Predstavte si, že by ste si pamätali najdrobnejšie detaily z udalosti, ktorá sa stala pred mnohými rokmi. Väčšina ľudí o tom nemá ani potuchy, čo robili v dnešný deň pred dvomi rokmi, alebo čo jedli na večeru. Existuje však malé percento populácie, ktoré si pamätá aj takéto detaily. Naša schopnosť pamätať si, či už ide o významné životné udalosti, alebo naopak, o zážitky z najranejšieho detstva, je fascinujúca. Niektorí ľudia tvrdia, že si pamätajú oveľa viac, spomínajú si dokonca aj na to, ako sa narodili, zatiaľ čo iní čelia fenoménu detskej amnézie, ktorá zahaľuje ich prvé roky života. Tento článok sa ponorí do hĺbky ľudskej pamäti, od extrémne vzácnych syndrómov, ktoré umožňujú takmer dokonalé spomienky, až po teórie a kontroverzné tvrdenia o prenatálnych a pôrodných zážitkoch, ktoré môžu ovplyvňovať naše správanie v dospelosti.
Hypertymézia: Dar alebo Prekliatie Dokonalej Pamäte
Presne to pociťujú ľudia, ktorí trpia poruchou zvanou hypertymézia (HSAM - Highly Superior Autobiographical Memory). Hypertymézia je extrémne vzácna porucha, ktorá poskytuje jej nositeľom takmer dokonalú pamäť. Celosvetovo bolo identifikovaných len 33 vedecky potvrdených prípadov, ale je pravdepodobné, že ich je viac. Ľudia s hypertyméziou majú takmer dokonalú pamäť. Dokážu si spomenúť na každý jeden deň svojho života vrátane mnohých presných detailov. Ich pamäť uchováva naučené informácie a dokážu si spomenúť na konkrétne detaily miesta a času, kedy sa ich dozvedeli.
Tento termín po prvýkrát použili neurobiológovia z Kalifornskej univerzity v meste Irvine, aby opísali pozoruhodnú pamäť pacientky Jill Priceovej. V rozsiahlych testoch preukázala schopnosť spomenúť si na podrobnosti udalostí, ktoré sa stali v konkrétne dni, a to v priebehu desiatok rokov svojho života. Mnohé z jej spomienok vedci dokázali overiť, čo potvrdilo jej jedinečnú schopnosť. Priemerný človek si bežne zapamätá významné udalosti, no na tie, ktoré mozog považuje za menej dôležité, neraz zabudne. Keď si aj spomeniete na minulé zážitky, detaily zvyčajne nie sú úplne presné, a mnohé udalosti, ktoré nepovažujeme za dôležité, si nepamätáme vôbec. Ľudia s hypertyméziou si však pamätajú všetko, čo zažili. Tieto pozorovania posilňujú myšlienku, že mentálne cestovanie do budúcnosti sa opiera o mechanizmy podobné tým, ktoré sa používajú pri vedomom skúmaní minulosti. Dokonalú pamäť má len veľmi malé percento ľudí.
Je dôležité si uvedomiť, že mať hypertyméziu však neznamená, že sa títo ľudia ľahšie učia nové pojmy, a v testoch inteligencie zvyčajne dosahujú priemerné výsledky. To poukazuje na špecifickosť ich pamäťových schopností, ktoré sa zameriavajú primárne na autobiografické spomienky.
Biologické Základy a Diagnostika
Štruktúra mozgu a úroveň jeho činnosti sa môžu u ľudí s hypertyméziou líšiť. Každá oblasť mozgu má svoju úlohu. Napríklad, amygdala je časť mozgu zodpovedná za spracovanie pamäti, pokiaľ ide o emócie, ako je vytváranie spomienok spojených s pozitívnymi a negatívnymi emocionálnymi zážitkami. Výskum pomocou zobrazovania mozgu ukazuje, že ľudia s hypertyméziou majú väčšiu pravú amygdalu a zlepšené spojenie medzi amygdalou a hipokampom. Tieto mozgové štruktúry sú kľúčové pre spracovanie a ukladanie pamäti. Môžu tiež vykazovať zvýšenú aktivitu v mozgu v porovnaní s ľuďmi bez tohto syndrómu. Niektoré štúdie naznačujú, že hypertymézia súvisí s nadmernou aktiváciou mozgových sietí zapojených do autobiografickej pamäti a určitých vizuálnych oblastí, čo naznačuje komplexnú súhru rôznych mozgových regiónov pri tejto poruche.
