Meno Mikuláš Huba rezonuje v slovenskej kultúrnej a spoločenskej histórii s pozoruhodnou silou, avšak pre mnohých predstavuje jednu ikonickú osobnosť. Pravdou však je, že pod týmto menom sa skrývajú životy dvoch významných, no odlišných osobností, ktoré zásadne ovplyvnili svoje generácie a zanechali nezmazateľné stopy v slovenskej hereckej tvorbe, recitácii, pedagogike, ako aj v oblasti environmentalistiky, geografie a občianskeho aktivizmu. Hoci zdieľajú rovnaké meno, ich dátumy narodenia a životné dráhy ich jasne odlišujú, čo je kľúčové pre pochopenie ich jedinečného prínosu. Jeden z nich sa narodil začiatkom 20. storočia a stal sa legendou divadelných dosiek a filmového plátna, zatiaľ čo druhý, narodený o niekoľko desaťročí neskôr, sa stal priekopníkom ochrany prírody a kultúrneho dedičstva v turbulentných časoch. Táto skutočnosť podčiarkuje bohatosť slovenských dejín a rozmanitosť talentov, ktoré v ňom pôsobili.
Mikuláš Huba (1919 - 1986): Majster Zamatového Hlasu a Dramatických Postáv
Mikuláš Huba, ktorého verejnosť poznala ako významného slovenského herca, recitátora a pedagóga, prišiel na svet 19. októbra 1919 v Spišskej Novej Vsi. Počas svojho života sa stal symbolom elegancie a hlbokého prejavu, charakteristickým svojím zamatovým, hlbokým hlasom a majestátnym vzhľadom, ktorému dodával zádumčivý, ba niekedy i drsný pohľad. Tento umelc mal schopnosť vtiahnuť do svojho sveta diváka vášňou, s akou dokázal uchopiť svoje postavy, či už v divadle, na filmovom plátne, v televízii alebo v rozhlase. V časoch jeho mladosti bol považovaný za jedného z najväčších slovenských krásavcov, pričom očaroval nielen svojím vzhľadom, ale aj intenzitou, s akou sa vedel ponoriť do dramatických úloh.
Študentské začiatky a angažmán v SND
Pôvodne Mikuláš Huba šiel do Bratislavy s cieľom vyštudovať právo a filozofiu, čo svedčí o jeho širokých intelektuálnych záujmoch. Avšak jeho cesty sa zmenili a svoju hereckú dráhu začal už počas štúdia na Hudobnej a dramatickej akadémii pod vedením profesora Janka Borodáča. Túto prestížnu inštitúciu úspešne ukončil v roku 1940. Talent a charizma Mikuláša Hubu boli evidentné už počas jeho študentských rokov, čo viedlo k tomu, že ešte ako poslucháč akadémie sa v roku 1938 stal členom činohry Slovenského národného divadla (SND). Tento angažmán mu otvoril dvere do sveta profesionálneho herectva a stal sa základným kameňom jeho takmer polstoročného pôsobenia na tejto scéne. V SND pôsobil takmer polstoročie, čo potvrdzuje jeho oddanosť a nepretržitú prítomnosť v slovenskom divadelnom živote. V rokoch 1953 - 1963 dokonca zastával funkciu šéfa činohry Slovenského národného divadla, čo svedčí o jeho profesionálnej autorite a vplyve v umeleckom prostredí.
