Kresťania si na Vianoce pripomínajú narodenie Ježiša Krista, udalosť, ktorá zásadne formovala nielen kresťanskú vieru, ale aj západnú históriu a kultúru. Táto prelomová udalosť „rozsekla“ dejiny na dve časti a vytvorila náš letopočet, ktorý sa začína rátať od jeho narodenia pred viac ako 2000 rokmi. Ježiš sa tak stal osobnosťou, ktorá rozčesala svetové dejiny na „pred Kristom“ a „po Kristovi“. Hoci sa tento sviatok oslavuje 25. decembra, a Ježiš by mal mať dnes 2016 rokov, nejde o jeho skutočný dátum narodenia. Otázky týkajúce sa presného času a miesta jeho príchodu na svet fascinujú veriacich aj historikov po stáročia. Poďme sa ponoriť do podrobností tohto jedinečného príbehu, ktorý v sebe spája hlbokú spiritualitu a fascinujúce historické poznatky.
Nejasnosti okolo skutočného dátumu narodenia
Presný dátum, kedy sa Ježiš narodil, nepoznáme, a historici netušia konkrétny deň či mesiac narodenia. Všetko nasvedčuje tomu, že Ježiš sa nenarodil v decembri, pričom tento mesiac zrejme vôbec neprichádza do úvahy. Evanjelisti totiž spomínajú pri narodení zmieňovaných pastierov a ich stáda, ktorí spolu nocujú pod holým nebom. Keďže december je veľmi studený mesiac, je vysoko nepravdepodobné, žeby zostávali v takej zime vonku. Pravdepodobným mesiacom narodenia sa preto zdá byť september alebo október. Aj preto, že Ježiš mal v čase smrti 33,5 roka, a keďže jeho smrť sa datuje na marec až apríl, narodenie by malo byť práve v septembri alebo októbri.
Dnešný definovaný dátum narodenia Krista pôvodne stanovil v 6. storočí po Kr. skýtsky mních Dionysius Exiguus nepresne ako udalosť z roku 753 rímskeho letopočtu a priradil jej dátum 25. decembra. Predpokladá sa, že vychádzal z Ježišovho krstu počas vlády Tibéria. Jeho odhad je pritom od skutočnosti zrejme odlišný o niekoľko rokov. Novšie výskumy však zistili, že tento mních sa o pár rokov pomýlil. Ježiš Kristus sa narodil asi 4 až 7 rokov skôr. Odborníci hovoria o narodení do obdobia roku 6 až 4 pnl. Vedci hovoria, že sa narodil ešte pred naším letopočtom. Túto teóriu vedátorov nekládol odpor ani dnes už emeritný pápež Benedikt XVI. „Skutočný dátum narodenia Ježiša bol niekoľko rokov predtým," napísal vo svojej knihe Ježiš z Nazareta. Pápež sa zhodol s vedcami. Profesor z Oxford University, John Barton, podľa Christian Post uviedol, že „v Biblii nie je žiadna zmienka o tom, kedy sa narodil. Vieme, že to bolo za panovania Herodesa Veľkého, ktorý zomrel pred prvým rokom nášho letopočtu." Ďalšie teórie hovoria o dátume Ježišovho narodenia o roku 2 pnl. Dôležité míľniky z evanjelií totiž spomínajú napríklad pôsobenie Jána Krstiteľa a verejné účinkovanie Ježiša v 30. roku svojho života.
Historické a astronomické dôkazy a Betlehemská hviezda
Biblia neponúka práve mnoho oporných bodov pre výpočet narodenia. Najdôležitejšie sú tri nasledovné miesta: Mt 2:11; Lk 1:15; 2,1 a nasl. Podľa toho pripadlo Ježišovo narodenie do doby kráľa Herodesa I., teda pred rok 4 pred Kr. Viac sa s istotou nedá povedať, pretože histórie detstva nie sú historickými prameňmi. Keď sa na ne nazeralo ešte historicky, myslelo sa, že dátum Ježišovho narodenia musí pripadnúť aspoň dva roky pred dátum Herodesovej smrti. Tak sa prišlo na rok 6/7 pred Kr. Lebo mágovia - tak sa argumentovalo - potrebovali istý čas až do svojho príchodu do Jeruzalema. Rovnako pobyt Svätej rodiny v Egypte trval zaiste nejakú dobu. Zdá sa, že aj pozabíjanie všetkých chlapcov až do dvoch rokov hovorí za časový úsek dvoch rokov.
Astronomické výpočty o hviezde mudrcov rovnako nevedú k cieľu. Od Keplerových čias sa dala táto hviezda do súvislosti s „veľkou konjunkciou medzi Jupiterom a Saturnom“, ktorá mohla byť v Oriente pozorovaná v roku 7 pred Kr. Ešte dnes jestvujú zaujímavé astronomické skúmania, ktoré chcú dokázať, že „Betlehemská hviezda“ jestvovala. Tak iba nedávno tvrdí viedenský profesor Konradin Ferrari d´Occhieppo vo svojej knihe "Hviezda mudrcov", že biblickou hviezdou bola planéta Jupiter, ktorá zostala stáť nad Betlehemom večer dňa 12. novembra roku 7 pred Kr. Biblickí vedci dnes takéto výklady posudzujú s veľkou rezervou.