V súčasnosti neexistuje individuálny diagnostický test na tento syndróm. Možno ho však identifikovať pomocou kombinácie skríningových nástrojov, a to najmä pomocou pamäťových testov, kognitívneho testovania, rozhovorov s odborníkom a metódami zobrazovania mozgu, napríklad pomocou magnetickej rezonancie. U ľudí s touto poruchou môže vzniknúť podozrenie na dobrú pamäť už vo veľmi mladom veku, keď si dokážu vybaviť detaily, ktoré si iné deti nepamätajú. Denník N pred piatimi rokmi písal o príbehu Austrálčanky Rebeccy Sharrockovej, ktorá vraví, že si pamätá už 12. deň svojho života. „U ľudí s takoutou poruchou sme pozorovali rozdiely aj na biologickej úrovni,“ uviedli odborníci, pričom išlo o oblasti mozgu, o ktorých vieme, že sú dôležité pre autobiografické spomienky. Na základe rozhovorov s ľuďmi s takýmto syndrómom sa predpokladá, že využívajú iné spôsoby, ako si informácie pri kódovaní a vybavovaní organizujú. Rebecca Sharrocková si údajne pamätá už 12. deň svojho života. Psychologička Turoňová nevylučuje možnosť, že Sharrocková a spol. skutočne majú jedinečnú schopnosť.
Výhody a Nevýhody Dokonalej Pamäte
Na prvý pohľad to znie ako super schopnosť, ktorá dovoľuje zapamätať si napríklad celé učivo alebo aj obľúbené knihy od slova do slova. Výhodou syndrómu je napríklad to, že pacienti sa nemusia toľko učiť na písomky či skúšky alebo že si dokonale pamätajú všetky narodeniny či iné dôležité udalosti. Pacienti si dokonale pamätajú dátumy narodenín ostatných ľudí či iné dôležité udalosti. Vedci skúmali prípad dievčaťa, ktoré dokáže kontrolovať všetky spomienky. Na jednej strane si dokonale pamätá učivo zo školy, pričom tieto spomienky nenesú žiadny osobitný emocionálny význam.
Na druhej strane je ale vyčerpávajúce pamätať si všetky detaily každého dňa a pripomínať si ich. Jednou z nevýhod je, že si pamätajú všetky životné udalosti do najmenších detailov, dokonca aj tie nepríjemné. Ľudia trpiaci touto diagnózou môžu ľahko upadnúť do depresií a iných psychických problémov, práve vďaka tomu, že ich trápi minulosť, na ktorú nedokážu zabudnúť. Paradoxom je, že niektorí ľudia s touto „poruchou“ dokonca tvrdia, že ich krátkodobá pamäť funguje úplne rovnako ako nám - tak isto zabudnú, kam si odložili kľúče, alebo telefónne číslo svojej polovičky. To naznačuje, že aj extrémne rozvinutá autobiografická pamäť nemusí nutne ovplyvňovať všetky typy pamäte rovnako.
„Zdá sa, že autobiografická hypertymézia úzko súvisí aj so synestéziou, neurologickým stavom, pri ktorom sa na spracovaní jednej zmyslovej modality podieľajú najmenej dva zmysly. Synestetici môžu napríklad počuť farby, vidieť zvuky alebo cítiť chuť hudby. Aj keď TL nie je synestetička, niekoľko členov jej rodiny synestetikmi sú. Tieto neurologické prepojenia pridávajú ďalšiu vrstvu zložitosti k pochopeniu fenoménu hypertymézie.
Detská Amnézia: Záhada Zabudnutých Rokov
Výskumy zamerané na ľudskú pamäť už veľakrát potvrdili, že nie sme schopní spomenúť si na veci, ktoré sa v našom živote odohrali pred hranicou veku dvoch rokov. Podľa odborníkov si môžeme vybaviť iba tie spomienky, ktoré sme prežili, keď sme mali dva roky a viac. Obraz toho, ako sme žili do tohto veku, sa dá v našej mysli vytvoriť iba vďaka fotografiám, videám alebo z rozprávania rodičov, nie priamou spomienkou. Niekomu sa vybavia zážitky z jaslí, inému narodenie mladšieho súrodenca či nejaká smutná alebo bolestivá udalosť. Všetky tieto spomienky spája, že sú autobiografické. Tento typ spomienok sa obvykle neobjavuje pred druhým až tretím rokom života, čo je obdobie „zahalené“ detskou amnéziou.
