Vietnam, krajina s bohatou históriou a hlboko zakorenenými kultúrnymi tradíciami, vníma príchod nového života ako udalosť plnú radosti, nádeje a osobitých rituálov. Tieto zvyky a povery, často spojené s ochranou dieťaťa a zabezpečením jeho šťastnej budúcnosti, odrážajú jedinečné spoločenské hodnoty, ktoré sa v krajine rozvíjali po stáročia. Hoci sa Vietnam neustále mení a modernizuje, predovšetkým vo veľkých mestách, tradičné vnímanie rodiny a narodenia dieťaťa si stále zachováva svoj význam, obzvlášť v odľahlých oblastiach a medzi komunitami žijúcimi v diaspóre.
Hlboké korene vietnamskej rodiny a spoločnosti
Vietnamská spoločnosť je založená na pevných rodinných vzťahoch, ktoré sa vyvíjali predovšetkým z čínskeho vzoru, čerpajúceho z konfucianizmu. Rodina je pre každého Vietnamca stredom života, pričom pod týmto slovom sa nesmie rozumieť len nukleárna rodina. Rodina vo vietnamskom poňatí je pojem neporovnateľne širší a zahŕňa naozaj všetkých príslušníkov daného klanu. Konfuciánska úcta k starším a súdržnosť rodiny je neoddeliteľnou súčasťou každodennosti, formujúc aj prístup k novým generáciám.
V minulosti platili tvrdé zákony, ktoré trestali akékoľvek previnenie detí voči rodičom - napríklad za nadávanie rodičom mohol byť potomok obesený. Zaujímavé sú tiež tresty za porušenie trojročnej doby smútku po smrti rodičov, počas ktorej sa potomok nemohol ženiť/vydávať, zúčastniť sa osláv, počúvať hudbu, piť alkohol, nosiť iné šaty ako smútočné, a dokonca nesmel ani sexuálne žiť. Tieto zákony, ktoré upravovali vzťahy medzi rodičmi a deťmi, platili do 19. storočia, no nebývali príliš využívané, pretože deti mali úctu k svojim rodičom akosi prirodzene zakódovanú. Dnes sa však situácia vo veľkých mestách postupne mení, hoci základné princípy úcty pretrvávajú.
Hoci má hlavné slovo v rodine tradične muž, platí aj vo Vietname príslovie o hlave a krku rodiny, naznačujúce významný vplyv žien. Preferovaným potomkom je stále syn, čo sa odráža aj v spoločenských očakávaniach. Zaujímavé je, že okolo 50 % študentov vysokých škôl vo Vietname tvoria ženy, lenže po štúdiách majú na rozdiel od mužov často menšiu šancu presadiť sa na vedúcich postoch vo vyštudovanom odbore. Chudobné ženy z vidieka sú, bohužiaľ, niekedy pod zámienkou lukratívneho zamestnania vylákané do okolitých krajín, najčastejšie do Kambodže, kde sú potom nútené k prostitúcii.
Vietnamci, rovnako ako iné národy v tejto časti sveta, okrem „klasického“ náboženstva uznávajú aj duchov predkov, s ktorými je potrebné byť za dobre, a preto je nutné im aj obetovať. Každá rodina má doma oltár, kde sa okrem sošiek nachádzajú aj fotografie zosnulých príbuzných, ktorým sa pravidelne zapaľujú vonné tyčinky. Toto úzke prepojenie s predkami a duchovným svetom silne ovplyvňuje aj rituály spojené s narodením dieťaťa.
Život vo Vietname sa riadi lunárnym kalendárom, preto sa dátumy hlavných osláv každý rok menia. Najväčší a najdôležitejší sviatok, kedy sa celá krajina doslova rozžiari, je Tết, Lunárny Nový rok. Počas Tết sa Saigon premení na rozkvitnutú záhradu a hlavné bulváre sú zaplavené tisíckami kvetov. Rodiny sa stretávajú pri spoločnom stole, upratujú domy, aby v nich privítali šťastie, a deti sa tešia z červených obálok s „peniazmi pre šťastie“. Mesto „večnej jari“, Da Lat, hostí každé dva roky (spravidla v decembri) veľkolepý kvetinový festival. Vďaka priaznivej klíme sa tu pestujú druhy, ktoré by v tropickom horúcom juhu neprežili. V delte Mekongu sú populárne preteky dračích lodí a festivaly venované bohyniam mora, ktoré majú rybárom zabezpečiť pokojnú hladinu a bohatý úlovok.
