V príspevku sa zameriavame na charakteristiku a kategorizáciu porúch správania detí. Sústreďujeme sa na príčiny problémov a porúch detí v správaní. V každej vyspelej spoločnosti je prirodzený výskyt rôznych sociálno-patologických javov. Stupňujúce sa výchovné a sociálne problémy našej mládeže narúšajú účinnosť pedagogického pôsobenia učiteľov a aj vychovávateľov. Aj samotné riešenie porúch správania, predovšetkým u mladej generácie, je náročnou úlohou, nakoľko si vyžaduje veľa trpezlivého úsilia a ochoty pomôcť zo strany odborných pracovníkov, psychológov, ako aj špeciálnych pedagógov podieľajúcich sa na ich výchove. V konečnom dôsledku je nutnosť inhibovať negatívne dôsledky a stimulovať vysoko pozitívne vplyvy zo socio-kultúrneho prostredia. Rodičia sa často stretávajú s rôznymi výzvami, keď sa ich deti začnú správať spôsobom, ktorý považujú za problémový. Či už ide o výbuchy hnevu, neposlušnosť, alebo iné nežiaduce správanie, je dôležité si uvedomiť, že mnohé z týchto prejavov sú naučené a teda je možné ich aj odnaučiť.
Definícia a Kategorizácia Porúch Správania
Každý jedinec v našej spoločnosti vystupuje a koná istým spôsobom. Správanie človeka možno charakterizovať ako spôsob vyjadrovania voči iným ľuďom. Prejav každého z nás sa líši postojmi, gestikuláciou, spôsobom komunikácie, rečou tela a to nielen k ostatným členom sociálneho systému, ale aj k sebe samému. Gajdošová a kol. (2011) uvádzajú, že každý človek žijúci na našej planéte, vrátane detí, má svoju ľudskú vážnosť, dôstojnosť a tomu prislúchajúce práva. Každé dieťa potrebuje vzhľadom na svoju zraniteľnosť emočne stabilné zázemie a porozumenie zo strany dospelých. Pre zdravý vývoj detí je nevyhnutné zabezpečovať ich komplexný rozvoj a eliminovať rizikové príčiny sociálno-patologických javov.
Z psychologického hľadiska sú poruchy správania detí definované ako kategorizácia porúch vôle, inštinktov, pudov, ako aj samotného spôsobu konania voči iným členom spoločnosti. U detí je potrebné rešpektovať individualitu aj napriek ich nevhodnému vystupovaniu a ochraňovať ich voči akejkoľvek forme diskriminácie. Z vyjadrenia Labátha (2001) vyplýva, že poruchy správania detí a mládeže sú v odbornej literatúre opisované ako disociálne až neprimerane agresívne konanie, ktoré narúša sociálne očakávania spoločnosti.
Je dôležité rozlišovať medzi bežným vzdorovitým správaním a diagnostikovanou poruchou správania. Vzdorovité správanie neprimerané veku dieťaťa a okolnostiam nemá trvalý charakter. Rebelantstvo mládeže a klasifikované poruchy správania ako diagnostická kategória sa od bežného narušenia disciplíny líšia tým, že musia byť trvalejšej povahy a v trvaní po dobu minimálne šesť mesiacov narúšajú variabilitu správania detí voči stanoveným pravidlám a normám spoločnosti. Z uvedeného vyplýva, že v prípade, ak deti porušujú stanovené sociálne vzorce správania sa a ohrozujú ostatných členov našej spoločnosti vo svojom okolí, vtedy hľadajú východisko z ťažkej životnej situácie, ktorú spôsobila citová vyprahnutosť detí, ako aj ich emočná labilita. Poruchy správania u detí a mládeže možno kategorizovať rôznymi spôsobmi, a to aj podľa ich pôvodu a prejavov.
Podľa Kafku (2015) rozlišujeme:
- Primárne poruchy: Tieto sú počiatočné a zahŕňajú vekové poruchy správania detí a mládeže, ako sú poruchy reči, školských spôsobilostí a citové poruchy. Sem patria aj poruchy psychickej úrovne konania a integratívne poruchy.
- Sekundárne poruchy: Sú odvodené od prvotných primárnych porúch.
- Interpersonálne poruchy: Ide o osobnostné poruchy jedinca.
