Národný pochod za život predstavuje významné celospoločenské podujatie na Slovensku, ktorého hlavnou myšlienkou je ochrana života od počatia po prirodzenú smrť. Jeho organizátori a účastníci, vrátane ľudí ako Jozef, ktorý sa tohto roku na pochod chystá prvý raz, vnímajú interrupciu ako zabitie človeka. Na Slovensku sa doposiaľ konali dva národné pochody za život - v roku 2013 v Košiciach a o dva roky neskôr v Bratislave, pričom na nedeľnom pochode sa podľa organizátorov zišlo okolo 50-tisíc ľudí. Tieto aktivity nie sú bojom proti niekomu, ale sú zápasom za život, za deti. Téma ochrany života a interrupcií je vecou, ku ktorej treba pristupovať citlivo, ale zároveň pravdivo a otvorene, lebo naozaj ide o život. Nejde o nejaké finančné záležitosti alebo byrokraciu, ale o jednu z najcitlivejších tém, ktorá hýbe spoločnosťou a má na ňu rozdielne názory.
Hlasy z Pochodu za život: Rôznorodosť motivácií a postojov
Pochod za život spája rôznych ľudí s odlišnými životnými príbehmi a motiváciami. Napríklad Jozef sa tento rok chystá na pochod za život prvý raz. Spočiatku mu bolo toto podujatie celkom ukradnuté. Neskôr začal o interrupciách diskutovať so známymi a dnes už je presvedčený, že by sa mal v boji proti interrupciám angažovať viac. Rozhodujúcim momentom pre Jozefa bolo, keď zistil, že pro-choice strana nevie odpovedať na jednoduchú, ale pritom zásadnú otázku: Kedy sa začína ľudský život? Jozef sa už niekoľko rokov angažuje v kresťanských kruhoch a viera podľa neho neovplyvňuje jeho názory na interrupcie. Nepáči sa mu, keď sa ktosi jeho názory snaží umlčať argumentom, že by sa k tejto téme nemal vyjadrovať, pretože je muž. Jozef si nevie celkom predstaviť, že by prešiel úplný zákaz interrupcií. Ak by bol poslancom, mal by dilemu, či za sprísnenie interrupcií bez preventívnych opatrení vôbec zahlasovať. Hovorí, že by asi zaň hlasoval, ale taký návrh, ktorý by neobsahoval podporné opatrenia, by nepodal. Je ochotný zmeniť svoj postoj k interrupciám, ale musel by sa presvedčiť, že ten druhý názor je pravdivý.
Petra sa na pochod za život tento rok prvý raz nechystá, čo jej mama vníma troška pohoršene, a nepáčilo sa jej ani to, že by jej dcéra mala komunikovať s médiami. Dialóg je jedným z dôvodov, prečo sa Petra tento rok na pochod nechystá. Zdá sa jej, že v poslednom čase sa proti sebe len vyhraňujú nejaké skupiny a nie sú ochotné spolu diskutovať, hoci je to veľmi potrebné. Na prvom pochode za život bola ako dobrovoľníčka. Nemilo ju prekvapili transparenty, ktoré tam organizátori rozdávali. Väčšina z nich bola fajn, ale nesúhlasila s tými, na ktorých bolo, že žiadame zákaz potratov, pretože podľa nej zákaz nič nerieši. Ak žena chce ísť na potrat, tak si nájde spôsob, buď v zahraničí, alebo nelegálne. Petra súhlasí s tým, čo hovorí o zodpovednosti ženy. Kritizuje, ako bojazlivo Katolícka cirkev a konzervatívni kresťanskí aktivisti hovoria o hodnotových témach, ako sú interrupcie alebo práva LGBTI ľudí. Z cirkvi často cíti strach z otvorenej debaty, čo podľa nej nepatrí ku kresťanstvu. Ak by mohla na komunikácii cirkvi zmeniť jednu vec, chcela by, aby bola odvážnejšia a nevyhýbala sa diskusiám o kontroverzných témach.
Dominik, ktorý donedávna pracoval ako novinár v časopise .týždeň a v súčasnosti pomáha s marketingom pápežskej nadácii Pomoc trpiacej cirkvi, pôjde tento rok na pochod prvý raz. Hovorí, že asi všetci chceme, aby bolo potratov čo najmenej. V minulosti bola v spoločnosti iná situácia a dúfal, že sa to bude dať presadiť bez toho, aby sa spoločnosť rozdelila. Na pochody nechodil aj preto, že tam bolo vidieť vlajky kotlebovcov a priečilo sa mu spájať sa s nimi. Podobne ako Jozef, aj on sa stretáva s tým, že okolie zľahčuje jeho názor, pretože je muž, a takýto postoj sa mu nepáči. Rešpektuje, že hlavné slovo by mali mať ženy, ale je tak trocha mýtus, že mužov sa to vôbec netýka. Dominik sa väčšinu času pohybuje medzi ľuďmi, ktorí sú z konzervatívneho kresťanského prostredia a hoci sa v názore na interrupcie väčšinou zhodujú, v otázke LGBTI ľudí sa cíti ako čierna ovca. V konzervatívnych kruhoch je nepopulárny s názorom, že by mu vôbec neprekážalo, ak by boli schválené nielen registrované partnerstvá, ale aj manželstvá, adopcie, čokoľvek. Pri téme interrupcií sa podľa neho ich zástancovia a odporcovia nikdy nezhodnú.
