Právne vzťahy medzi rodičmi a deťmi sú neoddeliteľnou súčasťou spoločenského života, formujúc základ každej rodiny a spoločnosti ako celku. Jedným z kľúčových aspektov týchto vzťahov je zabezpečenie základných životných potrieb, čo sa v právnom jazyku nazýva výživné. Táto povinnosť, ale zároveň aj právo, má svoje pevné ukotvenie v zákone o rodine (Obiteljski zakon) a dotýka sa nielen maloletých detí, ale aj plnoletých potomkov a v určitých prípadoch aj samotných rodičov. Pochopenie pojmov „výživné“ a „vyživovacia povinnosť“ je zásadné pre orientáciu v tejto oblasti a zabezpečenie spravodlivého riešenia pre všetky zúčastnené strany. Systém vyživovacích povinností, ktoré vyjadrujú ekonomickú funkciu rodiny, je komplexný a každá z nich je predmetom úpravy výlučne Zákona o rodine.
I. Základné Pojmy a Subjekty Vyživovacej Povinnosti
Pojem „výživné“ v praxi znamená povinnosť a zároveň aj právo rodičov a detí, manželov a nemanželských partnerov, ako aj priamych príbuzných, nevlastných detí a nevlastných rodičov, pokiaľ to zákon o rodine explicitne stanovuje. Základným pilierom je predovšetkým vyživovanie maloletých detí, ktoré je v prvom rade povinnosťou rodičov. Rodičia, ktorí sú schopní pracovať, sa nemôžu vyhýbať tejto základnej povinnosti starostlivosti o svoje maloleté dieťa.
V prípade, ak maloleté dieťa nevyživuje rodič, nastupujú starí rodičia zo strany tohto rodiča, ktorí majú vyživovaciu povinnosť. Zákon o rodine definuje, že obaja rodičia prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Každý rodič bez ohľadu na svoje schopnosti, možnosti a majetkové pomery je povinný plniť svoju vyživovaciu povinnosť v minimálnom rozsahu vo výške 30 % zo sumy životného minima na nezaopatrené neplnoleté dieťa alebo na nezaopatrené dieťa podľa osobitného zákona. Pri určovaní rozsahu vyživovacej povinnosti súd prihliada na to, ktorý z rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne stará. Výživné má prednosť pred inými výdavkami rodičov. Pri skúmaní schopností, možností a majetkových pomerov povinného rodiča súd neberie do úvahy výdavky povinného rodiča, ktoré nie je nevyhnutné vynaložiť. Ide o plynulé zvyšovanie miery rodičovskej zodpovednosti tým, že potreby rodiča majú byť pokryté až potom, keď si rodič splní svoju zákonnú vyživovaciu povinnosť voči svojmu dieťaťu.
Zákon však pamätá aj na situácie, kedy dieťa už dosiahlo plnoletosť. Rodičia sú povinní vyživovať plnoleté dieťa, ktoré nedovŕšilo 26 rokov, ak toto dieťa po skončení relevantného vzdelania (napr. strednej alebo vysokej školy) nie je schopné si do jedného roka od skončenia štúdia nájsť zamestnanie.
Rovnako platí aj opačný princíp. Vzhľadom na to, že rodičia a deti majú vzájomnú vyživovaciu povinnosť, tak, ako zákon ukladá povinnosť plniť vyživovaciu povinnosť rodičov k dieťaťu do momentu, kým dieťa nie je schopné samé sa živiť, ukladá rovnakú povinnosť deťom (v prípade, ak deti už sú schopné samy sa živiť), ak to rodičia potrebujú. Plnoleté dieťa je povinné vyživovať rodiča, ktorý nie je spôsobilý pracovať a nemá dostatočné prostriedky na živobytie, prípadne ich nemôže získať zo svojho vlastného majetku. Podobne aj plnoleté nevlastné dieťa musí vyživovať svojho nevlastného rodiča, ak ten spĺňa rovnaké podmienky (nie je spôsobilý pracovať, nemá dostatočné prostriedky) a zároveň platí, že nevlastný rodič toto nevlastné dieťa dlhodobo vyživoval alebo sa oň staral.
Manželský partner, ktorý nemá dostatočné prostriedky na živobytie ani ich nemôže získať zo svojho majetku, pričom nie je spôsobilý pracovať alebo si nemôže nájsť zamestnanie, má nárok na výživné od druhého manželského partnera, ak tento manželský partner má naň dostatok prostriedkov a možností.
II. Trvanie Vyživovacej Povinnosti Voči Deťom: Kľúč k Samostatnosti
Vyživovacia povinnosť rodičov voči ich deťom je ich zákonná povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú objektívne schopné samé sa živiť. Nie je pravdou, že dovŕšením 18. alebo 26. rokov veku vyživovacia povinnosť automaticky zaniká. Pri posudzovaní schopnosti dieťaťa živiť sa samo zohráva vek iba čiastočnú úlohu. Zákon o rodine explicitne upravuje aj dĺžku trvania vyživovacej povinnosti a to do doby, kým dieťa nie je schopné samé sa živiť, teda úplne a trvale uhrádzať/uspokojovať svoje životné potreby, ktoré môžeme zaradiť medzi tzv. relevantné. Kedy nastane takýto faktický stav, závisí od okolností konkrétneho prípadu, pričom medzi rozhodujúce faktory na strane dieťaťa patrí jeho vek, zdravotný stav, štúdium, schopnosť zamestnať sa, schopnosť vykonávať prácu, odôvodnené záujmy a potreby, majetkové pomery a pod.
