Narodenie Ježiša Krista, ústredná udalosť kresťanských dejín, predstavuje príchod večného Slova, Božieho Syna, do nášho pozemského sveta. Táto udalosť, plná hlbokého teologického a symbolického významu, sa stala kľúčovým momentom spásy pre celé ľudstvo. Cez príbeh Jozefa a Márie putujúcich do Betlehema, zvesť anjelov pastierom a príchod mudrcov z Východu sa nám otvára poznanie o Božej láske, pokore a nádeji. V nasledujúcich riadkoch sa pozrieme na historické okolnosti tejto udalosti, jej liturgické slávenie v priebehu storočí, ako aj na bohatú symboliku a posolstvá, ktoré nám narodenie Spasiteľa prináša. Svätý Otec František sa vo svojich jubilejných katechézach zamýšľa nad Ježišovým príbehom, pretože on je našou nádejou, a pripomína, že Boží Syn vstupuje do dejín tak, že sa stáva naším spoločníkom na ceste.
Cesta do Betlehema a Ježišovo Narodenie v Pokore
Príbeh narodenia Ježiša Krista sa začína cestou plnou neistoty a pokory. Aby splnili nariadenie cisára Augusta, podľa ktorého sa mali zaregistrovať na matrike v meste svojho pôvodu, sa Jozef a Mária vyberú z Nazareta do Betlehema. Tento cisársky rozkaz vykonať súpis ľudu po celom svete, ktorý sa konal, keď Sýriu spravoval Kvirínius, primäl všetkých ísť dať sa zapísať, každý do svojho mesta. Jozef sa z galilejského mesta Nazaret vybral do Judey, do Dávidovho mesta, ktoré sa volá Betlehem, lebo pochádzal z Dávidovho domu a rodu, aby sa dal zapísať s Máriou, svojou manželkou, ktorá bola v požehnanom stave. Prekonali pritom dosť veľkú vzdialenosť - po súčasnej ceste je Betlehem od Nazareta vzdialený okolo 160 km. V tej dobe im táto cesta musela trvať niekoľko dní. Tiež treba brať do úvahy, že Mária bola v požehnanom stave, čakala dieťa. Nebolo to teda ľahké.
Hneď po príchode rýchlo hľadajú ubytovanie, pretože pôrod je na spadnutie, no žiaľ žiadne nenájdu. V Betleheme bolo už veľa ľudí, všetky ubytovne a domy boli plné. A tak je Mária nútená porodiť v maštali (porov. Lk 2,1.6-7), pričom evanjelista Lukáš uvádza: „Kým tam boli, nadišiel jej čas pôrodu. I porodila svojho prvorodeného syna, zavinula ho do plienok a uložila do jasieľ, lebo pre nich nebolo miesta v hostinci.“ Zamyslime sa nad týmto paradoxom: Stvoriteľ vesmíru… Jemu nebolo dané miesto, kde by sa narodil! Boží Syn sa nerodí v kráľovskom paláci, ale v zadnej časti domu, na mieste, kde sú zvieratá. Lukáš nám tak ukazuje, že Boh neprichádza na svet za hlasných ovácií, nezjavuje sa v hluku, ale svoju cestu začína v pokore.
Toto umiestnenie Ježišovho narodenia do „konkrétneho obdobia“ a do „presne určeného geografického prostredia“ zdôrazňuje, ako sa „univerzálnosť a konkrétnosť navzájom dotýkajú“ (Benedikt XVI., Ježišovo detstvo, 2012, 77). Mesto Betlehem, čo v hebrejčine znamená „Dom chleba“, je symbolicky významné. Je to mesto asi osem kilometrov južne od Jeruzalema a je to rodisko kráľa Dávida. Tu sa Márii napĺňajú dni pôrodu a tu sa rodí Ježiš, chlieb, ktorý zostúpil z neba, aby nasýtil hlad sveta (porov. Jn 6, 51). Anjel Gabriel síce zvestoval narodenie mesiášskeho kráľa v znamení veľkosti: „Počneš a porodíš syna a dáš mu meno Ježiš. On bude veľký a bude sa volať synom Najvyššieho, Pán Boh mu dá trón jeho otca Dávida, naveky bude kraľovať nad Jakubovým rodom a jeho kráľovstvu nebude konca“ (Lk 1, 32 - 33), no Ježiš sa rodí spôsobom, ktorý je pre kráľa úplne nevídaný, v prostredí skromnosti a chudoby, čo podčiarkuje božský zámer pokory. Boh, ktorý prichádza do dejín, nerozbíja štruktúry sveta, ale chce ich osvietiť a pretvoriť zvnútra.