Začiatok ľudského života a status osoby: Veda, filozofia a morálka
Kľúčovou otázkou v debate o interrupciách je moment začiatku ľudského života a kedy získava embryo alebo plod status osoby. Mnohí veriaci si myslia, že človek musí byť veriaci na to, aby odmietal úmyselný potrat. No ani neveriaci, ktorí sa spoliehajú iba sám na seba, nie sú v uvažovaní o potratoch ušetrení neistoty a pochybností o tom, čo je správne. Poznatky biológie sú nespochybniteľné: splynutím gamét začína v lone matky klíčiť nový život samostatnej ľudskej bytosti, biologicky odlišnej od otca a matky. Už pri počatí je dané pohlavie a od momentu svojho vzniku obsahuje jedinečný a kompletný genetický kód novej ľudskej bytosti. Toto potvrdzujú všetky výskumy, a predsa sa tvárime, že nie je.
Niektorí zástancovia potratov sa snažia oddeliť pojem ľudskej osoby od ľudského života. Hovoria, že vo chvíli počatia možno embryo považovať za ľudský život, nemá však status osoby. A preto je pre nich potrat prípustný. Katolícka morálka nezastáva tento názor. Ak by aj šlo o pochybnosť o statuse osoby, z morálneho hľadiska nemožno konať v pochybnosti. Nemožno napríklad streliť do krovia, ak si myslíme, že tam asi nie je náš priateľ, treba mať istotu, že tam nie je. Argument proti potratom je jednoduchý a jasný: ak je embryo či plod ľudskou bytosťou a ak je úmyselné zabitie nevinnej ľudskej bytosti vraždou, tak potom úmyselný potrat je vražda.
Bludom je tvrdenie zástancov práva na potrat vyjadrené heslom „moje telo - moja voľba“, pretože hoci embryo je biologicky úplne závislé od matky, nie je súčasťou jej tela, a preto má vlastné právo na život. Neveriaci majú zväčša tendenciu prvú premisu odmietnuť, že embryo či plod predsa nie je človek ako my. Aj keď okrem Karola Sudora už žiadny neveriaci zbehlý v literatúre nepochybuje, že ľudský život začína počatím, mnohí silno pochybujú o tom, že ľudské oplodnené vajíčko, malú zygotu, embryo či plod, môžeme nazvať zároveň osobou. A keďže iba osoby majú právo na život, úmyselné zabitie embrya či plodu nie je vražda.
Ak sa však prijme stratégia hľadať kritériá osoby na základe podobnosti s prejavmi už vyvinutého zdravého človeka, potom sa musia pripustiť dôsledky, ktoré nechceme: povoliť potraty nielen počas prvých 12 týždňov, ale počas celého tehotenstva a dokonca aj pripustiť zabíjanie novorodencov zhruba do jedného roka. Nič z toho by nebola vražda. Tie najznámejšie definície osoby od Tooleyho či Singera definujú osobu ako pretrvávajúci subjekt zážitkov. Osoba je osobou iba vtedy, ak si je jednak vedomá svojej existencie a zároveň má schopnosť mať plány a túžby do budúcnosti. Aby mal niekto túžby, musí mať schopnosť tieto túžby vyjadriť a pomenovať. Dokiaľ sa teda dieťa nenaučí reč aspoň v minimálne podobe, dovtedy si skrátka neuvedomuje svoju existenciu natoľko, aby sme ho mohli považovať za osobu. Väčšina neveriacich by nemala problém s pomenovaním úmyselného zabitia nevinných malých detí či starých a chorých ľudí ako vraždy. Preto by sa väčšina neveriacich najskôr uchýlila k stratégii hľadať iné kritériá osoby, zhruba také, aby definícia osoby konzervovala súčasný status quo. Pokusy nájsť to „správne“ kritérium neustále prebiehajú, lenže výsledky sú nepresvedčivé. Ako vlastnosti by sa mohli zvažovať schopnosť pohybu, schopnosť cítiť bolesť, alebo schopnosť prežiť mimo tela matky, ale toto hľadanie naznačuje, že hľadaná vlastnosť bude ešte viac arbitrárna, ako vlastnosť uvedomovať si svoju existenciu. Preto rozumný ateista, ak je dostatočne poctivý v premýšľaní, môže nakoniec dospieť až k poznaniu, že osobou je jednoducho každý jednotlivec ľudského druhu.
Historické pohľady na počiatok ľudského života a potrat
Historický kontext vnímania počiatku ľudského života a legálnosti potratov sa v priebehu storočí menil, ovplyvnený filozofickými úvahami, prírodnými vedami a náboženskými dogmami. Ľudia v staroveku a stredoveku vnímali počiatok ľudského života inak. Pri uvažovaní o vzniku ľudskej bytosti hľadali moment spojenia tela a duše. Našli ho pri prvom pohybe ľudského plodu v lone matky. A tejto teórie sa držali až do novoveku.