V prvom rade by sme chceli poukázať na pojmy „úplne a trvale“, ktoré sme v texte zámerne použili. Z uvedeného vyplýva, že pre naplnenie skutkovej podstaty nestačí, ak má dieťa len jednorazový príjem, alebo ak má nepravidelný príjem, napr. zo študentskej brigády. Vždy to závisí od toho, či je dieťa schopné pokryť si náklady na svoj život z peňazí z brigády alebo si brigádou len privyrába. Nakoľko v prvom prípade by sme mohli uvažovať aj o dôvode na zrušenie výživného. Pokiaľ tomu tak nie je a dieťa stále nie je schopné samo sa z takého príjmu uživiť, t.j. len si brigádou privyrába, potom vyživovacia povinnosť rodičov voči nemu naďalej trvá.
Jednou zo základných povinností rodiča je viesť dieťa k získaniu vzdelania, a tým vytvoriť priestor pre jeho sebarealizáciu. Počas tohto obdobia, teda počas obdobia, kedy dieťa študuje, vyživovacia povinnosť rodičov voči nemu trvá. V aplikačnej praxi sa ako ukončenie prípravy na budúce povolanie chápe ukončenie vysokej školy v určitom študijnom programe; za relevantné vo vzťahu k pokračovaniu vyživovacej povinnosti by sme nemohli brať ďalšie štúdium, t.j. na vysokej škole v inom študijnom odbore, resp. akékoľvek postgraduálne štúdium. U detí už plnoletých je však treba na vyživovaciu povinnosť nazerať optikou výrazne odlišnou: plnoletý jedinec by mal byť zásadne schopný sa postarať sám o seba a dôvod pre stanovenie vyživovacej povinnosti by preto mal byť odôvodnený konkrétnymi okolnosťami daného prípadu.
Do pozornosti by sme chceli dať tzv. obnoviteľný charakter vyživovacej povinnosti. V súčasnosti nie je ničím výnimočná situácia, keď sa dieťa uchádza o miesto na niektorej z prestížnejších vysokých škôl, no prijímacie skúšky dopadnú tak, že sa v prvom roku na štúdium nedostane, a tak je nútené dočasne pracovať. Tým, že má dieťa príjem, či už zo závislej činnosti alebo podnikateľskej činnosti, stáva sa schopné samo sa živiť, čo môže viesť k zániku vyživovacej povinnosti rodičov. Na druhej strane, ak dieťa vstúpilo do zamestnania, ktoré mu umožnilo samostatne sa živiť, ale toto neskôr preruší s cieľom ďalšieho štúdia a kvalifikácie na iné povolanie, vyživovacia povinnosť sa neobnovuje. Ak však plnoleté dieťa študuje už na druhej škole toho istého stupňa (strednej alebo vysokej), ktorá na predchádzajúcu školu úplne jednoznačne nenadväzuje, je namieste sa zaoberať najmä tým, či skutočne ide o racionálnu prípravu na budúce povolanie.
Vyživovacia povinnosť trvá i počas prípravy dieťaťa na jeho budúce povolanie. Zároveň je nutné uviesť, že zákonná vyživovacia povinnosť nezaniká iba z dôvodu ukončenia štúdia, ak na to nie sú splnené ďalšie zákonné predpoklady. Ak teda dieťa študuje a riadne v tomto štúdiu pokračuje až do jeho dokončenia, na povinnosti platiť výživné nič nemení ani skutočnosť, ak dieťa štúdium prerušilo, napr. z dôvodu nevydarenej skúšky, prípadne ak túto urobilo až na ďalší pokus.
Môže nastať situácia, kedy síce plnoleté dieťa je schopné samo uspokojovať svoje životné potreby, avšak len čiastočne, napr. si dokáže zabezpečiť stravu, zdravotnú starostlivosť, záujmovú činnosť, kultúrne vyžitie, avšak nie bytovú otázku. Rodičia sú v takom prípade povinní z titulu vyživovacej povinnosti zabezpečiť tomuto plnoletému dieťaťu bývanie, a to až kým si nebude vedieť bývanie zabezpečiť samo. Ak dieťa prestane študovať a začne pracovať, čím sa stane schopné samo sa živiť, vyživovacia povinnosť rodiča môže zaniknúť. V takom prípade je dôležité informovať rodiča, ktorý platí výživné, o zmene situácie. Ak sa chce dieťa vyhnúť tomu, že by povinný rodič požadoval od neho späť zaplatené výživné, hoci nárok na neho už nemá, je vhodné podať na súd návrh na zrušenie vyživovacej povinnosti.
Na konkrétny vek sa viaže len vyplácanie prídavku na dieťa, ktorý je ohraničený dovŕšením 25 rokov veku, ak dieťa spĺňa podmienku nezaopatrenosti. Ak by však došlo k tomu, že by obom rodičom bola určená vyživovacia povinnosť voči plnoletému dieťaťu, potom by sa oprávnenou osobou na poberanie prídavku stalo priamo dieťa. Toto je potrebné preukázať Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny (ÚPSVaR) podľa miesta trvalého pobytu dieťaťa, a to písomnou žiadosťou.
