Margita Figuli, významná slovenská spisovateľka, prekladateľka a autorka literatúry pre deti a mládež, patrí k popredným predstaviteľom modernej slovenskej prózy, najmä takzvanej lyrizovanej prózy. Jej tvorba zanechala nezmazateľnú stopu v národnej literatúre, pričom sa vyznačuje hlbokým ponorom do ľudských emócií, osudov a morálnych dilem, často zasadených do malebného, no drsného prírodného prostredia. Prostredníctvom svojich diel približuje čitateľovi nielen individuálne príbehy, ale aj širší spoločenský a historický kontext doby, v ktorej žila a tvorila.
Korene a Detstvo Poznačené Skúškami
Margita Figuli sa narodila 2. októbra 1909 vo Vyšnom Kubíne v rodine roľníka. Jej rodné meno bolo Figuliová, po sobáši prijala meno Šustrová, no do literárneho povedomia sa zapísala pod svojím dievčenským priezviskom. Narodila sa ako tretia dcéra Júlie a Jozefa Figuli. Otec bol z ďalšej dcéry sklamaný, keďže po dvoch dcérach celá rodina očakávala konečne syna. Margita Figuli o tom napísala: "Po narodení nebola som vítaným dieťaťom. Otec a celá rodina čakali po dvoch dcérach konečne syna. Zanevreli na mňa, ale i na matku Júliu." Tento úryvok z jej spomienkového románu Mladosť (1956) naznačuje, že detstvo Margity Figuli nebolo vôbec ľahké. Mala iba päť rokov, keď otec odišiel do prvej svetovej vojny. V diele Mladosť taktiež približuje svoje detstvo počas prvej svetovej vojny a náročné životné podmienky svojej rodiny: „No prichodilo nám všetkým ťažko robiť, i nám deťom od malička, a to kalilo naše šťastie. Bolo treba splácať dlžobu za nevydarenú cestu za more. Po príchode spoza mora dlžoba sa ešte rozrástla, lebo bolo treba myslieť na nejaký krov, na strechu nad hlavou.“ Táto skutočnosť je však dôkazom toho, že talent sa rodí v každej dobe, v každej životnej i sociálnej situácií.
Napriek počiatočným životným výzvam a rodinným očakávaniam, ktoré neboli v jej prospech, Margita Figuli získavala základné vzdelanie v rodisku, vo Vyšnom Kubíne a v Dolnom Kubíne. Ľudovú školu vychodila vo svojom rodisku. Po jej skončení nastúpila do nižšej triedy gymnázia v Dolnom Kubíne a tam začala chodiť aj do meštianky. Gymnaziálne štúdiá začala v Dolnom Kubíne, no maturovala na Obchodnej akadémii v Banskej Bystrici v rokoch 1924 - 1928. Po maturite odišla do Bratislavy. Chcela pokračovať v štúdiu, no jej pokus o štúdium maliarstva v Prahe jej nevyšiel. Zaujímavosťou je aj fakt, že Margita Figuli bola priamym potomkom Jana Amosa Komenského, čo podčiarkuje jej kultúrne a vzdelanostné korene.
Život medzi Financiami a Literatúrou: Kariéra a Osobné Rozhodnutia
Po skončení štúdií na Obchodnej akadémii nastúpila Margita Figuli ako anglická korešpondentka do Tatrabanky v Bratislave, kde pracovala v rokoch 1928 až 1941. Popri zamestnaní študovala na konzervatóriu hru na klavíri, čo svedčí o jej širokom spektre záujmov a umeleckom cítení. V roku 1939 sa Margita Figuli vydala za MUDr. Jozefa Šustra, očného lekára, ktorý pochádzal z Juhoslávie a neskoršie sa stal univerzitným profesorom. S manželom mali jediného syna Borislava. V manželstve našla popri láske porozumenie i podporu, čo bolo pre jej tvorbu nepochybne dôležité. S manželom Jozefom sa zoznámila pod viechou po skončení prednášky o M. Kukučínovi. Tento šarmantný muž si všimol peknú čiernovlasú ženu, jemnej porcelánovej tváre, striedmu v pohyboch i oblečení.
