Oľga Džupinková, známa tvár slovenského éteru a aktívna propagátorka rusínskej kultúry, stelesňuje modernú ženu, ktorá s hrdosťou nesie svoje korene a delí sa o ne s celým svetom. Jej životná cesta je príbehom o spojení tradície a modernity, o láske k rodine a o snahe zachovať a šíriť bohatstvo rusínskeho dedičstva prostredníctvom jedla, hudby a slova. Od moderátorského mikrofónu v Rádiu Expres až po kuchárske umenie, ktoré zachytila v knižnej podobe, Oľga Džupinková je neúnavnou ambasadorkou rusínskej identity. Hrdá reprezentantka rusínskej národnosti v posledných rokoch vytiahla do sveta tie najlepšie recepty rusínskej kuchyne. Pomáha rusínskym speváčkam vydávať cédečka a organizuje zážitkové večere s tradičným rusínskym menu.
Korene v obci Pichne a rodinné putá
Oľga Džupinková je rodená Rusínka, pochádza z rusínskej obce Pichne, kde tradície a rodinné putá zohrávajú kľúčovú úlohu. V jej spomienkach sa vynára obraz pohostinnosti, ktorý je typický pre východné Slovensko a obzvlášť pre rusínske rodiny. Už v detstve, v obci Pichne, kde sa všetci poznajú, sa formovali jej silné väzby na komunitu a tradície. Oľga spomína, že od šiestich rokov chodila do Sniny na základnú školu o 6.50 h autobusom, bola vždy na prvej zastávke a autobus zbieral ľudí po celej dedine, pričom boli v ňom všetky deti z dediny. Toto spoločné zdieľanie každodenného života posilňovalo pocit spolupatričnosti, či už cez cerkev, čo je rusínsky výraz pre kostol, alebo prostredníctvom spoločných zážitkov.
Rusínska pohostinnosť, tak hlboko zakorenená v kultúre, sa prejavuje v každom dome, najmä pri návštevách. Keď príde návšteva, stoly sa prehýbajú pod tradičnými jedlami, a neopovážite sa odísť, kým nezjete minimálne polovicu. Ako sama Oľga hovorí, táto tradícia je pre jej rodinu prirodzená: „U nás je to tak, že keď prišla návšteva, tak sme nikdy neotvárali tyčinky a čipsy. U nás keď príde návšteva, tak sa buď rýchlo upečie koláč, alebo už je upečené a niečo sa uvarí.“ Tento zvyk nie je len prejavom pohostinnosti, ale aj lásky a starostlivosti o blízkych. Na stole práve pristál na privítanie jemný jablkový koláč, čo je typické pre takéto stretnutia. O pohostení sa hovorí ako o typickej črte východného Slovenska, a Oľga si myslí, že v tomto sú si všetci podobní, pretože či prišli k starým rodičom, či inej rodine, vždy bolo niečo nachystané. Nie je to aj o tom, že sa tešíte, že niekto prišiel? Oľga spomína: „Ty si ma dnes čakala na balkóne, nemusela som sa doklopávať.“ Dôležitou súčasťou týchto stretnutí je aj prítomnosť jej mamy, ktorá práve vytvára v kuchyni magické diela. Nevie, či je to východniarske alebo rusínske, ale cíti tam to, ako sa to hovorí… lásku a starostlivosť.
Rozdiel medzi mestským a dedinským životom vníma Oľga veľmi citlivo. Hovorí, že žije v Bratislave a tam majú veľa aktivít. Chodia na večere, workshopy, na kultúru. Doma varia menej. Na dedine, kde nie je toľko kultúrneho a spoločenského vyžitia, fakt, že niekto príde na návštevu, je spoločenskou udalosťou. Boli časy, keď v ich obývačke stolovalo spolu 30 ľudí, čo svedčí o bohatom spoločenskom živote na vidieku. S Oľgou Džupinkovou sa môžeme vydať na road-trip, spoznávať jej rodinu, korene a ich príbehy, vrátane „banduriek“ od jej 94-ročnej „babči“, úžasných koláčov a bazového sirupu jej mamy. Tieto zážitky a tradície sú pre ňu neoceniteľným dedičstvom.