III. Vyživovacia Povinnosť Detí Voči Rodičom: Prejavenie Vďačnosti a Podpory
Vzhľadom na to, že rodičia a deti majú vzájomnú vyživovaciu povinnosť, tak, ako zákon ukladá povinnosť plniť vyživovaciu povinnosť rodičov k dieťaťu do momentu, kým dieťa nie je schopné samé sa živiť, ukladá rovnakú povinnosť deťom (v prípade, ak deti už sú schopné samy sa živiť), ak to rodičia potrebujú. Zákon o rodine definuje, že deti sú povinné rodičom, ak to potrebujú, zabezpečiť primeranú výživu. Spravidla ide o situácie, kedy rodič nemá žiadny alebo dostatočný zdroj, z ktorého by si mohol svoje osobné potreby uspokojovať, napr. ak nemôže pracovať a zároveň mu nevznikol nárok na dôchodok z dôchodkového zabezpečenia.
Dieťa nie je povinné zabezpečiť rodičovi rovnakú životnú úroveň s vlastnou životnou úrovňou, pričom primeranosť vyživovacej povinnosti detí k rodičom sa posudzuje tak, aby výška výživného pokryla oprávnenému rodičovi bežné životné potreby (stravovanie, bývanie, zdravotnú starostlivosť a podobne) s prihliadnutím na jeho vek, zdravotný stav a odôvodnené potreby (nepôjde o potreby, ktoré prevyšujú obvyklý štandard). Treba však zdôrazniť, že vyživovacia povinnosť detí voči rodičom neznamená povinnosť opatrovania. Žiadne zákonné ustanovenie nepredpisuje povinnosť osobne sa starať o rodiča.
Ak je detí povinných vyživovať svojich rodičov viac, každé z nich má túto povinnosť v rozsahu, ktorá zodpovedá jeho schopnostiam a možnostiam v pomere k schopnostiam a možnostiam ostatných detí tak, aby celkovo bolo zabezpečená potrebná primeraná výživa oprávneného rodiča. To znamená, že potomkovia nie sú povinní sa podieľať na úhrade výživného rovným dielom. Tiež nie je vylúčené, aby návrh smeroval len proti jednému dieťaťu, najmä v prípadoch, ak sa druhé dieťa o rodiča osobne stará a tým kompenzuje finančné plnenie zo strany druhého dieťaťa, ktoré sa o rodiča osobne nestará.
Ak dieťa prirodzene neplní svoju zákonnú povinnosť zabezpečiť primeranú výživu rodičovi, ktorý to potrebuje, môže sa obrátiť na súd s návrhom, pričom ak je detí viac, návrh môže smerovať (aj) len voči jednému dieťaťu, niektorým z detí alebo voči všetkým deťom. Súd je viazaný návrhom v celom rozsahu a tým nie je oprávnený rozšíriť počet účastníkov konania o tie deti, voči ktorým návrh nesmeruje. Pri rozhodovaní však súd vymeria fiktívny podiel na výživné aj ďalším deťom a celkovú sumu výživného poníži o tento podiel (s prihliadnutím na majetkové pomery všetkých synov). Následne zaviaže k plneniu vyživovacej povinnosti len to dieťa, voči ktorému návrh smeruje, a to vo výške, ktorá je ponížená o sumu, ktorú by mali mesačne uhrádzať jeho ďalší súrodenci. Návrh sa adresuje na okresný súd, v obvode ktorého má rodič (navrhovateľ) trvalý pobyt.
Výživné vo vzťahu detí k rodičom nie je možné priznať spätne, ale najskôr odo dňa začatia konania (doručením návrhu). Súd je návrhom viazaný v celom rozsahu, čo sa prejavuje aj v tom, že prizná výživné maximálne do výšky, ktorý oprávnený rodič navrhuje (s prihliadnutím na všetky ďalšie okolnosti). Pred rozhodnutím o zaviazaní potomka k plneniu vyživovacej povinnosti k rodičovi je potrebné zhodnotiť, či oprávnený rodič nemá zároveň aj nárok na plnenie vyživovacej povinnosti zo strany svojho manžela (príspevku na výživu zo strany bývalého manžela), pretože vyživovacia povinnosť medzi manželmi ako aj príspevok na výživu rozvedeného manžela majú prednosť pred vyživovacou povinnosťou detí voči rodičom.
Zákon počíta aj s možnosťou zamietnutia návrhu (aj keby boli všetky podmienky pre priznanie nároku splnené) v prípade, ak by uloženie vyživovacej povinnosti bolo v rozpore s dobrými mravmi (dôvody musia byť na strane oprávneného, t.j. rodiča). Zákon bližšie nešpecifikuje, kedy ide o rozpor s dobrými mravmi. To znamená, že ostáva výlučne na rozhodnutí súdu, aby objektívne posúdil prípadné porušenie dobrých mravov v každom prípade individuálne. Ak by správanie rodiča v minulosti a súčasná situácia vytvorili taký stav, že priznanie výživného pre rodiča zo strany dieťaťa by bolo v rozpore s dobrými mravmi, súd by nemohol túto vyživovaciu povinnosť priznať. Vzťahy z minulosti alebo správanie rodiča voči dieťaťu v minulosti žiadnym spôsobom neovplyvňuje prípadnú vyživovaciu povinnosť voči rodičovi, ak sú splnené ostatné podmienky zákona.
