Milan Rastislav Štefánik, slovenský štátnik, ktorý už ako malý mal prístup ku vzdelaniu a sledovaniu politických debát svojho otca a jeho priateľov. Stal sa významným astronómom, cestovateľom, vojenským pilotom, francúzskym generálom, ale predovšetkým spoluzakladateľom prvého československého štátu. Jeho životný príbeh je fascinujúcou cestou človeka, ktorý šiel za svojimi snami a túžbami aj napriek prekážkam, ktoré mu život prinášal. Veril svojim víziám a snom, vždy bol srdcom presvedčeným Slovákom a napokon sa stal i cteným a uznávaným Európanom.
Detstvo a formovanie osobnosti v Košariskách
Milan Rastislav Štefánik sa narodil 21. júla 1880 v Košariskách ako šieste dieťa miestneho evanjelického farára Pavla Štefánika a jeho manželky Albertíny, rodenej Jurenkovej. Košariská (od r. 1870 patrili Košariská ako osada do Brezovej pod Bradlom) boli miestom, kde v rodine ev. farára Pavla Štefánika vyrastal. Mal 6 mladších súrodencov a 5 starších súrodencov, avšak v neľahkých podmienkach sa rodičom podarilo vychovať do dospelosti len deväť detí.
Jeho otec bol skalopevný „národniar a slavianofil“ a tak vychovával i svoje deti. Rodičovská výchova a prostredie, v ktorom vyrastal, mu vštepili neobyčajne pevné citové základy národného povedomia. Pavel Štefánik bol vzdelaný človek a mal doma bohatú knižnicu, ktorou sa snažil ovplyvňovať svoje deti. Milanovi Rastislavovi Štefánikovi bolo vštepené silné národné cítenie.
Prvé tri triedy ľudovej školy vychodil v rodnej dedine a učiteľom mu bol slovenský národovec, absolvent slovenského ev. gymnázia v Revúcej Martin Kostelný. Podľa svedectva učiteľa bol Milan Rastislav najlepším žiakom na košarištianskej škole. Aby mohol študovať na strednej škole, musel sa dôkladne naučiť po maďarsky. Preto už ako deväťročný odišiel z domu a začal štúdium v Šamoríne, aby sa pripravil na strednú školu.
Študentské roky a cesta k vede
Stredoškolské štúdiá absolvoval na evanjelických lýceách v Bratislave, Šoproni a Sarvaši. V Bratislave, vtedajšom Prešporku, už študovali jeho dvaja bratia Igor a Pavel. V tom čase však už bolo lýceum pomaďarčené a z vlasteneckých profesorov tu učil iba Ján Kvačala. S výborným prospechom, no po troch rokoch musel odísť so svojím bratom Pavlom do Šopronu a neskôr do Sarvaša, pretože Pavel dosahoval slabý prospech. Milan Rastislav tu naďalej dosahoval výborné výsledky, začo dostal jednorazové Telekiho štipendium.
Po maturite v Sarvaši v roku 1898 odišiel do Prahy. Roky 1898 - 1904 s polročným intermezzom pobytu v Zürichu prežil Štefánik v Prahe, kde dva roky študoval na technike stavebné inžinierstvo a od roku 1900 matematiku a astronómiu na Karlovej univerzite. V Prahe pracoval v tom čase spolok Detvan a Štefánik tu získal aj štipendium od Československodej jednoty. Hneď na začiatku štúdia začal navštevovať spolu so svojím priateľom Jánom Kraiczom aj spolok ev. akademikov Jeroným a bol tiež členom podporného spolku Radhošť.
Štefánik sa stal hlasistom a stúpencom myšlienok učiteľa T. G. Masaryka, s ktorým sa zoznámil počas filozofických prednášok. Štefánikova mimoriadna inteligencia a zvláštne čaro jeho osobnosti prispeli k jeho rýchlemu zblíženiu sa s českou kultúrou a vedeckou spoločnosťou. V marci 1898 sa Štefánik stal tajomníkom spolku Detvan, kde aktívne pôsobil. V roku 1901 sa stal jeho predsedom.
Vedecká dráha v Paríži a svetové expedície
Po slávnostnej promócii 12. októbra 1904 odišiel do Paríža. Cieľom Štefánikovho pôsobenia sa stal Paríž, kde pracoval ako asistent u astrofyzika J. Janssena, riaditeľa observatória v Meudone. Začiatky však boli ťažké, no postupne sa zaradil do parížskeho vedeckého sveta. Štefánik absolvoval viacero vedeckých výprav po celom svete a bol priekopníkom v metódach na výskum Slnka.
Vedecky najúspešnejší bol pre Štefánika rok 1906, kedy uverejnil sedem vedeckých prác týkajúcich sa hlavne výskumu slnečnej korony. Trikrát vystúpil na Mont Blanc, kde v malom Janssenovom observatóriu robil meteorologické a astronomické pozorovania. Zúčastnil sa na pozorovaní zatmenia Slnka v Alcosebre v Španielsku (1905) a v turkestanskom Ura Tjube (1907). Sledoval prechod Halleyho kométy na Tahiti (1910), zatmenie Slnka na ostrove Vavau (1911) a v Passa Quatro v Brazílii (1912). Za vedecké práce získal cenu Francúzskej astronomickej spoločnosti, Janssenovu a Wildeho cenu Francúzskej akadémie vied.