Viera ako pilier rusínskej identity
Vierovyznanie je veľkou súčasťou ľudí, nielen Rusínov, ale celkovo ľudí na dedine. Vyrastala v pravoslávnej rodine, kde viera zohrávala dôležitú úlohu. Hoci dnes žije v Bratislave a jej návštevy východu sú menej časté, na svoje korene nezabúda. „Vyrastala som v pravoslávnej rodine, a keď som ešte bývala na dedine a chodila do školy, chodievala som pravidelne každú nedeľu do chrámu,“ spomína. Toto svedčí o hlboko zakorenených náboženských zvykoch. Iné to však bolo pred 20 rokmi, dnes je to tiež iné. Ľudia tým až tak nežijú. Do chrámu chodia, ale je ich menej. Aj jej babka si to všimla. Oľga sama sa veľmi nezúčastňuje, lebo chodí na východ menej. Hovorí, že viera je viazaná viac na východ, odkiaľ pochádza. Ako rodina sú silno veriaci. „Ja sa tým netajím, že som veriaci človek, ale je pravda, že nechodievam každý týždeň do chrámu,“ úprimne priznáva.
Táto silná väzba na vieru sa odzrkadľuje aj v jej knihe o rusínskej kuchyni. Keď sa s niekým baví o knihe Mamina rusínska kuchyňa a pýta sa jej, prečo sa kniha začína vianočnou kapitolou, tak povie, že Rusíni sú pravoslávneho vierovyznania a dodržiavajú sviatky podľa starého Juliánskeho kalendára. Práve preto začínajú Vianocami, čo je 6. januára. K týmto témam sa dostane viac-menej v každom rozhovore. Vždy to spomenie. Nerobí to cielene, ale vždy hovorí, že pre ňu je to tak prirodzené. Okrem Vianoc sú v knihe zahrnuté aj recepty, ktoré sa varia počas Veľkej noci, vrátane tradičnej veľkonočnej pasky a domácich klobások. Tieto sviatočné jedlá sú neoddeliteľnou súčasťou rusínskeho kalendára a duchovného života, pričom starý Juliánsky kalendár má pre mnohých Rusínov stále veľký význam a je symbolom ich kultúrnej odlišnosti.
Kodifikácia jazyka a štatistiky menšiny
Rusíni na Slovensku predstavujú dôležitú národnostnú menšinu s bohatou kultúrou a vlastným jazykom. Po sčítaní obyvateľstva v roku 2021 sú štvrtou najpočetnejšou národnostnou menšinou na Slovensku. K rusínskej národnosti sa prihlásilo spolu 63 556 ľudí. K rusínskej národnosti ako jedinej sa prihlásilo 23 746 ľudí, zatiaľ čo ďalších 39 810 obyvateľov si ju uviedlo ako svoju druhú národnosť. Rusínsky jazyk si ako svoj materinský uviedlo 38 679 obyvateľov Slovenska.
Na Slovensku je kodifikovaný Rusínsky jazyk. Ide o významný míľnik v histórii rusínskej komunity, keď v Bratislave slávnostne predniesli deklaráciu o kodifikácii 27. januára 1995. Táto udalosť bola kľúčová pre zachovanie a rozvoj rusínskeho jazyka. Dnes sa rusínsky jazyk študuje na Ústave rusínskeho jazyka a kultúry na Prešovskej univerzite v Prešove. Oľga Džupinková oslovila na spoluprácu práve tento ústav, konkrétne doc. PhDr. Annu Pliškovú, PhD. a PhDr. Kvetoslavu Koporovú, PhD., ktoré pomohli s prekladom jej knihy do rusínčiny a angličtiny, čím výrazne prispeli k šíreniu rusínskej kultúry a jazyka aj do zahraničia. Snaha zachovať tatarčané pirohy či holubky pre ďalšie generácie je tak spojená aj s uchovaním jazyka, ktorý je nositeľom kultúrneho dedičstva.
