Šport je neoddeliteľnou súčasťou zdravého vývoja dieťaťa, a to nielen z hľadiska fyzickej kondície, ale aj psychickej pohody. Približne do šiestich rokov dieťaťa sa totiž vytvára pozitívna emočná väzba k pohybu. Šport má úžasné benefity na fyzické aj mentálne zdravie a je mimoriadne dôležité, aby nás sprevádzal celým životom. Keďže je nám pohyb prirodzený, je dôležité sa hýbať od raného detstva. V súčasnej dobe, kedy deti väčšinu času trávia v školských laviciach alebo doma pri počítači, sa však pohyb z bežného života postupne vytráca, ako píše idnes.cz. Táto situácia kladie zvýšený dôraz na zodpovednosť nielen dieťaťa samotného, ale aj rodičov, trénerov a celej spoločnosti za vytváranie prostredia, ktoré podporuje zdravý vzťah k pohybu a športu. Ako sa hovorí, zodpovednosť v športe je záležitosť tímu - rodič, tréner, športovec, športový tím. Tento článok sa venuje komplexnému pohľadu na zodpovednosť dieťaťa za seba pri športe, skúma psychologické vplyvy, rolu dospelých, správny prístup k motivácii, ako aj právne aspekty spojené so športovými úrazmi a ochranou detí v športe.
Psychologické a rozvojové vplyvy športu na deti
Šport prináša do života detí systém, štruktúru a ohraničenie ich času. Deti majú rady, keď vedia, čo bude nasledovať, aký bude denný program. Sú vtedy pokojnejšie a spokojnejšie. Keď im však takáto štruktúra chýba, napríklad v dôsledku obmedzení, ako boli prísne opatrenia, podľa ktorých je pre amatérov a mládež povolený len individuálny šport, môže to mať významný vplyv na ich psychiku. Tisícky detí prišli o svoj zaužívaný denný režim a pohybové aktivity. Podľa športovej psychologičky Silvie Šušorovej, ktorá sa špecializuje aj na deti, je v takejto situácii veľmi náročné ustáť nepredvídateľnosť. Mnohí sa obávajú aj takýchto následkov prísnych opatrení - deti zlenivejú, stratia záujem o šport a celkovo budú frustrované. Šport chýba aj v dennej organizácii času rodičom i deťom.
Napriek výzvam sa zo situácie, keď deti nemôžu športovať tak, ako boli zvyknuté, dá podľa Silvie Šušorovej veľa vyťažiť. Nové výzvy sú pre ľudí veľmi podnetné, musia sa naučiť riešiť situácie tvorivo a inak. Šport sa vráti z profesionálneho nastavenia, ktoré je badateľné už aj v detskom veku, do roviny pohybovej aktivity. To môže byť použité aj na tímbilding rodiny či všestranný pohybový rozvoj. Dôležité je tiež uvedomiť si, že kontakt s rovesníkmi a širšia socializácia deťom chýba, sociálne siete nenahradia fyzický kontakt ľudí v skupine. Pri fyzickej aktivite dochádza k odbúravaniu stresových hormónov a vylučovaniu endorfínov, ktoré telu prinášajú príjemné pocity. Nesporným faktorom je aj zvyšovanie sebavedomia dieťaťa, ktoré rozhodne šport prináša, pretože ak prebieha pohyb uspokojivo a ak je pozitívne vnímaný, narastá aj sebavedomie jedinca. Dieťa tak dosahuje postupne malé úspechy.
Mentálna príprava detí je veľmi dôležitá aj pri športe. Je cestou k ich úspechu, výdrži, lepšej motivácii aj k radosti z pohybu a zo športu. Učíme deti šport milovať a mať z pohybu radosť. Športy a pohybové aktivity sú pre deti kľúčové nielen pre ich fyzický rozvoj, ale aj pre budovanie dôležitých životných schopností. Pravidelná účasť na kurzoch pomáha deťom pochopiť dôležitosť vytrvalosti a disciplíny. Tieto vlastnosti sú dôležité nielen v športe, ale aj v škole a neskôr v profesionálnom živote. Športy poskytujú deťom jedinečnú príležitosť stretnúť sa so svojimi rovesníkmi, učiť sa spolupráci a komunikácii. Každý dosiahnutý pokrok na kurze, či už ide o zvládnutie novej techniky alebo zlepšenie výkonu, posilňuje sebavedomie dieťaťa. Športové aktivity pomáhajú deťom zvládať stres a budovať odolnosť voči výzvam. Pohyb a interakcia s rovesníkmi stimulujú produkciu endorfínov, ktoré zlepšujú náladu a podporujú celkové mentálne zdravie. Dlhodobé zapojenie do športových kurzov výrazne prispieva k rozvoju jemnej a hrubej motoriky. Športy učia deti zvládať prehry, prijímať konštruktívnu kritiku a vyrovnávať sa s náročnými situáciami. Vytvára sa pozitívny vzťah k pohybu a športu.
What Role Do Sports Play in the Mental Health of Children?