Rok 1941 znamenal pre Margitu Figuli zásadný zlom v jej profesionálnom živote. Z Tatrabanky ju z politických dôvodov prepustili. Príčinou bola jej časopisecky uverejnená, odvážna protivojnová novela Olovený vták (1940), v ktorej reagovala na napadnutie Poľska Nemeckom. Odvtedy sa venovala iba literárnej tvorbe. Preto počas vojnových rokov 1941 až 1945 žila vo Vyšnom Kubíne u Emílie Meškovej. Po vojne pôsobila vo výbore Zväzu slovenských spisovateľov. Od roku 1946 žila Margita Figuli so svojou rodinou v Bratislave, kde aj 27. marca 1995 vo veku 85 rokov zomrela. Jej rodný dom sa zachoval vo Vyšnom Kubíne dodnes, slúžiac ako tichá pripomienka jej začiatkov. Okrem svojho vlastného mena používala aj pseudonymy Morena a Oľga Morena, najmä pre svoje rané básnické diela.
Prvé Kroky v Literatúre a Vznik Lyrizovanej Prózy
Margita Figuli začala publikovať už v roku 1930. Poéziu uverejňovala v časopise Slovenská nedeľa a prózu v kalendároch Tatra banky. Neskôr publikovala aj v iných významných dobových časopisoch ako Elán, Slovenské pohľady či Živena. Knižne debutovala bibliofilsky vydanou novelou Uzlík tepla (1936), ktorá je vyznaním úcty k materinskému citu a v ktorej sa zračí čistá materinská láska. Táto novela sa veľmi zapáčila maliarovi Kolomanovi Sokolovi. Oficiálne sa však za jej debut považuje zbierka desiatich noviel Pokušenie (1937), kde zobrazuje jedinečnosť ľúbostných citov z okraja sociálnej spoločnosti. V jej raných prácach dominujú témy z prostredia sociálnej, zemepisnej či spoločenskej periférie, neskôr tiež láska, sociálny súcit a súčasné spoločenské problémy. Zameriava sa tu najmä na ženské hrdinky, rozoberá a vykresľuje ich vnútorný svet citov. Hrdinky sa snažia o nájdenie lásky a vlastného šťastia, no tieto snahy sa prelínajú so snahami o udržanie si mravnej čistoty v súlade s kresťanskou etikou. Poetikou štýlu sa týmito prácami zaradila do prúdu slovenskej lyrizovanej prózy. V neskorších vydaniach knihu rozšírila najskôr o tri nové novely a potom aj o časopisecky publikované prózy z 30. rokov. V prvom zväzku Vybraných spisov ich zhrnula do samostatného cyklu Mámivý dúšok.
Margita Figuli patrí k významným predstaviteľom modernej slovenskej prózy, najmä takzvanej lyrizovanej prózy, známej aj ako slovenský naturizmus. Tento literárny smer vznikol v ťažkom období 30. - 40. rokov dvadsiateho storočia, keď nad hlavami Európy visela hrozba fašizmu a druhej svetovej vojny. V tematickej rovine využívala legendické, mýtické a rozprávkové prvky. Spisovatelia, a teda aj Margita Figuli, pri písaní vychádzali z filozofie prírodného človeka. Postava prestáva byť spoločenská, je zžitá s prírodou, koná pudovo, nevie sa pretvarovať. Skutky a činy koná podľa svojej prirodzenosti, ako to zaznieva v replike: „…Ja som si síce robil inakšie plány, ale niekedy sa človeku nepodarí zahasiť horiacu hlavu.“
Charakteristickým znakom tohto štýlu je, že často nepoznáme pri hlavnom hrdinovi rodinu, pôvod, či miesto, odkiaľ prišiel. Typickým príkladom je hlavná postava Peter z jej najznámejšieho diela, ktorý je sirota a živí sa skupovaním dreva a ľudia si o ňom dlho myslia, že je tulák. „…sledoval som, ako sa po tých slovách menil výzor ich tvárí. Hneď sa otvorenejšie a prívetivejšie dali so mnou do zhovárky, keď som sa im predstavil ako gazda a keď mohli neveriť tým táračkám o tuláctve.“ Plynúci dej rozpoznávame podľa striedania dňa a noci, či ročných období, prípadne podľa veku postavy. Nie sme si vedomí, ktorý rok práve prebieha, či sa dej odohráva napríklad počas vojny. Miestom deja sú odľahlé samoty, lesy, salaše či rubárske chatrče. Pokiaľ sa dej odohráva na dedine, tak obyvatelia tvoria len kulisu pre hlavné postavy. Mesto je v naturizme ponímané ako synonymum zloby a špiny. Aj prvé stretnutie Petra so sokom Janom sa odohráva ďaleko od ľudských obydlí - na poľských hraniciach: „šiel som od poľských hraníc smerom na dolnú Oravu.“ Kľúčové scény sa odohrávajú väčšinou uprostred prírody, ďaleko od ľudí, čo zdôrazňuje spojenie postáv s elementárnymi silami prírody a ich osamelosť v dôležitých životných momentoch.
