Narodenie Panny Márie je udalosťou, ktorá, hoci nie je priamo zaznamenaná v kanonických textoch Svätého písma, je pre kresťanský svet, a najmä pre katolícku a pravoslávnu cirkev, jedným z najvýznamnejších a najradostnejších sviatkov. S ním sa symbolicky začína cirkevný nový rok v pravoslávnej tradícii. Tento deň je dôležitý pre všetkých kresťanov, lebo ako hovorí tropár, „narodenie Bohorodičky zvestovalo radosť celému svetu, veď z nej zažiarilo Slnko pravdy, Kristus, Boh náš“. V celom ráde prirodzenosti bola Mária počatá bez dedičného hriechu, čo jej dáva jedinečnú a neporovnateľnú cenu. Bola ako ľalia nekonečnej čistoty a krásy, ktorá sa zjavila uprostred noci na ostrove, na ktorý sme boli vyhnaní. Jej príchod znamenal zásadný zlom v dejinách spásy, prinášajúc nádej pre celé ľudstvo a ohlasujúc blížiace sa vykúpenie.
Tajomstvo Narodenia Panny Márie - Skriptúrne a Tradičné Pramene
Kedy a kde presne sa narodila Panna Mária, nevieme. Sväté písmo nehovorí o tejto udalosti, apokryfy hovoria o narodení Matky Božej. Evanjelium zaznamenalo veľmi málo zo života Presvätej Panny Márie. Nič sa v ňom nehovorí o jej narodení, mladosti, či jej zosnutí, ba dokonca sa nespomínajú ani mená jej spravodlivých rodičov. Odkiaľ o tom teda vieme? Vieme o tom z tradície Cirkvi a apokryfov. Apokryfy sú židovské a kresťanské spisy, ktoré sa formou a obsahom podobajú kánonickým knihám Starého a Nového zákona, ale nepatria do kánonu inšpirovaných spisov. Kresťanské apokryfy opisujú niektoré udalosti zo života Ježiša Krista či Presvätej Matky, o ktorých sa nehovorí v evanjeliách. Hoci Cirkev neprijíma apokryfy ako inšpirované knihy Svätého písma, ani ako zaručený historický prameň, predsa však tieto spisy obsahujú mnoho z tradície a viery Cirkvi.
Podľa tradície sa jej rodičia volali Joachim a Anna. Jakubovo protoevanjelium z 2. storočia opisuje Máriino detstvo. Odtiaľ sa tiež dozvedáme o jej rodičoch, Joachimovi a Anne. Tradícia rozpráva príbeh rodiny Panny Márie: jej rodičia Joachim a Anna boli zbožní ľudia, ale deti mali až v starobe. Manželia sa vrúcne modlili za poslanie dieťaťa. Ich neplodnosť bola v židovskej spoločnosti považovaná za znak Božej nepriazne, a preto sa ich úpenlivé modlitby stupňovali. A jedného dňa sa Anne zjavil anjel a oznámil radostnú správu: ich modlitby boli vypočuté - v rodine sa objaví dievča, ktoré bude vyššie ako všetky pozemské dcéry. „Pre ňu budú požehnané všetky pokolenia zeme. Daj jej meno Mária,“ povedal anjel. V tom istom momente mal aj Joachim videnie, čo len potvrdilo nadprirodzený pôvod zvesti. Tento apokryfný text, napísaný okolo roku 140, podáva podrobné, väčšinou ľudové a legendárne správy o narodení, detstve a mladosti Panny Márie, a opisuje udalosti súvisiace s Ježišovým narodením a detstvom. Cieľom apokryfu bolo osláviť Máriu, preto sa v ňom osobitne vyzdvihuje jej pôvod z Dávidovho rodu po otcovi (po matke pochádzala z Áronovho kňazského rodu), jej zasvätenie sa Bohu už od útleho detstva a jej panenstvo. Jakubovo protoevanjelium sa tešilo veľkej obľube v starokresťanskej Cirkvi a malo veľký vplyv na rozvoj mariológie a mariánskej úcty.
Dodnes sa presne nezistilo, v ktorej oblasti sa Panna Mária narodila. To sa mohlo stať v Jeruzaleme alebo Nazarete. O mieste narodenia sa tradujú tri rôzne mienky. Jedna z nich považuje za miesto narodenia Božej Matky Betlehem. Hovorí o tom spis „De nativitate S. Mariae“, ktorý bol priložený k dielam sv. Hieronyma. Druhá tradícia lokalizuje Máriino narodenie do Seforu, asi 4 kilometre severne od Betlehema. Na tomto mieste bol totiž za čias cisára Konštantína vybudovaný chrám zasvätený sv. Joachimovi a Anne. Hovorí o tom aj sv. Epifanius. Mohlo to byť však len miesto, kde Panna Mária so svojimi rodičmi len bývali, miesto jej narodenia mohlo byť aj iné. Tretia tradícia hovorí, že Panna Mária sa narodila v Jeruzaleme. Zakladá sa na svedectve sv. Sofronia. Palestínska tradícia dokonca hovorí, že sv. Elena (+330), matka cisára Konštantína, dala postaviť v Jeruzaleme chrám zasvätený Narodeniu Presvätej Bohorodičky.
