ich deťmi, možno v zmysle uvedeného ustanovenia založiť osvojením. Vzťah osvojiteľa a osvojenca je teda rovnaký, ako vzťah rodiča a dieťaťa. Adopciou dieťaťa tiež vzniknú rovnaké príbuzenské vzťahy medzi príbuznými osvojiteľa a osvojencom. Zákon o rodine, prípadne ďalšie súvisiace právne predpisy, zakladajú rodičom zodpovednosť za starostlivosť o deti, priznávajú im určité práva a ukladajú im tiež povinnosti. Právny inštitút osvojenia je konštruovaný tak, aby aj osvojitelia niesli rovnakú zodpovednosť a mali rovnaké práva a povinnosti ako rodičia dieťaťa. Osvojitelia tak nadobúdajú rodičovské práva a povinnosti voči adoptovanému dieťaťu, ako sú napríklad vyživovacia povinnosť, povinnosť vychovávať a zastupovať maloleté dieťa, či spravovať jeho majetok.
Z uvedeného vyplýva, že adopcia dieťaťa je v slovenskom právnom poriadku chápaná ako výlučné, respektíve úplné, čo znamená, že dieťa sa stáva právoplatným členom rodiny osvojiteľa, respektíve osvojiteľov. Z tohto dôvodu nie je možné robiť akékoľvek rozdiely, napríklad pri dedení, medzi vlastnými deťmi osvojiteľa a osvojencom. Je to kľúčový aspekt, ktorý zaručuje plné začlenenie dieťaťa do novej rodiny a zabezpečenie jeho právnej istoty a rovnosti.
Kto si môže dieťa osvojiť? Podmienky a predpoklady
O osvojení rozhoduje súd na návrh osvojiteľa. Súdny proces je základným pilierom, ktorý zabezpečuje, že adopcia bude vykonaná v súlade so zákonom a predovšetkým v záujme dieťaťa. Aby sa niekto mohol stať osvojiteľom, musí splniť presne stanovené podmienky. Osvojiteľom sa môže stať len fyzická osoba, ktorá má spôsobilosť na právne úkony v plnom rozsahu, osobné predpoklady, najmä zdravotné, osobnostné a morálne, je zapísaná do zoznamu žiadateľov o osvojenie podľa osobitného predpisu a spôsobom svojho života a života osôb, ktoré s ňou žijú v domácnosti, zaručuje, že osvojenie bude v záujme maloletého dieťaťa. Táto podmienka sa nevzťahuje na ustanovenie § 100 ods.
Zákon o rodine upravuje nasledujúce podmienky, ktoré musí osvojiteľ splniť, aby bola adopcia dieťaťa v jeho záujme:
- Fyzická osoba: Osvojiteľom môže byť iba fyzická osoba.
- Spôsobilosť na právne úkony: Musí mať spôsobilosť na právne úkony v plnom rozsahu.
- Osobné predpoklady: Musí spĺňať osobné predpoklady, ktoré sú v zákone uvedené demonštratívnym, teda príkladným výpočtom. To znamená, že v zákone ustanovené osobné predpoklady môžu byť rozšírené o tie, ktoré nie sú explicitne uvedené, ako sú napríklad bytové, majetkové a iné predpoklady v praxi. Orgán sociálnoprávnej ochrany detí posudzuje osobnostné predpoklady osvojiteľa na osvojenie maloletého dieťaťa podľa ustanovení zákona o sociálnoprávnej ochrane detí.
- Zápis do zoznamu žiadateľov: Osvojiteľ musí byť zapísaný do zoznamu žiadateľov o osvojenie podľa osobitného predpisu, ktorým je zákon č. 305/2005 Z. z. o sociálnoprávnej ochrane detí a o sociálnej kuratele.
V prípade osvojenia dieťaťa ide de facto o fikciu rodičovstva. Keďže sa osvojením majú „suplovať“ rodičovské vzťahy, zákonná požiadavka primeranosti vekového rozdielu je legitímna. V praxi tak nemôže nastať situácia, že si 18-roční manželia osvoja 16-ročné dieťa. Medzi osvojiteľom a osvojencom teda musí byť náležitý vekový rozdiel, ktorý zabezpečuje, aby bol vzťah vnímaný ako rodičovský, nielen ako príbuzenský.