Prví Svedkovia: Pastieri a Zvesť Anjelov
Kto sú prví svedkovia tejto neobyčajnej udalosti? Je to zopár pastierov: mužov s nízkou kultúrou, zapáchajúcich od neustáleho kontaktu so zvieratami, ktorí žijú na okraji spoločnosti. V tom istom kraji boli pastieri, ktorí v noci bdeli a strážili svoje stádo. Tu zastal pri nich Pánov anjel a ožiarila ich Pánova sláva. Zmocnil sa ich veľký strach, ale anjel im povedal: „Nebojte sa! Zvestujem vám veľkú radosť, ktorá bude patriť všetkým ľuďom: Dnes sa vám v Dávidovom meste narodil Spasiteľ, Kristus Pán. A toto vám bude znamením: Nájdete dieťatko zavinuté do plienok a uložené v jasliach.“
Lukáš 2 | Pastieri sa dozvedia o narodení Krista | Biblia
Napriek svojmu sociálnemu postaveniu vykonávajú remeslo, ktorým sa sám Boh dáva poznať svojmu ľudu (porov. Gn 48, 15; 49, 24; Ž 23, 1; 80, 2; Iz 40, 11). Boh si ich vyberá za adresátov tej najkrajšej správy, aká kedy zaznela v dejinách. Miestom, kam ísť a stretnúť sa s Mesiášom, sú jasle, pretože „pre Spasiteľa sveta, skrze ktorého bolo všetko stvorené (porov. Kol 1, 16), niet miesta“ (Benedikt XVI., Ježišovo detstvo, 2012, 80). Pastieri sa tak dozvedajú, že na veľmi skromnom mieste, vyhradenom pre zvieratá, sa pre nich narodil dlho očakávaný Mesiáš, ktorý má byť ich Spasiteľom, ich Pastierom. Táto správa otvára ich srdcia úžasu, chvále a radostnému ohlasovaniu.
Keď anjeli odišli od nich do neba, pastieri si povedali: „Poďme teda do Betlehema a pozrime, čo sa to stalo, ako nám oznámil Pán.“ Poponáhľali sa a našli Máriu a Jozefa i dieťa uložené v jasliach. Keď ich videli, vyrozprávali, čo im bolo povedané o tomto dieťati. A všetci, ktorí to počúvali, divili sa nad tým, čo im pastieri rozprávali. Ale Mária zachovávala všetky tieto slová vo svojom srdci a premýšľala o nich. Pastieri sa potom vrátili a oslavovali a chválili Boha za všetko, čo počuli a videli, ako im bolo povedané. Anjel je Boží posol, a práve on oznámil Ježišovo narodenie pokorným pastierom. Pastieri stelesňujú chudobných Izraela, pokorných ľudí, ktorí vnútorne žijú s vedomím vlastnej nedostatočnosti, a práve preto dôverujú Bohu viac než ostatní. Sú to oni, kto ako prví vidia Božieho Syna, ktorý sa stal človekom, a toto stretnutie ich hlboko mení. „Na rozdiel od mnohých ľudí, ktorí sa venujú tisícom iných vecí, pastieri sa stávajú prvými svedkami toho podstatného, čiže spásy, ktorá sa dáva. Sú to tí najpokornejší a najchudobnejší, ktorí dokážu prijať udalosť Vtelenia“ (Lett. ap. Admirabile signum, 5).
Hviezda a Mudrci z Východu: Hľadanie Boha a Pokora
Okolo novonarodeného Ježiša sú aj mudrci (porov. Mt 2,1-12). Nebol to len anjel, kto oznámil Ježišovo narodenie. Bola to aj hviezda, ktorá ukázala mudrcom cestu do Betlehema (porov. Mt 2,1.9-10). Evanjeliá nám nehovoria, že by to boli králi, ani ich počet, ani ich mená. S istotou vieme len to, že sa z ďalekej krajiny na Východe (môžeme myslieť na Babylóniu, Arábiu alebo vtedajšiu Perziu) vydali na cestu hľadať židovského kráľa, ktorého vo svojich srdciach stotožňujú s Bohom, pretože hovoria, že sa mu chcú klaňať. Hviezda nám pripomína, že Boh stvoril svetlo (Gn 1,3) a že Dieťa bude „svetlom sveta“, ako on sám seba definuje (porov. Jn 8,12.46), «pravé svetlo, ktoré osvecuje každého človeka» (Jn 1,9), ktoré «vo tmách svieti, a tmy ho neprijali» (v. 5).