„Mamina rusínska kuchyňa“: Kniha, ktorá oživuje tradície
Jedným z najvýznamnejších projektov Oľgy Džupinkovej je kniha „Mamina rusínska kuchyňa“, na ktorej spolupracovala so svojou mamou a priateľom Petrom Šuchtárom. Táto kniha, vydaná v roku 2018, nie je len zbierkou receptov, ale skutočným svedectvom o rusínskej kultúre a rodinných tradíciách. Oľga Džupinková píše v tejto unikátnej trojjazyčnej knihe (slovenčina, rusínčina, angličtina) o rusínskych zvykoch, tradíciách a jedlách vo svojej rodine. Autori knihy Mamina rusínska kuchyňa sú zľava Oľga Džupinková ml., Oľga Džupinková st. a Peter Šuchtár, ktorý miluje dizajn a dobré jedlo a významne sa podieľal na vizuálnej stránke knihy. Celý tím profesionálov to spoločne pripravil, navaril, odfotil, preložil a aj všetko zjedol, čo svedčí o hlbokom osobnom vklade každého z nich.
Zrodenie kulinárskeho diela
Nápad na vznik tejto výnimočnej knihy sa zrodil z rozhovorov s priateľmi, ktorí obdivovali tradičné jedlá jej mamy, podávané v obci Pichne. Prišli večer domov do Pichní, sedeli pri stole, otec otvoril fľašu domácej, nalial chlapcom a Oľgina mama začala nosiť: hrniec s uvareným borščom, tatarčané pirohy, holubky. Na druhý deň sa zobudili, išli na nejakú vychádzku, prišli na večeru a zase: teraz mali iný druh pirohov, gugeľ, mačanku a tak ďalej. Chlapci sa začali pýtať, prečo také nejedia v Bratislave. Tak sa na tom smiali a chalani hovorili: „Pani Džupinková, mali by ste prísť do Bratislavy robiť kurz pirohov a my tam budeme chodiť, my to predáme.“ Mama sa vtedy zasmiala a povedala: „Jooj, chlopci, srandu si robte.“ Vtipné je, že teraz tie kurzy robí Oľga.
„Povedali sme si, že to vydáme sami. Začali sme na tom pracovať popri práci, vo svojom voľnom čase,“ spomína Oľga na začiatky. Nešlo ani tak o to, že nechceli prezradiť recept. To by bolo najmenej. Išlo o to… že načo? Prečo? Koho to bude zaujímať? Oľga im hovorí, že minimálne v Bratislave to niekoho zaujímať bude a že uvidia. Hlavnou motiváciou nebolo len zdieľať recepty, ale aj zachovať ich pre budúce generácie. „Aj pre ďalšie generácie!“ zdôrazňuje. Potom si hovorili, že by to preložili do angličtiny, lebo veľa Rusínov odišlo zo Slovenska do Ameriky. Oni by sa o to mohli zaujímať. Oslovila na spoluprácu Ústav rusínskeho jazyka a kultúry na Prešovskej univerzite v Prešove, kde sa rusínsky jazyk študuje, a doc. PhDr. Anna Plišková, PhD. a PhDr. Kvetoslava Koporová, PhD. im pomohli s prekladom.
Obsah a filozofia knihy: Chuť domova a histórie
Kniha Mamina rusínska kuchyňa objavuje 55 tradičných rusínskych receptov, ktoré sú svedectvom o jednoduchosti, vynaliezavosti a bohatosti rusínskej gastronómie. Jedlá v knižke pripravila skutočná mama na skutočnom východe. Pri príprave receptov boli použité len suroviny, ktoré boli v minulosti vždy doma. Či už si ich rodičia a starí rodičia vypestovali na záhrade alebo nazbierali v lese - zemiaky, kyslá kapusta, fazuľa, hríby, cesnak aj orechy. Táto filozofia zaručuje autentickosť a vernosť pôvodným chutiam.