Miesto narodenia: Betlehem a Nazaret
Poznatky kvarteta evanjelistov nie sú presné ani o mieste Kristovho narodenia. Matúš a Lukáš píšu, že sa narodil v Betleheme. Ale podľa Matúša tam jeho matka Mária s Jozefom žili. Spomínal len „izraelskú krajinu“. O Ježišovi začal písať až pri jeho pokrstení v Jordáne. Z výrokov u Jána sa zdá, akoby rátal skôr s nazaretskou minulosťou. Napriek tomu tradícia pevne zakotvila Betlehem ako miesto narodenia. Toto malé mestečko v Judei má významné miesto v židovskej tradícii. Podľa proroka Micheáša malo byť miestom narodenia Mesiáša. Betlehem leží asi 10 kilometrov južne od Jeruzalema a bol významným mestom už v staroveku. Jaskyňa narodenia, kde sa podľa tradície narodil Ježiš, je dnes miestom chrámu Narodenia Pána, zapísaného na zozname svetového dedičstva UNESCO.
Vianoce a symbolika dátumu 25. decembra
- december ako slávnosť narodenia Pána sa slávi v Cirkvi od 2. storočia. Pápež sv. Telesfor (125-136) nariadil, aby sa v tento sviatok slúžili tri sväté omše. 25. december bol zvolený v 4. storočí po jeho narodení. V ten deň tradične prebiehal pohanský festival na počesť boha slnka Sol Invictis (v preklade Neporaziteľné slnko) a súvisel so zimným slnovratom. Niekedy sa poukazuje na možnú súvislosť s rímskym sviatkom slnečného božstva, tzv. Dies Natalis Solis Invicti - Sviatok zrodenia nepremožiteľného slnka - ktorý sa tiež slávil 25. decembra a prekrýval sa s tradičným dátumom zimného slnovratu. V tomto období sa koná aj židovský sviatok Chanuka. Dátum bol v podstate zvolený ako náhrada týchto osláv, aby upriamil pozornosť na Ježiša - pravé svetlo prichádzajúce do sveta. V niektorých východných cirkvách sa narodenie Ježiša slávi o 13 dní neskôr, 6. januára.
Najnovšie názory na pôvod dátumu slávenia Vianoc prezentuje historik William Tighe. Tvrdí, že Cirkev si vybrala na slávenie Vianoc 25. december preto, lebo starí Židia verili, že izraelskí proroci boli počatí v ten istý deň, v ktorý zomreli, a rímski kresťania za Tertuliánových cias vyrátali, že Kristus zomrel 25. marca. To je dôvod, prečo Vianoce pripadli na 25. december. Akokoľvek, narodenie Vykupiteľa, Mesiáša, znamená spásu pre všetkých ľudí. Ježišov príchod je znakom nového začiatku, preto si jeho narodenie na Vianoce dodnes pripomíname. Jeho narodenie v skromných podmienkach symbolizuje nádej, pokoru a Božiu lásku k ľudstvu. Boh nám chce byť blízko, a práve preto prišiel medzi nás vo fyzickej podobe: v osobe Ježiša, aby sme ho mohli vidieť, počuť, pozorovať ho, inšpirovať sa ním.
Klasický príbeh narodenia: Cesta do Betlehema a jasle
Príbeh začína veľmi dávno, pred mnohými rokmi, keď bol svet celkom iný ako je dnes. V malej dedinke Nazaret žila mladá žena menom Mária, ktorá bola zasnúbená s mužom menom Jozef, tesárom, pracovitým a čestným mužom. Boh za Matku svojho Syna vyvolil Preblahoslavenú Pannu Máriu a túto svoju vôľu dal i na známosť Márii skrze svojho archanjela Gabriela. Archanjel Gabriel išiel k Márii a takto k nej prehovoril: „Zdravas, milosti plná, Pán s tebou! Neboj sa Mária, našla si milosť u Boha. Počneš a porodíš syna a dáš mu meno Ježiš. Duch Svätý zostúpi na teba a moc Najvyššieho ťa zatieni. A preto aj dieťa bude sa volať svätým, bude to Boží Syn“ (Lk 1,35). O tomto nám svedčí i sv. Jozef. Známe vám je, že sv. Jozef bol síce zákonitým ženíchom Panny Márie, lež on večitú mládeneckú čistotu sľuboval Bohu a preto panenskú čistotu i u svojej Nevesty Márie nepoškvrnenú zachoval. Práve pre túto príčinu, keď zbadal Máriin požehnaný stav, chcel ju potajomky od seba prepustiť. Lež anjel Pána zjavil sa Jozefovi a dal mu na známosť to veľké tajomstvo, hovoriac: „Jozef, syn Dávidov, neboj sa prijať Máriu, svoju manželku, lebo to, čo sa v nej počalo, je z Ducha Svätého“ (Mt 1,20). I zostal sv. Jozef s Máriou.