IV. Proces Určovania a Zmeny Výživného: Od Dohody po Súdne Konanie
Proces určenia výživného môže prebiehať rôznymi cestami, od dobrovoľných dohôd až po súdne konanie. Vyživovacia povinnosť vzniká okamihom naplnenia zákonných predpokladov, nevzniká až okamihom určenia vyživovacej povinnosti súdom. Zákon predpokladá, že vyživovacia povinnosť bude plnená dobrovoľne alebo na základe dohody.
V prvom rade je možnosť upraviť výživné v rámci povinného poradenstva. Toto poradenstvo sa poskytuje pred začatím konania o rozvod manželstva, ak manželia majú spoločné maloleté dieťa, a pred začatím ďalších súdnych konaní vo veci rodičovskej starostlivosti a osobných vzťahov s dieťaťom. Ustanovenia zákona o rodine týkajúce sa povinného poradenstva pred začatím konania o rozvod manželstva, ak partneri majú spoločné maloleté dieťa, sa vzťahujú aj na povinné poradenstvo pred začatím konania vo veci rodičovskej starostlivosti a osobných vzťahov s dieťaťom, ak sa jeho rodičia rozchádzajú. Povinné poradenstvo sa začne, keď jedna strana podá žiadosť Chorvátskemu inštitútu pre sociálne zabezpečenie.
Alternatívnou cestou je mediácia v rodinných veciach. Táto metóda umožňuje účastníkom konania riešiť rodinné problémy dohodou za pomoci nezávislého mediátora. Rodinní príslušníci sa na mediácii v rodinných veciach zúčastňujú dobrovoľne. Hlavným cieľom mediácie v rodinných veciach je rozhodnúť o spoločnej rodičovskej starostlivosti a iných dohodách týkajúcich sa dieťaťa. Plán spoločnej rodičovskej starostlivosti alebo iná úprava dohodnutá počas mediácie v rodinných veciach sa stanú vykonateľnými, ak ich schváli súd v mimosúdnom konaní na žiadosť účastníkov. V prípade, ak spor o výživné hrozí alebo už existuje, vo väčšine prípadov sa dá urovnať dohodou. Ak protistrana na návrh mediácie nereaguje alebo nie je možné jej takýto návrh priamo doručiť, je možné osloviť mediátora so žiadosťou o zaslanie výzvy na mediáciu protistrane. Mediátor v takom prípade priamo oslovuje protistranu a v prípade obojstranného súhlasu s mediáciou dojedná podmienky Dohody o začatí mediácie.
Výška výživného, ktorú musí platiť rodič, s ktorým dieťa nežije, sa môže tiež upraviť plánom spoločnej rodičovskej starostlivosti, ktorý môžu spracovať rodičia sami počas povinného poradenstva, ako aj v priebehu mediácie v rodinných veciach. Dieťa môže uplatniť nárok na výživné aj v zjednodušenom mimosúdnom konaní na určenie výživného. Účastníkmi tohto konania sú dieťa a rodič, ktorý s ním nežije. Dieťa v konaní o výživnom zastupuje rodič, s ktorým žije. V prípade rozvodu môžu manželia uzavrieť dohodu o výživnom, v ktorej sa stanoví výška výživného, spôsob plnenia tejto povinnosti a trvanie povinnosti platiť výživné. Súd môže schváliť dohodu rodičov o výške výživného na základe návrhu, ktorého prílohou je dohoda o výživnom. Súd dohodu posudzuje z pohľadu zákonnosti a záujmu dieťaťa. Výživné na plnoleté dieťa súd upraví iba na návrh.
V prípade, ak rodič, s ktorým dieťa žije, z neopodstatnených dôvodov neuplatnil právo na výživné počas obdobia presahujúceho tri mesiace od nadobudnutia tohto práva dieťaťom, Chorvátsky inštitút pre sociálne zabezpečenie musí konať v mene dieťaťa a začať a viesť konanie o výživnom alebo o zvýšení výšky výživného. Chorvátsky inštitút pre sociálne zabezpečenie zastupuje dieťa v konaní o výživnom, ak je dieťa zverené do starostlivosti inej fyzickej alebo právnickej osoby.
Podľa článku 89a zákona o občianskopprávnom konaní (Zakon o parničnom postupku) môžu strany podať návrh počas konania osobne alebo prostredníctvom splnomocneného zástupcu, ale súd môže predvolať stranu zastupovanú splnomocneným zástupcom, aby osobne predstúpila pred súd a vypovedala o skutočnostiach, ktoré je potrebné potvrdiť v rámci konania. Stranu môže ako právny zástupca zastupovať iba právnik, pokiaľ nie je v zákone stanovené inak.
V sporoch týkajúcich sa zákonnej vyživovacej povinnosti, v ktorých je navrhovateľom osoba uchádzajúca sa o také výživné, okrem súdu so všeobecnou miestnou príslušnosťou je príslušný aj súd, na ktorého území má navrhovateľ trvalý pobyt alebo bydlisko. Ak v sporoch týkajúcich sa zákonnej vyživovacej povinnosti s medzinárodným prvkom je príslušný súd v Chorvátsku, pretože navrhovateľ má trvalý pobyt alebo obvyklé bydlisko v Chorvátsku, miestnu príslušnosť má súd, na ktorého území má navrhovateľ trvalý pobyt alebo obvyklé bydlisko. Schváliť dohodu o výživnom manžela je príslušný súd, na ktorého území majú manželia spoločné bydlisko. Ak manželia nemajú spoločné bydlisko, príslušným je súd, na ktorého území mali manželia posledné spoločné bydlisko.