Koho možno adoptovať? Záujem dieťaťa ako priorita
Osvojiť možno len maloleté dieťa, ak je osvojenie v jeho záujme. Účelom právneho inštitútu adopcie je vždy najlepší záujem dieťaťa. Podľa slovenského právneho poriadku je možné adoptovať iba maloleté dieťa, čo znamená osobu, ktorá nedosiahla vek 18 rokov alebo neuzavrela manželstvo po dovŕšení 16 rokov so súhlasom súdu. Zákon o rodine nedefinuje, čo sa rozumie pod pojmom „záujem dieťaťa“, a preto je výklad uvedeného pojmu ponechaný súdom. Môže sa zaň považovať zlepšenie sociálnych, právnych a osobných pomerov maloletého dieťaťa, ktoré by adopciou získalo stabilné a milujúce rodinné prostredie.
Kto konkrétne môže adoptovať?
Zákon o rodine špecifikuje, kto môže maloleté dieťa osvojiť:
- Manželia: Osvojiť maloleté dieťa môžu manželia. V zmysle zákona o rodine je manželstvo zväzok muža a ženy. Ako spoločné dieťa si tak môžu adoptovať dieťa iba manželia. Žiadny iný pár, bez ohľadu na pohlavie, si nemôže osvojiť maloleté dieťa ako spoločné dieťa. Adopcie pármi rovnakého pohlavia u nás právne nie sú umožnené. Avšak, to sa rovnako týka aj párov rôzneho pohlavia, ktoré nie sú zosobášené.
- Jeden z manželov: Adoptovať môže aj jeden z manželov, ktorý žije s niektorým z rodičov dieťaťa v manželstve. Pomerne často sa stáva, že jeden z manželov mal pred vstupom do manželstva vlastné, prípadne osvojené dieťa. Uvedené ustanovenie spresňuje podmienky adopcie maloletého dieťaťa jedným z manželov, ktorý žije s niektorým z rodičov maloletého dieťaťa v manželstve, nakoľko ustanovuje, že na to, aby si takáto osoba mohla adoptovať dieťa svojho manžela, potrebuje jeho súhlas.
- Pozostalý manžel: Ďalšou možnosťou je osvojenie pozostalým manželom po rodičovi alebo osvojiteľovi maloletého dieťaťa.
- Osamelá osoba: V prípade osvojenia maloletého dieťaťa osamelou osobou ide skôr o výnimku, ktorá je odôvodnená záujmom dieťaťa, nakoľko v danom prípade vzniká neúplná rodina. Zákon hovorí, že žiadateľmi o osvojenie/adopciu môžu byť manželia alebo vo výnimočných prípadoch, ak je to v záujme dieťaťa, aj jednotlivec. Podľa skúseností Mgr. Očkášovej, na 5-6 manželských párov pripadá asi jedna až dve samožiadateľky. Výnimočne prichádza ako záujemca samožiadateľ.
Cesta k adopcii: Prvé kroky a adopčný proces
Aký by mal byť prvý krok na ceste za vytúženým dieťaťom pre pár, ktorý nemôže alebo nechce mať vlastné deti, a rozhodne sa pre adopciu? Prvým krokom na ceste k osvojeniu alebo pestúnskej starostlivosti je registrovať sa na úrade práce, sociálnych vecí a rodiny podľa miesta bydliska. Predtým je možné sa telefonicky alebo na osobnom stretnutí informovať a poradiť o postupe, napríklad na infolinke Návratu, prípadne po dohode aj na osobnom informatívnom stretnutí.
Je niekoľko ciest ako získať čo najviac informácií. Zhovárať sa s ľuďmi, ktorí majú čo do činenia s adopciou, ako sú mladí ľudia, ktorí boli adoptovaní, adoptívni rodičia, starí rodičia, ktorí zažili svoje adoptované vnúča, alebo pomáhajúci profesionáli, ktorí boli či sú oporou svojimi službami. Ako uviedol jeden pár, „Najprv sme zašli na Úrad a odovzdali všetky vyplnené tlačivá. Potom sme sa dozvedeli, že raz mesačne býva v našom meste Klub náhradných rodín. To bolo skvelé, pretože sme videli ozajstné adoptované deti a ozajstných adoptívnych rodičov.“
Konkrétne kroky pri podaní žiadosti zahŕňajú:
- Návšteva ÚPSVR: Navštíviť obvodný (okresný) Úrad práce sociálnych vecí a rodiny (ÚPSVR) v mieste vášho bydliska, konkrétne oddelenie sociálno-právnej ochrany. Pracovníčka alebo pracovník pre náhradnú rodinnú starostlivosť (ďalej len NRS) vám poskytne informácie potrebné k podaniu žiadosti. Objasní vám jednotlivé formy NRS, bude s vami hovoriť o dôvodoch a motivácii vášho rozhodnutia, o vašich predstavách o dieťati, odpovie vám na vaše prípadné otázky a vysvetlí vám, aké potvrdenia treba k žiadosti pripojiť.
