Správa o tom, že nás navždy opustila talentovaná herečka Monika Potokárová, šokovala celú spoločnosť. Nečakaná správa o smrti mladej umelkyne, ktorá sa dobrovoľne rozhodla ukončiť svoj život vo veku 27 rokov, zanechala hlboké prázdno nielen na divadelných doskách, ale aj v srdciach všetkých, ktorí ju poznali a milovali. Jej odchod vyvolal vlnu smútku, zamyslenia a pokusov pochopiť, prečo sa takáto tragédia odohrala v živote herečky v plnom rozkvete, s mimoriadnym talentom a sľubnou kariérou pred sebou. Monika Potokárová, napriek predčasnému odchodu, zanechala za sebou nezmazateľnú umeleckú stopu a jej príbeh sa stal mementom o krehkosti ľudskej duše a neviditeľných bojoch, ktoré mnohí vedú.
Fenomén na divadelných doskách: Rýchly vzostup a nezameniteľný talent
Monika Potokárová, hoci mala v čase tragickej udalosti len 27 rokov, už patrila medzi najvýraznejšie herečky na divadelných doskách. Jej cesta k herectvu viedla aj cez pantomímu, čo svedčí o jej všestrannosti a hlbokom chápaní fyzického vyjadrovania. Študovala na Vysokej škole múzických umení, kde už v prvom ročníku preukázala neuveriteľný talent. Tento talent si všimli aj profesori, a už ako 20-ročná sa Potokárová stala súčasťou veľkých predstavení. Bolo to obdobie, keď sa jej spolužiaci ešte len profilovali, zatiaľ čo ona už zbierala skúsenosti na profesionálnych scénach. Táto akcelerovaná kariéra naznačovala výnimočný potenciál a predznamenávala jej rýchly vzostup v slovenskom divadelnom svete. Jej pôsobenie bolo svedectvom o tom, ako rýchlo dokázala preraziť a etablovať sa v náročnom umeleckom prostredí.
Vo veku 24 rokov sa Monika Potokárová stala členkou Činohry Slovenského národného divadla (SND), čo je pre mladého herca významný míľnik a potvrdenie jeho kvalít. Jej prítomnosť na prvej slovenskej scéne priniesla svieži vietor a hneď sa stala jednou z jej opôr. Počas svojej krátkej, ale intenzívnej kariéry presvedčila, že patrí k najosobitejším zjavom svojej generácie. Generácie, ktorú vzostup a definitívna príznačnosť poetiky hereckého umenia ešte len čaká. Potokárová to však dokázala v predstihu, ako uviedol divadelný kritik Karol Mišovic vo svojej štúdii. Jej schopnosť rýchlo sa adaptovať na rôznorodé postavy a divadelné žánre bola obdivuhodná a zanechala trvalý dojem na kolegov aj divákov.
Ocenenia a pamätné úlohy: Umelecká pocta, ktorá žije ďalej
Monika Potokárová bola oceňovaná nielen publikom, ale aj odbornou kritikou. Jej výkony nezostali bez povšimnutia. V roku 2017 získala Prémiu Literárneho fondu za postavu Moniky v inscenácii hry Zo života ľudstva. Rok 2018 bol pre ňu obzvlášť úspešný, keďže získala Cenu Dosky za mimoriadny počin v oblasti činoherného divadla za spevácky výkon v inscenácii Kabaret normalizácia alebo Modlitba za Martu. V tom istom roku jej bola udelená aj Výročná cena Literárneho fondu za postavu They v inscenácii hry Hedda Gablerová, s prihliadnutím k postave Antigony v rovnomennej inscenácii a postave Nataše Rostovej v inscenácii dramatizácie románu Vojna a mier. Tieto ocenenia svedčia o jej širokom hereckom rozpätí a schopnosti stvárniť komplexné charaktery s hlbokým porozumením.
