Očkovanie predstavuje jeden z najvýznamnejších pokrokov v medicíne, ktorý zachránil a stále zachraňuje milióny ľudských životov. Jeho história na našom území je hlboko prepojená s vývojom zdravotníctva, pričom v období socialistického Československa (ČSSR) zohrávalo kľúčovú úlohu v prevencii infekčných ochorení a znižovaní detskej úmrtnosti. Tento systém, založený na povinnom očkovaní, zanechal trvalé dedičstvo, ktoré rezonuje dodnes. Hoci je prínos vakcinácie nespochybniteľný, v posledných rokoch sa otvárajú diskusie o jeho vylepšovaní, individualizácii a reakciách, ktoré môžu u detí po očkovaní nastať. Odborníci neustále pracujú na účinnejších a šetrnejších vakcínach, zatiaľ čo pediatri a imunológovia hľadajú spôsoby, ako optimalizovať očkovacie plány pre rizikové skupiny alebo deti s nečakanými reakciami.
Historické korene očkovania: Od pravých kiahní po socialistické Československo
Princíp očkovania a imunizácie má oveľa dlhšiu históriu, ako by sa zdalo. Už budhistickí mnísi pili hadí jed, aby získali imunitu proti hadiemu uštipnutiu. V 17. storočí si zas v Číne ľudia potierali kožu kravskými kiahňami. Verili, že ich to ochráni pred nakazením. Otcom modernej vakcinológie je britský praktický lekár Edward Jenner, ktorý spozoroval, že dojičky kráv, ktoré sa nakazili takzvanými kravskými kiahňami, boli odolné proti nákaze pravými kiahňami. Pravé kiahne boli spojené s vysokou úmrtnosťou. V roku 1796 Jenner zaočkoval 13-ročného chlapca vírusom kravských kiahní. Chlapec tak získal imunitu proti tomuto ochoreniu a očkovanie sa ukázalo ako vysoko efektívna metóda. V roku 1798 bola vyvinutá prvá vakcína proti kiahňam. V 18. a 19. storočí prebiehali systematické masové očkovania proti tomuto ochoreniu, ktoré viedli k jeho úplnému vymiznutiu v roku 1979.
História povinného očkovania na území Slovenska, ako uvádza Regionálny úrad verejného zdravotníctva Spišská Nová Ves, siaha do obdobia Rakúsko-Uhorska. Prvý zákon o povinnom očkovaní proti pravým kiahňam bol vydaný 9. júla 1836. Očkovanie sa vykonávalo raz ročne v každej obci a bolo považované za štátnu záležitosť. Zákon obsahoval aj sankcie za porušenie očkovacej povinnosti. Neskôr, v roku 1887, bola táto právna úprava novelizovaná a zaviedla povinnosť preočkovania detí, posúdenie úspešnosti očkovania lekárom a podmienenie školskej dochádzky predložením očkovacieho certifikátu. V prípade epidémií sa mohlo nariadiť povinné preočkovanie dospelých.
Po vzniku Československa v roku 1919 sa zaviedlo povinné očkovanie proti pravým kiahňam. Posledný prípad tohto ochorenia na území Slovenska bol nahlásený v roku 1924. Od roku 1980 sa očkovať prestalo, keďže Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) vyhlásila koniec výskytu tohto ochorenia na celom svete. Počas existencie vojnového Slovenského štátu bola zavedená zákonná očkovacia povinnosť voči záškrtu na základe zákona č. 71/1942 Sl.z. Neskôr, v roku 1927, nasledovalo očkovanie proti tetanu, ktoré sa stalo povinným v roku 1958. Proti záškrtu sa očkuje od roku 1942, povinným sa stalo o štyri roky neskôr.
Po druhej svetovej vojne a nástupe komunistického režimu v Československu došlo k zásadným zmenám v zdravotníctve, vrátane očkovania. V roku 1948 boli prijaté zákony č. 60/1948 Zb. o boji proti chorobám prenosným na ľudí a zákon č. 61/1948 Zb. o niektorých ochranných opatreniach proti tuberkulóze. Zdravotníctvo sa riadilo princípmi preventívnej orientácie, čo znamenalo dôraz na prevenciu pred infekčnými ochoreniami a kontrolu epidémií. Ďalšími zásadnými princípmi bola dostupnosť a bezplatnosť, kedy zdravotná starostlivosť, vrátane očkovania, bola bezplatná a dostupná pre všetkých občanov, a kontinuita starostlivosti, ktorá zabezpečovala spojitosť medzi podporou zdravia, liečbou a rehabilitáciou. Tieto princípy viedli k systematickému epidemiologickému monitoringu, systematickým zdravotným kontrolám u detí a rozsiahlym preventívnym opatreniam, vrátane povinného očkovania. Očkovanie novorodencov predstavovalo v Československu významný pilier socialistického zdravotníctva.