- Podanie žiadosti: Žiadosť si potom podáte na Krajskom ÚPSVR.
- Sociálne šetrenie: Sociálna pracovníčka alebo sociálny pracovník uskutoční návštevu vo vašej rodine za účelom zistenia vašich bytových, rodinných a sociálnych pomerov. Adopcia - rovnako ako aj ostatné formy náhradnej rodinnej starostlivosti - je spojená s presným postupom, ktorý je daný zákonom. Ide o zabezpečenie náhradného rodinného riešenia pre dieťa, nad ktorým prevzal ochranu štát.
Príprava na náhradné rodičovstvo: Nevyhnutný krok
Po úvodných krokoch je potrebné absolvovať prípravu na náhradnú rodinnú starostlivosť v niektorom z akreditovaných subjektov, ako je Návrat a Úsmev ako dar, alebo na úrade práce, sociálnych vecí a rodiny. Príprava má zo zákona trvanie minimálne 26 hodín. Zahŕňa informácie o formách náhradnej rodinnej starostlivosti, o vývine dieťaťa a špecifikách náhradného rodičovstva, výchovných postupoch, právach dieťaťa a povinnostiach i právach náhradných rodičov.
Sociálno-psychologická príprava je od slova pripraviť sa. Je to postup určený Zákonom na ochranu detí, čo vám má pomôcť pripraviť sa na to, čo môže prísť v súvislosti so situáciou, v ktorej ste ešte nikdy neboli - ani vy, ani dieťa, ktoré k vám príde. Pre celý proces, cestu osvojenia - adopcie, platí, že je treba byť pripravený na vykročenie zo svojej komfortnej zóny. Človek, ktorý nikdy nebol rodičom, sa potrebuje postupne pripraviť na to, že sa mu zmení životný rytmus, priority, bude napĺňať potreby dieťaťa, dlhodobo a celodenne. Potreby detí, zvlášť ak sú to deti, ktoré zažili vážnu stratu a opustenie rodičami a mnohokrát aj ďalšie náročné udalosti vo svojom útlom veku, sú mnohoraké a môžu byť deťmi intenzívne prejavované.
Preto je dobré a dôležité byť osobnostne dobre vybavený na zvládanie záťaže a náročnosti, ktorú nová situácia s prijatým dieťaťom často prináša. Súčasťou prípravy je preto aj práca na sebe a vlastnom sebapoznaní, sebareflexia, získavanie vedomostí a skúseností pre nové rodičovské kompetencie. Je nutné počítať aj s otvorením sa - seba, svojej rodiny a domácnosti pre rozhovory i nevyhnutné návštevy. Takisto je potrebné vyhradiť si dostatočný čas na stretnutia v príprave.
Čakacie lehoty a očakávania budúcich rodičov
Po absolvovaní prípravy je záujemca o náhradnú rodinnú starostlivosť zaradený do zoznamu žiadateľov, ktorý spravuje úrad práce v príslušnom kraji. V tomto zozname čaká na „svoje“ dieťa. Bude oslovený pracovníčkami určeného úradu podľa poradia a kritérií, teda očakávaní, ktoré si stanovil v príprave.
Väčšinu ľudí pri adopciách zarazia čakacie lehoty na dieťa. Prečo sú také dlhé, keď toľko detí v centrách pre deti a rodinu, predtým detských domovoch, čaká na nový domov? Čakacie lehoty pri osvojení - adopcii sa odvíjajú od toho, o aké dieťa majú budúci náhradní rodičia záujem. Taktiež aj od množstva záujemcov v jednotlivých krajoch a aj počtu detí, ktoré čakajú na osvojenie a majú takzvanú právnu voľnosť.