Štruktúra knihy je premyslená tak, aby sprevádzala čitateľa ročnými obdobiami a sviatkami, ktoré sú pre Rusínov kľúčové. Úvodná kapitola je vianočná. Ako už bolo spomenuté, mnohí Rusíni sú pravoslávneho vierovyznania a vianočné sviatky sa začínajú 6. januára. V druhej kapitole nájdete recepty, ktoré sa varia počas Veľkej noci. Nechýba recept na tradičnú veľkonočnú pasku a domáce klobásky. Tretia kapitola, nazvaná „Leto na dedine“, obsahuje recepty na pečené pirohy či buchty, ktoré si brávali aj na pole a pochutnali si na nich po kosení a hrabaní, čo reflektuje životný štýl a prácu na vidieku. Kapitola „Jeseň“ je o receptoch z kyslej kapusty a hríbov, ako napríklad mačanka, boršč aj preslávené holubky. Tradičná slovenská surovina - zemiaky - má v knihe samostatnú kapitolu. Obsahuje recepty na lokše, nalesniky a gugeľ, čím sa zdôrazňuje ich všestranné využitie v rusínskej kuchyni. V treťom vydaní knihy, ktoré bolo tlačené v roku 2022, bola pridaná bonusová kapitola „Na hríboch“, čo podčiarkuje dôležitosť zberu húb a ich využitia v kulinárii. Nechcú, aby tajomstvá kuchyne Rusínov zapadli prachom.
Od crowdfundingu k medzinárodnému úspechu
Vydali knihu pred piatimi rokmi a predali vyše 4 000 kusov. Napriek tomu, že knihu vydávali sami a stále si to manažujú sami, dosiahli pozoruhodný úspech. Peniaze získali cez crowdfundingovú kampaň, vtedy sa im podarilo za 10 dní vyzbierať cieľovú sumu. Keď knihu vydávali, hovorili si, že by bolo fajn, keby sa im za tri, štyri roky vrátili peniaze, aby každý dostal zaplatené. Išli s nimi do toho viacerí ľudia a netušili, ako sa to skončí, ale aj tak do toho s nimi išli. To svedčí o viere v projekt a silnej podpore komunity. Peter Šuchtár, ktorý sa narodil v Žiline a miluje dizajn a dobré jedlo, zabezpečil, že kniha má zároveň špeciálnu väzbu, je v plátne a s dizajnom od skvelého dizajnéra Tomáša Kompaníka. Chceli, aby bola naozaj pekná a vyvolávala emóciu.
Reakcie a hodnota: Viac než len cena
Kniha sa stretla s rôznorodými reakciami. Boli dve skupiny ľudí. Jedna to považovala za fantastický nápad. Boli to väčšinou Rusíni žijúci v Bratislave alebo v zahraničí, ktorí sa veľmi tešili, že budú mať knihu doma. Potom bola druhá skupina, ktorú Oľga videla cez sociálne siete, ktorá to komentovala, že načo takú knihu, veď každá dobrá kuchárka má recepty v hlave. Úprimne, mnohým ľuďom prekážala aj cena, no treba povedať, že si knihu vydávali sami a stále si to manažujú sami. S tým sa spája jeden komentár, na ktorý Oľga rada spomína - keď jej niekto povie, že je drahá, a pýta sa, či je zo zlata, tak vždy odpovie, že je zo zlata!
Táto odpoveď vystihuje nesmiernu hodnotu, ktorú kniha predstavuje pre mnohých. Je to kniha, ktorú chcú mať doma, pretože sa v nej vedia nájsť. Keď listujú v knihe, spomínajú na svoje letné prázdniny u starých rodičov alebo Vianoce na dedine. Treba si tiež uvedomiť, že väčšina ľudí pozná tatarčané pirohy alebo holubky, ale kniha ponúka oveľa hlbší pohľad na celú šírku rusínskej kuchyne a kultúry, čím spája generácie a udržiava spomienky živé.