Priekopnícky boj proti chorobám v ČSSR: Detská obrna a pravé kiahne
Československo bolo priekopníkom v očkovaní proti detskej obrne. Česko-Slovensko bolo jedným z prvých štátov, kde vymizla detská obrna. V roku 1957 sa na našom území začalo prvé celonárodné očkovanie na svete proti tomuto ochoreniu. Používala sa Sabinova živá vakcína, ktorá zvyšovala hladinu protilátok v krvi a vytláčala vírusových pôvodcov choroby. Profesor Škovránek, ktorý bol v 60. rokoch hlavný hygienik a otec manžela pediatričky a imunologičky Jitky Škovránkovej, spoločne s virológmi rozhodol o plošnom očkovaní proti obrne. On rozhodol z úradnej moci. V roku 1960 vzal na seba zodpovednosť a rozhodol, že sa u nás ako v prvom štáte na svete zavedie plošné očkovanie živou vakcínou. Efekt bol neuveriteľný. Choroba, ktorá mrzačila deti, bola do roka preč. Bolo to veľmi účinná vakcína, ktorá nemá žiadne vedľajšie účinky, dokonca v nej nie sú ani soli hliníka. Detská obrna je závažná choroba a rozhodne by sa nemalo prestávať s plošným očkovaním.
Očkovanie v lekárňach bude možné najskôr na prelome rokov
Za najúčinnejším a originálnym nápadom, ako sa zbaviť zákerného, smrteľného ochorenia pravých kiahní, stál československý epidemiológ Karel Raška. Na pravé kiahne ešte v roku 1967 zomreli dva milióny ľudí a ďalších 15 miliónov bolo nakazených. Svet povedal dosť. Organizácia návrh o rok neskôr prijala, no išlo o vysoko ambiciózny plán - žiadnu chorobu v histórii sa predtým vykoreniť nepodarilo. Ak však má byť nejaká prvá, mali to byť pravé kiahne. A tak sa WHO pustila do boja. Potrebovali však peniaze, obrovské množstvo vakcín a skutočne nepriestrelné globálne úsilie. Prelom nastal v druhej polovici 60. rokov, keď WHO získala podporu od dvoch znenávidených krajín, ktoré boli uprostred studenej vojny - Sovietskeho zväzu a Spojených štátov amerických. Mladí lekári z Európy a USA sa plní ideálov vrhli do práce. Všetci snívali o svete, v ktorom by deti z rozvojových krajín masovo neumierali na infekčné choroby, a v ktorom by mal aj človek z chudobnejších pomerov šancu dožiť sa vyššieho veku. Tej sa chopil československý epidemiológ Karel Raška, ktorý sa ako zástupca východného bloku stal riaditeľom divízie infekčných chorôb WHO. Riaditeľ WHO si vybral práve Rašku, pretože vedel prečo. Raškov nápad fungoval. Vo svete ho nosili na rukách, ale doma mu hádzali polená pod nohy. Aj napriek všetkým svojim medicínskym úspechom ho komunisti vyhodili z epidemiologického ústavu, a to z jediného dôvodu. „Pátranie dokončené. Nezistené žiadne prípady. Somálsky nemocničný kuchár Ali Maow Maalin je posledným prípadom pravých kiahní na svete,“ znelo v telegrame, ktorý poslala 17. apríla 1978 kancelária Svetovej zdravotníckej organizácie (WHO).
Vývoj očkovacieho kalendára v Československu a súčasnosti
V ČSSR bol zavedený prísny očkovací kalendár, ktorý stanovoval povinné očkovania pre deti v určitom veku. Od roku 1953 sa Slováci povinne očkujú proti tuberkulóze. Očkovanie BCG vakcínou patrilo medzi prvé celoplošné očkovania. Československo bolo jednou z prvých krajín, ktoré začali očkovať proti TBC. Povinné očkovanie proti záškrtu bolo zavedené v roku 1946. V roku 1959 sa zaviedla povinnosť očkovania proti čiernemu kašľu a odvtedy na toto ochorenie nikto neumrel. Očkovanie proti čiernemu kašľu bolo povinné od roku 1959. Povinné očkovanie proti osýpkam, rubeole a mumpsu bolo zavedené v priebehu 20. storočia. Očkovanie proti tetanu sa stalo povinným v roku 1958. Povinné očkovanie proti vírusovej hepatitíde typu B sa zavádzalo postupne. Najskôr povinnosť zaočkovať sa udelili len zdravotníckym pracovníkom, od roku 1989 rizikovým skupinám a od roku 1998 sa povinne proti tomuto ochoreniu očkujú aj deti.
Povinné očkovanie v ČSSR prinieslo významné výsledky v znižovaní výskytu a úmrtnosti na infekčné ochorenia. Napríklad, vďaka očkovaniu proti detskej obrne sa Československo stalo jednou z prvých krajín, kde toto ochorenie vymizlo. Očkovanie proti záškrtu a čiernemu kašľu tiež výrazne znížilo úmrtnosť na tieto ochorenia. Dramatický pokles novorodeneckej úmrtnosti v päťdesiatych rokoch súvisel s výrazným nárastom dostupnosti zdravotnej starostlivosti a s celoplošným očkovaním. Hoci sa očkovací kalendár po roku 1989 zmenil a niektoré očkovania boli zrušené, základný princíp povinného očkovania zostal zachovaný. Úrad verejného zdravotníctva (ÚVZ) SR uvádza, že žiadna medicínska metóda nezachránila toľko životov na celom svete ako práve očkovanie. Pred objavením vakcín si infekčné choroby vyžiadali nespočetné množstvo obetí.