Práve Antigona patrila k jej posledným postavám, ktoré Potokárová stvárňovala. Túto náročnú rolu, ktorá si vyžaduje obrovskú emocionálnu aj fyzickú námahu, hrala až do konca novembra 2019, kým sa nemedializovala smutná správa. Účinkovala v dvanástich predstaveniach SND, často po boku svojho manžela. Každou novou rolou len potvrdzovala stále nevyčerpateľnú tvárnosťou svojho talentu. Divadelný kritik Karol Mišovic uviedol, že za ten krátky čas stvárnila vyše troch desiatok postáv, čo je na taký mladý vek mimoriadny výkon. Jej herecký zjav bol natoľko jedinečný, že o ňom Mišovic, pracovník ústavu divadelnej a filmovej vedy Centra vied o umení Slovenskej akadémie vied, napísal štúdiu s názvom "Herecký zjav Monika Potokárová". Túto štúdiu publikoval v roku 2020 a uviedol, že Monika ho prosila o sumarizáciu jej kariéry len dva mesiace pred smrťou. Bolo to neobvyklé, keďže takéto bilancie sa zvyčajne robia až po dlhých rokoch a na sklonku kariéry, akoby Monika tušila, a on jej to splnil.
Tragédia, ktorá otriasla Slovenskom: Nečakaný koniec
Monika Potokárová si vzala život v piatok 25. novembra 2019. Vo veku 27 rokov sa herečka dobrovoľne rozhodla ukončiť svoj život. Jej nehybné telo našiel o pár hodín neskôr jej manžel, herec Robert Roth, v byte, kde spolu žili. Dvojica sa pritom zobrala len polroka predtým, čo len prehĺbilo šok a zúfalstvo okolia. Mala sa obesiť na kľučke len pár metrov od svojho manžela, ktorý vtedy spal v ich spoločnej spálni. Keď ju ráno našiel, okamžite zavolal pomoc, no na záchranu už bolo neskoro. Obhliadajúci lekár na mieste nezistil na tele ženy vonkajšie znaky násilia, a za účelom zistenia presných príčin a okolností smrti bola nariadená súdna pitva. Polícia v prípade začala trestné stíhanie vo veci trestného činu usmrtenia, no neprinieslo žiadne nečakané zvraty do smutného prípadu.
Smrť mladej herečky šokovala koncom roka 2019 celé Slovensko. Pre všetkých bola táto správa mimoriadne bolestivá a ťažko pochopiteľná. Obrovskú bolesť prežívali nielen jej manžel, herec Robo Roth, ale aj rodičia a súrodenci. Sestra Erika Novému Času krátko po tom, ako Monika zomrela, porozprávala o jej živote, vzťahu s manželom, aj o tom, čo sa dialo pred tragédiou. Potokárovej staršia sestra s plačom uviedla, že Monika sa ešte v sobotu rozprávala s mamou, aby jej objednala žehličku. Hovorila s rodičmi aj deň pred tragédiou. Pôsobila v poriadku. „Možno je za tým niečo iné, ale nevieme čo. Večer pred nešťastím sa chystala na nejakú párty, kto vie, čo sa mohlo stať…" hovorila v roku 2019 zlomeným hlasom. Všetci sa zhodli, že čin umelkyne bol zúfalý a bez zjavných varovných signálov, čo len potvrdilo zmätenosť a bezmocnosť okolia.
Spomienky a pocty: Živý odkaz Moniky
Na divadelný odkaz, ako aj osobu Moniky, verejnosť do dnešného dňa nezabúda. Aj po piatich rokoch od jej smrti ostávajú spomienky na ňu stále živé a intenzívne. Mnohí si pripomínajú jej jedinečnosť a talent. Patrí medzi nich aj herečka Anička Jakab Rakovská, pre ktorú bola Monika najlepšou priateľkou. Keď sa o jej nečakanej smrti dozvedela, zasiahlo ju to. Rok po smrti venovala Monike odkaz, ktorý vyjadroval hlboký smútok a obdiv: „Dívam sa do tváre mojej dcéry. Najväčšie šťastie, ktoré ma vytiahlo z obrovského smútku a tmy. Chcela si mi s deckami raz pomocť. Teraz myslím na tvoju rodinu..a každý deň na teba. Šialene tu chýbaš, zmieriť sa s tým nedá. A my, čo sme mohli s tebou chvíľu žiť, tvoriť byť…by sme o tebe mohli písať traktáty. Prudko návyková extrémne talentovaná a naozajstná. Nikto mi snáď nebol bližší…prešli sme si spolu príliš mnoho, príliš dôležitého.. zlé aj dobré… čo všetko, si nechám pre seba,“ ukončila s tým, že Moniku si nosí v duchu stále so sebou.