Čas sa už k zime chýlil, keď mali Jozef a Mária cestovať do Betlehema. Rímsky cisár Augustus, zamýšľal zdaniť každého jedného svojho poddaného, nariadil preto všeobecné sčítanie svojho ľudu. Rozkázal, aby každý išiel tam a tam sa dal zapísať, odkiaľ pochádza. Jozef a Mária pochádzali z Betlehema, preto tam museli ísť. Mária a Jozef putovali do Betlehema, odkiaľ pochádzala Jozefova rodina, pretože vtedajší panovník Augustus vydal príkaz, aby sa všetci židia zapísali vo svojom rodnom meste. Jozef posadil Máriu na oslicu a tak sa pohli z Nazaretu. Prekonali pritom dosť veľkú vzdialenosť - po súčasnej ceste je Betlehem od Nazareta vzdialený okolo 160 km. V tej dobe im táto cesta musela trvať niekoľko dní. Treba brať do úvahy, že Mária bola v požehnanom stave, čakala dieťa. Nebolo to teda ľahké.
Keď prišli do Betlehema, mesto bolo preplnené ľuďmi. Hľadali miesto na prenocovanie, klopali na dvere hostincov, ale všade bolo plno. V Betleheme bolo už veľa ľudí, všetky ubytovne a domy boli plné. Unavení a zúfalí našli napokon starú stajňu, kde sa mohli uchýliť. Ježiško sa tak narodil v jednoduchej stajni medzi zvieratkami, pretože Mária a Jozef nemohli nájsť voľné ubytovanie. Evanjelista Lukáš vo svojom evanjeliu píše o udalostiach narodenia: „Kým tam boli, nadišiel jej čas pôrodu. I porodila svojho prvorodeného syna, zavinula ho do plienok a uložila do jasieľ, lebo pre nich nebolo miesto v hostinci.“ (Lukáš 2:6-7) Ježiškovi rodičia svojmu bábätku v stajni vytvorili to najteplejšie prostredie aké v tej chvíli vedeli. Ježiška tak uložili do jasličiek na slamu. Emeritný pápež Benedikt XVI. vo svojej knihe o Ježišovi ďalej pripustil, že po narodení Ježiša sa v betlehemskej maštali nenachádzal dobytok. Podľa neho sa však legenda o zvieratách vžila tak hlboko, že nevidí dôvod vypustiť toto tradovanie z kresťanských udalostí Vianoc.
Anjeli a pastieri
To, že sa Ježiško narodil po celom svete oznamovali anjeli. V tom istom kraji boli pastieri, ktorí v noci bdeli a strážili svoje stádo. Tu zastal pri nich Pánov anjel a ožiarila ich Pánova sláva. Zmocnil sa ich veľký strach, ale anjel im povedal: „Nebojte sa. Zvestujem vám veľkú radosť, ktorá bude patriť všetkým ľuďom: Dnes sa vám v Dávidovom meste narodil Spasiteľ Kristus Pán. A toto vám bude znamením: Nájdete dieťatko zavinuté do plienok a uložené v jasliach.“ A hneď sa k anjelovi pripojilo množstvo nebeských zástupov, zvelebovali Boha a hovorili: „Sláva Bohu na výsostiach a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle.“ Keď anjeli odišli od nich do neba, pastieri si povedali: „Poďme teda do Betlehema a pozrime, čo sa to stalo, ako nám oznámil Pán.“ Poponáhľali sa a našli Máriu a Jozefa i dieťa uložené v jasliach. Keď ich videli, vyrozprávali, čo im bolo povedané o tomto dieťati. A všetci, ktorí to počúvali, divili sa nad tým, čo im pastieri rozprávali. Ale Mária zachovávala všetky tieto slová vo svojom srdci a premýšľala o nich.
Mudrci z Východu a Herodesova krutosť
O Ježiškovom narodení sa dozvedeli aj traja veľmi múdri králi, ktorí pochádzali z ďalekého východu. Mená kráľov boli Melichár, Gašpar a Baltazár. Títo králi boli známi svojou múdrosťou a pozoruhodnými znalosťami hviezd. Králi sa o narodení Ježiška dozvedeli práve vďaka tomu, že pozorovali hviezdy. V jednu noc totižto králi na oblohe uvideli jasnú hviezdu na nebi, ktorá bola celkom nová. Králi sa preto rozhodli, že túto hviezdu budú nasledovať. Prešli tak veľmi dlhú cestu, cez púšte, hory, údolia. Smer ich cesty im ukazovala žiarivá hviezda. Nakoniec sa traja králi dostali až do Betlehema, kde našli novorodeniatko. Králi Melichár, Gašpar a Baltazár priniesli Ježiškovi dary z krajín, z ktorých pochádzali: zlato, kadidlo a myrhu.