Diskusie a kontroverzie okolo očkovania hneď po narodení: Imunologický pohľad
V súčasnosti sa vedú diskusie o očkovaní, jeho bezpečnosti a optimálnych schémach. Pediatrička a imunologička Jitka Škovránková, ktorá pracuje v očkovacom centre vo Fakultnej nemocnici v Motole, špecializuje sa na očkovanie ťažko chorých detí, detí po chemoterapiách, transplantáciách a detí s autoimunitnými poruchami. Práve u nej sa tiež schádzajú rodičia s deťmi, ktoré mali naozaj neprimerané a vážne reakcie po bežnom očkovaní, a to aj deti, ktorých rodičia najskôr zaťato tvrdili, že po tej skúsenosti, ktorú majú, už dieťa očkovať nenechajú. S rodičmi však dlho hovorí a veľa vysvetľuje. Primárne má v starostlivosti deti so zníženou imunitou, ťažkých alergikov, reumatikov, onkologických pacientov, transplantovaných a deti po závažných chorobách, ktoré stratili vplyvom terapie odolnosť voči infekčným chorobám po predchádzajúcom očkovaní. Tieto deti očkujú v individuálnom režime, niektoré za určitých okolností nemožno očkovať vôbec.
Doktorka Škovránková zdôrazňuje, že nechce vyvolávať paniku, ale je potrebné hovoriť o vzácnych, ale existujúcich vážnych reakciách po očkovaní u dojčiat. Je to záležitosť, o ktorej odborníci veľmi nehovoria, skôr zaznieva z tábora tých, ktorí sú proti očkovaniu alebo majú pochybnosti o jeho bezpečnosti. Zdôrazňuje, že jej rozhovor nemá spochybniť očkovanie ako také, lebo očkovanie je jeden z pokrokov v medicíne, ktorý musíme podporovať. Iste, zachránilo a stále zachraňuje milióny ľudských životov. Ale mala by tu byť stále aj snaha o jeho vylepšovanie. Výskumníci tiež už niekoľko rokov pracujú na účinnejších a šetrnejších vakcínach. Čo jej však chýba, je snaha pediatrov o individualizované očkovacie plány pre niektoré deti s reakciami po očkovaní alebo pre rizikové skupiny.
Najzávažnejšie a naozaj vzácne reakcie po očkovaní sú takzvané encefalopatické reakcie - s kŕčmi a s poruchou vedomia. V posledných ôsmich rokoch pribudlo detí, ktoré po očkovaní vykazujú určitý regres psychomotorického vývoja, laicky povedané - vrátia sa vývojovo späť. Dôvodom je vzájomné ovplyvnenie nervového a imunitného systému potom, čo je imunita očkovaním stimulovaná. Môžu sa objaviť bezprostredné, ale aj oneskorené neurologické reakcie. Objaví sa zníženie svalového tonusu, zášklby tela alebo končatín, prepínanie do tvaru luku, alebo sa naopak utlmí spontánna hybnosť. Dieťa je zároveň veľmi plačlivé a mrzuté. Môže dôjsť k poruchám spánku alebo vokalizácie - dieťa si prestane pohmkávať. Alebo prestane reagovať na kontakt s matkou, prestane sa usmievať. Veľmi vzácne sa stretla s vážnymi encefalopatickými poruchami, s poruchou vedomia a kŕčmi. Môže sa stať, že očkovanie naštartuje prvé prejavy epilepsie, ale zdôrazňuje, že len v prípade, že už nejaká dispozícia k záchvatom u dieťaťa je. Výnimočne môže po očkovaní proti osýpkam dôjsť aj k zápalu mozgu, frekvencia sa však uvádza jeden prípad na milión očkovaných. Aj keď ide o zápal neinfekčný, vieme, že u takého dieťaťa sa môže naštartovať porucha správania, spánku a oneskoriť psychomotorický vývoj. Existujú totiž paralely medzi zápalom a neurologickými poruchami, a to najmä u malých dojčiat.