Južný Vietnam je regiónom, v ktorom sa tradičné ázijské hodnoty a prísna konfuciánska úcta k rodine miešajú s dravým obchodným duchom tejto oblasti. V praxi to znamená, že zatiaľ čo sever krajiny pôsobí trochu konzervatívne, juh Vietnamu je spoločensky aj nábožensky viac tolerantný. Pocítite to na uvoľnenejšej atmosfére v uliciach, v mixe náboženstiev aj v srdečnom a bezprostrednom prístupe k turistom. Počas jednej dovolenky tak návštevníci môžu byť svedkami tradičného aj moderného Vietnamu zároveň. Duchovný život na juhu nie je ohraničený len jednou striktnou doktrínou. Naopak, prirodzene sa v ňom prelínajú prvky viacerých učení. Najviac tu dominuje budhizmus mahájánového smeru, ktorý sa v tunajších pagodách prejavuje bohatým zdobením a kulisou bujnej tropickej vegetácie. Neoddeliteľnou súčasťou každodennosti je však aj spomínané konfuciánstvo, založené na prísnej úcte k starším a súdržnosti rodiny. Skutočným unikátom regiónu je synkretické náboženstvo Cao Dai (kaodaizmus), ktoré vzniklo v 20. rokoch minulého storočia s cieľom zjednotiť svetové viery. Jeho hlavný chrám v provincii Tay Ninh fascinuje architektúrou kombinujúcou prvky pagody, mešity a kresťanskej katedrály.
Ekonomické a sociálne výzvy v každodennom živote
Napriek bohatej kultúre a duchovnému životu čelí obyvateľstvo Vietnamu mnohým problémom. Každý desiaty človek, teda najchudobnejšia časť populácie Vietnamu, pracuje v oblasti poľnohospodárstva alebo sa živí rybolovom. Títo ľudia sú často vystavení drsným podmienkam, ako sú cyklóny a tajfúny, ktoré môžu zničiť úrodu a domovy. V období sucha si obyvatelia nedokážu nič vypestovať, čo vedie k nedostatku potravín a financií. Negramotnosť je v niektorých oblastiach stále vysoká a obyvateľom chýbajú peniaze na základné životné potreby. Bez finančnej pomoci nedokážu zabezpečiť pre svoje deti vzdelanie, ktoré by im pomohlo dostať sa z biedy.
V tejto súvislosti je dôležitá práca organizácií, ako je Caritas Vietnam, ktorá sa prostredníctvom projektu Adopcia na diaľku® snaží pomáhať. Mary Vo Thi Thanh Hien, ktorá patrí do Kongregácie dcér kresťanskej lásky sv. Vincenta de Paul a pre Caritas Vietnam pracuje od decembra 2022, vyjadrila radosť z tejto zmysluplnej práce. Jej misiou je fyzicky aj duševne slúžiť chudobným a byť „predĺženou rukou dobrodincov“, ktorí pomáhajú chudobným študentom, najmä v delte rieky Mekong, horských provinciách a odľahlých oblastiach. Cieľom je, aby sa pomocou vzdelávania mohli zlepšovať a dokázali sa presadiť.
Popri poľnohospodárstve a rybolove si Vietnam zachováva aj tradičné remeslá, ktoré dotvárajú jeho unikátnu atmosféru. V oblastiach ako Tan Chau alebo v chladnejšom podnebí okolo mesta Da Lat sa dodnes zachováva tradičná produkcia hodvábu. Proces od chovu priadky morušovej až po tkanie na starých strojoch je fascinujúcim divadlom. Provincia Ben Tre v delte Mekongu je zase známa ako „krajina kokosov“, kde sa spracovávajú rôzne kokosové produkty. Tradičnú atmosféru južného vidieka dotvára aj hudobný žáner Đờn ca tài tử, zapísaný do zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva UNESCO. Tieto aspekty každodenného života formujú aj prostredie, do ktorého sa deti rodia a v ktorom vyrastajú.