Sviatok Narodenia Panny Márie v Liturgii a Dejinách Cirkvi
Sviatok Narodenia Panny Márie sa oslavuje 8. septembra. Cirkev zvyčajne neoslavuje deň pozemského narodenia svätých, ale ich deň narodenia pre nebo, teda deň smrti. Výnimkou sú dvaja najväčší svätci v Cirkvi: Prečistá Panna Mária a sv. Ján Krstiteľ. Preto sa v liturgickom kalendári slávi nielen ich nebeské, ale aj ich pozemské narodenie, čo podčiarkuje ich mimoriadnu úlohu v dejinách spásy.
Je možné, že sviatok Narodenia Panny Márie sa začal sláviť po cirkevnom sneme (koncile) v Efeze (431). Tam sa vtedy totiž zhromaždili biskupi celého kresťanského sveta a vyhlásili Pannu Máriu za Božiu Matku proti bludárskemu učeniu Nestória, ktorý jej tento titul upieral. Sviatok Narodenia Matky Božej vo východnej Cirkvi patrí medzi starodávne mariánske sviatky, hoci nemožno presne určiť čas, kedy sa objavil v liturgii. Spomínajú ho sv. Ján Zlatoústy, sv. Proklus, sv. Epifán, sv. Augustín a sv. Roman Sladkopevec. Tento sviatok sa spomína v liturgike pápeža Gelásia (492-496) z 5. storočia. Z čias pápeža Leva Veľkého (440-461) a Sergia (687-701) sa zachovali omšové modlitby určené na túto slávnosť, čo svedčí o jeho skorom zavedení.
Z východu sa sviatok Narodenia Presvätej Bohorodičky rozšíril na západ v 7. storočí, najskôr do Ríma a odtiaľ neskôr do celej západnej cirkvi. Dátum 8. septembra sa stal dňom sviatku preto, lebo v tento deň pripadá deväť mesiacov od počatia Presvätej Panny Márie v lone sv. Anny, ktorý východná cirkev slávi 8. decembra. Spočiatku sa slávil iba jeden deň, no v roku 1245 ho pápež Inocent IV. nariadil sláviť osem dní (ako oktávu) vzhľadom na sľub, ktorý v roku 1241 dali kardináli, keď ich na konkláve tri mesiace väznil cisár Fridrich II. Dnes sa slávi v Cirkvi ako sviatok iba jeden deň, 8. septembra, avšak jeho význam pretrváva.
Narodenie Panny Márie je jedným z najdôležitejších sviatkov v pravoslávnom kalendári, patrí medzi dvanásť (jeden z dvanástich hlavných). Tento deň je dôležitý pre všetkých kresťanov - s ním sa začína cirkevný nový rok. Sviatok vznikol v 5. storočí. Je to veľmi radostný sviatok, lebo ohlasuje svetu príchod tej, z ktorej vyjde Spasiteľ.
Odhalené dôkazy o Ježišovom narodení | Celá epizóda | História
Mária - Matka Božieho Syna a Jej Výnimočnosť
Panna Mária (po hebrejsky a aramejsky מרים Maryām; po starogrécky Μαριαμ, Mariam, Μαρια, Maria; po arabsky Maryam, مريم), manželka tesára Jozefa Nazaretského, je podľa kresťanskej viery matkou Ježiša Krista, druhej božskej osoby a syna Boha Otca. Otázka historickosti Márie je úzko spätá s historickosťou Ježiša Krista a dôveryhodnosťou základných textov kresťanskej viery ako historického prameňa. Historici, ktorí prijímajú text evanjelií a ďalších novozákonných spisov považujú postavu Márie za Ježišovu matku. Máriu tak označujú tri zo štyroch evanjelií a Skutky apoštolov. V iných dobových prameňoch (okrem novozákonných apokryfov) sa postava Márie nevyskytuje. S odmietnutím absolútnej dôveryhodnosti evanjelií tak možno odmietnuť aj existenciu Márie. Podľa dostupných prameňov je pravdepodobné, že sa stala matkou vo veľmi mladom veku. Samotný Nový zákon neposkytuje príliš veľa ďalších informácií, ktoré by sa týkali jej života, novozákonné apokryfy však ponúkajú ešte niekoľko ďalších momentov.