Mnohí mladí športovci môžu mať obavy, že po výpadku už nebudú dosť dobrí, že veľa stratia. Ako príklad môže poslúžiť situácia, keď sa športovec vracia po dlhodobom zranení, po celosezónnom či dlhšom výpadku. Sú športovci, ktorí po vážnom zranení úplne pretransformujú svoj život a stanú sa z nich vynikajúci parašportovci. Niektoré štúdie dokonca hovoria, že ľudia dosahujú najlepšie výsledky až vo svojom treťom športe, ktorému sa aktívne venujú. V súčasnej situácii má veľa športovcov ten istý problém, majú rovnaký výpadok. Nie je to vec, ktorá diskriminuje jedného a ostatní sú na tom lepšie. Teraz všetci musia hľadať náhradné riešenie. Keď nemôžu trénovať techniku, môžu zlepšovať kondičku, ohybnosť, alebo inú oblasť. Môžu sa venovať mentálnej príprave, pracovať so svojou mysľou. Súťaže momentálne zväčša nie sú, no pre deti je to dokonca zdravšie. Súťaže majú dobrý úmysel, dať deťom hravé porovnanie sa, ale v súťaži je dieťa vystavené tomu, že niekto je lepší, niekto horší. Možno to, že teraz nemôžu súťažiť a len sa hrajú, zdokonaľujú sa v tom, čo robia, je zaujímavý experiment.
Psychologička Andrea Antalová, ktorá pôsobí v O2 Športovej akadémii Mateja Tótha, pozoruje, že deti sú z roka na rok menej pohyblivé. Nemyslí si, že je to preto, že by prestali mať rady šport, ide skôr o to, že športovanie sa postupne z ich života vytráca. Dnešná doba s nekonečnými možnosťami a veľkou dávkou stresu vplýva nielen na dospelých, ale aj na deti a na to, ako trávia svoj voľný čas. A dokonca aj na to, či si ho vôbec dokážu užiť. Môže ísť o väčšie množstvo povinností, finančné náklady na šport, časovú zaneprázdnenosť rodičov, stres či strach vyvolaný predošlou zlou skúsenosťou alebo nátlakom na výkon, vysokú návykovosť sociálnych sietí či dokonca o preferenciu online sveta. Veľkú rolu zohrávajú počítače, smartfóny, rôzne technológie, ale aj výchova. Ak sa dieťa rozhodne, že už nechce pokračovať v kurze, je dôležité túto situáciu riešiť s pochopením a podporou. Deti sa často stretávajú s protichodnými pocitmi - na jednej strane si môžu užívať čas strávený na kurze, no na druhej strane ich láka tráviť viac času s kamarátmi alebo skúšať niečo nové. Dôležité je vypočuť si ich dôvody - zistiť, prečo dieťa nechce pokračovať. Podporte ich rozhodovanie - pomôžte dieťaťu pochopiť, že je normálne cítiť sa nerozhodne. Navrhnite kompromis - ak je to možné, dohodnite sa na skúšobnom období, počas ktorého bude dieťa pokračovať v kurze, aby malo čas lepšie zvážiť svoje rozhodnutie. Buďte pozitívnym príkladom - ukážte dieťaťu hodnotu vytrvalosti.
Rola rodičov vo formovaní športovej cesty dieťaťa
Rodičia sú toho názoru, že v súčasnosti treba viesť deti hlavne k tomu, aby sa vzdelávali. Doma nemusia pomáhať a nemusia vykonávať žiadne domáce práce. Rodičia deťom doslova hovoria, aby sa venovali hlavne škole, aby z nich niečo bolo. Z praxe však možno potvrdiť, že práve tie deti, ktoré rodičia domácimi prácami vedú k samostatnosti, spolupatričnosti a zodpovednosti, si vedia lepšie zorganizovať čas a sú úspešnejšie v škole. A ak majú vo svojom voľnom čase aj pravidelnú športovú aktivitu, je to pre ne výhra. Práve vďaka tomu sú fyzicky, ako aj psychicky odolnejšie. Najsilnejším motivátorom je vždy rodič, a to aj u starších detí, hoci tie sa ťahajú do rovesníckych skupín. To, čo deti vidia, doslova kopírujú. Ak sa rodičia hýbu, zdravo sa stravujú, dokonca aj to, ako reagujú na záťažové situácie, deti nasávajú a podľa toho sa správajú. Rodičia sú pre deti príkladom. Nemôžu od dieťaťa chcieť, aby sa hýbalo, ak oni trávia väčšinu času pred počítačom a sami sa hýbu minimálne.
Pre rodičov je ťažké nájsť správnu mieru podpory malého športovca - nebyť angažovaný ako rodič priveľmi ani primálo. Dopriať dieťaťu možnosť vlastnej iniciatívy a zodpovednosti za svoje športovanie. S pribúdajúcim vekom viac a viac. Najskôr ponúkať možnosti, zabezpečiť dostupnosť športových aktivít a postupne umožniť špecializáciu. Ak si rodičia, starí rodičia, súrodenci či učitelia všimnú, že sa dieťa správa inak ako pred lockdownom, treba zbystriť pozornosť. Môžu byť plačlivejšie, podráždenejšie, nepozornejšie, viac visieť na svojich rodičoch, boja sa od nich vzdialiť. Staršie deti sa viac uzatvárajú do seba, môžu byť depresívnejšie a úzkostnejšie. Pozorovať môžete aj zhoršenie akademických výsledkov. Môžu tráviť viac času na sociálnych sieťach. Aj tu deti kopírujú správanie a reakcie dospelých na záťažové situácie. Rodič by mal byť všímavý, nemal by sa sústrediť len na vonkajšie prejavy. S deťmi by sa mal aj pravidelne rozprávať a tráviť s nimi čas. Takýto rodič si skôr všimne, ak s jeho dieťaťom nie je niečo v poriadku.