Unikátne zvyky a povery pri príchode nového života
Narodenie dieťaťa prináša so sebou silné emócie, radosť i bolesť, no vo Vietname je sprevádzané aj veľmi špecifickými zvykmi a poverami. Mnohé tradičné rituály mali novonarodené dieťa chrániť pred chorobami a zlom, a tak zabezpečiť jeho prežitie a prosperitu. V tradičnej kultúre sú tieto obrady späté s obyčajovými úkonmi, poverami a etickými normami, ktoré sú súčasťou rodinných obyčajov. Proces príchodu človeka na svet sa členil na viacero etáp, počínajúc obdobím pred počatím, tehotenstvom, pôrodom a prvým kúpeľom novorodenca. Pri každej z týchto etáp sa aktívne snažili ovplyvniť budúcnosť dieťaťa a zistiť, aký osud ho očakáva.
Jednou z najzaujímavejších vietnamských tradícií je prístup k novonarodenému dieťaťu počas prvých 30 dní. Počas tohto obdobia Vietnamci neoslavujú krásu a roztomilosť dieťaťa, naopak, nazývajú ho nepekným, dokonca škaredým. Nečakajte žiadne vzdychy pri pohľade na ten krásny dar! Táto zdanlivo nelogická tradícia má hlboký koreň vo viere, že oslava dieťaťa priťahuje zlých duchov a sily. Verí sa, že dieťatko je strážené svojím anjelom strážnym, ktorý je v tomto prípade jeho predchádzajúca matka z minulého života. Ak by rodičia zverejnili tehotenstvo verejne, alebo oslavovali narodenie dieťaťa príliš skoro, predošlá matka by mala silu vziať si ho späť. Z toho dôvodu čakajú celých 30 dní po pôrode na akékoľvek oslavy. Až po uplynutí tohto obdobia, keď sa dieťa považuje za dostatočne silné a chránené, sa môžu začať radovať a plnohodnotne ho prijať.
Mnohé poverové úkony a zákazy, ktoré sa viazali k rodičke a dieťaťu, mali často racionálnu podstatu, hoci sa vysvetľovali na základe mágie. Napríklad zabezpečenie zdravého potomstva a ľahkého pôrodu bolo súčasťou svadobných obradov, a prvé mesiace tehotenstva sa považovali za rozhodujúce pre zdravie, vzhľad a charakter dieťaťa. S nárastom rodenia v pôrodniciach, najmä počas druhej polovice 20. storočia, zanikla časť úkonov, ktoré boli založené na poverových a magických predstavách, no tie najsilnejšie a najhlbšie zakorenené prežívajú dodnes.
Demografická politika a zmena v počte detí
V posledných rokoch prechádza Vietnam aj významnými zmenami v oblasti demografickej politiky. Vietnamský parlament zrušil dlhoročný limit dvoch detí v jednej rodine, aby zvrátil klesajúcu pôrodnosť a starnutie populácie. S odvolaním sa na vietnamskú štátnu tlačovú agentúru VNA o tom informovali svetové agentúry. Národné zhromaždenie schválilo pozmeňujúce návrhy takzvaného Nariadenia o obyvateľstve, ktoré ruší pravidlá zakazujúce rodinám mať najviac dve deti. Tento právny predpis v krajine platil od roku 1988 a jeho myšlienkou bolo, aby ženy trávili menej času starostlivosťou o dieťa a viac času v práci.
Zmenami chce Vietnam zastaviť trend klesajúcej miery pôrodnosti, ktorá bola pred štyrmi rokmi 2,11 dieťaťa na ženu a postupne sa znižovala na 2,01 v roku 2022 a 1,96 v roku 2023 až na vlaňajších 1,91 dieťaťa. Obdobie takzvanej zlatej populácie vo Vietname, keď počet ľudí v produktívnom veku prevyšuje počet dôchodcov, sa začalo v roku 2007 a podľa expertov potrvá do roku 2039. S nízkou pôrodnosťou sa stretávajú aj ostatné ázijské krajiny; napríklad Čína v roku 1979 zaviedla politiku jedného dieťaťa kvôli obavám z preľudnenia. Zrušenie limitu vo Vietname odráža snahu prispôsobiť sa novým demografickým výzvam a zabezpečiť udržateľný rozvoj krajiny.