Mudrci predstavujú pohanské národy, osobitne všetkých tých, ktorí počas stáročí hľadajú Boha a vydávajú sa na cestu, aby ho našli. Iba pokora nás roztvára skúsenosti pravdy, skutočnej radosti, poznania, ktoré sa ráta. Bez pokory sme „odrezaní mimo“, odrezaní od pochopenia Boha, od pochopenia seba samých. Je potrebné byť pokorným, aby sme pochopili seba samých, a ešte viac pre pochopenie Boha. Mudrci mohli byť i veľkí podľa logiky sveta, no oni sa urobili maličkými, pokornými, a práve preto dokážu nájsť Ježiša a rozpoznať ho. Každý človek je v hĺbke svojho srdca povolaný hľadať Boha: my všetci máme ten nepokoj a našou úlohou nie je tento nepokoj stlmiť, ale nechať ho rásť, pretože je to nepokoj hľadania Boha; a vďaka milosti jeho samého ho môže nájsť. Osvojme si modlitbu svätého Anzelma (1033-1109): „Pane, nauč ma hľadať ťa. Ukáž sa, keď ťa hľadám. Nemôžem ťa hľadať, ak ma to nenaučíš, ani ťa nájsť, ak sa neukážeš. Nech ťa hľadám tým, že po tebe túžim, a nech túžim po tebe tým, že ťa hľadám!“
Historické Určenie Dátumu Narodenia
Otázka presného dátumu narodenia Pána je predmetom dlhoročných diskusií a výskumov. Biblia neponúka práve mnoho oporných bodov pre výpočet narodenia. Evanjelisti, ktorí opísali život Pána Ježiša a jeho učenie, nám neudávajú presný čas narodenia. Ani mimobiblické pramene, ktoré píšu o Ježišovi, neuvádzajú dátum jeho narodenia (Jozef Flavius, Tacitus, Suetonius, Plínius mladší a ďalší). Evanjelista Lukáš uvádza, že sa to stalo za vlády Herodesa v Palestíne, Kvirínia v Sýrii a cisára Oktaviána Augusta v Ríme, keď bol súpis obyvateľstva v celej Rímskej ríši.
Najdôležitejšie biblické miesta pre približné datovanie sú Mt 2:11, Lk 1:15 a Lk 2,1 a nasl. Podľa týchto údajov pripadlo Ježišovo narodenie do doby kráľa Herodesa I., teda pred rok 4 pred Kr., keďže Herodes I. zomrel v roku 4 pred Kr. Viac sa s istotou nedá povedať, pretože histórie detstva nie sú historickými prameňmi v modernom zmysle. Keď sa na ne nazeralo ešte historicky, myslelo sa, že dátum Ježišovho narodenia musí pripadnúť aspoň dva roky pred dátum Herodesovej smrti. Tak sa prišlo na rok 6/7 pred Kr. Lebo mágovia - tak sa argumentovalo - potrebovali istý čas až do svojho príchodu do Jeruzalema. Rovnako pobyt Svätej rodiny v Egypte trval zaiste nejakú dobu. Zdá sa, že aj pozabíjanie všetkých chlapcov až do dvoch rokov hovorí za časový úsek dvoch rokov.
Dnešný definovaný dátum narodenia Krista pôvodne stanovil v 6. storočí po Kr. skýtsky mních Dionysius Exiguus nepresne ako udalosť z roku 753 rímskeho letopočtu a priradil jej dátum 25. decembra. Tento rok určil za začiatok letopočtu, ktorým sa riadime dodnes. Novšie výskumy však zistili, že tento mních sa o pár rokov pomýlil. Ježiš Kristus sa narodil asi 4 až 7 rokov skôr. Nepoznáme presne ani deň a rok jeho narodenia, ani dátum jeho smrti. Ježišovo narodenie sa kladie do obdobia od 6 pred Kr. do roku 6 po Kr., v Betleheme. Niekoľko časových údajov z evanjelií poskytuje ostatne oporné body pre približné zaradenie biblických udalostí do rámca starých dejín.
Astronomické výpočty o hviezde mudrcov rovnako nevedú k cieľu s definitívnou presnosťou. Od Keplerových čias sa dala táto hviezda do súvislosti s „veľkou konjunkciou medzi Jupiterom a Saturnom“, ktorá mohla byť v Oriente pozorovaná v roku 7 pred Kr. Ešte dnes jestvujú zaujímavé astronomické skúmania, ktoré chcú dokázať, že „Betlehemská hviezda“ jestvovala. Tak iba nedávno tvrdí viedenský profesor Konradin Ferrari d´Occhieppo vo svojej knihe "Hviezda mudrcov", že biblickou hviezdou bola planéta Jupiter, ktorá zostala stáť nad Betlehemom večer dňa 12. novembra roku 7 pred Kr. Biblickí vedci dnes takéto výklady posudzujú s veľkou rezervou. Szmrescány, C. sa pýta: Kedy sa narodil Ježiš Kristus? A odpovedá: Bratislava 17. (zdroj).