Tieto reakcie sa začali objavovať v čase, keď sa prestalo očkovať proti tuberkulóze. Doktorka Škovránková očkuje už štyridsaťpäť rokov a kým sa očkovalo proti tuberkulóze, nikdy sa s takými reakciami po očkovaní - ako pôvodnými vakcínami, tak i súčasnými hexavakcínami - nestretla. Od ukončenia povinného očkovania proti TBC sa reakcie začali vyskytovať. Ten mechanizmus je zložitý, ale vysvetľuje ho tak, že po očkovaní hexavakcínou sa navodí protilátková, ale aj bunková imunita, no prevažuje takzvaná protilátková odpoveď. U detí, ktoré boli ako novorodeniatka očkované proti tuberkulóze, sa naopak navodí výhradne bunková imunitná odpoveď, ktorá pretrváva dlho po zahojení reakcie. Tieto imunitné produkty sa po oboch očkovaniach vzájomne ovplyvňujú a vo svojom dôsledku utlmia neprimerané reakcie po hexavakcíne. TBC vakcína stimuluje takzvanú bunkovú imunitu, zvyšuje tak ich odolnosť proti vírusom a zmierňuje alergické reakcie alebo výsev ekzémov. Pritom je šokujúce, že choroba tuberkulóza ročne prepukne u desiatich miliónov ľudí a dva milióny na komplikácie v súvislosti s tuberkulózou alebo na jej následky ročne zomrú. Človeka až udivuje, že sa s očkovaním prestalo. Choroba sa ďalej šíri v súvislosti s otvoreným svetom a migráciou, aj u nás počty prípadov porastú. Doktorka Škovránková je presvedčená, že by sa malo očkovať hneď, aj tou starou vakcínou, pričom vakcinológovia však chcú počkať až na novú generáciu vakcín. Teraz sa po narodení očkujú len deti rizikových skupín, napríklad prisťahovalcov z Ukrajiny, kde je tuberkulóza hojnejšia.
Ďalšou diskutovanou témou sú soli hliníka, ktoré sa v mnohých vakcínach používajú, pretože zvyšujú účinok očkovacej látky. V jednotlivých vakcínach je prísne kontrolované množstvo, vysoko podlimitné, čo sa týka toxikologických účinkov, lenže porcie hliníka sa sčítajú. Asi právom sa niektorí ľudia pýtajú, či nie je riskantné, keď dostane dojča v priebehu pár mesiacov niekoľko dávok vakcín s hliníkom, do toho prijíma hliník prirodzene v materskom mlieku alebo v sunare, alebo z prostredia. Na to sú rôzne názory. Hliník má určité toxické vlastnosti, zložito sa metabolizuje, v rôznych tkanivách v podobe organických zlúčenín aj ako soľ. Môže sa potom dostať aj do mozgového tkaniva. Opäť platí, že menej valentné vakcíny boli šetrnejšie aj v dávkovaní hliníka, pri väčšom rozstupe vakcín sa tiež stihne odbúrať, skôr než príde ďalšia dávka. Stále platí, že všeobecné výhody vakcinácie ďalekosiahlo prevažujú nad negatívnymi účinkami.
Je potrebné vyvrátiť aj stále dookola opakovaný, mnohokrát vyvrátený mýtus o vzniku autizmu u detí po očkovaní. Doktorka Škovránková si nepamätá na jediný prípad, že by niekto prišiel čo i len s podozrením, že z jeho dieťaťa po očkovaní MMR vakcínou v ich ambulancii je autista. Na autizmus musí byť dispozícia; ako je pri niektorých typoch autizmu uvedené v literatúre, ide o autoimunitný zápal v centrálnom nervovom systéme. Nevznikne teda očkovaním. Autizmus môže spustiť napríklad ťažká vírusová infekcia - spomína si na prípad, keď sa po osýpkovej vakcíne u autistického dieťaťa zhoršili prejavy autizmu, ale nikdy sa nikto autistom nestal v dôsledku očkovania.
Súčasný očkovací kalendár na Slovensku a konkrétne vakcíny
Očkovací kalendár bol vypracovaný v súlade s § 5 zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a v súlade s vyhláškou Ministerstva zdravotníctva SR č. 585/2008 Z. z. Očkovací kalendár na Slovensku je zostavovaný epidemiológmi na základe vedeckých dôkazov a dlhoročných skúseností. Je za tým dlhodobá, systematická, odborná práca mnohých odborníkov, ktorú však nie je vidieť. V prvom rade je potrebné rozlišovať medzi povinným očkovaním, ktoré je plne hradené zo zdravotného poistenia, a nepovinným, na ktoré si dopláca rodič. Základné očkovanie detí by malo byť ukončené do dovŕšenia roka a pol. Nie je ničím ojedinelým, ak vám lekár očkovanie posunie z dôvodu choroby. V tomto období by malo vaše dieťa absolvovať očkovanie 3 typmi vakcín (hexavalentnou, pneumokokovou a MMR vakcínou). Hexavalentnou a pneumokokovou vakcínou sa môže očkovať súčasne, teda pri jednej návšteve pediatra, alebo sa dá toto očkovanie rozdeliť. V prvom roku sa nimi očkuje celkom trikrát.
Hexavalentná vakcína obsahuje ochranu proti šiestim chorobám: záškrt, tetanus, čierny kašeľ, Haemophilus influenzae typu B (Hib), detská obrna a vírusová hepatitída typu B. Očkovanie hexavakcínou sa vykonáva tromi dávkami v 3., 5. a 11. mesiaci života, pričom prvá dávka sa podá najskôr v prvom dni desiateho týždňa života vzhľadom na aktuálnu epidemiologickú situáciu vo výskyte čierneho kašľa.
- Záškrt - zapríčiňuje hrubé povlaky v hrdle, ktoré môžu mať za následok sťažené dýchanie a môže viesť až k uduseniu.