Oľga Džupinková ako ambasádorka rusínskej kultúry
Oľga Džupinková je dlhoročná moderátorka a redaktorka populárneho slovenského rádia, ktorá posunula svoju prácu „v éteri“ o čosi ďalej. Oľga Džupinková je známa z Rádia Expres, kde pracuje ako moderátorka spravodajstva. Posledné roky je súčasťou rannej šou Hemendex, takže ju môžete počuť každé ráno od pondelka do piatka 6:00-9:00. V rádiu pracuje už 12 rokov, z toho v Exprese 9 rokov a predtým 3 roky v Rádiu KISS v Košiciach. Okrem práce v rádiu varí rusínsku kuchyňu a rada sa usmieva. Má vlastný podcast, je influencerkou a je zároveň dušou a manažérkou mnohých kreatívnych projektov. Otvorene hovorí, že je Rusínka.
Hlas z Rádia Expres a šírenie povedomia
Svoju prácu v rádiu vníma ako platformu na šírenie povedomia o rusínskej kultúre. Vždy to spomenie. Nerobí to cielene, ale vždy hovorí, že pre ňu je to tak prirodzené. Hoci žije v Bratislave, kde sa ľudia niekedy ani nechcú bozkávať, a ona sa tak vždy nahrne a potom sa cíti trápne, na východe je to iné. Potom príde domov na východ, ako napríklad nedávno, keď sa stretla s bratrancom. Išli sa zvítať a pri treťom bozku sa už odtiahla, lebo trikrát na líce, to je za ňu asi taká srdečnosť, ale vlastne aj to, že sú radi, keď sa stretávajú a vidia. Aj keď majú obedy a večere pre 20 ľudí, tak sa zvítavajú, všetci si volajú, keď prídu domov. To sú malé, ale dôležité detaily, ktoré svedčia o srdečnosti a silných rodinných putách. Tiež treba povedať, že Rusíni nie sú len pravoslávneho vierovyznania.
Podpora talentov a mainstreaming kultúry
Okrem svojej práce v rádiu sa Oľga aktívne angažuje v podpore rusínskych umelcov. Pomáha rusínskym speváčkam vydávať cédečka a organizuje zážitkové večere s tradičným rusínskym menu. Je super, že majú svoj folklór. Majú tu mladé baby, ktoré spievajú tradičné piesne a zachovávajú ich. Napríklad Dominika Novotná, ktorej mama pochádza z Uličského Krivého, rovnako ako jej mama, a často spolupracujú na rôznych projektoch, alebo Ivana Brillová, ktorá je Rusínka z obce Šarišské Jastrabie. Ivana si splnila sen, vydala album a napríklad prespievala pesničky aj s tetami zo Šarišského Jastrabieho, ktoré boli kedysi aktívne speváčky. Teraz už nespievajú pre starší vek, ale nahrávali spolu v štúdiu, krásne sa odfotili. To isté Štefan Štec z Košíc. Oľga ho volá rusínskou superstar! Urobil to, čo ona urobila s knihou. Dostal rusínsku kultúru medzi masy. Má duet s Janou Kirschner a potom tú pesničku prespieval aj v rusínčine. Podľa Oľgy je to super, keď sa dostáva pekne spracovaná pesnička v rusínskom jazyku do mainstreamu. Rovnako sa tešila, keď často hrali v rádiu Hej, Sokoly! od I. M. T. Števo Štec mal napríklad aj tanečné workshopy na festivale Pohoda. Oľga prišla na Pohodu objavovať hudbu z celého sveta a v jednom z tých stanov bol rusínsky workshop a rusínska hudba. Tlieska všetkým týmto prepojeniam a teší sa z toho. To je evidentne niečo, čo sa deje teraz.