Liturgické Slávenie Vianoc a Jeho Vývoj
Slávenie 25. decembra ako dňa narodenia Ježiša Krista je doložené po prvý raz z roku 336 v Ríme. Spočiatku narodenie Pána nemalo svoj osobitný sviatok a od polovice 3. storočia sa pripomínalo na Východe spolu s inými „zjaveniami Pána“ (Epifánia). Sviatok sa slávil 6. januára. Na Západe sa však v polovici 4. storočia začína objavovať osobitná spomienka Božieho narodenia - prvý záznam je z Ríma z r. 336 a tam sa podľa tohto záznamu deň Narodenia Pána slávil už 25. decembra.
Existuje niekoľko teórií o pôvode tohto dátumu. Jedna z interpretácií stanovenia dátumu Vianoc je dejinne-náboženská hypotéza, ktorá hovorí o christianizácii a novej kresťanskej interpretácii rímskeho sviatku narodenia Slnka, tzv. Natalis Solis invicti - Sviatok zrodenia nepremožiteľného slnka - ktorý sa tiež slávil 25. decembra a prekrýval sa s tradičným dátumom zimného slnovratu. Podľa nej kresťania pôvodne pohanský sviatok Natalis Solis invicti použili a nanovo ho interpretovali v kresťanskom duchu. Rímski kresťania tento štátny sviatok Slnka začali sláviť ako vlastný sviatok narodenia Krista - Slnka na základe biblických citátov. Tento dátum bol všeobecne prijatý a veľmi rýchlo sa ujal.
Ďalší, najnovší názor na pôvod dátumu slávenia Vianoc prezentuje historik William Tighe. Tvrdí, že Cirkev si vybrala na slávenie Vianoc 25. december preto, lebo starí Židia verili, že izraelskí proroci boli počatí v ten istý deň, v ktorý zomreli. Rímski kresťania za Tertuliánových čias vyrátali, že Kristus zomrel 25. marca. Ak sa počatie Pána pripísalo na 25. marca, čo sa dodnes slávi ako sviatok Zvestovania Pána, keď archanjel Gabriel zvestoval Márii, že bude Kristovou matkou, potom o deväť mesiacov (čas vývinu dieťaťa v tele matky) podľa tohto datovania pripadol symbolický deň narodenia Pána práve na 25. decembra. Sv. Ján Zlatoústy (347 - 407) vo svojej kázni prednesenej v r. 386 v Antiochii argumentuje, že rozhodnutie sláviť Božie narodenie 25. decembra je odôvodnené teologicky a tradične.
Na základe odlišných tradícií slávia kresťania rôznych cirkví Vianoce v rôznych termínoch. Katolíci, protestanti a časť pravoslávnych slávia Vianoce 25. decembra podľa gregoriánskeho kalendára. Niektoré skupiny veriacich oslavujú vianočné sviatky podľa juliánskeho kalendára v januári (Štedrý deň 6. januára a samotná slávnosť Narodenia Pána 7. januára).
Od 6. storočia na slávnosť Narodenia Pána kňaz celebruje tri sväté omše: omšu v noci (tzv. polnočná); omšu na úsvite (tzv. pastiersku) a omšu vo dne. Pápež sv. Telesfor (125-136) nariadil, aby sa v tento sviatok slúžili tri sväté omše. V Ríme pápež zvykol slúžiť polnočnú omšu v Bazilike Panny Márie Snežnej (Santa Maria Maggiore) pri jasličkách, rannú v gréckom Chráme sv. Anastázie a slávnostnú dennú v Bazilike sv. Petra.