Keď sa mudrci o Ježišovi pýtali v Jeruzaleme, o tom sa dopočul kráľ Herodes, veľmi sa znepokojil. Zavolal mudrcov a požiadal ich, aby mu prezradili, kde sa Ježiš nachádza, aby sa mu aj on mohol pokloniť. Mudrci pokračovali v ceste a hviezda ich doviedla až do domu, kde žila Mária a Jozef so svojim dieťaťom. V noci sa však mudrcom vo sne zjavil anjel, ktorý ich varoval, aby sa nevracali k Herodesovi. Anjel varoval aj Jozefa: „Vstaň, vezmi dieťa i jeho matku a utekaj do Egypta. Keď Herodes zistil, že ho mudrci oklamali, veľmi sa rozhneval. Rozkázal, aby v Betleheme a okolí zabili všetkých chlapcov do dvoch rokov. Bolo to smutné a temné obdobie. Ježišovo narodenie sa tak udialo v období, keď bola Judea pod rímskou nadvládou a panoval tu Herodes Veľký. Táto doba bola plná politického napätia a neistoty, čo malo vplyv na udalosti spojené s Ježišovým narodením. Herodes bol známy svojou krutosťou a despotizmom, a to sa prejavilo aj v jeho krvavej reakcii na správy o narodení Ježiša.
Historické pramene o existencii Ježiša
Ježišov život zanechal v literatúre viaceré stopy. Historici rozlišujú najmä dva typy prameňov: „pro-ježišovské“ a „proti-ježišovské“ spisy. Tú prvú skupinu tvoria zdroje, ktoré obhajujú Ježišovo posolstvo. Zdroje z druhej skupiny zas napísali ľudia, ktorí tiež informujú o Ježišovi, no jeho posolstvo neprijali.
Hlavnými zdrojmi informácií o Ježišovom živote sú štyri evanjeliá. Marek, Matúš, Lukáš a Ján napísali Ježišov životopis niekoľko rokov po jeho smrti. Na základe vlastných skúseností a/alebo správ očitých svedkov podrobne opisujú Ježišovo narodenie, jeho poslanie, zázraky, vyučovanie a napokon jeho smrť a vzkriesenie. Títo autori boli Ježišovými prívržencami a chceli šíriť jeho posolstvo.
Existuje však aj niekoľko neutrálnych až „proti-ježišovských“ zdrojov, ktoré sa zmieňujú o existencii Ježiša:
- Jozef Flavius: Známy židovský historik, ktorý žil v 1. storočí. V jeho spisoch nachádzame aj pár slov o Ježišovi. Píše, že to bol múdry muž, ktorý konal divy a mal židovských aj nežidovských nasledovníkov. Opísal aj jeho smrť ukrižovaním a že „spoločenstvo kresťanov, pomenovaných po ňom, dodnes nevyhynulo“. Z jeho ďalších spisov je zrejmé, že Jozef Flavius nebol fanúšikom kresťanov. Jeho zmienku o Ježišovi považujú historici za potvrdenie Ježišovej existencie, keďže Flavius ako Žid nemal v záujme písať o Ježišovi, keby reálne neexistoval.
- Grécky filozof Celsus: Celsus, grécky filozof, ktorý žil v 2. storočí, líči Ježiša ako nebezpečného podvodníka. Tvrdí, že Máriino panenské tehotenstvo je nezmysel a zázraky, ktoré Ježiš vykonal, sú len čierna mágia. Ale ani Celsus jeho existenciu nespochybňuje.
- Tacitus a Suetonius: Títo významní rímski historici pôsobiaci na konci 1. storočia opisujú Ježiša ako zakladateľa kresťanstva.
Niektorí ľudia hovoria, že Ježišove príbehy a výroky sú iba vymyslené. Historici však tvrdia, že o Ježišovej existencii niet pochýb, a to z dvoch dôvodov: vzhľadom na vedeckú spoľahlivosť spisov o Ježišovi a na reakciu Ježišových nasledovníkov. Zo starovekých rukopisov, ktoré máme dnes k dispozícii, je drvivá väčšina práve o Ježišovi. Na týchto zdrojoch je zaujímavé, že boli zapísané krátko po Ježišovej smrti. Otázka, či Ježiš skutočne žil, úzko súvisí s tým, či je Biblia pravdivá. Existuje mnoho vedeckých dôvodov, prečo brať ich spoľahlivosť vážne.