Rozsiahla divadelná kariéra
Na doskách Slovenského národného divadla, ktoré sa stalo jeho druhým domovom a profesionálnou platformou pre takmer polstoročie jeho umeleckej dráhy, vytvoril Mikuláš Huba celkovo približne 150 postáv. Tieto roly zahŕňali široké spektrum divadelných charakterov, pričom bol známy najmä ako predstaviteľ vážnych charakterových rolí. Avšak medzi nimi sa výrazne objavovali aj romantickí hrdinovia, čo svedčí o jeho hereckej všestrannosti a schopnosti vtiahnuť diváka do rôznych emocionálnych svetov. Už v roku 1938 a v nasledujúcich sezónach patril k najobsadzovanejším hercom SND, čo dokazuje jeho rýchly nástup a etablovanie sa na scéne. V tomto období dostával veľké úlohy v náročnom repertoári. Medzi jeho významné stvárnenia patria napríklad postava Iva Lediniča v hre Ekvinokcia (1939) či Hainona v Sofoklovej Antigone (1940), ako aj rola Filinta v Mizantropovi (1940). Rovnako vynikol v hrách slovenských dramatikov, kde stvárnil Adama v Kamennom chodníčku (1939), Janka v Mastnom hrnci (1940), Kozáka v Najdúchovi (1940), Dr. Hronca v Čaji u pána senátora (1940) a Baču Miša v Bačovej žene (1941). Aj po roku 1945 sa Mikulášovi Hubovi darilo formovať výpoveď svojej hereckej generácie, čo potvrdzuje jeho neustály umelecký rozvoj a prínos. Do povedomia sa zapísal ako predstaviteľ romantických hrdinov a postáv v klasickom repertoári, ako bola napríklad rola v Rómeo a Júlia. K najznámejším hrám z jeho neskoršieho obdobia patria inscenácie Veselé panie z Windsoru (1963), Dvanásť nahnevaných mužov (1977), Mesiac na dedine (1980) či Zvon bez veže (1984), čo svedčí o jeho dlhoročnej aktivite a umeleckej relevantnosti.
Filmové a televízne úlohy
Mikuláš Huba nebol len divadelným hercom; jeho talent sa prejavil aj na filmovom plátne a v televízii, kde šiel svojho času z role do role. Na filmovom plátne sa prvýkrát objavil vo filme Martina Friča a Paľa Bielika Varúj…! (1946). Avšak zaujal najmä postavou Matúša Svrčinu v legendárnom diele Vlčie diery (1948), ktorá mu priniesla širšie uznanie. Jednou z najpamätnejších úloh bola postava maliara Petra vo filme režiséra Vladimíra Bahnu Posledná bosorka (1957), kde hrdinsky zachraňoval Julianu pred horiacou hranicou inkvizície, čo sa zapísalo do pamäte divákov a potvrdilo jeho status šarmantného hrdinu. V tomto období Mikulášovi Hubovi poskytovala čoraz viac priestoru televízna tvorba, čo mu umožnilo osloviť ešte širšie publikum. Za zmienku stojí televízna adaptácia Kukučínovho románu Mladé letá (Ján Klimo, 1962) či román Mila Urbana Živý bič, ktorý v roku 1965 sfilmoval Martin Ťapák. Divácky obľúbený bol aj trojdielny film Buddenbrookovci nakrútený podľa románu Thomasa Manna (Vido Horňák, 1974), v ktorom Mikuláš Huba tiež účinkoval. Okrem toho hral aj v detektívke Šepkajúci fantóm v réžii Andreja Lettricha (1975). V 80. rokoch 20. storočia si Mikuláš Huba zahral aj v známych seriáloch ako Straty a nálezy (1974), Lekár umierajúceho času (1983) či Povstalecká história (1984), čo dokazuje jeho nepretržitú prítomnosť a popularitu v mediálnom priestore.
Osobný život a pedagogická činnosť
Na začiatku 40. rokov sa Mikuláš Huba oženil so svojou kolegyňou, opernou speváčkou Máriou Mimi Kišoňovou, čím sa prepojili dva výrazné umelecké talenty. V roku 1943 sa im narodil syn Martin, ktorý neskôr išiel v otcových šľapajach a je známy aj z filmových a televíznych projektov. Medzi jeho významné filmové úlohy patrí postava Skřivánka vo filme Obsluhoval jsem anglického krále (2006) či úloha prezidenta T. G. Masaryka v televíznom seriáli České století (2013), čím pokračoval v rodinnej hereckej tradícii. Okrem hereckej kariéry sa Mikuláš Huba venoval aj pedagogickej činnosti, keďže pôsobil na Vysokej škole múzických umení v rokoch 1951 až 1986, kde odovzdával svoje bohaté skúsenosti a vedomosti budúcim generáciám hercov. Jeho umelecký prínos bol ocenený aj štátnymi vyznamenaniami; získal titul zaslúžilého umelca v roku 1966 a titul národného umelca v roku 1973. Mikuláš Huba zomrel 12. októbra 1986 v Bratislave, na prahu svojich 67. narodenín, zanechávajúc po sebe nezmazateľnú stopu v slovenskom umení.