Odporúčanie ohlásiť narodenie Ježiša práve spevom kalendy na začiatku slávenia vianočnej svätej omše má za cieľ vyjadriť kozmickú a teologickú dimenziu Narodenia Pána a jej zakorenenie v histórii. Text sa začína stvorením sveta, pokračuje významnými udalosťami a osobnosťami náboženských i svetských dejín a ústi do udalosti narodenia Ježiša Krista. Ide o nádhernú rekapituláciu všeobecného očakávania dňa, ktorý už prišiel a ktorý je naplnením Adventu. Veľkonočný chválospev ospevuje radosť sveta z vykúpenia uskutočneného Kristovou smrťou a zmŕtvychvstaním, zatiaľ čo kalenda ospevuje dovŕšenie očakávania Starého zákona a celej histórie sveta. Toto oznámenie sa koná pred slávením svätej omše v noci. Predtým ho lektor alebo iný vhodný laik môže uviesť vysvetľujúcim textom, ktorý je uvedený v Direktóriu. Oznámenie začína slovami: „Dvadsiateho piateho decembra, po uplynutí nespočetných vekov od stvorenia sveta, keď na počiatku stvoril Boh nebo i zem a človeka utvoril na svoj obraz; po premnohých stáročiach, keď po potope sveta Najvyšší položil oblúk v oblakoch ako znamenie zmluvy a pokoja; dvadsaťjeden storočí po tom, ako Abrahám, náš otec vo viere, odišiel z chaldejského Uru; po uplynutí trinástich storočí, ako Izrael pod vedením Mojžiša vyšiel z Egypta; po asi tisícich rokoch od pomazania Dávida za kráľa; v šesťdesiatom piatom týždni podľa proroctva Daniela; v stodeväťdesiatom štvrtom roku olympijských hier; v sedemstopäťdesiatom druhom roku od založenia mesta Ríma; v štyridsiatom druhom roku vlády cisára Oktaviána Augusta; keď bol pokoj po celom zemskom okruhu, Ježiš Kristus, večný Boh a Syn večného Otca, chcel svojím láskyplným príchodom posvätiť svet, počatý z Ducha Svätého, po deviatich mesiacoch od počatia: narodil sa z Márie Panny v judskom Betleheme a stal sa človekom.“
Vianočné Obdobie a Sviatky s Ním Spojené
Vianočné obdobie sa nekončí samotným dňom Narodenia Pána. Slávnosť Narodenia Pána má svoju osobitnú oktávu, teda osemdňové slávenie. Všeobecné smernice o liturgickom roku a o kalendári Pavla VI. určujú, že: „Na nedeľu nemožno natrvalo určiť nijakú inú slávnosť. Avšak: v nedeľu v oktáve Narodenia Pána je sviatok Svätej rodiny.“ Vianočné obdobie pokračuje aj po ôsmich dňoch a končí sa nedeľou po Zjavení Pána, nedeľou Krstu Pána.
Lukáš 2 | Pastieri sa dozvedia o narodení Krista | Biblia
Bezprostredne po Vianociach nasledujú ďalšie významné sviatky a spomienky:
- Piatok 26. decembra: Svätý Štefan, prvomučeník. Meno Štefan znamená koruna. Štefan bol prvým Ježišovým učeníkom, ktorý podstúpil mučenícku smrť. Bol diakonom prvej Cirkvi - ustanovený, aby sa staral o vdovy a o chudobných. O jeho živote sa v krátkosti píše v Skutkoch apoštolov. Štefan neohrozene vyznával svoju vieru, hovoril vo veľkej múdrosti a mnohí sa na jeho kázanie obrátili. Pri jeho múdrosti strácali argumenty, a tak našli mužov, ktorí krivo svedčili, že hovoril proti Bohu. Štefan však neohrozene stál pred svojimi nepriateľmi. Biblia hovorí, že jeho tvár bola ako tvár anjela. Hovoril o Ježišovi ako o prisľúbenom Mesiášovi. Vyčítal svojim nepriateľom, že mu neuverili. Štefan sa však uprene díval do neba a povedal: „Vidím nebo otvorené a Ježiša stáť po pravici Boha“. Vtedy si nepriatelia zapchávali uši, schytili ho, vyviedli von z Jeruzalema a tam ho kameňovali až na smrť. Kým ho kameňovali, on sa modlil: „Pane Ježišu, nezapočítaj im tento hriech.“ Po týchto slovách zomrel.
- Sobota 27. decembra: Svätý Ján, apoštol a evanjelista. Svätý Ján, apoštol, Pánov miláčik, tvorca štvrtého evanjelia a troch listov (ako aj Apokalypsy) zomrel vo vysokom veku v Efeze. Aj jeho meno sa spomína v tento deň v sýrskom breviári z 5. storočia.
