Demografické trendy a populačné politiky sú kľúčovými faktormi ovplyvňujúcimi vývoj spoločnosti a ekonomiky. Zatiaľ čo na Slovensku sa dlhodobo rieši otázka nízkej pôrodnosti a starnutia populácie, Čína si prešla extrémom opačného charakteru - implementáciou politiky jedného dieťaťa. Tento článok sa ponorí do historických kontextov populačných politík, analyzuje príčiny a dôsledky čínskej politiky jedného dieťaťa a skúma jej odraz v súčasnej demografickej situácii Slovenska.
Historický kontext populačnej politiky na Slovensku a v Československu
Po vzniku Československej republiky v roku 1918 sa štát musel vyrovnať s územiami s odlišnou hospodárskou, spoločenskou a kultúrnou úrovňou, čo sa odrazilo aj v rôznorodom reprodukčnom správaní obyvateľstva. Na prelome 19. a 20. storočia sa v českej časti republiky objavili prvé odborné práce upozorňujúce na negatíva klesajúcej pôrodnosti. Napriek tomu pokles plodnosti pokračoval aj v 30. rokoch, čo viedlo k výrazne propopulačnému smerovaniu opatrení v západnej časti štátu.
Situácia na Slovensku bola odlišná. Zreteľnejší pokles pôrodnosti a zmena populačnej klímy sa začali prejavovať už od prvej dekády 20. storočia, pričom sa prehĺbili počas prvej svetovej vojny. Znižovanie manželskej plodnosti na Slovensku pokračovalo aj v medzivojnovom období, čo bolo predmetom pozornosti odborných kruhov. Oživenie pôrodnosti po prvej svetovej vojne bolo iba dočasné a následne opäť pokračoval trend jej kontinuálneho znižovania, čo bolo dôsledkom rôznych faktorov. Demografi poukazujú na zásadnú transformáciu podmienok vlastníctva pôdy súvisiacu s dedením v druhej polovici 19. storočia ako na dôležitý aspekt, ktorý vplýval na zmenu populačnej klímy na Slovensku. Analýza údajov jasne ukazuje, že dochádzalo k vedomému a zámernému obmedzovaniu plodnosti.
V medzivojnovom období sa v Československu aplikoval súbor protichodných opatrení súvisiacich s kontrolou populácie a determinujúcich postavenie a každodenný život žien. Štát sa snažil podporiť pôrodnosť v sociálne zabezpečených rodinách a venoval pozornosť starostlivosti o matky s deťmi a mládež, skvalitneniu zdravotníctva a hygieny s dôrazom na znižovanie detskej a dojčenskej úmrtnosti. Dôležitým faktorom populačného správania sa stávali samotné ženy. Demokratické ovzdušie medzivojnovej republiky vytvorilo priaznivé prostredie na ich emancipáciu, možnosti vzdelávania a pracovného uplatnenia. Mnohé zamestnané vydaté ženy, ženy s kariérou či jednodetné matky boli odsudzované okolím a nepochopené.
V rokoch 1938 až 1945 došlo k zásadným zmenám v nastavení populačnej politiky. Predstavitelia vojnovej Slovenskej republiky sa pri definovaní koncepcie aktívnej propopulačnej politiky inšpirovali nemeckými vzormi realizovanými v Tretej ríši, avšak vo veľmi religióznom a konzervatívnom kontexte.
Po roku 1945 Komunistická strana Československa postupne ovládla hlavné oblasti hospodárskeho a spoločenského života a po februárovom prevrate v roku 1948 monopolizovala svoju moc, čím dovŕšila proces radikálnej transformácie spoločnosti. Už medzi rokmi 1948 a 1950 vláda prepracovala rodinné právo, vytvorila systém mladomanželských pôžičiek, podporovala zamestnanosť žien, zjednodušila rozvodovú legislatívu a prax, pokúsila sa kolektivizovať domáce práce a zakázala činnosť Československej eugenickej spoločnosti.
Veľkou výzvou pre socialistický režim bol nepriaznivý demografický vývoj. Zatiaľ čo v 40. rokoch sa riešil problém vysokej dojčenskej úmrtnosti, v 50. rokoch to bola najmä vysoká potratovosť a s ňou súvisiaca klesajúca pôrodnosť. Štát presadzoval zvyšovanie počtu pôrodov v nemocniciach a v priebehu 50. rokov úmrtnosť dojčiat postupne klesala. Problémom bol najmä úbytok ekonomicky aktívnej časti populácie. Československá ekonomika bola odkázaná na trvalý populačný rast. Režim zaviedol vyplácanie prídavkov na deti, novomanželských pôžičiek a mimoriadnych príspevkov pri narodení dieťaťa. Postupne sa predlžovala materská dovolenka a v roku 1964 bola zavedená ďalšia materská dovolenka (dnes známa ako rodičovská dovolenka) až do jedného roka života dieťaťa. V roku 1969 bola ďalšia materská dovolenka predĺžená na dva roky a v roku 1970 začal platiť zákon o materskom príspevku. V roku 1971 bolo vyplácanie materského príspevku predĺžené z jedného na dva roky. V roku 1979 sa zvýšili prídavky na deti a výchovné, v roku 1982 aj výška materského príspevku a niektorých sociálnych dávok na deti. Režim tak priznal rodine výchovnú funkciu a očakával pokles záujmu o jasle.