- Extrapersonálne poruchy: Tieto sú spôsobené vplyvom okolitého prostredia.
Gajdošová (2007) zase ponúka členenie podľa sociálnych väzieb a foriem prejavu:
- Socializované poruchy: Podľa názoru autorky má dieťa stabilné a primerané citové väzby s ostatnými členmi rodiny i mimo nej. Aj napriek tomu môže vykazovať problémové správanie.
- Nesocializované poruchy: V tomto prípade má dieťa povrchné vzťahové väzby so všetkými jedincami nášho sociálneho systému. Podľa konštatovania autorky u detí absentujú akékoľvek hlbšie vzťahy.
- Agresívne formy: Sem patrí šikanovanie a násilné správanie voči iným.
- Neagresívne formy: Autorka medzi tieto zaraďuje napríklad záškoláctvo, klamstvá, ale aj drobné krádeže.
Poruchy správania z pedagogického aspektu možno charakterizovať ako maladaptívne správanie žiaka v školskom prostredí, ktoré má etiologicky rozsiahle spektrum pomerne trvalejšieho charakteru. V bežnom živote sa stretávame s rôznymi podobami patologického správania v podobe agresivity, šikanovania, ako aj krádeží. Akékoľvek neprimerané reakcie detí a mládeže sa môžu prejaviť v situáciách vyvolaných rôznymi príčinami a naopak sú napäté situácie v mnohých prípadoch odrazom odlišných prejavov ich narušeného správania. Problémovo sa správajúci jedinci nedokážu rešpektovať základné ľudské princípy a normy spoločnosti.
Príčiny Problémového Správania u Detí: Komplexný Pohľad na Etiológiu
Porozumenie správaniu dieťaťa si vyžaduje zohľadnenie celého kontextu, v ktorom sa správanie vyskytuje. Etiologické vymedzenie porúch správania je mnohoraké a vzniká následkom kombinácie viacerých faktorov. Poruchy správania u detí a mládeže možno kategorizovať ako tie, ktoré sú podmienené psychickým stavom a rodinným prostredím dieťaťa. V ťažko zvládnutých situáciách deti často volajú bezbranne o pomoc a hľadajú akékoľvek uspokojenie potrieb. Poruchy správania spôsobené disharmóniou detského vývoja môžu mať za následok schizofréniu a rôzne typy depresívnych úzkostí, ako uvádza Krejčírová (1997).
Podľa odborných poznatkov sú príčiny porúch správania rôznorodé a majú negatívny dopad na adaptáciu jednotlivca do sociálneho systému. Medzi kľúčové faktory patria:
- Dispozičné faktory: Deti nemajú v rodičoch morálny vzor, v neúplných rodinách a nefunkčných rodinách sú často ich obetnými baránkami, ako zdôrazňuje Gajdošová a kol. (2011).
- Rodinné prostredie: Neprimeraný rodinný výchova, zlé sociálne návyky, rozvod, kriminalita, úmrtie rodičov, alkohol v rodine, šikanovanie a narušené sociálne vzťahy medzi vrstovníkmi môžu viesť k problémom. Nepodnetné rodinné prostredie spôsobuje veľký tlak na dieťa, ktoré sa následkom citovej deprivácie nedokáže v jednotlivých životných fázach socializovať do spoločnosti. Deti s poruchami správania pochádzajú často z rozvrátených a neúplných rodín, nakoľko problémoví jedinci trpia nedostatkom pozitívnych vzorov. Je viditeľný nárast detí s problémovým správaním aj u materiálne zabezpečených rodín, v ktorých chýba porozumenie a výchova sa zameriava čisto na materiálne zabezpečenie rodiny. Aj týmto deťom chýba pozitívny vzor rodičovskej autority a láska zo strany dospelých.
- Vplyv vrstovníckych skupín: Deti trpiace emocionálnou depriváciou sa uchyľujú k problémovým skupinám kamarátov, kde si uplatňujú negatívnym spôsobom svoje neuspokojené potreby.