Život a výchova detí v vietnamskej komunite na Slovensku - stret kultúr
Vietnamská komunita na Slovensku prešla dlhou cestou a po sedemdesiatich rokoch prítomnosti, pričom už tretia generácia je integrovaná v slovenskej spoločnosti, bola v júni tohto roku vládou uznaná ako 14. národnostná menšina. „Je pre nás dôležité, že sme akceptovaní. Už nie sme iba cudzinci, ale vlastne nejakým spôsobom prispievame tejto krajine aj kultúrne, finančne, ekonomicky. Z psychologického hľadiska to je pre mňa dôležité, lebo moje deti tu budú v bezpečí,“ vyjadril sa jeden z respondentov. Zo statusu národnostnej menšiny vyplýva pre komunitu aj finančná podpora práve na udržiavanie a šírenie vietnamskej kultúry. Komunita bola aktívna už aj predtým, dnes sa organizujú najmä mladí ľudia, ktorí usporiadali napríklad aj festival Vietnamský deň.
Pre vietnamských rodičov žijúcich na Slovensku je však výchova detí často spojená s dilemou, či ich vychovávať vietnamským alebo slovenským spôsobom. Toto rozhodnutie ovplyvňuje mnohé aspekty ich života, od jazyka po hodnoty.
Udržiavanie jazyka ako pilier identity
Jazyk je jedným z najdôležitejších elementov kultúry, ktorý vietnamskú komunitu na Slovensku drží v spojení s pôvodnou krajinou. Rodiny sa snažia o jeho udržanie, hoci s tým súvisia mnohé výzvy. „Vietnamčina je špecifická, stačí malý rozdiel vo výslovnosti a slovo znamená niečo úplne iné,“ vysvetľuje Trang Niki Pham, ktorá na Slovensko prišla, keď mala osem rokov. Trang vedela, že keď sa jej narodí dcéra, dá jej slovenské meno, aby to nemala ťažké, a tak sa volá Katka. Doma však hovoria iba po vietnamsky, Trang chce, aby Katka mala vietnamčinu na takej úrovni ako ona, keďže pre ňu je to materinský jazyk. Obe však hovoria plynulo aj po slovensky a Katka chodí do slovenskej škôlky. Trang si uvedomuje, aké dôležité je vedieť dobre po slovensky, keďže „veľmi veľa Vietnamcov tu má problémy, hoci tu žijú aj dvadsať rokov, pretože nevedia dobre po slovensky.“
Podobne Claudia Tran, ktorá sa narodila na Slovensku, sa snaží udržať spojenie s Vietnamom u svojich detí prostredníctvom jazyka. Bojí sa, že bez priameho styku s Vietnamom a rodinou tam, sa stane pre jej deti „úplne cudzou krajinou, ktorá pre ne nebude nič znamenať, nevyvolá v nich žiadne emócie.“ Pre ňu „jazyk nie je len o spôsobe komunikácie, ale je aj o porozumení a o vytvorení si vzťahu.“
Sandra, alebo Ngoc Steinecker, tiež rozpráva vo svojej rodine dvojjazyčne. Spomína však moment, keď sa s dcérou začala rozprávať po slovensky, keď sa začala socializovať. „Keď sme začali chodiť na ihriská, videla som, že ak na ňu hovorím po vietnamsky, ťažko sa začne hrať s inými deťmi, ktoré mi nerozumeli.“ Dcéra veľmi rýchlo pochopila, že s mamou môže hovoriť aj po slovensky a častejšie si vyberá túto cestu. Dokonca skúša slovenčinu aj v rozhovoroch so starými rodičami. Ngoc naďalej motivuje dcéru, aby aspoň s nimi hovorila po vietnamsky, hoci priznáva, že je to výzva, lebo väčšinu dňa počúva slovenčinu.