Okrem zlepšenia sociálno-ekonomického postavenia rodín s deťmi a žien, režim týmito opatreniami sledoval snahy „udržať“ ženy v domácnosti a pri starostlivosti o dieťa. Socialistický režim podporoval sobášnosť a preferoval manželskú rodinu. Manželstvo a narodenie dieťaťa zvyšovali pravdepodobnosť získania bytu či povolenia na výstavbu rodinného domu a poskytovali sa mladomanželské pôžičky. Zvolené stratégie výrazne ovplyvňovali aj osobné postoje mužov a žien k otázke plánovania rodiny. V odbornej literatúre, tlači a televízii sa prezentovali idealizované obrazy socialistickej rodiny. Režim oceňoval materstvo, napríklad prostredníctvom inštitútu zaslúžilých matiek. Propagovanie viacdetných rodín však narážalo na rozšírený názor, že malý počet detí je prejavom kultúrnosti rodičov.
V období socializmu došlo k rýchlemu rastu zamestnanosti, ktorý súvisel so snahou o dosiahnutie plnej zamestnanosti. Ženám sa ich pracovná mobilizácia predkladala ako spôsob na dosiahnutie rovnosti a emancipácie. Súčasťou zmien bola aj tzv. kultúrna revolúcia, ktorá prinášala rozvoj oblastí súvisiacich s postavením žien v spoločnosti. Ženy sa stali súčasťou propagandy, ktorá im sľubovala veľkorysé sociálne a zdravotné zabezpečenie a rozvoj siete predškolských zariadení.
Po niekoľkých rokoch sa ukázalo, že totálna mobilizácia ženskej pracovnej sily je ekonomicky problematická. Matky malých detí často absentovali v práci pre chorobu dieťaťa a náklady na jasle boli vyššie ako nadhodnota z práce zamestnanej ženy. Keďže príjmy mužov klesli, len rodina, v ktorej boli zamestnaní obaja rodičia, si udržala základnú životnú úroveň. Opätovná pracovná demobilizácia žien neprichádzala do úvahy. Hľadal sa kompromis, ktorý sa od polovice 60. rokov začal otvárať v možnosti predĺženia neplatenej materskej dovolenky na dva roky. Zamestnané manželky a matky museli zladiť prácu a rodinný život, čím režim reálneho socializmu udržiaval kontinuitu rodového usporiadania. V slovenskom prostredí pretrvával konzervatívny postoj k zamestnaniu žien mimo domácnosti. Jedným z následkov enormného zaťaženia žien boli nepochybne aj problémy v manželskom súžití.
Politika jedného dieťaťa v Číne: Príčiny a priebeh
Populačný vývoj v Číne predstavuje jeden z najzaujímavejších demografických javov. Táto rozsiahla krajina prešla v pomerne krátkom časovom období náhlymi zmenami v pôrodnosti, mortalite a migrácii, pričom dominantným trendom bol rapídny pokles. Dôležité je prepojiť tieto javy s politickými a ekonomickými udalosťami v krajine. Vláda Čínskej ľudovej republiky bola na svojom začiatku prenatálna, veriac v potrebu zvýšenia populácie po vojnách. Avšak keď pôrodnosť stúpala a mortalita klesala, objavili sa obavy z neschopnosti uživiť narastajúci počet obyvateľov. Mao Ce-tung veril, že plánovanie a obmedzenie pôrodnosti je nevyhnutné pre ekonomický pokrok a status svetovej veľmoci. Základná myšlienka populačnej regulácie bola jednoduchá: ak sa zásoba obilia nemôže dostatočne rýchlo zvyšovať, populačná základňa sa musí zmenšiť.
Prvé oficiálne kampane na kontrolu pôrodnosti sa objavili už v 60. rokoch 20. storočia, no neboli veľmi efektívne a ich vplyv na demografický vývoj bol takmer zanedbateľný. Dôležitejší bol psychologický efekt, ktorý prvé nenásilné kampane vyvolali. Pomalé predstavenie regulácie populácie štátom, najprv v podobe odporúčania, vytvorilo pôdu pre neskoršie drastickejšie kampane.
Prvá veľká kampaň (stále s odporúčacím charakterom) pochádza z roku 1971 a nesie názov WAN XI SHAO. Jej trvanie je udávané až do konca dekády, kedy ju nahradili legislatívne úpravy. WAN znamená neskorá svadba, XI dlhší interval medzi deťmi a SHAO menej pôrodov. Od tohto roku sa rôzne formy kontracepcie a umelé ukončenia tehotenstva stali dostupnými zadarmo pre všetkých občanov.