Čím skôr deti začneme k pohybu viesť, tým skôr sa stane súčasťou ich života. Pohybové hry a aktivity by sme mali vyberať podľa veku, osobnosti aj podľa zdravotného stavu dieťaťa. Organizmus musí byť na daný pohyb pripravený, aby sme ho nepreťažovali. Nie je vhodné pohybový aparát dieťaťa jednostranne zaťažovať. Prejavilo by sa to nielen na jeho fyzickom, ale aj psychickom zdraví. Malým deťom postačia klasické hry, ako sú naháňačky. Dôležité je zabaviť ich tak, aby mali z pohybu radosť. Staršie deti dokáže k športu pritiahnuť kolektív a ich rovesníci. Deti si berú príklad od rodičov. Dôležité je nenútiť deti do niečoho, čo nechcú, aby sme v nich nevybudovali skôr odpor. Radšej im dajme na výber, aby sa samy rozhodli, akou formou sa rozhýbu. Menšie deti veľmi dobre reagujú na rôzne hry, príbehy, rozprávky. So staršími deťmi sa môžeme porozprávať o tom, prečo je pohyb dôležitý a aké benefity nám prináša. Menšie deti poteší prítomnosť rodičov a tie staršie, ak sa k nim pridajú aj ich priatelia či rovesníci. Netlačiť je dôležité nielen v športe, ale aj vo vzdelávaní. Práve tým podporíme vnútornú motiváciu dieťaťa, ktorá im zvykne vydržať celý život. Vonkajšia motivácia napr. formou odmien totiž vydrží len určitý čas. Vonkajšia motivácia, motivácia peniazmi alebo akoukoľvek materiálnou hodnotou môže byť dvojsečná zbraň. Na istý čas môže produkovať dobré výsledky, napríklad pri koncentrácii alebo pri dosahovaní určitého cieľa. No ak si na to deti zvyknú, stane sa to súčasťou ich manipulácie a časom už pre ne nič nebude mať takú hodnotu, aby pre to podali nejaký výkon. Takéto deti zvyknú byť aj v dospelosti nespokojné so svojím životom. Ak chce rodič motivovať svoje dieťa materiálne alebo finančne − a nielen pri športe − nemal by to robiť často a pravidelne. A čo je najdôležitejšie, materiálnymi vecami by nemal kompenzovať svoju neprítomnosť a nezáujem o dieťa.
What Role Do Sports Play in the Mental Health of Children?
Milan Staš zdôrazňuje, že ideálne je, keď sa deti dostanú k pravidelnému pohybu a tešia sa naň. Šport musí zostať zábavou. Keď už deti športujú pravidelne, musíme nájsť správnu mieru, aby ich šport bavil a aby sme im ho neznechutili. Tréning by ich mal naozaj baviť. Dôležité je aj naučiť deti zvládať emócie pri športe. Pozitívne aj negatívne. Emócie sú totiž veľmi silné a racionálne zvládať tlak, ktorý pri športe môže vznikať, sa naučia až oveľa neskôr. Milan Staš dodáva: „Pokojne poukazujme na menšie chybičky, ale stále to má byť taký krásny sendvič, že pochvál, poukáž na chybu a ponúkni riešenia, ale zase pochvál. Aj takto pracujeme na tom, ako sa zlepšovať.“ Deťom stačí dať na výber, netreba im striktne hovoriť, čo majú robiť. Treba im dôverovať, zvládnu viac, ako si často myslíme. Rodičia by si mali dať pozor najmä na napĺňanie vlastných ambícií a snov cez svoje ratolesti. „Stretávame sa aj s rodičmi, ktorí napríklad už škôlkarov tlačia do atletiky, vidia v nich šampiónov. Ťažko chápu, že celý tréning nemôže byť len o atletike, pretože dieťa by sa nudilo. Do úvahy treba pri výbere vhodnej aktivity brať nielen fyzické, ale aj psychické predpoklady. Možno chcete mať doma Martinu Moravcovú v mužskom vydaní. Ak je však váš syn vyslovene typ na kolektívne športy, zrejme neuspejete. Rodičia by mali upustiť od myšlienky, že v piatich rokoch dieťa začne robiť nejaký šport a bude v ňom geniálne. Keď na tréningu sedí mama alebo otec, dieťa sa naň psychicky upiera. Nie je tam šéf tréner, ale rodič - a to je problém. Neraz hrozia aj zranenia, pretože nepočúva, čo sa deje, robí veci polovičato.
Kľúčová úloha trénera: Bezpečnosť, rozvoj a výchova
Tréner v gymnastike zohráva kľúčovú úlohu pri formovaní mladého športovca. Nie je len inštruktorom techniky, ale aj mentorom, motivátorom a vzorom. Jeho zodpovednosť presahuje rámec telocvične a priamo ovplyvňuje fyzický a psychický vývoj dieťaťa. Tak, ako učiteľ v škole, aj osobnosť a prístup trénera je rozhodujúcim faktorom pre motiváciu dieťaťa, či bude mať šport, alebo danú športovú disciplínu rado. V súčasnosti rodičom, spoločnosti - nám všetkým - záleží, aby deti športovali a vyhli sa civilizačným problémom - a práve preto je vzdelávanie trénerov kľúčové. Tréneri okrem fyzického trénovania deti aj pedagogicky usmerňujú a rozvíjajú tak, ako učitelia a majú na to výrazne menej času, len čas tréningu, preto je ich práca veľmi náročná. Bez primeraného pedagogického prístupu by dieťa na tréningy nechodilo a zostalo by demotivované.
