Pavol Danko je jednou z hlavných tvárí katolíckej televízie TV Lux, talentovaný divadelník, tanečník, režisér tanečného divadla ATak a moderátor. Málokto však pozná dobrodružný príbeh jeho mamy, Prisky Dankovej, za slobodna Kopečnej, ktorá bola výraznou ženskou postavou tajnej cirkvi a pre svoju vieru si odsedela osemnásť mesiacov vo väzení. Jej život, plný dramatických zvratov a neochvejnej viery, sa stal pre Pavla, jej jediného syna, neprehliadnuteľným dedičstvom a inšpiráciou. Aktívna členka podzemnej cirkvi, politický väzeň, vzor angažovaného laika - Priska Danková napriek všetkým rizikám povedala životu áno. Jej odkaz, pretkaný osobnými stratami, prenasledovaním a nečakanými životnými výzvami, formoval aj cestu jej syna, ktorý dnes pokračuje v šírení viery a krásy prostredníctvom umenia a médií.
Priska Danková: Formovanie Osobnosti a Detskstvo v Tieni Doby
Priska Danková, za slobodna Kopečná, odišla do večnosti v júli minulého roka vo veku 87 rokov, zanechávajúc po sebe príbeh plný hrdinstva a svedectva. Priska Kopečná mala kočovné detstvo. Narodila sa totiž šikovným a pracovitým rodičom, ktorí boli zamestnaní priamo u Baťu. Ten mal svoje prevádzky a podľa toho, kam poslal svojich zamestnancov, aby otvorili obchod, tam sa Priskina rodina sťahovala. Detstvo prežila na rôznych miestach terajšej nitrianskej diecézy, čo jej dávalo rozhľad a adaptabilitu. Napokon sa rodina usídlila v Nitre, kde sa jej život ďalej formoval.
Priskina mama nemala iné školy okrem základnej ľudovej, no bola to veľmi inteligentná žena, typický príklad toho, čomu hovoríme "zdravý sedliacky rozum". Táto praktická múdrosť a sila charakteru, ktorú Priska videla u svojej matky, sa pravdepodobne preniesla aj na ňu samotnú a posilnila ju v ťažkých chvíľach. Manželia Kopeční, Priskini rodičia, prežili niekoľko ťažkých strát. Dve deti im zomreli krátko po narodení a dvoch synov, ktorí boli už oveľa starší, zabila bomba, keď sovietska armáda bombardovala Nitru v pondelok 26. marca 1945. Pod rúškom oslobodzovania zanechali Rusi po sebe spúšť a mnoho vyhasnutých ľudských životov. Chlapci išli do mesta kúpiť chlieb a otec z domu na kopci videl, ako padajú bomby, a v priebehu toho dňa ošedivel od zúfalstva a hrôzy. „Mama sa veľakrát vracala v spomienkach k tomu času, najmä v posledných chvíľach, kým bola ešte doma, hoci už len ležiaca na posteli, rozmýšľala: ‚Ako to tí moji rodičia zvládli?‘“ spomína Pavol Danko, ktorý si uvedomoval obrovskú silu svojich starých rodičov. Tieto rany, prežité už v detstve, nepochybne ovplyvnili Priskino vnímanie sveta a naučili ju odolnosti.
Vzdelanie a Začiatky Vzdoru proti Režimu
Priska študovala na nitrianskom gymnáziu a túžila študovať medicínu. Po počiatočných neúspechoch sa jej napokon podarilo na školu dostať, no jej akademické ambície boli predčasne prerušené. Základy viery dostala Priska od rodičov, no výrazne ju ovplyvnili aj rehoľné sestry Vincentky, ktoré pôsobili na gymnáziu, kde Priska študovala, kým ich komunisti odtiaľ nevykázali. Tieto sestry jej poskytli hlbší vhľad do duchovného života a katolíckej tradície.
Mladá Priska, milovníčka tatranských končiarov, mala nespočetné množstvo zážitkov z našich hôr, najmä z Tatier. Bola niekoľkokrát na Gerlachu a pochodila celé Tatry, no vždy to bol len maskovací manéver. V skutočnosti sa stretávali, mali duchovné cvičenia, sprevádzali ich kňazi, niektorí z nich sa neskôr stali biskupmi. Bola to doba, keď akékoľvek združovanie, zvlášť mladých ľudí a s náboženským obsahom, bolo pre vtedajší režim hrozbou, a preto si vyžadovalo mimoriadnu opatrnosť a vynaliezavosť.
Prisku veľmi oslovila kniha O pravej úcte k Panne Márii od Ľudovíta Mária Grignion z Montfortu, ktorá sa v tom čase dostala aj na Slovensko. Bola to v určitom zmysle slova revolučná vec. V Montfortových spisoch bola mariánska úcta poňatá úplne inak, než to bolo dovtedy u nás známe. Mária podľa neho nebola nejaká sladká gýčová žena, ale reálna postava, cez ktorú sa dokážeme dostať k Ježišovi. Na tú dobu to bolo revolučné, lebo z prudko kristocentrickej predstavy o cirkvi prišiel takýto mariánsky prúd novej spirituality. Priska sa spolu so skupinou, ktorá vznikla, začala snažiť o šírenie tohto posolstva. Práve to sa stalo hlavným kameňom úrazu. Spolu so svojimi kamarátkami organizovala tajné stretká mladých veriacich, ktoré boli vnímané ako riziko pre vtedajšiu vládnu moc.