Prečo si nepamätáš, ako si bol bábätko?
Psychologička Daniela Turoňová z Katedry psychológie Univerzity Komenského v Bratislave, odpovedala na otázky, prečo si nemôžeme spomenúť na veci, ktoré sa nám stali, keď sme boli malí. Uviedla, že z obdobia pred nástupom do školy si veľa nepamätáme a ide skôr o fragmenty. „Pri implicitnom kódovaní sa informácie ukladajú tak, ako prídu, a cenou za to je ťažšie vedomé vybavovanie si,“ vraví Daniela Turoňová.
Kľúčové Teórie Detskej Amnézie
Existuje niekoľko teórií, ktoré sa snažia vysvetliť detskú amnéziu a otázku, prečo si nepamätáme svoje najranejšie zážitky.
- Nezrelosť Mozgových Štruktúr: Jednou z hlavných teórií je, že primárny problém spočíva v nezrelosti mozgu - konkrétne hipokampu a prefrontálneho kortexu - ktoré sú kľúčové pre tvorbu a ukladanie dlhodobých spomienok. Vedkyňa z UK v Bratislave vysvetlila, že ak je primárny problém v zrelosti mozgu, tak možno autobiografické spomienky nevznikajú. „Lebo nezrelosť štruktúr by bránila v prenose alebo ukladaní autobiografických spomienok do dlhodobej pamäti.“ Vedci taktiež riešia, ako súvisí vývoj hipokampu s ukladaním autobiografických spomienok. Psychologička Turoňová povedala, že takzvaná „hypotéza hipokampálnej neurogenézy“ predpokladá, že zmeny v hipokampe bránia ukladaniu informácií.
- Rozvoj „Self“ a Teórie Mysle: Ďalšie vysvetlenie je, že tvorba autobiografických spomienok vyžaduje existenciu „self“, čiže osobnosti, a teórie mysle (z angl. theory of mind). Výskyt self sa meria testom s rúžom. Dieťa sa postaví pred zrkadlo a na nos sa mu rúžom nanesie bodka. Potom sa sledujú jeho reakcie. Kým malé deti (vo veku 12 až 14 mesiacov) sa zvyčajne nedotýkajú svojho nosa a interagujú so zrkadlom, akoby videli iné dieťa, staršie deti vo veku 18 až 24 mesiacov sa nosa dotýkajú a dokonca sa tvária rozpačito. Test s rúžom ukazuje, že rozvíjajúce sa uvedomenie si seba samého môže byť dôležité pre vytváranie spomienok. Psychologička Turoňová dodala, že preukázať spojitosť medzi autobiografickou pamäťou a self je ťažké, keďže „deti v tomto období ešte nerozprávajú a neskôr nám to nepovedia, keďže majú detskú amnéziu“. Podľa vedkyne tu však existuje minimálne časová spojitosť.
- Vplyv Jazyka: Významnú rolu pri detskej amnézii zohráva aj jazyk. Ďalším vysvetlením detskej amnézie je, že deti začínajú hovoriť až v druhom roku života. Z toho plynie, že si predtým nedokážu vytvoriť príbehy o udalostiach zo svojho života. „Jazyk je pre náš druh taký dôležitý, že keď ho nadobudneme, prakticky už premýšľame stále v jazyku. Preto je aj self úzko previazaná s jazykom. Takmer všetko si verbalizujeme, aj to, čo prežívame,“ vysvetľuje Daniela Turoňová. Predpoklad je, že v ranom detstve, kým deti nemajú kontrolu nad jazykom, kódujú informácie neverbálne, čo sťažuje ich neskoršie vedomé vybavenie. Rolu jazyka pri detskej amnézii podporuje aj zopár experimentov. „Deti, ktoré boli vo veku 27 až 39 mesiacov rýchlejšie v nadobúdaní jazyka, vedeli po 6 až 12 mesiacoch opísať niektoré udalosti z testovej situácie. Ale takisto len vtedy, keď dostali konkrétne otázky, nie spontánne,“ vraví Turoňová. Vplyv môže mať aj to, že deti v ranom detstve zrejme kódujú informácie doslova, čiže presne tak, ako ich vnímajú.
