Mentálne postihnutie (MP) je závažná a nezvratná porucha, ktorá sa prejavuje počas vývinu dieťaťa a zahŕňa poškodenie schopností, patriacich k celkovej úrovni inteligencie (poznávacích, jazykových, pohybových a sociálnych) a zároveň obmedzenie v oblasti adaptívneho správania, čiže v schopnosti prispôsobovať sa a fungovať v bežnom sociálnom prostredí. Na základe medzinárodných štúdií je priemerný výskyt mentálneho postihnutia medzi deťmi a mládežou na úrovni 1,83 %. Na Slovensku je však počet detí s diagnózou MP dlhodobo takmer trojnásobne vyšší.
Rozpor medzi diagnostickou praxou a realitou
Existujú viaceré indície, že „nálepku“ mentálneho postihnutia, teda závažného a nezvratného poškodenia kognitívnych schopností, dostávajú aj deti, ktoré vo vzdelávaní zlyhávajú z iných príčin. Diagnóza mentálneho postihnutia zároveň pre väčšinu detí znamená, že základné vzdelanie absolvujú oddelene od svojich rovesníkov a budú mať len obmedzené možnosti pokračovať vo vzdelávaní na strednej škole.
Vysoký počet detí s diagnózou MP nie je prítomný naprieč celým Slovenskom. Viac ako 70 % detí s touto diagnózou žije v troch krajoch: v Prešovskom (28 %), Košickom (27 %) a Banskobystrickom (15 %). Vysoký podiel detí s diagnózou MP v troch krajoch pravdepodobne súvisí s tým, že tam žije väčšina Rómov (takmer 80 %). Podľa najnovších údajov Útvaru hodnoty za peniaze má každé piate dieťa (19,3 %) z prostredia marginalizovaných rómskych komunít diagnostikované ľahké mentálne postihnutie.
Na to, že časti rómskych detí je diagnostikované mentálne postihnutie aj keď ho reálne nemajú a sú neopodstatnene smerované do špeciálneho školstva už viac ako desať rokov upozorňujú slovenské aj zahraničné mimovládne organizácie, medzinárodné organizácie, Európska komisia, ako aj štátna školská inšpekcia, verejná ochrankyňa práv, či Metodicko-pedagogické centrum.
Problémy diagnostického procesu
Aj na základe tlaku spomínaných inštitúcií a organizácií dochádza v praxi k čiastkovým zmenám, ktoré sa prejavili v miernom poklese detí s diagnostikovaným MP v základných školách. Za ostatné tri roky sa znížil z 5,35 % detí v školskom roku 2015/2016 na súčasných 4,64 % detí v školskom roku 2018/2019.
Avšak aj napriek odporúčaniam, spočívajúcim napríklad v nemožnosti stanoviť diagnózu MP výlučne na základe výsledkov dieťaťa v inteligenčnom teste, v rámci kvalitatívnych rozhovorov bola zaznamenaná aj opačná prax. Respondenti poukazovali najmä na problematickosť stanovenia diagnózy na základe jednorazového vyšetrenia dieťaťa, vykonávanie testovania v inom ako materinskom jazyku dieťaťa bez zabezpečenia tlmočenia, na celkovo silné zastúpenie jazykovej zložky v používaných testových batériách, ako aj na predsudky zo strany niektorých pracovníkov poradenských zariadení.
Ako sa vyjadrila špeciálna pedagogička základnej školy: „je nejaká batéria testov, ktorá je 30-ročná a tie testy sú postavené silne na jazykovej zložke. Dieťa, ktoré je zo sociálne slabo podnetného prostredia, to nemá šancu spraviť, aj keď má intelekt v norme.“
Systémové bariéry a vzdelávací systém
V súčasnosti sa väčšina detí (85 %) s diagnostikovaným mentálnym postihnutím vzdeláva oddelene od svojich rovesníkov. Až 57 % z nich navštevuje špeciálne školy, 28 % špeciálne triedy na bežných základných školách a len 15 % sa vzdeláva formou individuálnej integrácie v bežných triedach.
Zo strany niektorých respondentov z poradenských zariadení bola prítomná snaha vysvetľovať výsledky diagnostiky a odporúčaných foriem vzdelávania nepripravenosťou bežných škôl na prácu s deťmi zo sociálne znevýhodneného prostredia, ktorú musia poradne zohľadniť. Ako sa vyjadril pracovník centra pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie: „Ono to nemusí byť naozaj čistá mentálna retardácia, v zmysle nejakej patológie alebo poruchy centrálnej nervovej sústavy. Ale my, keď to dieťa zasadíme do prostredia v takzvanej inklúzii, nemáme na to vytvorené podmienky.“
Stupne a etiológia mentálneho postihnutia
Mentálne postihnutie môže siahať do prenatálneho obdobia. Ide o rôzne faktory, ktoré poškodzujú normálny vývin plodu v období tehotenstva. Konkrétne to môžu byť fyzikálne, chemické a biologické vplyvy. Mentálne postihnutie môže vzniknúť aj kvôli poruche v štruktúre alebo vo funkcii genetického aparátu (chromozómová porucha - napr. Downov syndróm). Mentálne postihnutie, ktoré vzniká na základe postnatálneho poškodenia mozgu - narušenie rozvoja rozumových schopností - napr. po poškodení CNS, alebo prekonaní meningitídy v ranom detstve. Existuje aj tzv. sociálne podmienená mentálna retardácia.