- Nedeľa 28. decembra: Sviatok Svätej rodiny (Ježiš, Mária a Jozef). V liturgickom kalendári je 28. december vyhradený sviatku Svätých neviniatok, mučeníkov, ktorý sa však v tomto roku (ak pripadne na nedeľu) neslávi. Namiesto neho sa slávi Prvá nedeľa po Narodení Pána, ktorá je sviatkom Svätej rodiny. Tento sviatok sa od r. 1969 slávi v nedeľu po Narodení Pána. Kult Svätej rodiny má svoje korene už v stredoveku, ale do kresťanskej verejnosti prenikol až začiatkom 17. storočia. Jedným z jeho horlivých šíriteľov bol sv. František Saleský (1567 - 1622), ktorý predstavoval tri osoby Svätej rodiny ako pozemský obraz nebeskej Najsvätejšej Trojice. K tejto myšlienke pridali ďalší rozmer jezuiti vo Francúzsku, ktorí Svätú rodinu predstavovali ako vzor kresťanských rodín. Medzi podporovateľov kultu Svätej rodiny patrili aj pápeži bl. Pius IX. (1846 - 1878) a Lev XIII. (1878 - 1903), ale až Benedikt XV. v r. 1921 rozšíril slávenie sviatku na celú Cirkev.
- Sviatok Svätých neviniatok, mučeníkov. Sviatok Svätých neviniatok je už v Hieronymovom martyrológiu: Betlehem natale sanctorum infantium et lactantium qui sub Herode pro Christo passi sunt. Sviatok sa mohol sláviť už koncom 4. storočia. Je v úzkom spojení s Vianocami. Útek do Egypta a povraždenie neviniatok sú prejavom toho ako temnoty odporujú svetlu: „Prišiel do svojho vlastného, a vlastní ho neprijali“ (Jn 1,11). Celý Kristov život bude poznačený prenasledovaním. A jeho vlastní majú na ňom podiel s ním. Jeho návrat z Egypta pripomína exodus a predstavuje Ježiša ako definitívneho osloboditeľa.
- Pondelok 29. decembra: Svätý Tomáš Becket, biskup a mučeník. Svätý Tomáš Becket sa narodil v Londýne 21. 12. 1118. V Canterbury vstúpil do duchovného stavu, stal sa kancelárom kráľa Henricha II. (roku 1155) a roku 1162 bol vyvolený za biskupa. Odvážne bránil práva Cirkvi proti kráľovi Henrichovi II., lebo vernosť viere mu bola viac ako úrad a hodnosť. Arcibiskup v Canterbury, Tomáš Becket, musel za to šesť rokov stráviť vo vyhnanstve vo Francúzsku. Keď sa vrátil do vlasti, ešte si veľa vytrpel, napokon ho v katedrále počas vešpier zavraždili kráľovskí prisluhovači. Stal sa mučeníkom za slobodu a nezávislosť Cirkvi.
- Streda 31. decembra: Svätý Silvester I., pápež. Svätý Silvester, rodený Riman, bol pápežom v rokoch 314 až 335. Spravoval Cirkev po Milánskom edikte (roku 313), ktorým kresťanstvo dostalo slobodu a plnoprávnosť. Za 21 rokov jeho pôsobenia vznikli v Ríme chrámy: Bazilika sv. Spasiteľa v Lateráne, Bazilika sv. Petra vo Vatikáne, sv. Pavla za hradbami a sv. Vavrinca za hradbami. Za pápeža Silvestra I. sa roku 325 konal Nicejský všeobecný koncil, ktorý odsúdil Áriovo učenie. Zomrel 31. decembra 335. Pochovali ho na Priscilinom cintoríne pri Salarijskej ceste.
Na konci starého roka, 31. decembra, býva zvyk poďakovať Bohu za uplynulý rok. Ak sa slávi večerná omša (tá je už zo Slávnosti Panny Márie Bohorodičky), v omši sa úmysly v modlitbách veriacich berú z osobitného formulára Na konci starého roka. Po svätom prijímaní sa spieva hymnus Teba, Bože, chválime.
- Štvrtok 1. januára: Oktáva Narodenia Pána - Slávnosť Panny Márie Bohorodičky. Podľa záznamu v evanjeliu sv. Lukáša osem dní po narodení „obrezali chlapčeka a dali mu meno Ježiš“ (Lk 2, 21). Túto udalosť si pripomínala Cirkev v dvoch sviatkoch: sviatok Obrezania Pána, ktorý sa už od 6. storočia tradične slávil 1. januára a sviatok Mena Ježiš. Pri reforme cirkevného kalendára v r. 1969 sa tieto dva sviatky nahradili Slávnosťou Panny Márie Bohorodičky, ktorou si Cirkev pripomína dôležitú úlohu Márie v ekonómii spásy ako Matky Syna Božieho a jej vyhlásenie za Bohorodičku (Theotokos) na Treťom ekumenickom koncile v Efeze (r. 431). Je oslavou materstva Panny Márie a téma bohoslužby dňa je vyjadrená slovami sv. Pavla „Keď prišla plnosť času, Boh poslal svojho Syna, narodeného zo ženy…“ (Gal 4,4). Bohorodička (gr. Theotokos, lat. Deipara) - titul, ktorým prvotná Cirkev poctila Pannu Máriu na konci 3. storočia. Vyjadruje sa ním skutočnosť, že Mária bola matkou Božieho Syna nielen ako človeka, ale aj ako pravého Boha.
