Biblia, komplexná zbierka textov, ponúka hlboké pohľady na ľudskú existenciu, vzťah s Bohom a cestu k spáse. Medzi jej kľúčové pasáže patrí aj 18. kapitola Evanjelia podľa Matúša, ktorá sa stáva základom pre pochopenie zásad nebeského kráľovstva, týkajúcich sa pokory, odpustenia a života v spoločenstve. Ježiš v nej predkladá výzvy, ktoré sú radikálne pre ľudské chápanie, no esenciálne pre duchovný rast a vstup do Božieho kráľovstva. Jednou z opakujúcich sa tém je dôležitosť pokory, viery a nevinnosti, ktoré sú často spojené s deťmi. Tento článok sa zaoberá biblickým pohľadom na to, čo znamená „byť ako dieťa“, a ako táto koncepcia súvisí s duchovným rastom a vstupom do nebeského kráľovstva.
Detská Pokora ako Vzorná Cesta do Kráľovstva
V tú hodinu pristúpili k Ježišovi učeníci a pýtali sa: „Kto je podľa teba najväčší v nebeskom kráľovstve?“ On zavolal k sebe dieťa, postavil ho medzi nich a povedal: „Veru, hovorím vám: Ak sa neobrátite a nebudete ako deti, nevojdete do nebeského kráľovstva. Kto sa teda poníži ako toto dieťa, ten je najväčší v nebeskom kráľovstve.“ Tieto slová z Evanjelia podľa Matúša (Mt 18,1-4) predstavujú základný kameň pre pochopenie Ježišovho učenia o pokore a o tom, aké vlastnosti sú nevyhnutné pre vstup do Božieho kráľovstva.
Tento úryvok zdôrazňuje dôležitosť pokory a prijatia. Deti sú vo všeobecnosti pokorné, bez pretvárky a túžby po moci. Sú ochotné učiť sa a prijímať pomoc od druhých. Taktiež sú otvorené voči láske a prijatiu, bez predsudkov a podozrievavosti. Ježiš nás vyzýva, aby sme napodobňovali tieto vlastnosti, ak chceme vstúpiť do nebeského kráľovstva. Pokora dieťaťa neznamená detskú naivitu alebo nezrelosť, ale skôr stav srdca, ktoré je závislé na Bohu, dôverujúce a bez pýchy. Je to postoj, ktorý uznáva vlastnú malosť a potrebu spásy, namiesto spoliehania sa na vlastné zásluhy alebo pozemskú veľkosť.
Akokoľvek sa to môže zdať paradoxné, „Božia veľkosť spočíva v tom, že sa dokáže urobiť malým,“ povedal pápež Benedikt XVI. Dnešná svätá Terézia z Lisieux, ktorú by bolo možné označiť za „šampióna“ duchovnej „malosti“, si vyslúžila a zaslúžila nezvyčajný titul „doktorka Cirkvi“. Vstúpila do Karmelu, keď bola veľmi mladá (mala 15 rokov), a do „večného Karmelu“ vstúpila ako dvadsaťpäťročná. Taká malá a taká veľká! Aký paradox pre ľudské oči! Ale z pohľadu lásky to tak celkom nie je. Terezka prešla cestou detstva: „Som veľmi malá duša, ktorá môže Pánovi ponúknuť len veľmi málo vecí.“ A pretože bola taká „malá“, zverila svoj rast duchovným prostriedkom. Rozhodne zvykla hovoriť: „Áno, je to modlitba, je to obeta, ktoré mi dávajú všetku silu; sú to nepremožiteľné zbrane, ktoré mi dal Ježiš.“ Paralelne a dôsledne sa spoliehala na duchovné vedenie a mala úctu k poslušnosti, voči svojim predstaveným: „Kto sa teda poníži ako toto dieťa, ten je najväčší v nebeskom kráľovstve.“ Je to skutočný kontrast s namyslenosťou modernej doby! Možno práve preto je svätá Terézia „doktorkou“. Mala predsa vedomosti o živote, o živote, ktorý mal priniesť ovocie pre Stvoriteľa.
A kto prijme jedno takéto dieťa v mojom mene, mňa prijíma. Lk 9:48 hovorí: „a povedal im: „Kto prijme toto dieťa v mojom mene, mňa prijíma. A kto prijíma mňa, prijíma toho, ktorý ma poslal. Lebo kto je medzi vami najmenší, ten je veľký.“ Podobne aj Jn 13:20 uvádza: „Veru, veru, hovorím vám: »Kto prijíma toho, koho ja pošlem, mňa prijíma. A kto prijíma mňa, prijíma toho, ktorý ma poslal.«“ Toto naznačuje, že v prijímaní tých najmenších a najzraniteľnejších sa prejavuje skutočné prijímanie Krista a Boha samotného.