Deti, ktoré čakajú v centrách pre deti a rodinu (CDR), sú mnohokrát voľné pre pestúnsku starostlivosť. Čaká ich tam ozaj mnoho, približne 4500. Veľakrát ide o súrodencov, dvoch či troch, ktorí pre svoje súrodenecké vzťahy potrebujú ísť do rodiny spoločne. Tieto deti sú v rôznom veku, menšie i veľké deti, ktoré sú pracovníkmi domovov pripravované, že by mohli ísť do náhradnej rodiny. Niekedy na tú „svoju“ rodinu čakajú v profesionálnej rodine, hlavne ak majú menej ako šesť rokov.
Problémom je, že väčšina ľudí, ktorí si prajú vziať dieťa z „domova“, má záujem o maličké bábätko, podobné tomu, aké by sa im narodilo. Takýchto detí je veľmi málo v pomere k počtom žiadateľov - budúcich náhradných rodičov. Preto sa na ne aj dlhšie čaká. Toto vytvára disproporciu medzi ponukou a dopytom, čo predlžuje čakacie doby pre tých, ktorí si želajú adoptovať dojča. Zatiaľ čo tisíce starších detí alebo súrodeneckých skupín čakajú na domov, nájsť rodinu pre najmenšie deti je výrazne ťažšie kvôli vysokému počtu záujemcov.
Dynamika procesu a prechod k pestúnskej starostlivosti
Stáva sa, že si jednotlivci alebo manželia osvojenie rozmyslia, napríklad z dôvodov zmeny priorít alebo po úspešných pokusoch o vlastné dieťa. Často sa však stretávame so situáciou, že sa manželský pár alebo samožiadateľ/ka stane po čase pestúnskym rodičom dieťaťa. Deje sa to vtedy, keď sú budúci náhradní rodičia v procese prípravy alebo aj po nej poučení o možnostiach a potrebách detí, ktoré čakajú na rodinu, a rozhodnú sa, že je pre nich pestúnstvo príležitosťou, ako sa starať o dieťa a realizovať sa v rodičovstve. Pestún sa stará o dieťa rovnako ako adoptívny rodič, teda celodenne, podľa veku a vývinových potrieb dieťaťa, ako aj podľa svojich najlepších možností.
Porovnateľnosť adopčného procesu na Slovensku s okolitými krajinami je značná, avšak s určitými špecifikami. Osvojenie ako forma starostlivosti je v okolitých krajinách menej časté, keďže vzdať sa dieťaťa nie je bežná vec. Mnoho detí v centrách pre deti a rodinu alebo detských domovoch, či už u nás, alebo v zahraničí, má nejakých rodinných príslušníkov, ktorí sa ale z rôznych dôvodov nemôžu, nevedia alebo nechcú o ne postarať. Preto je pre ne veľmi často jedinou cestou pestúnska starostlivosť, pri ktorej sa plnohodnotne o dieťa starajú pestúni. Biologická rodina však s dieťaťom nestratí navždy kontakt. Ak ide o adopciu, proces je u nás porovnateľný ako v zahraničí. Úskalie vidíme v dlhšom trvaní procesov a lehôt na súdoch, keď je dieťa už napríklad v rodine, ale proces od prijatia do starostlivosti až po osvojenie trvá niekedy neprimerane dlho.
Súhlas biologických rodičov a jeho význam
Na osvojenie je potrebný súhlas rodičov osvojovaného maloletého dieťaťa, ak tento zákon neustanovuje inak. Rovnako potrebný na osvojenie je súhlas maloletého rodiča maloletého dieťaťa, ak tento zákon neustanovuje inak. V prípade, že zákon o rodine neustanoví inak, je ďalšou podmienkou na adopciu dieťaťa súhlas oboch rodičov, teda osôb, ktoré sú v rodnom liste maloletého dieťaťa zapísané ako matka a otec. Nie je relevantné, či sú rodičia maloletého dieťaťa manželia alebo nie. Nakoľko súhlas s osvojením podľa tohto ustanovenia nie je viazaný na výkon rodičovských práv a povinností, rovnako (teda ak zákon o rodine neustanovuje inak) sa súhlas na osvojenie vyžaduje, aj v prípade, že je rodičom maloletého dieťaťa maloletá osoba.