Svetovo najznámejšia a zároveň prvá kampaň na kontrolu populácie, ktorá zahŕňala aj úpravu zákonov, bola politika jedného dieťaťa. Táto kampaň začala v roku 1980 a nahradila jej predchodcu WAN XI SHAO. Od tohto roku boli všetky páry zákonom limitované na jedno dieťa s povinnosťou získať povolenie na pôrod od lokálneho úradníka. Čínska vláda verila, že touto politikou splní cieľ mať do roku 2000 populáciu nie väčšiu ako 1,2 miliardy ľudí. Hlavným argumentom bolo zvýšenie životnej úrovne pre ďalšie generácie, ktoré sa majú rodiť do prosperujúcej krajiny bez hladomoru a chudoby.
Veľký vplyv predchádzajúcej kampane sa prejavil na prijatí legislatívnej úpravy občanmi. Štúdia z roku 1980 na ženách v Pekingu ukázala, že až 50% žien si myslelo, že táto politika prospieva deťom, 70% uviedlo, že prospieva aj matke a 90% žien súhlasilo s názorom, že politika jedného dieťaťa prospieva národu. Na otázku, či počet detí je na rozhodnutí jednotlivca, len 42,4% žien odpovedalo áno. Na otázku, či národ musí adaptovať politiku na kontrolu populácie, až 82,8% žien odpovedalo áno. Táto štúdia poukazuje, že politika jedného dieťaťa sa nestretla so žiadnym veľkým odporom, ženy ju brali ako svoju občiansku povinnosť voči štátu.
Štát motivoval podradenie sa tejto politike rôznymi výhodami. Za sterilizáciu mohol občan dostať pracovné voľno. Ak mal pár len jedno dieťa, všetky výdavky na zdravotnú starostlivosť do jeho 14. roku života hradil štát. Pravdepodobnosť prijatia jedináčika na dobrú vysokú školu alebo získania lepšej pracovnej ponuky bola oveľa vyššia ako u občanov, ktorí neboli jediným dieťaťom v rodine. Rodičia jedináčika dostávali vyšší dôchodkový príspevok. V prípade, ak žena otehotnela a pár už jedno dieťa mal a rozhodol si ho nechať, bolo potrebné zaplatiť sankčný poplatok. Navyše plat každého z rodičov bol znížený o 10% počas ďalších 14 rokov.
Bolestné dedičstvo čínskej politiky jedného dieťaťa - BBC News
Politika dvoch a troch detí a súčasné problémy v Číne
Politika jedného dieťaťa začala po 20 rokoch slabnúť. V roku 2000 čínska vláda uvoľnila opatrenia a uviedla 22 výnimiek, ktoré umožňovali niektorým rodinám mať viac ako jedno dieťa, vďaka zastavenému prudkému rastu populácie a ekonomickému napredovaniu krajiny. Každý pár mohol mať ďalšie dieťa, ak prvé dieťa bolo zdravotne alebo mentálne postihnuté, alebo ak od narodenia prvého dieťaťa uplynul dlhý časový interval. V roku 2013 už bolo povolené druhé dieťa všetkým párom, ak aspoň jeden rodič bol jedináčik. Definitívny pád politiky jedného dieťaťa prišiel v roku 2015. Všetkým párom bolo povolené mať dve deti, ale stále bola odporúčaná osobná regulácia občanov. Cieľom bolo podporiť prínos potenciálnych pracovníkov do ekonomiky, nakoľko vláda si začala uvedomovať problém starnúcej populácie, ktorý môže vyústiť do nedostatku pracovnej sily. Bol zavedený pojem suzhi, ktorý znamená kvalita nad kvantitu, teda radšej jedno dieťa, ktoré môže dostať najlepšie vzdelanie a výchovu, ako dve deti, ktoré dostanú len o polovicu lepšie prostriedky a príležitosti.
Súčasným najväčším problémom Číny je nezvládnutie výmeny starnúcej populácie. V roku 2010 bolo až 12% obyvateľstva nad 65 rokov. Predpokladá sa zvýšenie tejto hodnoty na 30% do roku 2050. Otázkou teda zostáva, kto ponesie ekonomiku Číny a kto sa postará o mnohopočetnú staršiu populáciu.
Čínska pôrodnosť opäť púta pozornosť. Politika jedného dieťaťa sa síce zrušila, deti sa však po novom aj tak príliš nerodia. A ak sa rodia, tak nie v Číne. Mení sa najmä správanie bohatých Číňanov. Využívajú totiž náhradné materstvo v Spojených štátoch, aby zabezpečili svojim deťom americké občianstvo. Ešte pred pár rokmi chodili ženy vo vysokom štádiu tehotenstva porodiť do USA, teraz však úrady túto prax okresali. Spojené štáty patria medzi nemnohé krajiny, ktoré umožňujú medzinárodné komerčné náhradné materstvo, a preto sa stávajú centrom reprodukčnej turistiky. Deti narodené americkým náhradným matkám automaticky získavajú americké občianstvo. Niektoré agentúry dokonca tento postup otvorene propagujú ako lacnejšiu alternatívu k investičným vízam.