Pri podávaní návrhu na súd je nevyhnutné počítať aj so súdnymi poplatkami. Podľa článku 1 zákona o súdnych poplatkoch (Zakon o sudskim pristojbama) sa v rámci konania na súde musia platiť súdne poplatky. Spôsob, akým sa uplatňuje právo na oslobodenie od platenia súdnych trov a právo na profesionálnu právnu pomoc, ako aj podmienky výkonu týchto práv, sú podľa článku 172 zákona o občianskoprávnom konaní stanovené v osobitnom zákone, ktorým sa upravuje bezplatná právna pomoc. Zákon o bezplatnej právnej pomoci (Zakon o besplatnoj pravnoj pomoći) obsahuje ustanovenia o účele, príjemcoch a druhoch bezplatnej právnej pomoci, poskytovateľoch právnej pomoci, podmienkach a postupe získania právnej pomoci, cezhraničnej právnej pomoci, financovaní právnej pomoci a dohľade nad vykonávaním tohto zákona.
V prípade, ak je rozvod manželstva takpovediac „na spadnutie“, tzn. manželia síce ešte nie sú rozvedení, no už spolu nežijú a dieťa je v starostlivosti jedného z nich, je možné podať návrh na úpravu výkonu rodičovských práv a povinností na čas do rozvodu manželstva, čím sa môže určiť aj výška výživného. V návrhu na vydanie neodkladného opatrenia súd rozhodne do 30 dní a zaviaže povinného rodiča k plneniu vyživovacej povinnosti až do momentu, kým rozhodne vo veci samej (rozsudkom o rozvode alebo rozsudkom o úprave výkonu rodičovských práv a povinností). Bez návrhu na vydanie neodkladného opatrenia sa môže na rozhodnutie súdu čakať aj niekoľko mesiacov.
V. Výpočet Výšky Výživného a Možnosti Zmeny
Výška výživného nie je v zákone presne stanovená a jej určenie závisí od viacerých faktorov. Súd pri určení výživného prihliadne na odôvodnené potreby oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Celkové materiálne potreby dieťaťa stanovené súdom v priebehu súdneho sporu sa týkajú nákladov na bývanie, stravu, oblečenie, hygienu, starostlivosť, vzdelanie, zdravotnú starostlivosť a iné podobné náklady dieťaťa.
Minimálne sumy sú často stanovené ako percentuálny podiel priemerného čistého mesačného platu na osobu zamestnanú právnickými osobami v Chorvátskej republike za predchádzajúci rok, ktorý v roku 2023 bol 1 148 EUR. V Slovenskej republike je to 30 % zo sumy životného minima na nezaopatrené neplnoleté dieťa alebo na nezaopatrené dieťa podľa osobitného zákona. Podľa Metodiky na výpočet výživného (tzv. tabuľkové výživné vypracované Ministerstvom spravodlivosti SR) ak má rodič vyššiu životnú úroveň, výživné by malo zohľadňovať viac než len základné potreby dieťaťa. Z judikatúry vyplýva, že rodič poverený starostlivosťou o maloleté deti by mal mať k dispozícii finančné prostriedky pre zabezpečenie ich základných životných potrieb primeraných životnej úrovni oboch rodičov, aby mohol svoju úlohu súdnym rozhodnutím mu zverenú zodpovedne plniť.
Vyššia životná úroveň rodiča tiež umožňuje určenie časti výživného na tvorbu úspor (tzv. tezaurácia výživného). Ak to majetkové pomery povinného rodiča dovoľujú, za odôvodnené potreby dieťaťa možno považovať aj tvorbu úspor. V takomto prípade súd uvedie pri určení výživného sumu výživného, ktorá je určená na tvorbu úspor, a uloží povinnému rodičovi, aby túto sumu poukazoval na osobitný účet maloletého dieťaťa, ktorý v prospech neho zriadi rodič, ktorému bolo maloleté dieťa zverené do osobnej starostlivosti. Okrem úhrady výživného v peniazoch je možné plniť vyživovaciu povinnosť aj v naturálnej forme - zaplatenie internátu, hradenie telefónnych nákladov, výdavky na poistné, poskytovanie stravy atď. Za výživné však nemožno považovať príležitostné plnenia, ktoré rodič poskytne dieťaťu v čase osobného styku s dieťaťom, t.j. bežné nákupy, zaplatenie účtu v reštaurácii, lístok do kina atď., ak tieto plnenia nepresiahnu hranicu tzv. bežných darov.
Osoba povinná platiť výživné môže svoje vyjadrenie zahrnúť do zápisnice z pojednávania súdu alebo do osobitnej notárskej listiny s uvedením, že jej plat, dôchodok alebo podobný peňažný príjem sa môže úplne alebo čiastočne obstaviť na vymáhanie pohľadávky uplatňovanej osobou oprávnenou na poberanie výživného a že platby sa poukazujú priamo osobe oprávnenej na poberanie výživného, ako je to stanovené v uvedenej listine. Pre maloleté dieťa sa výživné platí do rúk rodiča, ktorému bolo dieťa zverené do osobnej starostlivosti; to neplatí, ak ide o plnoleté dieťa, ktorému sa výživné vypláca priamo do vlastných rúk, najčastejšie na účet vedený v banke. Takýmto spôsobom vie následne povinný rodič vydokladovať riadne plnenie svojej vyživovacej povinnosti voči nezaopatrenému plnoletému dieťaťu.