Politická Väzeňkyňa a Svedkyňa Viery v Totalite
V tom čase akékoľvek združovanie, zvlášť mladých ľudí a s náboženským obsahom, bolo pre vtedajší režim hrozbou. Preto ich sledovali a potom postupne pochytali. Mamu zatkli v roku 1958 pre rozvracanie štátnej moci, čo v preklade znamenalo, že organizovala tajné stretká mladých veriacich. Bolo to v čase, keď sa konečne dostala na vysnívanú medicínu, na ktorú sa predtým nedostala. Neskôr o tom vtipkovala, že sa prvýkrát viezla v limuzíne, čím narážala na to, že ju odviezli na výsluch. Priska si odsedela 18 mesiacov vo väzení, bola v Nitre i v Prahe na Pankráci. „Mamička bola vo väzení v tom období, keď si už dávali veľký pozor, aby nedochádzalo k zverstvám ako napríklad pri sestre Zdenke Schelingovej.“ Našťastie nezažila vo väzení takú krutosť ako niektorí naši rehoľníci pár rokov predtým. Nebola už v generácii mučeníkov, ktorých vo väzení pre vieru týrali, kopali. Mama zažila skôr psychický nátlak, aby vyzradila mená ostatných zo stretiek.
„‚Kde je ten váš Boh, Kopečná?‘ kričali pri jednom výsluchu a snažili sa z nej vypáčiť mená ďalších spolupracovníkov, aby mali istotu, že vonku nebehá niekto ďalší.“ Chceli pozatvárať najmä kňazov, na ktorých potrebovali mať svedectvá. Mama však bola silná a tajila všetko. Skúšali to dokonca na ňu aj tak, že do miestnosti na stretávanie jej priviedli vlastného otca, ktorý ju so slzami v očiach prosil: „Priska, nemá to zmysel, poď, rýchlejšie ťa pustia…“ Komunisti ho nahuckali predtým, aby ju presvedčil, nech povie všetky mená, a oni jej skrátia trest. Ona v tej chvíli pochopila, že ak sa s ním dá do rozhovoru, neustojí to, že sa emočne zlomí. Napriek tomu, že to bol jej otec, chladnokrvne povedala: „Končím túto návštevu, zoberte ma späť do cely.“ Otec bol nešťastný, že s ním dcéra odmietla hovoriť. „Dedko to vnímal veľmi osobne, až neskôr si to vysvetlili, že sa musela chrániť, aby ani náhodou nepodľahla emóciám,“ vysvetľuje Pavol.
Po prepustení z väzenia mala Priska pocit, že ju istý čas ešte sledovali. Už sa nevrátila na medicínu a nemohla cestovať na dovolenku do zahraničia. Mamu to však neodradilo, naďalej sa angažovala v podzemnej cirkvi, stretávala sa s kňazmi, zúčastňovala sa na stretkách, prepisovala na stroji zakázanú literatúru - takzvané klepanice a samizdaty. „V prvom rade si treba uvedomiť, že v čase, keď niečo také začalo vznikať, bol u nás veľký hlad po akejkoľvek literatúre. U nás nebolo nič.“ Mama sama veľakrát prepisovala. A ďalšia vec, nebolo tu vtedy žiadne vedenie. Omše sa komunistom nepodarilo zakázať, ale mnohí kňazi spolupracovali s režimom, aby si zachránili holý život. Bol problém nájsť kňazov, ktorí boli ‚čistí‘ a zachovali si úplnú slobodu.
V roku 1968, v tom povestnom období uvoľnenia, sa na Velehrade konalo veľké stretnutie cirkevných predstaviteľov. Mamka bola delegátom za celé Československo a predniesla príhovor za laikov. Pavlova rodina ho má dodnes na magnetofónovej páske. Po každej vete bol potlesk, lebo tam nebojácne hovorila o tom, že my laici chceme participovať na živote Cirkvi. Vystúpila tam s príhovorom medzi rôznymi biskupmi, kňazmi a cirkevnými hodnostármi. Bola odvážna a dynamická. Už vtedy hovorila o potrebe dialógu, o väčšom priestore pre laikov, o ekumenizme, o zmene potratových zákonov… Po revolúcii ju rehabilitovali ako politického väzňa a bol jej udelený titul čestného doktorátu MUDr., ktorý však nemala rada, keď jej ho niekto písal.