Ježišove radikálne posolstvo a tvrdenie, že vstal z mŕtvych, sa dajú spochybniť. Ale ako píše apoštol Ján, v čase písania evanjelií žilo ešte veľa ľudí, ktorí mohli tieto príbehy potvrdiť. Kto by si vymýšľal udalosti a detaily, keby ich mohlo množstvo ľudí okamžite vyvrátiť? Za šírenie správy o Ježišovom vzkriesení navyše mnohí jeho nasledovníci zaplatili vlastným životom. Napriek krutému mučeniu svoje svedectvo nezmenili ani o desiatky rokov neskôr! Klamstvá ľudia šíria, len keď im to vyhovuje, no sotva by bol niekto ochotný za nejakú lož položiť svoj život. Neexistuje žiadny archeologický dôkaz, že Ježiš fyzicky chodil po tejto zemi. Je však mnoho archeologických nálezov, ktoré potvrdzujú udalosti, osoby a miesta, ktoré s ním súvisia. Vezmime si napríklad jeho židovský pôvod. Dlho sa tvrdilo, že Ježiš nemôže byť Žid, pretože oblasť Galiley nebola židovská. Tento názor vyvrátili až vykopávky synagógy a židovských rituálnych kúpeľov z tej doby. Našli sa aj kosti prepichnuté klincami, ktoré potvrdzujú, že v tom čase sa reálne vykonával trest smrti ukrižovaním. Ďalšie archeologické nálezy potvrdzujú existenciu niektorých ľudí, ktorí sa stretli s Ježišom. Tieto archeologické nálezy dokumentujú kontext, v ktorom sa príbeh o Ježišovi odohráva, a zvyšujú dôveryhodnosť zapísaných udalostí. Médiá pravidelne prinášajú informácie o nových vykopávkach a objavoch z tej doby. Hlavným dôvodom, prečo ľudia pochybujú, či naozaj existoval Ježiš, je nedostatok informácií. Aj keď medzi historikmi a vedcami je táto téma uzavretá, bežní ľudia často viac veria médiám, populárnym knihám či filmom, než odborníkom. Historici a vedci považujú biblické rukopisy za veľmi cenné historické dokumenty - bez ohľadu na to, či považujú Ježiša za Boha, alebo nie. Na to, aby si veril, že Ježiš skutočne žil, nemusíš byť kresťanom. Mnoho ľudí nevie veľa o Ježišovi. Keď sa oňho začnú zaujímať, dôkazy o jeho existencii ich často prekvapia.
Existujú nejaké presvedčivé dôkazy o tom, že Ježiš skutočne existoval?
Evanjelista Lukáš a jeho jedinečný prínos
Svätý Lukáš, evanjelista, sa narodil pravdepodobne v sýrskom meste Antiochia. Bolo to bohaté mesto s výbornou polohou, ale zároveň aj pohanské. Aj Lukášovi rodičia boli bohatí pohania. Dali ho študovať, pretože mal veľké nadanie. Stal sa lekárom, veľa cestoval po Grécku a Egypte. Kedy a akým spôsobom sa obrátil na kresťanstvo, nevieme. Možno to bol sv. Pavol, ktorý ho zachytil svojimi kázňami v Antiochii. Sv. Pavla potom Lukáš sprevádzal na jeho apoštolských cestách. V roku 51 išiel s ním a s inými učeníkmi (Timotejom a Sílasom) do Filíp, Solúna, Macedónska a následne aj do Grécka, Malej Ázie, Palestíny, Sýrie, Talianska.
Zrejme na Pavlov popud Lukáš napísal opis života a pôsobenia Pána Ježiša, teda evanjelium. Veľa udalostí mu porozprával sv. Pavol, ale svätí otcovia píšu, že bol blízkym priateľom apoštola sv. Jána a Panny Márie a poznal aj iných apoštolov. Mal teda dosť prameňov, aby hodnoverne zachytil účinkovanie Ježiša Krista. Svoje evanjelium venoval vznešenému Teofilovi. Napísal ho zrejme po páde Jeruzalema, medzi rokom 80 až 90 v gréčtine. Adresoval ho kresťanom, ktorí sa obrátili z pohanstva. Svedčí o tom aj okolnosť, že v evanjeliu sa vždy snaží podrobne vysvetliť židovské zvyklosti.
Vo svojom evanjeliu ako jediný z evanjelistov prináša podrobný opis narodenia Mesiáša. Veľmi veľa a veľmi pekne píše o Božom milosrdenstve (podobenstvo o márnotratnom synovi, dobrom pastierovi, milosrdnom Samaritánovi, Mária Magdaléna, kajúci lotor). Skutky apoštolov takisto pochádzajú z pera tohto brilantného pisateľa. Venuje ich tiež tomu Teofilovi, pre ktorého písal aj evanjelium. Cieľom tejto druhej knihy bolo, aby podal svedectvo o živej Cirkvi, ktorá nezanikla, aj napriek tomu, že okolo zúril pohanský svet. Opisuje nám nanebovstúpenie Pána, zoslanie Ducha Svätého, ďalej sa kniha zaoberá najmä pôsobením sv. Petra a sv. Pavla.
Po Pavlovej smrti (r. 67) Lukáš podľa tradície hlásal evanjelium v Dalmácii, Taliansku a Galii. Niektorí uvádzajú, že sa dostal aj do Horného Egypta a Lýbie. Akým spôsobom zomrel, nie je isté. Niektorí hovoria, že vo veku osemdesiatštyri rokov ho obesili v Patrase v Grécku. Medzi kresťanmi je rozšírené, že bol aj maliarom a namaľoval obraz Panny Márie. Pripisujú sa mu dokonca niektoré obrazy na Východe. Nie je to však pravdepodobné. Isté je, že namaľoval duchovný obraz Panny Márie vo svojom evanjeliu, keďže o nej písal najviac zo všetkých evanjelistov. Takisto je neisté, kde sa nachádza jeho hrob, aj keď mnoho miest si nárokuje jeho vlastníctvo. Vedecké výskumy z roku 1998 hovoria, že miestom jeho hrobu by mohla byť bazilika sv. Justíny v Padove.