Myslí si, že áno, ale nechce vyznieť ako nejaká aktivistka a priekopníčka alebo čo, lebo vo všetkej úcte, je tu veľa ľudí, ktorí sa venujú rusínskej kultúre a rusínskej histórii dlhé roky dávno pred ňou. Je tu napríklad organizácia Molody Rusyny, ktorá roky organizuje rôzne stretnutia Rusínov, založila v Bratislave folklórny súbor Ruthenia. Mali dokonca krásne predstavenie Zem zasľúbená v Bratislave pred pár rokmi. Hovorí však aj o tom vykročení z bubliny a o tom mainstreame - čo ona môže ukázať svetu z toho, čo Rusíni majú a kým sú, aby to ľudí zaujalo a aby sa o to zaujímali.
Hudba, sloboda a politika - Inside Slovakia's Festival Pohoda | Michal Kaščák
Výzvy a zodpovednosť do budúcnosti
Zaujímajú sa dnes mladí ľudia o svoje korene? Za Oľgu nie, lebo ona je veľmi otvorený človek. Treba však povedať, že sa pohybuje v skupine ľudí, ktorá je tiež veľmi otvorená. Je mladá baba, možno ešte nerozmýšľa nad tým, čo bude posúvať ďalším generáciám. Ale očakáva sa to od nej, že rusínska národnosť, kultúra, hrdosť, ale aj história bude niečo, čo bude odovzdávať ďalej svojej rodine? Teraz už áno. Po vydaní ich knihy to už berie ako zodpovednosť. Prirodzene sa vždy k tomu nejakým spôsobom dostáva. Mali krásne vzory a vďaka vzorom svojich starých rodičov a rodičov vydala knihu alebo jej kamarátky vydávajú cédečka s pesničkami, ktoré ich naučili ich starí rodičia. Oľga Džupinková s autorkou podcastu Katarínou Richterovou Urban v rozhovore pre podcast Tajné korene.
Nie každý má takú silnú spätosť s vlastnými koreňmi. Vtipné je, že autorka podcastu Katarína Richterová Urban chcela niekoho, kto reprezentuje Rusínov aspoň čiastočne, a našla niekoho, kto to cíti až extrémne silno. Oľga rozmýšľa, čím to je. Myslí si, že tá zodpovednosť prišla aj skrz jej prácu, ktorú má v rádiu. Ona sa vlastne dennodenne niekoľko rokov prihovárala ľuďom a oznamovala im všetky správy, ktoré sa diali v tejto krajine a na tomto svete. To sa ti potom dostane aj do osobného života a ďalších aktivít, ktoré robíš. Vydali knihu a povedali si „hahaha, uvidíme, čo sa stane“ a stala sa veľká vec. Zároveň si uvedomuje silu svojho hlasu, keďže roky pracuje v najpočúvanejšom rádiu. Podcast Tajné korene, ktorého súčasťou je rozhovor s Oľgou Džupinkovou, bol publikovaný raz týždenne, vo štvrtok v podcastovom feede Denník N Podcasty. Podcast vznikol vďaka finančnej podpore Fondu na podporu kultúry národnostných menšín, Nadácie Milana Šimečku a v spolupráci s Denníkom N, čo podčiarkuje jeho význam pre kultúrne dedičstvo.
Významné rusínske osobnosti: Od Warhola po Džupinkovú
Čo Oľga odpovie, keď sa jej niekto spýta, kto je najznámejší slovenský Rusín? Myslí si, že najznámejší Rusín, ako všetci hovoria, je Andy Warhol, aj keď teraz už vieme, že vlastne najznámejšia Rusínka bola jeho mama Júlia. Myslí si však, že Michal Hudák ich preslávil najviac. Ale jej kamaráti hovoria, že už sa teda dostali do štádia, keď už môžu povedať, že áno, známa Rusínka je aj Oľga Džupinková, no ona je v tomto ešte skromná, netrúfa si to povedať. Táto skromnosť však neznižuje jej obrovský prínos k popularizácii rusínskej kultúry a posilňovaniu rusínskej identity na Slovensku i v zahraničí.