Pokiaľ ide o formu súhlasu, musí byť udelený pred súdom a výslovne, bez podmienky a bez omylu, a musí byť urobený slobodne, vážne, určito a zrozumiteľne. Súhlas môže byť udelený konkrétnym osvojiteľom, tzv. individuálny súhlas, alebo všeobecne bez určenia konkrétnych osvojiteľov, tzv. blanketový súhlas. Blanketový súhlas s adopciou dieťaťa dávajú rodič, respektíve rodičia, často krátko po narodení dieťaťa, ak si uvedomujú, že sa o dieťa nebudú môcť alebo nebudú chcieť starať. Odvolanie udeleného súhlasu s adopciou dieťaťa je zákonom limitované. Uvedený súhlas síce možno odvolať, avšak len pokiaľ maloleté dieťa ešte nie je na základe rozhodnutia súdu umiestnené do starostlivosti budúcich osvojiteľov - do tzv. predosvojiteľskej starostlivosti.
Kedy súhlas rodičov nie je potrebný?
Prípady, kedy nie je potrebný súhlas rodičov alebo aspoň jedného z nich na adopciu dieťaťa, sú taxatívne upravené v ods. 2 a 3 tohto ustanovenia a v ustanovení § 102 Zákona o rodine. Súhlas rodiča sa nevyžaduje, ak:
- jeden z rodičov zomrel,
- nie je známy,
- bol pozbavený spôsobilosti na právne úkony v plnom rozsahu,
- bol pozbavený výkonu rodičovských práv a povinností, a to aj napriek tomu, že súhlas s adopciou dieťaťa podľa ods. 1 by inak bol potrebný.
Ďalšie prípady sú taxatívne upravené v zákone a zahŕňajú:
- Kvalifikovaný nezáujem o dieťa: Nastane vtedy, ak rodičia neprejavovali skutočný (nie iba formálny) záujem o dieťa po dobu najmenej šiestich mesiacov, ktorá musí uplynúť naraz a bez prerušenia. Príkladom formálneho záujmu je len občasná návšteva, ktorá nevytvára skutočnú citovú väzbu.
- Absolútny nezáujem o dieťa: Prípad, kedy napriek tomu, že neexistuje závažná prekážka, ktorá by bránila prejaveniu záujmu, rodičia neprejavia žiadny záujem o svoje dieťa v lehote najmenej dvoch mesiacov po narodení, ktorá musí rovnako ako v bode 1/ uplynúť naraz a bez prerušenia.
- Detský domov/Centrum pre deti a rodinu: Ak dieťa už bolo umiestnené do detského domova alebo centra pre deti a rodinu a rodičia prejavia nezáujem, môžu sa stanoviť podmienky pre adopciu bez ich súhlasu.
Osobný súhlas rodiča s adopciou musí mať písomnú formu a musí byť uskutočnený pred súdom alebo pred orgánom sociálnoprávnej ochrany, alebo pred povereným zamestnancom orgánu sociálnoprávnej ochrany v zdravotníckom zariadení, kde sa dieťa narodilo.
Pokiaľ na adopciu dieťaťa nie je potrebný súhlas rodičov adoptovaného dieťaťa a ani súhlas maloletého rodiča maloletého dieťaťa, chráni záujmy maloletého osvojovaného dieťaťa opatrovník ustanovený príslušným súdom. Opatrovník je ustanovený buď ako opatrovník, ktorý má vysloviť súhlas s osvojením, alebo je opatrovník ustanovený pre celé konanie o osvojiteľnosti, respektíve konanie o osvojenie. Funkcia tohto opatrovníka zanikne zo zákona, a to vykonaním právneho úkonu, na účely ktorého bol tento opatrovník ustanovený.
O splnení podmienok osvojiteľnosti maloletého dieťaťa rozhoduje súd na návrh orgánu sociálnoprávnej ochrany alebo aj bez návrhu. Po tom, čo si orgán sociálnoprávnej ochrany urobí záver o tom, že sú splnené podmienky osvojiteľnosti, je povinný podať na súd návrh na začatie konania o osvojiteľnosti.