„Tri gaštanové kone“: Vrchol Naturistickej Prózy
Najznámejším a čitateľsky najúspešnejším dielom Margity Figuli je samostatne vydaná novela Tri gaštanové kone (1940), ktorá sa zároveň považuje za vrchol jej tvorby a patrí k vrcholným dielam slovenského naturizmu. Táto slovenská „legenda o láske“, ktorá hľadá harmóniu medzi vášňou lásky a realitou života, samostatne doteraz vyšla v trinástich vydaniach. V nej čitateľovi približuje príbeh klasického trojuholníka dvoch mužov a ženy, v ktorom napokon zvíťazí čistá láska. Táto novela v mnohom pripomína ľudovú rozprávku. Dej je pomerne jednoduchý, postavený predovšetkým na protiklade lásky. V tejto novele sa naplno rozvíjajú motívy naturizmu - z nich napríklad konflikt prírody a jej noriem s normami, ktoré si diktuje civilizácia. Figuli v tejto novele využíva prvky rozprávkovosti a legendickosti, ktoré prepojila so silným kresťanským cítením. Prelína sa tu ľúbostná línia s obrazom komplikovanej dobovej politickej situácie. Príbeh je rozprávaný v prvej osobe jednou z hlavných postáv, Petrom.
Stručný dej novely rozpráva o chudobnom, ale čestnom a statočnom Petrovi, ktorý sa zaľúbi do Magdalény, dcéry majetných krčmárov, s ktorou vyrastal. Aj ona opätuje jeho lásku navzdory matkinmu zákazu. Magdaléna je krutým a surovým Zápotočným. Magdaléna je rozhodnutá vytrvať v sľube, ktorý dala Petrovi - dohodli sa totiž, že Peter odíde do svojho rodného kraja a pripraví pre nich bývanie. Peter dodrží svoju časť dohody. No pri návrate sa dozvie, že Magdaléna je už vydatá za Zápotočného, ktorý ju zneuctil vo svätojánsku noc a tak ju prinútil k sobášu. Život s ním je však peklom, Zápotočný jej nemôže odpustiť, že si ho nezobrala z lásky. V manželstve ju týra, trýzni aj koňa, ktorý je spojivkom medzi ňou a Petrom. Napoly šialený mu chce vypáliť na brucho slovo „tulák“, tak pohŕdavo prezýva svojho soka. Nakoniec ho zviera v neznesiteľnej bolesti podupe a Zápotočný zomiera. Po veľkom utrpení sa obaja v tichosti zosobášili, lebo Peter si chcel doviesť Magdalénu do pripraveného bývania ako svoju ženu.
Novela je typická svojou kompozíciou rozprávky, kde hrdina, aby dosiahol svoj cieľ, musí splniť istú úlohu. Rozprávkový nádych má aj rozdelenie postáv na dobré (Peter, Magdalénin otec) a zlé (Jano Zápotočný a Magdalénina matka). Figuli tu zostáva verná svojej sústredenosti sa na vnútorný svet postáv, na ich vzájomné vzťahy. Vnútorný svet postáv je centrom celého deja. Čas deja nie je dôležitý (príbeh by sa mohol odohrávať v hociktorej dobe). Dôležitý je však motív koní. Kone symbolizujú čistotu, dobro, silu. Peter ako protipól Jano Zápotočného je pokojný, uvážlivý, všetky konflikty rieši s rozumom, bez násilia. „Tulák-popolvár“, to je prezývka, ktorou ho menuje lakomá Maliarička, Magdalénina matka. „Neviem, ako sa jej vplietol do myšlienok ten popolvár, ale mal som s ním naozaj niečo spoločného. …dnešných čias, vyslobodiť Magdalénu z moci jej matky a Zápotočného, lebo mne chýbal zázračný palošík.“ Rozprávkovým symbolom sú aj tri gaštanové kone, ktoré má Peter doviesť k Magdaléne na znak svojej lásky.