Židovské právo
Staroveké právne kódexy, vrátane Tóry, stanovujú trest smrti za nezákonný pohlavný styk. Pôvodný hebrejský text prikázania „Nescudzoložíš!“ hovorí o zákaze pohlavného styku so ženou, ktorá patrí inému mužovi, čiže s manželkou, resp. snúbenicou iného muža. Cudzoložstvo narušuje reprodukčné práva muža, ktorému žena patrí, preto má manžel, resp. snúbenec právo potrestať ju smrťou - a spolu s ňou aj prípadné počaté dieťa. Starovekí ľudia nemali poznanie o plodných a neplodných dňoch, a každý pohlavný styk vnímali ako príležitosť počať dieťa. Problém manželskej nevery teda nebol v tom, že si manželka užila s iným mužom, ale že s ním mohla počať dieťa, čo potvrdzuje text Sir 23, 22 - 23.
V 5. kapitole Knihy Numeri je opísaný zvláštny náboženský rituál ako skúška, resp. trest pre cudzoložnicu. Manžel mal právo predviesť manželku, ktorú podozrieval z nevery, pred kňaza, ktorý jej dal vypiť vodu zmiešanú s chrámovým prachom a predniesol slová kliatby. Prípadný abortívny a zároveň sterilizačný účinok tohto rituálu je interpretovaný ako Boží trest za manželskú neveru. Predpis v Ex 21, 22 - 23 hovorí o udretí ženy, ktorá následne potratí dieťa. Stanovuje pokutu, ktorej výšku si určí poškodený - manžel udretej ženy - ako náhradu za smrť počatého dieťaťa, čiže za poškodenie svojich reprodukčných práv. Hebrejský text sa javí tak, že berie pri výške pokuty do úvahy prípadnú ujmu spôsobenú zranenej žene. Septuaginta (grécky preklad) však prekvapujúco prekladá text spôsobom, ktorý rozlišuje štádiá gravidity, resp. vývinu plodu. Židovské právo odráža skutočnosť, že život nového človeka sa začína už v živote jeho matky. V prípade deliktov proti manželskej a snúbeneckej vernosti uprednostňuje mužské reprodukčné práva pred ochranou ľudských životov, teda života manželky, resp. snúbenice a prípadného počatého dieťaťa.
Evanjeliá a rané kresťanstvo
Pri čítaní najdôležitejších novozákonných textov nenájdeme spresnenia či interpretácie Tóry, ktoré by sa priamo týkali témy potratov. Nemáme zachytené, že by Ježiš tieto predpisy vo svojich príhovoroch interpretoval. Zároveň platí, že Ježišov pozemský život je poznačený nespravodlivým tieňom podozrenia, že je azda synom cudzoložnice. V Matúšovom evanjeliu čítame o veľkej vnútornej dileme, ktorej je vystavený svätý Jozef, snúbenec Panny Márie, keď zistil, že je tehotná. Jozef, muž spravodlivý, čiže verný Tóre, mal vo svojich rukách osud svojej snúbenice i dieťaťa, ktorému nebol biologickým otcom. Jozef mal právo Máriu i s jej počatým dieťaťom dať ukameňovať. Druhá možnosť, ku ktorej sa vo svojich úvahách prikláňal, bolo zrušiť sobášnu zmluvu a prepustiť Máriu ako cudzoložnicu. Napokon sa rozhodol pre život svojej snúbenice a jej dieťaťa.
Rímske právo
Rímske právo, ktorého prvky nájdeme už v Novom zákone a z ktorého neskôr vyrastie cirkevné právo, taktiež prísne trestalo cudzoložstvo, ale charakter a závažnosť trestu sa menili v priebehu dejín Rímskej ríše. V období republiky bolo cudzoložstvo považované za súkromnú vec rodiny a trest zaň bol záležitosťou otca rodiny. Ten mal právo potrestať smrťou milenca svojej dcéry spolu s dcérou, milenca svojej manželky, ale nie samotnú manželku. Ak manželka po nevere ostala tehotná, po pôrode dieťaťa mohol rozhodnúť o jeho živote alebo smrti. V období cisárstva bolo cudzoložstvo vnímané ako verejný zločin. Trestom zaň už nebola smrť, ale vyhnanstvo a konfiškácia majetku. Cudzoložná žena a jej milenec boli poslaní do rôznych častí impéria, aby boli od seba oddelení. Ak žena porodila dieťa, bola odkázaná vychovávať ho sama.