Od Pravice Jána Beňa k Názorovým Rozdielom
V tom čase bola skupinka okolo Janka Beňa obrovský poklad. Priska sa s ním veľmi dobre poznala aj so Silvom Krčmérym a s Vladom Juklom. Ján Beňo bol podľa maminých slov charizmatickou osobnosťou vtedajšej cirkvi. Dá sa povedať, že Priska sa stala v začiatkoch jeho pravou rukou, on v nej videl vzor pre laika, ktorý ostane slobodný a slúži Cirkvi bez toho, aby bol súčasťou nejakého rehoľného spoločenstva. A mamka naozaj taká bola. Nebála sa hovoriť, evanjelizovať. Kam prišla, tam hovorila o mariánskej úcte či koncilových dokumentoch. Kade chodil, tam dával mamu za vzor zanieteného kresťana, ktorý je slobodný pre Krista.
To, že sa časom začali objavovať aj kontroverzie a isté tézy, nariadenia, usmernenia, ktoré Ján Beňo cez svojich kňazov posúval ďalej, a nie všetky boli správne, to je druhá vec. Mama o tom veľmi hovoriť nechcela, nerada zle hovorila o ľuďoch. Bola si vedomá, že sú tu dva tábory. Sú tu ľudia, ktorí sú stále vychovaní touto érou beňovcov, ktorí si to držia ako svoj poklad. A potom je tu druhý extrém, ľudia, ktorí to všetko považujú len za zlé a choré. Nemala rada ani jeden z týchto extrémov, vždy sa snažila veci pomenovať v pravde. Mamička si myslela, že to mohlo byť spôsobené Jankovým vnútorným prežívaním, dokonca možno jeho zdravotnými ťažkosťami.
Priska však bola extrémne citlivá na manipuláciu, a keď vycítila, že niečo už nie je autentické, zanechala to. Priska čím ďalej tým viac nesúhlasila s Beňovými názormi. Situácia medzi nimi sa vyhrotila až tak, že Beňo nechcel, aby sa ďalej vôbec stretávali. Priska nevedela pochopiť, prečo by sa na základe nejakých nezrovnalostí museli úplne rozísť. Mama hovorila, že vplyvom rokov a aj jeho zdravotných problémov - a teraz citujem mamu - zatvrdol. Zrazu jej bolo nepochopiteľné, prečo je taký prísny, prečo vyžaduje od okolia absurdné veci. To bol začiatok maminej výhybky. Zažila akoby prerod jeho osobnosti, keď založil hnutie Nazaret, dostávali sa do stále väčších pnutí, ktoré vyvrcholili tým, že jej povedal, že ju nebude duchovne ďalej viesť, ak to nepôjde podľa jeho pravidiel.
Dramatický Životný Zvrat a Materská Odvaha
V čase, keď Priska pracovala v nemocnici, sa udial dramatický zvrat v jej osobnom živote. Jeden z pacientov bol natoľko neodbytný, až jeho šarmu podľahla. „Pre mamu to bolo úplne škandalózne fiasko.“ Mnohí ňou začali opovrhovať. Dokonca sa ukázalo, že muž, ktorý ju zviedol, bol ženatý. Nemohol mať deti a veľmi túžil po synovi. Mamka sa zrazu z toho výslnia úplne prepadla, lebo sa stala slobodnou matkou. Priska bola zdravotná sestra a v čase, keď otehotnela, mala 44 rokov.
„Bola to veľká hanba. Zrazu sa jej všetky dvere zatvorili, všetci na ňu ukazovali prstom. Dokonca niektorí z cirkevného prostredia mali pocit, že v jej prípade by bolo pre verejné pohoršenie menšie zlo, keby išla na potrat, aby sa to zahladilo.“ Práve z jej pracovného prostredia prišli tlaky na to, aby si dieťa dala vziať. „Akoby zrazu zabudli na ‚nezabiješ‘, lebo bolo pre nich dôležitejšie, aby sa mama ‚očistila‘ od toho ‚pádu‘, že čaká dieťa.“ Bol to obrovský tlak, no ona ho ustála. „Preto ja v otázke ochrany života nemám o čom diskutovať. Dostal som dar života cez moju mamu napriek tomu, že nevedela, čo ju čaká, či niekedy bude môcť s otcom žiť, ako si so všetkým poradí,“ hovorí Pavol. Zo zdravotného hľadiska ju zase v nemocnici tlačili k potratu, lebo mala 44 rokov. To bolo pre mamu ďalšie veľké sklamanie, lebo v otázke ochrany života mala vždy jasno. Bolo to pre ňu obdobie veľkej samoty.