Figuli sa zameriava predovšetkým na vnútorné hodnoty. Na jednej strane lásky mravnej, ktorú zosobňuje kladný hrdina Peter. Autorka ho nevykreslila len ako dobrého, aj on má svoje temné chvíle. Nie je to len suchár, ktorý robí všetko správne, ktorý poučuje. Tiež napríklad vo svojom vnútri horí túžbou po Magdaléne, podstatné však je, že nad svoju vášeň postavil mravnosť. Je uvážlivý, nad svojim konaním rozmýšľa. Veľmi často je v situácii, keď môže ísť za svojím cieľom pudovo, priamo, obísť prekážky. Radšej však ide neschodnejšou cestou, ale opravdivejšou a správnejšou. Uvedomuje si svoje chyby a vie ich premôcť. Je odvážny, ale za svoju lásku bojuje čestnými prostriedkami. Hovorí: „Nebál by som sa postaviť proti nikomu z celého sveta, keby som mal istotu, že sa nevzoprieš ochrane mojich rúk. Odhodlal by som sa obnažiť si prsia a holé ich nadstaviť nožu, keby som ti tým pomohol. Nepocítil by som strach, i keby som sa mal biť za teba s takým surovým človekom, ako je Zápotočný.“ Peter je naozaj ochotný urobiť všetko pre Magdalénu. „Keď som si predstavil doterajšie jej trápenie, bol by som dal zabiť hneď na mieste, ak by som ju tým vykúpil.“
Na druhej strane stojí záporná postava Jano Zápotočný ako predstaviteľ lásky náruživej a násilnej, ktorá ho privedie do záhuby. Je falošný, nie sú mu cudzie žiadne úskoky. Netrápi ho, že podvádza svoju vyvolenú. „…veď ešte pred chvíľou zarážala ťa jeho povaha a mne samému nepáčia sa jeho spôsoby.“ Jano Zápotočný je vykreslený ako vyslovene zlý človek, živí sa pašeráctvom, zvádza dievčatá, aj keď je zasnúbený s Magdalénou, ba ju samu získa tak, že ju zneuctí. Týra zvieratá, ako vidíme v scéne: „Zápotočný vypaľoval ohnivým kutáčom na bok brucha koňovi slovo: tulák. Práve sme dobehli pred vráta, keď niesol ohnivý kutáč rovno ku koňovi, ktorý sa už vopred plašil a chvel.“ Magdaléna, hoci nesúhlasí s rodičmi, je pasívna a nevzoprie sa osudu, poslúchne ich a vydá sa za nemilovaného človeka. Postavy žijú silným citovým životom, sú plné lásky, konajú prevažne pudovo a živelne. Peter sa vyznáva: „…nevedel som si poradiť s návalmi citov v sebe. No sotva by si vedel poradiť ktokoľvek z ľudí na svete.“
Spisovatelia naturizmu, a teda aj Margita Figuli, využívajú umelecké postupy a prostriedky lyriky, ako sú lyrické opisy prírody zakomponované do deja. Príkladom je opis prostredia: „…Keď sme dobehli s Magdalénou na lúku pod horou a zastavili naše kone, práve vial ponad ňu tichý vietor, ktorý sa zdal pri mesačnom svetle ako postriebrený. Zaberal trávu na juhovýchod a nežne trepotal jej koncami. V tomto pohybe byliny šuchorili a zasa šumeli sťa víno pri nalievaní.“ Kľúčové scény sa odohrávajú väčšinou uprostred prírody, ďaleko od ľudí. Napríklad sľub Petra s Magdalénou, že na seba počkajú napriek všetkým protivenstvám, sa odohráva počas svätojánskej noci, keď im medveď naplaší koňa. Zanesie oboch ďaleko od ostatných: „Precválali sme hodný kus hory, kým sme sa dostali na úpätie, kde tiekol potok….Stade hybaj znova hore stráňou z druhej strany doliny, kým sme sa nedostali za kopec, ktorý nás chránil pred zlým zrakom cudzích….Pretože nebolo mnoho času, sklonil som sa nad ňu a povedal som jej hneď prosto a s odvahou, nech sa už robí potom, čo chce: „Viem, že si nešťastná, Magdaléna, a preto by som ťa chcel urobiť šťastnou, lebo si to zaslúžiš….“