Ochrana Maličkých a Varovanie pred Pohoršením
Ježišove slová pokračujú silným varovaním: „Ale pre toho, kto by pohoršil jedného z týchto maličkých, čo veria vo mňa, bolo by lepšie, keby mu zavesili mlynský kameň na krk a ponorili ho do morskej hlbiny.“ (Mt 18,6). Tento výrok je taký závažný, že sa objavuje aj v Mk 9,42 a Lk 17,2. „Mlynský kameň“ bol ťažký kameň používaný na mletie obilia, často ťahaný osom. Jeho zavesenie na krk a ponorenie do mora bolo mimoriadne drastickým obrazom trestania.
„Pohoršenie“ v tomto kontexte znamená „zlé slovo, zlý príklad a vôbec všetko, čo iného zvádza na hriech.“ V podstate ide o to, že niekto svojím správaním alebo učením spôsobí, že iní, najmä tí v procese duchovného rastu alebo s krehkejšou vierou, upadnú do hriechu alebo stratia vieru. Pohoršovanie môže znamenať rôzne veci, vrátane zneužívania, zanedbávania, alebo vystavovania detí negatívnym vplyvom. Boh nechce, aby zahynul čo len jediný z maličkých.
„Beda svetu pre pohoršenie! Pohoršenia síce musia prísť, ale beda človeku, skrze ktorého pohoršenie prichádza!“ (Mt 18,7). Tento verš potvrdzuje, že hriech a morálne pády sú súčasťou ľudskej reality (porov. 1Kor 11:19), ale zároveň zdôrazňuje obrovskú zodpovednosť a vinu toho, kto je ich príčinou. Mt 26,24 ďalej ilustruje túto bedu na príklade Judáša, zradcu Syna človeka.
Ježiš ide ešte ďalej v zdôrazňovaní radikálneho odhodlania, ktoré je potrebné pre vyhýbanie sa hriechu: „Ak ťa zvádza na hriech tvoja ruka alebo noha, odtni ju a odhoď od seba: je pre teba lepšie, keď vojdeš do života zmrzačený alebo krivý, ako keby ťa mali s obidvoma rukami a s obidvoma nohami hodiť do večného ohňa. A ak ťa zvádza na hriech tvoje oko, vylúp ho a odhoď od seba: je pre teba lepšie, keď vojdeš do života s jedným okom, ako keby ťa mali s obidvoma očami vrhnúť do ohnivého pekla.“ (Mt 18,8-9). Tieto hyperbolické výroky podčiarkujú absolútnu prioritu duchovného života a vyhýbania sa hriechu, či už vlastnému, alebo spôsobenému iným.
Napokon, Ježiš pripomína božskú hodnotu každého človeka, obzvlášť tých, ktorých svet považuje za „maličkých“: „Dajte si pozor, aby ste neopovrhli ani jedným z týchto maličkých. Lebo vám hovorím, že ich anjeli v nebi ustavične hľadia na tvár môjho Otca, ktorý je na nebesiach.“ (Mt 18,10). Ž 34,7 potvrdzuje, že úbožiak zavolal a Pán ho vyslyšal a vyslobodil ho zo všetkých tiesní. To znamená, že aj tí najmenší majú v Božích očiach veľkú hodnotu a sú pod ochranou nebeských síl.
Božia Starostlivosť a Podobenstvo o Stratenej Ovci
Ježišove učenie o hodnote každého jednotlivca pokračuje podobenstvom o stratenej ovci, ktoré ilustruje Božiu lásku a starostlivosť. „Čo myslíte? Keby mal niekto sto oviec a jedna z nich by zablúdila, nenechá tých deväťdesiatdeväť na vrchoch a nepôjde hľadať tú, čo zablúdila? A keď sa mu ju podarí nájsť, veru, hovorím vám: Bude mať z nej väčšiu radosť ako z tých deväťdesiatich deviatich, čo nezablúdili.“ (Mt 18,12-13). Toto podobenstvo sa nachádza aj v Lk 15,4, kde Ježiš hovorí: „Ak má niekto z vás sto oviec a jednu z nich stratí, nenechá tých deväťdesiatdeväť na púšti a nepôjde za tou, čo sa stratila, kým ju nenájde?“
Jedna stratená ovca | Boží príbeh
Ústrednou pointou podobenstva je, že „Tak ani váš Otec, ktorý je na nebesiach, nechce, aby zahynul čo len jediný z týchto maličkých.“ (Mt 18,14). Tento úryvok nám pripomína, že každé dieťa a každý, kto je v procese duchovného rastu, je cenný v Božích očiach a že máme povinnosť chrániť a starať sa o ne. Božie srdce túži po záchrane každého strateného, čo potvrdzuje aj výrok: „Syn človeka totiž prišiel zachrániť, čo sa stratilo.“ (Mt 18,11, porov. Lk 19,10). To naznačuje, že žiadny jednotlivec, bez ohľadu na jeho stav alebo vzdialenosť od Boha, nie je pre neho bezvýznamný.