Priskina mama situáciu nevedela prijať, dokonca Prisku „vykázala“ z domu, nechcela sa s ňou stretávať. Napriek tomu, v čase, keď mamka ostala tehotná, Pán Boh poslal do ich života hnutie Fokoláre. „Maminka bola známa vo všetkých kruhoch podzemnej cirkvi. Takže ľudia z hnutia Fokoláre doslova poverili tri ženy z Bratislavy, ktoré boli volontárkami v hnutí Fokoláre, a dostali zadanie: Priska teraz potrebuje prijatie, starajte sa!“ Až neskôr sa dozvedeli, že Talianka Teresa Cifaldi, svätica, ktorá ako zahraničná študentka slovenčiny priniesla spiritualitu fokoláre v čase totality na Slovensko, dala pokyn, aby Priske boli nablízku. „Od útleho detstva si pamätám, ako k nám chodili na návštevu tri dámy - Milka, Angelika a Maňula, ktoré nám postupne začali nosiť Slovo života od zakladateľky hnutia Fokoláre Chiary Lubichovej.“ Vďaka nim Pavol vyrastal v tejto spiritualite, ktorá evanjeliovú lásku stavia nad všetko ostatné.
Keď Pavel Danko, otec jej dieťaťa, dozvedel, že Priska čaká ich dieťa, rozhodol sa, že sa postará o svoju manželku, no bývať bude s Priskou a Pavlom, chcel byť pri svojom synovi. „Dokonca si pamätám, že ako malý chlapec som s otcom chodieval k nejakej tete Aničke, hoci som nerozumel, že to bola vlastne jeho zákonitá manželka.“ Priskin manžel bol od nej o 10 rokov starší a už dlho ho trápili zdravotné problémy. Pavel Danko bol obľúbený, vedel spájať ľudí. „Rád chodil na návštevy, rád sa nechal pozvať. Vedel si vypýtať vajíčka, ovocie, víno, čokoľvek.“
Napriek náročným okolnostiam Priska verila v Boha, vychovávala malého Pavla vo viere, hoci na jeho prvom svätom prijímaní sama nemohla prijať eucharistiu, lebo v tom čase ešte nebola zosobášená s Pavlovým otcom. „Takmer desať rokov mamka nemohla pristupovať ku sviatostiam, až dovtedy, keď manželka môjho ocka zomrela a mohli sa zosobášiť. Tým pádom som bol na svadbe mojich rodičov. Mal som deväť rokov.“ Svadbou prišlo pre ňu veľké oslobodenie. Otec však štyri mesiace nato zomrel. Pavel mal v čase, keď bol Pavol počatý, už 54 rokov. „Mal problém s alkoholom, čo bolo pre mamu veľmi náročné. Nebol však tyranom, mal chronické bolesti, a aby si ich utíšil, tak si udržiaval hladinku. Preto mu začala zlyhávať pečeň a zomrel.“
Odkaz Prisky Dankovej: Žena Prijatia a Neochvejnej Viery
Po manželovej smrti sa Priska snažila urobiť všetko pre to, aby bolo o syna Pavla postarané. „Do dôchodku išla trochu skôr, aby som nechodil domov sám s kľúčikom na krku. Kým vládala, mal som doma možno až ‚nezdravý‘ servis. Variť, žehliť či iné domáce práce som sa naučil až ako dospelý muž, lebo ona mi dovtedy slúžila, aby som mohol celé leto chodiť na festivaly, workshopy a všetok čas využívať na rozdávanie sa. Starala sa o mňa, sponzorovala ma.“ Zo synových aktivít a tvorby sa Priska veľmi tešila. „Bola na mňa veľmi hrdá a keď vznikla Televízia Lux, bola to jej najsledovanejšia stanica.“
Priska Danková bola veľmi kritická, až kým jej v poslednom roku života neodišlo myslenie. „Záležalo jej na tom, aby som aj ja bol slušný a múdry. Mnohí dnešní ‚obrátení‘ mladí majú pocit, že starí ľudia, babky, nevedia, čo je viera. No moja mamička naozaj žila s Bohom. Čokoľvek sa dialo, alebo keď k nám prišli ľudia s kadejakými ťažkosťami, ona vždy do toho pozvala Boha. Nikdy mi to priamo nepovedala, ale toto mám od nej - pozvi Boha do ktorejkoľvek časti dňa, do akejkoľvek činnosti.“
Mala úžasnú slovnú zásobu, vedela sa skvele vyjadrovať. „Veľa vecí som po nej zdedil.“ V rámci gymnázia mala divadelný krúžok a dostala ponuku ísť na VŠMU, no odmietla to. Vedela skvele rozpoznať gýč od umenia. „U nás doma visia obrazy Ladislava Záborského, ktorého osobne poznala. Jeden dostala do daru priamo od majstra.“ Milovala hudbu, chodila na koncerty, na operu. Žila s krásou. Vedela rozpoznať Boha nielen ako dobro, pravdu, lásku, ale aj ako krásu. Najväčším sponzorom ATaku bola Priska Danková. Priska fandila veriacim ľuďom v politike.
