Život a dielo jedného z najvýznamnejších majstrov neskorej gotiky, rezbára Majstra Pavla z Levoče, predstavuje dodnes fascinujúcu, no zároveň tajomnú kapitolu slovenských dejín umenia. Napriek tomu, že Majster Pavol bol fenomenálny sochár a rezbár, vďaka ktorému sa Levoča stala jednou z lokalít, ktoré boli zapísané do prestížneho Zoznamu svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO, informácie o jeho narodení a ranom živote sú takmer neexistujúce. Zatiaľ čo o Michelangelovi vieme mnoho, o Majstrovi Pavlovi takmer nič. Toto príslovečné tajomstvo sa tiahne celým jeho pôsobením a dodáva jeho odkazu zvláštnu auru. Práve toto hľadanie odpovedí na otázky o osudoch najslávnejšieho umelca spájaného s Levočou je ústredným motívom mnohých štúdií a expozícií.
Tajomstvo pôvodu a hľadanie identity
Podobne ako v prípade mnohých stredovekých umelcov, aj o živote Majstra Pavla z Levoče sa dochovalo len málo priamych svedectiev. O jeho narodení, mieste pôvodu či detailoch vzdelania neexistujú žiadne spoľahlivé záznamy. Majstra Pavla z Levoče archívne pramene evidujú ako „Paulus Sculptor“ alebo „Paul Schnitzer“, čo len potvrdzuje jeho povolanie, no neposkytuje bližšie informácie o jeho rodokmeni. Počiatky jeho rezbárskej aktivity sa kladú do Krakova, čo naznačuje, že do Levoče neprišiel ako nepopísaný list, ale už s určitými skúsenosťami a umeleckým zázemím. Pôsobil v Levoči približne od obdobia okolo roku 1500 a umrel medzi rokmi 1537-42. Bezprostredne vychádzal zo staršej spišskej rezbárskej tvorby konca 15. storočia, no zároveň sa na cestách oboznámil s tvorbou holandského sochára Nicolausa Gerhaerta z Leidenu, poznal norimberskú tvorbu Veita Stossa, Tilmana Riemenschneidera a švábsko-viedenských sochárov. Táto otvorenosť voči európskym umeleckým prúdom svedčí o jeho rozhľadenosti a schopnosti integrovať inšpirácie do vlastného originálneho štýlu.
Ani po stáročiach bádania sa nepodarilo odhaliť jeho podobu. Tvár Majster Pavol ukazuje len v náznakoch. Napríklad ako jeden z apoštolov v rezbárskej čiapke na Poslednej večeri, ktorá je súčasťou hlavného oltára. Ide o fascinujúcu stopu, ktorá divákovi umožňuje spekulovať o jeho sebavedomí a schopnosti vložiť sa priamo do svojho majstrovského diela. Ešte tajomnejší je kriedou načrtnutý možno hrboľatý nos na zadnej strane pravého krídla hlavného oltára v Bazilike sv. Jakuba v Levoči. Sú to len hypotézy, no práve tieto malé náznaky udržiavajú záujem o jeho osobu a dielo. Jediným pevným dokladom, ktorý spája meno sochára Pavla s hlavným oltárom levočského chrámu, je nápis na tabuli epitafu levočského kamenára Martina Urbanoviča z roku 1621. Urbanovič mal za manželku vnučku Majstra Pavla Margitu, a tak sa dá predpokladať, že vedel, o čom hovorí. Tento nepriamy, no konkrétny doklad je jedným z kľúčových argumentov pripisovania autorstva tohto monumentálneho diela.
Nedostatok priamych archívnych záznamov je dôsledkom historických udalostí. Stredoveké listiny z Levoče zhoreli v roku 1550, podobný osud stihol ešte skôr, v roku 1500, aj Banskú Bystricu. Tieto tragické udalosti zdevastovali archív levočskej radnice a takmer vygumovali z histórie autora mnohých významných diel. Mozaika života a osobnosti Majstra Pavla z Levoče je zatiaľ neúplná, postupne sa skladá z útržkov mnohých dobových dokladov. Možno preto je jeho život a dielo už vyše stopäťdesiat rokov veľkou výzvou pre historikov a dejepiscov umenia.