Cirkevná Disciplína a Odpustenie v Spoločenstve
Ježiš nehovorí len o individuálnej pokore a starostlivosti o jednotlivca, ale aj o štruktúre a fungovaní spoločenstva veriacich, o „cirkvi“. Predstavuje konkrétny postup pre riešenie hriechu a konfliktov vnútri spoločenstva: „Keď sa tvoj brat prehreší proti tebe, choď a napomeň ho medzi štyrmi očami. Ak ťa počúvne, získal si svojho brata.“ (Mt 18,15). Tento prvý krok zdôrazňuje dôležitosť súkromného a diskrétneho prístupu s cieľom obnovy vzťahu. Lv 19,17 radí: „Nenos nenávisť vo svojom srdci voči svojmu bratovi! Úprimne napomeň svojho blížneho, aby si preň neuvalil vinu na seba!“ Prís 17,10 dodáva, že „Viac zapôsobí (jedno) pokarhanie na rozumného, ako sto palíc na blázna.“ Lk 17,3 a Jak 5,19 tiež potvrdzujú potrebu pokarhať brata a odpustiť, ak sa obráti.
Ak súkromné napomenutie nevedie k obratu, Ježiš navrhuje ďalší krok: „Ak ťa nepočúvne, priber si ešte jedného alebo dvoch, aby bola každá výpoveď potvrdená ústami dvoch alebo troch svedkov.“ (Mt 18,16). Tento princíp svedectva je hlboko zakorenený v starozákonnom práve (Nm 35,30; Dt 17,6; Dt 19,15) a potvrdzuje sa aj v Novom zákone (Jn 8,17; 2Kor 13,1; Heb 10,28). Cieľom je poskytnúť dodatočnú váhu napomenutiu a dať priestor na spravodlivé posúdenie situácie.
Ak ani to nepomôže, prichádza posledný krok v rámci spoločenstva: „Keby ani ich nepočúvol, povedz to cirkvi. A keby ani cirkev nechcel poslúchnuť, nech ti je ako pohan a mýtnik.“ (Mt 18,17). Toto ustanovenie zdôrazňuje autoritu cirkevného spoločenstva v otázkach disciplíny a morálky. Vyobcovanie alebo vylúčenie z aktívneho spoločenstva má za cieľ nielen ochranu spoločenstva, ale aj to, aby sa previnilý zahanbil a možno sa obrátil (2Sol 3,14; 1Kor 5,9).
S touto disciplinárnou právomocou súvisí aj Ježišov výrok o moci zväzovať a rozväzovať: „Veru, hovorím vám: Čo zviažete na zemi, bude zviazané v nebi, a čo rozviažete na zemi, bude rozviazané v nebi.“ (Mt 18,18). Ako predtým (Mt 16, 19) prisľúbil Ježiš Petrovi najvyššiu moc v Cirkvi, teraz dáva celému zboru apoštolov zákonodarnú a sudcovskú moc. Táto moc prešla na nástupcov apoštolov - na biskupov, ktorých Boh ustanovil, aby spravovali jeho Cirkev (Sk 20, 28). Tento verš odráža autoritu, ktorú cirkev dostala od Krista, nielen pri odpúšťaní hriechov (Jn 20,23), ale aj pri vyhlasovaní morálnych noriem a rozhodovaní o členstve v spoločenstve. Slová "nech ti je ako pohan a mýtnik" (v. 17) poukazujú na to, že Cirkev má moc neposlušníkov vyobcovať.
Ježiš tiež hovorí o moci spoločnej modlitby: „A zasa vám hovorím: Ak budú dvaja z vás na zemi jednomyseľne prosiť o čokoľvek, dostanú to od môjho Otca, ktorý je na nebesiach. Lebo kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi.“ (Mt 18,19-20). Táto pasáž poukazuje na silu jednoty v modlitbe a na prítomnosť Krista tam, kde sa veriaci stretávajú v jeho mene (porov. Lk 24,15; Lk 24,36).