- Širšie sociokultúrne prostredie: V našej spoločnosti sa začínajú uznávať najmä materiálne hodnoty a v dôsledku vyťaženosti rodičov a nezáujmu dospelých sa negatívne a sociálno-patologické javy detí stávajú akousi prirodzenou súčasťou nášho života. V našej konzumnej spoločnosti sa mení hodnotová orientácia a klesá záujem mládeže o zvyky aj tradície. Postmoderná spoločnosť ponúka našej mládeži dostatočný priestor na konzumáciu alkoholu, omamných látok a vo zvýšenej miere aj na agresívne útoky. V rodinnom prostredí cítiť napätie a vyhasínanie emocionálnej stability, pričom stúpa rozvodovosť, ktorá spôsobuje tlak na potomstvo.
Poruchy správania detí v školskom prostredí sú etiologicky rôznorodé a na ich vzniku sa podieľa celý rad vnútorných aj vonkajších činiteľov z rodinného prostredia, rovesníckych skupín kamarátov a širšieho okolitého prostredia. Teória amerického psychológa Urieho Bronfenbrennera, nazývaná ekologická systémová teória, vysvetľuje, ako prostredie okolo nás ovplyvňuje vývin človeka. Správanie dieťaťa ovplyvňuje prostredie, v ktorom vyrastá, a ak ho chceme pochopiť v celom kontexte, nemôžeme tieto vplyvy vynechať. Dieťa formuje viacero faktorov, vrátane nepriaznivých detských skúseností (ACE), ktoré zahŕňajú zneužívanie, zanedbávanie, rodinnú dysfunkciu, násilie v domácnosti, rozvody či psychiatrické ťažkosti rodičov. Tieto sa spájajú s problémami s koncentráciou, sebareguláciou, agresiou a školským neúspechom.
Problémy v správaní detí môžu byť prejavom nevyriešených stresových skúseností dieťaťa alebo náročného rodinného prostredia. Toxický stres vzniká pri dlhodobej a intenzívnej aktivácii stresovej reakcie, keď dieťa nemá k dispozícii dospelého, ktorý by mu poskytol bezpečie a oporu. Správanie môže navonok pôsobiť ako „problematický charakter“, pričom často ide o provokácie, ktoré pretrvávajú a časom sa prehlbujú.
Poruchy Učenia a Ich Prepojenie so Správaním
V poslednej dobe sa často spomínajú poruchy učenia, ktoré spôsobujú problémy pri socializácii a zvládaní školských povinností detí. Aké sú však ich prejavy a následky? Všetky tieto poruchy majú individuálny charakter a niektoré z nich môžu vzniknúť, ak má dieťa vrodenú dysfunkciu centrálnej nervovej sústavy. Symptómy porúch učenia spôsobujú, že dieťa v škole zaostáva a má problémy pri plnení školských povinností. Okrem školských neúspechov a zhoršenia prospechu dieťaťa môžu poruchy učenia spôsobovať problémy vo vzťahu k učiteľom a k učeniu všeobecne. Nevhodné správanie voči spolužiakom, poruchy učenia a zhoršený prospech dieťaťa tak môžu nepríjemne ovplyvniť život celej rodiny.
Ak sa problém nepodchytí a nerieši, trpí vzťah rodiča k dieťaťu, vzťahy medzi rodičmi a postoj rodiča k učiteľovi a ku školskému systému. Preto je pre rodičov - a rovnako aj pre učiteľov - veľmi dôležité oboznámiť sa s rôznymi poruchami učenia a ich prejavmi; spoznať, aké sú ich príčiny, ako ich dieťa prežíva a aké sú možnosti nápravy. Rozhodne nie je vhodné aplikovať na „problémové“ dieťa represívne opatrenia. Poruchy učenia sa týkajú veľkej skupiny detí, dospievajúcich, ale aj dospelých ľudí. Deti aj dospelí, ktorí trpia niektorou z týchto porúch, často dokážu prekvapiť originálnym riešením matematických a iných úloh a sú úspešní v oblastiach, ktoré ich zaujímajú viac ako ostatné.
Príčiny vzniku špecifických porúch učenia je veľmi ťažké jednoznačne zistiť a popísať. Napríklad ľahká mozgová obrna (ĽMD) môže byť geneticky podmienená (faktor dedičnosti) a príčiny sú tu neznáme (neurotické). Nevieme pri nich presne určiť, čo sa mohlo stať počas tehotenstva: či matka brala určité lieky, pila alkohol, fajčila alebo dokonca požívala omamné látky. Poruchy učenia môžu vzniknúť aj v dôsledku dlhodobej choroby, ale aj po dlhej neprítomnosti žiaka v škole. Takisto bývajú prejavom školskej nezrelosti či dôsledkom rodinných alebo iných problémov, ktoré zapríčiňujú zameškanie školského učiva.
