Minister zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky Juraj Blanár si na Univerzite Mateja Bela (UMB) v Banskej Bystrici uctil 340. výročie narodenia Mateja Bela, slovenského polyhistora, jedného z najvýznamnejších európskych vedcov svojej doby a zároveň akademického diplomata. Jeho rozsiahle dielo a celoživotné úsilie zanechali nespochybniteľnú stopu v mnohých oblastiach vedy, kultúry a vzdelávania, a to nielen v rámci vtedajšieho Uhorska, ale v celej Európe.
Včasné Kroky k Vedomostiam a Vzdelaniu
Matej Bel, pôvodným menom Matej Funtík, sa narodil 22. marca 1684 v Očovej, vtedajšej habsburskej monarchii, dnes na území Slovenskej republiky. Jeho cesta k vzdelaniu začala na súkromnej šľachtickej škole v Lučenci v roku 1691, pokračovala v Kalinove a Dolnej Strehovej. Od roku 1695 navštevoval gymnázium v Banskej Bystrici, neskôr v Bratislave, a krátko aj vo Vespréme a Pápe. V rokoch 1702 až 1704 sa vrátil do Banskej Bystrice, kde zmaturoval. Následne, v rokoch 1704 až 1707, študoval filozofiu a teológiu na univerzite v Halle, kde zároveň navštevoval prednášky aj na právnickej a lekárskej fakulte. Tieto študijné roky v Nemecku boli kľúčové pre jeho formovanie, keďže sa stretol s vplyvmi raného osvietenstva a pietizmu, ktoré neskôr uplatnil vo svojej pedagogickej a vedeckej práci.
Jeho rodinné korene sú tiež zaujímavé. Podľa dobových záznamov sa rodina Belovcov v Očovej vyskytuje už od polovice 15. storočia. Otcovo meno bolo Matej Funtík, pričom Funtík bolo pravdepodobne prímenie alebo prezývka, ktorá ho mala odlíšiť od ostatných členov rodiny Belovcov. Táto prezývka mohla súvisieť s jeho mäsiarskym povolaním, kde sa používala jednotka hmotnosti "funt". Matka Mateja Bela sa volala Alžbeta, rodená Česneková (v dobových prameňoch Czesnek, neskôr skomolené na Cseszneki). Hoci niektoré hypotézy naznačujú maďarský pôvod jej rodiny, dôkazy skôr poukazujú na jej poddanský pôvod a možný vzťah k Novohradu. Matej Bel sám seba opísal výrokom: „lingua Slavus, natione Hungarus, eruditione Germanus,“ čo naznačuje jeho polyglotné a kultúrne rozhľadené zameranie, pričom sa hlásil k slovenskému jazyku, uhorskej národnosti a nemeckému vzdelaniu.
Rané Pôsobenie a Pedagogické Reformy
Po ukončení štúdií v Halle v roku 1707 sa Matej Bel vrátil na krátky čas domov. Už v roku 1708 sa stal prorektorom a neskôr rektorom Evanjelického gymnázia v Banskej Bystrici. V tomto období pôsobil aj ako evanjelický pastor v špitálskom kostole svätej Alžbety. Jeho pedagogické nadanie a reformné myšlienky sa naplno prejavili od roku 1714, keď sa stal rektorom lýcea v Bratislave. Pod jeho vedením sa bratislavské lýceum stalo jednou z najnavštevovanejších škôl v Uhorsku. Bel zaviedol do výučby prvky „pedagogického realizmu“, ktoré poznal z Nemecka. Zmodernizoval dovtedy prevažne latinsko-humanistickú školu, zaradil do študijného plánu vyučovanie domáceho jazyka a tzv. reálnych predmetov, ako bola fyzika, botanika, ručné práce a predovšetkým geografia. Tieto zmeny odrážali jeho presvedčenie o potrebe praktického a relevantného vzdelania pre študentov.
Jeho snaha o rozvoj vzdelávania a vedy sa prejavila aj v návrhu na založenie Uhorskej učenej spoločnosti v Bratislave v roku 1735. Cieľom tohto projektu bolo podporiť kolektívnu vedeckú prácu, pravidelnú výmenu poznatkov a publikovanie odborných štúdií a časopisu „Observationes Posonienses“ (Bratislavské pozorovania). Aj keď tento projekt nebol v plnej miere zrealizovaný, svedčí o Belovej vízii a jeho snahách o systematizáciu a šírenie vedomostí.
Matej Bel ako Diplomat a Uznávaný Učenec Európy
Minister Juraj Blanár zdôraznil osobitný prínos Mateja Bela aj v diplomatických súvislostiach. "Bol uznávaným polyhistorom nielen v rámci vtedajšieho Uhorska, ale súčasne komunikoval s kráľovskými dvormi v Dánsku, Anglicku a ďalšími učenými spoločnosťami od Petrohradu cez Berlín až po Londýn. Dokázal nájsť diplomatický prienik i v náročných časoch a prostredníctvom svojho diela - Notície - vytvoril unikátny odkaz, ktorý presiahol za hranice Slovenska v rámci vtedajšieho Uhorska až do celej Európy," priblížil šéf slovenskej diplomacie. Belova schopnosť nadväzovať kontakty a spolupracovať s významnými osobnosťami z rôznych krajín svedčí o jeho diplomatickom talente a medzinárodnom rozhľade.