Pre bohatých Číňanov je náhradné materstvo atraktívne, keďže doma je nelegálne. Spoločným menovateľom je snaha zabezpečiť potomkom lepšie geopolitické a ekonomické výhody. Expanzia tohto odvetvia sa zrýchľuje, no dohľad je minimálny. Vyšetrovanie denníka Wall Street Journal odhalilo prípady ultrabohatých ľudí, ktorí si prostredníctvom náhradných matiek zabezpečili desiatky detí. Dokonca je známy extrémny prípad, keď si muž takto zabezpečil viac než stovku detí. Niektorí klienti otvorene hovoria o budovaní dynastií či zabezpečení dedičov. Iní strategicky plánujú rodinné aliancie a koncentráciu bohatstva. Objavuje sa aj cielene vyberané pohlavie detí na základe predstáv o budúcom pracovnom trhu. Kritici tvrdia, že celý systém premieňa deti i ženy na obchodný tovar. Rastie preto tlak verejnosti aj politikov na sprísnenie pravidiel. Občianstvo by nemalo byť výsledkom obchodnej transakcie, ale skutočného vzťahu ku krajine.
Súčasná slovenská realita: Starnutie populácie a nízka pôrodnosť
Na Slovensku voľakedy platilo, že povinnosťou detí je postarať sa o rodičov v starobe. Aj preto mali toľko ratolestí. V roku 1974 sa v bývalom Československu narodilo 194 215 živých detí, najviac od druhej svetovej vojny. Podobne dopadol aj rok 1975. V Čechách sa potom začal pokles pôrodnosti a už sa nezastavil. Na Slovensku však trval baby boom takmer do konca 70. rokov, kedy sa narodilo okolo 100-tisíc detí ročne. Pre porovnanie, v ostatných rokoch to býva zhruba polovica z tohto počtu. Kto očakával, že lockdowny a karantény prinesú skok v pôrodnosti, musel byť sklamaný.
V roku 1974 zaznamenali štatistici aj najvyššiu úhrnnú plodnosť - 2,6. V reči demografov to znamená, že na jednu ženu počas jej reprodukčného obdobia pripadlo 2,6 dieťaťa. Tieto deti, nazývané Husákovými deťmi, prišli na svet počas normalizácie. Dnes majú reprodukčný vek už za sebou, stále však zarábajú na súčasných dôchodcov, lebo ide o generáciu, ktorá sa vyznačovala nízkou pôrodnosťou.
Zásadný zlom v populačnom vývoji na Slovensku nastal po nežnej revolúcii. „Stačilo niekoľko rokov a ukazovateľ úhrnnej plodnosti klesol z 1,9 na 1,1,“ priblížil demograf Milan Olexa. „Všetky prognózy populačného vývoja sme mohli zahodiť, lebo v sčítaní z roku 2001 vyšli výrazne iné čísla,“ priznal Olexa. V roku 2001 zaznamenalo Slovensko prvýkrát vo svojej novodobej histórii prirodzený úbytok obyvateľstva. Určitá zmena k lepšiemu nastala až o tri roky neskôr, keď sa začalo rodiť viac detí. Tomu všetkému predchádzal rozpad trojgeneračnej rodiny. Muži na slovenskom vidieku stavali nové rodinné domy v nádeji, že raz ich naplnia džavotom ich vnuci. Keď sa však deti vyučili alebo doštudovali, spravidla sa k rodičom nevracali. Vlastné rodiny si chceli zakladať a aj zakladali na inom mieste, spravidla v meste.
Podľa českého demografa Josefa Koubka sa viaceré z návrhov na zmenu populačnej politiky zrodili už vtedy. Už vtedy mali propopulačné opatrenia predovšetkým ekonomický cieľ - vytvoriť materiálne podmienky pre uplatnenie silných povojnových ročníkov v národnom hospodárstve. Na začiatku normalizácie sa k tomu pridal politický cieľ: dať mladým ľuďom nespokojným s okupáciou náhradný pozitívny program - založiť si rodinu, vychovávať deti, zamerať sa na pracovnú kariéru. V roku 1974 sa na Slovensku odovzdalo do užívania 48 200 a v roku 1975 to bolo 47 600 bytov. Prednosť pri prideľovaní nových bytov mali mladé rodiny. O trojizbový byt sa však mohla uchádzať len rodina s dieťaťom alebo manželia s potvrdeným tehotenstvom partnerky. Nájomné bolo nízke, spolu s energiami sa platilo mesačne 270 korún.