Nenarodené dieťa nebolo v rímskom práve považované za plnoprávnu osobu, avšak existovali ustanovenia na ochranu jeho dedičských práv. Išlo teda skôr o ochranu reprodukčných práv jeho otca, ktoré boli vnímané aj ako práva na kontinuitu rodu. Právo venovalo osobitnú pozornosť situácii, keď otec rodiny zomrel a jeho manželka bola tehotná. V takom prípade nebolo možné siahnuť na dedičstvo až do narodenia dieťaťa. Ak sa dieťa narodilo živé, stalo sa zákonným dedičom. Ak zomrelo alebo sa narodilo mŕtve, dedičstvo prešlo na ďalšieho zákonného dediča v poradí. Pokiaľ ide o umelý potrat, rímske právo ho v období republiky vnímalo ako záležitosť, s ktorou sa má vyrovnať otec rodiny. V období cisárstva bol vnímaný ako verejný delikt, pretože sa ním narušilo dedičské právo a rodová línia. Žena mohla byť za potrat potrestaná zavrhnutím a vyhnanstvom. Aj rímske právo hovorilo o prípadoch, keď niekto úmyselne alebo nedbanlivo spôsobil smrť nenarodeného dieťaťa, napríklad ak udrel tehotnú ženu a ona potratila. Takýto človek mohol byť potrestaný pokutou, ťažkými prácami i vyhnanstvom.
Filozofické úvahy o postupnom oduševnení
Pre tému začiatku ľudského života je kľúčový Aristoteles, ktorého úvahy o duši zásadne ovplyvnili kresťanské myslenie, premietli sa do Septuaginty a boli dlhodobo aplikované aj v cirkevnom práve. Aristoteles v 4. storočí pred Kristom učil, že zárodok človeka má vegetatívnu dušu, ktorá sa v neskoršom štádiu gravidity zmení na živočíšnu dušu, a nakoniec je oživený ľudskou dušou. Preto potrat vykonaný v ranom štádiu tehotenstva nevnímal ako zabitie ľudskej bytosti. Svätý Augustín v nadväznosti na Aristotela rozlišoval medzi zárodkom plodu a plne sformovaným ľudským plodom. Ľudský život sa podľa neho nezačínal počatím, ale veril v jeho postupný vývin spolu s postupným oduševnením v maternici. Jeho pohľad by sa dal zhrnúť slovami: bez ľudskej duše nemožno uvažovať o ľudskej bytosti. Túto teóriu potvrdil aj svätý Gregor z Nyssy, podľa ktorého nie je možné označiť nesformovaný plod za ľudskú bytosť, ale iba za potenciálnu ľudskú bytosť. Takýto pohľad na postupné formovanie ľudskej bytosti z niečoho akoby „predľudského“ možno nájsť aj u iných kresťanských autorov, medzi nimi aj u najväčšieho stredovekého kresťanského filozofa svätého Tomáša Akvinského.
Išlo len o úvahy filozofov, ktoré nemali oporu v prírodných vedách. Ich jediným záchytným bodom bol v tomto zmysle začiatok pohybu plodu v lone matky, ktorý vnímali ako moment akoby oživenia plodu. Skúmanie zárodku plodu pomocou prírodovedných metód v 17. storočí prvýkrát ukázalo ľudskú podobu plodu v skorých štádiách jeho vývoja. Ukázalo sa, že „kvalitatívny skok“ nenastáva v momente prvého pohybu plodu, ale v momente počatia, po ktorom nasleduje už len postupný biologický vývin ľudskej bytosti. V polovici 18. storočia prvýkrát cirkev pripustila, že ľudská duša vstupuje do plodu už v momente počatia. Boli to práve poznatky prírodných vied, ktoré v novoveku postupne odklonili loďku Katolíckej cirkvi od teórie postupného oduševnenia k teórii okamžitého oduševnenia v momente počatia. Aristotelova teória o postupnom oduševnení bola definitívne zhodená zo stola v roku 1869, keď svätý Pius IX. v bule Apostolicae sedis moderationi oficiálne odmietol rozlišovanie ľudského plodu na predľudský a ľudský. Teóriu o postupnom oduševnení tak nahradila teória o okamžitom oduševnení v momente počatia.
Katolícka cirkev a jej postoj k potratom
Cirkev vždy učila, že úmyselný umelý potrat v akomkoľvek štádiu gravidity je z morálneho hľadiska ťažký hriech a z právneho hľadiska delikt. Hriech je možné odčiniť úprimnou ľútosťou a pokáním. Za delikt nasleduje spravodlivý trest. Cirkevné právo delikt umelého potratu trestá exkomunikáciou. Morálny teológ Ivan Šulík, konzultant subkomisie pre bioetiku Teologickej komisie KBS, tvrdí, že väčšina vedcov i morálka sa zjednocujú v tom, že ľudský život sa začína od počatia. Potrat chcený ako cieľ alebo ako prostriedok je vždy vážnym morálnym neporiadkom, lebo je dobrovoľným zabitím nevinnej ľudskej bytosti, ako píše encyklika Jána Pavla II. Evangelium vitae (62). Toto tvrdenie je správne nielen vo svetle viery, ale aj podľa zdravého rozumu. Za potrat nie je zodpovedná iba žena, treba brať ohľad i na nátlak, ktorému je vystavená zo strany manžela, rodiny, príbuzných. Zodpovednosť nesú i lekári a nemocničný personál, ktorý sa na ňom zúčastňuje a ženu na potrat navádza. Môžno hovoriť dokonca o kolektívnej zodpovednosti médií a legislatívy.