- Tetanus - spôsobuje bolestivé napnutie svalstva, zvyčajne na celom tele. Dôsledkom býva stuhnutie žuvacích svalov, pacienti nemôžu otvoriť ústa a nemôžu ani prehĺtať. Ochorenie neprežije takmer polovica chorých. Preočkovať by sme sa mali dať každých 15 rokov.
- Čierny kašeľ - spôsobuje záchvaty kašľa a hlavne malým deťom robí problémy pri jedení a pití. V dojčenskom veku vznikajú pod vplyvom tejto choroby poruchy dýchania. Záchvaty kašľa môžu trvať mnoho týždňov. Očkuje sa DTaP, čo je bezpečnejšia verzia staršej očkovacej látky nazývanej DTP. Základné očkovanie sa skladá z troch dávok, ktoré dieťa dostane v treťom, piatom a jedenástom mesiaci života. Neskôr sa očkuje ešte raz v 6. roku života, to už sa podávajú 3 zložky samostatne v jednej vakcíne spolu s očkovacou látkou proti detskej obrne (štyri zložky). Ku koncu školskej povinnej dochádzky sa ešte raz očkuje (preočkovanie). Očkovacia látka má iné koncentrácie jednotlivých zložiek, preto sa aj označuje dTaP (má menej látky proti diftérii). Na Slovensku od začiatku roka evidujeme 390 prípadov čierneho kašľa, v susedných Čechách je to až 880 prípadov. Prekonanie ochorenia ani očkovanie v detskom veku dlhodobo nechránia. Ochorenie najťažšie prebieha u neočkovaných. Najmladšie deti ohrozuje na živote. Tieto deti ešte nie sú chránené kompletným očkovaním tromi dávkami a ako zisťujeme, veľa z nich nedostalo ani jednu dávku, hoci by už mali. V USA zaviedli plošné očkovanie tehotných žien, aby chránili novorodencov pred čiernym kašľom. Matka prenesie protilátky svojmu dieťaťu a ochránime tak nielen matku, ale aj jej dieťa. Očkovacia látka je neživá a pre tehotné ženy bezpečná.
- Haemophilus influenzae typu B (Hib) - Ochorenie spôsobené baktériou Hib bolo pred zavedením očkovania u detí do 5 rokov najčastejšou príčinou hnisavého zápalu mozgových blán - tzv. purulentnej meningitídy. Spôsobovalo tiež opuch v hrdle s rizikom udusenia a bolo príčinou zápalov pľúc, uší, infekcií kĺbov, kostí a vnútrosrdcovej blany. Hemofilová zložka je súčasťou viaczložkovej hexavalentnej vakcíny, preto sa očkuje v 3., 5. a 11. alebo 12. mesiaci. Po očkovaní izolovanou vakcínou proti hemofilovej infekcii sa vyskytujú mierne reakcie u menšej časti dojčiat. Ide väčšinou o začervenanie, zvýšenú teplotu alebo opuch v mieste vpichu. Zriedkavo sa objaví horúčka.
- Detská obrna (Poliomyelitída) - Ochorenie, ktoré spôsobujú vírusy. Do organizmu sa dostávajú nakazenou stravou, vodou a následne tráviacim traktom. Vo väčšine prípadov takáto prítomnosť vírusu v tele človeka prebieha bez príznakov, nejde teda o ochorenie. V niektorých prípadoch však môže vírus obrny zapríčiniť trvalé ochrnutie nôh alebo rúk. Infekcia môže byť aj smrteľná, ak postihne dýchacie svaly. V minulosti sa deti očkovali vakcínou v kvapkách, ktorá sa podávala lyžičkou do úst. Preto sa nazývala aj orálna poliovakcína. Očkovalo sa kampaňovito, osobitne len v dvoch jarných mesiacoch (marec a máj). Táto orálna poliovakcína obsahovala oslabené vírusy a na Slovensku sa už nepoužíva. V súčasnosti sa používa moderná neživá inaktivovaná poliovakcína, ktorá sa podáva v injekčnej forme a u nás je súčasťou hexavakcíny. Dostupná je aj samostatná poliovakcína a poliovakcína v kombinácii so zložkami proti iným ochoreniam. Inaktivovaná poliovakcína je súčasťou vakcíny proti ďalším ochoreniam, preto sa očkuje v 3., 5. a 11. alebo v 12. mesiaci života. Neskôr sa ešte preočkuje, zvyčajne pred nástupom do školy a pred ukončením školskej dochádzky, spolu s vakcínou DTaP. U niektorých detí vznikne malé začervenanie v mieste vpichu, ktoré môže byť bolestivé.
