Mária Terézia, uhorská a česká kráľovná z rodu Habsburgovcov, sa narodila v roku 1717 vo Viedni. Bola to jediná žena, ktorá kedy vládla na českom tróne, a často je označovaná ako „Matka dvoch cisárov“ - Jozefa II. a Leopolda II. Ako jedna z najvýznamnejších panovníčok habsburskej monarchie, Mária Terézia je známa svojou politickou zdatnosťou, rozsiahlymi reformami a početnou rodinou. Jej štyridsaťročné panovanie prinieslo krajine jednotnosť a v súčasnosti sa o nej hovorí ako o jednej z najvýznamnejších panovníkov z Habsburského rodu.
Detstvo a Príprava na Život Panovníčky
Otec Márie Terézie, uhorský i český kráľ a rímsko-nemecký cisár Karol III., bol posledným Habsburgom v priamej mužskej línii, čo znamenalo, že rod vymieral po meči. Preto Karolovým najväčším cieľom bolo dosiahnuť uznanie takzvanej Pragmatickej sankcie. Pragmatická sankcia bolo nariadenie cisára z roku 1713, ktoré malo zabezpečiť nástupnícke právo žien na rakúsky trón v prípade absencie mužského potomka. Mária Terézia sa síce narodila ako druhé dieťa rímskeho cisára Karola VI. a jeho manželky Alžbety Kristíny Brunšvickej, avšak svojho o rok skôr narodeného brata nespoznala. Zomrel ešte pred jej príchodom na svet, a tak sa Mária Terézia 13. mája 1717 stala hlavnou nádejou dynastie. Otec sa o to, aby rakúske dŕžavy mohla prevziať aj žena, ak by nebol k dispozícii dedič, postaral už štyri roky pred narodením budúcej cisárovnej, keď presadil Pragmatickú sankciu. Avšak, len jediný titul nemohla Mária Terézia zdediť - titul rímskeho cisára, ktorý mohol prejsť jedine na muža. Karol VI. sa preto nevzdával, bol stále mladý a na splodenie mužského potomka bolo podľa neho more času.
Mária Terézia nebola od malička vychovávaná ako budúca panovníčka. Jej starostlivosť bola zverená guvernantkám a neskôr domácim učiteľom. Aj keď dostala základné vzdelanie, tak ako ostatné habsburské princezné, v tých časoch sa veľký dôraz kládol na vyučovanie jazykov. Hoci na nemčinu sa príliš nekládol dôraz a Mária Terézia sa nikdy nenaučila riadne pravopis, o to väčšie vedomosti získala z francúzštiny. V neskorších rokoch sa zdokonalila aj v taliančine, a hovorila tiež po latinsky a španielsky. Učila sa aj históriu, matematiku, tancovať a spievať. O štátnych záležitostiach sa Márii Terézii nikto nehovoril, na audienciách sa nezúčastňovala, o finančnej správe krajín či práve vedela veľmi málo. S tým, že by podobné vedomosti mohla raz prakticky využiť, nikto vážne nerátal. Namiesto toho sa už od jej raného detstva špekulovalo o budúcom ženíchovi, pretože Mária Terézia bola viac než dobrou partiou, a čím menšia bola pravdepodobnosť, že sa ešte vyskytne mužský dedič, tým jej atraktivita stúpala. Bola veselá a živá povaha, milovala dobré jedlo a nápoje, najmä kávu, a zbožňovala spev, tanec a jazdu na koni. Pred inými zábavami dávala prednosť vychádzkam na koni a mimoriadnu záľubu mala v jazdeckých turnajoch a hrách, ako aj v maškarných plesoch.
Život Márie Terézie: Veľká cisárovná z rodu Habsburgovcov - Veľké osobnosti v histórii
Láska a Manželstvo: Mária Terézia a František Štefan Lotrinský
Osudové stretnutie s budúcim manželom, Františkom Štefanom Lotrinským, sa udialo na zámku v Brandýse nad Labem, keď Mária Terézia mala šesť rokov a František, vtedy pätnásťročný, prišiel z Nancy do Viedne. František už predtým zaujal cisára Karola III., ktorý ho pozval na viedenský dvor. Jeho otec Leopold dúfal, že syn v spoločnosti Márie Terézie získa výhodu v boji o jej ruku. Oproti ostatným nápadníkom mal však František jednu veľkú výhodu - Mária Terézia vraj bola do neho zamilovaná. Keď mala devätnásť rokov, oficiálne ju požiadal o ruku. Dňa 31. januára 1736 František Štefan požiadal o ruku jej rodičov. Predtým než sa Mária Terézia vydala, musela dať vyhlásenie, že sa v rakúskej dynastii zrieka všetkých dedičných práv, ak by sa medzitým cisárovi narodil mužský potomok. Svadba sa uskutočnila vo februári 1736 a konala sa vo Viedni v Kostole augustiniánov. Hoci išlo o veľkú lásku, František jej bol neverný. Našťastie z týchto jeho „vzťahov“ nevzišli žiadni potomkovia, a to, že mu vždy nakoniec odpustila, dokazoval aj fakt, že bola skoro 20 rokov stále tehotná.