Podľa spisov Nového zákona židovka Mária bývala v Nazarete so svojimi rodičmi, keď sa zasnúbila s Jozefom. Obidvaja pochádzali z rodokmeňa židovského kráľa Dávida. Po zasnúbení sa jej zjavil anjel Gabriel a pozdravil ju slovami, ktoré sa stali základom modlitby používanej dodnes medzi vyznávačmi mariánskeho kultu: „Zdravas, milosti plná, Pán s tebou.” (Lukáš 1, 28). Slovo Pán v evanjeliách sa zväčša interpretuje ako Boh. Anjel jej potom oznámil, že sa stane matkou prisľúbeného Mesiáša, napriek tomu, že bola panna. Mária sa podrobila Božej vôli slovami: „Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova.” (Lukáš 1, 38).
Následne sa Mária vydala na ďalekú cestu, navštíviť svoju tehotnú príbuznú Alžbetu, ktorá žila so svojim manželom Zachariášom. Hneď ako vošla do ich domu a pozdravila Alžbetu, tá jej vzdala úctu ako matke svojho Pána a Mária jej odpovedala chválospevom na Pána známym ako Magnifikat. (Lukáš 1, 46 - 55). Po troch mesiacoch sa Mária vrátila domov do Nazaretu. Jozef si ju preto vzal k sebe, napriek tomu, že bola tehotná s iným. Práve v tom čase vydal rímsky cisár Augustus príkaz vykonať súpis ľudí na celom svete, čím myslel svet ovládaný Rímom. Každý sa musel dať zapísať v meste, odkiaľ pochádzal jeho rod. Preto aj Jozef s tehotnou Máriou odišli dať sa zapísať do mesta Betlehem. V hostinci nenašli ubytovanie, pretože mesto bolo preplnené a tak boli nútení uchýliť sa do maštale. Tam aj Mária porodila svojho syna Ježiša. (Lukáš 2, 1-7). Onedlho po jeho narodení musela spolu s ním a Jozefom utiecť do Egypta, pretože Jozefovi vo sne anjel oznámil, že kráľ Herodes sa bude usilovať Ježiša usmrtiť. V Egypte zostali až do Herodesovej smrti a potom sa vrátili do Nazaretu. (Matúš 2, 13-23).
Mária sa v evanjeliách sporadicky objavuje pri Ježišovi aj pri jeho verejnej činnosti. Spolu s ostatnými učeníkmi plakala pod krížom, na ktorom bol ukrižovaný jej syn Ježiš. (Ján 19, 25-27). Ale takisto je možné negatívne voči nej interpretovať Ježišove slová „Kto je moja matka a kto sú moji bratia?“, keď sa ho spolu s príbuznými pokúšali vyrušiť pri kázaní (Matúš 12, 48 a Marek 3, 33). Posledná zmienka o Márii v biblii pochádza z opisu očakávania prisľúbeného Ducha svätého uprostred apoštolov, Ježišových učeníkov a Jeho bratov, keď sa spoločne modlili po Ježišovom nanebovstúpení (Sk 1,14). Máriinu smrť ani jej nanebovzatie Nový zákon nezaznamenáva.
Kľúčové Mariánske Dogmy a Učenia
Výnimočnosť Panny Márie bola teológmi, pápežmi a svätými zdôrazňovaná už od čias ranného kresťanstva. Sväté písmo, hoci priamo neopisuje niektoré aspekty jej života, poskytuje základ pre rozvoj teologického chápania jej úlohy. Na tomto základe sa postupne formovali kľúčové mariánske dogmy, ktoré definujú jej jedinečné postavenie v kresťanskej viere.
Božie Materstvo (Theotokos)
Panna Mária je často označovaná ako Bohorodička (Theotokos) aj v chválospevoch východnej ortodoxnej cirkvi. Tento titul, aj keď sa v Novom zákone nevyskytuje, sa v cirkvi začína používať od 3. storočia. Už sv. Gregor Naziánsky († 390) v ňom vidí skúšobný kameň kresťanskej viery: „Kto neprijme svätú Máriu za Božiu rodičku, je odlúčený od Boha.” Tento titul, ktorý v gréčtine znie Theotokos, vyjadruje presvedčenie, že Mária nie je len matkou ľudského Ježiša, ale matkou toho, ktorý je Boh.