Pred 50 rokmi prebiehala na Slovensku najintenzívnejšia bytová výstavba v celej Európe. Nezriedka tam vládol stavebný ruch, chýbali chodníky, predajne, jasle a škôlky. Ľudia frflali na nedorobky a „holobyty“, zároveň však boli radi streche nad hlavou. Krátko po nežnej revolúcii prischla sídliskám z obdobia baby boomu nálepka králikárne. Vraj dnešné starobince sú odplatou za vtedajšie jasle.
Novomanželské pôžičky mali maximálnu výšku 30-tisíc korún. Pôžička sa poskytovala mladým manželom do veku 30 rokov, ktorí mali hrubý mesačný príjem nižší ako 5 000 korún, a tiež rodičom samoživiteľom. Lehota splatnosti pôžičky bola maximálne 15 rokov. Na jej čiastočnú úhradu slúžil príspevok na narodenie prvého dieťaťa po uzavretí zmluvy vo výške 2 000 korún a na ďalšie (druhé, tretie, atď.) po 4 000 korún.
Veľkým problémom aj vtedy bol nedostatok jaslí a materských škôl. V roku 1974 evidovali národné výbory desaťtisíce nevybavených žiadostí o umiestenie detí do týchto zariadení. Až 68 percent Husákových detí nosili rodičia v roku 1977 do jaslí, a 71 percent navštevovalo materské škôlky. O niekoľko rokov neskôr vznikol podobný problém s nedostatkom základných škôl. Po opadnutí baby boomu a s prudkým poklesom pôrodnosti v 80. a najmä 90. rokoch nastal opačný problém: čo s prázdnymi jasľami a škôlkami? Mnohé sa pretransformovali na domovy dôchodcov.
Súčasná slovenská realita je taká, že detí sa rodí menej, ako pribúda seniorov. Pokles pôrodnosti sa prejavil už v polovici 80. rokov. V roku 1979 sa znížili štátne dotácie na detský spotrebný tovar a neskôr sa spomalila bytová výstavba. Pôvodne propopulačné opatrenia sa zrazu menili na protipopulačné. Aj na Slovensku sa začala šíriť moderná antikoncepcia.
Zásadná zmena v pôrodnosti na Slovensku prišla s nežnou revolúciou. V roku 1994 sa na Slovensku narodilo 66-tisíc detí, kým v roku 1990 to bolo ešte bezmála 80-tisíc a v roku 1985 približne 90-tisíc. O nejakých opatreniach štátu podporujúcich rast populácie nemohlo byť ani reči. V tejto situácii prevzalo postsocialistické Československo zo Západu aj vzory reprodukčného správania sa. Za zodpovedný postoj sa začalo považovať obmedzovanie plodnosti a oslabovanie funkcií manželstva v mene osobnej sloby. Vytriezvenie prišlo až po roku 2000 so štatistikami o prepade pôrodnosti. V roku 2001 Slovensko zaznamenalo prvýkrát v novodobej histórii prirodzený úbytok obyvateľstva.
Takmer tretina žien sa rozhodla mať len jedno dieťa a pätina je bezdetná. Model dvojdetnej rodiny prestal byť prevládajúcim paradoxne práve vtedy, keď prichádzali do reprodukčného veku silné ročníky Husákových detí. Lenže časy, keď najviac detí rodili ženy vo veku 20 - 24 rokov, boli nenávratne preč. Čoraz viac ich odkladalo narodenie prvého bábätka na neskoršie roky. Plodnosť sa síce podarilo stabilizovať, ale to nezastavilo starnutie populácie. Pred piatimi rokmi obletela Slovensko správa, že ľudí v poproduktívnom veku máme prvýkrát v novodobých dejinách viac ako detí do 15 rokov. Vychádzajúc z prognózy, v roku 2040 pripadať na 100 detí okolo 170 seniorov a v roku 2060 dokonca 220 seniorov. Niekoľkonásobne sa zvýši najmä počet ľudí v pokročilom veku (nad 85 rokov). Kto sa o nich postará?
Anonymní prispievatelia v internetových diskusiách sa zdôverujú, že s pomocou detí vo svojej starobe veľmi nepočítajú. „Voľakedy sa ľudia krivo pozerali na tých, ktorí sa nevedeli o svojich rodičov postarať a niekam ich strčili. Dnes je to inak.“ „Mám len jedno dieťa a nechcem, aby sa so mnou na staré kolená trápilo.“ „Dúfam, že keď budem stará a nesebestačná, tak ma dajú niekam, kde bude o mňa dobre postarané.“ Rodičov neodkladajú do starobincov údajne len veriaci a chudobní. V súčasnosti je na Slovensku bezmála 500 zariadení pre seniorov a v nich vyše 35-tisíc „obyvateľov“. Za 20 rokov sa počty zvýšili 2,5-krát. Pritom tisíce žiadateľov sú na čakacej listine. Existujú domovy, kde jeden opatrovateľ pripadá na troch seniorov. Inde je však tento ukazovateľ aj dvakrát vyšší v dôsledku akútneho nedostatku ošetrovateľov. Oveľa lepšie na tom sú a aj v budúcnosti majú byť škandinávske krajiny, Belgicko či Británia, a to najmä vďaka prílevu migrantov.