Mikuláš Huba (nar. 1953/1954): Geograf, Ochranár a Politický Aktivista
Druhý Mikuláš Huba, výrazná osobnosť, ktorá sa narodila 24. marca 1954 v dome na Hradnom vrchu v Bratislave, alebo podľa iných záznamov 24. marca 1953 v Bratislave, predstavuje úplne inú, no rovnako dôležitú kapitolu slovenských dejín. Od detstva ho prezývali Maňo, a vyrastal v idylickom prostredí domu obkoleseného rozsiahlou záhradou, v ktorej si utváral prvý obraz sveta. Nebol to len tento „zelený ostrov”, ale aj okolie domu, ktoré bolo vtedy ešte idylické: chlapci si kopali cez dnes rušnú Mudroňovu ulicu loptu, auto tadiaľ prešlo veľmi zriedkavo. Vzťah k prírode získal Mikuláš od svojich rodičov, čo bolo prirodzeným vyústením ich profesií: jeho mama bola botaničkou a otec významným entomológom z Fytopatologického ústavu SAV. Rodičia, vášniví turisti, lyžiari a horolezci, brávali Mikuláša na túry už od jeho jedného roka, najskôr v ruksaku, so sebou, čím v ňom od útleho veku budovali hlboký vzťah k slovenskej krajine.
Formovanie "Homo politicus" a štúdium geografie
Zlom v jeho živote a formovaní jeho osobnosti prišiel v auguste roku 1968, keď sovietske tanky obsadili Bratislavu. Počas pouličných demonštrácií vtedy zabili chlapca, s ktorým Mikuláš Huba mesiac predtým hral futbal. V štrnástich rokoch tak precitol a stal sa z neho „homo politicus”, čo ho nasmerovalo k aktívnemu občianskemu postoju. Keďže humanitné vedy, ktoré pôvodne chcel študovať, boli v tých časoch pod tlakom ideológie, rozhodol sa pre geografiu na Prírodovedeckej fakulte UK, kde v roku 1978 absolvoval štúdium a následne sa stal vedeckým ašpirantom a neskôr i vedeckým pracovníkom Geografického ústavu SAV.
Záchrana ľudovej architektúry a vznik ochranárskej komunity
Už od roku 1969, najprv po boku svojho otca, ktorý bol vedúcim Fytopatologického ústavu SAV, sa Mikuláš Huba venoval skupovaniu a reštaurovaniu dreveníc v odľahlých a opustených oblastiach Slovenska. Zásadný moment prišiel v roku 1969, keď Ústav fytopatológie SAV, na čele ktorého stál Mikulášov otec, zakúpil chalupu na pomedzí Oravy a Liptova v rázovitej opustenej osade Podšíp. Prostredie nepoškvrnené civilizáciou, ako aj samotné práce na oprave chalupy sa stali pre pätnásťročného Mikuláša „láskou na prvý pohľad”. Záchrana tradičnej ľudovej architektúry vytvárala symbolické spojenie s minulosťou, ktorú komunisti v lepšom prípade ignorovali a v tom horšom likvidovali. Neskôr sa k nemu pridali kamaráti a známi, čím sa vytvorila komunita. Prostredníctvom Mikuláša objavili takéto miesta aj jeho kamaráti - študenti herectva z VŠMU (Geišberg, Šimun, Landl a ďalší), ktorí si trávenie voľného času na odľahlých chalupách tiež zamilovali. Vznikla tak legendárna dreveničiarska osada U Michalcov, ktorá sa stala miestom stretávania podobne zmýšľajúcich ľudí. Podobne vznikli aj Brízgalky; kultové miesto stretávania sa disidentských intelektuálov a umelcov. Tieto oblasti sa vyprofilovali ako centrá nezávislého myslenia v období normalizácie, pričom útočisko tam v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch našli aj zakázaní pražskí hudobníci, Dominik Tatarka, Ján Langoš, Ladislav (Agnes) Snopko, Gusto Dobrovodský či Oľga Havlová, čo svedčí o ich význame pre vtedajšiu alternatívnu kultúru.