Milosrdenstvo a Nekonečná Miera Odpustenia - Podobenstvo o Nemilosrdnom Sluhovi
Vtedy k nemu pristúpil Peter a povedal mu: „Pane, koľko ráz mám odpustiť svojmu bratovi, keď sa proti mne prehreší? Azda sedem ráz?“ (Mt 18,21). Peter sa pýta Pána, koľko razy má poskytnúť odpustenie. Už v Starom Zákone nachádzame viacero postojov odpustenia: Mojžiš, ktorý odpúšťa spurnému a šomrajúcemu ľudu (Ex 16; 32,11-14; atď.); Dávid, ktorý odpúšťa Šaulovi, ktorý ho prenasleduje (1Sam 24 a 26); žalmista prenasledovaný a trápený, ktorý sa odovzdáva do Božieho milosrdenstva (Ž 7; 16 (17), atď.); prorok Izaiáš píše o trpiacom sluhovi, ktorý nemá v srdci túžbu po pomste (Iz 53,7-8); v sapienciálnych knihách nachádzame viaceré výzvy k odpúšťaniu. „Mám odpustiť až sedem ráz?“ Rabíni učili, že Pán Boh odpúšťa iba dva razy a na tretí raz trestá. Peter ide ďalej za túto rabínsku náuku, ale Pán Ježiš vo svojej odpovedi prekonáva akúkoľvek ľudskú mieru. Ježiš mu odpovedal: „Hovorím ti: Nie sedem ráz, ale sedemdesiatsedem ráz.“ (Mt 18,22, porov. Lk 17,4). Tieto slová nie sú výzvou k doslovnému počítaniu, ale symbolickým vyjadrením nekonečného a neobmedzeného odpustenia. Symbolické číslo sedem vyjadruje, že odpustenie má byť poskytnuté kajúcnikovi po každom previnení, bez ohľadu po koľký raz sa stalo. Sedem vyjadruje plnosť a jeho násobky vyjadrujú plnosť plnosti. Násobky sedmičky, či už 77 alebo 490 ako 70 krát 7, zostávajú ako čísla aj znakom určitej hranice, ale tu majú význam ten, že nejestvujú hranice, vždy a navždy.
Pán Ježiš svoju odpoveď vysvetľuje podobenstvom o nemilosrdnom sluhovi: „Preto sa nebeské kráľovstvo podobá kráľovi, ktorý sa rozhodol vyúčtovať so svojimi sluhami.“ (Mt 18,23). Vyúčtovanie kráľa alebo pána so svojimi sluhami sa v evanjeliách niekoľko razy opakuje. Podobnú situáciu nachádzame opísanú aj v podobenstve o talentoch (Mt 25,19), v podobenstve o nečestnom správcovi (Lk 16,6). Vždy, keď Pán Ježiš hovorí príklad o vyúčtovaní, ide o vyúčtovanie konečné. „Keď začal účtovať, priviedli mu jedného, ktorý bol dlžen desaťtisíc talentov.“ (Mt 18,24). Desaťtisíc talentov alebo hrivien (talent ako najvyššia hmotnostná i peňažná jednotka v starom Grécku: 1 talent = 60 mín = 6 000 drachiem = 26,2 kg striebra) predstavuje obrovskú hodnotu. Ak by išlo o zlato, dostali by sme sa k dlhu štyristotisíc kilogramov zlata, ak zoberieme 42 eur za gram, tak ide o sumu viac ako 16,5 miliardy eur. Aj jeden talent predstavoval veľkú sumu peňazí, lebo bol hodnotený ako suma, ktorá sa dala zarobiť za 6 až 10 tisíc pracovných dní.
„Ale pretože nemal skadiaľ vrátiť, pán rozkázal predať jeho aj jeho ženu, aj deti i všetko, čo mal, a dlh splatiť.“ (Mt 18,25). Kráľ nariadil dlžného sluhu predať. Aj keď niektoré biblické texty pripúšťajú, že synovia mohli byť predaní ako otroci, aby sa vyrovnali dlhy otcov (2Kr 4,1; Iz 50,1), v časoch Pána Ježiša toto nebolo prípustné. Podľa židovského zákona žena nemohla byť predaná zo žiadneho dôvodu. Keď vychádzame z toho, že získaná suma z predaja rodiny sluhu do otroctva nemohla splatiť veľký dlh, potom tento predaj nebol trestom. Staroveké zákony ohľadom dlhov boli veľmi kruté: veriteľ, ktorému nebol splatený dlh, mohol použiť na splatenie nielen dlžníka, ale aj jeho rodinných príslušníkov a predať ich ako otrokov. Netreba sa nad tým pohoršovať, lebo aj dnes môžeme povedať, že sú zotročovaní ľudia, keď musia pracovať v neľudských podmienkach. Svätý Otec František na to poukazuje ako na novodobé súčasné otroctvo: „Neplatiť spravodlivú mzdu, nedávať prácu, pretože sa pozerá iba na účty a finančné uzávierky: hľadí sa iba na to, ako môžem profitovať. Toto je proti Bohu! […] V súčasnom svete existuje otroctvo a je vytvorené práve z toho najkrajšieho, čo dal Boh človeku: schopnosť tvoriť, pracovať a budovať vlastnú dôstojnosť.“