Príroda ako keby chcela kompenzovať ľudské straty spôsobené ozbrojenými konfliktmi, pandémiami či pohromami iného druhu. Možno preto sa rodilo najviac detí práve po takýchto kataklizmách. V roku 1921 sa na Slovensku živo narodilo vyše 95-tisíc detí, zatiaľ čo v roku 1919 iba 12-tisíc. Ďalší rast plodnosti a pôrodnosti bolo možné pozorovať koncom 30. rokov a začiatkom druhej svetovej vojny. Išlo o odložené pôrody z rokov krízy, ale určitú úlohu zohral aj iný faktor - rodičovstvo chránilo mužov pred odvelením na front. Veľká populačná vlna prišla aj po druhej svetovej vojne. Súhrnná plodnosť dosiahla v prvých povojnových rokoch 3,5 až 4 deti na jednu ženu. Vtedy vznikol aj pojem „baby boom“.
Čína zaviedla politiku jedného dieťaťa v roku 1979 a až v roku 2015 začalo dochádzať k jej uvoľňovaniu (momentálne je hranica posunutá na 2 deti). Táto politika sa uplatňovala formou jednorazovej pokuty za druhé a ďalšie dieťa. Jej suma nebola zanedbateľná a dosahovala až násobky ročného príjmu oboch rodičov. Prenesené do slovenských reálií, za možnosť mať druhé dieťa by priemerný slovenský pár musel zaplatiť až desiatky tisíc eur.
Nie je žiadnym prekvapením, že takéto drastické opatrenie zdanlivo zafungovalo a pôrodnosť čínskych žien poklesla. Zároveň sa však jednalo o historicky bezprecedentný zásah do najzákladnejších práv človeka - slobodne rozhodnúť o veľkosti svojej rodiny. Obhajcovia tohto opatrenia argumentujú tým, že tento zásah do slobody bol nevyhnutný pre zastavenie populačnej explózie.
Nízka pôrodnosť vo vyspelom svete napovedá, že na zníženie pôrodnosti netreba len drastické štátne zásahy. Väčšinou stačí zbohatnúť. Rovnaký mechanizmus funguje aj v rozvojových krajinách - ako krajiny bohatnú, pôrodnosť klesá. Čína sa zavedením politiky jedného dieťaťa síce „odtrhla“ od skupiny ostatných štátov, tie ju však vzápätí nasledovali - aj bez politiky jedného dieťaťa. V Indii, druhom najľudnatejšom štáte sveta, klesla pôrodnosť z 3,9 dieťaťa v roku 1990 na 2,5 dieťaťa v roku 2012 a ďalej klesá.
Bola Čína v niečom iná ako ostatné rozvojové krajiny? Musela byť nižšia pôrodnosť čínskym ženám nanútená štátom? Pohľad na dáta vraví, že sotva: pôrodnosť čínskych žien klesala oveľa rýchlejšie pred zavedením politiky jedného dieťaťa ako po ňom! Od nového tisícročia sa dokonca dynamika v Číne začala odrážať, keď sa pôrodnosť odrazila od dna 1,5 dieťaťa a smeruje už k hodnote 1,7. Tento demografický pokus stál nielen obrovský zásah do prirodzeného historického vývoja rodiny, ale vyberie si v nasledujúcich rokoch svoju daň aj v podobe obrovskej diery na pracovnom trhu.
Známa čínska politika zameraná na reguláciu rastu obyvateľstva môže posudzovať výsledky umelých zásahov do spoločnosti. Na svete má prvú dospelú populáciu nedobrovoľných jedináčikov. Nielen čínski sociológovia, ale aj odborníci z celého sveta mohli v priamom prenose sledovať, ako dorastá prvá generácia detí, ktorej vláda vnútila spoločenský status jedného dieťaťa. Manželské páry v mestách mali zo zákona povolené mať maximálne jedno dieťa. Množstvo jedináčikov sa odrazilo na tvári spoločnosti. Stúpajúci individualizmus, sebectvo a presadzovanie vlastného ja má vážny dopad na súkromné aj pracovné vzťahy. Zamestnávatelia uprednostňujú na pohovoroch uchádzačov so súrodencami. Jedináčikov pokladajú za sebeckejších, lenivejších, menej empatických, prispôsobivejších a opatrnejších. Sociológovia túto generáciu označujú za „malých cisárov“. Dnes žije v mestských častiach Číny asi 90% detí bez súrodencov, na vidieku je to viac než 60%. Napriek veľkému počtu obyvateľov sa mladí Číňania ocitajú v nezávideniahodnej situácii. Na pleciach jedináčika je totiž povinnosť postarať sa nielen o starnúcich rodičov, ale neraz aj o starých rodičov.
