Strata dieťaťa patrí k najhlbším a najbolestivejším skúsenostiam, aké môže človek v živote zažiť. Pre rodiča znamená smrť dieťaťa pocit, akoby sa celý svet zrazu rozpadol. Všetko, čo doteraz dávalo zmysel, sa otrasie. Rodičia často opisujú, že v týchto chvíľach nemajú len pocit smútku, ale aj dezorientácie - akoby sa stratili sami v sebe. Na tomto „rozbitom svete“ sú potom nútení znovu a pomaly stavať svoj život od základov.
Psychológia rodičovstva a trauma zo straty
Zo psychologického hľadiska je strata dieťaťa jednou z najnáročnejších a najbolestivejších životných skúseností, ktoré človek môže zažiť. Spôsobuje skutočne intenzívnejšie emócie a smútok po nej trvá dlhšie. Situáciu navyše komplikuje to, že je spojená s hlbokým pocitom zlyhania, viny a existenciálnej krízy. Táto strata je skrátka hlboko traumatizujúca; rodičia ju často nedokážu prijať, čelia výrazne vyššiemu riziku rozvoja depresie, úzkostných porúch a komplikovaného smútku, ktorý narúša schopnosť adaptovať sa na realitu života.
Nikdy nie sme dosť starí na to, aby sme prišli o rodičov, a čo už o dieťa? Kým pri tom prvom sa napriek všetkému dokážeme zmieriť s tým, že to patrí ku kolobehu života, to druhé cítime ako niečo úplne proti prirodzenosti. Nedáva nám to logiku a berie zmysel ďalej žiť. Smrť dieťaťa je akoby stelesnením nespravodlivosti, pretože narúša prirodzený poriadok života. Všetci čakáme, že deti prežijú svojich rodičov.
Jedinečnosť každého príbehu a legitimita rodičovstva
Často sa stretávame s otázkou: „Som vôbec rodič, ak som svoje dieťa nemala možnosť vychovávať?“ Odpoveď je jednoznačná - áno, ste. Strata dieťaťa vás nerobí (ne)rodičom. Je potrebné mať na pamäti, že každá strata v živote človeka je pre neho tou najväčšou stratou, a preto nie je vhodné porovnávať, ak žena po strate dieťaťa na konci tehotenstva bagatelizuje ženu po potrate v prvom trimestri začínajúcej gravidity.
Každý príbeh je jedinečný - či už ide o stratu dieťaťa „narodeného v spánku“; dieťaťa, ktoré ste nosili pod srdcom, ale nikdy nedržali v náručí; dieťaťa, ktoré ste držali, ale neodniesli si ho domov; alebo dieťaťa, ktoré s vami síce prišlo domov, ale nevideli ste ho vyrastať. Lucia Kubíny pomáha rodičom pochopiť, že aj dieťa, ktoré zomrelo v prenatálnom období, si zaslúži dôstojnú rozlúčku. Aj dieťa, ktoré zomrelo v prenatálnom období, môžete dôstojne pochovať. Lucia zároveň objasňuje, že bez ohľadu na to, kedy ste o dieťatko prišli, ste legitímnym rodičom.
Fázy smútenia a prijatie reality
„Cez smútenie prichádza hojenie. Trúchlenie - prežívanie zármutku je normálnou a zdravou odozvou na stratu dieťatka,“ hovoria odborníci. Na začiatku procesu trúchlenia stojí strata, v závere tohto procesu je plnohodnotný život v nových perspektívach a vzťahoch.
Prvou fázou, ktorá prichádza bezprostredne po úmrtí dieťatka, je fáza popretia. Často je sprevádzaná stuhnutím, zdanlivým zmrznutím, zmeraveným pohľadom. Druhou fázou je prepuknutie emócií - bolesť, hnev, strach, smútok, ale aj pocity viny, nepokoj, obviňovanie, zúrivosť. Ako tretia prichádza fáza vyvažovania - je to fáza hľadania, nachádzania a odpútania. Poslednou fázou je vytvorenie nového vzťahu k sebe a skutočnosti. V tejto fáze si rodič nanovo preskladáva svoj život.