František Lotrinský sa na bojisku príliš nevyznamenal a pri vládnutí nepomáhal. Pruský vyslanec hlásil, že František Štefan prácu doslova nenávidí a nedokáže sa dlhšie zaoberať žiadnym problémom. Zato však prejavil výnimočný obchodný duch. Už osem mesiacov po svadbe kúpil značnú časť západného Slovenska - panstvá Holíč a Šaštín. Zaviedol na tomto území prosperujúce hospodárstvo, zakladal manufaktúry, organizoval priemysel a obchod, a skupoval pozemky. Armádu zásoboval vojenským materiálom a uniformami. Založil v roku 1736 v Šaštíne najväčšiu textilnú manufaktúru na Slovensku - kartúnku. Manufaktúra zamestnávala okolo 1000 ľudí priamo v Šaštíne a skoro 20 tisíc domáckych pradiarov a česáčov v rôznych obciach Uhorska a Rakúska. Zarábal na tom natoľko, že požičiaval peniaze aj Márii Terézii - údajne za vysoké úroky. Okrem toho sa venoval prírodným vedám, chémii a numizmatike.
Vysoký a fešný František sa stal predmetom záujmu mnohých dám. Rád chodil do divadla, kde venoval pozornosť tanečniciam, a organizoval plesy. Pruský vyslanec písal svojmu kráľovi, že cisár občas udržiava galantné vzťahy. Historik Ivan Mrva uvádza, že napriek zvyčajne šťastnému obrazu manželstva, niektoré vzťahy Františka Štefana k iným ženám boli dlhodobé a údajne splodil aj nemanželské deti. Životopisy oboch manželov zvyčajne hovoria o šťastnom manželstve, no historik Patrik Kunec v štúdii z roku 2016 zhrňuje, že podľa zachovaných listov je isté, že manželia sa mali úprimne radi. Viedeň sa nevyznačovala ukážkovou mravnosťou, darilo sa prostitúcii a o nemanželské deti nebola núdza. Mária Terézia, v obavách pred nákazou z manželskej postele, zriadila štátnu políciu, ktorá dozerala na dodržiavanie mravnosti. Ženu pristihnutú pri prostitúcii verejne zbičovali a ostrihali dohola. Panovníčka však, ak išlo o zálety jej pekného manžela, sa podľa vtedajších svedkov nesprávala príliš štátnicky.
Mária Terézia ako Matka: Láska, Preferencie a Výchovné Metódy
Počas takmer tridsaťročného manželstva Márie Terézie a Františka Štefana sa im narodilo šestnásť detí - päť chlapcov a jedenásť dievčat. Mária Terézia mala rada deti, tehotenstva znášala dobre a trpezlivo, a pôrody boli ľahké. Na svoje deti však bola tvrdá, miešala sa im do života a riešila dokonca aj ich intímne záležitosti. Mnohí si mysleli, že keď niekto privedie na svet šestnásť detí, je asi dobrý rodič. No, podľa historičky Barbary Stollberg-Rilinger, profesorky na Univerzite v Münsteri, „Mária Terézia so svojimi deťmi zaobchádzala obzvlášť nešetrne“. Nielenže nikdy netíšila cudzie dieťa, ale ani tie svoje, čo bola predsa úloha pestúnok. Tráviť detstvo na cisárskom dvore nebolo ľahké. Bolo paradoxné, že mnohé mýty o Márii Terézii šíril a upevňoval práve jej syn a následník trónu Jozef II.