V časovom nástupe prvých autobiografických spomienok existujú medzikultúrne rozdiely. Líši sa aj ich obsah, vraví psychologička Daniela Turoňová. Ústup detskej amnézie sa líši medzi pohlaviami, no výskum je spojený s „veľkými metodologickými nástrahami“, ktoré sa týkajú napríklad rozdielov v motivácii. Psychologička Turoňová pripúšťa možnosť, že autobiografické spomienky v ranom detstve vznikajú, no vedci to zatiaľ nevedia testovať.
Dôležitosť Včasnej Pamäte a Rozlíšenie Typov
Hoci si nepamätáme vedomé autobiografické spomienky z raného detstva, pamäť detí je jedinečný a veľmi dynamický proces, ktorý sa vyvíja postupne od narodenia až do dospievania. Rozvíja sa školské učenie, príbehy, básničky, pojmy. Už počas prvých dní života si dojčatá dokážu vybaviť tvár vlastnej matky a odlíšiť ju od tváre cudzej osoby, píše psychologička LoBueová a dodáva, že o niekoľko mesiacov neskôr si dojčatá „vedia zapamätať mnoho známych tvárí“. Toto naznačuje, že aj keď si vedome nespomíname, určité formy pamäte fungujú už od útleho veku. Napríklad, experimenty s detskými kolotočmi ukázali, že už niekoľkomesačné deti si pamätali, že dokážu ovládať kolotoč na postieľke, ak im šnúrkou spojili nohu s kolotočom. Podobný experiment spravili psychológovia aj so staršími deťmi vo veku od pol roka do roku a pol. Tréning trval niekoľko dní. Potom sa deti testovali znova, či si úlohu zapamätali. Psychológovia zistili aj to, že ak dojčatá trénovali dlhšie, udalosť si zapamätali dlhšie.
Popri autobiografickej pamäti existuje aj sémantická či implicitná pamäť. Sémantické spomienky sa týkajú faktov, pojmov či dátumov. Podľa vedkyne sa už v 80. rokoch minulého storočia ukázalo, že deti dokážu vytvárať uvedený typ spomienok od veľmi raného veku. Tieto zistenia vyvracajú mýtus „Malé deti si nič nepamätajú,“ pretože nie je pravda - len si nepamätajú vedome. Rovnako „Pamäť sa buď narodí silná, alebo nie“ je mýtus - pamäť je tréningová schopnosť, ako sval. Pamäť dieťaťa rastie spolu s ním - od zmyslovej cez emočnú až po logickú. Najlepšie sa rozvíja, keď je spojená s radosťou, bezpečím a opakovaním.
Kontroverzné Spomienky na Pôrod a Prenatálny Vývoj
Napriek vedeckému konsenzu o detskej amnézii existujú jednotlivci, ktorí tvrdia, že si pamätajú oveľa viac, než naznačujú tradičné psychologické modely. Tieto spomienky sa týkajú nielen raného detstva, ale dokonca aj prenatálneho vývoja a samotného procesu narodenia.
Ivan Silverstein, 72-ročný riaditeľ televízie z anglického grófstva Bedfordshire, hovorí: „Mám živé spomienky na to, ako som sledoval svoje ruky a nohy.“ Dodáva, že „Všade bola tma a ja som plával. Viem, že sú to spomienky z matkinho lona.“ Vraj si presne pamätá aj to, že ho očkovali v nejakej veľkej budove a ako mu mama spievala, keď ho držala v náručí. Doteraz vraj o týchto spomienkach hovoril iba so svojou rodinou a tiež chápe tých, čo si myslia, že jeho rozprávanie je iba výsledkom bujnej fantázie.
