Otcovstvo, ako fundamentálny aspekt rodinného práva, predstavuje nielen biologický fakt, ale aj komplex súvisiacich právnych povinností a práv. Spoločnosť, ktorej podstata tkvie na budovaní jej zdravého základu, ktorým je nepochybne rodina, zväzok dvoch ľudí, zakladajúci sa na princípe manželstva a rodičovstva, venuje tejto problematike osobitnú pozornosť. Úlohou manželstva a budovania rodiny je zabezpečenie potomstva. V zmysle spoločenskej morálky a kresťanských hodnôt vyplýva reprodukčná funkcia rodiny z intimity a sexuálneho života dvoch ľudí, spojených zväzkom manželským. Avšak realita moderného sveta prináša rôznorodosť rodinných štruktúr a životných situácií, kde otcovstvo nemusí vždy korešpondovať s manželským zväzkom. V Slovenskej republike je táto problematika či otázka podrobne upravená zákonom č. 36/2005 Z.z. o rodine v platnom znení. Tento právny predpis ustanovuje pravidlá pre určovanie otcovstva, pričom kladie dôraz na ochranu práv dieťaťa poznať svojich rodičov, čo je zakotvené aj v článku 7 ods. 1 Dohovoru OSN o právach dieťaťa. Pochopenie týchto pravidiel je kľúčové pre rodičov, deti aj pre právnych odborníkov.
I. Zákonné Domnienky Otcovstva: Pilier Právnej Istoty
Zákon stanovuje určité pravidlá, tzv. domnienky otcovstva, ktoré vychádzajú zo všeobecných skúseností a na základe nich určujú okruh možných otcov. Tieto domnienky sú hierarchicky usporiadané, čo znamená, že jedna vylučuje uplatnenie druhej, ak je prvá aplikovateľná. Určenie otcovstva na základe domnienok ustanovených v tomto zákone (zákon č. 36/2005 Z.z. o rodine) sa deje buď súhlasným vyhlásením rodičov, alebo rozhodnutím súdu. Tento systém zabezpečuje právnu istotu v otázkach rodičovstva a tým aj v ďalších súvisiacich oblastiach, ako sú dedičské práva alebo vyživovacia povinnosť.
II. Prvá Domnienka Otcovstva: Manžel Matky ako Otec Dieťaťa
Prvou a zrejme najdôležitejšou domnienkou je tá, že za otca sa považuje manžel matky, pričom do rodného listu sa manžel matky zapíše vždy (bez ohľadu na to, či je skutočným biologickým otcom), ak sa dieťa narodilo v čase od uzavretia manželstva do uplynutia trojstého dňa po zániku manželstva. Táto domnienka platí aj v prípade, ak sa dieťa narodilo v lehote 300 dní po zániku manželstva (napríklad rozvodom alebo v dôsledku smrti niektorého z manželov). Ide o najčastejšie sa uplatňujúcu domnienku určenia otcovstva dieťaťa. Obvykle ide o predpoklad, že dieťa, ktoré sa narodilo v manželstve dvom manželom, je dieťaťom matky - manželky a otca - manžela. Domnienka je založená na právnom zväzku manželov. Nemá na ňu vplyv napríklad tá skutočnosť, že manželia spolu nežijú, čo podčiarkuje jej právnu silu a nezávislosť od aktuálneho partnerského statusu.
Odlišná je situácia len vtedy, ak sa dieťa narodí do 300 dní po zániku manželstva, ale žena sa v medziobdobí do narodenia dieťaťa znova vydá, potom matrika do rodného listu zapíše ako otca nového manžela. Pri počítaní času, ktorý je rozhodujúci na určenie otcovstva, sa predpokladá, že manželstvo toho, kto bol vyhlásený za mŕtveho, zaniklo dňom, ktorý bol v rozhodnutí o vyhlásení za mŕtveho určený ako deň smrti (§ 85 ods. 1, 2 a 3 zákona č. 36/2005 Z.z.). Táto domnienka zabezpečuje, že takmer každé dieťa narodené v manželstve má právne určeného otca, čo je dôležité pre jeho práva a postavenie v spoločnosti.