V roku 428 proti pojmu Bohorodička vystúpil Nestorius, patriarcha Konštantínopola. Nešlo pritom vlastne o Máriu, ale o Krista. Nestórius a jeho stúpenci tvrdili, že Máriu nemožno nazývať Božou Matkou, lebo je len matkou ľudskej prirodzenosti Ježiša, čiže nie je Theotokos, ale Christotokos (Kristorodička). Ich argumentom bolo, že Boh nemôže byť zrodený. Nestóriovo učenie viedlo k tvrdeniu, že Ježiš mal dve úplne odlišné prirodzenosti: božskú a ľudskú, ktoré zostávali vedľa seba a zachovávali si svoje vlastnosti. Sv. Cyril Alexandrijský, patriarcha Alexandrie, protestoval proti takémuto chápaniu Ježiša, lebo popieralo jednotu Boha a človeka v osobe Krista. Učil, že Mária neporodila takého istého človeka ako iní ľudia, ale Syna Božieho, ktorý sa stal človekom: „Máme ju nazývať Bohorodičkou? Nepochybne, lebo počala a porodila Boha-Slovo, ktoré sa stalo človekom. Tento titul uznávali všetci pravoverní Otcovia Východu i Západu.“
Na 3. všeobecnom koncile v Efeze v roku 431 sa mali zaoberať týmto sporom. Koncil sa začal predčasne. Za neprítomnosti konštantinopolského patriarchu Nestória, jeho stúpencov a ďalších 43 antiochijských biskupov spolu s patriarchom Jánom, bol Nestórius odsúdený a koncil dal zapravdu sv. Cyrilovi a vyhlásil, že v Kristovi sa „uskutočnilo zjednotenie dvoch podstát (…). Pre toto zjednotenie bez omylu veríme, že svätá Panna je matkou Boha“, čo prinieslo prvé veľké rozdelenie cirkvi. Stúpenci Nestoria neskôr založili Nestoriánsku cirkev. Že Mária je matkou Boha, neuznávajú väčšina protestantov a niektoré východné, letničné a charizmatické cirkvi.
Pravoslávna cirkev učí, že Mária nie je matkou božstva, ale cez ľudské splodenie je skutočnou matkou syna, ktorý je Bohom. Nie je matkou človeka, ktorý sa spojil s Bohom, ale človeka, ktorý je od prvej chvíle svojho počatia naozaj Bohom. Božie materstvo je najvyššia Máriina milosť, z ktorej plynú všetky jej ostatné výsady. Slávnosť Panny Márie Božej Matky sa oslavuje vo východnej ortodoxnej cirkvi 1. januára.
Celoživotné Panenstvo Panny Márie (Vždy Panna)
Súčasná katolícka a pravoslávna cirkev učí, že Mária bola pannou pred narodením, pri pôrode a zostala ňou aj po narodení Ježiša. Podľa tohto učenia bol Ježiš počatý v lone svojej matky Márie zázračným spôsobom, bez pričinenia ľudského otca. Stopy tejto dogmy možno objaviť už v Apoštolskom aj Nicejsko-carihradskom vyznaní viery (krédo z latinského credo): „Skrze Ducha Svätého prijal telo z Márie Panny a stal sa človekom.” Na 2. carihradskom koncile už zaznel výraz „vždy Panna” v rámci potvrdenia jej Božieho materstva. Islam tiež zotrváva na tejto pozícii. Tento fakt je výslovne uvedený v Koráne (3:47), kde sa hovorí o zázračnom počatí Ježiša prostredníctvom Božieho slova.
Súčasná protestantská cirkev však nemá takéto učenie a tvrdí, že Mária bola pannou až pokiaľ sa nenarodil Ježiš, ale neskôr panenstvo stratila a mala ďalšie deti s Jozefom, odvolávajúc sa na zmienky o Ježišových bratoch v Novom Zákone. (Mt 12:46-47, Mt 13:54-56, Mk 3:31, Mk 6:3, Luk 8:20, Jn 7:3-5, Sk 1:4, Gal 1:19). Obhajcovia učenia o celoživotnom panenstve Panny Márie, vrátane Kalvína, upozorňujú na skutočnosť, že aramejský jazyk, ktorým hovoril Ježiš a jeho učeníci, nepozná slovo bratranec a namiesto toho používa slovo brat. Na dôvažok, tento jazyk nepozná ani výraz nevlastný brat (ten istý otec, iná matka). Tradícia, že tento text bol pôvodne napísaný aramejsky, nevylučuje možnosť, že ho autor, neskôr publikoval grécky a že toto grécke vydanie zatlačilo aramejský originál. Podľa prof. Jozefa Heribana, SVD Matúš napísal pôvodné evanjelium v aramejčine, a keďže sa nám nezachoval, zostal iba grécky prepis pôvodného evanjelia. Osoby, ktoré nie sú kresťanmi ani moslimami, vo všeobecnosti pochybujú, že Mária bola pannou aj po tom, čo sa jej narodil Ježiš.