S podobnou skúsenosťou sa podelil rovnako starý dôchodca Winston Eversley z ostrova Wight. Tvrdí, že si veľmi dobre pamätá bolesť a nie veľmi citlivé zaobchádzanie po narodení. Do pamäte sa mu vryl najmä zápach dezinfekčných prostriedkov a všetko to v ňom vzbudzovalo obrovskú nedôveru voči novému prostrediu. „Nerozumel som tomu, prečo mám v pamäti ten zápach, nedokázal som ho s ničím spojiť, až kým som nemal ako päťročný chlapec úraz,“ povedal. Kľúčom ku spomienkam je práve vôňa. Keď ho ako malého chlapca priviezli do nemocnice v Glasgowe s poraneným palcom a on zacítil zápach dezinfekcie, zrazu mu bolo jasné, že je to miesto, kde sa narodil. „Znovu som pociťoval rovnakú úzkosť a strach z neznámeho. Vedel som, že mi ožili spomienky z môjho narodenia.“ Winstonova mama zomrela, keď mala len 27 rokov, keď bol iba trojročný a on sa s ňou nemohol nikdy o tom porozprávať. „Pamätám si ju, ale mám na ňu veľmi málo spomienok, čo je frustrujúce,“ dodal. Výpovede, podľa ktorých si osoba pamätá zážitky už niekoľko dní po narodení, však nemožno overiť štandardnými vedeckými metódami. Psychologička Turoňová pripomína, že „je pomerne bežné, že ak deti opakovane počujú nejaký príbeh, ktorý sa týka ich minulosti, ‚prisvoja si ho‘ do takej miery, že sa stane ich falošnou spomienkou.“
Pôrodné Otlačky a Implicitná Pamäť
Tieto anekdotické dôkazy sú v súlade s prístupmi, ktoré skúmajú vplyv prenatálneho obdobia a pôrodu na celý život jedinca. Príkladom je transformačný workshop zameraný na otlačky vlastného pôrodu, ktorý priniesol do viacerých krajín Jullian. Podľa Julliana „všetko, čo sa stane počas pôrodu, ovplyvňuje celý náš život.“ Mnoho ľudí práca s pôrodom priťahuje, pretože majú pocit, že je v nich niečo, čo sa môžu k téme „kto som“ dozvedieť. Narodenie je pre mnohých ľudí kontroverzná téma. „Pre tých, ktorí sú na to pripravení, môže byť táto mystéria zaujímavá, dokonca príťažlivá. Pre iných, naopak, je vlastný pôrod neatraktívne tabu, pravdepodobne z dobrého dôvodu, a preto pre nich naďalej tabu i ostane,“ usmieva sa Jullian.
Jullian zdôrazňuje, že „naše zážitky v nás zanechávajú otlačky, ktoré si v sebe nosíme - akési šablóny, podľa ktorých konáme vedome či nevedome.“ Tieto otlačky majú podľa neho obrovský vplyv na to, ako prechádzame okamihmi, ktoré predstavujú najväčšie „prechody“ a zmeny v živote. Nemyslí sa tým pozrieť sa na mechanický priebeh pôrodu, ale na to, akým spôsobom to ovplyvnilo naše správanie v dospelosti. Na workshopoch sa ukázalo, ako sa prvotný šok pri pohotovostnom vytiahnutí z maternice, napríklad cisárskym rezom s pupočnou šnúrou okolo krku, reflektoval v živote ako pretrvávajúci pocit nemohúcnosti u jednej z účastníčok. Jullian hovorí, že „narodenie sa neustále v našich životoch prejavuje, stačí byť receptívny a prijímať informácie, ktoré sa nám odhaľujú prostredníctvom tela - to znamená v gestách, znakoch a signáloch. V rodnom jazyku, dokonca v spôsobe, ako držíme telo a tak ďalej.“
„Niektoré deti môžu trpieť nedostatkom kyslíka v dôsledku zhutnenej pupočnej šnúry a niekedy je potrebné ich znova oživiť,“ hovorí Jullian. Zdôrazňuje, že „narodenie je traumatické a deti sa pri ňom zrania.“ Nielenže sú nažive a sú cítiacimi bytosťami už pred narodením, ale cítia bolesť a všetko, čo cíti ich mama na rôznych úrovniach. „Toto už nie sú mýty, ktoré sa dajú vyvrátiť,“ tvrdí Jullian. Spomienka na tento zážitok sa somaticky uchováva, aj keď je dieťa v bezvedomí. Táto spomienka nie je uchovaná v pamäti ako abeceda. Je to spomienka, ktorá nie je chybná, nie je prerozprávaná alebo znova vyvolaná mozgom.