III. Druhá Domnienka Otcovstva: Určenie Súhlasným Vyhlásením Rodičov
Ak nie je otcovstvo určené podľa prvej domnienky otcovstva manžela matky, prichádza na rad druhá možnosť - určenie otcovstva súhlasným vyhlásením oboch rodičov. Iba ak je dieťa, povedané odborným slangom, právne voľné (teda neplatí prvá domnienka o manželovi matky a v rodnom liste dieťaťa nie je údaj o otcovi vyplnený, čo je najtypickejšie v prípade slobodných matiek), dá sa otcovstvo - prostredníctvom druhej domnienky otcovstva - určiť tým spôsobom, že matka a muž, ktorý sa za otca považuje, urobia o tejto skutočnosti súhlasné vyhlásenie na ktorejkoľvek matrike či na súde. Takto môžu rodičia postupovať i pred narodením dieťaťa, ak už bolo splodené.
Súčasný moderný trend partnerských vzťahov má za následok ten jav, že čoraz viac sa dostáva do úzadia inštitút manželstva, do ktorého sa v minulosti mnohokrát vstupovalo práve z dôvodu narodenia dieťaťa. Kedysi bolo bežné, že mnohé páry vstupovali do manželstva nie primárne z dôvodu vzájomnej lásky a náklonnosti, ale skôr z nutnosti, aby dieťa, ktoré bolo na ceste, mohlo byť vychovávané v "riadnej" a "kompletnej" rodine, a to aj pod tlakom spoločenskej mienky. Dnes je však bežnou záležitosťou, ak dvaja žijú pod jednou strechou ako sa hovorí „bez papiera" alebo „bez požehnania", vo vzťahu im to funguje a vychovávajú spoločne svoje deti. V takýchto prípadoch sa nenarodilo dieťa rodičom, ktorí uzavreli manželstvo. Z toho logicky plynie, že nie je možné z neho vyvodzovať záver o otcovstve podľa prvej domnienky. Za najspoľahlivejší sa preto považuje ako prostriedok ustálenia tejto otázky súhlasné vyhlásenie rodičov, ako to stanovuje dikcia zákona o rodine, nakoľko je daný záujem spoločnosti na registrácií rodičovstva a tým i na zabezpečení práv dieťaťa ako aj záujem dieťaťa poznať svojich rodičov.
Proces Súhlasného Vyhlásenia:
Matka a muž učinia pred matričným úradom alebo súdom súhlasné vyhlásenie. V takýchto prípadoch „Za otca sa považuje muž, ktorého otcovstvo bolo určené súhlasným vyhlásením rodičov." (§ 91 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z.z.). Súhlasné vyhlásenie rodičov musí byť urobené pred matričným úradom alebo pred súdom. Maloletý rodič môže urobiť súhlasné vyhlásenie iba pred súdom (§ 91 ods. 3 zákona č. 36/2005 Z.z.). Pred súdom môže k súhlasnému vyhláseniu dôjsť v konaní o určenie otcovstva súhlasným vyhlásením rodičov podľa § 73 O.s.p. Súhlasným vyhlásením rodičov možno určiť otcovstvo k dieťaťu ešte nenarodenému, ak je už počaté (§ 92 zákona č. 36/2005 Z.z.). Súhlasné vyhlásenie rodičov sa na matrike zapisuje do knihy narodení. Orgán poverený vedením matriky spisuje o súhlasnom vyhlásení zápisnicu, v ktorej sa okrem vyhlásenia zisťujú údaje potrebné pre vykonanie zápisu. Tento úkon nie je spoplatnený správnym poplatkom.
Hoci sa nemusia súhlasné prejavy rodičov urobiť naraz, matričný úrad v praxi vyžaduje, aby sa obaja rodičia dostavili naraz pred úrad a súhlasný prejav učinili obaja rodičia, pričom súčasne urobia dohodu o mene a priezvisku dieťaťa. Vzhľadom k tomu, že ide o deklaratórny akt, nie je potrebný súhlas alebo schválenie takéhoto vyhlásenia rodičov príslušným matričným úradom. Vyhlásenie príslušný orgán prijme. Dôležitým údajom je uvedenie dátumu, kedy došlo k súhlasnému vyhláseniu rodičov. Môže nastať i prípad, vzhľadom k tomu, že nemusia byť súhlasné prejavy urobené oboma rodičmi pred matričným úradom naraz, že rodičia učinia vyhlásenie v rôzne dni. V daných prípadoch sa za deň vyhlásenia považuje deň, kedy k vyhláseniu jedného z rodičov pristúpi súhlasné vyhlásenie druhého rodiča. V prípade, že sa nevyžaduje vyhlásenie matky, je to deň vykonania vyhlásenia muža - otca.