Historička Katrin Unterreiner, vedúca pracovníčka kultúrnej a podnikovej spoločnosti Zámok Schönbrunn, ktorá čerpala informácie zo zaujímavých zdrojov, zistila, že Mária Terézia milovala svojho prvorodeného syna Jozefa, následníka trónu, najviac. A privilégium miláčika si odmalička získala dcéra Mária Kristína, prezývaná ,,Mimi“, čo vzbudzovalo žiarlivosť ostatných súrodencov. Mária Terézia uprednostňovala obľúbenú dcéru Mimi celý život. Ako jediná mala dovolené vydať sa z lásky, avšak to všetko za obrovskej podpory matky. Mladý princ Albert Kazimír Saský, do ktorého sa Mimi zamilovala, zas nebol po chuti otcovi, cisárovi Františkovi Štefanovi, ktorý pre ňu vybral iného ,,výhodného kandidáta na manžela“. Aby Mária Terézia svojej jedinej obľúbenkyni vyhovela, stálo ju to naozaj veľa úsilia. Obe, matka i dcéra, museli podniknúť cestu za úspechom. Mária Terézia dávala Mimi rady ako byť zdržanlivá a trpezlivá. Lenže mladé zaľúbené dievča chcelo byť so svojou láskou čo najskôr. Matka ju preto neustále napomínala, že najdôležitejšia je opatrnosť. Radila jej nezverovať sa nikomu s pocitmi a všetko držať v absolútnej tajnosti. Prízvukovala, nech hrá naoko úlohu, ktorú jej predpisuje povinnosť a nech na svoju lásku neustále nemyslí a správa sa prirodzene. Osudom riadené udalosti pomohli celému plánu matky a dcéry. Cisár František Štefan Lotrinský, otec Mimi a manžel Márie Terézie, 18. augusta 1765 nečakane zomrel. A hoci všetkých zasiahla jeho smrť, svadba Márie Kristíny - Mimi a jej veľkej lásky Alberta, sa konala ešte v smútočnom období. Mária Terézia si neodpustila dávať svojej milovanej dcére rady aj naďalej. Pripomínala jej, aby zaľúbenosť nepreháňala, aby občas šetrila i s nežnosťami voči manželovi, čím bude preňho viac žiadúca. Aby svojmu manželovi dala dostatok voľnosti, pretože potom bude jej prítomnosť naopak ešte viac vyhľadávať. Kládla dôraz na ich vzájomnú úctu. Odkazovala jej, že práve žena má byť tou, čo určuje vyváženosť vzťahu, tou, čo si získa mužovu úctu, nezneužije jeho priateľstvo, dôvernosti, a už vôbec ho nebude chcieť akýmkoľvek spôsobom ovládať. Má byť tou, čo mu nedá pocítiť nadvládu, ale bude ho milovať rozumne. Sama vo svojom manželstve vraj bola v tomto ohľade spokojná. Mária Terézia milovala svojho muža celý život a uprednostňovala obľúbenú dcéru Mimi celý život. Darovala jej a jej manželovi značné bohatstvo, čím im zabezpečila blahobyt. Manželia sa mohli venovať svojim umeleckým záľubám, investovali veľa do honosného zariadenia a na predmestí Bruselu nechali postaviť veľkolepý, nádherný zámok Laekene. Ich šťastný život mal len jednu tienistú stránku.
O vzťahu cisárovnej k potomkom veľa napovedajú listy, ktoré adresovala druhej najmladšej dcére Márii Antonii, známej skôr ako Mária Antoinetta. Mária Terézia si dodatočne uvedomila, že jej výchovu na viedenskom dvore dosť zanedbala. Vzdelanie Márie Antoinetty za veľa nestálo, rovnako ako jej vedomosti o politike a urodzenom správaní sa na dvore, o francúzštine ani nehovoriac. Jej matka bola preto veľmi znepokojená. Z korešpondencie, ktorá sa zachovala, vieme, že jej po tajnom kuriérovi každý mesiac do Francúzska posielala listy plné obáv a kárania. Mária Antoinetta sa totiž rada zabávala v nevhodnej spoločnosti a kolovali o nej nie príliš lichotivé klebety. Obsah niektorých listov bol pritom dosť chúlostivý. Márii Antoinette sa totiž dlhší čas nedarilo otehotnieť a problém sa ešte vystupňoval, keď sa v roku 1774 stal z jej manžela francúzsky kráľ Ľudovít XVI. „Povolaná ste predovšetkým k tomu, aby ste mali deti,“ pripomenula dcére jej kráľovskú povinnosť. Jej obavy však boli opodstatnené. Márii Antoinette to povedala narovinu: „Ani Vaša krása, ktorá v skutočnosti nie je taká veľká, ani Váš talent či Vaše vedomosti (asi viete, že nič z toho neexistuje), Vám neprinesú šťastie.“ To podľa cisárovnej môže len zmena jej stavu - teda otehotnenie. Nech sa však mladý pár hocijako snažil, nič nepomáhalo, dedič neprichádzal. Zúfalstvo je cítiť aj z listov, ktoré cisárovnej zasielala dcéra. „Pán následník má dobrú vôľu, ale podľahol ľahostajnosti a lenivosti, ktorá ho opúšťa len pri poľovačke.“ Aby matku aspoň trochu upokojila, ubezpečila ju, že jej manželstvo sa vyvíja dobre, aj keď nie v tom zmysle, že by otehotnela. Manželka budúceho kráľa ignorovala rady svojej matky, celé noci sa venovala zábave a radovánkam, a tým, že sa rada ukazovala s drahými šperkami a novými účesmi, stratila i priazeň poddaných. Máriu Teréziu, ktorá svojho nebohého manžela Františka Štefana úprimne milovala, také správanie poburovalo. Situácia sa zmenila, keď dvorní lekári Ľudovítovi XVI. zistili diagnózu, ktorá mohla byť príčinou, prečo mal kráľovský pár také problémy v sexuálnej oblasti. Vina za to, že sú bezdetní, zrazu padala i naňho. Vtedy opäť zasiahla Mária Terézia. V roku 1777 vyslala do Paríža syna, budúceho cisára Jozefa II., aby s tým skúsil niečo spraviť. Ten sa s Ľudovítom XVI. „Od Vašej cesty to bolo čoraz lepšie,“ pochválil sa mu v liste francúzsky kráľ. A naozaj, v apríli 1778, po ôsmich rokoch márneho čakania, došla do Viedne radostná zvesť - Mária Antoinetta konečne otehotnela. Na pochyby už nebol dôvod. V decembri 1778 sa Márii Antoinette narodila dcéra a do roku 1786 ďalšie tri deti, medzi nimi aj vytúžený následník trónu. O ten však Ľudovít XVI. so ženou napokon nečakane prišli. Toho sa však už jej matka nedožila. Do histórie sa však zapísala šteklivá anekdota o tom, ako Jozef II. prispel k tomuto zlepšeniu.