Rodič, ktorý nežije s maloletým dieťaťom a ktorý naň neplatil výživné, musí dieťaťu vyplatiť náhradu za neposkytnuté výživné, ktorá sa vypočíta odo dňa priznania práva na poberanie výživného do dňa podania žaloby. Ak je mzda dlžníka predmetom exekúcie, suma stanovená na dve tretiny priemernej čistej mzdy v Chorvátskej republike je z exekúcie vyňatá. Ak sa exekúcia vykonáva s cieľom vymáhať pohľadávku na zákonné výživné alebo pohľadávku na náhradu škody spôsobenej poškodeným zdravím alebo zníženou či stratenou pracovnou spôsobilosťou a náhradu za výživné nevyplatené v dôsledku úmrtia osoby, ktorá poskytovala výživné, stanoví sa suma na polovicu priemernej čistej mzdy v Chorvátsku, s výnimkou prípadov, keď sa exekúcia vykonáva s cieľom vymáhať peniaze, ktoré majú slúžiť ako výživné na dieťa. Ak má dlžník mzdu, ktorá je nižšia než priemerná čistá mzda v Chorvátsku, z exekúcie je vyňatá suma dvoch tretín mzdy dlžníka. Pojem „priemerná čistá mzda“ znamená priemernú sumu vyplácanú mesačne v podobe čistej mzdy na osobu zamestnanú právnickými osobami v Chorvátsku v období od januára do augusta bežného roka na úrovni stanovenej Chorvátskym štatistickým úradom a zverejnenej vo vestníku Narodne Novine najneskôr 31. decembra daného roka.
V prípade, ak dôjde k zmene životných nákladov alebo rodinných pomerov, rozhodnutie súdu o výživnom môže byť zmenené. Podľa § 78 ods. 1 Zákona o rodine dohody a súdne rozhodnutia o výživnom možno zmeniť, ak sa zmenia pomery. Pri posudzovaní zmenených pomerov treba prihliadať na všetky okolnosti, ktoré by mohli odôvodniť zmenu výživného. Zmenou pomerov môže byť napr. vznik zdravotných komplikácií tehotnej ženy, ktoré si vyžadujú zvýšené finančné náklady za zdravotnú starostlivosť a podobne. Okrem výživného pre maloleté dieťa je zmena alebo zrušenie výživného možné len na návrh. Ak sa teda zmenia majetkové pomery, možnosti a schopnosti rodičov alebo potreby detí, je možné iniciovať nové súdne konanie alebo dohodnúť sa na zmene výživného a dohodu si dať schváliť súdom.
Najvyšší súd (3 Cdo 91/2019) riešil otázku prípustnosti zmeny rozhodnutia o výživnom spätne pred dňom vydania rozhodnutia meniaceho výchovné pomer: „Pri rozhodovaní o výživnom v súvislosti s rozhodnutím o zmene skoršieho rozhodnutia o osobnej starostlivosti o maloleté dieťa možno rodičovi, ktorý podľa novej úpravy dieťa v osobnej starostlivosti mať nebude, uložiť povinnosť zaplatiť výživné aj spätne za čas pred vydaním (a teda aj pred právoplatnosťou) rozhodnutia meniaceho výchovné pomery, pokiaľ to odôvodňujú okolnosti zakladajúce zmenu pomerov, ku ktorým prišlo po vydaní skoršieho rozhodnutia." Pri vyživovacej povinnosti rodičov k deťom možno výživné žiadať aj spätne, ale len vo výnimočných prípadoch (bude potrebné dostatočne odôvodniť, prečo sa na súd neobrátili už skôr).
V chorvátskom parlamente prebieha legislatívny proces vo veci nového zákona o dočasnom výživnom (Zakon o privremenom uzdržavanju). Novým navrhovaným zákonom sa uľahčuje výkon práv, rozširuje sa okruh oprávnených osôb, zvyšuje sa výška dočasného výživného a predlžuje sa trvanie práv. Keď Chorvátsky inštitút pre sociálne zabezpečenie dostane konečné rozhodnutie súdu alebo súdny zmier vo veci výživného na dieťa, musí informovať rodiča, s ktorým dieťa žije, o podmienkach, za ktorých má dieťa právo na dočasné výživné v súlade s osobitným predpisom upravujúcim dočasné výživné. Za podmienok stanovených v zákone o dočasnom výživnom má dieťa, ktoré je chorvátskym občanom a má trvalý pobyt v Chorvátsku, nárok na dočasné výživné. Dočasné výživné je stanovené vo výške 50 % minimálneho zákonného výživného. Platením dočasného výživného Chorvátska republika zaujíma právne postavenie dieťaťa a okrem akýchkoľvek iných súvisiacich práv sa na ňu prevádzajú práva na vymáhanie výživného vo výške plateného dočasného výživného.