Z poverenia francúzskej vlády odišiel na Tahiti, odkiaľ vybudoval sieť meteorologických staníc na Galapágoch a v Ekvádore, čo mu neskôr vynieslo Kríž Rytiera Čestnej légie. Zásluhou svojej zberateľskej vášne a cieľavedomým úsilím o získanie najhodnotnejších predmetov vytvoril zbierku tzv. exotickej etnografie. Nazrieť do najosobnejšieho života M. R. Štefánika nám umožňujú dochované fotografie z interiéru jeho parížskeho bytu na Rue Leclerk 6.
Od astronóma k francúzskemu generálovi a diplomatovi
Začiatok vojny Štefánika neprekvapil, lebo ho predvídal už niekoľko rokov predtým. Vo vojne však videl hlavne možnosť osamostatnenia Slovákov a tento čin spájal od začiatku s Čechmi. V auguste 1914 bol menovaný za rytiera Radu čestnej légie. Napriek zlému zdravotnému stavu sa prihlásil do francúzskej armády a po absolvovaní leteckého výcviku v Chartres získal diplom pilota a hodnosť desiatnika. Bojoval na západnom fronte a vyznamenal sa najmä v „druhej bitke artoiskej“.
Začiatkom septembra 1915 ho poslali na srbský front, kde svoje snaženie o vytvorenie samostatnej československej jednotky ešte viac rozvíjal. Po návrate zo Srbska sa 13. decembra 1915 stretol v Paríži s E. Benešom a ohromil ho koncepciou i detailami svojho plánu na oslobodenie slovenského a českého národa spod nemecko-maďarskej nadvlády. Keďže sa vo Francúzsku poznal s ľuďmi z najvyšších kruhov, uviedol do nich aj T. G. Masaryka a Eduarda Beneša, s ktorými potom vo februári roku 1916 v Paríži založil Národnú radu československú, vrcholný orgán československého zahraničného odboja.
Štefánik si vzal za úlohu vytvorenie armády ešte vtedy neexistujúceho štátu a získavanie spojencov nielen ako vojak, ale aj ako diplomat či politik. V júni 1918 bol Štefánik menovaný do hodnosti francúzskeho brigádneho generála. Jeho vojenská kariéra bola závratná - za tri roky sa stal z desiatnika generálom.
Diplomacia v službách národa
Štefánik bol zakladateľom čs. diplomacie a bol vynikajúcim diplomatom. V roku 1916 bol vyslaný do Ruska a Rumunska, kde rokoval v rámci tzv. „zajateckej akcie“ o nábore čs. dobrovoľníkov. V máji 1917 odcestoval do USA, kde organizoval nábor krajanov. Na základe dekrétu o čs. armáde, ktorý spracovali M. R. Štefánik a E. Beneš a podpísal francúzsky prezident R. Poincaré 19. decembra 1917, sa de facto konštituovali čs. légie vo Francúzsku.
Plukovníkovi Štefánikovi sa podarilo zlomiť aj postoj talianskej vlády a 21. apríla 1918 podpísal s talianskym ministerským predsedom V. E. Orlandom dohodu o konštituovaní samostatných čs. légií v Taliansku. Mnohí spojeneckí činitelia hodnotili zmluvu ako fakticky prvé uznanie budúceho Česko-Slovenského štátu.
Tragický koniec a odkaz generála
Osudným sa mu stal 4. máj 1919, kedy tragicky zahynul pri páde lietadla v Ivanke pri Dunaji počas návratu do rodnej vlasti. Štefánikov život sa skončil náhle, na prahu nového života v oslobodenej vlasti, o ktorej vznik sa tak mimoriadne zaslúžil. Smútočné obrady sa konali 10. mája v Bratislave a 11. mája 1919 v Košariskách.
🎖️ Milan Rastislav ŠTEFÁNIK │ 🇸🇰 Slovenský panteón
Odkaz Milana Rastislava Štefánika je dnes vnímaný ako symbol slobody. S myšlienkami, názormi a činmi môžeme ho dnes vnímať ako prvého „Európana“. Predpokladal, že nastane stav, ktorý nazval „europeizácia“, čo malo predstavovať harmóniu národov v Európe. Osobitne treba vyzdvihnúť Štefánikove sebaobetovanie sa v mene národa, mravnú čistotu jeho zámerov i prostriedkov pri prekonávaní prekážok. Svoje etické, morálne mravné krédo i lásku k svojmu národu zhrnul do troch slov: „Veriť - Milovať - Pracovať“ a on skutočne tak žil.
Vláda Slovenskej republiky uznesením č. 57/2019 vyhlásila rok 2019 za rok Milana Rastislava Štefánika. Množstvo pamätníkov, vyznamenaní a inštitúcií nesúcich jeho meno dokazuje, že Štefánik ostáva trvalou inšpiráciou pre mnohé generácie. Prezident Slovenskej republiky v roku 2004 vymenoval M. R. Štefánika do hodnosti generála Ozbrojených síl Slovenskej republiky in memoriam a udelil mu preukaz vojnového veterána s číslom 0001.
tags: #narodenie #a #detstvo #milana #rastislava #stefanika