V pondelok 25. novembra uplynulo od smrti herečky už dlhých päť rokov. Aj pri tejto príležitosti zverejnil divadelný kritik Karol Mišovic zábery herečky, ako aj štúdiu, ktorú napísal. Jeho slová na sociálnej sieti jasne vyjadrujú trvalý vplyv, ktorý Monika zanechala: „Dnes je to presne päť rokov, čo nás opustila Monika Potokárová. Jedinečná herečka, ktorá za ten krátky čas stvárnila vyše troch desiatok postáv a s každou novou rolou len potvrdzovala stále nevyčerpateľnú tvárnosťou svojho talentu. S Monikou nás opustil aj jedinečný človek, ktorý ovplyvnil mnohých z nás, mnohí sme doslova vyhľadávali jej prítomnosť, akoby nás niečo varovalo, že s tak úžasným a špecifickým človekom sa už len tak nestretneme. Žiaľ, o Monike už musíme celých päť rokov písať v minulom čase, ale spomienky sú našťastie stále živo intenzívne. Na niekoho, ako je Monika človek nezabúda.“ Tieto vyjadrenia svedčia o tom, že prázdno po nej ostalo nielen na divadelných doskách, ale aj v srdciach všetkých, ktorí ju milovali a naďalej si ju pripomínajú. Herečka Zuzana Fialová posielala odkaz do neba: "Moje najmilšie dievčatko. Budeš mi strašne chýbať. Rozbilo ma to na tisíc kúskov. Ľúbim ťa. V prítomnom čase." Robert Roth, jej zdrvený vdovec, týždeň po tragédii prehovoril o smrti svojej ženy po prvýkrát, keď za ňu preberal ocenenie Mladý tvorca: „Som hrdý a bolo mi cťou, že som manželom Moniky Potokárovej,“ povedal so slzami v očiach. Neskôr so zlomeným hlasom uviedol, že: „Ruské denníky sú dopísané. Monikine denníky sú dopísané. Monika Potokárová dala divadlu všetko, bohužiaľ, všetko.“ Tieto slová odhaľujú nielen hĺbku jeho smútku, ale aj rozsah Monikinej oddanosti divadlu. František Kovář v dvojminútovom videu s fotografiami z predstavení herečky uverejnil citát: „Anjeli strážni, čo ste robili? Kde ste boli v tú osudnú chvíľu? Vy viete, že človek nepočuje, keď niekomu potichu puká srdce. Len sudičky to vedeli. Pýšili sa, koľko talentu jej nadelili, ale zamlčali jej údel človečí.“ To všetko sú silné dôkazy, že napriek smrti sa jej dostalo obrovskej pocty, po ktorej túžila.
Pokusy o pochopenie: Čo mohlo zničiť mladú herečku?
Otázka, prečo si Monika Potokárová siahla na život, zostáva do dnešného dňa bez jednoznačnej odpovede. Všetci, ktorí ju poznali, boli jej činom zaskočení a bezradní. Psychológovia sa snažia ponúknuť aspoň čiastočné vysvetlenie pozadia samovraždy. Podľa psychológa Martina Milera je ťažké odhadnúť, čo sa odohráva v hlave osoby, ktorá chce zomrieť. Vo všeobecnosti môžeme povedať, že dospeje k presvedčeniu, že iná alternatíva neexistuje, čo, samozrejme, nie je pravda. V danej chvíli to dotyčný človek nevidí, necíti, ale je to chybné vyhodnotenie situácie, pretože aj v najzúfalejšej situácii existujú minimálne dve možnosti a viac. Človek uvažujúci o samovražde si vraj hľadá teóriu, ako nemať inú alternatívu ako smrť a utvrdzuje sa v tomto presvedčení.