„Bola som mame vďačný za život, v tom čase to bolo naozaj hrdinstvo, že odolala všetkým tlakom. Až keď som v dospelosti pochopil celý kontext, bol som na ňu neskutočne hrdý,“ hovorí Pavol. Pavol spomína, ako mu mama Priska už vopred dohovárala: „Mamka mi priala, ale pri akomkoľvek mojom zlyhaní, zdvihnutí hlasu či prísnej reči mi hovorila: ‚Ale takto sa nemôžeš správať ku svojej žene. Ona bude trpieť. To si môžeš dovoliť ku mne, ale nie k iným! Mal by si si konečne vstúpiť do svedomia.‘ Jednoducho mi dávala kázne až do konca, kým ešte triezvo uvažovala. Veľmi jej záležalo, aby som druhým, hlavne ženám, neubližoval.“ Priska mala veľké srdce a bola dokonca presvedčená, že tí ľudia, ktorí sa k nej otočili chrbtom po jej otehotnení, to robili v najlepšej vôli, lebo si len chránili to svoje, keď ju vnímali ako sklamanie. Nevnímala ich ako pokrytcov, videla to cez prizmu tej doby, keď sa o vieru bojovalo a jej „pád“ vnímali ako zradu, lebo im nikto neukázal cestu milosrdenstva vo svetle, ako o ňom hovorí napríklad pápež dnes. Ona napriek tomu ostala aktívna v cirkvi.
Pavol Danko: Syn ako Pokračovanie Života a Poslania
Pavol Danko sa narodil 45-ročnej prvorodičke a 54-ročného otcovi, šťastnému z jediného potomka. Sám hovorí, že by mal stále ďakovať za Boží plán, ktorý ho poslal na Zem. „Chcel to, o tom nepochybujem.“ Asi preto je jeho povolaním dávať sa. Akoby chcel splatiť dar, ktorým sa stal pre svojich rodičov. Boha mu predstavila mama. „V detstve som ho bral automaticky ako súčasť života. Najprv som ho stretal v kostole, potom na tajnom náboženstve (ktoré mi mohlo pokaziť budúcnosť) po prevrate aj slobodne a verejne, a dnes aj cez médiá a na javisku.“
Pavol objavil, že Boh sa podľa neho rád hrá a má zmysel pre humor… a preto sa občas skryje, aby sme ho stále nanovo nachádzali. „Nikdy sa nemôžme uspokojiť, že ho už chápeme, že sme ho už definitívne našli, pretože on je dynamika sama o sebe… a rád mení naše predstavy.“ Objavil, že nie je bradatý deduško na oblaku, ktorý stvoril svet za šesť dní a teraz s nami manipuluje ako s bábkami. Rovnako zistil, že nie je výmyslom literátov ani filozofov, ani len psychologickým manévrom pri problémoch a dramatických životných zvratoch.
V ranom detstve Pavol netušil, že bol nemanželské dieťa. Až po smrti otca sa dozvedel pravdu. „Otriaslo to trochu mojimi ideálmi, keď som sa dozvedel, že už bol predtým ženatý a že som bol nemanželské dieťa. Ale nikdy som to nevnímal ako stigmu, skôr som bol na to aj hrdý, že som vznikol za takých dramatických udalostí. (Smiech.)“ Viac trpel tým, že mal starých rodičov a že prišiel o otca. A v podstate išiel v ich šľapajach, oženil sa, až keď mal 41 rokov.
Umelecká Dráha a Vznik Tanečného Divadla ATak
Pomerne skoro Pavol v sebe objavil umeleckú dušu. Vnímal okolité dianie svojskou optikou. Túžil dotýkať sa ľudí cez pohyb, farbu, svetlo… dokonca aj bez slov. „Som citlivý na bolesť, nespravodlivosť, tmu.“ Vždy ho trápilo, keď veriacich považovali za vyhynutý druh z jurského parku, za čudákov, ktorí neveria v evolúciu, nekupujú televízory, sex používajú len na plodenie detí a všetku energiu premieňajú na boj proti antikoncepcii, potratom a eutanázii. Mal neveriacich spolužiakov, ktorí sa mu zdali šťastní… a on hľadal odpoveď na otázku - načo mi je Boh? Veď oni majú (zdá sa) pohodu. Nikto im nič nezakazuje, nemusia sa báť trestu… Vytáčali ho „papieroví“ kresťania, ktorí si len splnia nejakú povinnosť, ale netušia o čo, alebo skôr o Koho tu v skutočnosti ide. Hanbil sa za nich, keď žili ako schizofrenici - v kostole inak ako mimo neho… „Ty si kresťan? A ty toto môžeš?!“
Obdobie explodujúcich vulkánov v jeho vnútri bolo poznačené svetlom charizmy jednej taliansky - Chiary Lubichovej. „Počas druhej svetovej vojny sa jej zrútilo všetko. Spolu so svojimi kamarátkami museli nechať v ruinách spolu s padajúcim Tridentom aj svoje sny, rodiny, štúdiá, kariéry. A mali so sebou len malé evanjelium. Božie slovo, ktoré sa im v tej ničote nanovo prihováralo.“ Keď sa všetko stratí, ostane len On. Len Láska. On je Láska. „Treba to skúsiť. Ľudské slovo nemá takú moc. Presvedčil som sa o tom už mnohokrát. Proste a dostanete… Dajte a dajú vám… Odpúšťajte… Každé moje ďalšie slovo je len moje… teda ľudské… a preto nemá silu. Nemusíte mu veriť. Ale píšem to, čo zakúšam stále. Láska svieti aj v tme, aj v nenávisti. Dáva mi radosť, krídla, úsmev. Ak mám rád tých s ktorými práve som, ak ich milujem, vždy ma to niečo stojí. Vyjsť zo seba, všímať si ich, počúvať, strácať čas, niekdy aj vlastné predstavy… Paradoxom je, že práve vtedy dostanem úľavu, pokoj, radosť, silu, nápady, tvorivosť… šokantné riešenia v neriešiteľných situáciách, hmotné dobrá tam, kde je chudoba… Pre mňa sú to všetko prejavy Boha, jeho Ducha. A preto sa to oplatí. Treba to len skúsiť.“
Pavol Danko (narodený v roku 1978) po štúdiách matematiky a chémie na Prírodovedeckej fakulte UK pôsobil ako stredoškolský profesor chémie na prestížnom bratislavskom Gymnáziu Grösslingová. „Veľmi ma to bavilo. Ale keďže som amatérsky robil divadlo a tanec, bol som medzi týmito dvoma svetmi.“ Vždy ho fascinoval spôsob, ako niečo naučiť, didaktika a na druhej strane divadlo. Obe veci spája rovnaký fundament: vymyslieť to tak, aby to bolo pre žiaka, diváka atraktívne.