Od roku 1979 sa komunistická strana usilovala ekonomickými a spoločenskými reformami znížiť nárast obyvateľstva. Zaviedla preto politiku jedného dieťaťa, ktorá sa týkala predovšetkým rodín žijúcich v meste. Túto kontroverznú sociálnu politiku sprevádzalo porušovanie základných ľudských práv, násilné interrupcie, násilie a perzekúcie rodín. Dnes je situácia iná. Od roku 2015 režim rodinnú politiku začal postupne uvoľňovať.
Takmer 40 rokov nútila čínska vláda svojich obyvateľov, aby nemali viac ako jedno dieťa. Štátna kontrola pôrodnosti viedla k sankciám, núteným potratom, sterilizáciám a nerovnováhe medzi pohlaviami. Tento neprirodzený zásah štátu do života ľudí sa začína najľudnatejšej krajine vracať. Ekonómovia hovoria o demografickej časovanej bombe. Problémom je prudko starnúca populácia. Problém si čínska vláda uvedomila už pred pár rokmi. Od roku 2016 preto uvoľnila tzv. politiku jedného dieťaťa a povolila párom mať deti dve. V poslednom čase sa hovorí o ďalšom uvoľnení reštrikcií, zrušení akéhokoľvek limitu na počet detí, ba dokonca sa objavujú aj hrozby, či komunistická vláda neprejde do druhého extrému a nezačne ľudí nútiť mať veľké rodiny.
Niektorí považujú novú poštovú známku pre rok 2019, ktorý je Rokom prasaťa, s vyobrazením prasacej rodinky s tromi malými prasiatkami, za signál možných zmien politiky. Niečo podobné nastalo v roku 2016, keď došlo k uvoľneniu politiky jedného dieťaťa, vtedy vydala čínska štátna pošta známku k Roku opice, na ktorej boli dve malé opičky.
Vážnejší rozruch okolo kontroly pôrodnosti v Číne vyvolala iná správa. Koncom augusta sa objavila informácia, že Čína pripravuje nový občiansky zákonník, v ktorom nebude zmienka o reštrikciách v súvislosti s veľkosťou rodiny. Ihneď sa začalo špekulovať, že ide o jasný dôkaz o tom, že Čína končí s politikou dvoch detí. Na druhý deň však čínske autority vyslali reakciu cez štátny denník China Daily, že k odstráneniu doložiek z návrhu občianskeho zákonníka došlo z dôvodu eliminácie ich nadbytočnosti. Zákon o plánovaní populácie a rodiny, ktorý dovoľuje párom mať len dve deti, zostáva podľa tohto vyjadrenia stále v platnosti. Otázne však je dokedy. Súčasťou štátneho vyjadrenia bola poznámka o tom, že prípadná zmena zákona o plánovaní populácie a rodiny z dôvodu meniacej sa demografie „si vyžaduje ďalšie posúdenie“.
Čínska vláda si problém uvedomuje, z regiónov sa už ozývajú hlasy po uvoľnení limitov na počet detí a v rôznych častiach Číny spúšťajú úrady pro-rodinné opatrenia. Začiatkom augusta predstavila Čínska pošta známku pre rok 2019, na ktorej sú tri prasiatka. Je to náznak zmeny politiky?
Politika jedného dieťaťa bola zavedená pre obavy z preľudnenia v roku 1979. V tom čase bola miera pôrodnosti v Číne na úrovni 2,75 dieťaťa na ženu. V roku 2016, keď došlo k rozšíreniu limitu na dve deti, bola miera pôrodnosti 1,62 dieťaťa na ženu. Pričom za spomínané obdobie takmer 40 rokov vzrástla čínska populácia o 417 miliónov na súčasných 1,39 miliardy obyvateľov. Politika jedného dieťaťa teda znížila pôrodnosť, no komunistická vláda čelí inej výzve - zastaviť prudké starnutie obyvateľstva. „Vláda čelí obrovskej demografickej priepasti, keďže podiel pracujúceho obyvateľstva sa zmenšuje a starnúca populácia sa rýchlo rozširuje. Chýba tiež program sociálneho poistenia, ktorý môže adekvátne podporovať starnúcu populáciu.” Obavy rastú, pretože starnúca a zmenšujúca sa pracovná sila by mohla spomaliť čínsku ekonomiku, zatiaľ čo nerovnováha medzi pohlaviami by mohla viesť k sociálnym problémom. Odhaduje sa, že do roku 2050 bude v Číne 330 miliónov obyvateľov starších ako 65 rokov. Alebo iný prepočet ukazuje, že v roku 2030 by malo v Číne žiť okolo 25 percent obyvateľov s vekom nad 60 rokov. „Ide o jasné starnutie v porovnaní s hodnotou z roku 2010, keď viac ako 60 rokov malo približne 13 percent Číňanov.“ „Aj tak je už neskoro,“ hovorí profesor Gu Baochang, demograf na pekinskej univerzite Renmin. Podľa neho sa blíži koniec takmer štyroch desaťročí kontroly pôrodnosti. „Prvý raz sme navrhovali ukončiť politiku jedného dieťaťa v roku 2000.“
Mentalita jedného dieťaťa nespôsobila len demografický problém. Celospoločenská zmena myslenia sa ukazuje v posledných rokoch, keď čínska vláda pomaly opúšťa agresívnu kontrolu pôrodnosti. Po uvoľnení limitu na dve deti v roku 2016 sa narodilo 17,9 milióna detí, čo bolo síce o 1,3 milióna viac ako rok pred tým, ale úrady očakávali o polovicu viac. V minulom roku sa dokonca narodilo ešte menej detí - 17,2 milióna. Vláda pritom očakávala aspoň 20 miliónov. Lenže Číňania sa do väčších rodín nehrnú. Počet uzavretých manželstiev od roku 2013 klesá, naopak, rozvody posledných šesť rokov pribúdajú. Približne dve tretiny pracujúcich žien s jedným dieťaťom nechcú ďalšie deti, čo je o 17 percent viac, ako namerali v roku 2014. Rastie tiež počet žien, ktoré nechcú mať deti vôbec (40 percent).