Osobný štýl a udržateľná móda Oľgy Džupinkovej
Okrem svojej profesionálnej a kultúrnej činnosti sa Oľga Džupinková v texte dotýka aj svojich osobných preferencií, najmä v oblasti módy. Zbožňuje pohodlné oblečenie. Zdôrazňuje potrebu pohodlného oblečenia, ktoré zároveň pôsobí elegantne, najmä vzhľadom na jej skoré vstávanie kvôli práci v rádiu. „Vstávam ráno o 4:00 a posledné čo sa mi chce skoro ráno riešiť je oblečenie. Netrápim sa ani make-upom, to je najväčšia výhoda práce v rádiu,“ priznáva. A preto sa chce pri behaní do štúdia cítiť dobre. Má rada oblečenie, ktoré môže kombinovať s teniskami a stále vyzerá elegantne. Nemá rada, keď ju niečo ťahá, alebo je to neforemné. Nie každé pohodlné oblečenie jej sedí.
Voľba lokálnej značky Cila: Kvalita, príbeh a podpora
V tomto momente sa dostáva k značke Cila. O Cile sa dozvedela od svojej kamarátky Katky Blaško-Švecovej, ktorá vyrába motýliky a klobúky. Na internete si vyhliadla pár vecí, ale vedela, že si ich musí vyskúšať. Na najbližšom trhu v Starej tržnici tak urobila a hneď prvý košeloid sa jej veľmi páčil a veľmi jej sadol. Hneď si ho kúpila a na druhý deň si išla kúpiť tmavomodré košeľové šaty. Presvedčilo ju to, čo vždy: že jej oblečenie od Cily dobre sedelo. Je to kombinácia všetkých troch vecí - cena, materiál aj príbeh. Táto osobná skúsenosť a súlad s jej hodnotami ju utvrdili vo výbere.
Uvedomelé nakupovanie a princípy slow fashion
Oľga Džupinková vníma aj širšie súvislosti módy, ako je problematika fast fashion a slow fashion. Úprimne, má vo svojej skrini viacero vecí, ktoré stáli vo výpredaji 3 eurá a kúpila si ich, lebo boli lacné a v danom momente sa jej páčili. Čoraz častejšie si ale začala uvedomovať nekvalitu oblečenia a začala sa obzerať po veciach, ktoré by držali tvar aj po niekoľkých praniach. Samozrejme, vníma problematiku okolo fast fashion vs. slow fashion, takže do popredia sa dostáva aj uvedomelosť a vnímanie ako dané oblečenie a v akých podmienkach vzniká.
Ďalšia vec je, že je veľký podporovateľ každého dobrého a pekného nápadu. Takže, ak uverí príbehu autora alebo autorky značky, tak ho chce podporiť. Myslí si, že ako ľudia by sa mali navzájom podporovať a nie predbiehať sa a súťažiť, kto je lepší. Ak to dotyční myslia úprimne, odhadne to a ostáva verná značke. Nikdy nebola typ dievčaťa, ktorý by fičal na najnovších trendoch, ale ako každej žene, páčia sa jej pekné šaty. Bolo skvelé kupovať si z prvých výplat nové šaty. Ale teraz už nakupuje menej, iba keď niečo potrebuje. Najviac sa ale teší, keď si môže kúpiť nové šaty a zároveň podporiť lokálnu tvorbu. Takže áno, s pribúdajúcim vekom to vníma inak. Vníma potrebu udržateľnosti v módnom priemysle. Vníma to a z jej pohľadu, čo sa snaží, je nenakupovať bez premýšľania. Podľa nej nemá špecifický štýl. Keď treba, má šaty a lodičky, keď netreba, má na chate oblečenú kombináciu všeličoho. Ale keď sa nad tým teraz zamýšľa, oblieka sa podľa toho, ako sa cíti. Čoraz častejšie pre ňu znamená príbeh. Kapsulový šatník vníma ako určitý počet jednoduchých kusov oblečenia, ktoré sú jednoducho kombinovateľné. Radosť jej robia dobrí ľudia, ktorí nesúdia a navzájom sa podporujú.
tags: #olga #dzupinkova #narodenie