Cirkevné právo a trest exkomunikácie
V raných storočiach kresťanstva, v rokoch 306 až 314, sa konali lokálne synody, resp. koncily v Elvíre, v Arles a v Ancyre. Niekoľko prijatých kánonov sa týkalo cudzoložstva a iných sexuálnych deliktov. Jeden z nich znie: „Ak žena počala dieťa cudzoložstvom, keď jej manžel nebol prítomný, a po tomto čine ho usmrtila, nebude jej udelené prijímanie ani na konci života, pretože spáchala dvojnásobný zločin.“ Ide o mimoriadne prísny trest, ktorý zakazuje dokonca aj viatikum na konci života. Takto formulovaný trest sa blíži k exkomunikácii, ktorá sa v cirkevnom práve uplatňuje ako trest za najzávažnejšie delikty. Kánonické právo opakovanie v priebehu stáročí potvrdzovalo za potrat v neskoršom štádiu gravidity trest exkomunikácie, kým v skoršom štádiu to boli nižšie tresty. Prehľad jednotlivých kánonov vydaných k tejto téme máme možnosť nájsť v Graciánovom dekréte, ktoré bolo vydané v polovici 12. storočia a neskôr sa stalo súčasťou oficiálneho kánonického práva pod názvom Corpus iuris canonici. Za ten čas bol, pravdaže, viackrát aktualizovaný. Pokiaľ ide o túto tému, stále platila teória o postupnom oduševnení, podľa ktorej sa trest exkomunikácie ukladal len za potrat plodu, ktorý bol považovaný za ľudský, teda v neskoršom štádiu gravidity.
V roku 1588 Sixtus V. reagoval na mimoriadne rozšírenie prostitúcie a s ňou spojené antikoncepčné a potratové konanie bulou Effraenatum. Jeho úmyslom bolo zredukovať prostitúciu, nie poprieť teóriu o postupnom oduševnení. S týmto cieľom stanovil trest exkomunikácie za „krutú žiadostivosť“, teda za užívanie antikoncepcie a vykonávanie potratu v akomkoľvek štádiu. Praktickým výsledkom jeho reformy, žiaľ, nebolo zlepšenie morálky, ale zvýšenie administratívnej záťaže. Nemožno sa čudovať, že v roku 1591 Gregor XIV. prišiel k záveru, že bula nepriniesla očakávané ovocie, a vrátil veci do pôvodného stavu.
Inocent XI. v bule Sanctissimus Dominus v roku 1679 odsúdil návrhy o legálnosti potratu pred oduševnením, ako aj extrémne tvrdenie o oduševnení až po narodení, ktoré by viedlo k záveru, že žiadny potrat nie je vražda ľudskej bytosti. Kánonické právo bolo počas platnosti Corpu iuris canonici niekoľkokrát revidované. Z hľadiska témy ochrany života bola najdôležitejšia zmena urobená v súvislosti s už zmieneným definitívnym odmietnutím teórie o postupnom oduševnení pápežom Piom IX. v roku 1869. Prečo je exkomunikácia za potrat, a nie je za vraždu? Pretože ide o zvlášť brutálny čin. Embryo je absolútne nevinným tvorom, úplne neschopným obrany. Tento trest má terapeutický i pedagogický cieľ.
Predpôrodná diagnostika a terminológia
S vyšetrením embrya v tehotenstve, či nie je postihnuté chorobou alebo hendikepom, súvisí aj morálna teológia. Katechizmus Katolíckej cirkvi (2274) hovorí, že predpôrodná diagnostika je morálne dovolená, ak rešpektuje život a neporušiteľnosť embrya a je zameraná na jeho zachovanie či uzdravenie. No nesmie sa vykonávať s úmyslom, že ak bude dieťa zdravé, matka si ho nechá, ak choré, dá ho preč.
Zdravotníctvo rado používa na potrat termín „prerušenie tehotenstva“. Termín „prerušenie“ je zavádzajúci. Môžeme prerušiť cestu z Bratislavy do Nitry pri Zelenči a potom pokračovať ďalej. Pôvodné tehotenstvo však už po potrate nikdy nebude pokračovať. Potrat môže byť pritom spontánny, čiže nedobrovoľný a nezávislý od vôle človeka, za ktorý človek nenesie zodpovednosť (spôsobený chybným vývojom dieťaťa alebo slabosťou ženského organizmu), alebo umelý - a to priamo chcený ako cieľ alebo ako prostriedok, alebo nepriamy, vyvolaný ako dôsledok nejakého iného skutku.
Súčasná legislatíva a spoločenská debata na Slovensku
Na Slovensku platí starý komunistický zákon, ktorý je extrémne liberálny. Podľa neho už prišlo o život 1,4 milióna detí za tie desiatky rokov, čo je veľmi vážna vec. Hovoríme v súčasnosti o zhruba 7 500 umelých potratoch, teda ukončení tehotenstva, zabití nenarodených detí ročne, čo je viac ako 20 denne. V roku 1987 sa zmenil tento zákon na tú podobu, v ktorej je z veľkej časti dnes, a to znamená, že potrat sa vykonáva na základe žiadosti do 12. týždňa.