Sluha prosil o trpezlivosť a pán sa nad ním „zľutoval, prepustil ho a odpustil mu aj dlžobu.“ (Mt 18,27). Je to vyjadrenie pohnutia srdca a tým sa zobrazuje Božie milosrdenstvo. Ako je matka zviazaná so svojím dieťaťom, ktoré priviedla na svet, aj Boh je zviazaný s každým človekom a každého miluje viac ako jeho matka (porov. Sir 4,10). „Či zabudne žena na svoje nemluvňa a nemá zľutovania nad plodom svojho lona? V Novom zákone sa vyjadrenie o zľutovaní používa vždy len v súvislosti s postojom zľutovania zo strany Pána Ježiša, aby sa vyjadril Boží postoj voči tým, ktorí trpia. Je to teda jedna z výrazných vlastností Pána Ježiša, postoj zľutovania a môžeme si všimnúť, ako Pán Ježiš prejavuje vnútorné hnutie súcitu navonok. Môžeme nájsť časti, kde sa hovorí, že Pán Ježiš sa zľutoval nad zástupmi ľudí, lebo boli “roztratené a ako bez pastiera”, keď posiela apoštolov, poveruje ich nielen, aby hlásali evanjelium, ale aby aj uzdravovali a vyháňali diablov a rovnako ho vedie zľutovanie, keď rozmnožil chleby a ryby pre hladný zástup. Keď sa Pán Ježiš zľutúva nad jednotlivcom, zvyčajne nasleduje zázrak uzdravenia (porov. Mt 20,34 a Mk 1,41) alebo dokonca vzkriesenia (porov. Lk 7,13). V podobenstve pohnutie kráľovho srdca vedie k láskavému skutku, kráľ odpustil dlh sluhovi. Prejavil sa veľkodušný a milosrdný (porov. Je to prejav milosti, nezaslúžený, pre sluhu v každom smere nedostupný jeho silami. Kráľ má súcit so sluhom, vracia mu dôstojnosť a prijíma ho znova do svojho spoločenstva. Je to kráľovské gesto, mocné a vznešené.
Nasleduje druhá časť podobenstva. Omilostený sluha stretol spolusluhu. Vo Svätom písme Starého zákona, keď sa píše o odpustení dlhov z príležitosti Jubilejného roka, píše sa o odpustení úplnom a vzájomnom. „No len čo ten sluha vyšiel, stretol sa so svojím spolusluhom, ktorý mu dlhoval sto denárov.“ (Mt 18,28). Denár - starorímska strieborná minca - predstavovala dennú mzdu robotníka vo vinici (Mt 20, 2). Jeho spolusluha mu padol k nohám a prosil ho: „Pozhovej mi a dlžobu ti splatím.“ (Mt 18,29). „On však nechcel, ale odišiel a vrhol ho do žalára, kým dlh nesplatí.“ (Mt 18,30). Dlžoba je charakterizovaná ako dlh “sto denárov”. V porovnaní so sumou desať tisíc talentov bola suma sto denárov smiešna, išlo o dennú mzdu za sto pracovných dní, čo mohlo byť v podstate pri troche trpezlivosti iste splatené.
„Keď jeho spolusluhovia videli, čo sa stalo, veľmi sa zarmútili. Išli a rozpovedali svojmu pánovi všetko, čo sa stalo.“ (Mt 18,31). Ostatní sluhovia sa zarmútili. Boli nešťastní a rozrušení. Na jednej strane obdivovali svojho kráľa, boli mu vďační za jeho milosrdenstvo, videli v tom príklad pre svoj život. „A tak si ho pán predvolal a povedal mu: „Zlý sluha, ja som ti odpustil celú dlžobu, pretože si ma prosil. Nemal si sa teda aj ty zľutovať nad svojím spolusluhom, ako som sa ja zľutoval nad tebou?“ (Mt 18,32-33). Kráľ bol presvedčený, že jeho postoje milosrdenstva budú nasledovať aj jeho sluhovia. Keď sa tak nestalo, otvorene vyslovuje posudok o sluhovi, ktorý tak nekonal a označil ho za zlého. Medzi kráľom a jeho sluhami musí byť súzvuk, sluhovia musia byť milosrdní ako je milosrdný ich kráľ. Boh je jediným skutočným vzorom pre človeka, lebo človek bol stvorený na Boží obraz a podobu. „A rozhnevaný pán ho vydal mučiteľom, kým nesplatí celú dlžobu.“ (Mt 18,34).