Levoča: Domov a dielňa Majstra Pavla
Levoča, ako jedno z najvýznamnejších hospodárskych a kultúrnych centier Uhorského kráľovstva na prelome 15. a 16. storočia, s rozsiahlymi obchodnými a kultúrnymi kontaktmi s významnými európskymi obchodnými strediskami, poskytla inšpiratívne zázemie umelcovi Pavlovho formátu. Práve tu, v historickom dome na námestí, ktorého najstarším známym majiteľom bol Majster Pavol z Levoče, dnes sídli expozícia venovaná jeho životu a dielu. Dom Majstra Pavla predstavuje jednu z ďalších expozícií SNM - Spišského múzea v Levoči. Fasáda Domu Majstra Pavla púta pozornosť motívom mušle, zrekonštruovaná bola v roku 1981. Vzhľad domu sa zachoval od 15. - 16. storočia až do dnešných čias, čo mu dodáva autentickú atmosféru.
V tomto dome, kde Majster Pavol žil a tvoril, je dnes možné prezrieť si vo forme faximile jeho najvýznamnejšie diela monumentálneho i komorného charakteru. Tieto verné kópie diel, ktorých originály sa nachádzajú nielen v Bazilike sv. Jakuba, ale aj v chrámoch takmer celého Slovenska, umožňujú návštevníkom zblízka preskúmať majstrovu tvorbu. Fotografický a faktografický materiál približuje majstrove životné osudy. Návštevníci si tak môžu zblízka prezrieť slávnu „Poslednú večeru“ z najvyššieho gotického oltára na svete - hlavný oltár Baziliky sv. Jakuba v Levoči, ale aj plastiky z oltára „Narodenia“, či z oltára sv. Jánov. Pohľad na slávnu „Poslednú večeru“ či „Madonu“ z oltára Narodenia, vám úplne zblízka ponúkne možnosť rozpoznať aj tie najjemnejšie nuansy Majstrovej tvorby, čo by v chráme samotnom bolo často náročné. Expozícia ponúka nielen kópie diel z Levoče (výjav poslednej večere z hlavného oltára v Bazilike sv. Jakuba, Oltár štyroch Jánov, Oltár Narodenia Pána), ale aj diela z iných lokalít, ako sú Okoličné, Spišská Sobota, Hrabušice, či Banská Bystrica.
Monumentálny odkaz: Hlavný oltár Baziliky sv. Jakuba
Srdcom Majstrovej tvorby a jeho najvýznamnejším dielom je nepochybne hlavný oltár Baziliky sv. Jakuba v Levoči, ktorý je považovaný za najvyšší drevený oltár na svete. Poltisícročie stojí toto impozantné drevené dielo, pôvodne urobené bez jediného klinca, svedectvo o majstrovstve a zručnosti jeho tvorcov. Akoby zázrakom prežíva množstvo ničivých požiarov v Levoči, ktoré pustošili mesto v rokoch 1538, 1599, 1608, 1747, 1849, 1923 a 1950. Ani požiar v roku 1550 mu neublížil, hoci zdevastoval archív levočskej radnice a tým prispel k zahaleniu Majstra Pavla do rúška tajomstva.
Oltár žral červotoč, hrozilo, že sa zrúti a nedožije sa ani druhej polovice 20. storočia. V 50. rokoch 20. storočia sa neľahkej úlohy reštaurovať monumentálny oltár zhostili bratia Heřman, Karel, Josef a Václav Kotrbovci a vtedajší správca farnosti Štefan Klubert. Bratia Kotrbovci svätcov namáčali v roztoku z prírodnej živice, čo pomohlo dielo stabilizovať. Po 60 rokoch, keď sa do reštaurovania pustili odborníci z Oblastného reštaurátorského ateliéru v Levoči, ktorí začali v roku 2012 a skončili predvlani, sa v dreve nenašiel ani jeden červík. Tím odborníkov viedol sochár Juraj Maták. Reštaurátori skromne tvrdia, že len udržiavajú to, čo dokázali Kotrbovci. No pritom odhaľujú dôvod, prečo majú sochy apoštolov vo vrchnej časti oltára odrezané hlavy. Sú asi o storočie staršie ako Majster Pavol, pochádzajú pravdepodobne z ešte staršieho oltára. Podľa lektorky v bazilike Ivany Behúňovej ich zakomponoval do svojho diela možno preto, aby vzdal úctu predchodcom.