V súčasnom období sa v našich základných školách čoraz viac stretávame so žiakmi, ktorým bola diagnostikovaná špecifická porucha učenia a správania. Uvedení žiaci musia byť vzdelávaní v ZŠ, z čoho vyplýva, že je nevyhnutné využívať špeciálne metódy a formy práce s nimi. Špecifické poruchy správania a poruchy učenia sú podmienené narušením jednotlivých funkcií, ktoré sú zodpovedné za riadenie, reguláciu a prepojenie prejavov správania a schopnosťou učenia sa žiaka. Tieto ťažkosti sa mnohokrát objavujú aj u detí, ktorých inteligencia nie je výrazne závažným spôsobom znížená. Časté sú aj problémy s poruchou pozornosti. Deti, ktoré majú poruchu pozornosti, žijú stále pod tlakom značne náročných situácií, ktoré vznikajú vplyvom prejavov ich poruchy. Stále bojujú o uznanie a úspech a zväčša tento boj nezvládajú. Takéto správanie je okolím vo väčšine prípadov vnímané veľmi negatívne a dieťa samotné je zo strany iných vnímané ako neposlušné, nevychované, drzé, excentrické, ba priam provokačné v zmysle non etiky správania sa v podmienkach triedy či školy.
Rola Rodiny a Efektívne Výchovné Prístupy
Pre zdravý vývoj detí je nevyhnutné zabezpečovať ich komplexný rozvoj a eliminovať rizikové príčiny sociálno-patologických javov. Každé dieťa potrebuje vzhľadom na svoju zraniteľnosť emočne stabilné zázemie a porozumenie zo strany dospelých. Spôsob, akým k výchove pristupujeme, sa často odráža v tom, ako dieťa vnímame. Vidíme to najmä na jeho správaní, ktoré môže pôsobiť rušivo, nepochopiteľne alebo náročne. Neraz ho preto rýchlo označíme ako „problémové“.
Prvým krokom k riešeniu problémového správania je pochopiť, prečo k nemu dochádza. Deti sa často správajú určitým spôsobom, pretože sa snažia vyjadriť svoje potreby alebo pocity. Skúste zistiť, čo je základným motívom ich správania. Ak sa správanie dieťaťa začne opakovane vymykať tomu, čo považujeme za bežné, často ho rýchlo označíme ako problémové. Niekedy ubližuje iným deťom, vysmieva sa im alebo sa dostáva do konfliktov doma aj v škole. Ak sa takéto správanie objavuje opakovane a dlhodobo, hovoríme o poruchách správania. V každodennom živote to môže znamenať neustále hádky s dospelými, vedomé porušovanie dohôd, ničenie vecí alebo agresiu bez zjavného dôvodu. Antisociálne správanie ide ešte o krok ďalej. Prejavuje sa dlhodobým nerešpektovaním pravidiel, nezáujmom o dôsledky vlastného správania a opakovaným ubližovaním druhým.
Pozitívne rodičovstvo je účinným nástrojom na riešenie problémového správania detí. Uvedomenie si, že mnohé správanie je naučené a dá sa odnaučiť, je prvým krokom k pozitívnym zmenám. Jeho hlavné princípy zahŕňajú:
- Posilňovanie pozitívneho správania: Jedným z hlavných princípov pozitívneho rodičovstva je zamerať sa na posilňovanie pozitívneho správania. Keď vaše dieťa vykazuje žiaduce správanie, nezabudnite ho pochváliť a povzbudiť. Týmto spôsobom posilňujete správanie, ktoré chcete vidieť častejšie.
- Jasné a konzistentné hranice: Deti potrebujú jasné a konzistentné hranice, aby vedeli, čo sa od nich očakáva. Pozitívne rodičovstvo zahŕňa stanovenie týchto hraníc spôsobom, ktorý je spravodlivý a primeraný veku dieťaťa. Dôležité je, aby ste boli dôslední v ich uplatňovaní.