Najčastejšími útvarmi naturizmu je novela alebo poviedka, pretože dejová línia je slabá. Tým, že hrdina býva obvykle v horách, je samotár, ťažko vznikajú také vzťahy a prepojenia ako v románe. Aj v Troch gaštanových koňoch vystupujú vlastne traja výrazní hrdinovia - Peter, Magdaléna a Jano Zápotočný. Lyrizovaná próza alebo naturizmus je založený na bohatej ľudovej slovesnosti. Spôsob života hrdinov je folklórny, takisto ich jazyk, čo sa prejavuje v bohatom, často metaforickom jazyku a špecifickom rytme rozprávania: „…smoly a človečiny sa túlala….voda povedľa nich plieskala, zurčala, cedila sa…naposledy starý gazda dokrvavil ma slovami …omráčila ma vôňa rozvalených brázd…“
Rozmanitosť Tvorby Po Roku 1945: Historické Romány a Autobiografické Kroniky
Po vydaní magickej poviedky Tri noci a tri sny (1942) s ilustráciami Ľudovíta Fullu, sa Margita Figuli venovala aj rozsiahlejším dielam. Jej monumentálny štvorzväzkový historický román Babylon (1946) zobrazuje posledné obdobie Novobabylonskej ríše, celú otrokársku spoločnosť, jej krízu a rozpad. Ako možno vidieť z roku vydania románu, písala ho v čase druhej svetovej vojny. Z hľadiska obsahu tohto románu možno hovoriť, že je to priam proroctvo. Figuli v románe Babylon historicky zachytáva posledné roky existencie starovekej Novobabylonskej ríše. Nadčasový rámec románu spočíva v umeleckej analýze absolutizácie moci, ktorá nevyhnutne vedie k jej kríze a postupnému zániku. Román vyšiel v ďalších piatich vydaniach.
Po roku 1945 sa Figuli často pokúšala o umeleckú tvorbu rozličných druhov a žánrov. Potom sa však Figuli opäť našla, oživila si svoje spomienky na mladosť a napísala autobiografické románové kroniky. Fragment románu Zuzana (1949) je príbehom dievčaťa, ktoré sa napriek svojmu pôvodu zapojí do sociálnych zápasov robotníkov. Kniha Mladosť (1956) je autobiografickou románovou kronikou z rokov autorkinho detstva a mladosti, ktoré poznačila prvá svetová vojna. Akoby jej dopovedaním alebo úvodom k ďalšiemu rozsiahlejšiemu dielu spomienkového charakteru je poetická rozprávka pre deti Môj prvý list (1963). Detská rozprávka Môj prvý list (1956) a román s témou detstva Ariadnina niť (1964) majú tiež autobiografický charakter. O týchto jej dielach však panuje názor, že už nedosiahli takú umeleckú kvalitu, akú dosahovali jej predošlé diela. Autobiografický charakter má aj memoárovo-esejistická próza Ariadnina niť (1964) a bibliofilsky vydané dielo Životopisné legendy (1969), ktoré obsahuje šesť legiend a povestí zo života autorkiných predkov, tak ako sa tradovali v rodinnom prostredí. V roku 1969 vydala aj dielo Životopisné legendy.
K ďalšej tvorbe Margity Figuli patria rozhlasová hra Sen o živote alebo Život Shellyho (1942) a libreto baletu Rytierska balada (1959) od Šimona Jurovského. V samostatnom bibliofilskom vydaní vyšla aj novela Rebeka (1973) zo zbierky Pokušenie. Po budovateľskom románe z prostredia jednej oravskej fabriky Víchor v nás (1974), ktorý bol posledným dielom z prostredia ženského kolektívu, napísala svoje jediné veršované dielo. K svojmu záujmu z rokov mladosti o veršovaný prejav, ako aj k témam z ľudovej slovesnosti sa vrátila v lyricko-epickej skladbe pre deti Veršovaná balada o Jurovi Jánošíkovi (1980) alebo Balada o Jurovi Jánošíkovi (1980). Súborné dielo vyšlo pod názvom Pokušenie. Vo všeobecnosti sa za vrchol tvorby Figuli považujú diela vydané do roku 1945, kde naplno rozvinula svoj talent a štýl, z ktorého dodnes čerpá inšpiráciu mnoho generácií čitateľov.
tags: #margita #figuli #narodenie