Hlavný oltár žiari, v predele, v spodnej časti je Posledná večera. „Ako jeden z prvých si Majster Pavol dovolil zobraziť apoštolov i chrbtom otočených k nám. Nebál sa poňať to realisticky,“ prezrádza lektorka. V Levoči si Poliaci živo diskutujú a porovnávajú dielo s veľkolepým hlavným oltárom Smrti Panny Márie v Mariánskom kostole v Krakove, ktorý je dielom norimberského majstra Veita Stossa, Pavlovho súčasníka. Nemci zase nechcú veriť, že tu stojí originál, pretože sa im nezdá, že by oltáre mohli prežiť 500, 600 rokov. Zaujímavým detailom, na ktorý upozorňujú mnohí sprievodcovia, je takzvané "ucho" - špecifický záhyb na plášti. Hoci sa často vníma ako jeho podpis, Majster Pavol takto špecificky neidentifikoval svoju tvorbu. Pavlove sochy majú charakteristické črty, ako napríklad mandľový tvar očí, pozdĺžne tváre a štíhle dlhé prsty rúk, ktoré sú oveľa spoľahlivejším znakom jeho rukopisu.
Zaujímavý je aj prísny zákaz fotografovania či natáčania v levočskej bazilike. Hoci mnohí návštevníci z celého sveta, vrátane Vatikánu, nechápu tento prístup, lektorka vysvetľuje: „Ja som však rada, že máme tento zákaz. Aspoň učíme ľudí, nech vnímajú srdcom a nielen cez matériu. Pretože fotografia je matéria. A podstata uniká.“ Argumentuje, že ľudia si v pamiatkach zhotovujú tisíce záberov, ktoré si aj tak nepozrú a zabúdajú, čo je to zážitok, ticho a úcta.
Umelecký záber a rozsiahla dielňa Majstra Pavla
Majster Pavol bol nielen inšpirovaný európskym umením, ale jeho vlastná tvorba sa stala kľúčovou pre región Spiša a širšie okolie. V levočských archívnych dokumentoch sa Majster Pavol spomína od roku 1506, kedy sa stal členom Bratstva Božieho tela v Levoči. Na základe nepriamych údajov je možné usudzovať, že v tom čase už musel mať fungujúcu dielňu a istú dobu v meste žil. Jeho rodinné väzby s významným levočským mešťanom Melchiorom Messingschlägerom, ktorého dcéru Margitu si vzal za manželku, a skutočnosť, že si ho mesto vybralo za tvorcu hlavného oltára, svedčia o tom, že Pavol bol v Levoči známy o niečo skôr, než tu začal realizovať svoje najvýznamnejšie diela.
V prvom desaťročí 16. storočia Pavol realizoval monumentálne diela - zhotovil oltár sv. Barbory v Banskej Bystrici, ktorý bol dokončený v roku 1509. Vo farskom kostole v Levoči pracoval na ďalších oltároch. V rozpätí ďalších desiatich rokov vznikli oltáre Narodenia v Levoči, sv. Vavrinca v Hrabušiciach (1510 - 1515), sv. Margity v Mlynici (1515 - 1520), sv. Juraja v Spišskej Sobote (1516), oltár sv. Anny v Levoči (okolo roku 1516) a oltár sv. Jánov v Levoči (1520). Ďalšie desaťročie prinieslo nielen určitú štýlovú zmenu jeho tvorby, ale aj komornejšie realizácie najmä pre šarišské mestá Sabinov, Prešov a Bardejov. Najzaujímavejším príkladom je Skupina Ukrižovania z Bardejova (1520 - 1530).