Bezpečnosť dieťaťa musí byť pre trénera absolútnou prioritou. To zahŕňa kvalifikáciu a vzdelanie, kde tréner by mal mať adekvátne vzdelanie a certifikáciu v oblasti gymnastiky a pedagogiky. Bezpečné prostredie znamená, že tréningové priestory musia byť bezpečné, s funkčným náradím a adekvátnym zabezpečením (napr. žinenky). Primerané tréningové plány musia zohľadňovať vek, fyzickú zdatnosť a individuálne schopnosti dieťaťa. Postup by mal byť postupný a progresívny, aby sa predišlo preťaženiu a zraneniam. Dozor a asistencia vyžaduje, aby tréner zabezpečil neustály dozor nad deťmi počas tréningu a poskytoval im asistenciu pri náročnejších cvikoch. Tréner by mal byť tiež vyškolený v poskytovaní prvej pomoci a mal by vedieť, ako reagovať v prípade úrazu. Komunikácia s rodičmi je nevyhnutná, tréner by mal pravidelne komunikovať s rodičmi o pokroku dieťaťa, prípadných problémoch a zdravotnom stave.
Tréner má tiež zodpovednosť za rozvoj pohybových schopností a zručností dieťaťa. To zahŕňa všestranný rozvoj, kde tréning by mal byť zameraný na rozvoj všetkých pohybových schopností, ako sú sila, ohybnosť, rýchlosť, vytrvalosť a koordinácia. Správna technika je kľúčová - tréner by mal dôkladne učiť správnu techniku cvičenia, aby sa predišlo zraneniam a maximalizoval sa efekt tréningu. Individuálny prístup znamená, že tréner by mal rešpektovať individuálne schopnosti a potreby každého dieťaťa a prispôsobiť tréningový plán jeho možnostiam. Dôležitá je aj motivácia a povzbudzovanie, tréner by mal dieťa motivovať a povzbudzovať, aby sa zlepšovalo a dosahovalo svoje ciele.
What Role Do Sports Play in the Mental Health of Children?
Tréner má tiež dôležitú úlohu pri výchove k fair-play a športovému duchu. To zahŕňa úctu k súperom, čestnosť, tímovú spoluprácu a zvládanie výhry a prehry. Tréner by mal pre dieťa aj psychologickou podporou a motivátorom. To zahŕňa vytváranie pozitívnej a podporujúcej atmosféry na tréningoch, rešpektovanie individuality každého dieťaťa a poskytovanie konštruktívnej kritiky. Ak si všímame, že dieťa prichádza z tréningu smutnejšie, je bez energie, môžu byť za tým rôzne dôvody, nemusí sa to teda týkať len nespokojnosti s druhom športu. Môže sa stať, že dieťaťu nevyhovuje kolektív či úroveň, na ktorej trénuje, a daný šport pritom môže milovať. S dieťaťom je preto nesmierne dôležité hovoriť. Môžeme tak odhaliť vážnejšie aj menej vážne problémy - čím skôr tak urobíme, tým skôr môžeme konať a dieťaťu pomôcť. Tréneri majú k športovcom - najmä k deťom - často najbližšie. Práve oni môžu najskôr postrehnúť, ak niečo nie je v poriadku. Zároveň však nesú zodpovednosť za bezpečie, dôveru a správanie, ktoré rešpektuje hranice a dôstojnosť a zdravie detí. Dobrý tréner nemusí byť majster sveta. Takéto úspechy totiž neznamenajú, že bude vedieť pracovať s deťmi. Pri tréningu s nimi je dôležitý pedagogický talent, pozitívna motivácia a schopnosť ich počúvať.
Voľba športovej aktivity: Všestrannosť vs. špecializácia
Deti by mali začať s konkrétnym športom už počas tretieho roku života a postupne by mali vyskúšať rôzne športy. Milan Staš verí, že každé dieťa by malo vedieť plávať a lyžovať. Pohyb by však mal byť čo najviac rôznorodý, nemalo by to byť tak, že deti hrajú len futbal, alebo len lyžujú. Keďže fyzické zdravie je veľmi úzko prepojené s mentálnym zdravím, pozitívne emócie v športe takisto pomáhajú vytvárať dobrých ľudí. Nehovoriac o tom, že tí, čo športujú, sú aj zdravší. V predškolskom veku sa môžete venovať všeobecným aktivitám, ktoré zahŕňajú behanie, hádzanie, chytanie, plávanie, a cvičeniam, ktoré rozvíjajú pohybovú koordináciu a koncentráciu. Skvelým odrazovým mostíkom k získaniu všestrannosti je atletika, dieťa vďaka nej získa základy pohybu pre akýkoľvek šport a navyše podporuje jeho prirodzený rozvoj a zdravie. Organizované športy so striktnejšími pravidlami je lepšie zaradiť až v školskom veku. Ak predsa chceme zapísať dieťa na konkrétny šport, dôležitá je voľba trénera, ktorý zohľadňuje možnosti jednotlivcov. Musí mať dostatočné znalosti o vývoji ľudského tela, aby od dieťaťa nevyžadoval to, na čo jeho telo nie je pripravené.
