Diskusie o potratoch a večnom osude duší potratených detí sú v Katolíckej cirkvi neustále aktuálne a často vyvolávajú hlboké teologické a morálne otázky. Téma dedičného hriechu a nutnosti krstu, ako aj problematika Božieho milosrdenstva, sa pri tejto citlivej téme prelínajú a formujú komplexný pohľad Cirkvi. Hoci mnohí dnešní katolíci predpokladajú, že duše potratených detí idú automaticky do Neba, pretože nespáchali žiadny hriech, tradičná náuka a zdroje Zjavenia o tejto veci hovoria obšírnejšie. Tento článok sa snaží priblížiť tému potratov a poodkryť ich duchovné pozadie, ako aj poskytnúť informácie o učení Katolíckej cirkvi o večnom osude duší potratených detí a cestách k uzdraveniu.
Katolícka Náuka o Dedičnom Hriechu a Tradičný Pohľad na Limbo
Je definovanou dogmou, že duše tých, ktorí zomrú v dedičnom hriechu, nemôžu vstúpiť do Neba. Toto sa týka aj tých, ktorí nespáchali žiaden aktuálny hriech, čo zahŕňa všetkých, ktorí zomreli bez krstu a pred dosiahnutím veku, v ktorom užíva sa rozum. Túto náuku s charizmou neomylnosti vyhlásil Gregor X. na Druhom lyonskom koncile a ratifikoval Eugen IV. na florentskom koncile. Konkrétne Denzinger 693 [1306] potvrdzuje túto dogmu.
Tradičná náuka považuje duše s dedičným hriechom za poškvrnené, a tak nehodné nebeskej slávy. Boh, ktorý nedlží Nebo vôbec nikomu, je mimoriadne milosrdný a netrestá tieto duše za to, čo nespáchali. Namiesto toho im milostivo udeľuje večné a hojné prirodzené šťastie, ktoré si nijako nezaslúžili. Pojem Limbo detí - latinsky limbus puerorum - je treba odlíšiť od pojmu Limbo patriarchov (limbus patrum), kam zostúpil Kristus po svojej smrti. Dogma, že duše tých, čo majú len dedičný hriech, budú trestané inak ako duše tých, ktorí spáchali smrteľný hriech, je základom pre stálu náuku o Limbe.
Svätý Tomáš Akvinský rozlišuje medzi pekelnými trestami, utrpením zmyslov (poena sensus), od utrpenia zo straty-odlúčenia (poena damni), ktoré nie je skutočnou "bolesťou". Duše so smrteľným hriechom trpia obojím, ale duše len s dedičným hriechom trpia len tým druhým. Duše, ktoré sú v Limbe, nevidia Boha z tváre do tváre, ale zažívajú isté prirodzené šťastie, kde sú ich telesno-duševné mohutnosti naplnené podľa ich prirodzených možností. Toto veriaci poznajú pod menom Limbo (z latinského limbus, hranica). Spopularizoval to v katolíckej obrazotvornosti Dante, ktorý obdivuhodne opisuje Limbo ako prvý z kruhov Pekla. (Pozri: Summa theologiae Ia-IIae, q. 87, a. 4; IIIae Supp., q. 97, a. 5). Táto tradičná náuka bola v modernom myslení často považovaná za príliš tvrdú, pričom moderná precitlivenosť ju považuje za nepredstaviteľnú. Dedičný hriech, Božia spravodlivosť a nezaslúžiteľnosť spásy sú doktríny, ktoré sa nám nemusia pozdávať, ale tak Boh ich zjavil.
Moderné myslenie často redukuje chápanie dedičného hriechu a má zjednodušené predstavy o tejto tragickej skutočnosti. Preto sa mnohým zdá, že teológia tu rieši absurdity. Ak si však predstavíme dedičný hriech ako stav otroctva, do ktorého sa niekto dostane alebo sa v ňom narodí bez vlastnej viny, tak možno začneme lepšie chápať potrebu spásy - a teda aj krstu - ako spôsob záchrany a možnosti slobodného života. Alebo si to môžeme predstaviť ako vážny telesný či duševný hendikep, s ktorým sa dieťa narodí bez vlastnej osobnej viny alebo aj bez viny rodičov, no bez pomoci druhých nie je schopné viesť plnohodnotný život. Staršia generácia často zastáva názor, že ak potratené deti neboli pokrstené, tak určite nie sú v nebi. Tieto názory vyplývali z oveľa živšieho chápania problému dedičného hriechu a z jednoduchej argumentácie, že bez krstu, bez oslobodenia toho, čo nás radikálne oddelilo od Boha, niet spásy.