Nanebovzatie Panny Márie
Táto dogma je špecifická pre katolícku cirkev. Vyhlásil ju 1. novembra 1950 pápež Pius XII. v encyklike Munificentissimus Deus. Ako tzv. neomylné pápežove vyhlásenie sa toto tvrdenie po vyhlásení dogmy stalo súčasťou katolíckej viery. Zároveň to bola posledná doteraz vyhlásená pápežská dogma. Táto dogma nič nehovorí o tom, či Panna Mária zomrela a bola hneď vzkriesená, alebo bola vzatá do nebeskej slávy bez porušenia smrti. Chápe sa ako príklad vzkriesenia ľudského tela po smrti, tvrdenia, ktoré tvorí základ kresťanskej viery a nachádza sa v kréde. Prikázaný sviatok Nanebovzatia Panny Márie ustanovil v Ríme pápež Sergius I. a oslavuje sa 15. augusta.
Sviatok Nanebovzatia Panny Márie oslavujú aj ortodoxné cirkvi tiež 15. augusta. Predchádza mu 14-dňový pôst - zdržanie sa mäsa a mliečnych výrobkov. Je to tretí najdlhší pôst v ortodoxnom liturgickom roku po Veľkonočnom pôste a Advente. Napriek veľkému významu tohto sviatku v ortodoxnom liturgickom kalendári toto učenie nie je považované za dogmu ako v katolíckej cirkvi, pretože táto dogma bola vyhlásená rímskokatolíckym pápežom, ktorého autoritu východná ortodoxná cirkev neuznáva.
Nepoškvrnené Počatie Panny Márie
Táto dogma je tiež špecifická pre katolícku cirkev. Vyhlásil ju 8. decembra 1854 pápež Pius IX. Ukončil ňou dlhotrvajúce diskusie v katolíckej cirkvi, či Mária bola naplnená Božou milosťou už v okamihu jej počatia v matkinom lone a ako jediný človek sa narodila bez dedičného hriechu. Uvedená dogma tvrdí: „Učenie, že najblahoslavenejšia Panna Mária bola od prvého okamihu svojho počatia ojedinelou výsadou milosti všemohúceho Boha so zretelom k zásluhám Ježiša Krista, Spasiteľa ľudského pokolenia, uchránená od poškvrny dedičného hriechu, je od Boha zjavené, a preto mu všetci veriaci musia pevne a stále veriť.”
Podľa katolíckej viery bola Mária uchránená i od následkov dedičného hriechu, ako je náklonnosť k hriechu a neviazaná žiadostivosť. Nebola však uchránená od vonkajších dôsledkov hriechu, ako je bolesť a utrpenie, ktoré niesla spolu so svojím Synom. Už o niekoľko rokov sa Panna Mária pri svojom prvom údajnom zjavení v Lurdoch 11. februára 1858, predstavila Bernadette Soubirous slovami: „Ja som Nepoškvrnené počatie”. Tieto slová potvrdili novovyhlásenú dogmu a posilnili vieru v jej jedinečné postavenie. Slávnosť Nepoškvrneného počatia Panny Márie sa slávi 8. decembra.
Úcta a Uctievanie Panny Márie v Kresťanstve a Islame
V kresťanských cirkvách, predovšetkým v katolíckej a pravoslávnej, je uctievanie Panny Márie najviac rozšírené. Panne Márii je zasvätených veľa chrámov a takmer v každom chráme a v každej domácnosti veriaceho katolíka alebo príslušníka ortodoxnej cirkvi je jej obraz, alebo socha. Počas roka je Panne Márii zasvätených viacero sviatkov, takisto existuje viacero modlitieb, ktorými sa veriaci na ňu obracajú. Najznámejšou z nich je krátka modlitba Zdravas Mária, ktorej text pochádza z oslovenia, ktorým pozdravil Máriu anjel Gabriel pri zvestovaní a ruženec, modlitba, v ktorej sa spája séria viacerých samostatných modlitieb. Sú štyri druhy ruženca, ktoré sa modlia pri rôznych príležitostiach: radostný, bolestný, slávnostný a svetlom prežiarený. Takzvaný desiatok obsahuje modlitbu Otče náš, 10-krát sa opakuje modlitba Zdravas Mária a končí sa modlitbou Sláva Otcu. Desiatok sa opakuje 5-krát, pričom sa medituje nad tajomstvami života Márie a Ježiša Krista.
Panna Mária má aj mnoho titulov, ktoré vyznačujú jej zvláštne postavenie medzi svätými - Madonna, Svätá Mária, Požehnaná Panna Mária, po anglicky Our Lady, po francúzsky Notre Dame, po španielsky Nuestra Señora. Ortodoxní ju volajú Theotokos. Katolíci pridávajú tituly Matka cirkvi, Kráľovná všetkých svätých, Matka božia, Kráľovná anjelov, Kráľovná nebies a mnoho ďalších titulov uvedených v modlitbe Litánie k požehnanej Panne Márii.