Osudy Potomkov Márie Terézie
Počas manželstva Mária Terézia porodila šestnásť detí, z toho päť chlapcov a jedenásť dievčat. Šesť z nich zomrelo ešte počas jej života.
Mária Alžbeta (nar. 5. februára 1737) - prvé dieťa, zomrela 7. júna 1740.
Mária Anna (nar. 6. októbra 1738) - od detstva bola chorá. Po svojom otcovi zdedila záľubu v prírodných vedách, v mineralógii a v numizmatike. Až do smrti Márie Terézie s ňou žila vo Viedni, potom sa stala predstavenou kláštora v Prahe. Zomrela 19. novembra 1789.
Mária Karolína (nar. 12. januára 1740) - zomrela 25. januára 1741.
Jozef II. (nar. 13. marca 1741) - dlho očakávaný syn a dedič trónu, neskôr spoluvládca Márie Terézie a cisár, bol pokrstený ako Jozef Benedikt August. Ľud ho vítal s veľkým jasotom a nádejami. Jozef II. bol nepríjemný, povýšenecký, namyslený, ale bol veľmi nadaný. Bol od malička vychovávaný s veľkou starostlivosťou ako budúci vládca. Neskôr sa v jeho vzdelaní ukázalo, že Jozef má fenomenálnu pamäť. Mal veľmi rád hudbu a tiež aj telesnú výchovu. Oženil sa s Máriou Izabelou Parmskou, ktorá mala na Jozefa počas ich trojročného manželstva silný vplyv. Získala si aj ostatných členov cisárskej rodiny, najmä svoju svokru Máriu Teréziu a jeho sestru Máriu Kristínu. O ich dobrom vzťahu svedčí aj to, že obe svoje dcéry pomenovala podľa nich. Staršia dcéra Mária Terézia zomrela v ôsmych rokoch na zápal pľúc. Manželka Jozefa Izabela sa počas tehotenstva nakazila ovčími kiahňami, dcéru už porodila mŕtvu a sama zomrela po týždni. Pre Jozefa, ktorý Izabelu veľmi miloval, to bola veľká strata. V marci 1764 sa zišiel vo Frankfurte nad Mohanom snem, ktorý jednoznačne zvolil za rímskeho kráľa tridsaťdvaročného Jozefa. V apríli sa konala jeho korunovácia v chráme svätého Bartolomeja. Mária Terézia sa stále zapodievala myšlienkou, že Jozefa znovu oženila. Dúfala tak, že v ďalšom manželstve zabudne na svoju prvú ženu. Jozef sa však oženiť nechcel, no nakoniec súhlasil. Jeho druhou manželkou sa stala Mária Jozefa, dcéra Karola VII. Bola od Jozefa o dva roky staršia a nebola veľmi pekná, ale bola však úprimná a mala jemnú povahu. Jozef sa svojej žene vyhýbal a svoj nezáujem o ňu jej dával najavo. Jozefa zomrela dva roky po svadbe na ovčie kiahne. Smrť neľúbenej druhej ženy bola pre Jozefa vyslobodením. Po smrti svojho otca v roku 1765 sa stal rímskonemeckým cisárom a s matkou spoluvládcom. Mária Terézia ho po smrti svojho otca vymenovala za spoluregenta. Jozef ako cisár robil od samého začiatku celkom nezávislú ríšsku politiku, smerujúcu k upevneniu ríše. Patril k mocenským politikom, ktorý vedel využiť výhody. Bol za úplnú náboženskú slobodu, chcel štátne náboženstvo, podľa možnosti bez cirkvi, úplnú slobodu obradov a predovšetkým úplnú slobodu vyznania. Vo vnútornej politike dospel k úplne iným rozhodnutiam a názorom ako jeho dobrosrdečná matka, ktorá vo svojich poddaných videla svoje deti. Jozef, ktorý zmýšľal úplne inak ako jeho matka, jej spôsoboval v živote veľké starosti. Ale mali spoločný cieľ: vládnuť pre dobro svojich poddaných. Taký bol Jozef, keď išlo o vládu, bol voči svojej matke tvrdý a neúprosný, ale keď začala mať Mária Terézia zdravotné problémy, s láskou sa o ňu staral. Po smrti svojej matky sa ujal vlády v monarchii.