Jullian rozlišuje medzi explicitnou a implicitnou pamäťou. Súhlasí, že sa nemôžeme spoliehať na výslovnú alebo deklaratívnu pamäť, ktorá je omylná a mení sa pri každom rozprávaní príbehu. Je to však podľa neho ako porovnávať jablká s pomarančmi. „Ďalším typom pamäti je implicitná pamäť,“ hovorí Jullian. „Je to naučená pamäť a existuje zväčša v bezvedomí.“ Poukazuje na to, že pamäť uchovávaná v membráne bunky, ktorej existenciu veda len nedávno začala predpokladať, je akýmsi „mozgom“ bunky. „Všetci sme začínali ako jedna či dve bunky a rástli exponenciálne v prostrediach, ktoré boli pre bunku buď bezpečné alebo nebezpečné, a zodpovedajúcim spôsobom reagovali tak, že sme sa pohybovali smerom k nim alebo preč od nich,“ hovorí Jullian. Bunková membrána je cytoplazmatický ekvivalent mozgu, a bunka si zachováva odtlačok životného prostredia a toho, čo sa tam stalo. „V oblasti fenomenológie, bunkovej biológie a psychofyziológie je toho zapísané veľa, čo ma vedie k presvedčeniu, že naše prvé dojmy sú hlboko zakorenené a trvalé,“ opisuje svoju prácu.
Jullian tvrdí, že hoci nemá žiadnu overovaciu metódu, ani sa k žiadnej neprikláňa, „pravda o tom, čo sa stalo, spočíva na pozorovateľovi.“ Počas procesov na jeho seminároch sa účastníci nahrávali na video, samozrejme, len s individuálnym povolením, aby sa mohli bezpečne otvoriť. Táto metóda nielen mnohým ľuďom ozrejmila, ako často v živote nepýtajú od svojich blízkych dovolenie vysypať na nich svoje pocity či výčitky a požiadavky, ale aj obrátene - nás samých sa nie vždy pýtajú: „Môžem s tebou niečo zdieľať? Môžem sa ti otvoriť?“ predtým, než to na nás „vybalia“. Nastavovanie a prekračovanie vlastných a cudzích hraníc bola téma sama osebe a viacerí si uvedomili, ako na tom sú. „Niektoré skutočnosti, týkajúce sa nášho narodenia a tým, kým sa ako ľudia stávame, sú nevítané, nechcené, neakceptované alebo nemilované,“ hovorí Jullian. Dobrou správou je, že sa dajú umiestniť do správneho kontextu, „je to všetko v poriadku, tak ako má byť.“ Na otázku, či majú tieto zmeny dlhšie trvanie, Jullian odpovedá: „Domnievam sa, že zmena musí pochádzať zvnútra každého človeka a sebestačnosť nie je niečo, čo môžem niekomu nadiktovať alebo udeliť. Všetci sa musíme spojiť so svojím vnútorným vedením a naučiť sa mu dôverovať, začať sa naň spoliehať.“
Svedectvá o Vedomom Pôrode a Živote v Materici
Kniha „Videl som to zajtra“ Michaela, hlavného hrdinu, prináša hlboký pohľad na existenciu prenatálnej pamäte a spomienok na proces vlastného narodenia. Jedna z kapitol v tejto knihe má výstižný názov: „Pamätám si, čo som robil predtým, ako som sa narodil.“ Michael totiž podľa jeho vlastného vyjadrenia prežil niečo ako vedomý pôrod, čo znamená, že si pamätá priebeh svojho vlastného narodenia. Vrátane celého prenatálneho vývoja v tele matky. V kapitole pod názvom „Keď si dieťa pamätá svoj vlastný pôrod“, Michael hovorí o tom, že si pamätá pôrod jeho matky a svoje vlastné narodenie, ktoré bolo pre neho príliš traumatické. Dokonca si pamätá, ako vstúpil do maternice svojej matky po oplodnení vajíčka.
Čo sa týka prenatálneho vývoja, Michael tvrdí, že v tele matky bolo príjemne teplo. Hlavne v ňom existoval pocit absolútneho bezpečia, pokoja a harmónie, neporovnateľný s ničím v hmotnom reálnom vonkajšom svete. „Pamätám si, že som mame klopal rukami na brucho. Ona si vždy myslela, že to boli moje nohy. Sťažovala sa, že som kopal silno. Ale to boli iba moje ruky,“ spomína Michael. Ako vyvíjajúce sa dieťa v tele matky, môžete vnímať všetky zvuky a hlasy prichádzajúce zvonku. Hlasy a zvuky počujete akoby cez vodu. Je to presne ten istý pocit, keď sa ponoríte vo vani pod hladinu vody a načúvate zvukom, povedzme, lusknutiu svojich prstov vo vode. Pod vodou počujete hlasy oveľa zreteľnejšie, jasnejšie a s vyššou intenzitou.