Výnimkou pri športoch je plávanie, ktoré sa odporúča už od najútlejšieho veku. Nie sú pri ňom zaťažené kĺby, priaznivo vplýva na celkový pohybový vývin, motoriku, svalový tonus aj koordináciu pohybov. Všestranná príprava sa odporúča približne do 9. roku dieťaťa. Od tohto veku už vieme poukázať na slabé a silné stránky a môžeme začať premýšľať nad postupným presunom k špecializácii. Majme na pamäti, že telo sa v tomto veku stále formuje, a preto je dobré začať so špecializáciou až okolo 15. roku života. Predíde sa tak jednostrannej námahe a zvýšenému zaťaženiu kĺbov a svalov. Milan Staš vníma ako problém predčasnú špecializáciu, keď deti vedieme len k jednému športu a pozeráme len na výkon. Jednak to zabíja radosť zo športu, ale zároveň už pri mladých športovcoch pozorujeme zranenia, ktoré by 15- až 17-roční naozaj nemali mať. Ak im šport spôsobil zranenie, ktoré si vyžaduje operáciu, niekde sa stala veľká chyba. Jeho názor je, že do 12 rokov by mali byť tréningy vedené zábavnou a najmä hravou formou, vyhnúť sa drilu. Mali by mať radosť z pohybu a mali by šport milovať.
Dieťa by malo vyskúšať viacero pohybových aktivít, kým sa rozhodne pre jednu, v ktorej sa bude rozvíjať. Pre menšie deti by mala byť dôležitá všeobecná príprava ako ochutnávka zo všetkých športov a všestranný rozvoj. Pevné rozhodnutie prichádza najčastejšie okolo jedenásteho roku. Športový test, ktorý dokáže vybrať dieťaťu aktivitu nielen podľa jeho fyzických, ale aj psychických predpokladov, je nástroj, za ktorým stojí Andrea Čvapková. Správny postup pri športovaní detí do 9 rokov, je absolvovanie všeobecnej športovej prípravy. Ohmatajú si počas nej rôzne športy, vyskúšajú aj florbal, aj tenis, aj futbal. Chýbať by nemali ani atletické cvičenia, dostatok gymnastiky, ktorá spevní celé telo, aj pohybové hry rozvíjajúce sociálne väzby a tímovosť. Ak si aj zvolí rodič či dieťa už v prvej triede konkrétny šport, treba zistiť, či sú v tréningu zahrnuté aj tieto prvky. Podľa skúseností Andrey Čvapkovej sa to však napríklad v profi kluboch často nedeje. „Športové kluby potrebujú dosahovať výsledky a idú cielene len svojím smerom. Napríklad pri futbalistoch chcú, aby boli rýchli, dávali góly, a tak trénujú prevažne nohy. Výsledkom sú deti, ktoré majú síce silnú dolnú časť tela, ale nevedia, čo s rukami. Majú slabé chrbtice, pri pádoch sa ľahšie zrania.“
Právne aspekty zodpovednosti v detskom športe
Otázky zodpovednosti za protiprávne konanie v športe sú upravené občianskym, príp. obchodným, a trestným právom. Aj pri neexistencii akýchkoľvek výslovných pravidiel ohľadom súkromnoprávnej zodpovednosti za športové úrazy však platí všeobecné pravidlo občianskeho práva, a to všeobecná prevenčná povinnosť zakotvená v § 415 Občianskeho zákonníka: „Každý je povinný počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví, na majetku, na prírode a životnom prostredí.“ Podľa § 420 ods. 3 Občianskeho zákonníka: „Zodpovednosti sa zbaví ten, kto preukáže, že škodu nezavinil.“ Napokon podľa § 441 Občianskeho zákonníka: „Ak bola škoda spôsobená aj zavinením poškodeného, znáša škodu pomerne; ak bola škoda spôsobená výlučne jeho zavinením, znáša ju sám.“
Civilnoprávna zodpovednosť pri výkone športovej činnosti môže mať viacero podôb. Komplexnejší výpočet druhov súkromnoprávnej zodpovednosti v športe ponúka napr. Johannes Reisinger - ide o zodpovednosť organizácie a jej funkcionárov, športovca voči športovcovi, športovca voči nezúčastneným, pomocníkom a divákom, športovca voči športovej organizácii, usporiadateľovi a sponzorom, usporiadateľa voči športovcom, usporiadateľa voči nezúčastneným, pomocníkom, sponzorom a divákom, zodpovednosť za športoviská, zodpovednosť za športové náradie, pri tréningovej činnosti (zodpovednosť trénera), tretieho voči športovcom, rozhodcu voči športovej organizácii a klubu v procese udeľovania licencií. Podobne sa vypočítavajú druhy trestnoprávnej zodpovednosti, kam patria ublíženie na zdraví, podvod, korupcia, trestné činy trénera, trestné činy športových funkcionárov, trestné činy rozhodcu, trestné činy divákov a doping.