Problém predstavuje aj nerovnováha medzi pohlaviami. Selektívne potraty a preferencia chlapcov spôsobila jeden z najväčších demografických problémov na svete. V súčasnej Číne žije o 34 miliónov viac mužov ako žien. Podľa prepočtov bude mať v roku 2020 problém nájsť si ženu 24 miliónov Číňanov v zrelom veku. Na situáciu štát začína reagovať. Niektoré čínske provincie ponúkli peňažné bonusy rodinám, ktoré sa rozhodnú mať druhé dieťa. Sľubujú im finančnú podporu, daňové zvýhodnenie, preplácanie časti nákladov na vzdelávanie a ďalšie výhody. Začiatkom tohto roku sa dokonca objavil na severe Číny prípad prvej dotácie sobáša - úrady ponúkli novomanželom preplatenie nákladov na svadobné fotografie či svadobnú cestu. V niektorých častiach Číny dochádza k sťaženiu rozvodového konania a na podstúpenie potratu po 14. týždni tehotenstva sa vyžadujú podpisy od troch lekárov.
Za riešenie demografickej situácie sa objavil aj článok v provládom Ľudovom denníku, ktorý uviedol, že regionálne vlády by mali urobiť ešte viac. „Čínska demografická dividenda klesá na cene, náklady na pracovnú silu rastú a tlak na sociálne zabezpečenie je veľký.“ „Úprimne povedané, pôrod nie je len záležitosťou rodiny, ale aj vecou pre celú krajinu.“
Práve tento prístup - deti sú štátnou záležitosťou - spôsobuje obavy v súvislosti s možnými riešeniami čínskej demografickej krízy. Z extrému do extrému? Na prvý pohľad sa môže zdať, že čínski komunisti otáčajú kormidlo a namiesto agresívnej politiky kontroly pôrodnosti urobia z Číny krajinu s najsilnejšou prolife kultúrou. Viacerí analytici a aktivisti vyslovujú obavy, že čínski predstavitelia zasiahnu rovnako agresívne v pro-pôrodníckej politike, ako zasiahli v prípade tej proti-pôrodníckej v 80. rokoch. Podľa údajov čínskeho ministerstva zdravotníctva z roku 2013 sa v Číne od zavedenia politiky jedného dieťaťa vykonalo 336 miliónov potratov a 196 miliónov sterilizácií.
Rozruch na čínskych internetoch vyvolali dvaja čínski akademici, ktorí navrhli, aby vláda od párov, ktoré majú menej ako dve deti, vyžadovala prispievanie do „fondu na prokreáciu“. Niektorí uvádzajú, že zlá situácia môže čínskych komunistov vyprovokovať k ďalším opatreniam, napríklad že budú mladé ženy nútiť k sobášom alebo sa pokúsia obmedziť interrupcie. „Dúfajme, že čínska vláda teraz nebude vynucovať, aby páry mali deti viac. Bolo by to podobne neprirodzené a šlo by to proti právu každého páru mať toľko detí, koľko prislúcha ich okolnostiam.“ Vzhľadom na problémy, ktoré Čína spôsobila neprirodzenou manipuláciou so svojimi rodinami, by si krajina mala uvedomiť, že deti by nikdy nemali byť produkované nejakým priemyslom, akoby boli iba ďalším výrobkom. Musia vzísť z lásky medzi matkou a otcom, to je jediný spôsob, ako mať deti prirodzenou cestou.
tags: #politik #jedneho #dieta