Duchovný význam a "narodenie Ježiša v nás"
Evanjelisti neprinášajú jednoznačný výklad Ježišovho narodenia, hoci sa viacerí odborníci sa na niektoré pasáže odtiaľ odvolávajú. Katolícka cirkev netvrdí, že ich svedectvá o Ježišovi boli jeho presným životopisom. Emeritný pápež pri písaní svojej knihy o Kristovi zdôraznil, že písmám evanjelistov verí. Poznamenal, že o Ježišovi toho veľa nevieme a jeho obraz až dodatočne vytvorila viera v jeho božstvo. Pápež v knihe z roku 2007 uviedol, že Ježiša evanjelií mienil predstaviť „ako skutočného Ježiša, ako historického Ježiša“. Podotkol, že udalosti z nich nemusia opisovať autentické deje. Vianoce sú obdobím, kedy sa stretávame s príbehmi zázrakov, dôkazov lásky a darovania. Chlapček menom Ježiš priniesol so svojim narodením lásku a pokoj. Po prvom hriechu Adama a Evy bolo ľudstvo odkázané na život bez Boha. No už tam, v raji, Boh prisľúbil, že to nebude trvalý stav, že pošle na svet Vykupiteľa, ktorý znova otvorí brány neba pre ľudí. Počas stáročí ho Židia očakávali. Paradoxne, keď nadišiel čas, nebolo toho, kto by ho prijal do svojho domu.
Od polnočnej svätej omše hľadíme na Ježiška, položeného v jasličkách. Možno spomíname na to, čo sa udialo pred dvetisíc rokmi. Možno sa nám to zdá príliš vzdialené a zaprášené prachom minulosti. Ale čo keby sa Ježiš narodil aj v nás? A nielen na Vianoce, ale každučký deň. Nie, nejde o žiadnu herézu. Skutočne sme povolaní k tomu, aby sme prijali (počali) Ježiša vo svojom srdci a niesli ho (porodili) svetu. (Nielen) na Vianoce Boh hovorí rečou lásky. Darca sa stáva darom. A pozýva nás, v tomto čase tak špeciálne, aby sme aj my po ňom túžili a prijali ho. Aby sme prijali Darcu, ktorý sa stáva darom, a sami sa stali darom Darcu. Svätý Bernard z Clairvaux sa pýtal: „Ježiš, čo ťa urobilo takým malým? Láska.“ Túžiť po Bohu, túžiť po viere, nádeji a láske. Túžiť mu byť blízko a žiť svoj život s ním. Život, ktorý naozaj stojí za to.
„Ježiš na vás stále čaká v tichu,“ povedala svätá Matka Terézia. Ticho ako priestor, aby sa v nás Ježiš mohol narodiť. Potrebujeme sa stíšiť, utiahnuť, ponoriť do ticha - ponoriť do Boha. Objavovať ho v tichu - nájdeme ho v hĺbke svojho srdca, keď sa uchýlime do ticha. Práve tam môžeme v intimite a dôvere poznávať Božiu nepochopiteľnú a neohraničenú lásku ku každému z nás. Práve to je priestor, kde sa v nás rodí Ježiš. On rád prichádza v tichu. Ustavične niekam utekáme. Sme tam a potom zas inde, beháme z miesta na miesto, v jednej sekunde sme ponorení v minulosti a utápame sa ňou a v druhej sa obávame budúcnosti. Ak chceme, aby sa v nás Ježiš narodil, potrebujeme byť prítomní dnes - nie zajtra ani včera. A to všetkým, čo robíme, čím sme. Predstavme si totálne zahádzanú miestnosť, cez ktorú máme problém vôbec prejsť, nieto tam ešte normálne existovať. A predstavme si, že by sme do takejto izby priviedli svoje novonarodené bábätko a chceli by sme, aby tam žilo. Ak by sme mu vôbec našli miesto, kde by mohlo spinkať, asi by sa tam necítilo veľmi príjemne. Aj Ježiš potrebuje v našom srdci priestor. Vytvorme mu ho. Aby sme mu urobili priestor, potrebujeme neraz zo svojho srdca mnohé veci vyhodiť, zrieknuť sa ich. Možno sa potrebujeme zrieknuť aj nejakých fyzických vecí, no v prvom rade potrebujeme dať Ježišovi všetky svoje hriechy. Otvoriť svoje ruky (a srdce), aby z nich vypadli všetky naše previnenia. Hodiť ich do Božieho milosrdenstva. Pomôže nám v tom sviatosť zmierenia i pôst a modlitba. Aby sme doslova upratali svoje srdce, vyzdobili ho na Ježišovo narodenie.