He Nguyen, ktorý prišiel na Slovensko študovať, tiež zdôrazňuje, že ak chceme, aby deti hovorili po vietnamsky, „musíme s nimi stále hovoriť po vietnamsky my. Najmä preto, že sú častejšie vystavené slovenčine.“
Výchovné prístupy a hodnoty
Rozhodnutie, kde vychovávať deti, je často ovplyvnené aj rozdielnymi výchovnými metódami. Trang s manželom sa rozhodli vychovávať svoje deti na Slovensku z dôvodov, ktorým dominovala motivácia nebyť v prostredí, ktoré na deti kladie od útleho veku také vysoké nároky. „Vo Vietname je veľká súťaživosť už od škôlky a pre deti to nie je vždy úplne dobré. Veľmi dôležitá je disciplína, chýba im voľnosť,“ vysvetľuje Trang. Vzdelanie je podľa nej pre vietnamských rodičov prvoradé a úspech dieťaťa v škole je neraz ukážkou toho, aký úspešný je rodič vo výchove. Trang však chce Katku naučiť predovšetkým to, aby v rôznych situáciách bola schopná stáť si za svojím názorom. „Nezáleží na tom, či tu (my Vietnamci) budeme žiť päťsto rokov, vždy budeme vyzerať inak. Chcem, aby sa vedela postaviť situácii, keď jej to dá niekto najavo.“ Vo Vietname by sa naučila predovšetkým poslušnosti a úcte k rodičom, keďže vzťahy v rodinách sú tam veľmi pevné. A už odmalička by sa učila variť, smeje sa Trang. „Žijem tu viac ako dvadsať rokov, ale uvariť viem iba guláš.“
Claudia Tran sa zamýšľa nad životnými hodnotami a výchovnými metódami svojich rodičov. „My sme boli veľmi prísne vychovaní, nechválili nás. Myslím, že aj preto mám nižšie sebavedomie,“ vraví. Dnes sa veľa hovorí o rešpektujúcej výchove, ale Claudia sa s tým nevie úplne stotožniť. Snaží sa nájsť spôsob, ako pri výchove detí vyvážiť modernú rešpektujúcu výchovu a konzervatívnejšiu vietnamskú. He Nguyen tiež vidí rozdiel v tom, ako je v Európe menší stres zo školy, oproti Ázii, kde je obrovská konkurencia a deti zažívajú veľký tlak. „Ja som to prežil, manželka to prežila. A nechceli sme, aby to rovnako zažívali aj naše deti. Tak sme sa rozhodli zostať tu, v Európe,“ vraví.
Rodinné vzťahy a manželstvo
Generácia rodičov respondentov bola často pod tlakom vydať sa za krajanov. Dve z Tranginých respondentiek tomuto tlaku odolali. Iní si, ako Trang a He Nguyen, priviedli partnerov priamo z Vietnamu, aby s nimi založili rodinu na Slovensku. Claudia a Ngoc si však vzali Slovákov, čo nie vždy rodičia prvej generácie prijímajú s radosťou. Ngocina matka argumentovala v zmysle „nemiešaj krv“, no napokon Juraja prijala, keďže pre neho je „vždy na prvom mieste rodina, podobne ako je to vo vietnamských rodinách.“ Vo Vietname má veľký význam tvrdenie, že deti môžu byť šťastné len vtedy, keď sú šťastní rodičia.
Kultúrne prejavy v slovenskom prostredí a integrácia
Vietnamská komunita na Slovensku už nie je „z Miletičky“, ako si Trang pamätá z detstva. „Bolo pre mňa veľkou traumou, ako to bolo vnímané - Vietnamci rovná sa Miletička. Hanbila som sa za to, že som Vietnamka. Nechcem, aby sa tu tak cítila aj Katka,“ vraví. Našťastie, slovenská spoločnosť sa oproti deväťdesiatym rokom zmenila. Napriek tomu sa aj Ngoc stále stretáva s nemiestnymi poznámkami, a He Nguyen spomína, že jeho deti sú v škole občas nazývané Číňanmi. „Keď prídu s niečím takým, hovorím im, že nabudúce im povedz, že ty si Vietnamka, nie Číňanka, aby sa naučili, že sú aj iné krajiny. Sme iní, lebo pochádzame z inej časti sveta, ale na tom nie je nič zlé,“ zdôrazňuje He.