Téma interrupcií polarizuje spoločnosť, ale na tom nie je nič zlého. Zlé by bolo, keby sme sa kvôli tomu nenávideli, hádali, obviňovali, nebodaj bili. Na pochode za život nikto sa nikomu nevyhrážal, a bolo vidno aj ľudí s transparentmi s iným názorom. Podľa prieskumov, ktoré sa objavujú aj v posledných rokoch, je tá nálada v spoločnosti rozdelená približne pol na pol, 50 na 50. Televízia Markíza prezentovala prieskum, ktorý si dala urobiť, a výsledky boli prezentované tak, že 51 percent bolo proti sprísneniu, 40 bolo za sprísnenie a 8 % sa vyjadrilo, že nevie. V prípade aj štatistických chýb to stále ukazuje, že je to zhruba tak pol na pol.
Je však veľmi dôležité, že ak sa ľudí pýtate, či sú za sprísnenie, tak ľudia zvyčajne k sprísneniu nemajú nejaký sklon, a hlavne, ak by ste sa pýtali ľudí, tak ľudia netušia, že naša potratová legislatíva je tak liberálna a že vlastne tam v podstate netreba uviesť žiadne podmienky. Ak by ľudia vedeli, ako je to skutočne, percento by bolo niekde inde. Iné prieskumy tej istej agentúry v predchádzajúcich rokoch hovorili o tom, že väčšina spoločnosti je naklonená tomu, že kompromisne, ale len ak sú na to vážne dôvody, pričom napríklad sa nepovažovalo za vážny dôvod pohlavie dieťaťa. Vieme, že niekde vo svete - zvlášť v Ázii - sa vykonávajú potraty na základe pohlavia dieťaťa, čo robí obrovské problémy, napríklad v Číne pripadá 115 mužov na 100 žien. Tieto prieskumy však majú jednu najzásadnejšiu chybu - nie sú reprezentatívne. Nepýtajú sa totiž tých, ktorých by sa mali pýtať v prvom rade, a to je tých nenarodených detí. Ako povedal niekto múdry: „Všimol som si, že všetci, čo sú za potraty, sa už narodili.“ Je to podobné, ako keby sa pýtali ľudí, či sú za zrušenie otroctva, ale nepýtali by sa otrokov, ale otrokárov. Otrokári by pochopiteľne neboli za zrušenie otroctva, ale ak by sa pýtali otrokov, čo myslíte, koľko by ich hlasovalo proti zrušeniu otroctva?
Návrhy na sprísnenie interrupčnej legislatívy
Cieľom návrhov zákonov na obmedzenie potratov nie je nikoho obviňovať ani súdiť, ale zachraňovať. Richard Vašečka, konzervatívny kresťanský politik, má v parlamente návrh na obmedzenie interrupcií, podľa ktorého by ženy nemali mať právo na interrupciu bez udania dôvodu. Hlavným motívom je obmedzenie potratov na žiadosť alebo tzv. bezdôvodných potratov. Nemyslí si, že by bolo nejaké relevantné číslo tých žien, ktoré by podstupovali úplne ľahkovážne potrat. Sú tu však bohužiaľ dôvody, väčšinou sociálnoekonomické, z ktorých sú potraty podstupované vo veľkej miere, a to je problém pre moderný štát v 21. storočí. Predkladanie tohto zákona je pre neho ťažký kompromis, pretože jeho presvedčenie je, že žiaden umelý potrat nie je dobrý.
Samozrejme, tu prichádza ešte princíp ochrany života matky, takže v prípade, keď prichádza akoby ku konfliktu alebo kríženiu ochrany života matky a života dieťaťa, to je špecifická situácia, ale v ostatných prípadoch si nemyslí, že je riešením potrat. Aj keď nesúhlasí so žiadnym potratom, ak sa mení zákon tak, aby sa urobil krok dopredu, je možné pristúpiť na kompromis, ktorý je najbližšie stavu, v akom je spoločnosť. Cieľ tohto zákona je v prvom rade zamedziť tým najškandalóznejším potratom, a to sú potraty na žiadosť alebo potraty bez vážneho dôvodu. Ako alternatívu alebo ako možnosť vážnych dôvodov sa ponúkajú tri základné výnimky: ohrozenie života a zdravia matky, ťažké poškodenie dieťaťa a tehotenstvo následkom trestného činu. Tá priepasť, ktorá sa vytvorila za tie roky platnosti starého komunistického zákona, je príliš veľká na to, aby sme ju preskočili jedným skokom, aby sme to vyriešili naraz, ale treba urobiť prvý krok, ktorý je možné urobiť. Ak vieme v tejto chvíli poriešiť 80 %, poriešme 80 percent. Tento návrh zákona nie je žiadna partizánska činnosť, ale bol predložený na žiadosť zástupcov Hnutia za život v prospech ochrany nenarodených detí a korešponduje s požiadavkami Národného pochodu za život.