Michael tvrdí, že komunikuje s novorodencami, tiež s deťmi, ktoré sa ešte nenaučili hovoriť, a aj s nenarodenými deťmi v prenatálnom vývoji. Raz prostredníctvom mentálnej telepatie zachytil informáciu, ktoré vysielalo dieťa v maternici tehotnej ženy. Pri jednej príležitosti mi raz Michael opísal sen jedného desaťdňového nemluvniatka. Nemluvňaťu sa vtedy snívalo, že bežalo cez les a naháňali ho rôzne zvieratá. Ak by neexistovalo, čo Carl Jung nazýva kolektívne podvedomie, čiže veľká databáza informácií, ktorá je pre všetkých ľudí rovnaká a zároveň pre všetkých dostupná podľa dosiahnutého stupňa involučno-evolučnej úrovne, ako je možné, že sa desaťdňovému dieťaťu sníva o zvieratách pred tým, než ich mohlo zazrieť v reálnom svete, teda v hmote? Mentálna a emočná telepatia medzi ešte nenarodeným dieťaťom a jedincom, ktorý schopnosť takejto komunikácie má, by mohla pomôcť objasniť, čo deti skutočne zažívajú na svojej ceste príchodu na tento svet.
Veda, Hormóny a Formovanie Budúcnosti už v Materici
Existuje niečo ako zážitky na subvedomej úrovni, ktoré zažíva zárodok v období od počatia po fyzické narodenie, teda zážitky na prenatálnej úrovni vývoja? Existujú vedecké indície, že je tomu tak, hlavne ak sa jedná o traumatické udalosti z prenatálneho vývoja. David Chamberlain vo svojej vedeckej štúdii skúmajúcej dôležitosť takýchto spomienok tiež tvrdí, že prenatálna pamäť, ako aj spomienky jedinca na svoje vlastné fyzické narodenie existujú.
Otázka, či to, čo sme zažili v rámci prenatálneho vývoja, ovplyvňuje naše rozhodnutia v budúcnosti, od detstva až po dospelosť a ďalej, je predmetom rozsiahleho výskumu. Ak áno, znamenalo by to, že na základe toho, čo sme prežili v prenatálnom štádiu nášho vývoja, teda v maternici ako vyvíjajúci sa plod, sa určitým spôsobom chováme neskôr v budúcnosti. Z toho vyplýva, že s prenatálnym vývojom priamo súvisí naša budúca behaviorálna formácia, sociálne návyky, alebo vykazovanie iba určitých a nie iných charakterových vlastností. Toto všetko však nepriamo vlastne formuje našu spoločnosť. Formovanie spoločnosti by sa teda podľa vyššie uvedeného malo začínať už v maternici, kde sa vyvíja zárodok.
Informácie o tom, že inteligencia a kognitívne vnímanie detí v prenatálnom štádiu reálne existuje, prinášajú mnohé vedecké štúdie. Z toho dôvodu je preto dôležité venovať veľkú pozornosť procesu tzv. prenatálneho bondingu, teda vytváraniu citového a emocionálneho vzťahu medzi matkou a ešte nenarodeným dieťaťom. Uzdravovanie prenatálnej traumy v rámci prenatálnej terapie je taktiež dôležité a tvorí neoddeliteľnú súčasť prenatálnej edukácie. Prenatálna trauma môže totiž podľa knihy Petra Levina „Trauma a Pamäť” ovplyvniť neurové prepojenia a celkovú percepciu jedinca. Zárodok v tele matky sa na začiatku tehotenstva po splynutí vajíčka so spermiou nachádza určitú dobu bez životodarnej dávky energie. Náboženstvá túto dávku energie nazývajú duša.
Prenatálne Hormóny a Ich Vplyv na Budúce Správanie
Autori Cohen a Lutchmava vo svojej knihe „Prenatálny testosterón v ľudskej mysli“ skúmajú účinky prenatálneho testosterónu na postnatálny vývoj a správanie. Účinky hormónov na správanie ľudí sa preukázali už v predchádzajúcich štúdiách v minulosti. Autori tejto knihy však poukazujú na to, že existuje spojenie medzi vplyvom prenatálnych hormónov u ešte nenarodených jedincov a ich budúcim správaním v detstve, alebo v dospelom veku.