Majster Pavol viedol pravdepodobne dobre prosperujúcu dielňu. Na vzniku mnohých diel sa podieľali aj jeho spolupracovníci, čo je bežné pre umeleckú prax v tomto období. Určiť presne podiel autorstva majstra a dielne je však ešte stále problematické. Všetky ostatné neskorogotické diela, pri ktorých sa predpokladá autorstvo Majstra Pavla, sa tak porovnávajú s rukopisom sôch na hlavnom oltári v Levoči. Podobnosti s dielom Pavla možno nájsť aj na hlavnom oltári kostola v nemeckom Schwabachu, čo svedčí o jeho prepojení s európskym umením. Krásne príklady neskorogotických drevených sôch sú v Čechách, na Morave, v Poľsku aj Rakúsku. No dielo Majstra Pavla je podľa riaditeľky Novotnej nadčasové, lebo vzniklo vo veľmi zaujímavej a vypätej dobe, keď sa končila jedna dlhá etapa stredovekej kultúry a pred ľuďmi stáli nečakané a nové zmeny, ktoré priniesla do našich krajov napríklad turecká expanzia. Zmenili sa duchovné istoty stredovekého človeka, rozšírila sa reformácia. To všetko neprišlo zo dňa na deň, ale v súdobej spoločnosti dozrievalo. Aj v tom spočíva unikátnosť jeho tvorby, že dokázal vytvoriť také množstvo diel.
Jeho diela sa nachádzajú aj mimo hlavných kostolov. Napríklad, v kostole Nanebovzatia Panny Márie v Ľubici je skrytá pre niekoho možno ešte pôvabnejšia socha Madony s dieťaťom. Hoci je to vlastne len malá časť, čo sa zachovala z pôvodného neskorogotického oltára z dielne Majstra Pavla, jej krása je nespochybniteľná. V Strážkach, bývalej obci dnes mestskej časti Spišskej Belej, sa na bočnom oltári Kostola sv. Anny tiež nachádzala Madona. No jej črty sú zrazu iné. A po jej bokoch stoja dve prázdne siluety. Sochy sú preč. Jedna je kdesi v Maďarsku. Takýchto prípadov je viac, napríklad oltáre zo Sabinova sú v Múzeu krásneho umenia v Budapešti, v Sabinove je už len replika. Druhá zo sôch, ktorá stála po boku Madony zo Strážok, sv. Ondrej, je v zbierke Slovenskej národnej galérie. Podľa kurátora zbierky gotického umenia Dušana Burana je tento svätec vydarenejší ako Madona. A s vtipom odpovedá na otázku, či je to skutočne dielo Majstra Pavla: „To závisí od miery optimizmu. Aj medzi kunsthistorikmi sú takí, ktorí mu pripisujú všetko, čo sa podobá.“
Život Majstra Pavla za dielňou: Občan a podnikateľ
Majster Pavol z Levoče nebol len samotárskym umelcom, ale aj aktívnym členom levočskej spoločnosti. Jeho život nenapĺňala len umelecká tvorba. Angažoval sa vo verejnom živote ako jeden zo starejších Bratstva Božieho tela v rokoch 1515 - 1517, pričom členom tohto bratstva sa stal už v roku 1506. Neskôr pôsobil aj ako člen mestskej rady v roku 1527. Táto skutočnosť svedčí o jeho významnom postavení v komunite a dôvere, ktorú v ňom občania mesta mali. Okrem toho podnikal s vínom a senom, vlastnil a prenajímal poľnosti. Tieto aktivity dokazujú, že bol šikovný hospodár a obchodník, schopný zabezpečiť si stabilné postavenie v meste.
Rodinný život Majstra Pavla je čiastočne zdokumentovaný. Oženil sa s Margitou, dcérou významného levočského mešťana Melchiora Messingschlägera, čo posilnilo jeho spoločenské väzby. Okrem syna, ktorý niesol meno Lukáš, mal Pavol ešte tri dcéry. Posledná písomná zmienka o majstrovi je datovaná v Levoči rokom 1537 a svedčí o tragických momentoch jeho života, keďže sa viaže k vražde, spáchanej jeho synom Lukášom na neznámom tovarišovi z Krakova. Táto udalosť vrhá tieň na inak úspešný a plodný život umelca, pripomínajúc, že aj životy velikánov boli poznačené dobovými drámami a osobnými tragédiami.