Podľa M. Králíka slovenský autor P. Gališin v 80. rokoch 20. storočia spracoval prehľad vyše 40 teórií, ktoré odôvodňovali vylúčenie alebo naopak pripúšťali občianskoprávnu zodpovednosť športovcov za úrazy. Z prehľadu aktuálnej národnej judikatúry vyplýva, že v súčasnosti by súdy v Čechách aj na Slovensku vyvodili občianskoprávnu zodpovednosť športovca za úraz spôsobený druhému športovcovi najmä v prípadoch, ak by išlo o preukázaný prípad porušenia športových pravidiel. Zodpovednosť by tu závisela od dôkazných možností preukázania porušenia športového pravidla, ako podmienky preukázania porušenia všeobecnej prevenčnej povinnosti. V športe je totiž touto všeobecnou prevenčnou povinnosťou záväzok dodržiavať pravidlá hry. Športové pravidlá pritom môžu povoľovať aj určité potenciálne nebezpečné zákroky, resp. manévre, ktorých dôsledkom v praxi môže byť zranenie športovca. Ak by však súčasťou hry mali byť podľa pravidiel postupy, ktoré sú priamo namierené proti životu a zdraviu športovca, pravidlá by samy osebe navádzali na protiprávnu činnosť a neslúžili by ako pomôcka súdu pre určenie hraníc prevenčnej povinnosti.
What Role Do Sports Play in the Mental Health of Children?
Zodpovednosť športovcov za úraz spôsobený pri športe inému športovcovi je pritom iba jedným z aspektov občianskoprávnej zodpovednosti v športe. Športovec môže zodpovedať za škodu aj divákovi, ktorému bez divákovho spoluzavinenia, alebo so spoluzavinením, ublížil. Často však v praxi zodpovednosť preberá organizátor alebo usporiadateľ, ktorý dostatočne nezaistil bezpečnosť divákov. Vylúčiť nemožno ani spoločnú zodpovednosť športovca a organizátora/usporiadateľa. Argumentácia pri posudzovaní zodpovednosti by pritom mohla byť rovnaká ako v prípade zodpovednosti športovca za úraz spôsobený druhému športovcovi - porušenie prevenčnej povinnosti, vznik škody, príčinná súvislosť, zavinenie a prípadné spoluzavinenie diváka, ktorý mohol s nebezpečenstvom počítať. Nemohol však počítať s excesom, teda porušením športových pravidiel, príp. nezaistením štandardnej bezpečnosti zo strany organizátora alebo usporiadateľa. Vtedy divák nemá žiaden podiel viny na výslednom zranení a za škodu zodpovedá v plnej výške organizátor/usporiadateľ alebo športovec (prípadne zodpovedajú spoločne). Zodpovednosť medzi divákom a usporiadateľom má však aj opačnú podobu - napríklad podobu zodpovednosti divákov za škodu, ktorú spôsobia na štadióne.
Ďalšou možnou podobou zodpovednosti je zodpovednosť trénera za zverených športovcov, často maloletých. V rámci občianskoprávnej zodpovednosti a podľa zákona o rodine je za dieťa v prvom rade zodpovedný rodič, teda zákonný zástupca. Zveriť deti do starostlivosti inej osoby je možné iba so súhlasom zákonného zástupcu, prípadne na základe rozhodnutia súdu. Otázka zodpovednosti „iných osôb“, napr. trénera, sa potom spravuje v občianskoprávnej rovine všeobecnými ustanoveniami o zodpovednosti za škodu, ak ide o zodpovednosť za škodu, ktorá sa stala dieťaťu. Opäť by teda bolo potrebné preukázať, že tréner porušil svoju povinnosť, ktorej príčinným dôsledkom bola škoda, a toto konanie bolo trénerom zavinené. Naopak zodpovednosť za škodu spôsobenú dieťaťom upravuje Občiansky zákonník v § 422 a § 423 ako zodpovednosť za škodu spôsobenú tými, ktorí nevedia posúdiť následky svojho konania: „Maloletý alebo ten, kto je postihnutý duševnou poruchou, zodpovedá za škodu ním spôsobenú, ak je schopný ovládnuť svoje konanie a posúdiť jeho následky; spoločne a nerozdielne s ním zodpovedá, kto je povinný vykonávať nad ním dohľad. Ak ten, kto spôsobí škodu, pre maloletosť alebo pre duševnú poruchu nie je schopný ovládnuť svoje konanie alebo posúdiť jeho následky, zodpovedá za škodu ten, kto je povinný vykonávať nad ním dohľad. Kto je povinný vykonávať dohľad, zbaví sa zodpovednosti, ak preukáže, že náležitý dohľad nezanedbal.” Zásadne tréner teda zodpovedá za škodu spôsobenú dieťaťom - zverencom - napr. inému športovcovi, spoločne s týmto zverencom. Ak dieťa nevie posúdiť následky svojho konania, zodpovedá tréner sám - v oboch prípadoch za predpokladu, že nedokáže, že náležitý dohľad nezanedbal. Existuje tiež možnosť obchodnoprávnej zodpovednosti za škodu. Tej môže podliehať zranenie hráča hráčom súperiaceho klubu, ak by si materský klub zraneného hráča nárokoval odškodnenie od druhého klubu, ktorého hráč zranenie spôsobil.