Mrazivý pohľad do jej vnútra ponúkol rozhovor v talkšou Adely Vinczeovej, ktorý si svojho času všimol aj denník Plus JEDEN DEŇ. V ňom Monika Potokárová hovorila o svojom "diapazóne depresívnych úloh" a s dávkou irónie poznamenala: „Veľmi to prospieva môjmu psychickému zdraviu.“ Vzápätí však vážnu tvár vystriedal smiech. Vysvetlila, že tak je momentálne nastavený repertoár. „Teraz skúšam Antigonu, pôjdem živá do hrobky, to sa veľmi teším," povedala vtedy herečka, od ktorej hneď moderátorka zisťovala, ako to vplýva na jej mladý život, keďže mala v tom čase len 25 rokov. Na Adelinu otázku, ako to vplýva na jej život, Monika zostala ticho, na čo jej Vinczeová skočila do reči a skonštatovala: „Asi takto." Monika následne dodala: „Tak, je také obdobie. Neviem. Snažím sa potom nejak ventilovať. Rada plávam. Také tie normálne veci. Teraz som si zobrala takého kocúra z cintorína, čierneho. Naozaj. Prišlo mi ho ľúto, tak som si ho zobrala. Teraz sa rozčúlim zase tým, že je hrozne živý, všetko mi driape, všade hlina, tak tým sa ventilujem." Adela Vinczeová reagovala slovami: „Ventiluješ sa hnevom. Máš dva stavy. Depresiu a hnev. A to sa ti tak strieda. Aha, pekný život," z ktorých slov dodnes naskakujú zimomriavky, keďže v novom kontexte pôsobia desivo prorocky.
Tlak prostredia a osobné výzvy: Hľadanie skrytých príčin
Jednou z možných teórií bolo, či na psychický skrat nemala vplyv neúmerná pracovná vyťaženosť. Dvanásť ťažkých rolí, ktoré Monika stvárňovala v SND, dá psychike zabrať. Prepínať z jednej do druhej, z tretej do štvrtej, prehadzovať si texty v hlave, raz byť za zúrivú, potom za ustráchané vtáča. Pracovný nástroj hercov sú emócie. Narábajú s nimi, krotia ich, víria, zdieľajú s divákmi. Veľakrát sa teatrálne správanie hercov ospravedlňuje tým, že emócií sa nevedia zbaviť len tak lusknutím prsta a prenášajú si ich aj do civilu. Trvá im, kým sa sprítomnia. Umelecká duša je pestrá, široká i hlboká, poznačená rolami, ktoré ju ovplyvňujú. A to platí nielen pri hercoch, ale aj maliaroch, architektoch a iných umelcoch. Otázka znie, či môžu emócie zvalcovať umeleckú dušu natoľko, že ju pripravia o zdravý úsudok? Fakt, že Monika mohla byť až príliš spätá s divadlom, naznačil aj jej muž.
Ďalším aspektom mohli byť problematické vzťahy na prvej scéne, o ktorých nebolo tajomstvom, že v tom čase panovali v SND. Po odvolaní riaditeľa činohry Michala Vajdičku sa herci rozdelili na dva tábory. Monika sa priklonila k tomu, ktorý stál za novým vedením, dokonca bola členkou umeleckého poradného zboru nového riaditeľa. Samostatnou kapitolou mohla byť i daň z mladosti. Mladí herci si často musia obhajovať svoje miesto medzi služobne staršími kolegami. Koniec-koncov, naznačila to aj sama Monika v jednom videu, ktoré zverejnili na galavečere, keď jej in memoriam udelili cenu: „Inšpirujú ma kolegovia… V živote mi pomohli tí, ktorí ma podporovali, ale hlavne tí, ktorí ma nepodporovali,“ odznelo vo videu. V novom kontexte z jej slov mrazí.
Samozrejme, vyrojili sa aj špekulácie, že ani v manželstve s podstatne starším Robom Rothom nemuselo byť všetko v poriadku. Hoci sa zosobášili len v marci, Monika sa údajne mala obzerať po novom bývaní. Obviňovanie vdovca však čiastočne vyvrátila spomínaná sestra, keď uviedla, že Monikinho muža síce videli snáď iba dva razy, ale mali ho radi. Psychológ Martin Miler varuje pred robením rýchlych úsudkov: „Nevieme, čo presne sa dialo v domácnosti. Každé súžitie býva nastavené inak, nevieme, ako boli títo manželia zjednotení, to boli ich súkromné veci. Niekedy mladší partner ťahá svojou energiou dopredu staršieho, ale aj naopak, starší partner má priestor na odovzdávanie skúseností mladšiemu.“ Aké bolo manželstvo dvojice, vedeli iba oni dvaja.