Odkaz a snahy o zachovanie diela v modernej dobe
Umeleckohistorické bádanie o diele Majstra Pavla sa datuje od druhej polovice 19. storočia. Odborná literatúra o Pavlovi posúvala výskum jeho diela a prinášala nové poznatky. Spolu s výskumom postupoval aj zápas o záchranu jeho sochárskeho diela, predovšetkým hlavného oltára farského kostola v Levoči. Od roku 1967 Slovenský ústav pamiatkovej starostlivosti na podnet Slovenskej národnej rady realizoval výskumnú úlohu technickej dokumentácie polychrómovaných sôch a v jej rámci aj sôch Majstra Pavla, ktorá mala tvoriť exaktný základ pre katalogizáciu Pavlových prác. Zostala však nedokončená.
Téma Majstra Pavla silno rezonovala v 60. rokoch, predovšetkým v súvislosti s prípravou osláv 450. výročia ukončenia prác na hlavnom oltári farského kostola v Levoči. V roku 1967 v Levoči sprístupnili doteraz prvú a zatiaľ najrozsiahlejšiu monografickú výstavu diela Majstra Pavla. Zároveň sa konal prvý celoštátny seminár venovaný pavlovej problematike. Výstava a sprievodné akcie sa konali v období Pražskej jari, a možno preto sa Majster Pavol stal v nasledujúcom období synonymom kultúrnej tradície Slovenska. Nedávno sa označoval za slovenskú umeleckú osobnosť milénia. Súčasťou sústredenej reštaurátorskej aktivity v 50. a 60. rokoch 20. storočia bola aj realizácia odliatkov a kópií najdôležitejších Pavlových diel. Výstava je pozvánkou hľadať a poznávať jedinečnosť nášho kultúrneho dedičstva in situ. Je zároveň pripomenutím našej povinnosti vedieť o našich koreňoch čo najviac a povinnosti toto kultúrne dedičstvo chrániť. Keby sme totiž dnes chceli pripraviť výstavu Pavlovho diela prostredníctvom originálnych artefaktov, pravdepodobne by už nemohla mať rozsah výstavy z roku 1967. Mnohé Pavlove diela sú totiž v stave, pre ktorý označenie „havarijný“ už nestačí. Jeden príklad za všetky ostatné - stav oltára sv. Margity v Mlynici.
V roku 1966 sústredený archívny výskum presne určil dom, v ktorom Majster Pavol v Levoči žil a tvoril. Po jeho celkovej obnove a úprave v 70. rokoch 20. storočia v ňom v roku 1987 sprístupnili samostatnú múzejnú expozíciu. Umelecky stvárnil jeho pôsobenie v roku 1956 Ľ. Zúbek v historicko-životopisnej próze Skrytý prameň.
V posledných rokoch sa úsilie o popularizáciu Majstra Pavla a jeho diela prejavuje aj vo filmovej tvorbe. Príkladom je dokumentárny film "Pocta Majstrovi", za ktorým stojí občianske združenie 500. Prvý podnet dal už zosnulý riaditeľ Oblastného reštaurátorského ateliéru Ivan Tkáč. Filmári od roku 2010 zaznamenávali premenu baziliky v Levoči bez honorárov a odmien. Dokument totiž postupne prerástol vo väčší audiovizuálny projekt s názvom 500 / Pocta Majstrovi. Snaha bola ponúknuť ho ako jeden z generálnych prezentov pre slovenské predsedníctvo v Rade EÚ, no z prezentu nič nebolo. Film síce podporili mecenáš Andrej Dobrota, Audiovizuálny fond SR, RTVS a tiež Fond na podporu umenia. No i tak nedostatok financií okresal celkový rozsah. Aj hudobnú časť. Z pôvodne zamýšľaného diela s 50-členným symfonickým orchestrom bola nakoniec skromnejšia skladba vytvorená s pomocou počítača.