Myšlienka vzdania sa práv na náhradu škody, napríklad zo športového úrazu (tzv. waiver), vyplýva v zahraničí z myšlienky dobrovoľnej účasti na športovej aktivite a vedomosti o možných rizikách. Slovami rímskych právnikov: „volenti non fit iniuria“. Pre európske kontinentálne krajiny však vo všeobecnosti platí, že nie je možné vylúčiť zodpovednosť za úrazy - podľa § 309 nemeckého BGB totiž nemožno vylúčiť zodpovednosť za škodu na živote, tele a zdraví. Vylúčiť možno iba zodpovednosť za vecnú škodu. Obdobne ako nemecká právna úprava, aj rakúsky ABGB upravuje túto otázku podobne - veľmi všeobecne formulovaná klauzula vylučujúca zodpovednosť, resp. prenášajúca riziko na športovca, by bola neplatná z dôvodu rozporu s dobrými mravmi. Navyše aj pri zodpovednosti za majetkovú škodu sa uznáva iba zbavenie sa zodpovednosti za ľahkú nedbanlivosť, a len za riziko, ktoré bolo predvídateľné. Minimálne kontinentálny právny systém teda stojí na pozícii, že niektorých práv sa vopred nemožno vzdať - okrem práva na náhradu škody na zdraví je to aj príklad práva na súdnu ochranu. Na druhej strane niektoré zo štátov USA uznávajú všeobecnú možnosť vzdania sa práva vopred pred jeho vznikom, resp. pred vznikom konkrétneho nároku. Aj v USA však platí, že waiver umožňuje zbaviť sa zodpovednosti iba v prípadoch ľahko nedbanlivostného zavinenia. Dospieva sa k poznatku, že zodpovednosť za škodu na zdraví zásadne nemožno preventívne pred vznikom škody vylúčiť. Rovnako nie je z pochopiteľných príčin možné zmluvne vylúčiť trestnoprávnu zodpovednosť. Zásadne však platí, že ani v civilnom ani v trestnom práve nie je možné paušálne vylúčenie právnej zodpovednosti iba s poukazom na výkon športovej činnosti ako akejsi „športovej imunity“ - súdnemu preskúmaniu totiž podliehajú aj samotné športové pravidlá (totiž či nie sú protiprávne).
Safeguarding v športe: Ochrana detí pred nežiaducimi vplyvmi
Zodpovednosťou všetkých, ktorí pôsobia v športe, je vytvárať podmienky, ktoré spájajú výkonnosť so starostlivosťou, bezpečím a integritou - aby sme vychovávali úspešných športovcov a súčasne férových a zodpovedných ľudí s jasne ukotvenými hodnotami. Tieto práva vyplývajú z článku 31 Dohovoru OSN o právach dieťaťa, ktorý garantuje právo detí na voľnočasové a rekreačné aktivity a článku 19, ktorý vyžaduje, aby štáty chránili deti pred fyzickým i psychickým násilím a aj zo Strategického rámca EÚ pre práva dieťaťa 2021 - 2024, ktorý vyzýva členské štáty EÚ na vytváranie bezpečného prostredia vo voľnočasových a športových aktivitách. Slovenská republika sa prostredníctvom Lanzarotského dohovoru (2007) a Smernice EÚ 2011/93/EÚ zaviazala chrániť deti pred sexuálnym zneužívaním, vykorisťovaním, obťažovaním, násilím a inými formami nevhodného zaobchádzania. V športe túto povinnosť označujeme pojmom Safeguarding. Ide o predchádzanie akýmkoľvek formám násilia, zneužívania, šikany, zanedbávania či neprimeranému zaťaženiu počas športovej činnosti, ktoré môžu ohroziť nielen zdravie, ale aj dôstojnosť a budúci vývin neplnoletých a zraniteľných osôb.
Antidopingová agentúra SR bude v najbližšom období vyvíjať spoločné úsilie v spolupráci so Slovenským olympijským a športovým výborom a Národným koordinačným strediskom pre riešenie problematiky násilia na deťoch, aby prebrala tieto medzinárodné štandardy a pripravila ich uplatnenie v našom prostredí. SADA bude v tejto oblasti prioritne pôsobiť preventívne a edukatívne, nie ako vyšetrovací alebo sankčný orgán. Tréneri majú k športovcom - najmä k deťom - často najbližšie. Práve oni môžu najskôr postrehnúť, ak niečo nie je v poriadku. Zároveň však nesú zodpovednosť za bezpečie, dôveru a správanie, ktoré rešpektuje hranice a dôstojnosť a zdravie detí. Safeguarding nie je prekážkou pri výkone. Rodičia by mali byť prví, kto si všimne zmenu v správaní dieťaťa, jeho úzkosť či stratu motivácie. Ak poznajú základné princípy safeguardingu, vedia lepšie chrániť svoje deti - vznikajú vzťahy založené na dôvere a dobrej komunikácii, rešpektuje sa odborná rola trénera, ale zároveň sa chránia aj záujmy dieťaťa.
Športové organizácie sú zodpovedné nielen za výsledky, ale aj za podmienky, v ktorých tieto výsledky vznikajú. Ak sa politika ochrany detí v športe neuplatňuje, uplatňuje sa len formálne alebo sa zámerne prehliada, riziká sa hromadia. Ak sa o prípadoch nevhodného správania mlčí - často z loajálnosti voči agresorom, ktorí zastávajú dôležité pozície v športe - deti sa stávajú obeťami. Dôsledky takýchto zlyhaní sú vážne: fyzické zranenia, predčasné ukončenie športovej kariéry, strata dôvery a sebavedomia, dlhodobé psychické ťažkosti, trauma, depresie, sebapoškodzovanie či dokonca pokusy o samovraždu. Mnohé z týchto prípadov nemajú „vinníka“, no spoločnosť cíti, kde zlyhala. Šport takto stráca mnohé talenty - nie pre ich výkon, ale pre prostredie, ktoré ich zranilo, sklamalo alebo odradilo. Prevencia je preto nielen našou morálnou, ale aj systémovou povinnosťou. Na stránke www.antidoping.sk môžeš v kontaktnom formulári nahlásiť takéto správanie. Bezpečný šport začína tým, že začneme hovoriť.