Mária Kristína (nar. 13. januára 1742) - prezývaná Mimi, po matke zdedila určité politické vlastnosti. Stala sa manželkou uhorského miestodržiteľa Alberta Saskotešínského. Zomrela 24. júna 1798. Jej manžel nechal pre ňu v augustiánskom kostole vo Viedni vybudovať krásny pomník, ktorého autorom bol slávny sochár Napoleonovej éry Antonio Canova.
Mária Alžbeta (nar. 13. augusta 1743) - nikdy sa nevydala a neskôr sa stala predstavenou kláštora v Innsbrucku. Zomrela 22. septembra 1808.
Karol Jozef (nar. 1. februára 1745) - druhý syn Márie Terézie, bol veľmi nadaný a talentovaný. Zomrel 18. januára 1761 vo svojich šestnástich rokoch.
Mária Amália (nar. 26. februára 1746) - v osemnástich rokoch sa vydala za pätnásťročného Ferdinanda, vojvodu parmského. Keď v roku 1802 Ferdinand zomrel, odišla do Prahy, kde žila až do svojej smrti 18. júna 1804.
Peter Leopold (nar. 5. mája 1747) - po smrti svojho otca v roku 1765 sa stal arcivojvodom toskánskym. Oženil sa s Máriou Lujzou Španielskou, s ktorou mali šestnásť detí, z toho dvanásť synov. Po smrti svojho brata Jozefa sa Peter Leopold stal cisárom ako Leopold II. Zomrel 1. marca 1792.
Mária Karolína (nar. 17. septembra 1748) - zomrela hneď po narodení.
Johana Gabriela (nar. 4. februára 1750) - zomrela v 12 rokoch 23. decembra 1762.
Mária Jozefa Gabriela (nar. 19. marca 1751) - mala sa stať manželkou neapolského kráľa Ferdinanda IV., ale zomrela 15. októbra 1767 na kiahne.
Mária Karolína (nar. 13. augusta 1752) - po smrti svojej staršej sestry sa stala manželkou neapolského kráľa Ferdinanda IV. O počte detí z tohto manželstva sa údaje rozchádzajú od šiestich po sedemnásť detí. Neskôr vstúpila do dejín ako Neapolsko-Sicílska kráľovna a najväčšou odporkyňou francúzskeho cisára Napoleona I. Bonaparte. Zomrela 8. septembra 1814.
Ferdinand Karol (nar. 1. júna 1754) - stal sa arcivojvodom rakúskym a neskôr aj vojvodom modenským. Oženil sa s Beatrice Modenskou, z rodu Este, a stal sa tak zakladateľom tretej vetvy habsbursko-lotinsko-este, ktorá vymrela po meči v roku 1875. Zomrel 24. decembra 1806.
Mária Antónia (nar. 2. novembra 1755) - vo pätnástich rokoch pod menom Mária Antoinetta sa stala manželkou francúzskeho kráľa Ľudovíta XVI. Bola rozmaznaná a miláčikom viedenského dvora, nemala nijaké vážne záujmy, nechcelo sa jej čítať knihy ani venovať sa hudbe. Vo vzdelaní mala medzery hlavne v nemčine a francúzštine, ktoré správne neovládala ani písmom ani slovom. V Paríži zabudla po nemecky, no nikdy sa dobre nenaučila ani francúzsky. Veľmi rada navštevovala plesy a mala veľmi veľa ctiteľov. Ich manželstvo bolo čisto politickým zväzkom. Keď sa Mária Antoinetta stala kráľovnou, Mária Terézia ju napomínala, aby sa viac venovala manželovi ako plesom. V roku 1785 porodila chlapca, korunného princa Ludwiga, ktorý zomrel ako osemročný. Mária Antoinetta sa ako matka zmenila a neskôr sa u nej začali prejavovať také isté vlastnosti ako u jej matky. Bola popravená 16. októbra 1793 v Paríži. Jej syna nechali sedieť v temnici bez svetla a vzduchu, až kým 8. júna 1795 nezomrel. Marie Thérése Charlotte, jej dcéra, zdieľala najprv ten istý údel ako jej matka a brat v Temple v žalári kráľovskej rodiny. Nakoniec ju v decembri 1795 vymenili za členov Konventu.