Udržiavanie vietnamskej kultúry sa prejavuje aj v každodennom živote. Ngoc hovorí, že jej deti okrem jazyka vnímajú aj oltárik, ktorý zdobí ich byt, s fotkami zosnulých z rodiny, kde zapaľujú vonné tyčinky. Dcéra pozná aj tradičné kroje, spieva si vietnamské pesničky, tancuje na ne. Samozrejme, pozná vietnamské jedlo a odmalička jedáva bez problémov s paličkami. Pravidelne navštevujú aj akcie vietnamskej komunity. Ngoc si však nostalgicky zaspomína na komunitné oslavy zo svojho detstva, kedy sa stretlo aj tisíc ľudí, všetky deti. „Dnes už to tak nie je. Staršia generácia nemá prečo na oslavy prísť a mnohí z mojej generácie už žijú skôr slovenským životom. Kedysi to bolo najmä o tých deťoch, dnes je ich tam menej,“ povzdychne si.
Napriek tomu Juraj, Sandrin manžel, tvrdí, že už len tým, že idú na návštevu k rodičom Ngoc, má pocit, akoby sa ocitli vo Vietname. Rodiny si tiež vyberajú z oboch kultúr to, čo im slúži. He Nguyen s rodinou doma oslavujú napríklad aj Vianoce, deti nemôžu byť bez stromčeka. Kultúru však He vníma aj ako niečo vnútorné, čo spája s nasledovaním budhizmu.
Claudia Tran je ďalšou spomedzi mladých Vietnamcov a Vietnamiek, ktorí sú aktívni v šírení svojej kultúry, napríklad prípravou podcastu Banánové deti. „Bez staršej generácie nie je možné našu kultúru šíriť,“ myslí si. „Keď som bola malá, Vietnamci sa aktívne stretávali, potom to utíchlo. Aj kvôli nedostatku financií, aj kvôli tomu, že mnohí sa presťahovali späť do Vietnamu. A teraz sme sa znovu začali spájať a angažovať,“ dopĺňa.
Globálna mozaika pôrodných tradícií - pohľad za hranice Vietnamu
Príchod dieťaťa na svet je udalosť, ktorá je v každom kúte planéty oslavovaná, či už s radosťou, alebo s obavami, a sprevádzaná unikátnymi tradíciami. Aj keď sa vietnamské zvyky vyznačujú špecifickými prvkami, iné kultúry sveta ponúkajú nemenej fascinujúci pohľad na túto dôležitú životnú etapu. Rozmanitosť našej planéty sa prejavuje aj prostredníctvom týchto tradícií počas pôrodu a po ňom.
V Kolumbii sa napríklad niektoré ženy pridržiavajú tradície „la cuarantena“, čo doslova znamená karanténa. Hoci toto slovo v nás v poslednom čase evokuje iné konotácie, pre čerstvú mamičku je to doslova raj. Po dobu 40 dní po pôrode skrátka odpočíva. Kolumbijské ženy sú rozmaznávané, jediné, čo robia, je dojčenie dieťatka. Počas štyridsiatich dní sa o ňu a domácnosť stará blízka rodina, respektíve ženy, ktoré varia, upratujú, a dokonca kúpu a menia plienky dieťatku, ak si to matka želá. Matka sa tak môže v pokoji zotaviť a odpočívať bez starostí. Tradícia taktiež odporúča mamičkám celý týždeň nevyliezť z postele, a až po mesiaci im je povolené ísť na vzduch na krátku dobu, pripravujúc sa tak na návrat do normálneho života. Namiesto sprchy si mamičky užívajú kúpele z byliniek, pretože podľa tradície sa musia udržiavať v teple.
Na Bali je pôrod vnímaný ako znovuzrodenie či reinkarnácia. Verí sa, že deti sú po narodení medzi dvoma svetmi - tým naším pozemským a spirituálnym božským. Títo duchovia ich ešte stále strážia a dohliadajú na nich. Z toho dôvodu sú deti prvých 105 dní neustále nosené na rukách a nemôžu sa dotknúť zeme. Po uplynutí tejto doby je zvolaná rodina a najbližší za účelom oslavy prvého dotyku dieťaťa so zemou. Všetci prinesú dary bohu slnka a všetkým duchom, ktorí dohliadali na dieťa. Akonáhle sa im poďakuje, dieťa sa smie po prvýkrát dotknúť zeme. Rituál končí nosením dieťaťa - rodičia ho trikrát ponosia okolo miesta, kde sa oslava koná, ako reprezentáciu zrodenia, života a smrti.