- Efektívna komunikácia: Efektívna komunikácia je kľúčom k pozitívnemu rodičovstvu. Hovorte so svojimi deťmi otvorene o ich správaní a pýtajte sa ich, ako sa cítia. Prejavujte empatiu a snažte sa pochopiť ich pohľad na vec. Týmto spôsobom budujete vzájomný rešpekt a dôveru.
- Vzorové správanie rodičov: Deti sa učia správaním dospelých, ktorí ich obklopujú. Buďte pre svoje deti vzorom pozitívneho správania. Ak vidia, že zvládate stresové situácie pokojne a s rozvahou, pravdepodobne si tento prístup osvoja aj ony.
- Trpezlivosť a čas: Zmena naučeného správania si vyžaduje čas a trpezlivosť. Neočakávajte, že sa problémové správanie zmení zo dňa na deň.
Rodinné prostredie a výchovné prístupy majú zásadný vplyv na formovanie osobnosti a správania dieťaťa. Bronfenbrennerova ekologická systémová teória poukazuje na to, ako dieťa formuje viacero faktorov. Výchovné prístupy môžu mať rôzne dôsledky:
- Prísne pravidlá bez vysvetlenia: Ak v rodine fungujú prísne pravidlá bez vysvetlenia, dieťa sa učí poslúchať, nie rozumieť. Očakáva sa, že bude robiť to, čo má, bez otázok a vyjednávania. Keď urobí chybu, prichádza trest. Navonok môže pôsobiť poslušne, no vnútri často prežíva napätie. Objaviť sa môže hnev, agresia alebo naopak plachosť a strach.
- Autoritatívny a láskavý prístup: V tomto prístupe má dieťa jasné hranice, no zároveň cíti blízkosť a bezpečie. Vie, čo sa od neho očakáva a rozumie aj dôvodom, prečo pravidlá existujú. Disciplína tu neslúži na trestanie, ale na učenie. Dieťa má priestor vyjadriť svoj názor a byť súčasťou rodinných rozhodnutí.
- Permisívny prístup: Atmosféra v rodine býva láskavá a prijímajúca, no hranice sú veľmi slabé alebo chýbajú. Dieťa má veľkú slobodu, no málo usmernenia. Môže mať problém s odkladaním uspokojenia, ťažko znáša frustráciu a reaguje impulzívne. Často sa objavuje chaotický režim dňa, neskoré zaspávanie, nadmerný čas pri obrazovkách či vyhýbanie sa povinnostiam.
- Zanedbávajúci prístup: V takomto prostredí dieťa síce dostáva to základné, no chýba mu emocionálna blízkosť. Kontakt, záujem aj komunikácia sú minimálne. Dieťa sa tak učí spoliehať samo na seba, čo môže navonok pôsobiť ako odolnosť. V skutočnosti však často bojuje s emóciami, nevie, ako si pýtať pomoc a má problém vytvárať blízke vzťahy.
Poruchy správania detí a mládeže je potrebné vnímať komplexne v úzkej súvislosti s ich vekovou vyspelosťou, aktuálnou životnou situáciou, rodinným zázemím a aktuálnym zdravotným stavom, v ktorom sa momentálne nachádzajú. Agresia, utiahnutosť, poruchy koncentrácie alebo iné prejavy správania, ktoré sa vymykajú norme, často nevychádzajú z „problematického charakteru“. Odborné prístupy aj prax ukazujú, že tieto prejavy sú spôsobom, akým dieťa volá po bezpečnom, predvídateľnom a podporujúcom prostredí. Potrebujú prostredie, kde je jasné, čo sa od nich očakáva, a zároveň istotu, že sa môžu zveriť, keď to budú potrebovať. Dôležitá je prítomnosť dospelého, ktorý vie načúvať, a atmosféra postavená na empatii a prijatí.