V roku 1998 založil Tanečné divadlo ATak (www.tdatak.sk), v rámci ktorého pôsobí ako autor, režisér a choreograf. V rokoch 2000 a 2002 získalo divadlo hlavnú cenu na festivale kresťanského divadla Gorazdov Močenok. Veľmi túžil robiť divadlo. Obzvlášť ho lákalo divadlo neverbálne, tanečné, plné symbolov a silného posolstva. Divadlo, ktoré svojmu divákovi odovzdá kus neba. Chcel Božie dary darovať ďalej. K tomu potreboval dobrú hudbu, akú dodnes objavuje vo filmoch. Skladatelia filmovej hudby sú častokrát menej známi než filmy samotné. Mená Ennio Morricone, John Williams či Zbigniew Preisner síce rezonujú medzi širšou verejnosťou, pri menách John Debney, Thomas Newman, Howard Shore alebo Eric Serra sa však málokto tvári zúčastnene. „Čistá duša, Osada, Misia, Piano, Tri farby, Dvojitý život Veroniky, Narnia, Princ Egyptský, Minority Report alebo Krajinka, Postav dom, zasaď strom, Kytice, Horem Pádem, Rok Ďábla - tieto a mnohé ďalšie filmy som kedysi videl, ale najmä počul. A následne zmenil na javisku do úplne iných súradníc.“ Často ihneď po východe z kina utekal zháňať soundtrack. „Zvyknem hovorievať, že dobrú hudbu vidím. Meradlom kvality je u mňa vizuálna stopa fantázie.“
Spomína si, ako mu raz počas cesty v električke požičal kamarát slúchadlá s piesňou Paranoid Android od Radiohead. Musel sa vtedy dobre „držať“ a po niekoľkých dňoch vytvoril choreografiu o narkomanovi, ktorú tancuje dodnes. Inokedy dostal na „zašumenej“ kazete „neznámu hudbu neznámeho autora“. Bola úžasná! Vymyslel na ňu celé predstavenie. Zrazu skladbu počul v reklame a zatelefonoval do televízie. „Podávali si ma“ dôležití ľudia, ale stálo to za to. Peter Gabriel a hudba k filmu Posledné pokušenie Krista odštartovali predstavenie Golgota Tanečného divadla ATak. Dodnes si rád vypočuje U2 či Stinga, lebo ich tiež použili na javiskových doskách. Momentálne „spracúva“ nového Batmana (Dark Knight), ktorého notovú pavučinu „utkala“ dvojica pánov hudobníkov - Hans Zimmer a James Newton Howard. Nestáva sa často, aby dvaja vychytení skladatelia písali spoločnú partitúru. „Režisér Christofer Nolan tak okrem neuveriteľného výkonu nebohého Hetha Ledgera v úlohe Jokera získal pre svoj film ďalšiu šťastnú kartu… Pokiaľ ste neboli v kine, príďte k nám do divadla.“ Pavol Danko mal kedysi aj sen stretnúť kúzelníka Davida Copperfielda, na ktorom „vyrastal“ a kúzelníctvo ho baví dodnes.
V Službe Cirkvi a Médií: Televízia Lux a Národné Stretnutia Mládeže
Do TV Lux Pavol najprv urobil konkurz na externého moderátora. Chvíľku robil popri učení, potom mal polovičný úväzok v škole a polovičný úväzok v televízii, až napokon sa musel rozhodnúť. Dnes už pracuje len pre TV Lux. Pavol sa podieľa viac na evanjelizačných a edukačných programoch. Vo voľnom čase sa už roky venuje aj organizovaniu národných dní mládeže, na ktorých sa stretávajú mladí katolíci z celého Slovenska. Je hlavným režisérom týchto masových zhromaždení. Ide o formačné dni, ktorých cieľom je, aby si jednotlivé spoločenstvá vymieňali skúsenosti a rástli vo viere.