Maximilián František (nar. 8. decembra 1756) - pre neho bola vybraná cirkevná cesta. Stal sa veľmajstrom Rádu nemeckých rytierov, od roku 1780 bol biskupom v Münsteri a od roku 1781 bol arcibiskupom v Kolíne nad Rýnom. Zomrel 27. júna 1801.
Nástup na Trón a Vojna o Rakúske Dedičstvo
Mária Terézia nastúpila na trón v roku 1740 vo svojich 23 rokoch. Z jej nástupom na trón nesúhlasili pruský kráľ Fridrich II., ktorý si robil nároky na Sliezsko, a tiež Bavorsko, Sasko, Španielsko a Francúzsko. Mária Terézia nemala pevnú oporu ani vo vnútri krajiny. Iba Anglicko, Holandsko, pápež, Benátky a Sardínia prijali cisárovo rozhodnutie o dedičstve trónu a Máriu Teréziu uznali. Korunovácia Márie Terézie bola veľmi problematická, pretože okolité štáty neprijali Pragmatickú sankciu jej otca, a preto sa začala bitka o rakúske dedičstvo. Dňa 16. decembra 1740 pruské vojská bez vypovedania vojny prekročili hranice Sliezska a tak začala prvú sliezsku vojnu, ktorú zdôvodňoval dedičnými zmluvami. Mária Terézia hneď odhalila Fridricha II., vedela, že mu nejde len o časť Sliezska, ale o celé Sliezsko, a mala pravdu, pruské vojská sa ďalej nepretržite sťahovali do Sliezska. Mária Terézia jeho pomoc odmietla.
Dňa 25. júna 1741, keď mala ešte len 24 rokov, sa Mária Terézia vydala na slávnostný okruh Bratislavou, ktorá sa kvôli tureckému nebezpečenstvu stala na tristo rokov korunovačným mestom monarchie. Panovníčka vstúpila do mesta Vydrickou bránou a absolvovala slávnostný obrad. Keď prechádzala ulicami, prefekt kráľovskej komory naokolo rozhadzoval strieborné korunovačné toliare. Pod korunovačným pahorkom vysadla na čierneho ozdobeného koňa, vyšla na pahorok a švihla mečom na štyri strany, aby dala najavo odhodlanie brániť krajinu proti nepriateľom zo všetkých strán. A potom sa pobrala na slávnostnú hostinu.
Tereziánske Reformy: Modernizácia Monarchie
Keď Mária Terézia prevzala moc, Uhorsko potrebovalo reformy v každej oblasti. Na začiatku svojej vlády si uvedomila, že krajina je nejednotná, zaostalá, ekonomicky a vojensky slabá. Tento zlý stav monarchie bol z veľkej miery spôsobený aj vyše dvestoročnými bojmi s Osmanskou ríšou, ktoré sa skončili mierom len rok pred jej nástupom na trón, teda v roku 1739. Mária Terézia chcela reformáciami zmodernizovať Rakúsko. Tieto jej reformy nazývame Tereziánske reformy. Ideovým východiskom reforiem Márie Terézie bolo osvietenstvo a s ním spojené ekonomické teórie. Jej reformy sa sústreďovali na hospodárske povznesenie monarchie, aby bola schopná konkurovať ostatným krajinám západnej Európy, hlavne hospodársky a mocenský silnému Prusku. Tereziánske reformy označujeme za počiatok osvietenského absolutizmu. Mária Terézia zaviedla všeobecnú daňovú povinnosť, ktorou podstatne zvýšila štátne príjmy, centralizáciu verejnej správy a riadenie armády.
Život Márie Terézie: Veľká cisárovná z rodu Habsburgovcov - Veľké osobnosti v histórii
Ekonomické a Sociálne Reformy
V Uhorsku, i proti vôli šľachty, vydala Mária Terézia v roku 1767 urbariánsky patent, ktorý upravoval povinnosti poddaných voči zemepánovi. Určil maximálne poddanské povinnosti, čím zlepšil sociálne postavenie poddaného, a určil aj veľkosť poddanskej usadlosti. Zo súkromnoprávneho vzťahu medzi poddaným a zemepánom sa stal verejnoprávny vzťah, a úpravy boli rozvrhnuté do desiatich článkov. Reformné nariadenia Márie Terézie sa dotýkali aj remeselnej výroby a podporovali rozvoj manufaktúr. Zakladala manufaktúry - plátennícke, sklárske i bavlnárske. Mária Terézia sa zapríčinila o ekonomické a školské reformy, podporovala obchod a rozvoj poľnohospodárstva, a zreorganizovala armádu, zabezpečila pravidelný žold a stravovanie vojakov a založila vojenskú akadémiu. Nariadila budovať a udržiavať cesty na podporu obchodu. Bola zavedená jednotná sústava dolnorakúskych mier a váh, boli odstránené súkromné mýta a intenzívne sa začali budovať cesty.