Škola ako Prostredie Výchovy a Prevencie
Škola je spoločenská inštitúcia zaisťujúca všestranný rozvoj osobnosti každého žiaka v rámci plnenia si svojej výchovno-vzdelávacej a socializačnej úlohy. Školská inštitúcia je pre žiaka prostredie, kde sa formuje nielen jeho osobnosť, ale aj miesto, kde nadväzuje dôverné vzťahy a priateľstvá so svojimi vrstovníkmi. Matoušek a Kroftová (1998) tvrdia, že moderná a kvalitná škola je prostredím, kde sa učitelia zaujímajú o rozvoj každého žiaka, aj toho problémového. Obdržálek (2002) konštatuje, že školy by mali rozvíjať komplexne všetkých žiakov a formovať ich osobnosti komplementárne. Aj napriek snahe školských inštitúcií sa počas edukácie žiakov vyskytujú nežiaduce javy, ktoré vysokou mierou negatívne vplývajú na socializačný proces žiakov. Hroncová (2000) v tejto spojitosti konštatuje, že v škole paradoxne nástrahami sociálnych skupín vznikajú deviácie v správaní žiakov.
Z odborných informácií možno konštatovať, že na väčšine našich škôl rezonujú situácie, ktoré vznikajú následkom nevhodného správania detí. V poslednom období na našich školách narastajú problémy súvisiace s antisociálnym správaním detí. Sociálnu narušenosť u žiakov nemožno zvládať bežnými výchovno-vzdelávacími prístupmi, práve naopak si vyžadujú individuálnu pedagogickú starostlivosť. Žiaci svojim neadekvátnym správaním dokážu negatívne determinovať vzťahy v školskej triede, kde sa môžu stupňovať problémy s disciplínou a vedomým porušovaním pravidiel.
Pre učiteľa, ktorý má v triede takéto dieťa alebo deti, sú kladené mimoriadne nároky, nakoľko narúšajú edukačnú pohodu pri získavaní vedomostí a nie sú práve najpovzbudivejším výchovným vzorom pre ostatné deti. Je nevyhnutné, aby učitelia aktualizovali poznatky o práci s danou anomáliou. Skúsenosti z praxe potvrdzujú, že učitelia s dlhoročnou praxou, napríklad v materskej škole, ktorí sa neskôr venovali žiakom s poruchami učenia a správania na základnej škole, vnímajú pedagogickú profesiu ako životné poslanie, ktoré ich napĺňa energiou a láskou, a umožňuje im pomôcť tam, kde je to potrebné.
Intervenčné a Preventívne Stratégie v Škole a Odborná Spolupráca
Pri práci s deťmi s poruchami správania je nutné brať do úvahy, že všetky činnosti zamerané na riešenie sociálno-kolíznych situácií musia byť vopred vhodne organizačne naplánované, aby sa dosiahol pozitívny účinok pôsobenia. Riešenie porúch správania si vyžaduje veľa trpezlivého úsilia a ochoty pomôcť zo strany odborných pracovníkov, psychológov, ako aj špeciálnych pedagógov podieľajúcich sa na ich výchove. V rámci eliminácie porúch správania dokážu odborníci efektívnou kooperáciou zabezpečiť prevenciu mládežníckych recidív a rôznymi formami výcvikov vedia mládež smerovať k plnohodnotnejším činnostiam.
Je nevyhnutné ich na základe intenzívneho úsilia výchovných poradcov, liečebných a klinických pedagógov, ako aj psychológov eliminovať a zmierňovať ich dopad na ostatných. Predovšetkým u detí s poruchami správania a pozornosti je odborná spolupráca na školách priam nevyhnutnosťou. Pri práci so žiakmi, ktorí majú poruchy správania, odporúča Kariková (2007) individuálne posúdenie priestupku a v prípade, ak intervenčne zlyhá učiteľ, situáciu musí podľa jej vyjadrenia postúpiť psychologickému pracovníkovi. Bakošová (2011) tvrdí, že pri nevhodnom správaní žiakov v škole je nutné mať zavedené striktné pravidlá, strategické postupy treba orientovať na prevenciu a metódou diskusie riešiť neprimerané správanie žiakov. Každá škola by mala mať pripravené podnetné kroky, ako treba pristupovať k žiakom v prípade záškoláctva a pravidelne sledovať aj ich dochádzku do školy.
Na základe odbornej spolupráce sa v školách realizujú rôzne preventívne programy určené pre elimináciu patologického a deviantného správania žiakov. Ako najčastejšie formy sa využívajú odborné prednášky, besedy, zážitková výučba, aktuálne nástenky na zvolenú problematiku a masmediálna propagácia v terénnom prostredí. Ako najvyužívanejšie formy prevencie neprimeraného sociálno-patologického správania žiakov sa školám odporúčajú (Hroncová, Emmerová, 2010):
- Špeciálne vyučovacie prístupy.