Pavol nikdy nestratil chuť do práce, aj keď vníma v cirkvi chýbajúcu synodalitu v praxi. „Veľakrát som sa ocitol v situácii, keď som si povedal, že to je zrejme ten moment, keď ten a ten prestal robiť veci v cirkvi, a dobre som ich chápal. Ja som sa udržal a neurobil som ten krok, že by som to vzdal. Asi za to vďačím aj spiritualite jednoty Chiary Lubichovej, v ktorej som vyrastal.“ Opakuje si, že to podstatné je niekde inde, a nedá priestor svojim úvahám, ktoré by ho niekedy chceli prevalcovať. „Stál som už toľkokrát na križovatke, nahliadol som do toľkých ,kuchýň‘ vo farnostiach, v kláštoroch, na biskupských úradoch, ale zatiaľ mi ešte stále chutí jesť,“ hovorí Pavol Danko v rozhovore pre Postoj. „Vidím však aj veľa dobrého, asi je to dar optimizmu, ktorý nezaslúžene mám.“
Výzvy Súčasnosti a Odvaha Otvárať Polemické Témy
TV Lux má svoje publikum a jasného majiteľa a zadanie. Niektorí ju však kritizujú za to, že nevyužíva dostatočne svoj potenciál, ktorý má na formovanie svojej komunity v témach, ktoré rozdeľujú spoločnosť, a že nejde do dôležitých polemík. „Mám nádej, že sa to bude postupne meniť. Vždy sa akcenty menia aj podľa toho, aké priority má to-ktoré vedenie televízie. Vedieme vnútri diskusie, akým smerom by sme sa mali uberať, či ísť do viac polemických tém alebo ostať čisto evanjelizačný, ako prinášať pokoj, ale nebyť zase sterilný či naivný. Rozumiem otázke, viem o tom, že to vyvoláva pnutie.“
Pavol vníma svoju úlohu v tom, aby prinášal ľuďom radosť a krásu cirkvi. Ale chápe potrebu, že ani bez dôležitých vážnych tém to nepôjde. Ktoré témy sú také, ktoré chce viac otvárať? Napríklad tému sexuálneho zneužívania alebo presadzovania moci, potrebu dialógu, ako sa naučiť komunikovať, aj keď máme iné názory a prúdy. Otvárať polemické témy je však pre publikum citlivé. „Videli sme to vtedy, keď sme odvysielali reláciu o očkovaní. Slečna, ktorá spravovala naše sociálne siete, sa skoro zrútila, keď videla odpad, ktorý sa tam vylial. Ľudia nám písali, čo si to dovoľujeme, denne mazala stovky vulgárnych komentárov. Keď sme sa vyjadrili k tomu, prečo je v poriadku prijímanie na ruku, rovnako sme zažili veľmi nepekné reakcie.“
„Poviem to bez servítky: veľká časť našej cieľovky sú ľudia veľmi ľahko zmanipulovateľní. Robili sme si interný prieskum, čo najviac klikajú ľudia, ktorí na sociálnych sieťach pozerajú TV Lux, a zistili sme, že sú to pojmy aj ako Republika, ĽSNS a podobne. Boli sme zdesení. Možno o dôvod viac, prečo sa polemickým témam nevyhýbať.“ Pavol pripúšťa, že možno to podcenili a zľakli sa, čo to so sebou prináša. Mali relácie, ktoré riešia dôležité témy, ale možno sa to v tom množstve duchovného programu stratí. „Máme šťastie, že pápež sa sporných tém nebojí a mnohé komunikuje aj za nás.“
Pavol úprimne často spomína na mamu. „Už roky som režisérom národného stretnutia mládeže a neviem, či je to vekom, ale v poslednom čase narážam často na prekážky. Hovoríme veľa o synodalite, ale sme tu naozaj len na začiatku, cesta k jednote je ešte veľmi dlhá. Máme miesta v cirkvi, ktoré sú naozaj veľmi uzatvorené.“ Napriek všetkým prekážkam si nikdy nestratil nadšenie pre prácu v cirkvi. „Nikto mi nič neprikazuje, pretože sám zisťujem, že si škodím, ak poruším Boží zákon.“
Záleží na viere: Cirkevný program
Záverečné Dedičstvo a Svedectvo Života
Záver Priskinho života bol poznačený veľkým krížom. „Žena, ktorá bola absolútne odvážna, totálne slobodná a nesmierne komunikatívna, dostala v závere života najťažší možný kríž. A to je strach, dobrovoľnú samotu a nakoniec stratu zdravého rozumu.“ Ku koncu už netušila, čo je Lux, netušila, kde Pavol pracuje. Vracala sa jej minulosť. Nevedela pochopiť, prečo sa nemôže stretnúť so svojou mamou. „Raz som jej povedal, že jej mamka už zomrela, a nechtiac som jej touto informáciou ublížil.“ Totálne sa uzavrela a nechcela sa stretávať s ľuďmi. „Podľa mňa sa trošku hanbila za svoj stav, že už nevládze chodiť. Lebo kým vládala, aj s paličkou chodila do kostola. Akonáhle ostala doma, naozaj ostala doma.“