Súhlasné vyhlásenie urobí žena - matka dieťaťa a muž, ktorý nemusí byť biologickým otcom dieťaťa, avšak vyhlási sa za jeho otca pred úradmi. Vzhľadom k tomu, že súhlasné vyhlásenie rodičov je právnym úkonom, musí ako taký spĺňať náležitosti vyžadované Občianskym zákonníkom pre právne úkony. Vôľa učiniť vyhlásenie musí byť slobodná, vážna a bez omylu. Prejav musí spĺňať požiadavku určitosti a zrozumiteľnosti. Svojim obsahom nesmie odporovať zákonu alebo sa priečiť dobrým mravom. Osoby, vykonávajúce vyhlásenie, musia byť spôsobilé na právne úkony, prípadne môžu byť obmedzené na právne úkony, avšak nie v osobnej oblasti. Ak ide o maloletých rodičov, predpokladá sa, že spôsobilosť daná ich vekom, rozumovou a vôľovou vyspelosťou bude postačujúca. Nie je možné urobiť vyhlásenie v duševnej poruche, ktorá by rodiča robila na tento úkon nespôsobilým. Výnimku predstavuje „Vyhlásenie matky nie je potrebné, ak nemôže pre duševnú poruchu posúdiť význam svojho konania alebo ak je zadováženie jej vyhlásenia spojené s ťažko prekonateľnou prekážkou." (§ 91 ods. 4 zákona č. 36/2005 Z.z.).
IV. Tretia Domnienka Otcovstva: Určenie Súdom
Ak otcovstvo nie je určené prvým alebo druhým z opísaných spôsobov, prichádza na rad tretia domnienka otcovstva, o ktorej vždy rozhoduje v občiansko-právnom konaní súd. K naplneniu tretej domnienky nedôjde bez aktivity zo strany dotknutých subjektov, čiže dieťaťa, matky alebo muža, ktorý tvrdí, že je otcom. K dokonaniu je potrebné rozhodnutie súdu. Zákon stanovuje, že ak nedošlo k určeniu otcovstva uvedeným spôsobom, môže dieťa (zastúpené opatrovníkom), matka i muž, ktorý o sebe tvrdí, že je otcom, navrhnúť, aby otcovstvo určil súd (§ 94 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z.z.). Ak žalobu podáva za dieťa opatrovník, môže to urobiť aj proti vôli matky.
Za otca sa považuje muž, ktorý s matkou dieťaťa súložil v čase, od ktorého neprešlo do narodenia dieťaťa menej než stoosemdesiat a viac než tristo dní, ak jeho otcovstvo nevylučujú závažné okolnosti (§ 94 ods. 2 zákona č. 36/2005 Z.z.). Vychádza sa z predpokladu, že k pôrodu prichádza medzi šiestym a desiatym mesiacom od počatia. Ak sa v konaní pred súdom preukáže, že došlo medzi matkou dieťaťa a označeným otcom k pohlavnému styku, bude muž určený za otca dieťaťa rozhodnutím súdu, ak nepreukáže, že jeho otcovstvo je vylúčené (napríklad neplodnosť, preukázanie, že otcom je niekto iný a pod.).
Súd spravidla nariadi vypracovanie znaleckého posudku, a to najčastejšie z odboru genetiky alebo hematológie. V súčasnosti je možnosť vedecky vylúčiť alebo určiť otcovstvo mimoriadne vysoká a vierohodnosť výsledkov dosahuje takmer 100 percent. Tieto posudky však rozhodne nie sú lacné a súdu ich platí ten, kto v konaní prehrá. S konaním o určenie otcovstva je obligatórne spojené i konania o výchove a výžive dieťaťa. Toto konanie nie je časovo obmedzené, čo znamená, že napríklad i dospelé dieťa môže podať návrh na súd o určenie otcovstva.