Jeho rozsiahla korešpondencia s panovníckymi dvormi, vedcami, historikmi a pedagógmi z celej Európy bola základom pre jeho monumentálne dielo. Táto komunikácia mu umožnila zhromaždiť obrovské množstvo informácií o geografii, histórii, kultúre a prírodných reáliách vtedajšieho Uhorska. Podľa ministra Blanára zanechal Matej Bel pre spoločnosť „unikátnu studnicu poznania o tom, ako v 18. storočí fungoval svet.“
Monumentálne Dielo „Notitia Hungariae novae“
Vrcholným dielom Mateja Bela je jeho rozsiahla vlastivedná práca „Notitia Hungariae novae historico-geographica“ (Historické a zemepisné vedomosti o súvekom Uhorsku), vydávaná v rokoch 1735 až 1742. Toto dielo, ktoré je považované za jeho životné dielo, obsahuje podrobné geografické, národopisné, historické a prírodovedné poznatky z viacerých uhorských stolíc, predovšetkým z územia dnešného Slovenska. Bel v nej detailne opisuje prírodné podmienky, obyvateľstvo, správne inštitúcie, šľachtické rody, mestá, hrady a kaštiele.
Dielo je doplnené o mapy a ilustrácie, ktoré vytvoril slovenský geograf Samuel Mikovíni. „Notitia“ je koncipovaná systematicky, pričom sa venuje jednotlivým stoliciam s jednotnou štruktúrou. Okrem všeobecných údajov obsahuje aj špeciálnu časť s mapkami ciest každej stolice. V štyroch vydaných zväzkoch sa Belovi podarilo spracovať 10 stolíc, pričom ostatné časti zostali v rukopisnej podobe. Jeho práca na tomto diele bola podporená viedenským cisárskym dvorom a vysokou katolíckou cirkevnou hierarchiou, čo svedčí o jej výnimočnom význame a uznaní vtedajšej spoločnosti.
Prínos pre Botaniku a Prírodné Vedy
Matej Bel sa okrem histórie a geografie intenzívne zaujímal aj o prírodné vedy, predovšetkým o botaniku. V práci z roku 1732, niekedy citovanej ako „Posol starého a nového Uhorska“, načrtol aj plán prírodovedného výskumu krajiny. Jeho záujem o rastlinstvo, živočíšstvo, poľnohospodárstvo a minerálne pramene bol súčasťou jeho celostného pohľadu na svet. Spolupracoval s mnohými významnými osobnosťami, ako napríklad so Samuelom Mikovínim, ktorý mu dodával ilustrácie, a s G. Bucholtzom, ktorý mu poskytoval informácie o Liptovskej stolici. Jeho prínos pre botaniku na Slovensku je dodnes uznávaný.
Odkaz Mateja Bela a Jeho Súčasné Uznanie
Matej Bel zanechal po sebe rozsiahle dedičstvo v podobe približne 50 diel, štúdií a článkov napísaných v latinčine, nemčine, maďarčine a biblickej češtine. Jeho dielo je charakteristické tým, že sa často špeciálne venuje spôsobu života a vlastnostiam Slovákov, pričom s obdivom opisuje ich prirodzené nadanie a pracovitosť. Obhajoval autochtónnosť a rovnoprávnosť Slovákov v Uhorsku a zdôrazňoval ich významnú úlohu pri budovaní krajiny. Jeho presvedčenie o starobylosti a pôvodnosti slovenského ľudu v Panónii sa stalo dôležitým zdrojom pre slovenských národovcov v 18. a 19. storočí.
V roku 2014 vyrobila RTVS 40-minútový dokumentárny film „Matej Bel“, ktorý bol nakrúcaný na Slovensku, v Rakúsku a Maďarsku, čím sa zvýšila povedomosť o tejto výnimočnej osobnosti. V jeho rodisku, Očovej, bola obnovená pamätná izba, ktorá obsahuje písomnosti, ukážky jeho diel a iné artefakty spojené s jeho životom a prácou. Základná škola v Očovej a tiež v Šamoríne nesie jeho meno, čo svedčí o trvalom odkaze, ktorý zanechal v slovenskom vzdelávacom systéme.
Pri príležitosti 340. výročia jeho narodenia bola v Univerzitnej knižnici UMB v Banskej Bystrici predstavená nová publikácia „Matej Bel: Kým nezaschne atrament“ s podtitulom „Boj Mateja Bela o Notície v rokoch 1718-1733“. Táto kniha, dielo Miloša Jesenského a Petra Kubicu, vychádza z jeho zachovanej korešpondencie a poskytuje hlbší pohľad na jeho životné dielo a boj o jeho realizáciu.
Matej Bel, narodený 22. marca 1684 v Očovej a zomrel 29. augusta 1749 v Bratislave, bol skutočne polyhistorom európskeho formátu, ktorého prínos pre vedu, kultúru a vzdelávanie je nepopierateľný. Jeho dielo predstavuje neoceniteľný zdroj poznania o Uhorsku 18. storočia a jeho odkaz naďalej inšpiruje a obohacuje súčasné generácie. Jeho život a práca sú dôkazom toho, ako hlboko môže jedna osobnosť formovať a obohatiť európske myslenie a vedu.