- Vírusová hepatitída typu B (Žltačka B) - Žltačka je inak povedané infekčný zápal pečene. Spôsobuje ho vírus hepatitídy typu B. Inkubačná doba ochorenia, teda čas od nakazenia po prvé prejavy choroby, je veľmi dlhá. Trvá 50 až 180 dní. Vírus sa medzi ľuďmi prenáša krvou, sexuálnym stykom, krvnými derivátmi alebo telesnými tekutinami. Medzi najčastejšie druhy prenosu patrí infikovanie injekčnou ihlou alebo striekačkou, ktorú si požičiavajú narkomani, ihly používané pri tetovaní, ak nie sú jednorazové, či piercingu. K nákaze stačí minimálne aj voľným okom neviditeľné množstvo krvi. Choroba sa môže preniesť aj počas pôrodu z matky na novorodenca, pri pohlavnom styku alebo pri intímnom kontakte v rodine. Vírus je veľmi odolný a veľmi dlho prežíva. Ochorenie má zvyčajne mierne prejavy. Pacienti sa sťažujú na bolesti kĺbov alebo výskyt vyrážky. Zvyčajne sa nakazenie odhalí až pri vyšetrení krvi, kedy sa zistia vyššie hodnoty pečeňových enzýmov a ochorenie sa potvrdí špeciálnym vyšetrením. Hepatitída typu B je nebezpečná najmä preto, že často prebieha nepoznane a dlhšiu dobu. Prechádza do chronicity, čím ohrozuje pacienta. Výsledkom môže byť stvrdnutie - cirhóza pečene s možným vznikom nádoru. S očkovaním sa na našom území začalo už v roku 1987, ako prví sa očkovali zdravotnícki pracovníci, študenti zdravotníckych škôl a pacienti z rizikových skupín. V súčasnosti patrí očkovanie medzi povinné očkovanie u dojčiat, je súčasťou hexavalentnej vakcíny a preto sa očkuje v 3., 5. a 11. alebo 12. mesiaci života dieťaťa. Očkovanie dojčiat proti žltačke B vzbudzuje mnoho otázok. Podľa doktorky Škovránkovej pri súčasnej epidemiologickej situácii je povinné očkovanie proti hepatitíde B v dojčenskom veku nadbytočné. Aj jeho účinnosť je lepšia pri očkovaní v neskoršom veku. Kvalitnejšia imunologická odpoveď na toto očkovanie je v piatich - šiestich rokoch. Bola by za, aby sa hexavakcína zmenila na povinnú pentavakcínu bez zložky žltačky, alebo tetravakcínu (tetanus, čierny kašeľ, záškrt, hemofil), ku ktorej by sa doočkovávala obrna. Žltačku by pokojne nechala na neskôr.
Pneumokokové invazívne ochorenia: Sú najčastejšou príčinou závažných infekcií a aj úmrtí na infekciu u detí v prvých rokoch života. Baktéria pneumokoka spôsobuje život ohrozujúce infekcie ako hnisavý zápal mozgových blán, celkovú otravu krvi a závažné ochorenia ako sú zápaly pľúc a hnisavé zápaly stredného ucha. Proti pneumokokom sa deti plošne očkujú od roku 2009. Dovtedy toto očkovanie nebolo plne hradené poisťovňami a očkované boli len deti s poruchami imunity a na žiadosť rodičov. Pneumokok môže zanechať na chorom vážne trvalé následky. Najzávažnejšie je nervové poškodenie s porušeným vývojom dieťaťa a poškodenie zmyslových orgánov. Pneumokoky sú zároveň najčastejšou príčinou množstva bežných bakteriálnych infekcií. Pre deti do 5 rokov (10-valentná), resp. do 17 rokov (13-valentná) sú určené konjugované pneumokokové vakcíny. Tento typ vakcíny vzniká spojením (konjugáciou) dvoch zložiek - polysacharidu pneumokoka a bielkovinového nosiča. Takáto vakcína je schopná vyvolať silnejšiu imunitnú odpoveď a zároveň je účinná už u najmenších detí. U detí s vysokým rizikom pneumokokovej infekcie po 2. roku života sa môže použiť pneumokoková polysacharidová vakcína, pričom tvorba protilátok medzi 2. a 5. rokom je slabšia. Plošné očkovanie proti pneumokokom u dojčiat sa vykonáva konjugovanou pneumokokovou vakcínou v schéme podľa platného očkovacieho kalendára. Ideálne je očkovanie zároveň s očkovaním hexavakcínou v 3. (4.), 5. (6.) a 11. (12.) mesiaci. Očkovanie detí starších ako jeden rok sa vykonáva schémou očkovania, ktorá zodpovedá príslušnému veku. 13-valentná vakcína je schválená pre očkovanie detí do 17 rokov veku a dospelých nad 50 rokov, 10-valentná vakcína pre očkovanie detí do 5 rokov veku. Preočkovanie po realizácii schválenej schémy očkovania nie je potrebné. Rodičia majú v rámci povinného očkovania proti pneumokokom na výber z 2 vakcín. 10-valentná vakcína chráni proti 10 typom pneumokoka a je bez doplatku.