Cohen a Lutchmava vlastne poodhaľujú nové informácie týkajúce sa kognície človeka, a to tým, že popisujú účinok testosterónu nielen na budúci sociálny vývoj jedinca, ale aj takých fenoménov ako vývoj jazyka a reči, napríklad slovná zásoba. Informácie, ktoré prinášajú autori, sú ďalekosiahle, nakoľko vlastne tvrdia, že z plodovej vody, a to konkrétne na základe hladiny testosterónu v nej, vedia vyčítať informácie o budúcom stave mozgu dieťaťa, ako aj jeho myslení a správaní do budúcnosti. Hladinu testosterónu dokonca spájajú s rizikom vzniku autizmu. V tejto súvislosti sa natíska otázka, do akej miery je správanie ovplyvnené sociálnym prostredím a do akej miery hrá úlohu čisto biologická zložka, ktorá sa nedá ovplyvniť výchovou, nakoľko je, laicky povedané, zakorenená v génoch.
Rôzne Typy Ľudskej Pamäte a Ich Význam
Pamäť je komplexný systém, ktorý nám umožňuje uchovávať a vybavovať si informácie. Existuje viacero typov pamäte, ktoré sa vzájomne dopĺňajú a umožňujú nám fungovať v každodennom živote.
- Zmyslová pamäť si pamätá obrazy, zvuky, chute a vône len na veľmi krátky čas, no je kľúčová pre prvé spracovanie informácií z okolia. Napríklad, pamäť spojená s chuťami a vôňami je silne prepojená s emóciami a zážitkami.
- Krátkodobá pamäť trvá niekoľko sekúnd až minút. Každý náš bežný zážitok mozog ukladá do krátkodobej pamäti a potom naň zabudneme. Napríklad si nepamätáme až tak dobre, čo sme mali na sebe oblečené v predchádzajúce dni.
- Pracovná pamäť umožňuje manipulovať s informáciou, ktorú máme práve na mysli, a je kľúčová pre učenie a riešenie problémov.
- Dlhodobá pamäť uchováva informácie na neurčito. Ak bol zážitok významný, môže byť uložený do dlhodobej pamäti. Priemerný človek si bežne zapamätá významné udalosti. Ľudia si väčšinou pamätajú, kde boli, keď sa zasnúbili, alebo kde dostali prvý bozk. Dlhodobá pamäť má viacero podtypov:
- Epizodická pamäť uchováva detaily konkrétnych udalostí z nášho života. Spomeniete si na meno svojej prvej učiteľky alebo ako vyzerala trieda, kde ste začínali? Takéto detaily sú znakom silnej epizodickej pamäte.
- Priestorová pamäť je zodpovedná za uchovávanie informácií o priestore a umiestnení objektov. Viete si vybaviť, kde bola vaša detská izba? Ako vyzerala kuchyňa? Schopnosť vybaviť si priestory a rozmiestnenie miestností je známkou dobre zachovanej priestorovej pamäte.
- Autobiografická pamäť uchováva naše osobné príbehy a zážitky. Spomeniete si na meno svojho najlepšieho kamaráta z detstva? Tieto spomienky patria do tzv. autobiografickej pamäte, ktorá uchováva naše osobné príbehy. Pamätáte si, ako vaša rodina slávila Vianoce, Veľkú noc alebo narodeniny? Tieto rituály sú zakotvené hlboko v autobiografickej pamäti a často sú prepojené s identitou.
- Sémantická pamäť uchováva všeobecné informácie, fakty a pojmy. Pamätáte si svoju najobľúbenejšiu knižku? Tieto spomienky sú dôkazom, že vaša sémantická pamäť - teda schopnosť uchovávať všeobecné informácie a fakty - je stále výborná.
Krátkodobá a dlhodobá pamäť sú uložené v rôznych oblastiach mozgu, pričom ich fungovanie je neustále predmetom intenzívneho vedeckého výskumu. Spomienky nie sú len sladkou nostalgiou. Sú dôkazom, že váš mozog stále pracuje s obdivuhodnou presnosťou. Starajte sa o svoju pamäť - rozhovormi, čítaním, písaním alebo aj jednoduchým spomínaním, aby ste si udržali jej vitalitu a schopnosť spájať vás s vašou minulosťou. Hudba si tiež nachádza cestu do hlavy aj srdca a je mocným nástrojom pre vyvolávanie spomienok.
tags: #pamata #si #niekto #svoje #narodenie