Právne vzťahy pri poskytovaní náhradného výživného pre dieťa upravuje zákon č. 201/2008 Z. z. Náhradné výživné slúži na zabezpečenie výživy nezaopatreného dieťaťa (oprávnenej osoby) v prípade, ak si povinná osoba (t.j. rodič alebo iná fyzická osoba) neplní vyživovaciu povinnosť voči nezaopatrenému dieťaťu alebo sirote nevznikol nárok na sirotský dôchodok alebo na sirotský výsluhový dôchodok, resp. súdu bol podaný návrh na vykonanie exekúcie na vymoženie pohľadávky na výživnom z dôvodu, že povinná osoba. Ak povinná osoba neplní vyživovaciu povinnosť v plnej výške, náhradné výživné sa poskytuje vo výške určenej rozhodnutím súdu alebo vo výške rozdielu medzi výškou výživného určeného rozhodnutím súdu a výškou zaplateného výživného povinnou osobou. Ak oprávnenej osobe nevznikol nárok na sirotský dôchodok alebo sirotský výsluhový dôchodok, náhradné výživné sa poskytuje vo výške 0,7 - násobku sumy životného minima pre nezaopatrené dieťa. Oprávnená osoba je povinná informovať úrad o každej zmene skutočností, ktoré sú rozhodujúce pre trvanie nároku na náhradné výživné, na jeho výšku a na jeho vyplácanie bez zbytočného odkladu, najneskôr však do ôsmich dní odo dňa zmeny týchto skutočností.
VI. Špecifické Aspekty: Nevydaté Matky a Medzinárodný Rozmer
A. Príspevky pre Nevydaté Matky
Zákon o rodine rozdielne chráni nároky matky dieťaťa podľa toho, či je zároveň manželkou otca dieťaťa alebo nevydatou matkou. Voči otcovi dieťaťa má nevydatá matka dva druhy nárokov: nárok na úhradu výživy nevydatej matky najneskôr odo dňa pôrodu maximálne do dovŕšenia dvoch rokov veku dieťaťa (keďže najneskôr odo dňa pôrodu, tak najskôr od začiatku tehotenstva) a nárok na úhradu nákladov spojených s tehotenstvom a pôrodom. Základný rozdiel medzi týmito dvomi nárokmi spočíva v tom, že zatiaľ čo prvý z nich sa uhrádza v pravidelných mesačných splátkach, druhý z nich je jednorazovou úhradou.
Navrhovať určenie úhrady výživy nevydatej matky a úhrady nákladov spojených s tehotenstvom je možné len za predpokladu, že otcovstvo dieťaťa už bolo určené, napr. súhlasným vyhlásením pred matričným úradom (v prípade maloletého otca dieťaťa súhlasným vyhlásením pred súdom). Zatiaľ čo vyživovacia povinnosť rodičov k dieťaťu trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť (vek nie je rozhodujúci), pri splátkach výživy nevydatej matky a jednorazovej úhrade nákladov spojených s tehotenstvom a pôrodom, sa nevyžaduje preukázanie, že nevydatá matka nie je schopná sama sa živiť, avšak podmienkou vzniku daných nárokov je, že z dôvodu tehotenstva a pôrodu výška jej príjmov klesla, resp. zvýšili sa jej náklady v súvislosti s tehotenstvom a pôrodom. Finančné náklady (ich rozsah a potreby) je potrebné súdu preukázať.
Rovnako, ako je tomu aj v prípade vyživovacej povinnosti rodičov k deťom, ideálne je sa s otcom dieťaťa na výške konkrétneho príspevku dohodnúť (dohoda o výške pravidelných mesačných splátok alebo dohoda o výške jednorazového príspevku na úhradu nákladov spojených s tehotenstvom a pôrodom). Ak dohoda nie je možná, je potrebné obrátiť sa na okresný súd, v ktorého obvode má navrhovateľ adesu trvalého pobytu. Pri určovaní výšky príspevkov sa skúma rovnováha medzi skutočnými potrebami nevydatej matky a objektívnymi možnosťami a schopnosťami otca dieťaťa. To znamená, že je prísne individuálna a ovplyvnená rovnako na strane oprávneného ako aj povinného. Nevydatá matka v konaní o príspevku na výživu a úhradu niektorých nákladov spojených s tehotenstvom a pôrodom je oslobodená od súdneho poplatku.
Základnou podmienkou zmeny dohody alebo súdneho rozhodnutia (vo vzťahu k výške súm príspevkov) je zmena pomerov. Pri príspevku na výživu a úhradu niektorých nákladov nevydatej matke je postup iný a príspevok sa priznáva spätne, ak je splnená podmienka poklesu príjmu nevydatej matky. Je tomu tak z dôvodu, že tento príspevok sa priznáva najneskôr odo dňa pôrodu, najskôr však od začiatku tehotenstva. To znamená, že sa s návrhom môžete obrátiť na súd aj neskôr, napr. po určení otcovstva. Nárok na úhradu výživy nevydatej matky odo dňa pôrodu maximálne do dovŕšenia dvoch rokov veku dieťaťa ako aj nárok na úhradu nákladov spojených s tehotenstvom a pôrodom (za splnenia všetkých vyššie uvedených zákonných podmienok) vzniká a trvá aj v prípade, ak je nevydatá matka zároveň odkázaná na výživu od svojich rodičov, t.j. objektívne nie je schopná sama sa živiť, napr. z dôvodu, že navštevuje strednú školu alebo vysokú školu v dennej forme štúdia.