Katolícka aj ortodoxná cirkev jasne odlišuje medzi uctievaním Panny Márie a uctievaním a bohoslužbou, ktorá prináleží iba Bohu. Zdôrazňujú, že Mária nemá božskú prirodzenosť, má iba moc pomôcť ľuďom na základe jej prosieb u Boha. Aj prípadné zázraky, ktoré sa môžu prejaviť vplyvom Máriiných príhovorov sú napokon výsledkom božej lásky a všemohúcnosti. Pojem uctievanie (po anglicky worship) sa používa niektorými teológmi na vyjadrenie oboch foriem uctievania - uctievania Márie aj uctievania Boha. Rímskokatolícka cirkev rozlišuje tri formy vzdávania úcty: tzv. „latria”, patriaca iba Bohu a obyčajne prekladaná ako zbožňovanie, klaňanie sa, uctievanie (po anglicky adoration), tzv. „hyperdulia”, patriaca iba Panne Márii a prekladaná ako uctievanie (po anglicky veneration) a napokon tzv. „dulia”, úcta, je určená pre svätých. Hyperdulia je špecifická forma úcty, ktorá je vyhradená len Panne Márie, lebo medzi stvorenými ľuďmi niet nikoho, kto by sa jej rovnal. V mnohých katolíckych chrámoch je viac než jedna socha Panny Márie, čo pre iných svätých neplatí, čo len potvrdzuje túto jedinečnú úctu.
Ortodoxná cirkev rozlišuje medzi uctievaním v zmysle uctievania Boha (worship) a uctievaním svätých (po anglicky veneration), ale neakceptuje akési zvláštne uctievanie prináležiace iba Theotokos - Božej Rodičke, napriek jej výnimočnému postaveniu.
Niektorí protestanti v počiatočnom období protestantizmu tak isto uctievali Pannu Máriu. Martin Luther povedal, že Mária je „najvznešenejšia žena”, že „ju nikdy nemôžeme dostatočne uctievať”, že „uctievanie Márie je vyryté v hĺbke ľudského srdca” a že „by sme mali želať aby ju každý poznal a rešpektoval”. Ján Kalvín povedal: „Nemôžem poprieť, že Boh tým, že vybral a neodvratne určil Máriu za matku jeho syna, obdaril ju najvyššou poctou.” Ulrich Zwingli povedal: „Vážim si nesmierne Matku Boha” a ďalej: „Čím viac úcty a lásky ku Kristovi rastie medzi ľuďmi, tým viac by mala rásť aj úcta k Márii.” S výnimkou anglikánskej cirkvi, však moderní protestanti vo všeobecnosti nasledujú tých reformátorov, ktorí odmietli uctievanie Márie a svätých. Zdôrazňujú pritom, že ak sa príliš veľa pozornosti venuje Márii, je nebezpečenstvo odvrátenia pozornosti od uctievania Boha ako takého. V jednom z ich vyznaní stojí: „Hranice, kde sa legitímna úcta k Márii a jej blahoslaveniu , ktoré je patričné a primerané (Lk 1:48), mení v modlárstvo, je modlitba k nej.“
Islam vidí v Márii matku proroka Ježiša. Zhoduje sa s kresťanstvom na tom, že Mária porodila Ježiša ako panna. Korán hovorí o Márii ako o Maryam na dvoch miestach 3:35-47 a 19:16-34, ale uvádza oveľa menej detailov ako Nový Zákon. Hovorí, že Maryam bola zasvätená službe Bohu matkou, ešte kým bola v jej lone. Korán spomína, že ju vychovával Zachariáš (Zakariya), a že počas detstva jej Boh pomáhal, aby rástla v silnej viere. Analogicky ako v Novom Zákone je v koráne uvádzaná aj pasáž o anjelovom zvestovaní, že porodí ako panna syna.
Mariánska Úcta na Slovensku
Úcta k Panne Márii je veľmi rozšírená aj na Slovensku a má hlboké historické korene. Chrámy zasvätené Božej Matke vznikali na našom území najmä po roku 1250, teda po odchode Tatárov, čo svedčí o jej vnímaní ako ochrankyne a prímluvkyne v ťažkých časoch. Najstarším mariánskym pútnickým miestom na Slovensku je pravdepodobne Levoča, kde korene mariánskeho kultu siahajú až do 12. storočia. Roku 1247 bola postavená prvá kaplnka na Olivetskej hore. Najpravdepodobnejšie bola postavená ako prejav vďaky Božej Matke za záchranu mnohých životov pred vpádom Tatárov, ktorí pustošili naše územie a konkrétne i Levoču. Jej prítomnosť a úcta k nej boli vnímané ako zdroj sily a nádeje pre obyvateľstvo.