Súčasný Pohľad Cirkvi a Nádej na Spásu Nepokrstených Detí
Napriek tradičnej náuke o Limbe je v súčasnej teológii silná potreba nahradiť ju "milosrdnejším" pohľadom. Katechizmus Katolíckej cirkvi (KKC), marinovaný v nouvelle theologie, túto myšlienku presadzuje (a neučí tradičnú náuku o Limbe) v paragrafe 1261. Ten hovorí, že pokiaľ ide o deti, ktoré zomreli bez krstu, Cirkev ich môže iba zveriť Božiemu milosrdenstvu, ako to robí v pohrebnom obrade za ne. Veľké milosrdenstvo Boha, „ktorý chce, aby boli všetci ľudia spasení“ (1 Tim 2,4), a Ježišova nežnosť k deťom, ktorá mu vnukla slová: „Nechajte deti prichádzať ku mne! Nebráňte im…“ (KKC 1257, Mk 10,14), dovoľujú nám dúfať, že jestvuje cesta spásy pre deti, ktoré zomreli bez krstu. Tým naliehavejšia je teda výzva Cirkvi, aby sa nebránilo deťom prísť ku Kristovi (KKC 1250) prostredníctvom daru svätého krstu.
Ako potvrdil pápež Benedikt XVI. ešte ako prefekt Kongregácie pre náuku viery, tieto deti vstúpili do iného priestorového vzťahu s Bohom, ktorý je iný než naše chápanie priestoru. Povedané jednoduchšie: sú u Boha, len zatiaľ nevieme, v akom stupni Božej blízkosti. Učenie Cirkvi sa v tejto veci nezmenilo, no oveľa viac sa prehĺbilo. Dáva sa väčší dôraz na to, že Boh chce spasiť všetkých ľudí (1 Tim 2, 4), nikomu teda nezáleží na spáse človeka viac ako Bohu. Katechizmus to vyjadruje slovami, že možno predpokladať, že takí ľudia, hoci nedostali dar viery, by boli výslovne túžili po krste, keby boli vedeli, že je nevyhnutne potrebný (KKC 1260).
Biblické základy a interpretácia tejto náuky musia vychádzať zo štúdia jej biblických základov. V Novom zákone nenachádzame explicitné učenie ohľadne osudu detí, ktoré zomreli bez krstu. Teologická diskusia o tejto téme je však formovaná rôznymi základnými biblickými náukami, ako napríklad: Božia vôľa spasiť každého človeka prostredníctvom víťazstva Ježiša Krista nad hriechom a smrťou; univerzálna hriešnosť ľudských bytostí a skutočnosť, že po Adamovi sa všetci rodia v hriechu; pre spásu nutné podmienky - viera a prijatie krstu; kresťanská nádej prevyšujúca akúkoľvek ľudskú nádej; a Cirkev má prednášať prosby, modlitby a orodovania za všetkých ľudí. Medzi týmito náukami existuje isté napätie: na jednej strane je tu Božia univerzálna spásna vôľa a na druhej nutnosť sviatostného krstu. Nutnosť sviatostného krstu je až na druhom mieste vzhľadom na to, čo je pre konečnú spásu každej ľudskej bytosti absolútne nutné, a to je Božie spásne konanie prostredníctvom Ježiša Krista. Sviatostný krst je nutný ako riadny prostriedok, pomocou ktorého má osoba účasť na zásluhách Ježišovej smrti a zmŕtvychvstania.
Pokiaľ ide o "krst túžby" (baptismus desiderii), Cirkev bola vždy pevne presvedčená, že tí, čo podstúpia smrť pre vieru, aj keď neprijali krst, sú pokrstení svojou smrťou za Krista a s Kristom. Tento krst krvi, takisto ako túžba po krste, má účinky krstu, hoci nie je sviatosťou (KKC 1258). To znamená, že tí, čo túžia po krste, dokonca aj tí, čo hľadajú Boha a krst ešte nepoznajú, už majú účasť na krste, na Cirkvi, na Kristovi. Avšak nedá sa túžiť za druhého. Hoci rodičia pri krste môžu za svoje deti sľubovať rozvíjanie viery a chránenie sa hriechu, lebo za ne berú aj zodpovednosť, nedá sa hovoriť o retrospektíve túžby ani o túžbe za druhého. Spásu človek môže dosiahnuť jedine tak, že spolu s Kristom zomrie starému človekovi, prvému Adamovi, a spolu s Kristom vstane z mŕtvych ako nový Adam. Ani deti, ktoré zomreli bez krstu, nemôžu byť spasené inak ako prostredníctvom Ježiša Krista. Boh síce viazal spásu na sviatosti, ale sám sviatosťami viazaný nie je.