Život po zemetrasení (2023) | dokumentárny film
Filmár Juraj Baláž si spomína, ako v decembri 2015 vyšiel po premiére dokumentu Pocta Majstrovi jeden divák z kina a hovorí: „Ja tomu vôbec nerozumiem!“ Vo filme sa rýchlo striedajú symboly. Uprostred chrámu rastie lipa. Obrovské oko medzi piliermi. „Je to zrkadlo našej povrchnej doby, v ktorej rozhoduje len matéria. Máme zle poukladané hodnoty,“ naznačuje filmár. Na konci filmu prichádzajú k oltáru roboti Nao. Jeden si sadá na podlahu, druhý robí nemotorné tanečné pohyby, až sa jednej zo sôch zaligoce slza na líci. Podľa lektorky Ivany Behúňovej pripomína, že peniaze nie sú jediným motívom v ľudskom snažení.
Ťažké je nájsť súzvuk medzi ľuďmi aj v prípade ďalšieho projektu Po stopách Majstra. Nejde len o peniaze. Sám filmár Baláž priznáva, že je absurdné chodiť pýtať príspevky od dedín, ktoré majú problém s dlhmi, elektrinou, odpadom. No viac ako financie chýba vôľa spájať sa, vzdať sa vlastného prvenstva, výlučnosti v prospech niečoho väčšieho a spoločného. „Keď sa máme združiť finančne aj myšlienkovo, tak to nejakým spôsobom zadrháva. Filmár Baláž stále zdôrazňuje, že uplynie rovných 500 rokov. Ministerstvo kultúry podporí výstavy Slovenského národného múzea Reformácia na Slovensku a Majster Pavol z Levoče a jeho doba. Zástupca levočského primátora Jozef Cvoliga hovorí, že už minulý rok iniciovali memorandum o vzájomnej spolupráci s 22 obcami, kde je nejaké dielo od Majstra Pavla. Znovu sa naštudujú staré divadelné hry, napríklad Rezbár, ktorý sa naposledy hral asi pred desiatimi rokmi. Pripravuje sa pamätná poštová známka aj minca. Festival Dni Majstra Pavla vyvrcholí kultúrnym recitálom v Bazilike sv. Jakuba, RTVS prinesie priamy prenos. Bude to pásmo slova a hudby od významných interpretov. Ich snom je, aby vznikol chodník, cesta. Aby človek mohol vnímať nielen sochy, ale aj súvislosti s freskami, výzdobou, pohnutou históriou, celý komplex autentického umenia zasadený do pôsobivej architektúry. Chceli osloviť súčasných sochárov. A pred každou pamiatkou by mohlo stáť stvárnenie ich predstavy o Majstrovi Pavlovi. „Možno by niekto vytvoril obraz z recyklovaných materiálov.“ Usporadúvali by raz ročne festival na lúke. Niečo moderné, čo by pritiahlo aj záujem mladšej generácie o najstaršie väzby s rodiskom. A všetky kostoly na „ceste Majstra Pavla“ by boli otvorené, všade nejaký usmievavý a fundovaný sprievodca.
„Ak hľadáme dielo Majstra Pavla, tak sa treba pozrieť na bočný oltár s Madonou,“ šepká stará kľučiarka v Strážkach. No jej črty sú zrazu iné. Akoby nám pripomínala, že umelecké poklady si vyžadujú úsilie. Že návštevník musí naozaj niečo spraviť pre to, aby sa dostal k umeniu. Je nútený vzdať sa pohodlia virtuálneho spoločenstva, inteligentných telefónov, ktoré vybavia, povedia, ukážu a zistia všetko. Takto si musí podať ruky, spoznať nového človeka. Spomaliť, premyslieť, naplánovať. Stratí čas? Získa. Pre seba. Ale čo ak je to dobre? Polemizujú s nami tí, čo odomykajú dvere k skrytým pokladom. Že návštevník musí naozaj niečo spraviť pre to, aby sa dostal k umeniu.
tags: #narodenie #majster #pavol