Vplyv straty na manželský vzťah
Cieľom našej úvahy je pokúsiť sa zamyslieť nad tým, aký má vplyv strata dieťaťa na manželský vzťah. Vôbec neplatí, že smrť dieťaťa = rozchod, rozvod. Naopak, mnohých manželov to spojilo a prehĺbilo ich vzťah. Manželia, ktorých smrť dieťaťa rozdelí, mali väčšinou vzťahové problémy už predtým a s takouto záťažou sa nedokážu vysporiadať spoločne.
Dve hlavné oblasti, na ktoré by manželia mali dbať, sú udržiavanie vzájomnej komunikácie a rešpektovanie štýlov zvládania. Komunikácia je kľúčom k dobrým vzťahom. Potreba hovoriť o pocitoch, strachu, hneve, porozumení je v čase záťaže oveľa väčšia. Štýlom zvládania alebo copingovou stratégiou nazývame spôsob, akým sa vyrovnávame s náročnými životnými udalosťami. Niekto sa utiahne, plače, nechá veci plynúť - blunter, iný sa rozčúli, zbiera informácie, aby si poradil a dostal veci pod kontrolu - monitor. Manželia musia navzájom spoznať a rešpektovať rôzne spôsoby, ktorými sa každý z nich so záťažovou situáciou vyrovnáva.
Ako byť bezpečným prístavom pre pozostalých
Ako môžeme pomôcť ženám v týchto chvíľach? Ako byť pevným a bezpečným prístavom, keď sa celý ich svet rozpadá? Aj malé kroky môžu mať zásadný význam - vypočuť ich, neponúkať prázdne frázy, ale len byť prítomní. „Veď ste mladí, ešte budete mať dieťa. To treba zabudnúť a ísť ďalej. Radšej teraz, ako neskôr.“ Takéto nevyžiadané rady z okolia v tomto náročnom období určite nikomu nepomôžu. Skôr naopak - vsypú soľ do otvorených rán.
Nechajte ženu kričať, ak chce kričať. Neberte si jej bolesť osobne. Prejavte účasť. Ak je to vo vašich kapacitách, opýtajte sa ženy, čo by potrebovala. Trpezlivo popisujte kroky, ktoré ju čakajú. Vytvorte jej priestor, aby mohla byť s dieťatkom a rozlúčiť sa s ním tak, ako chce. Nie je to žiadne sebatýranie. Neodsudzujte prejavy ženinho smútku - nech majú akúkoľvek podobu.
How Grief Affects Your Brain And What To Do About It | Better | NBC News
Dôležitosť rituálov a spomienok
Všetky odborné publikácie, ktoré sa zaoberajú touto témou, sa zhodujú na tom, že spomienkové „rituály“ (v akejkoľvek podobe - krst, rozlúčka, pohreb dieťatka a pod.), sú pre pozostalých nesmierne dôležité. Tým, že má žena napr. fotografiu dieťatka, o ktoré prišla, je toto dieťa už navždy legitímnou súčasťou príbehu ich rodiny.
Po smrti je možné zachovať konkrétne prepojenie skrze spomienky, mementá, memoriály, altruistické skutky, dobrovoľnícku prácu, charitatívnu činnosť, rozvíjanie podporných skupín či adopciu. Ako hlavnú spirituálnu potrebu popisovanú rodičmi, ktorí stratili dieťa, môžeme označiť zachovanie prepojenia so zosnulým dieťaťom. V živote sú udalosti, ktoré v nás navždy ostávajú a nosíme ich stále pri sebe. To je to známe „žije v nás“ alebo lepšie „žije vo mne“.