Stupeň zaostalosti sa meria pomocou inteligenčných testov a výsledok sa vyjadruje inteligenčným kvocientom (IQ). Rozlišujeme štyri základné stupne:
- Ľahká mentálna retardácia (IQ 69 - 50): Do 3 rokov veku dieťaťa je postihnutie ťažšie rozpoznateľné. V školskom veku je však odlišnosť zreteľnejšia a dieťa nezvláda nároky. Väčšina ľudí s týmto typom postihnutia neskôr dosiahne úplnú nezávislosť v starostlivosti o seba.
- Stredná mentálna retardácia (IQ 49 - 35): Postihnutie zodpovedá mentálnemu veku 6 - 9 rokov. U dieťaťa býva oneskorenie zjavné už v dojčenskom veku. Jedinec je vychovávateľný, nie však vzdelávateľný v bežnom zmysle slova.
- Ťažká mentálna retardácia (IQ 34 - 20): Zodpovedá mentálnemu veku 3 - 6 rokov. Reč sa nevytvára, prevládajú pudové prejavy. Jedinec je trvale odkázaný na starostlivosť druhých.
- Hlboká mentálna retardácia (IQ pod 20): Jedinec nedosiahne mentálny vek viac ako 3 roky. Často je imobilný, komunikuje len neverbálne.
Špecifiká osobnosti a sociálneho vývinu
Dieťa s mentálnym postihnutím má zníženú schopnosť produkcie predstáv, trpí stratou originality. Deti si oneskorene a obtiažne vytvárajú city. Dominujú city viažuce sa na uspokojenie biologických potrieb. Charakteristický je aj nedostatočný rozvoj vyšších citov (estetických, intelektuálnych, etických, sociálnych). U mentálne postihnutých jedincov do popredia vystupuje ovplyvniteľnosť, nekritické prijímanie pokynov a rád okolitých ľudí.
Optimálna situácia pre všestranný vývin dieťaťa je v zdravej rodine, kde dominuje láska a zdravá náklonnosť k dieťaťu, trpezlivosť, vzájomné porozumenie a spoločný výchovný postup rodičov. Pohyb a hra neslúži len na jeho rozptýlenie, ale plní dôležitú funkciu aj pri rozvoji a vzdelávaní dieťaťa. Formou hry si dieťa oveľa ľahšie osvojí určité pohybové, zmyslové, či rečové návyky.
Dôsledky vzdelávacieho nastavenia pre budúcnosť
Závažným problémom súčasného nastavenia vzdelávacieho systému je skutočnosť, že deti s diagnostikovaným mentálnym postihnutím nemôžu pokračovať v štúdiu na bežných stredných školách. Na základnej škole totiž získajú len primárne vzdelanie (na úrovni ISCED 1). Po jej ukončení môžu študovať iba na praktickej škole alebo odbornom učilišti, v ktorých sa žiaci pripravujú na výkon jednoduchých pracovných činností, pričom najvyšším možným vzdelaním, ktoré môžu dosiahnuť, je nižšie stredné odborné vzdelanie.
Hoci vláda poverila Ministerstvo školstva predložiť analýzu o možnostiach prijímania žiakov špeciálnych základných škôl na učebné odbory stredných odborných škôl, žiaci s diagnostikovaným mentálnym postihnutím stále nebudú mať možnosť získať úplné základné vzdelanie (tzv. nižšie stredné vzdelanie na úrovni ISCED2), ktoré jediné je predpokladom pre prijatie na ktorékoľvek stredoškolské štúdium.
V základných školách na Slovensku je v súčasnosti takmer 22-tisíc detí, ktoré majú diagnózu mentálneho postihnutia. Obmedzovaním ich možností na dosiahnutie kvalitného vzdelania mrháme nemalým ľudským potenciálom, a zároveň zásadným spôsobom ohrozujeme životné šance tisícok detí. Ako totiž ukazujú príbehy rómskych detí, ktoré na Slovensku chodili do špeciálnej školy a po presťahovaní sa do zahraničia úspešne absolvovali bežné základné aj stredné školy, je potrebné prestať hľadať chybu v nich a ich rodinách, ale začať riešiť nedostatky súčasného slovenského vzdelávacieho systému.
tags: #moze #dieta #s #mentalnym #postihov #prepadnut