Právo na život ako základné ľudské právo
Vnútorne je človek presvedčený, a má na to dosť dobré dôvody, že počaté dieťa je človek. Tak ako veríme, že otrok je alebo bol človek. Vieme, že dieťa sa počne, keď sa spoja pohlavná bunka otca a matky. Spermia, pohlavná bunka otca, je bunka muža, bunka otca. Vajíčko, pohlavná bunka ženy, je bunka ženy, matky. Ale ak sa tieto jadrá buniek spoja, vznikne zygota, tak to nie je ani bunka otca, ani bunka matky, ale je to bunka niekoho iného. Táto ľudská bunka patrí človeku, ktorý v tej chvíli počatia je ten samotný človek, lebo to nie je len taká obyčajná bunka, ako bunka kože. Toto je bunka, v ktorej je potenciál celého človeka, lebo to je celý človek, ktorý len potrebuje dostať priestor, potrebuje nebyť zabitý, aby sa rozvinul naplno v človeka.
Spoločnosť deklaruje, že všeobecné ľudské práva majú platiť pre všetkých rovnako, ale najzákladnejšie ľudské právo je právo na život. Ak vám nie je dovolené narodiť sa, tak potom už nemôžete použiť žiadne iné právo. Prvé a základné právo je právo na život a veríme, že každého človeka, a teda aj nenarodeného dieťaťa, má právo a musí požívať všetky ľudské práva. Ústava Slovenskej republiky, ktorá sa odvoláva aj na cyrilometodské dedičstvo, má priamo vo svojom znení uvedené nastavenia, ktoré sú základne nastavené tak pro-life a pro-family, po slovensky za život a za rodinu. Máme aj ďalšie zákony ako zákon o rodine, ktoré hovoria o tom, že manželstvo muža a ženy je hodné ochrany a podpory, že vytvára rodinu a že samotný nenarodený život má svoju hodnotu. Je na poslancoch Národnej rady, zákonodarcoch, aby naše zákony a tento starý, komunistický zákon, ktorý stále platí aj viac ako 30 rokov po svojej platnosti, bol uvedený do súladu s ústavou. Keď sa hlasovalo v predchádzajúcom volebnom období o tom, aby sa zmenila Ústava Slovenskej republiky a bol doplnený článok o ochrane manželstva muža a ženy a o podpore takejto rodiny, nimi založenými, tak z toho vyplýva, že musíme konať aj konkrétne, nestačí len tak deklaratívne o tom hovoriť.
Právo na súkromie a ochrana detí
Ďalšou záležitosťou, ktorá sa spomína, je právo na súkromie, že obmedzovanie potratov narúša právo, špeciálne právo ženy na súkromie. Súhlasíme s tým, že by sa mal štát minimálne miešať do života občanov a človek má naozaj právo na súkromie a platí to v mnohých ďalších oblastiach. Niekedy sa štát montuje oveľa viac, než by sa to komu páčilo, než by to bolo zdravé, a v niektorých oblastiach, ktoré úzko súvisia s oblasťou ochrany života, štát postupne stále viac a viac zasahuje do súkromia a do života rodín, mužov a žien. Vidíme to napr. aj na západe, že sociálka veľmi kontroluje a zasahuje v prípade, keď majú podozrenie, že je deťom ubližované. A to sa pokladá za správne, keď rodina zlyhá, keď výchova zlyhá, hoci u rodičov môžeme prirodzene očakávať najväčšiu pozitívnu afinitu k tomu dieťaťu, tak vtedy je miesto, aby štát zasiahol. Musíme si ujasniť pojmy: ak nenarodené dieťa je človek, je dieťa, tak potom má požívať ochranu a v prípade, že tú ochranu nedostáva, tak treba, aby štát nejakým spôsobom zasiahol.
Prohibícia a jej opodstatnenie
Objavuje sa názor, že prohibícia nič nevyrieši. Videli sme, keď v Amerike zakázali alkohol, tak tak či tak sa na čiernom trhu predával alkohol a nič sa neznížil predaj. Rozdiel medzi potratom a alkoholom je v tom, že alkohol nie je zlý. V malých množstvách je dokonca aj zdraviu prospešný a môže to byť dobrý nápoj. Opilstvo je zlé, alkoholizmus je zlý, ale samotný alkohol nie. Ale potrat nie je dobrý nikdy. Vo veciach týkajúcich sa ochrany života už narodených ľudí máme prohibíciu. Nikto nie je len motivovaný: Nevraždite, neznásilňujte, nelúpte, nezneužívajte, pomôžeme vám. Je tam prohibícia, je tam jasný zákaz vraždy, zákaz znásilnenia, zákaz zneužívania. Samozrejme, ak veríme, že nenarodené dieťa je človek, aj tu musí byť prohibícia.