Na mieste, kde sa Kristus narodil, vystavala sv. Helena, matka cisára Konštantína, chrám Panny Márie. Okolo roku 550 ho opravil a vyzdobil cisár Justinián. Tento chrám stojí podnes. Hlavný oltár sa nachádza nad jaskyňou Pánovho narodenia, do ktorej po oboch stranách oltára vedú schody. Jaskyňa je nádherne ozdobená lampami. Býva zvyk, že v mnohých farnostiach sa popoludní alebo na sviatok sv. Štefana veriaci stretávajú na tzv. Jasličkových pobožnostiach, možno pri tom použiť vianočné požehnanie pri jasličkách.
Teologický a Symbolický Význam Narodenia
Narodenie Vykupiteľa, Mesiáša, znamená spásu pre všetkých ľudí. Po prvom hriechu Adama a Evy bolo ľudstvo odkázané na život bez Boha. No už tam, v raji, Boh prisľúbil, že to nebude trvalý stav, že pošle na svet Vykupiteľa, ktorý znova otvorí brány neba pre ľudí. Počas stáročí ho Židia očakávali. Paradoxne, keď nadišiel čas, nebolo toho, kto by ho prijal do svojho domu.
Narodenie Pána Ježiša Krista, Božieho Syna, z Panny Márie je sviatkom, kedy veriaci kresťan vyznáva azda najintenzívnejšie: „Verím v jedného Pána Ježiša Krista, jednorodeného Syna Božieho, zrodeného z Otca pred všetkými vekmi; Boha z Boha, Svetlo zo Svetla, pravého Boha z Boha pravého, splodeného, nie stvoreného, jednej podstaty s Otcom: skrze neho bolo všetko stvorené. On pre nás ľudí a pre našu spásu zostúpil z nebies.“ Je to teda deň, kedy si veriaci kresťania pripomínajú historický okamih narodenia vteleného večného Slova, Božieho vtelenia, sviatky vykúpenia, pokoja a lásky. Boh prišiel žiť s nami, keď sa narodil Ježiš. Ježiš je Boží Syn. Ježiš, Otec a Svätý Duch sú Boh.
Jedným z najvýznamnejších symbolov spojených s narodením Ježiša je svetlo. Izaiášovo proroctvo hovorí: „Ľud, čo kráča vo tmách, uzrie veľké svetlo, nad tými, čo bývajú v krajine tieňa smrti, zažiari svetlo. Rozmnožil si plesanie, zväčšil si radosť (Iz 9, 1 - 2).“ Svetlo ako symbol „poznania, čo je správne robiť“ bolo predstavené v katechéze a teraz je opäť zdôraznené. Ikona Narodenia zobrazuje tento kontrast medzi svetlom a tmou. Všimnite si jasnú hviezdu a jej lúče siahajúce k Ježišovi, ktorý je odetý do žiarivo bielych šiat. Toto svetlo rozptyľuje tmu čiernej jaskyne. Toto svetlo prichádza z neba na zem, ako keby sa nebesia snažili naplniť jaskyňu svetlom. Svetlo premáha alebo víťazí nad tmou, ktorá predstavuje skúsenosti tých, ktorí žili v období od hriechu Adama a Evy až po príchod Ježiša Krista. Život už nebol rajom a zažívali ťažkosti, utrpenie, zlo a hriech. Boli stratení a nevedeli nájsť cestu. Boh vo svojej milujúcej láskavosti poslal svojho Syna Ježiša, aby nám ukázal cestu. Ježiš Kristus je Svetlo, ktoré nás vyvádza z tmy zla a hriechu. Čierne ústa jaskyne symbolizujú náš padlý svet, v ktorom vyšlo „Slnko spravodlivosti“ a ktorý osvietilo „Svetlo múdrosti“.
Na ikone Narodenia je Panenská Matka zobrazená ako sediaca na lôžku, ktoré židia používali pri cestovaní. Pozoruhodná je absencia bolestí obvyklých pri pôrode, čo je v ikonopisectve považované za znak panenského porodenia Krista. Rovnako ako v evanjeliu, celé ľudstvo je povolané k tejto udalosti. Mudrci predstavujú učených a bystrých a pastieri pokorných tohto sveta. Množstvo anjelov oslavuje Boha a zvestuje túto dobrú zvesť ľudstvu. Na ikone je zoskupených niekoľko epizód, ktoré sú ukázané súčasne. V ľavom dolnom rohu sedí Jozef v mučivých myšlienkach, zatiaľ čo diabol v podobe starého a zhrbeného pastiera mu podsúva nové pochybnosti a podozrenia. Táto detailná ikonografia nám umožňuje hlbšie preniknúť do mystéria Narodenia.