Dieťa je v konaní zastúpené kolíznym opatrovníkom, ktorým je príslušný orgán sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately. Funkcia kolízneho opatrovníka sleduje osobitný záujem dieťaťa v konaní pred súdom v konaniach vedených vo veciach starostlivosti súdu o maloletých, alebo v schválení právneho úkonu za maloletého. Funkcia kolízneho opatrovníka spočíva v povinnosti objektívne chrániť práva a právom chránené záujmy dieťaťa v konaní. Kolízny opatrovník zohľadňuje aj názor dieťaťa k prejednávanej veci, ak je to v jeho záujme. Dôkazné bremeno v tomto prípade zaťažuje toho, kto podal návrh, čiže navrhovateľa. Čo sa týka závažných okolností, ktoré vylučujú otcovstvo, jedná sa o nesporný záver o tom, že muž, ktorý s matkou súložil, nemôže byť biologickým otcom dieťaťa.
Môže nastať situácia, ak navrhovateľ (ktorým je domnelý otec, muž) zomrie v priebehu konania, alebo ak domnelý otec už nežije. Ak navrhovateľ v priebehu konania zomrie, môže v konaní pokračovať ďalšia osoba oprávnená na podanie návrhu. Potomkovia môžu podať návrh na určenie otcovstva do šiestich mesiacov od smrti dieťaťa, ak majú na tomto určení právny záujem (§ 95 ods. 1 a 2 zákona č. 36/2005 Z.z.). Opatrovníkom v takomto konaní by mal byť príbuzný zomrelého domnelého otca. Podmienkou je, aby s ustanovením opatrovníctva súhlasil a mal určité vedomosti a poznatky o vzťahu domnelého otca s matkou dieťaťa. Až po ustanovení opatrovníka súdom môže nasledovať žaloba o určení otcovstva, pretože legitimovaným účastníkom konania je práve opatrovník, nie zomrelý.
V. Asistovaná Reprodukcia a Určenie Otcovstva
Zákonodarca nedávno do zákona vložil aj ustanovenie o tom, kto sa považuje za otca dieťaťa, ktoré bolo oplodnené z asistovanej reprodukcie nazývanej umelé oplodnenie. Toto ustanovenie reflektuje pokroky v medicíne a spoločenskú potrebu jasne definovať rodičovstvo aj v prípadoch, kde nie je klasicky uplatniteľná biologická domnienka. Detaily tohto ustanovenia sú špecifické a zohľadňujú súhlasné vyhlásenia osôb, ktoré podstúpili procedúru asistovanej reprodukcie, s cieľom zabezpečiť právnu istotu pre dieťa narodené touto metódou.
VI. Zapretie Otcovstva: Kedy Právny Otec Nie Je Biologickým
Hoci je otcovstvo k dieťaťu zo zákona určené, problémom však často býva tá skutočnosť, že označený určený otec nie je biologickým otcom dieťaťa. Vtedy nastupuje otázka zapretia otcovstva. Táto téma je sama osebe rozsiahla a zložitá.
Posúdenie otázky zapretia otcovstva závisí od spôsobu, akým bolo otcovstvo určeného otca k danému dieťaťu určené.
Zapretie otcovstva manžela matky (prvá domnienka): Ak bol manželom matky a jeho otcovstvo bolo určené tzv. prvou zákonnou domnienkou (t.j. pokladá sa za otca dieťaťa manžel matky, ak sa dieťa narodí v čase od uzavretia manželstva do uplynutia trojstého dňa po zániku manželstva), potom manžel môže do troch rokov odo dňa, keď sa dozvedel o skutočnostiach dôvodne spochybňujúcich, že je otcom daného dieťaťa, zaprieť na súde, že je jeho otcom. Trojročná lehota je teda viazaná na subjektívnu okolnosť, teda plynie od okamihu, keď sa o týchto spochybňujúcich skutočnostiach manžel dozvedel, a v tejto lehote môže na súde zaprieť, že je otcom dieťaťa.
Zapretie otcovstva určeného súhlasným vyhlásením rodičov (druhá domnienka): Ak jeho otcovstvo bolo určené súhlasným vyhlásením rodičov, potom manžel môže otcovstvo pred súdom zaprieť len do troch rokov odo dňa jeho určenia, a to len ak je vylúčené, že by mohol byť otcom dieťaťa; táto lehota sa neskončí pred uplynutím troch rokov od narodenia dieťaťa. To znamená, že ak by bolo jeho otcovstvo určené súhlasným vyhlásením rodičov, potom trojročná lehota začína plynúť odo dňa určenia súhlasným vyhlásením. Táto lehota neskončí pred uplynutím troch rokov odo dňa narodenia dieťaťa (tzn. nemôže skončiť pred, ale môže skončiť po uplynutí troch rokov od narodenia).