Formovanie ochranárskeho hnutia a ZO 6
Spolu so svojimi kamarátmi sa Mikuláš Huba postupne púšťal do čoraz ambicióznejších projektov. Napríklad do záchrany starých mlynov (spolu napríklad s Petrom Kresánkom a svojím bratom Mariánom) či chátrajúcich meštianskych domov. V 70. rokoch sa preto pričlenili k Slovenskému zväzu ochrancov prírody a krajiny (SZOPK), ktorý mal už vtedy také rozšírené stanovy, že mu nešlo len o ochranu prírody, ale aj o krajinu. V rámci tohto zväzu vytvorili Sekciu pre ochranu ľudovej architektúry a jej zázemia. Mikuláš Huba vysvetlil: „Prifarili sme sa k Slovenskému zväzu ochrancov krajiny, ktorý mal už vtedy také rozšírené stanovy, že mu nešlo len o ochranu prírody, ale aj o krajinu, a my sme tie chalupy vždy chápali ako súčasť krajiny, aj sme vyberali také, ktoré mali to okolie ešte zachované, tak sme vytvorili Sekciu pre ochranu ľudovej architektúry a jej zázemia a od tej chvíle sme mohli začať oficiálne rokovať s úradmi.” To bola akási „tieňová štruktúra SZOPK“, z ktorej o tri roky, v roku 1980 alebo 1981, vznikla legendárna základná organizácia ochranárov číslo šesť (ZO 6). Začali si vystavovať rôzne preukazy, dobrozdania a nejaké osvedčenia, aby ich úrady brali vážne. Hoci mnohí z nich v žiadnej organizácii predtým neboli celkom programovo, tak si vytvorili takúto tieňovú štruktúru. Medzi jej v tej dobe asi 100 členov patrili okrem iných Peter Tatár, Vlado Bednár, Július Satinský, Tomáš Janovic, Pavel Šremer, Vladimír Ira, Fero Guldan, Beňo Alexy, Juraj Nvota, Peter Kresánek, Anna Velebová Grešková, Michal Greško, Eugen Gindl, Peter Klučka, Juraj Podoba, Karol Fröhlich, Fedor Gömöry, Milan Hladký, Oto Körner, Ján Hanušin a mnohí ďalší, ktorí formovali vzájomnú spolupatričnosť a nezávislé, alternatívne myslenie.
„ZO-Šestka”, ako si spriaznení ochranári hovorili, sa postupne rozrastala. Jej členovia sa stretávali každý prvý štvrtok v mesiaci v Osvetovej besede na Západnom rade. Kauzy, na ktorých sa zúčastnili, faktograficky a literárne spracovávali a pre internú potrebu svojich členov aj publikovali. Postupne sa venovali aj množstvu iných tém, ktoré presahovali záchranu architektúry: ovzdušiu, vode, Dunaju, prírodným rezerváciám, historickému jadru Bratislavy a priľahlých obcí či technickým pamiatkam. Z príliš veľkej pôvodnej ZO 6 sa osamostatnili nové základné organizácie ZO 7, 13 a 16, čo svedčí o dynamickom raste a rozvoji hnutia. Mikuláš Huba oponoval proti celej rade projektov socialistického režimu, napríklad výstavbe vodných diel Gabčíkovo-Nagymaros. Inicioval tiež vznik národného parku Podunajsko. V mnohých prípadoch mal úspech a dosiahol zmenu, čo svedčí o účinnosti ich aktivít.
Boj za záchranu historických cintorínov
Jednou z najvýznamnejších a najcitlivejších káuz, do ktorej sa Mikuláš Huba a jeho skupina pustili, bola snaha o záchranu historických bratislavských cintorínov. V roku 1981 sa dozvedeli, že sa majú zlikvidovať štyri historické bratislavské cintoríny, na ktorých sa už vtedy nepochovávalo, ale boli to úžasné oázy zelene, krásnych náhrobkov a takej tej autentickej atmosféry. Najväčší z nich bol Ondrejský cintorín, ktorý bol katolícky. Potom evanjelický pri Kozej bráne, ešte jeden malý krásny katolícky na podhradí - Mikulášsky, a vedľa neho menší židovský ortodoxný cintorín. Tieto štyri boli vytipované na likvidáciu. Motívy vtedajšieho vedenia Bratislavy mohli byť podľa Mikuláša Hubu rôzne: „Jeden taký zrozumiteľný bol, že tam boli pochovaní prevažne pôvodní Bratislavčania nemeckej a maďarskej národnosti, a pri návšteve cintorínov bolo každému hneď jasné, že Bratislava voľakedy nebola príliš slovenská.” Ďalším dôvodom bol ideologický aspekt, že tam boli pochovaní v prvom rade bohatí ľudia, lebo tí chudobní by si tie náhrobky ani nemohli dovoliť. A posledný dôvod, ktorý bol možno najdôležitejší, bol ten, že ľudia, ktorí na to mali dosah, mali takto možnosť si rozkradnúť vzácne mramorové náhrobky, nechať ich narezať na menšie, použiteľné na nové hroby a na tom zarobiť veľké peniaze.