- Realizácia prevenčnej činnosti v rámci mimoškolských činností, ako napr. spolupráca s policajným zborom, súdmi a pod.
- Špecifické programy na výchovu k zdravému životnému štýlu.
- Programy určené na prehlbovanie a podporu vzájomných dôverných vzťahov.
- Budovanie pozitívneho kreatívneho prostredia.
- Spolupráca so strediskami psychologickej prevencie.
- Názorné využívanie didaktických pomôcok a výpočtovej techniky, demonštračná agitácia IKT.
- Aktívna spolupráca s koordinátorom prevencie.
- Samosprávna a aktívna činnosť všetkých žiakov.
- Vytváranie psychicky pozitívnej školskej klímy.
- Kooperácia školy s rodinou.
Na väčšine kvalitných školských inštitúcií v súčasnosti aktívne prebiehajú intervenčné programy na podporu zdravého životného štýlu našej budúcej generácie. Medzi najvyužívanejšie preventívne programy patria napr. Nenič vedome svoje telo, Cesta k emocionálnej vyspelosti, Škola podporujúca zdravý životný štýl a pod. Z dôvodu úspešnosti uvedených programov je nevyhnutné, aby sa na školách realizovali aj preventívne programy v oblasti primárnej prevencie pred sociálno-patologickými javmi spoločnosti. Na školách musia byť stanovené jasné pravidlá vzájomnej spolupráce s rodičmi, učiteľmi, výchovnými poradcami a odbornými zamestnancami školy. V rámci pozitívneho prístupu by učitelia mali podporovať problémových žiakov pri učení, ako aj pri ich emočnej deprimovanosti zo školských neúspechov. V rámci tvorivej aktivity je nutné poskytovať žiakom pomoc k zvyšovaniu ich zdravého sebahodnotenia. Podporovanie aktívneho vzdelávania, ktoré zabráni zlyhávaniu žiaka v školských výkonoch, je taktiež kľúčové. Aj menej úspešní žiaci dokážu na základe individuálneho prístupu prekonávať svoje hranice a osvojovať si efektívne stratégie samostatného tvorivého učenia.
Špecifické Poruchy a Ich Prejavy: Pohľad na ADHD
Medzi najnáročnejšie formy porúch správania patria špecifické diagnózy, ktoré majú často komplexné prejavy a vyžadujú si špecifický prístup. Špecifické poruchy správania bývajú diagnostikované už v rannom detstve, pred nástupom do školy. Typické prejavy porúch správania sa v plnom rozsahu najčastejšie prejavujú okolo 6. roku života dieťaťa. Podľa Medzinárodnej klasifikácie chorôb zaraďujeme poruchy správania do skupiny tzv. dlhodobých problémov. Tieto problémy nie je možné vysvetliť na základe neurologických, zrakových, sluchových alebo motorických postihnutí, ale ani na základe emočných (citových) problémov. Anomálie sú evidentné a pozorovateľné už v rannom detstve.
Syndróm ADHD (Attention-Deficit/Hyperactivity Disorder), ktorý je často spojený s agresívnymi prvkami správania, predstavuje náročnejšiu formu zvládania problému. Porucha je charakteristická neznášanlivosťou dieťaťa s ostatnými, hádavosťou, nedostatkom sebaovládania a často i antisociálnym správaním. Medzi bežné prejavy patrí krádež, vzdory, verbálne konflikty a bitky. Deti s ADHD žijú neustále pod tlakom značne náročných situácií, ktoré vznikajú vplyvom prejavov ich poruchy. Stále bojujú o uznanie a úspech a zväčša tento boj nezvládajú, čo vedie k frustrácii a ďalším problémom. Rodinné prostredie detí s ADHD býva často narušené a dysfunkčné, čo môže zhoršovať ich stav. Je nevyhnutné, aby rodičia a pedagógovia rozumeli špecifikám ADHD a pristupovali k týmto deťom s empatiou a s využitím adekvátnych výchovných a vzdelávacích metód. Deti s touto diagnózou potrebujú prostredie, kde je jasné, čo sa od nich očakáva, a zároveň istotu, že sa môžu zveriť, keď to budú potrebovať.
tags: #poradenstvo #a #problemove #dieta