Posolstvo Pokory a Nádeje pre Každého
Svätý Otec František vo svojich katechézach pozýva všetkých mužov a ženy do betlehemskej jaskynky, aby adorovali Božieho Syna, ktorý sa stal človekom. Každý z nás nech pristúpi k jasličkám, ktoré nájde vo svojom dome, v kostole alebo na inom mieste, a pokúsi sa urobiť akt adorácie vo svojom vnútri: „Verím, že ty si Boh, že toto dieťa je Boh.“ Do prvého radu v prístupe k jasličkám a v modlitbe by chcel postaviť chudobných, ktorých - ako nabádal svätý Pavol VI. - «musíme milovať, pretože sú istým spôsobom sviatosťou Krista; s nimi - hladnými, smädnými, vyhnanými, nahými, chorými, uväznenými - sa chcel mysticky stotožniť. Musíme im pomáhať, musíme s nimi trpieť a musíme ich aj nasledovať, pretože chudoba je najistejšia cesta k plnému vlastníctvu Božieho kráľovstva» (Homília, 1. januára 1972).
Preto si musíme vyprosovať pokoru ako milosť: Pane, nech nie som pyšný, nech si nechcem vystačiť sám, nech si nenamýšľam, že ja som stred vesmíru. Urob ma pokorným. Daj mi milosť pokory. A s touto pokorou nech ťa môžem nájsť. Je to jediná cesta, bez pokory nenájdeme Boha nikdy: nájdeme nás samých. Pretože človek, ktorý nemá pokoru, nemá pred sebou horizont, má iba zrkadlo: hľadí na seba samého. Prosme Pána, aby rozbil zrkadlo a mohli sme hľadieť ďalej, na horizont, kde je On.
Svätý Otec chce sprevádzať do Betlehema, tak ako hviezda sprevádzala mudrcov, všetkých tých, ktorí nemajú vnútorný náboženský nepokoj, ktorí sa nezamýšľajú nad otázkou Boha, alebo dokonca bojujú proti náboženstvu, všetkých tých, ktorí sú nesprávne nazývaní ateistami. Opakuje im posolstvo Druhého vatikánskeho koncilu: «Cirkev tvrdí, že uznávať Boha vôbec nie je v rozpore s dôstojnosťou človeka, lebo táto dôstojnosť má práve v Bohu svoj základ a zavŕšenie.» Nesme si cestou domov želanie anjelov: «Pokoj na zemi ľuďom, ktorých miluje». A vždy majme na pamäti: «Nie my sme milovali Boha, ale on miloval nás […]. On prvý miloval nás» (1 Jn 4,10.19), on nás hľadal. Toto je dôvod našej radosti: sme milovaní, sme vyhľadávaní, Pán nás hľadá, aby nás našiel, aby nás ešte viac miloval. Toto je dôvod radosti: vedieť, že sme boli milovaní bez akejkoľvek zásluhy, že nás Boh vždy predchádza v láske, v láske takej konkrétnej, že sa stala telom a prišla prebývať medzi nás, v tom Dieťati, ktoré vidíme v jasličkách.
Brány neba boli pre ľudí znova otvorené, a to je dôvod pre radostné Vianoce, požehnané a sväté. Je dôležité, aby okrem vinšov a rodinných stretnutí bolo prítomné aj vedomie, že Boh prichádza „kvôli mne“. Každý nech to povie: Boh prichádza pre mňa. Nech je tu vedomie, že na hľadanie Boha, na nájdenie Boha, na prijatie Boha treba pokoru: vnímať s pokorou tú milosť rozbitia zrkadla márnosti, pýchy, zahľadenosti do seba. Hľaďme na Ježiša, hľaďme na horizont, hľaďme na Boha, ktorý prichádza k nám a ktorý sa dotýka srdca tým nepokojom, ktorý nás privádza k nádeji. V období sviatku Narodenia nášho Pána sa pozdravujeme po cirkevnoslovansky: Christos raždajetsja! V slovenskom preklade to znamená: Kristus sa rodí! Na to odpovedáme: Slava i vo viki! A na pozdrav „Slava Isusu Christu!“ odpovedáme „Slava i vo viki!“, čo v slovenskom preklade znamená: Sláva Ježišovi Kristovi! - Sláva i naveky!
tags: #narodenie #jezisa #katecheza