Psychológia samovraždy a stigma duševného zdravia
Monika Potokárová sa zaradila do smutnej štatistiky ľudí, ktorí si siahli na život. Podľa Národného centra zdravotníckych informácií sa v roku 2018 pokúsilo dobrovoľne odísť zo sveta 773 osôb, pričom 533 z nich svoj skutok dokonalo, čo bolo o 27 ľudí viac ako rok predtým. V roku 2019 na Slovensku spáchalo samovraždu 498 osôb, z toho 416 mužov a 82 žien. Počet dobrovoľných odchodov na onen svet na Slovensku v roku 2021 stúpol v porovnaní s predchádzajúcim rokom o 59 prípadov a za rok 2021 ich bolo 548. Nasledujúci rok ukončilo svoj život až 563 ľudí. Rok 2023 k tejto smutnej štatistike pridal ďalších 501 tragických prípadov. Najohrozenejšou skupinou spomedzi žien boli v roku 2018 dámy vo veku 60 - 69 rokov. V roku 2023 klesol tento vekový priemer o desať rokov. Prečo si však vzala život dievčina v plnom rozkvete a s veľkou kariérou pred sebou, zostáva záhadou.
Psychológ Miler si nedovolí analyzovať konanie herečky, ale podľa neho je chyba, že včas nevyhľadala odborníka. Nikto však nemá právo viniť jej okolie, lebo tomu druhému do hlavy nevidíme. „Možno otázka, prečo sa rozhodla odísť zo sveta, zostane nezodpovedaná. Bola to mladá, zjavne úspešná žena. V jej vnútri sa však muselo diať niečo, o čom nemuseli vedieť ani tí najbližší,“ myslí si špecialista, ktorý odhalil aj svoju prekvapujúcu teóriu. „Som fanúšikom skupiny Depeche Mode a bol som zaskočený, keď sa David Gahan pokúsil o samovraždu. Človek ako on, ktorý je úspešný a robí skvelú hudbu! V skutočnosti to však umelec takto nevníma. Samozrejme, že si úspech uvedomuje, ale môže dospieť k záveru, že je to vlastne nesprávne. To, po čom niektorí túžia - byť slávni, bohatí, on zrazu má. Povie si, že si to nezaslúži, že je úplne zbytočný, veď čo v živote dokázal? Čo to je nejaká hudba alebo divadlo? A trpí.“ Táto teória naznačuje, že vnímanie úspechu a vlastnej hodnoty môže byť u umelcov veľmi komplexné a odlišné od očakávaní okolia.
Podľa psychológa je kľúčové v momente, keď sa objavia čierne myšlienky, neostávať s nimi sám a zdieľať ich, hovoriť o nich okoliu. „Prístup by mal byť opačný, a to hľadať teóriu, ktorá by moje myšlienky spochybňovala a vyvracala. Pozrieť sa na problém inak,“ tvrdí Miler. Kolegovia stáli s Monikou Potokárovou na divadelných doskách len pár hodín pred jej smrťou a volala aj so svojou mamou. Nikto si však na nej nič neobvyklé nevšimol. Ako je to možné? „Niekedy je to ťažké, pretože ľudia, ktorí majú čierne myšlienky, ich vedia veľmi dobre skryť. Okolie je často bezmocné. Je ťažké naložiť naň pocit zodpovednosti, pretože nikto z nás tomu druhému do hlavy nevidí a aj indície môžu byť skreslené,“ ubezpečuje psychológ. Zdvihol však varovný prst: „Treba zbystriť, keď niekto hovorí o čiernych myšlienkach. Aj keď príde náhle upokojenie sa a všetko vyzerá byť v poriadku. Paradoxne, môže to byť varovný signál, že ľudia dospeli k rozhodnutiu, že ten čin urobia," vystríha Miler s tým, že v ohrození je najmä depresívny človek, stiahnutý zo sociálneho kontaktu, ktorý sa správa inak ako štandardne.