Ďalším známymi mariánskymi pútnickými miestami sú Staré Hory pri Banskej Bystrici a Marianka pri Bratislave, ktoré po stáročia priťahujú zástupy pútnikov hľadajúcich útechu a pomoc prostredníctvom príhovoru Panny Márie. Tieto miesta sa stali centrami duchovného života a prejavmi hlbokej zbožnosti slovenského ľudu. V roku 1253 pápež Alexander IV. uznal reholu servítov, ktorí sa venovali úcte Sedembolestnej Panny Márie, čím sa táto konkrétna forma mariánskej úcty rozšírila aj na Slovensku a hlboko sa zakorenila v ľudovej tradícii. Sedembolestná Panna Mária je patrónkou Slovenska, čo len podčiarkuje jej špeciálne miesto v srdciach veriacich na tomto území.
Hlboký Význam Narodenia Panny Márie pre Ľudstvo
Sviatok Narodenia Panny Márie nás vedie k otázke: Čo jej narodením ľudstvo získalo? A prečo by ľudstvo malo zvlášť oslavovať jej narodenie? V ráde prirodzenosti, bola Mária počatá bez dedičného hriechu, čo jej dáva jedinečnú a neporovnateľnú cenu. Bola ako ľalia nekonečnej čistoty a krásy, ktorá sa zjavila uprostred noci na ostrove, na ktorý sme boli vyhnaní. Mala všetky duševné dary, ktoré žena môže mať. Boh jej dal tú najbohatšiu osobnosť, akú si možno predstaviť, ktorými ju zahalil. Jej prirodzenosť bola dokonale prispôsobená jeho schopností. A preto už v živote matky mala veľmi vznešené myšlienky. Sv. Anny bolo istým druhom chrámu. Jej narodenie predznamenávalo príchod Vykupiteľa. V skutočnosti ovplyvňovala osud ľudstva ako prameň milostí. Zlo sa triaslo zakaždým, keď sa jej dotkli. Jej prítomnosť bola predzvesťou porážky diabla; bola ním aj pred tým, ako sa narodila. Diabol vedel, že bude prehrávať. Jeho žezlo bolo zlomené a už nikdy nebude ako predtým. Pred jej narodením bol svet utopený v bahne toho najzúrivejšieho pohanstva. Víťazstvo zla a diabla sa zdalo úplné. A potom sa narodila Panna Mária. A to znamená začiatok konca diablovej vlády.
Dejiny Starej zmluvy sú dlhým čakaním na Spasiteľa. Tisíce rokov čakalo ľudstvo na Vykupiteľa. Boh nechal ľudstvo čakať, aby sa narodila žena, hodná porodiť Mesiáša. Všetky modlitby, utrpenie a vernosť spravodlivých, živých aj mŕtvych, vyvrcholili jej príchodom. Patriarchovia, proroci, spravodliví medzi židmi a istotne aj spravodliví medzi pohanmi, ktorí sa modlili a čakali, nemohli docieliť príchod vykúpenia. Keď ale Boh chcel, rozhodol aby sa narodila Matka Spasiteľa. Preto vstup tejto dokonalej stvorenej bytosti znamenal ohlasovanie vykúpenia. Vzťah medzi Bohom a človekom sa začal meniť a pevne zatvorené brány neba sa začali pomaly otvárať a prepustili trochu nebeskej žiary, aby dopadla na zem. Jej narodenie znamenalo, že do sveta vstúpila nová milosť, nové požehnanie, nová prítomnosť, ktorá bola neprehliadnuteľným znamením prítomnosti, požehnania a milosti, ktorá mala prísť so Spasiteľom. Pre ľudí, ktorí milujú Božiu Matku, je to sviatok, ktorý je pre nich najviac drahý. Je to udalosť, ktorá označila pád pohanstva. Hovorí sa, že každý rok v tento deň získava Panna Mária pre duše v Očistci zvláštnu milosť. Vstupuje do Očistca a vyslobodzuje mnoho duší, ktoré ju nasledujú do Neba. To, čo sa deje s Cirkvou trpiacou nám naznačuje, čo sa deje aj s Cirkvou bojujúcou. Príhovor Márie za nás získava všetky milosti, ktoré potrebujeme, každý jeden.