Atmosféru strachu, v ktorej bola vzácna odvaha slobodne sa podpísať pod protestnú petíciu, ilustruje aj Mikulášova spomienka: „V polemike s vtedajšou mocou, ktorá zareagovala na našu snahu zachrániť staré cintoríny veľmi podráždene, sme oslovili s petíciou popredné osobnosti vtedajšieho spoločenského a kultúrneho života.” Kľúčové bolo, že sa pod ňu podpísal aj národný umelec Vladimír Mináč, vtedy nespochybniteľná autorita aj v komunistických kruhoch a predseda Matice Slovenskej. „Toho presvedčil Vlado Bednár, náš kamarát a súputník, ktorý s ním veľmi dobre vychádzal. Za povstania boli s Mináčovým otcom spolubojovníci, ale tých dôvodov bolo viac. Mináč sa hlboko zamyslel a po fľaši vodky to podpísal. A to bolo úplne kľúčové, lebo keď všetci tí ďalší ‚súdruhovia umelci‘ zistili, že to aj Mináč podpísal, tak boli ochotní sa podpísať aj oni.” Zaujímavosťou je, že „výborné bolo, že hovorili: ‚A kde sa ten Vladko Mináč podpísal?‘ ‚Tu na tento hárok, ale až celkom na spodku, tu máte nový hárok.‘ A oni, že ‚nie, my by sme sa len tuto pod Vladka.‘ Takže tam natlačili vari štyria národní umelci na úplne spodný okraj toho papiera svoj podpis.” Unikátnych historických a prírodných prostredí, ktoré sa vďaka Mikulášovi a ľuďom okolo neho podarilo zachovať, je celý rad. Napríklad Roháče, stredoveký dom č. 207 v Banskej Štiavnici či stanica 1.
Ďalšia výzva prišla, keď sa na jar v roku 1988 preborila strecha bývalého kláštora v Mariánke. „Vedeli sme, že štát s tým nič nebude robiť, tak sme sa pustili - pod vedením môjho brata Mariána - úplne ‚šialene‘ aj do obnovy tejto obrovskej pamiatky. S holými rukami a ‚na kolene‘ sme ju začali opravovať. Zázrak bol to, že sa tam nikto nezabil, pretože sme chodili nie veľmi zaistení po streche a odpratávali sutiny v interiéri. Takže bolo šťastie, že tam niekomu nepadol na hlavu nejaký trám.”