Spoločenský kontext a budúcnosť detského športu
Pohyb je neoddeliteľnou súčasťou zdravého vývoja dieťaťa, a to nielen z hľadiska fyzickej kondície, ale aj psychickej pohody. Každé dieťa sa narodí s potrebou pohybu, niektoré s menšou, iné s väčšou. Keď nie je naplnená, môže sa to prejaviť zvýšenou nespokojnosťou, agresivitou, problémami s koncentráciou, učením sa,“ približuje Andrea Čvapková. Okrem toho šport rozvíja aj dôležité vôľové vlastnosti - cieľavedomosť, výdrž, zodpovednosť, tímového ducha, ale aj zmysel pre čestnú hru. Podstatné, samozrejme, je, aby dieťa aktivita bavila, cítilo sa pri nej šťastné. Je fakt, že plánovane zakomponovať šport do života treba najmä pri mestských deťoch. Tie na vidieku sú ešte vždy v lepšej forme. „Fyzická úroveň detí je podľa skúseností našich trénerov lepšia v menších mestách, na dedinách. Chodia do lesa, behajú po dvoroch. Lezenie po stromoch je pre ne prirodzené, pre dieťa zo sídliska nie. Aj športy si preto osvojujú ľahšie. Sídliskové dieťa, ktoré žije sedavým životom, musíte najprv spevniť, vystavať, až potom s ním ďalej pracovať.“ Aj situácia v mestách sa však v posledných rokoch zlepšuje. Rodičia prikladajú pohybu čoraz väčšiu váhu a snažia sa k nemu viesť aj svojich potomkov. „Dnešní prváci, druháci už budú na tom lepšie ako terajší piataci, šiestaci. Uvedomenie rodičov sa zvyšuje, odmalička sa s nimi hýbu.“
What Role Do Sports Play in the Mental Health of Children?
Deti častokrát sedia v škole celý deň, v podstate už od 6-tich rokov a zo školy vychádzajú mnohí až v 25-tich. Rodina je síce kľúčová, ale netreba zabúdať aj na školu a športové kluby. Najmä v škole by sa mal pohyb vnímať inak, ako sme zvyknutí. Ideálne by bolo, ak by sa deti hýbali pred vyučovaním, pričom by stačila len malá rozcvička alebo joga, aby sa naučili správne dýchať. Deti, ktoré už chodia do športových klubov, zas môžu byť dobrými ambasádormi. Stačí, aby namotivovali svojich kamarátov, ktorí nešportujú a svojím nadšením ich privedú na športoviská. Práve to, keď od kamarátov počujú, že na tréningu je zábava, môže byť kľúčové. V poslednom čase veľa počujeme o tom, že deti stále sedia, priberajú, nešportujú. Andrea Čvapková, ktorá organizuje športové krúžky v rámci Beniklubu, vidí obrovský potenciál v motivácii cez rovesnícke skupiny.
Je potrebné nechať deti aj nudiť sa, aby boli samostatnejšie a rozvíjali si tak kreativitu. Aj v detských táboroch majú deti denný režim nastavený tak, aby mali popoludní priestor na takzvanú nudu, v rámci ktorej robia, čo chcú (samozrejme, v mantineloch vytýčených hraníc). Benitim ponúka možnosť využiť športový a rekreačný poukaz, ktorý môže byť skvelým spôsobom, ako podporiť pravidelné športové aktivity vášho dieťaťa. Tento poukaz môže znížiť finančné náklady spojené so športovým kurzom a zároveň poskytnúť vášmu dieťaťu prístup k profesionálnym tréningom a hodnotným skúsenostiam. Športový poukaz je zakotvený v zákone o príspevku na športovú činnosť dieťaťa, ktorý umožňuje zamestnancom uplatniť si príspevok vo výške až 55 % nákladov na športové aktivity ich detí. Tento zákon tak podporuje dostupnosť športových aktivít pre široké spektrum rodín. Športové kurzy sú viac než len tréning. Predstavujú priestor, kde sa deti môžu naučiť hodnotné životné lekcie, získať nové zručnosti a budovať si silný základ pre budúcnosť.
Andrea Čvapková zdôrazňuje, že každé dieťa môže športovať. A nielen môže, malo by. Bolo by škoda povedať si „to moje dieťa na šport nie je“ a nechať to tak. Telesná aktivita je totiž pre jeho vývoj dôležitá nielen z fyzickej stránky. Andrea Antalová dodáva, že v reálnom živote to nie je všetko také rýchle a jednoduché ako v online hre. Tínedžeri majú dnes predstavu, že vedia veľmi rýchlo napredovať vo vzdelávaní, v biznise aj športe. V reálnom živote to tak nefunguje, za dosiahnutím úspechu je vždy množstvo práce aj investovaného času a mimoriadny úspech sa podarí dosiahnuť aj tak len veľmi malému množstvu ľudí. Šport je neoddeliteľnou súčasťou zdravého vývoja dieťaťa, a to nielen z hľadiska fyzickej kondície, ale aj psychickej pohody. Je dôležité mať na pamäti, že hoci rodina je základ, motivácia k pohybu a zodpovednosti by mala prichádzať aj z ďalších zdrojov v živote dieťaťa, od kamarátov, trénerov, ale aj z vlastného objavovania radosti z pohybu.
tags: #moze #byt #dieta #zodpovedne #za #seba