Z uvedeného existuje výnimka v prípade, ak otcovstvo zatiaľ určené nebolo, avšak otcovstvo daného muža je pravdepodobné. V takom prípade zákon pripúšťa možnosť nevydatej matke priznať nárok na úhradu výživy nevydatej matky, nárok na úhradu nákladov spojených s tehotenstvom a pôrodom a preddavok na výživu dieťaťa za obdobie a v trvaní, počas ktorej by nevydatej matke patrila materská dovolenka podľa príslušných ustanovení Zákonníka práce. Vyššie uvedené nároky môže navrhovať priznať iba tehotná žena. Po pôrode táto možnosť zaniká. V súvislosti s tým, že nárokov sa môže domáhať tehotná žena vo vzťahu k mužovi, ktorého otcovstvo je pravdepodobné, doplníme, že súd nebude v tomto druhu konania skúmať a určovať otcovstvo (na to bude potrebné osobitné súdne konanie), ale bude skúmať, či v rozhodnom období tehotná žena súložila s mužom, ktorého otcovstvo je pravdepodobné. Ak sa napokon v osobitnom súdnom konaní o určenie otcovstva preukáže, že otcom dieťaťa je iný muž, pričom súd medzitým domnelého otca zaviazal k úhrade príspevkov, domnelý otec má právo tieto platby žiadať späť od biologického otca dieťaťa. Ak sa v konaní o určenie otcovstva preukáže, že otcom dieťaťa nie je muž, ktorého otcovstvo sa predpokladalo a nebude za otca dieťaťa určený ani iný muž, rovnaké právo má domnelý otec voči matke dieťaťa.
Zatiaľ čo jednotlivé pravidelne sa opakujúce splátky výživného pre nevydatú matku sa premlčujú v trojročnej premlčacej dobe (ako plynie čas, tak každá zvlášť - nepremlčuje sa daná celková suma naraz, ale postupne), právo žiadať jednorazový príspevok na úhradu nákladov spojených s tehotenstvom a pôrodom sa premlčuje uplynutím troch rokov odo dňa pôrodu v celom rozsahu. Je dôležité na to myslieť najmä v prípade, ak sa zároveň vedie súdne konanie o určenie otcovstva. Aj napriek tomu, že bol určený príspevok na úhradu výživy nevydatej matky, vyživovacia povinnosť otca dieťaťa k dieťaťu, samozrejme, trvá naďalej. Z príspevku pre nevydatú matku sa z tohto dôvodu uhrádzajú finančné náklady súvisiace len s jej potrebami. Pre úhradu finančných nákladov dieťaťa slúži výživné vo vzťahu k dieťaťu (sú to dva rozdielne druhy vyživovacích povinností).
B. Medzinárodné Prípady a Komplikácie
Pri riešení otázok výživného s medzinárodným prvkom je dôležité obrátiť sa na ústredný orgán štátu, v ktorom má navrhovateľ obvyklé bydlisko. Ak tento členský štát nie je viazaný Haagskym protokolom z roku 2007, ktoré právo sa použije na pohľadávky na výživné podľa jeho predpisov medzinárodného práva súkromného. Zákon o vykonávacom nariadení Rady (ES) č. 4/2009 o právomoci, rozhodnom práve, uznávaní a výkone rozhodnutí a o spolupráci vo veciach vyživovacej povinnosti [Zakon o provedbi Uredbe Vijeća (EZ) br. 4/2009 o pravosudnoj nadležnosti, mjerodavnom pravu, priznanju i izvršenju sudskih odluka te o suradnji u predmetima uzdržavanja] rieši tieto aspekty.
Ak sa napríklad rodič s deťmi presťahoval do Nemecka bez súhlasu druhého rodiča, vzniká tzv. cudzí, medzinárodný prvok. Pokiaľ o určení vyživovacej povinnosti rozhodol súd (alebo ak súd schválil rodičovskú dohodu, v ktorej bola určená výška výživného), povinný rodič nemôže svojvoľne rozhodnúť o tom, že už nebude platiť výživné. Ak súd nerozhodol o zániku vyživovacej povinnosti, povinný rodič je povinný plniť svoju vyživovaciu povinnosť voči deťom, a to bez ohľadu na to, že nemá stálu prácu, resp. bez ohľadu na to, že zarába minimálnu mzdu. Rozsudok o výživnom na deti je platný a je možné na základe neho vymáhať aj výživné v zahraničí. Ak povinný rodič nemá platobné údaje oprávnenej osoby, kontakt na ňu a nevie ani kde býva, odporúča sa peniaze si odkladať a vyplatiť ich, keď sa oprávnená osoba ozve. V prípade, ak dieťaťu vznikne nárok na priznanie sociálneho štipendia, štipendium sa bude považovať za príjem dieťaťa, a ten bude zohľadnený pri určovaní výšky výživného vo vzťahu k povinným osobám, teda obom rodičom. Rovnaký záver však nemožno vyvodiť v prípade prospechového štipendia, nakoľko ide o príjem jednorazový s motivačným charakterom, ktorý závisí od aktuálneho prospechu študenta. Vo všeobecnosti však možno uviesť, že na štipendium sa má prihliadať predovšetkým pri nižších možnostiach na strane povinného.
Spomenuté premiestnenie alebo zadržiavanie dieťaťa v štáte, ktorý nie je štátom jeho obvyklého pobytu, je neoprávneným vtedy, ak rodič dieťa premiestni alebo zadržiava dieťa bez súhlasu druhého rodiča, príp. bez rozhodnutia súdu. Pritom právna úprava medzinárodných únosov detí je nastavená tak, aby bol zabezpečený čo najrýchlejší návrat dieťaťa späť do krajiny pôvodu. Dohovor a Haagsky dohovor musia byť interpretované v súlade a bez vzájomného konfliktu, pričom rozhodujúci je najlepší záujem dieťaťa. Vnútroštátne súdy sú povinné náležite preskúmať.
tags: #dieta #vyzivovat #rodica