V závere podobenstva nasleduje dôležité stanovisko z úst Pána Ježiša: „Tak aj môj nebeský Otec urobí vám, ak neodpustíte zo srdca každý svojmu bratovi.“ (Mt 18,35). Ak sú ľudia k sebe nemilosrdní, nebeský Otec je tiež takto prinútený potrestať zlých sluhov, ktorí sa mu nesnažia podobať. V evanjeliu nachádzame takto zahrnuté vysvetlenie, že ľudské odpustenie je v konečnom dôsledku odpoveďou na Božie odpustenie (porov. Mt 6,14; Mk 11,26; Jak 2,13).
Jedna stratená ovca | Boží príbeh
Hlbší Zmysel Odpustenia a Jeho Cena
Odpustenie, prijaté a poskytnuté, otvára cestu k pokoju. Pán Ježiš prišiel a priniesol odpustenie v sile Božieho Ducha Svätého (porov. Lk 1,18-19, Iz 61,1-2). Učí nás tomu aj cez modlitbu, ktorú nám zanechal a tam nás naučil opakovať veľmi zaväzujúce slová: „odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame našim vinníkom“ (Mt 6,12). Pán Ježiš žiada, aby sme odpustili „zo srdca“. Schopnosť odpúšťať presahuje duchovné sily človeka. Milosrdné Božie pôsobenie v nás aktivuje schopnosť prosiť o odpustenie. Ak by sme neodpustili, nemôže byť ani nám odpustené, zostaneme v napätí, hneve, nenávisti, horkosti, túžbe po pomste.
Starozákonná kniha Syna Sirachovho (Sir 28,2-7) nám pripomína: „Odpusť svojmu blížnemu, ak ti uškodil: lebo aj tebe odpustia viny, ak o to poprosíš. Ak človek prechováva hnev proti blížnemu, ako si potom žiada od Boha, aby bol zdravý? Pre človeka sebe podobného nemá milosrdenstva, a pritom oroduje za svoje hriechy? Prechováva v sebe hnev, hoci sám je iba človekom, a pritom prosí o zľutovanie u Boha? Veď kto iný môže jeho hriechy uzmieriť?“
„Čo je to vlastne odpustenie? Čo sa pri ňom deje? Vina je skutočnosť, objektívna moc, spôsobila skazu, ktorá sa musí prekonať. Odpustenie musí byť preto niečím viac než nevšímaním si, než túžbou zabudnúť. Vina musí byť spracovaná, vyliečená a tak prekonaná. Odpustenie dačo stojí - najprv toho, kto odpúšťa: Ten musí v sebe prekonať zlo, ktoré sa mu stalo, musí ho vo svojom vnútri akoby spáliť a pritom sa obnoviť, aby do tohto procesu premeny a vnútorného očisťovania prijal aj druhého, vinníka, a aby sa tak obaja prostredníctvom pretrpenia a prekonania zla obnovili.“ (Benedikt XVI., Ježiš Nazaretský I). Na tomto mieste narážame na tajomstvo Kristovho kríža. No predovšetkým tu narážame na hranice našej sily uzdraviť sa, sily premôcť zlo. Kardinál John Henry Newman raz povedal, že Boh síce mohol jedným slovom z ničoho stvoriť svet, ale vinu a utrpenie ľudí mohol premôcť iba tak, že sám vstúpil do hry, že sa vo svojom Synovi sám stal trpiacim, ktorý znášal toto bremeno a prekonal ho obetovaním vlastného života. Prekonanie viny si vyžaduje nasadenie srdca - ba viac: nasadenie celej našej existencie. A ani toto nasadenie nestačí. Môže byť účinné iba prostredníctvom spoločenstva s tým, ktorý niesol bremeno nás všetkých.
„Svoje prvé slová na kríži Ježiš vyriekol bezprostredne pri akte pribíjania na kríž. Sú prosbou o odpustenie pre tých, čo sa k nemu takto správajú: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia.“ (Lk 23,34). Pán na sebe samom uskutočňuje to, čo ohlásil v reči na vrchu. Nevie, čo je nenávisť. Nevolá po pomste. Je zrejmé, že takéto prelínanie vedomia a nevedomia, materiálneho poznania a nepochopenia hlbokej podstaty, je záležitosťou všetkých dejinných období. Preto by Ježišove slová o nevedomosti a ich variácie v rozličných situáciách na stránkach celého Písma mali otvoriť oči všetkým domnele vediacim. Nie sme slepí práve preto, že si myslíme, že niečo vieme? Nebránia nám práve naše vedomosti poznať samu pravdu, ktorá sa nás chce v tom, čo vieme, dotknúť? Neutekáme pred bolesťou srdca preniknutého pravdou? Nevedomosť zmierňuje vinu a necháva otvorenú cestu k obráteniu. Nie je však jednoducho ospravedlnením, pretože prezrádza otupenosť srdca zdráhajúceho sa odpovedať na nároky pravdy. O to viac pre ľudí všetkých čias zostáva útechou, že Pán tak v prípade nevediacich popravcov, ako i v prípade vediacich, ktorí ho odsúdili, robí z ich nevedomosti motív svojej prosby o odpustenie. Považuje ju totiž za bránu, ktorá nám umožňuje prístup k obráteniu.“ (Benedikt XVI., Ježiš Nazaretský II).