MMR vakcína - chráni proti osýpkam, mumpsu a ružienke. Od 1. januára 2020 sa na základe Imunologického prehľadu z roku 2018 menilo povinné pravidelné očkovanie detí proti osýpkam, mumpsu a ružienke (MMR). Po novom sa preočkovanie MMR vakcínou presunie z 11. roku do 5. roku života. Deti narodené od 1. 1. 2010 do 31. 12. 2015 sa budú druhou dávkou MMR vakcíny očkovať v 11. roku života, tie neskôr narodené už v 5. Osýpky, ktoré sú po rokoch, čo o nich nebolo počuť, na vzostupe, možno sa blížime aj k počiatku epidémie. Je lepšie nechať sa zaočkovať. Dospelí sa očkujú spravidla po kontrole protilátok. Vraj však nie sú k dispozícii monovakcíny, iba trojvakcíny osýpky - mumps - rubeola. Za reakciu je zodpovedná len osýpková zložka. A imunita proti rubeole a mumpsu sa tiež hodí. Aj tá časom vymizne. Osýpky vedia byť veľmi škaredá choroba, keď máme k dispozícii ochranu, je dobré ju využiť.
V dospelosti je povinné preočkovanie proti tetanu a záškrtu každých 10 až 15 rokov hradené zo zdravotného poistenia. Na Slovensku je registrovaná očkovacia látka, v ktorej sa nachádzajú všetky tri zložky. Bolo by dobré, keby poisťovne hradili preočkovanie proti všetkým trom chorobám (vrátane čierneho kašľa). V Nemecku sa rozhodli plošne preočkovať všetkých dospelých.
V súčasnosti je trend nezvádzať ďalšie povinné očkovania, ale umožniť očkovanie tým, že ho uhradí zdravotná poisťovňa. Tak je to v súčasnosti s očkovaním proti ľudskému papilomavírusu (HPV), ktorý je zodpovedný za viac druhov rakoviny, najmä však za rakovinu krčka maternice u žien. V štátoch, ktoré masívne očkovali ihneď po sprístupnení očkovacej látky proti HPV, majú už dnes výrazný pokles tohto ochorenia. A pritom každé ochorenie na rakovinu spôsobenú ľudským papilomavírusom je veľká ľudská tragédia a predstavuje nemalé finančné náklady na liečbu, ktoré mohli byť použité inde. Na Slovensku však bude veľmi dlho trvať, kým dospejeme k takému uvedomeniu v celej populácii. Odporúčané očkovanie hradené ZP proti infekciám, ktoré sú spôsobené humánnymi papilomavírusmi, sa aplikuje v 13. roku veku. Catch-up očkovanie proti infekciám, ktoré sú spôsobené humánnymi papilomavírusmi, sa môže aplikovať adolescentom v 14. a 15. roku veku (13-ročným a 14-ročným adolescentom), pokiaľ boli prekážkou očkovania v 13. roku.
Všetky ochorenia, proti ktorým sa u nás povinne aj nepovinne očkuje, sú závažné. Ak by neboli, nikto by proti nim nevyvíjal očkovaciu látku. Existujú presné pravidlá, aká pauza by mala byť medzi očkovaniami, ktoré závisia od toho, aká očkovacia látka sa aplikuje. Ak máme časový stres, napríklad cestujeme, tak sa podávajú súčasne, každá do iného ramena.
Praktické aspekty a odporúčania pre rodičov
Strach o zdravie svojich detí vrátane strachu z očkovania je prirodzený a v tomto ohľade je potrebné chápať každého rodiča. Robia úžasnú prácu, ktorú spoločnosť nedoceňuje. S rodičmi treba komunikovať s porozumením a pravdivo. Pediater môže zavolať do očkovacieho centra a poradiť sa, k tomu by ho mali rodičia prinútiť. Ak bola reakcia závažnejšia a situácia si to naozaj vyžaduje, vtedy dieťa preberieme, prípadne deťom z Moravy odporučíme konzultáciu v brnenskom očkovacom centre. Štatistiky reakcií na očkovanie nie sú, do centra sa dostane tak jeden-dva prípady za 14 dní. SÚKL (Štátny ústav pre kontrolu liečiv) je zodpovedný za informovanie o reakciách po liekoch, teda aj vakcínach, a sľúbili publikovať informácie.
Očkovanie všeobecne vyvoláva zápalovú reakciu, tá je - do istej miery - prirodzená. Keď však niektoré z príznakov pretrvávajú dlhšie ako týždeň alebo sú veľmi intenzívne (vysoké teploty), prípadne sa zmení správanie dieťaťa, potom sa odporúča konzultovať reakciu s pediatrom a s ďalšou dávkou vakcíny počkať. Očkovať najskôr o 3 až 6 mesiacov, a to iba štvorzložkovou vakcínou, teda len tetanus, záškrt, čierny kašeľ a hemofil (niekedy je lepšie dokonca vynechať aj zložku čierneho kašľa a záškrtu).