Ak súd rozhodne o tom, že určený otec skutočne nie je otcom daného dieťaťa (čo by sa však v konaní muselo riadne preukázať, napríklad DNA testami), dňom právoplatnosti rozhodnutia o zapretí otcovstva by určený otec prestal byť otcom tohto dieťaťa, a týmto okamihom by nemal ani rodičovské práva a povinnosti vo vzťahu k tomuto dieťaťu (to sa týka aj vyživovacej povinnosti). Po uplynutí tejto lehoty je možné zaprieť otcovstvo len na návrh dieťaťa, pričom súd najprv rozhoduje o prípustnosti zapretia otcovstva. Zapretie otcovstva súd povolí len vtedy, ak je to v záujem dieťaťa a ak rodičom už uplynula lehota na zapretie otcovstva.
VII. Dedičské Práva Nemanželského Dieťaťa
V kontexte dedičského práva má nemanželské dieťa na Slovensku rovnaké dedičské práva ako dieťa narodené v manželstve. Na dedenie sú povolané všetky deti poručiteľa, bez ohľadu na to, či sa narodili v manželstve alebo mimo manželstva. Toto je kľúčový princíp slovenského právneho systému. Ak má váš brat nemanželské dieťa a zomrie, jeho majetok vrátane podielu na nehnuteľnosti, ktorú vám matka darovala, prejde do dedičského konania. Podľa slovenského dedičského práva je nemanželský syn vášho brata oprávnený dediť jeho majetok.
V prípade, ak poručiteľ nezanechá závet, dedičstvo po ňom prechádza na jeho dedičov zo zákona. Prvá dedičská skupina zahŕňa jeho deti a manžela či manželku. Ak však nie je zosobášený, jeho podiel zdedia výhradne jeho deti, pričom každý dedí rovnakým dielom. Tým pádom, ak má váš brat jedno nemanželské dieťa, toto dieťa by dedilo celý jeho podiel na nehnuteľnosti, čo znamená, že sa stane spoluvlastníkom vašej spoločnej nehnuteľnosti spolu s vami v rovnakom pomere, ktorý váš brat vlastnil. Ak je zapísané dieťa v rodnom liste, tak nemusí preukazovať nič. Deti či manželské alebo nemanželské dedia rovnako.
Postup pri neznámom nemanželskom dieťati v dedičskom konaní:
Ak existuje nemanželské dieťa, ktoré nemá otca zapísaného v rodnom liste, jeho právne postavenie ako dediča nie je automaticky jasné a notár ho nemusí sám identifikovať. Ak však o tomto dieťati vie rodina, odporúča sa túto skutočnosť oznámiť notárovi. Ten následne môže iniciovať ďalšie kroky, ako je dokazovanie otcovstva cez súdne rozhodnutie o určení otcovstva, čím sa právne vyjasní postavenie tohto dieťaťa v dedičskom konaní. Môžete sa ale v dedičskom konaní dohodnúť na takom usporiadaní, že sa s tým dieťaťom (zastúpeným rodičom) dohodnete, že komu pripadne majetok.
Majetok manželky a nemanželské dieťa:
Nemanželské dieťa má nárok iba na majetok, ktorý bude predmetom dedičstva v dedičskom konaní po svojom rodičovi. Tzn. že nárok budú mať na majetok, ktorý je vo výlučnom vlastníctve rodiča a prípadne majetok, ktorý bude rodičovi patriť z titulu vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov (BSM) v dedičskom konaní (BSM v tomto prípade zaniká smrťou rodiča). Ak má manželka majetok (napríklad dom) vo svojom výlučnom vlastníctve (nadobudla ho pred uzavretím manželstva a manžel na liste vlastníctva nie je vedený ako vlastník), tento majetok nebude patriť do dedičského konania po manželovi, a preto nebude môcť jeho nemanželské dieťa nadobudnúť k tomuto majetku žiadny podiel.