Prosba o odpustenie „pripomína nám toho, ktorý odpustenie zaplatil zostupom do útrap ľudskej existencie a smrťou na kríži. Preto nás v prvom rade vyzýva, aby sme boli za to vďační. A vyzýva nás aj k tomu, aby sme s ním zlo znášali, nesúc jeho ničivé dôsledky, s láskou. A ak každý deň musíme zakusovať, ako málo na to stačia naše sily, ako často sa sami znovu a znovu previňujeme, potom bude pre nás útechou to, že naša prosba nachádza útočisko v jeho láske a s ňou, skrze ňu a v nej sa môže stať silou uzdravenia.“ (Benedikt XVI., Ježiš Nazaretský I).
Znovuzrodenie a Výživa Duše
Znovuzrodenie je kľúčom k spáse. Ježiš povedal Nikodémovi: „Čo sa narodilo z tela je telo, a čo sa narodilo z Ducha, je duch.“ (Ján 3:6). Tieto slová zdôrazňujú, že na to, aby sme mohli vstúpiť do nebeského kráľovstva, musíme sa narodiť znova. Znovuzrodenie je dielom Ducha Svätého, ktorý nás premieňa a dáva nám nový život v Kristovi. Znovuzrodenie nie je niečo, čo pre svoje deti viete zabezpečiť vy, ale je Božím dielom.
Ježiš sám seba nazval „chlebom života“. Sú veci, ktoré nás vedia nadchnúť svojou dokonalosťou. Tieto veci sú svedectvom Božieho daru. Zoberme si napríklad kvety. Sú krásne, dokonalé a každého človeka musia nadchnúť. Inak však nadchnú záhradníka, inak maliara, inak aranžéra, inak ženu, inak dieťa. Aj v náboženstve zohrávajú symboly dôležitú úlohu. Prečo Ježiš hovorí o sebe ako o chlebe? Prečo si nevybral niečo drahšie, cennejšie a vzácnejšie, napríklad drahokam? Jeden z dôvodov je, že sa túži ponúknuť všetkým, že chce byť všetkým dostupný. Ježiš chce byť štedrý, veď perly a drahokamy nie sú všetkým dostupné a nikoho nedokážu nasýtiť, dá sa žiť aj bez nich, ale chlieb je známy, potrebný a dostupný všade vo svete. Ďalším dôvodom je, že chlieb je pokrm, ktorý nasycuje človeka a dáva mu silu. Tak, ako chlieb je pokrmom pre telo, Ježiš chce byť pokrmom pre dušu.
V tomto prípade rozdeľuje dva druhy chleba: chlieb, ktorý dal Boh Izraelitom a chlieb, ktorý nám dáva on sám. Ten prvý uspokojí hlad iba na krátky čas, ten druhý nasycuje trvale, pretože život, ktorý dáva, je večne trvajúcim životom. Preto chlieb na našom stole i v našich rukách, je vynikajúcim symbolom, ktorý nám pripomína, že Ježiš je pre všetkých, je pokrmom našej duše. Pre všetkých - mladých, starých, mužov i ženy, dievčatá aj chlapcov, ba dokonca aj pre tých, ktorí si myslia, že sa veľmi vzdialili od Boha, že sú úplne stratení a niet pre nich už žiadnej šance. Ďalšou túžbou Ježiša je každého obdarovať, vstúpiť do každej duše, zahnať hlad človeka po šťastí, láske a pravde. Lebo každý človek je zložený z duše aj tela. Ak nebude živiť telo, zmalátnie, zoslabne a napokon zomrie. Ak nebude živiť dušu láskou, pravdou, vierou a nádejou zakrpatie, zmaterializuje sa…
My vieme, že aj pre dušu jestvuje stôl. Je to stôl Božieho slova a Kristovho tela, alebo inak povedané, stôl Svätého písma a Eucharistie. Keď túto myšlienku ešte rozšírime, tak sú to sviatosti a duchovné čítanie. Jasným dôkazom týchto slov je svätec, ktorého sme v Cirkvi oslavovali pred dvoma dňami - svätý Ignác z Loyoly. Keď ležal ranený na lôžku zistil, že existuje duchovné rytierstvo. Zistil to vďaka dvom knihám: Život Krista a Životopisy svätých, ktorými sýtil svoju dušu a aj vďaka nim zanechal nám geniálne duchovné cvičenia.