Na opatrnejšom postupe, najlepšie na preventívnom rozložení vakcín, by sa mal rodič s pediatrom dohovoriť pri dieťati, ktorého starší súrodenec prekonal nejaké vážnejšie alebo pretrvávajúce reakcie (nejde o deň - dva mierne zvýšenej teploty či hnevu, to je normálne a neexistuje dôvod na obavy). Opatrnosť sa odporúča tiež u detí rodičov, ktorí majú obaja ťažké alergie alebo autoimunitné systémové ochorenie. Rozhodne netreba vyvolávať žiadnu paniku, opakuje sa, že sa to týka desiatok detí, ale nemôžeme sa tváriť, že je jedno, že nejaké deti takéto reakcie majú. Rodičom sa hovorí len pravda. A nakoniec odchádzajú s naočkovanými deťmi, pretože im je vysvetlený dôvod aj mechanizmus vzniku reakcie. Niekedy sa dohodne napríklad len na tom najnutnejšom, ale väčšinou to prijmú. Deti sa nenaočkujú len mimoriadne v prípadoch, keď sú na to naozaj závažné dôvody a očkovanie by dieťa ohrozilo. Deti, ktoré nemôžu byť očkované, chráni práve tá povestná zaočkovanosť populácie. Je to zásadný argument za plošné očkovanie, nemožno proti nemu nijako namietať, okrem záujmov osobných. A asi je prirodzené, že rodičia sa boja predovšetkým o svoje dieťa. Občas sa zdá, že rétorika niektorých vakcinológov či epidemiológov je vyhrotená - že každého, kto má napríklad len otázky k zákonnej povinnosti očkovať alebo sa bojí, že jeho dieťa je oslabené a mohlo by reagovať neadekvátne, alebo volá po rozložení vakcín, dávajú do jedného vreca s militantnými a nebezpečnými antivax aktivistami. Alebo majú tendenciu tieto hlasy zľahčovať, niekedy zosmiešňovať. Je však dôležité s ľuďmi hovoriť. Neútočiť na nich, nezosmiešňovať ich, ale vysvetľovať. Čím viac pediatrov bude ochotných s rodičmi o vakcinácii hovoriť a čím viac sa budú v tejto problematike vzdelávať, tým lepšie.
Kolektívna imunita alebo ochrana sa rada vysvetľuje na osýpkach. Osýpky sú vysoko nákazlivé ochorenie. Osýpky spôsobuje vírus a ten pre svoj život potrebuje iný živý organizmus, vo vonkajšom prostredí zahynie. Ak však príde medzi ľudí, ktorí sú z väčšej časti odolní, teda očkovaní, nedarí sa mu a hynie. V poslednom desaťročí sa zaočkovanosť postupne znižuje. Očkovanie odmietajú najmä rodičia detí. Tých dôvodov je viac. Mnohé ochorenia vďaka očkovaniu už nepoznáme, a preto ich nevnímame ako hrozbu. Druhou príčinou sú rôzne hoaxy a vyvolávanie strachu z očkovania. Preventívne opatrenia, akým je aj očkovanie, je vždy výhodnejšie prijímať ešte predtým, ako sa „niečo stane“. To je prvý krok. Druhý je zabezpečiť dostatok očkovacej látky. A ďalším krokom je informovať vhodným spôsobom verejnosť a aktivizovať všeobecných lekárov pre dospelých. Mnohým ľuďom sa nepáčia postihy za neočkovanie a fakt, že povinných očkovaní je toľko. V mnohých krajinách je prístup k očkovaniu voľnejší a zaočkovanosť je tiež dobrá. Tu skôr počujeme, že keď sa to zvoľní, ľudia sa na to vykašlú. V niektorých krajinách to majú urobené tak, že rodičia zodpovedajú zo zákona za to, že dieťa bude v určitom veku očkované na určité konkrétne choroby, a je to flexibilné podľa aktuálnej epidemiologickej situácie. Zmysel má povinné očkovanie proti tetanu, ale povinné očkovanie proti obrne a hepatitíde B v dojčenskom veku mi pripadá pri súčasnej epidemiologickej situácii nadbytočné. Plošne hradené očkovanie áno, ale nie povinné. Povinné má byť len to, čo je hrozba.
Odmietnutie povinného očkovania sa berie ako priestupok, za ktorý rodičia zaplatia pokutu. Je na dohode medzi detským lekárom a rodičom, ktoré z nasledujúcich odporúčaných očkovaní s dieťaťom absolvovať. Každé očkovanie má svoje špecifiká, preto sa o nich vždy poraďte so svojim pediatrom. Napríklad pri chrípke je potrebné absolvovať očkovanie každoročne pred chrípkovou sezónou, nakoľko sa každý rok vyvíja nová vakcína, a to v závislosti od toho, aké typy vírusov v danej sezóne cirkulujú vo svete. Ak sa rozhodnete pre očkovanie proti kiahňam, spýtajte sa detského lekára na možnosť zaočkovať dieťa v rámci MMR očkovania. Nemuselo by tak absolvovať dve očkovania (MMR a proti kiahňam), ale by bolo pichnuté len raz tzv. MMRV vakcínou. Očkovacie látky môžu vyrábať rôzni výrobcovia, preto sa pripravte aj na to, že vám dá lekár pravdepodobne na výber medzi viacerými vakcínami. Rozdiel medzi nimi môže byť nielen v cene, ale aj v počte dávok (koľkokrát sa očkuje vakcínou), či v šírke ochrany. Pokiaľ sa rozhodnete pre niektoré z odporúčaných očkovaní, skúste sa informovať vo svojej zdravotnej poisťovni na možnosť preplatenia očkovacej látky.
tags: #ockovanie #hned #po #narodeni #cssr