Ak zo svojho srdca (a života) povyhadzujeme všetko, čo nás odďaľuje od Boha, nemôžeme ho nechať prázdne. Potrebujeme ho naplniť. Naplno. A nie len tak niečím, ale niekým - samým Ježišom. Sýtiť sa jeho slovom (Svätým písmom), modlitbou, sviatosťami, spoločenstvom Cirkvi, rozjímaním či náboženskou literatúrou. A dovoliť Ježišovi, ktorý sa v nás rodí, aby nás formoval tak, ako chce on. Aby nás pretváral na svoj obraz a podobu, na seba samého. Aby bol on v nás a my sme jeho srdcom mohli milovať svet. Napokon, Ježiš sa nerodí v našom srdci pre to, aby sme si ho nechali pre seba, zamkli ho vo svojom srdci. Ježiš chce von! „Prijmi z rúk Panny Márie maličkého Ježiška a nes ho stále so sebou do celého sveta s posolstvom jeho pokornej dôveryplnej odovzdanosti, jednoduchosti a chudoby, miernosti a pokoja, radosti a lásky,“ znela myšlienka, ktorú som raz dostala na malom obrázku. Toto je vianočná pozvánka - prijať Ježiša a dávať ho ďalej. Lebo - slovami svätého Augustína - „preber sa, človeče: Boh sa kvôli tebe stal človekom“. A Človek, ktorý sa kvôli nám stal človekom, sa chce (na)rodiť aj v nás.
Biblia ako pokladnica a sprievodca životom
Biblia je pokladnica. Neotvára svoj poklad hneď. Musíš sa ponoriť do jej hĺbky. Všetko Ti bude ukazovať na Neho. Ježiši, ďakujeme Ti, že si dal nám ľuďom Bibliu - svoje sväté slovo. Jej duchovná podstata je Božím slovom. Obsahuje toľko odporúčaní, rád, záverov, návodov, príkazov, podmienok a hlavne uistení a zasľúbení, že vo svojej podstate zdanlivo tvorí ten najzložitejší recept na život, v skutočnosti je však tým najjednoduchším a najjasnejším receptom. Najdôležitejšia ingrediencia je Pán Ježiš Kristus.
Je rozdiel, ak človek vo svojej viere s Bohom starne, alebo rastie. Rast by však mal po narodení nasledovať. Niečo podobné sa deje aj v nebi. Očakáva sa znovuzrodenie jedinca, všetci sa tešia na ten Bohom predzvedený okamih. Naše duševné srdce treba sýtiť zdravým pokrmom, vlastne liekom, ktorým nie je nič iné ako Božie Slovo. Naše srdce je totiž od narodenia choré. Choré je však po stránke odlúčenia od Boha a uzdraviť ho môže len liek pre neho určený. Na ten už ŠÚKL dosah nemá, za jeho správne užívanie a čistotu sme zodpovední my sami. Výpadok tohto lieku na trhu nehrozí, na lúkach nerastie, v poli sa neseje a ani nezberá.
Pokušenie a božská pomoc
Žijeme vo svete a ten ako vieme je pod panstvom diabla. Bojuje proti svojmu oponentovi Bohu a snaží sa čo najviac ľuďom zabrániť prísť k Nemu. Pravda je, veriaci nepríde o spasenie, ale môže do večnosti vojsť ako slabo hospodáriaci sluha s „talentami“, ktorý nevydal všetko svoje úsilie na to, aby majetok zverený Bohom zhodnotil na maximum. Preto na veriacich číha pokušenie na každom kroku. Ak teda príde pokušenie od magnetu diabol, musíme byť nastavení tak, aby k tej strane z ktorej prichádza pokušenie sme boli otočení tou odpudzovanou plochou. Tým automaticky nastavíme druhú stranu, ktorá nás ťahá k druhému magnetu, Bohu. V Písme sa píše, že Boh nedopustí, aby sme boli skúšaní nad naše možnosti. Ruku na srdce, koľkokrát sme ani v takých skúškach neobstáli, diablovi urobili radosť a Boha zarmútili. Skúsme vyskúšať princíp troch magnetov a keď príde pokušenie naše každodenné, obráťme sa k Bohu.
Osídlo, pred ktorým varuje Lukáš vo verši 35 je trvalou hrozbou pre všetkých ľudí. Je poukazom na nástrahy, návnady tohto sveta, ktoré nás dokážu k sebe pripútať natoľko, že si ani nevšimneme aké nebezpečenstvo nám hrozí. Ak nám pasca okamžite nezlomí väzy, potom máme ešte čas volať o pomoc. Paradoxom je, že keby sme volali na pomoc iných ľudí, nedokážu nám z pasce pomôcť. Pomoc musí prísť zhora, od mocnejšieho, múdrejšieho, milujúceho. Len On vie ako nás z pasce dostať. Aj tá najkrajšia návnada tohto sveta je v porovnaní s tým čo ponúka On iba falošným šmejdom.