Súdnictvo a Zdravotníctvo
Reformami súdnictva Mária Terézia zakázala procesy s čarodejnicami a zrušila stredoveké mučenie, ktoré sa nazývalo tortúra. Novinkou bolo právo poddaného na obhajcu. Mária Terézia tiež vydala aj Nemesis Theresiana, teda jednotný trestný poriadok. Veľká pozornosť sa venovala zdravotníctvu a osvete. Špeciálna zdravotná komisia pri Miestodržiteľskej rade sa venovala ochrane obyvateľstva pred nákazlivými chorobami, najmä pred morom. Obyvateľstvu odporúčala stavať murované domy a zakazovala ľudové povery a mágiu.
Vzdelávací Systém
V decembri 1774 vydala Mária Terézia Všeobecný školský poriadok. Podľa neho malo nárok na vzdelanie každé dieťa na území habsburskej monarchie, bez ohľadu na pôvod, miesto bydliska alebo pohlavie. V každej dedine sa mala založiť škola, v ktorej sa deti mali učiť takzvané trivium, teda čítať, písať a počítať, čím sa položili základy všeobecnej gramotnosti. Reforma zaviedla povinnú šesťročnú školskú dochádzku pre deti od 6 do 12 rokov. Mária Terézia schválila 2. augusta 1777 predložený elaborát ako osobitnú štátnu normu pre Uhorsko, ktorý sa volal Ratio Educationis. Ratio Educationis vytyčoval vyučovacie ciele a obsah vzdelávania a tiež obsahoval aj školskú sústavu od národných škôl po univerzitu. Ratio Educationis nevymedzilo školopovinnosť; až Jozef II. uzákonil v roku 1788 obdobie školopovinnosti od 6. do 12. roku a vytýčil aj sankcie.
Reformou školského systému štát určoval hlavný smer školskej výchovy. Škola sa stala dôležitým činiteľom v reformnej politike štátu. Mária Terézia vychádzala zo zásady, že škola je politikum, a že školy musia byť štátne, bez vplyvu náboženských organizácií. Školy sa delili na ľudové a latinské. Tri typy ľudových škôl poskytovali základné vzdelanie, štvrtý typ slúžil na vzdelávanie učiteľov ľudových škôl. Latinské školy mali tri stupne. Prvým boli trojročné gramatické triedy, ktoré spolu s gramatickými dvojročnými tvorili gymnázium. Tretí stupeň predstavovali akadémie, v ktorých mala dokončiť štúdium šľachtická mládež. Štát mal nad školami vrcholný dozor. Udržiavať budovy škôl a platiť učiteľov mali samotné obce. Univerzity boli vyňaté spod právomoci cirkvi, boli poštátnené a začali sa meniť na vedecké inštitúcie. Stredné školy spravovala až do konca 18. storočia cirkev. Vyučovacím jazykom na stredných školách bola latinčina, na ľudových väčšinou materinský jazyk. V 18. storočí sa Trnavská univerzita stala významným centrom vzdelanosti. Novým študijným poriadkom, podpísaným 4. novembra 1770, sa trnavská univerzita stala štátnou kráľovskou univerzitou. V roku 1777 ju preložila do Budína. V Senci, na podnet kancelára grófa F. Eszterházyho, založila Mária Terézia v roku 1763 Collegium oeconomicum. Collegium malo pripravovať vedúcich úradníkov v štátnej správe, zememeračov, ekonómov a správcov veľkostatkov. Štúdium bolo trojročné a prijímali naň absolventov filozofie. Škola v júni 1776 zhorela a už sa neobnovila.
Cisárovná alebo Kráľovná? Spor o Titul
Je správne, ak rakúsko-uhorskú panovníčku Máriu Teréziu nazývame cisárovnou? Spory o tom sa vedú už roky - na Slovensku i v zahraničí. Niektorí slovenskí historici na také označenie reagujú až prekvapivo podráždene. Naozaj platí, že jej oficiálne tituly boli len „kráľovná“ a „arcivojvodkyňa“, a za cisárovnú ju nikdy nekorunovali. Dlhoročný vedúci Inštitútu náuky o Rakúsku (Institut für Österreichkunde) Hermann Möcker napríklad tvrdí, že Máriu Teréziu možno pokojne nazvať „cisárovnou“. Oficiálne sa cisárovnou nestala, pretože z právneho hľadiska nebolo možné, aby tú korunu získala žena. Titul rímskeho cisára získal jej manžel František I. Štefan. Tým sa Mária Terézia aspoň navonok stala cisárovnou. Nehovoriac o tom, že František Štefan síce získal titul, ale nie moc. Nikdy nevládol, tú ťarchu niesla jeho manželka. A či už sa to dnešným historikom páči alebo nie, už za jej panovania sa pre ňu vžilo pomenovanie „cisárovná“, ako pripomína denník Die Presse. Weyss pre to našiel dôkaz v jednom dokumente s jej pečaťou v Mödlingu. Panovníčka tam podpísala text, kde sa o nej hovorí ako o „vládnucej cisárovnej, kráľovnej a kniežati dedičnej krajiny“. Rakúski historici navyše pripomínajú, že bolo bežné, aby sa manželky rakúskych cisárov všeobecne volali „cisárovná“. Mária Terézia sa oficiálne stala cisárovnou až po smrti svojho manžela, Františka I., čo je často zdrojom nedorozumení.