„Pre mňa bolo asi najhoršie to, že sa veľmi bála. Začala mať rôzne predstavy, že k nám niekto chodí, mala zvukové i obrazové halucinácie. To, v čom bola predtým neprekonateľná a obdivuhodná, to všetko odišlo.“ No toto jej ostalo: neprestala veriť a mať srdce nasmerované na Boha. „Občas sme sa doma povadili, pochytili, lebo ja som nechcel prijať, že moja mama kvôli Alzheimerovi postupne stráca zdravú myseľ. Niekoľko mesiacov mi trvalo, kým som sa naučil, že pri nej musím hrať hru a niekedy prejsť na inú tému namiesto toho, aby som sa s ňou o niečom hádal. No vždy, keď sme sa povadili, prišla modlitba, v ktorej sme sa naspäť zjednotili.“
Týždeň pred svadbou syna Pavla dostala Priska porážku. Priskin syn Pavol sa v závere jej života odhodlal k odvážnemu kroku, keď vo svojich 40 rokoch požiadal o ruku Ivku, jednu z tanečníčok tanečného divadla ATak. Priska v tom čase na mnohých ľudí zabudla, nespoznala ich, no podľa Pavlových slov Ivku poznala. Hoci sa poznali krátko, tak hlboko sa jej vpísala do srdca. „Vnímam, že mamka mi vymodlila manželku a manželstvo, lebo v mojom živote sa tieto dve úžasné ženy vymenili. Bol som sám doma len pár dní, necelý týždeň. Potom už prišla Ivanka. Mamka Ivanku milovala. Bola pripravená sprevádzať ma aj v tej etape života, keď som bol presvedčený, že zostanem sám, podobne ako ona. Niekedy mi to aj tak žartom povedala: ‚Len aby si ešte nedopadol ako ja.‘ A Pán Boh to asi vzal vážne, lebo naozaj si ma použil.“ Pavol je vďačný za celé tie roky, za Radu pre mládež, za národné stretnutia, za prácu v Luxe a hlavne za ATak. „Lebo toto dielo mi dalo aj manželku. Keby pre nič iné nevzniklo, tak práve pre Ivku.“ Myslí si, že môže hovoriť aj v mene svojej manželky, ktorá si tiež prešla ťažkou životnou cestou a ATak sa stal pre ňu záchranou v najťažšej etape jej života a dokonca tam dostala muža.
Nemali ani odvahu, ani silu starať sa o mamu doma. Našli pre ňu miesto a ako často to šlo, tak za ňou chodili. Do toho prišla korona a tri mesiace mamku nevideli. Posledné dni, keď Pavol s Ivkou chodili za Priskou, v stave bolesti a Alzheimera povedala niekedy veci, nad ktorými nevychádzali z údivu: „Raz nám povedala: ‚Keď som dostala toľko radosti, kto vie, čo ma čaká?‘ - bola dojatá, keď sme prišli. Vždy sa tešila ako dieťa, zakaždým to prežívala nanovo.“ „Bola nesmierne silná, preto jej bol zverený ťažký kríž. Silné nohy vášnivej turistky sa zmenili na boľavé s barlami. Krásne klavírne prsty sa pokrútili od bolesti. Život plný ľudí a stretnutí vystriedala samota. A obrovská odvaha sa premenila na úzkosť, strach a obavy…“
„Som dar,“ vyznáva Pavol. „Narodil som sa 45-ročnej prvorodičke a 54-ročnému otcovi, šťastnému z jediného potomka… mal by som stále ďakovať za Boží plán, ktorý ma poslal na Zem. Chcel to, o tom nepochybujem. Asi preto je mojím povolaním dávať sa. Akoby som chcel splatiť dar, ktorým som sa stal pre svojich rodičov…“ Bohu, ako Pavol hovorí, nikto nič neprikazuje, pretože sám zisťuje, že si škodí, ak poruší Boží zákon. Láska svieti aj v tme, aj v nenávisti. Dáva mu radosť, krídla, úsmev. Toto bol len chabý pokus slovami vyjadriť niečo, čo dávno pred ním napísal muž, ktorý bol Ježišovi veľmi blízko. Volal sa Ján a nájdete to v tretej kapitole jeho prvého listu, vo veršoch 23 a 24. Pavol Danko je vďačný za odkaz svojej matky, ktorá mu ukázala cestu života a neochvejnej viery, napriek všetkým prekážkam a úderom osudu. Jeho život je svedectvom o tom, že láska a viera dokážu prekonať aj tie najťažšie skúšky.