Podpora pre súrodencov
Paťka mala 10 rokov, keď stratila mamu na rakovinu. Spolu s terapeutkou Luciou sa rozprávali a hľadali silu a cestu ako ďalej. Dnes je už dospelá a kráča životom ďalej. S mamou v srdci. Strata rodiča v detskom veku má vždy dopad na celý život. Na to, aby sa dieťa rozvíjalo a prekonávalo vývojové míľniky, potrebuje bezpečie v rodine, blízkosť dospelých, ktorí mu pravidelne venujú svoju pozornosť a pocit životnej stability.
Ak dieťa stratí rodiča, pocit bezpečia sa stráca. Takmer vždy prežíva veľkú neistotu, osamotenie a obavy z budúcnosti. Ak dieťa nedostane pomoc a podporu, dlhodobý smútok, ktorý si nesie, má neskôr v dospelosti dopad na jeho psychické i fyzické zdravie. Preto je dôležité aj s nimi jednať citlivo a pomáhať im prekonať zármutok. Keď sa budete s deťmi o smrti rozprávať, dozviete sa, čo o nej vedia, aké majú o nej predstavy. Začnete chápať ich obavy a môžete im pomôcť informáciami a pochopením.
Osveta a rola zdravotníckeho personálu
Často si zdravotný personál ani neuvedomuje, že od spôsobu, akým sa oznamuje úmrtie, v mnohom závisí, ako bude prebiehať akceptácia ťažkej diagnózy, samotný proces smútenia a do akej miery sa rodina vysporiada s novou situáciou. Personál často nemá potrebné vzdelanie a vhodné podmienky na to, aby takéto situácie profesionálne zvládal, a tak ostáva jediné: spoliehať sa na ich osobnostnú výbavu a schopnosť efektívne komunikovať.
Našim cieľom je, aby v prvých momentoch, kedy sa rodičia dozvedia o úmrtí ich bábätka, mali potrebné informácie, dôstojné podmienky a aby vedeli, že nie sú sami. Práve informovanosť a osveta môžu pomôcť prelomiť ticho a nevedomosť, ktoré ešte viac prehlbujú bolesť osirelých rodičov. Rodičia sú v období, kedy zomrie ich dieťa, vystavení obrovskému stresu a emočnej záťaži. Sú v šoku, zavalení bolesťou, smútkom a mnohými ďalšími pocitmi pod vplyvom ktorých je veľmi náročné zorientovať sa v tom, čo všetko je potrebné bezprostredne po úmrtí dieťaťa zariadiť.
Cesta k vnútornému pokoju
Až keď rodič a dieťa akceptujú realitu smrti, môžu spoločne dôjsť do cieľa tejto ťažkej cesty, a tým je vnútorný pokoj. Vnútorný pokoj neznamená, že rodič a dieťa sa so smrťou v rodine uspokoja. Znamená to, že si obnovia citovú stabilitu a život sa vráti do normálnych koľají. Obnovený normálny život pokračuje bez fyzickej prítomnosti zosnulého dieťaťa.
V obnovenom normálnom živote si všetci postupne uvedomia, že do ich života prišla zmena. Znovunájdenie zmyslu života po smrti dieťaťa znamená totiž hľadať nový spôsob bytia, v ktorom má síce smútok svoje miesto, ale neberie celú energiu. Začína sa tým, že si rodičia smútiť dovolia a dajú priestor bolesti. V živote človeka je liečivý element, keď si uvedomí, že netreba mať na všetko názor a netreba všetkému rozumieť. Je to rana, po ktorej sa ľudský tvor musí spamätať, lebo mu nič iné nezostáva, iba ísť ďalej. Hľadať zmysel toho všetkého, čo sa stalo. Straty milovaného dieťaťa. Ono je už tam, ja som ešte tu, aj keď som stále s Ním a Ono je stále so mnou.
tags: #najsmutnejsie #pre #rodica #prezit #vlastne #dieta