Naša zodpovednosť spočíva v tom, ako budeme k receptu na večný život pristupovať. Máme úplnú slobodnú voľbu, môžeme ho dokonca pokrčiť, zahodiť, spáliť. Prakticky tým meníme obsah lieku, ktorý má udržiavať naše srdce čisté, vo vzťahu k Bohu otvorené, plné milosti, lásky, ale aj spravodlivej sebakritiky vo svetle pravdy, ktorá nie je ničím iným ako účinnou látkou, stimulom k náprave. Všetci sme chorí a nemusíme sa za to hanbiť. Veď sám Pán Ježiš povedal, že prišiel liečiť chorých, teda nás, zdraví nepotrebujú lekára. Ani nemôžu potrebovať, na tejto zemi ani žiaden zdravý v tomto smere nikdy nebol a ani nie je. Jediný zdravý bol lekár, ktorý nám dal možnosť uzdravenia, berme teda jeho liek každý deň.
Znaky a výsady kresťana
Znakom kresťana nie je chudoba a slaboduchosť, znakom kresťana je pokoj v duši, pokoj v súvislosti s majetkom, aj vo vzťahu k ľuďom. Znakom kresťana je empatia, zhovievavosť, porozumenie a láska. Okrem týchto znakov má kresťan aj práva a výsady. Má právo kedykoľvek a odkiaľkoľvek pristúpiť pred Boha a predniesť mu svoje radosti, starosti, vďaky a prosby. Jeho výsadou je, že každá srdcom prednesená modlitba bude vzatá na vedomie samotným Stvoriteľom. A to dokonca aj v prípade ak by prosil za nepriateľov. Samozrejme, ak je niekto nepriateľ kresťana, na 90% je aj nepriateľom Boha! A len kresťan má tú výsadu, že za takéhoto človeka môže prosiť a žehnať mu dobro v prítomnosti samotného Boha.
Božská podstata a vykupiteľská misia Ježiša
O tom, kto je Ježiš, nám svedčí Písmo od začiatku po koniec. Už prorok Izaiáš predpovedal: „Dieťatko sa nám narodilo a nazvané bude jeho meno Boh“ (porov. Iz 9,6). Pýtajte sa anjelov, ktorí pri narodení Ježiša spevom oslavovali Boha: Kto je to Dieťa? A oni vám odvetia: „Jednorodený Syn nášho Boha.“ Pýtajte sa pastierov, ktorých ta anjeli pozvali: Kto je to Dieťa? A oni vám odpovedia: „Božský Spasiteľ sveta.“ Dozvedajte sa od mudrcov z Východu, ktorí padnúc klaňali sa Nemluvniatku: Za čieho Syna považujú oni to Pacholiatko? A oni vám dajú odpoveď: „Za Syna toho Boha, ktorý stvoril hviezdy.“ Pýtajte sa Jozefa: Čie je to Dieťa? On vám odvetí: „Otca nebeského.“ Pýtajte sa samej Márie: Kde vzala to vznešené, útle Dieťatko? Pýtajte sa apoštolov, ktorí tri roky boli pri Ježišovi: Za koho považujú oni Ježiša? A oni so sv. Petrom jednohlasne odpovedajú: „On je Kristus, Syn Boha živého“, a túto svoju vieru obdržali od samého Otca nebeského, ktorý pri pokrstení Ježiša volal z Neba: „Toto je Syn môj milý.“
Preto i zomrieť musel Ježiš, lebo hovoril o sebe, že je on Synom Boha živého. Veľkňaz Kaifáš sa totižto pýtal Ježiša: „Zaprisahávam ťa na Boha živého, aby si nám povedal, či si Ty Kristus, Syn Boží?“ Odvetil mu Ježiš: „Ty si to povedal.“ - „Ty vravíš“. Vtedy sa Kajfáš obrátil k ľudu rieknuc: Rúhal sa! Načo ešte potrebujeme svedkov? Hľa, teraz ste počuli rúhanie. Čo sa vám zdá? Oni akoby omámení kričali: „Hoden je smrti!“ (porov. Mt 26,63-66). Sv. Romana mučeníka miestodržiteľ Asklepios dal ukrutne strýzniť, lebo nechcel zaprieť Ježiša Krista. Strápený mučeník takto prehovoril k tomu pohanovi: Ak mne nechceš veriť, že Ježiš je pravý Boh, ver to tomuto nemluvniatku!“ Sv. Roman ukázal na jedno dieťa, ktoré matka držala na rukách. Buď sláva Tebe, Ježišu z Panny ktorý si narodený, s Otcom i Duchom presvätým: buď sláva Tebe naveky. Nekonečne láskavý Boh rozhodol, že svojho jednorodeného Syna dá za nás, „aby nikto, kto v neho verí, nezahynul, ale mal život večný“ (porov. Jn 3,16). Syn Boží teda bol počatý, narodil sa, žil a umrel na dreve kríža.
tags: #narodenie #jeziska #pribeh