Citlivé aspekty interrupcie: Znásilnenie, zdravie a sociálna situácia
Môže sa stať, že tehotenstvo je zdravotnou komplikáciou pre matku. Môže sa stať, že aj keď sú to výnimočné prípady, ale stávajú sa, že tehotenstvo je následkom trestného činu, napr. znásilnenia. Ale kedykoľvek to tak je, aj pri týchto extrémnych prípadoch, dieťa je nevinné a bezbranné. Je zvláštne, že veriaci, ktorí sa často a radi zaštiťujú súcitom s blížnym, sú v tomto prípade akísi zaslepení pred utrpením ženy a chcú ju nútiť k niečomu proti jej vôli. Akoby povyšovali akýsi abstraktný princíp pred konkrétnou situáciou trpiacej ženy tu a teraz.
Potrat po znásilnení predstavuje morálnu dilemu. Hoci nový život má byť plodom vzájomnej lásky manželov, stáva sa, že prichádza na svet násilne. Takéto dieťa je však úplne nevinné a nemôže platiť za násilie svojím životom. Kto vykoná takýto potrat, podlieha exkomunikácii už samým činom. Vzťahuje sa to na všetkých, ktorí skutok vykonajú a poznajú trest, no i na tých, bez ktorých by sa potrat neuskutočnil. Konkrétne na samotnú ženu, toho, kto ju nahováral a bez koho by na potrat nešla, i na tých, ktorí potrat vykonali (gynekológ, anesteziológ, inštrumentár).
Iným argumentom je potrat s cieľom zachrániť matku, alebo predchádzať jej ťažkej ujme na zdraví. Ak je priamo zamýšľaný, je nedovolený. Ide o konflikt dvoch rovnocenných životov, a preto sa má každý lekár usilovať zachrániť oba. No stáva sa, že lekár automaticky navrhne potrat, lebo žena v rizikovom tehotenstve potrebuje viac starostlivosti. Existuje ešte eugenický potrat, zabraňujúci narodeniu dieťaťa s vážnou poruchou alebo chorobou. I tu nie je riešením potrat, ale zodpovedný výskum, ktorý zamedzí výskyt týchto javov.
Sociálno-ekonomické dôvody a podpora rodín
Často sú potraty podstupované z dôvodov, ktoré sú väčšinou sociálnoekonomické. Predstavte si človeka, ktorý je strašne hladný a chce niečo ukradnúť. Nemôžeme za ním prísť a povedať mu, že je chudobný, takže je to v poriadku. Musíme mu povedať, že nás mrzí, že je chudobný, a ponúkneme mu pomoc, ale povieme mu, že krádež je zlá. Podobne pri potratoch. Potrat nemôže byť riešením. Preto má spoločnosť zabezpečiť rodinám ekonomickú istotu. Nikto nepochybuje o tom, že žena sa môže ocitnúť vo veľmi, veľmi ťažkej situácii. Ale ženám nepomôžeme, keď sa od nich chladne dištancujeme s poukazom na slobodu voľby, ale keď ich prijmeme v celej ženskej jedinečnosti vrátane ich špecifických schopností materstva a rodičovstva. To znamená, že budeme prispievať k vytvoreniu kultúry, ktorá bude ženy rešpektovať nielen ako pracovnú silu rovnocennú s mužom, ale umožní im, aby mohli priviesť svoje deti do milujúceho prostredia harmonického manželstva. A tým ženám, ktoré čakajú dieťa v nepriaznivom prostredí a za nepriaznivých okolností, budeme aktívne na blízku.
Ako nie je správne okradnúť bohatého, aby sa pomohlo chudobnému, či chorému urýchliť smrť, aby sa pomohlo zdravému, tak nie je ani správne ísť na potrat a zabiť nenarodené maličké dieťa, aby bol život dospelého znesiteľnejší alebo jednoduchší. Je nehodné neveriaceho, ktorý chce sám niesť zodpovednosť za svoj život, aby sa vyvršoval na takých slabých a bezbranných, ako je človiečik veľký asi ako malá dvojeurovka. Aj v tomto volebnom období poslanci participovali na desiatich, pätnástich, možno dvadsiatich zákonoch, ktoré hovorili o podpore rodiny, o podpore špeciálne tehotných matiek. Ak by učitelia a učiteľky na školách hovorili so svojimi žiakmi citlivo o téme sexuality, dokázali by podľa Petry zabrániť mnohým nešťastiam.
Úloha muža v diskusii o interrupciách
Často zaznieva oprávnená kritika, že tieto témy prenechávame bláznom, ako je Kotleba alebo Marián Kuffa. Podobne ako Jozef, aj Dominik sa stretáva s tým, že okolie zľahčuje jeho názor, pretože je muž, a takýto postoj sa mu nepáči. Rešpektuje, že hlavné slovo by mali mať ženy, ale je tak trocha mýtus, že mužov sa to vôbec netýka. Muži ako otcovia sú neoddeliteľnou súčasťou procesu počatia a výchovy, a ich zodpovednosť a pohľad by nemali byť prehliadané v tejto dôležitej spoločenskej debate. Sloboda ženy nemôže narúšať slobodu dieťaťa.
tags: #pochod #za #zivot #znasilnenie #nie #je