Je herectvo rizikové povolanie? Umenie a duševné zdravie
Je herectvo rizikovým povolaním? Sú umelci náchylní konať zúfalé činy? Stanislava Knut z Ligy za duševné zdravie vysvetlila, že žiaľ, neexistuje o tom žiadna štatistika. Vo všeobecnosti ale majú väčší sklon ku páchaniu samovrážd tie profesie, v ktorých sú ľudia pod väčším sociálnym a emocionálnym tlakom. Isteže sa to týka aj umelcov, ale napríklad aj pomáhajúcich profesií, ako sú zdravotníci, sociálni pracovníci, policajti, či učitelia. To, čo okolie vníma ako zábavu a hru pri umelcoch, alebo samozrejmú pomoc u pomáhajúcich profesií, si v skutočnosti vyžaduje od týchto ľudí výrazné pracovné a tvorivé vypätie. Zároveň upozornila, že na druhej strane je nesprávne robiť všeobecné závery o tom, že mladý, talentovaný človek alebo umelec je viac rizikový z hľadiska samovražedného správania. „Je to možno dané tým, že o samovraždách umelcov a známych ľudí sa viac píše,“ povedala Knut. Pripúšťa, že známi ľudia sa možno viac obávajú navštíviť odborníka, kým je ešte čas, a vidí za tým hanbu, ktorá je absolútne neopodstatnená.
Ísť ku psychológovi alebo psychiatrovi nie je nič nezvyčajné a v zahraničí sa k tomu celebrity otvorene hlásia. Práve naopak, je dôležité zaklopať na dvere, za ktorými nám vedia pomôcť. Vtedajší šéf činohry SND Peter Kováč pripustil: „Niektorí kolegovia sa starajú o svoje psychické nastavenie v kontakte s odborníkmi alebo dôveryhodnými alternatívnymi liečiteľmi. Budem však vážne uvažovať o divadelnom psychológovi a zistím, aký by bol ohlas v súbore.“ Táto úvaha odráža rastúce pochopenie potreby podpory duševného zdravia v umeleckých kruhoch.
Súčasne sa hovorí o strelnom poranení herca Vlastimila Brodského († 81) na chate, ale špekulovalo sa aj o tom, či si Jiřina Jirásková († 81) nepomohla na druhý svet. Nehovoriac o muzikantoch Ivete Bartošovej († 48) alebo Karlovi Svobodovi († 68). Tieto prípady poukazujú na to, že problém duševného zdravia v umeleckej sfére nie je ojedinelý. Najvyššia miera samovražednosti je však medzi lekármi, zvlášť u chirurgov, stomatológov, farmaceutov, veterinárov, ale aj poľnohospodárov. Najviac ohrození sú zase muži, ktorí nevedia úplne optimálne zaobchádzať s emóciami a niekedy je pre nich samovražda chlapské riešenie, čo je samozrejme absolútna hlúposť, hovorí psychológ Martin Miler.
Súcit pre pozostalých je mimoriadne dôležitý. Situáciu, v ktorej sa ocitá rodina po dobrovoľnej smrti blízkeho, považuje psychológ za veľmi vážnu. Najťažšie je zmieriť sa s tým, čo sa udialo, a bojovať s pocitmi viny. Je ťažké naložiť pocit zodpovednosti za niekoho na okolie, pretože nikto z nás tomu druhému do hlavy nevidí a aj indície môžu byť skreslené. V týchto ťažkých chvíľach je podstatné sústrediť sa na podporu a pochopenie. Liga za duševné zdravie Nezábudka odporúča neváhať zatelefonovať, ak má niekto problém, čo zdôrazňuje význam dostupnej pomoci. Monika Potokárová už nevidela zmysel v tom, prečo ďalej žiť. Zostáva nám len spomienka na jej výnimočný talent a jej tragický osud ako trvalá pripomienka, že duševné zdravie je rovnako dôležité ako to fyzické.
tags: #monika #potokarova #narodenie