Vydedenie a darovanie majetku:
Vlastník môže za svojho života disponovať so svojim majetkom podľa svojho uváženia, a teda aj previesť na inú osobu svoj majetok bez ohľadu na názor svojich prípadných dedičov. Ak chcete vydediť svojho potomka, musí nastať jedna zo zákonom predvídaných skutočností. Vydedenie musí spĺňať rovnaké formálne náležitosti ako závet. Tzn. vydedenie musíte napísať vlastnou rukou (prípadne inak, avšak pred svedkami alebo formou notárskej zápisnice), musí byť uvedený deň, mesiac a rok podpísania a tiež musíte uviesť presný dôvod vydedenia (t.j. podľa § 469a Občianskeho zákonníka možné len zo zákonom presne stanovených dôvodov, napríklad ak potomok neposkytol poručiteľovi potrebnú pomoc v chorobe, neprejavuje o neho opravdivý záujem, vedie trvalo neusporiadaný život alebo bol odsúdený za úmyselný trestný čin). Ak dôvod nie je dostatočne konkrétny alebo nie je pravdivý, vydedený potomok môže vydedenie napadnúť na súde. Súd potom skúma, či dôvod na vydedenie skutočne existoval. V praxi sa často stáva, že vydedenie je napadnuté a nie vždy je úspešné, ak nie sú splnené všetky zákonné podmienky.
Darovacia zmluva je alternatívou, ktorá umožňuje previesť majetok na dediča už počas života. Ak by sa daroval majetok synovi, tento majetok už nebude predmetom dedičského konania. Avšak, ak by nebola dcéra vydedená a domáhala sa svojho práva na povinný podiel, mohla by žiadať započítanie daru na dedičský podiel syna ako potomka poručiteľa (tzv. kolácia darov podľa § 484 Občianskeho zákonníka). Súd potvrdí nadobudnutie dedičstva podľa dedičských podielov. Pri dedení zo zákona sa dedičovi do jeho podielu započíta to, čo za života poručiteľa od neho bezplatne dostal, pokiaľ nejde o obvyklé darovania; ak ide o dediča uvedeného v ustanovení § 473 ods. 2, započíta sa okrem toho aj to, čo od poručiteľa bezplatne dostal dedičov predok.
VIII. Vyživovacia Povinnosť a Rodičovské Práva Vo Vzťahu k Nemanželskému Dieťaťu
Pokiaľ otcovstvo nie je určené, muž nie je povinný platiť výživné, ani mu nevznikajú rodičovské práva. Ak sa rozhodne výživné viac neplatiť, potom ho od neho ani nemôžete viac vymáhať, nakoľko najprv by bolo potrebné určiť jeho otcovstvo k maloletému synovi, či už súdnou cestou alebo súhlasným vyhlásením matky a jeho (otca maloletého dieťaťa) na súde alebo na matrike. Až potom by sa matka mohla domáhať určenia výživného napríklad súdne. Ak by však bol určený ako otec, tak potom je povinný plniť si svoju vyživovaciu povinnosť (je to zákonná povinnosť každého rodiča) a rovnako mu vznikajú aj rodičovské práva k maloletému synovi, a to je napríklad právo styku s maloletým synom a tiež právo zastupovať maloletého.
Dohody o výživnom a rodičovských právach:
Dohoda o výkone rodičovských práv a povinností, ktorú odporúčajú zo sociálnej kurately, je výhodná v tom smere, že ak je určené otcovstvo a s otcom maloletého dieťaťa sa matka dohodla na konkrétnej výške výživného, na to, aby mohla toto výživné vymáhať súdnou cestou, je potrebné, aby dohodu schválil súd rozsudkom. Inak na jej podklade nemožno viesť exekúciu v prípade, že otec maloletého dieťaťa prestane platiť. Odporúča sa spísať dohodu medzi rodičmi o zverení maloletého dieťaťa, s dohodou o pravidlách styku s maloletým dieťaťom a výške výživného. Predmetnú dohodu je treba dať na schválenie na príslušný okresný súd miesta trvalého pobytu dieťaťa.
Trvanie vyživovacej povinnosti:
Vyživovacia povinnosť rodičov k dieťaťu trvá do doby, kým dieťa nie je schopné samé sa živiť. Nie je vekovo obmedzené. Dieťa po nadobudnutí 18. roka života nemusí podať na súd návrh na určenie výživného, ak výživné bolo určené už pred nadobudnutím plnoletosti.
Následky neplnenia vyživovacej povinnosti a prekážky styku:
Pokiaľ otec určené výživné neplatí, môže mu vzniknúť aj trestná zodpovednosť, zanedbania povinnej výživy podľa § 207 Trestného zákona. Ak otec nemôže plniť výživné vo výške, akú mu určil súd, odporúča sa, aby na súd podal návrh na zníženie výživného, respektíve požiadal, aby mohol plniť výživné len v minimálnej výške.