Skôr ako prišiel Pán Ježiš do nášho sveta, bola nám ľuďom daná Panna Mária. Ona tvorí akoby medzičlánok medzi svätým Bohom a hriešnym ľudstvom. Rímsky katechizmus nás poučuje: „Boh poslal svojho Syna” (Gal 4,4), ale na to, aby Mu „utvoril telo”, potreboval slobodnú spoluprácu stvorenia. Preto už od večnosti si Boh vyvolil za Matku svojho Syna izraelskú devu, mladú židovku z Nazareta v Galileji, „pannu, zasnúbenú mužovi z rodu Dávidovho, menom Jozefovi. A meno Panny bolo Mária” (Lk 1,26-27). Počas celej Starej Zmluvy sa poslanie Márie pripravovalo cez poslanie svätých žien. Na samom začiatku je Eva: napriek svojej neposlušnosti, dostala prisľúbenie potomstva, ktoré zvíťazí nad Zlým a bude matkou všetkých žijúcich. Mocou tohto prisľúbenia aj Sára počala syna napriek svojmu vysokému veku. Proti všetkému ľudskému očakávaniu si Boh vyvolil to, čo svet považoval za nemohúce a slabé, aby ukázal svoju vernosť prisľúbeniu: Annu, Samuelovu matku, Deboru, Rút, Juditu a Ester a mnoho iných žien. Mária „vyniká medzi poníženými a chudobnými Hospodina, čo s dôverou čakajú a dosahujú spasenie. Aby sa Mária mohla stať Matkou Vykupiteľa, „dostala od Boha dary, dôstojné takej vznešenej úlohy”. Vo chvíli Zvestovania ju anjel Gabriel pozdravil ako „plnú milosti” (Lk 1,28), čo naznačovalo jej jedinečnú plnosť Božích darov už od počiatku.
V kázniach často hovoríme o osobnom prijatí Ježiša, hovoríme, že treba prijať Ježiša ako svojho Pána, že mu treba odovzdať svoj život a celú svoju bytosť, aby sa jeho spása mohla reálne prejaviť v nás a na nás. Zabúdame na to, že pre mnohých ľudí to vôbec nie je také jednoduché. Veľmi často zídu z cesty odovzdanosti a ich hriešne sklony znovu prevládnu. V evanjeliu dostáva Sv. Jozef zvláštnu radu a príkaz od božieho anjela: „Jozef, syn Dávidov, neboj sa prijať Máriu, svoju manželku, lebo to čo sa v nej počalo, je z Ducha Svätého.” Jozef je vyzvaný prijať Máriu ako svoju manželku. Teda veľmi intímnym a osobným spôsobom. Všimnime si toto zvláštne, mohli by sme povedať, nebiologické a netelesné manželstvo s Pannou Máriou. Ako ho pochopiť a aký má zmysel? V jeho manželstve sa jedná vlastne o prijatie osoby Ježiša Krista. Evanjelium nám na príklade sv. Jozefa ukazuje, ako má Ježiša prijať človek poznačený dedičným hriechom. Panna Mária dokázala prijať Ježiša, lebo bola Nepoškvrnená, bez hriechu.
Sv. Cirkevní otcovia hovoria o potrebe „prijať Máriinu dušu“. Máriina duša tvorí ochranný plášť pre Ježišovu bytosť v nás. Učia, že človek má v tomto smere dve možnosti. Môže svoje hriešne, uzavreté a zranené srdce otvárať sám, svojou silou a námahou. Toto však ide veľmi ťažko. Ak sa človek cíti maličký a slabý, môže skúsiť druhú možnosť, ktorú doporučuje sv. Grignion z Montfortu - nechať sa viesť Duchom Svätým prostredníctvom Máriinej duše. Krása Máriinej duše spočíva v tom, že je radikálne odovzdaná Bohu a jeho službe. Duch svätý sa ponáhľa do duše, v ktorej objaví svoju Nevestu, a napĺňa ju a dáva sa jej v tej miere, v akej táto duša jeho Nevestu prijíma. Teda ako vidíme: Môžeme sa snažiť otvoriť Duchu Svätému sami a môžeme ho privolať pomocou Panny Márie. Skôr ako človek bude schopný naozaj uveriť Ježišovi, musí uveriť Márii, jej svedectvu: „Veľké veci mi urobil Ten, ktorý je Mocný a Sväté je jeho Meno!“ Len Mária je schopná vysvetliť, čo sa udialo medzi ňou a Najsvätejšou Trojicou.
Zakončím znovu slovami sv. Grigniona z Montfortu: „Mária splodila s Duchom Svätým to najväčšie, čo kedy bolo a bude - Bohočloveka, a porodí tiež najväčšie veci, ktoré budú v posledných dobách. Vytvorenie a vychovanie veľkých svätých, ktorí sa objavia na konci čias, je vyhradené jej, lebo len táto výborná a zázračná Panna môže v spojení s Duchom Svätým vykonať veci zázračné a mimoriadne.” Jej narodenie teda nebolo len začiatkom jej pozemského života, ale príchodom „ženy oblečenej slnkom“, ktorá mala zmeniť osud ľudstva a navždy ho spojiť s Božou milosťou.
Odhalené dôkazy o Ježišovom narodení | Celá epizóda | História
tags: #narodenie #panny #marie #referat