Osobný Život a Smútok po Manželovi
Mária Terézia mala neženskú vlastnosť, a to tú, že nebola márnivá. Celý život mala rada dobré jedlo a dobré nápoje, najviac mala rada kávu. Mala rada aj spev a ešte viac tanec. Veľmi rada jazdila na koni, pričom vychádzkam na koni dávala prednosť pred inými zábavami. Mimoriadnu záľubu mala v jazdeckých turnajoch a jazdeckých hrách. Mária Terézia tiež veľmi rada navštevovala maškarné plesy. Jej vášňou boli karty. V tomto si rozumela aj so svojím budúcim manželom Františkom Štefanom. Jej manžela nevyliečilo z kartárstva ani to, keď raz prehral tridsaťtisíc dukátov. V roku 1757 sa Mária Terézia rozhodla zakázať pri dvore hazardné hry.
Mária Terézia veľmi ťažko znášala akékoľvek odlúčenie od manžela. Netúžila vidieť a spoznávať cudzie krajiny, a nebolo jej po vôli, že jej manžel a neskôr aj syn veľa cestujú. Cisár František Štefan Lotrinský, jej manžel, zomrel náhle 18. augusta 1765 na srdcovú mŕtvicu v Innsbrucku. Mal 57 rokov. Predčasná smrť Františka I. ju hlboko zasiahla, a s manželovou smrťou sa nedokázala vyrovnať po celý zvyšok svojho života. Cisárovná sa zahalila do smútku a v čiernom zostala až do svojej smrti v roku 1780. Nechala si ostrihať svoje dlhé husté vlasy, šperky rozdala deťom a garderóbu dvorným dámam. Nosila len občas perly a do konca života chodila v čiernom. Denne navštevovala hrob svojho manžela v krypte kapucínov. Napriek osobnému žiaľu sa až do konca života venovala ríši a deťom.
Mýty a Realita o Márii Terézii
Hoci v časoch absolutizmu ešte nikto nepoznal pojmy ako reklama či PR, Mária Terézia, od ktorej narodenia uplynulo 300 rokov, sa medzi ľuďmi tešila skvelej povesti. Vystihovať to mali príbehy ako ten, ktorý sa ešte v 19. storočí často objavoval na obrazoch i v rozprávaní: Pri prechádzke po parku v Schönbrunne stretne cisárovná utrápenú žobráčku s plačúcim dieťaťom v náručí. Dojatá zastane, vezme dieťa na ruky, pritlačí si ho na prsia a utíši. Bola by to pekná historka, keby nebola vymyslená. Nielenže Mária Terézia nikdy netíšila cudzie dieťa, ale ani tie svoje, čo bola predsa úloha pestúnok. No a do styku s obyčajnými ľuďmi, či dokonca žobráčkami, vôbec neprichádzala. Pri konfrontácii s realitou sa rýchlo rozpadne i jej obraz „láskavej“ cisárovnej. Už za jej života ju mnohí ľudia zbožňovali, mala povesť, že si vypočuje každého, aj toho najmenšieho poddaného. Na ľudí však nebrala veľký ohľad ani pri svojich, nie práve najšikovnejšie vedených vojnových dobrodružstvách. Napriek tomu bola pre veľa poddaných akousi rozprávkovou kráľovnou a milujúcou matkou.
Kritickí diváci často vyčítali historickým minisériám o Márii Terézii lascívny humor či všadeprítomnú erotiku. Čo sa však mravov týka, bola realita v rakúsko-uhorskej monarchii ešte horšia. Televízna miniséria sa začína bizarnou scénou, pri ktorej sa cisár Karol VI. snaží o mužského následníka trónu a vchádza do komnaty starnúcej manželky. Aby sa správne navnadil pred štátnickou povinnosťou, sluhovia prinesú obrazy s erotickými motívmi. Legenda o tom, že František Štefan a Mária Terézia počas milostných radovánok rozbili posteľ, je zrejme pravdivá, len asi sa to nestalo počas svadobnej noci. Seriálová Mária Terézia sokyňu v láske odstavila jednoducho, s dvornou dámou sa spriatelila. Tento výjav však môžeme označiť za fikciu. Panovníčka, ak išlo o zálety jej pekného manžela, sa podľa vtedajších svedkov nesprávala príliš štátnicky.
tags: #maria #terezia #nemanzelske #dieta