Kauza Bratislava/nahlas a reakcie režimu
Z aktivít ochranárskej organizácie ZO 6 neskôr vznikla legendárna publikácia Bratislava/nahlas. Mikuláš Huba vysvetlil, že „Bratislava/nahlas bola vlastne tiež len príloha k zápisnici z členskej schôdze. No zároveň to bola aj príloha k listu, ktorým sme reagovali na verejnú výzvu - akoby už v duchu perestrojky v Sovietskom zväze -, kde bratislavské mestské orgány formálne deklarovali, že chcú diskutovať aj s verejnosťou, a že teda nech sa verejnosť vyjadrí.” Bratislava/nahlas obsahovala súbor kritických štúdií, najmä z oblasti ekológie, pamiatkovej starostlivosti a sociológie, týkajúcich sa stavu životného prostredia i celej vtedajšej spoločnosti. Táto publikácia pobúrila „štátostranu” najmä po tom, ako podrobnú informáciu o nej odvysielal Hlas Ameriky, ktorý ju označil za najväčšiu kritiku komunistického režimu za uplynulých 40 rokov. Reakcie režimu boli ostré a zastrašujúce. Na dvere ich ochranárskej kancelárie na Markušovej 2 (teraz Mariánska - pozn. MH), kde neskôr sídlil aj prvý sekretariát VPN, im niekto namaľoval veľkú šibenicu a raz im hrubé okenné sklá niekto prestrelil a zranil jedného z nich. Napriek tomu sa s nimi vládne orgány snažili hrať „na dve strany”. Mikuláš Huba podotkol: „Chceli k nám byť slušní, lebo zrejme tušili, že ten režim sa dlho neudrží, a rozhodne si nechceli narobiť nepriateľov z ľudí, o ktorých predpokladali, že budú mať asi dosť veľké slovo po prípadnej zmene pomerov.” V druhom desaťročí normalizácie sa aj v oficiálnych štruktúrach čoraz viac objavovali a prejavovali ľudia, ktorí s ochranármi sympatizovali. „Vo všetkých týchto štruktúrach sa s niektorými ľuďmi dalo spolupracovať. Či už to bolo z našej iniciatívy, že sme ich oslovili, ale častejšie ponúkli pomoc sami. Keď vedeli, čo robíme, tak nám spontánne poskytovali informácie a rôzne výsledky výskumov z akademických či rezortných ústavov a podobne, čo sa nám pri písaní Bratislave/nahlas veľmi hodilo.”
Nežná revolúcia a politické pôsobenie
V čase vypuknutia Nežnej revolúcie sa Mikuláš Huba nezdržiaval na Slovensku a zo zahraničia sa vrátil až 21. novembra. Po svojom návrate mal hneď vystúpenie na Námestí SNP. Jeho prejav bol, na rozdiel od iných vtedy prevládajúcich prejavov, nielen oslavný, ale aj vizionársky a varovný. Sám o tom povedal: „Mal som vystúpenie 24. či 25. novembra na Námestí SNP, jedno z mála aj varovných v tej totálnej eufórii, a bohužiaľ to, pred čím som varoval, sa aj naplnilo.” Mikuláš Huba - hoci celoživotný nestraník - podporoval vznik federálnej Strany zelených v decembri 1989 a v roku 1990 za ňu úspešne kandidoval do slovenského parlamentu. Dva roky pôsobil ako poslanec Slovenskej národnej rady a predseda výboru pre životné prostredie a ochranu krajiny. Ako poslancovi sa mu podarilo spolu s ďalšími zelenými z ekologických pozícií zadefinovať charakter nového štátu. „Podarili sa nám niektoré veci, ktoré sa premietli do strategických dokumentov, zákonov i do ústavy,” uviedol. Podarilo sa mu zakotviť do ústavy nového štátu formulku, že jeho hospodárstvo bude trhové, ale ekologicky a sociálne orientované.
Poslanecký mandát ale nevnímal ako cestu k rýchlemu obohateniu. Skôr naopak. „Ešte jeden pozitívny rozmer mala tá prvá Strana zelených. Keď sa rozhodovalo o platoch poslancov, tak sme niekoľko hodín v rozprave k tomuto bodu programu oponovali, že tie platy nemôžu byť vyššie, ako je priemerný plat v národnom hospodárstve. Tvrdili sme, že je absurdné, aby sme zarábali viac ako bežný človek, že to by bola zrada ideálov Novembra, čo dnes znie až neuveriteľne.” Keď potom dostali tie sedemtisícové platy (vo vtedajších korunách - pozn. red.), Mikuláš Huba sa po uplynutí dvojročného volebného obdobia vrátil do svojho občianskeho zamestnania v Slovenskej akadémii vied.
Pokračujúci aktivizmus
Za ochranu životného prostredia sa Mikuláš Huba aktívne zasadzuje dodnes a pozitívne tiež hodnotí aktivity nastupujúcej generácie. Ako príklady uvádza iniciatívu proti drancovaniu lesov „My sme les”, iniciatívu proti priehradám - „Za živé rieky” alebo aktivity proti znečisťovaniu vody - „Za našu vodu”. Tieto jeho postoje a dlhodobá činnosť ho pasujú do pozície neúnavného obhajcu prírody a udržateľného rozvoja na Slovensku.
tags: #mikulas #hubadatum #narodenie