Ak otec deti nevidel dlhšiu dobu a z rozsudku súdu vyplýva styk s maloletými, otec môže podať návrh na súdny výkon rozhodnutia v zmysle ustanovení Civilného mimosporového poriadku. Matke detí môže byť v uvedenom konaní uložená pokuta až 1000 € aj opakovane. Pokiaľ ide o zmenu priezviska maloletých, tu platí, že ide o podstatnú vec, o ktorej rozhodujú rodičia spoločne. Ak sa nedohodnú, na návrh niektorého z nich rozhodne súd.
Vzdanie sa otcovstva a premiestnenie dieťaťa:
Pokiaľ ide o vzdanie sa otcovstva a následné neplatenie výživného, právne to nie je možné. Zrušiť otcovstvo nie je možné v prípade, ak otec zapísaný v rodnom liste dieťaťa je skutočne biologickým otcom dieťaťa. Naše slovenské právo pozná inštitút zapretia otcovstva, avšak len za zákonom stanovených podmienok, ako už bolo popísané vyššie. V opačnom prípade, otcovstvo nie je možné zaprieť len tak, respektíve jednoducho sa ho vzdať.
Ak matka bráni v styku s dieťaťom, otec sa môže domáhať styku s dieťaťom priamo na súde. Ak súd o styku už rozhodoval, potom je možné podať návrh na výkon takéhoto rozhodnutia v časti styku. Súd disponuje nástrojmi, ako matku donútiť k odovzdaniu dieťaťa na styk s jeho otcom a ako styk vymôcť. Navyše je potrebné uviesť, že presťahovanie dieťaťa je podstatná vec, o ktorej rozhodujú rodičia spoločne. Ak sa nedohodnú, na návrh niektorého z nich rozhodne súd. Preto, ak sa matka po rozvode presťahovala s dieťaťom do iného štátu bez súhlasu otca dieťaťa, potom hovoríme o neoprávnenom premiestnení dieťaťa, tzv. únose dieťaťa druhým rodičom. V takomto prípade by potom bolo možné začať tzv. haagske konanie.
IX. Kontroverzné Aspekty a Kritika Súčasného Právneho Stav
Napriek jasne definovaným zákonným domnienkam otcovstva existujú aj diskutabilné body, ktoré nie sú na Slovensku jednoznačne vyriešené. Jedným z takýchto problémov je právo biologického (genetického) otca navrhovať určenie svojho otcovstva k dieťaťu podľa zákona o rodine, ktoré je v praxi a judikatúre (napr. Najvyššieho súdu SRe, sp. zn. 68/2018) vylúčené. Toto vylúčenie spôsobuje odmietnutie spravodlivosti a porušenie čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý garantuje právo na spravodlivý proces.
Dohovor o ľudských právach a základných slobodách a Dohovor OSN o právach dieťaťa vo svojich článkoch (čl. 7 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 Dohovoru) zabezpečuje právo na zachovanie vlastnej identity vrátane rodinných zväzkov. Ak by právny poriadok neposkytoval biologickému otcovi možnosť zaprieť otcovstvo právneho otca, t. j. manžela matky alebo toho, ktorý bol určený na základe súhlasného vyhlásenia rodičov, a ani možnosť nápravy takéhoto nežiaduceho stavu, dospeli by sme k odmietnutiu spravodlivosti. Z tohto pohľadu je kritika existujúcich časových lehôt na zapretie otcovstva relevantná, nakoľko môže obmedzovať biologického otca v uplatňovaní svojich práv. Prax Európskeho súdu pre ľudské práva (napríklad Kautzor proti Nemecku, sťažnosť č. 23332/94 a sťažnosť K. a T. proti Nemecku, sťažnosť č. 27110/95) naznačuje, že odmietnutie práva biologického otca napádať otcovstvo právneho otca môže byť v rozpore s právom na rešpektovanie rodinného života.
Tieto medzinárodné súvislosti poukazujú na potrebu neustáleho prehodnocovania a možného prispôsobovania vnútroštátnej legislatívy, aby bola zabezpečená plná ochrana práv všetkých zúčastnených strán, najmä dieťaťa, avšak bez nespravodlivého obmedzovania práv biologického otca.
tags: #nemanzelske #dieta #a #otcovstvo