V Brazílii sa síce oslavuje narodenie dieťaťa celkom normálne, no dary nedostáva matka, ale gratulanti. Matka má podľa tradície povinnosť obdarovať každého, kto príde oslavovať narodenie dieťatka. Nie sú to žiadne zložité dary, skôr pozornosti ako sladkosti alebo suveníry spoločne s lístkom vďaky akože od dieťaťa. Dieťa je vždy oblečené do červenej farby, ktorá má odháňať zlé sily.V Togu je napríklad ženám zakázané počas pôrodu vydávať hlasné zvuky. Verí sa, že hluk priláka zlých duchov, čo nie je vhodné ani pre rodičku, ani pre novorodenca. Tieto príklady ukazujú, ako rôznorodo ľudstvo pristupuje k zázraku narodenia, s cieľom ochrániť, prijať a osláviť nový život v súlade s vlastnými hlboko zakorenenými presvedčeniami.
Administratívne aspekty narodenia dieťaťa pre Slovákov v zahraničí
Narodenie dieťaťa, obzvlášť v zahraničí, so sebou prináša aj administratívne povinnosti, ktoré je potrebné vyriešiť pre zabezpečenie právneho postavenia nového člena rodiny. Pre potomka slovenského štátneho občana platí, že automaticky narodením nadobúda slovenské štátne občianstvo, ak aspoň jeden z jeho rodičov v čase narodenia dieťaťa je slovenský občan.
Následne je potrebné obrátiť sa na matriku príslušnú podľa (posledného) pobytu rodiča za účelom vydania rodného listu. Na matrike sa spíše zápis o narodení, ktorý obsahuje údaje o rodičoch aj dieťati k času narodenia dieťaťa. V oboch prípadoch - s vyžiadaním osvedčenia o slovenskom štátnom občianstve aj s vyžiadaním slovenského rodného listu - je možné vyhľadať odbornú právnu pomoc.Okrem vyššie uvedených dokladov je potrebné predložiť aj rodný list dieťaťa vydaný v štáte narodenia. Z mnohých krajín je potrebná aj apostilla rodného listu, prípadne jeho superlegalizácia. Či potrebujete apostillu alebo superlegalizáciu, si overte na príslušnej matrike. To, že dieťa nadobudlo slovenské štátne občianstvo narodením (tzn. že jeden z rodičov bol v čase narodenia Slovákom), sa preukazuje občianskym preukazom alebo pasom tohto rodiča, ktorý však musel byť platným aj v čase narodenia dieťaťa. Ak by rodič nemal doklad totožnosti z obdobia narodenia jeho dcéry alebo syna (napríklad si ho medzičasom vymenil za nový), bude potrebné predložiť aj osvedčenie o slovenskom štátnom občianstve dieťaťa.
Ak v prípade dcéry sa nebude používať priezvisko s koncovkou slovenského prechyľovania (tzn. bez „-ová“), obaja rodičia podpíšu vyhlásenie o tomto priezvisku. V tomto prípade je potrebné, aby sa na matrike zúčastnili zápisu obaja rodičia. Okresný úrad zašle kompletnú dokumentáciu na osobitnú matriku, ktorá následne vydá dieťaťu slovenský rodný list. Ženské priezvisko osoby inej ako slovenskej národnosti sa zapíše bez koncovky slovenského prechyľovania, ak o to požiadajú rodičia pri zápise priezviska ich dieťaťa ženského pohlavia do knihy narodení alebo osvojitelia pri zápise priezviska osvojeného dieťaťa. Žena môže o zápis priezviska bez koncovky požiadať aj pri zápise uzavretia manželstva alebo v súvislosti so zápisom rozhodnutia o zmene priezviska. Ak dieťaťu bol vydaný slovenský rodný list, je možné požiadať aj o slovenský pas pre potomka. Proces získania slovenského rodného listu je možné vybaviť aj na základe plnej moci.Tieto administratívne postupy sú kľúčové pre zabezpečenie práv a identity dieťaťa, najmä ak sa rodí v multikultúrnom prostredí alebo v zahraničí.
tags: #narodenie #dietata #vo #vietname #zvyky