Súhlas osvojovaného dieťaťa a medzištátne osvojenie
Požiadavka súhlasu maloletého dieťaťa s osvojením, pokiaľ je spôsobilé posúdiť dôsledky svojej adopcie, je v súlade s medzinárodnými záväzkami, ktoré pre SR vyplývajú z Dohovoru o právach dieťaťa. Je dôležité, aby súd zistil a rešpektoval názor dieťaťa, ak je jeho mentálny a emocionálny vývoj na to dostatočný.
Ďalšou hmotnoprávnou podmienkou adopcie dieťaťa je súhlas príslušného štátneho orgánu s osvojením. Táto podmienka sa však týka iba takzvaného medzištátneho osvojenia, konkrétne osvojenia štátneho občana SR do cudziny. Príslušným štátnym orgánom na udelenie súhlasu s takýmto osvojením je Centrum pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže. Ochrana dieťaťa pri medzištátnych osvojeniach je garantovaná záväzkami, vyplývajúcimi z Dohovoru o ochrane detí a o spolupráci pri medzištátnych osvojeniach. Tento dohovor zabezpečuje, že adopcie cez hranice sú vykonávané s maximálnou ochranou záujmov dieťaťa a prevenciou nelegálnych praktík.
Predosvojiteľská starostlivosť: Kľúčová fáza adaptácie
Ustanovenie § 103 Zákona o rodine upravuje už spomínanú predosvojiteľskú, čiže predadopčnú starostlivosť. Pred rozhodnutím súdu o osvojení musí byť maloleté dieťa najmenej po dobu deviatich mesiacov v starostlivosti budúceho osvojiteľa. Ďalšou z hmotnoprávnych podmienok adopcie maloletého dieťaťa je požiadavka, v zmysle ktorej budúci osvojiteľ, či už sú to manželia, manžel rodiča dieťaťa, pozostalý manžel alebo osamelá osoba, musí mať osvojované dieťa v starostlivosti najmenej deväť mesiacov pred rozhodnutím súdu o osvojení.
Počas uvedenej lehoty by sa malo dieťa v novom prostredí adaptovať a vytvoriť si sociálne a citové väzby. Osvojiteľ v rámci tejto lehoty preverí, či je schopný náležite sa starať o osvojované maloleté dieťa a poskytnúť mu tak všetku potrebnú starostlivosť na jeho zdravý vývoj. Ide o obdobie, ktoré má simulovať plnohodnotný rodinný život a umožniť obom stranám - dieťaťu aj budúcim rodičom - overiť si kompatibilitu a schopnosť vytvoriť hlboký a trvalý vzťah.Existuje však výnimka z povinnosti splniť hmotnoprávnu podmienku minimálne deväťmesačnej predosvojiteľskej starostlivosti pred rozhodnutím súdu o adopcii dieťaťa. Ak sa pestún rozhodne osvojiť maloleté dieťa, ktoré mu bolo zverené do pestúnskej starostlivosti, nevyžaduje sa, aby pred rozhodnutím súdu o osvojení bolo maloleté dieťa v starostlivosti pestúna podľa odseku 1, ak pestúnska starostlivosť trvala aspoň po túto dobu. Keďže zmyslom predosvojiteľskej starostlivosti je najmä preverenie schopnosti budúceho osvojiteľa náležite sa starať o osvojované maloleté dieťa, ako aj preverenie jeho materiálneho zabezpečenia, ktoré sú nevyhnutné pre splnenie základnej podmienky osvojenia, podľa ktorej osvojenie má byť predovšetkým v záujme dieťaťa, podmienka podľa ods. 1 ustanovenia § 103 ZR, t.j. starostlivosť o osvojované dieťa najmenej po dobu deviatich mesiacov pred rozhodnutím súdu o osvojení u týchto osôb nemusí byť splnená iba v prípade, že príslušná starostlivosť o osvojované dieťa trvala najmenej počas uvedenej doby.
Na rozsah práv a povinností budúceho osvojiteľa, ktoré má v rámci predosvojiteľskej starostlivosti, treba aplikovať ustanovenia § 45 a nasl. Zákona o rodine a ustanovenia § 48 a nasl. Zákona o rodine, ale iba v častiach, ktoré sa týkajú práv a povinností budúceho osvojiteľa a nie tých častiach, ktoré sa týkajú napríklad rodičovských práv a povinností biologických rodičov. Napríklad, podľa § 45 ods. 4, osoba, ktorej bolo maloleté dieťa zverené do náhradnej osobnej starostlivosti, je povinná vykonávať osobnú starostlivosť o maloleté dieťa v rovnakom rozsahu, v akom ju vykonávajú rodičia. Právo zastupovať maloleté dieťa a spravovať jeho majetok má iba v bežných veciach.