Druhým pokrmom našej duše je Eucharistia - sviatosť všetkých sviatostí. Svätý Ignác nám aj v tomto bode je príkladom. Keď v noci z 24. na 25. marca 1522 zažil vnútornú premenu, vyspovedal sa a prijal Krista v Eucharistii, potom sa ho už nikdy nezriekol. Pravidelné sväté prijímanie odporúčal všetkým spolubratom aj veriacim. Chlieb na našom stole a žltnúce sa lány na poliach - sú symbolom Ježiša Krista. Tak, ako zrno a chlieb je tu pre všetkých, aby mohli jesť, rásť a žiť, tak aj Kristus stojí predo dvermi nášho srdca, aby naša duša nezahynula hladom, aby sme rástli v dobrom a večne žili. Je iba na našom rozhodnutí či mu otvoríme alebo nie.
Výchova Detí a Podpora Viery
Výchova detí v kresťanskej viere je komplexný proces, ktorý si vyžaduje trpezlivosť, lásku a vytrvalosť. Rodičia zohrávajú kľúčovú úlohu pri formovaní duchovného rastu svojich detí.
Zvestovanie evanjelia
Jednou z najdôležitejších úloh rodičov je zvestovať evanjelium svojim deťom. Evanjelium je jednoduché posolstvo o tom, že Boh miluje svet a poslal svojho Syna Ježiša Krista, aby zomrel za naše hriechy a vstal z mŕtvych, aby nám dal večný život. Rodičia by mali svojim deťom vysvetľovať evanjelium jasným a zrozumiteľným spôsobom, prispôsobeným ich veku a chápaniu.
Vyučovanie Božieho zákona
Okrem zvestovania evanjelia by rodičia mali svojim deťom vyučovať aj Boží zákon. Boží zákon je súbor pravidiel a princípov, ktoré nám Boh dal, aby sme vedeli, ako žiť život, ktorý sa mu páči. Rodičia by mali svojim deťom vysvetľovať Boží zákon jasným a zrozumiteľným spôsobom, prispôsobeným ich veku a chápaniu. Mali by im tiež pomáhať pochopiť, prečo je dôležité poslúchať Boží zákon a ako to môžeme robiť v každodennom živote.
Praktické žitie evanjelia
Najlepším spôsobom, ako učiť deti o evanjeliu a Božom zákone, je praktické žitie evanjelia v našom vlastnom živote. Deti pozorne sledujú, čo robíme, a učia sa od nás. Ak chceme, aby naše deti verili v Ježiša Krista a nasledovali ho, musíme im ukázať, ako to robíme my. Musíme žiť život, ktorý sa páči Bohu, a musíme im ukázať, ako to môžeme robiť v každodennom živote.
Podpora detskej viery
Rodičia by mali podporovať každý náznak viery v živote dieťaťa. Nesmieme ich ponižovať ani zosmiešňovať pri veciach, ktorým nerozumejú. Využite tento nedostatok k tomu, aby ste ich naučili niečo viac. Dokonca aj keď prídeme k záveru, že je ešte skoro na to, aby ich záujem o Krista bol prejavom skutočnej zrelej viery, nepovažujte tieto prejavy ako falošné. Možno práve tieto prejavy sú tým semienkom, z ktorého neskôr môže vzísť zrelá zachraňujúca viera.
Dôležitosť modlitby
Rodičia by sa mali modliť za svoje deti a s nimi. Modlitba je mocný nástroj, ktorý nám umožňuje hovoriť s Bohom a prosiť ho o pomoc. Rodičia by sa mali modliť za svoje deti, aby im Boh dal vieru, múdrosť a silu žiť život, ktorý sa mu páči. Mali by sa tiež modliť s nimi, aby ich naučili, ako sa modliť a ako hovoriť s Bohom.
Dôvera v Božiu milosť
Napriek všetkému, čo môže urobiť rodič pre svoje dieťa, nie je nič zárukou toho, že dieťa bude spasené. Pravá viera je Božím dielom v srdci dieťaťa. My im ľahko môžeme dať falošnú istotu spasenia, ale pravá istota je dielom Ducha Svätého. Rodičia by mali dôverovať v Božiu milosť a veriť, že Boh má plán pre život každého dieťaťa. Mali by sa modliť za svoje deti a prosiť Boha, aby im dal vieru a silu nasledovať ho. Príď a pomôž nám, aby sme dovolili vstúpiť sile Tvojho Slova do nášho života, aby ho premenila, aby ho urobila krásnym a aby všetci mohli vidieť, že aj my sme stretli nášho Pána a že toto stretnutie nám zmenilo život.
Jedna stratená ovca | Boží príbeh
tags: #matus #18 #kto #nebude #ako #dieta