Zdravotný stav a psychická pripravenosť
Ustanovenie § 104 Zákona o rodine upravuje povinnosti súdu v rámci posudzovania účelu osvojenia. Súd je povinný na základe lekárskeho vyšetrenia zistiť, či zdravotný stav osvojenca a osvojiteľov nie je v rozpore s účelom osvojenia. Súd je v rámci konania o osvojenie povinný skúmať zdravotný stav osvojiteľa a osvojenca s cieľom posúdiť, či je ich zdravotný stav v súlade s účelom osvojenia. Z dikcie prvej vety uvedeného ustanovenia vyplýva, že orgánom, ktorý posudzuje súladnosť zdravotného stavu osvojiteľa a osvojenca, je súd, nie lekár.
Pochopiteľne, súd musí v rámci tejto činnosti vychádzať z lekárskych vyšetrení osvojiteľa a osvojenca. Konečný záver, či zdravotný stav osvojenca a osvojiteľov nie je v rozpore s účelom osvojenia, však prijíma súd, nikdy nie lekár. Úlohou lekára je poskytnúť súdu všetky podklady na to, aby túto otázku objektívne posúdil. Povinnosť absolvovať lekárske vyšetrenie za účelom stanoveným v tomto ustanovení by mal uložiť súd. Súd by mal tiež špecifikovať, aké vyšetrenia majú osvojiteľ a osvojenec absolvovať s cieľom objektívneho zistenia ich zdravotného stavu. V rámci týchto vyšetrení je nevyhnutné zistiť nielen telesný, ale aj duševný stav osvojiteľa a osvojenca. S výsledkami lekárskeho vyšetrenia je súd povinný oboznámiť zákonom ustanovený okruh osôb, ktorý je v porovnaní so Zákonom o rodine v Občianskom súdnom poriadku rozšírený na všetkých účastníkov konania, napríklad rodičov maloletého osvojovaného dieťaťa alebo poručníka, nielen na osvojiteľa a osvojenca, respektíve jeho zástupcu. Súd tieto osoby súčasne poučí o účele a obsahu výsledkov lekárskeho vyšetrenia.
Právne dôsledky adopcie: Zmena priezviska a nové identity
Jedným z najvýznamnejších právnych následkov právoplatného osvojenia maloletého dieťaťa je zánik práv a povinností medzi týmto osvojencom a jeho pôvodnou rodinou, teda biologickými rodičmi a ich príbuznými. Osvojením dieťaťa vzniká nový právny vzťah, ktorý je plne rovnocenný s biologickým rodičovstvom.
Osvojenec bude mať priezvisko osvojiteľa. Spoločný osvojenec manželov bude mať priezvisko určené vyhlásením snúbencov pri uzavieraní manželstva pre ostatné deti. Do právomoci súdu nepatrí rozhodovanie o budúcom priezvisku osvojenca. Odpoveď na otázku, aké priezvisko bude mať osvojenec, je upravená priamo v Zákone o rodine. Po tom, čo rozsudok o osvojení nadobudne právoplatnosť, osvojenec zo zákona nadobudne priezvisko osvojiteľa. Zákon o rodine upravuje aj situácie, kedy sú osvojiteľmi manželia.
Zákon o rodine neupravuje podmienky, ktoré musia byť splnené na to, aby mohlo dôjsť k zmene mena osvojovaného dieťaťa. Zmena mena osvojovaného dieťaťa je upravená v zákone č. 300/1993 Z. z. o mene a priezvisku. Osvojitelia majú právo do šiestich mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia o osvojení súhlasným písomným vyhlásením zmeniť osvojencovi meno, ktoré má zapísané v matrike, alebo mu určiť ďalšie meno. Táto možnosť umožňuje rodine plne prijať dieťa aj symbolicky, prispôsobením jeho identity novému rodinnému prostrediu.
Motivácie pre adopciu: Príbehy budúcich rodičov
Motivácie pre adopciu sú rôznorodé a často hlboko osobné. Mnohí budúci rodičia sa rozhodnú pre túto cestu z rôznych dôvodov, ktoré svedčia o ich túžbe poskytnúť domov a lásku dieťaťu v núdzi.
- Niektoré páry, podobne ako v uvedenom príklade, sa dlho trápili bezdetnosťou. "Dlho sme sa trápili našou bezdetnosťou. Po viacerých umelých oplodneniach padlo rozhodnutie," hovorí jeden z nich. Pre nich je adopcia svetlom na konci tunela a naplnením ich rodičovského sna. "Po umelých oplodneniach sme sa rozhodli pre adopciu," potvrdzuje ďalší príbeh.
- Iné rodiny už deti majú, ale cítia potrebu otvoriť svoj domov ďalšiemu. "Mali sme už syna a nemohli sme mať druhé dieťa," zdieľa skúsenosť jedna rodina, "boli sme vlastne taká bežná rodina, dvaja rodičia, dve staršie deti. Ale mali sme pocit, že je dobré ponúknuť domov aj tým, ktorí ho nemajú."
- Osamelí jednotlivci, najmä ženy, často nachádzajú v adopcii cestu k materstvu. "Žila som veľa rokov sama, postupne som strácala nádej na plnohodnotný vzťah s mužom. Vedela som isto, že chcem a dokážem byť mamou," popisuje svoj príbeh samožiadateľka.
- Adopcia sa niekedy stáva aj spôsobom, ako upevniť rodinné väzby a zabezpečiť právnu istotu pre dieťa v novej rodinnej konštelácii. "Zosobášili sme sa, keď mala jej dcérka 5 rokov. Chceli sme, aby vyrástla v úplnej rodine a aby mohla byť hrdá, že má otca," uvádza jeden z príkladov.
- V prípadoch, keď sú deti už v pestúnskej starostlivosti a biologická rodina neprejavuje záujem, sa adopcia javí ako logický ďalší krok. "Po dvoch rokoch pestúnstva, keď sa jeho biologickí rodičia neozývali, sme sa rozhodli ho adoptovať. Mal s nami vzťah a my s ním, zdalo sa nám to logické - už patril do rodiny," hovorí pestúnska rodina.
- Podobne, ak jeden z partnerov má deti z predošlého vzťahu, o ktoré sa biologický rodič nestará, adopcia môže poskytnúť stabilitu a pocit spolupatričnosti. "Môj manžel mal dvoch synov z predošlého vzťahu. Ich matka sa neozývala celé roky. Preto sme sa rozhodli spýtať sa ich na adopciu," zaznieva ďalšia motivácia.
Tieto príbehy ilustrujú hĺbku túžby po rodičovstve a odhodlanie ľudí poskytnúť domov a lásku deťom, ktoré to potrebujú.
Podpora biologických rodín ako prevencia umiestňovania detí do ústavov
Z mojich skúseností s prácou psychológa a sociálneho pracovníka v oblasti náhradnej rodinnej starostlivosti vyplýva, že v domovoch sú často deti, ktoré sú tam preto, lebo majú alebo mali rodičov s kumulovanými sociálnymi alebo zdravotnými problémami. Dobrou cestou by bolo, ak by jednotlivci i organizácie omnoho viac podporovali budúcich rodičov a čerstvých rodičov a rodiny, aby zvládli starostlivosť o deti a nemuseli sa rozhodovať, či sa vzdajú svojich detí, narodených či nenarodených.
Je nevyhnutné posilniť systém prevencie a včasnej intervencie, aby sa predchádzalo situáciám, kedy sa deti dostávajú do ústavnej starostlivosti. Pomôžme slobodným mamám starať sa o deti. Opýtajme sa rodičov, ktorí majú viac detí, čo by potrebovali. Ponúknime sa rodine so zdravotne znevýhodneným dieťaťom, že raz za čas postrážime dieťa. Tieto a podobné iniciatívy môžu výrazne prispieť k stabilite biologických rodín a znížiť potrebu náhradnej starostlivosti. Dlhodobým cieľom by malo byť zabezpečiť, aby každé dieťa mohlo vyrastať v milujúcom a stabilnom prostredí, ideálne v jeho pôvodnej rodine, ak je to možné a bezpečné. Adopcia je síce krásna a potrebná alternatíva, no jej potreba by mala klesať s rastúcou podporou zraniteľných rodín.
tags: #mam #adoptovane #dieta