Otázka, či rodičia potrateného dieťaťa nie sú veriaci, nemá vplyv na osud dieťaťa. Ich stav je úplne rovnaký ako stav detí veriacich rodičov. Boh chce spasiť všetkých ľudí, lebo miluje všetkých. On, ktorý sám je Životom a Láskou, nemôže chcieť smrť ani tešiť sa z nej. Taktiež v osude alebo presnejšie v možnosti na spásu nie je rozdiel medzi spontánne potratenými deťmi a deťmi, ktoré prišli o život pri umelom potrate. Rozdiel je v tom, že po umelom potrate rodičia, najmä matka, majú okrem smútku aj obrovský pocit viny.
V prípade detí po IVF, ktoré sú zamrazené v centrách asistovanej reprodukcie, sú tieto deti akoby v stave medzi životom a smrťou, a navyše sa nachádzajú v stave, ktorý radikálne odporuje ľudskej dôstojnosti. To, ako vznikli, ako ich skúmali a selektovali, ako sa rozhodovalo, ktoré sa vložia do ženy, ktoré sa zamrazia a ktoré rovno zničia, je mimoriadne nedôstojné človeka, lebo je v úplne najranejšom štádiu svojej existencie a úplne bezbranný. Matky, ktoré majú takéto zamrazené embryá, vedia veľmi dobre, že to nie sú len bunky, najmä ak majú už jedno dieťa počaté po IVF v náručí a druhé zamrazené. Zatiaľ sa najmenej zlým spôsobom javí nechať ich v pokoji zomrieť a dôstojne pochovať, asi tak ako predčasne narodené či potratené deti. Ak sa do tela matky pri umelom oplodnení vkladá často viac oplodnených vajíčok, niektoré sa neuchytia a odumrú, berieme ich ako život, ktorý sa začal a odumrel už nie priamym zničením z rozhodnutia človeka. Ostatné je už v Božích rukách, ich ďalší osud je rovnaký ako pri deťoch, ktoré zomreli bez krstu. Mamičky, ktoré bolestne prišli o svoje detičky, majú veľmi veľkú nádej, že ich raz stretnú v nebi. Hoci nemáme úplné poznanie o ich osude, vieme, že sú v najlepších rukách. Odpoveďou na našu úprimnú ľútosť je Božie milosrdenstvo.
Medzinárodná teologická komisia vydala v roku 2007 dokument "O nádeji na spásu pre deti, ktoré zomreli bez krstu", ktorý ponúka odpovede na uvedenú teologickú dilemu. Cirkev sa modlí, aby sa nik nezatratil, a modlí sa v nádeji, aby boli všetci ľudia spasení (KKC 1058 a 1821). Takéto deti, ktoré zomreli bez krstu, zveruje Božiemu milosrdenstvu. Nemodlí sa teda za odpustenie ich hriechov, ako to robíme v modlitbách a svätých omšiach za zosnulých, lebo tieto deti sa ešte nijakým spôsobom nepostavili proti Bohu a zo svojej strany nekladú pôsobeniu spásnej milosti žiadnu prekážku. Skôr je to vyjadrenie prosby v tom zmysle, aby Boh, ktorý vie všetko a môže všetko, vo svojom milosrdenstve doplnil to, čo my nevieme a čo nemôžeme urobiť.
Potrat ako Ohavný Zločin a Jeho Duchovné Následky
Katolícka cirkev dlhodobo a jednoznačne odsudzuje umelý potrat ako "ohavný zločin", ktorý predstavuje úkladnú vraždu nenarodeného dieťaťa. Svätá Matka Tereza z Kalkaty vyhlásila: „Som presvedčená o tom, že najväčším ohrozením mieru je dnes umelý potrat. Veď ak matka môže zabiť vlastné dieťa, čo môže zastaviť teba a mňa, aby sme sa navzájom nepozabíjali?“ Najbezbrannejšie sú deti v lonách mám, ktoré sú nimi zabité.
Dominik Chmielewski a otec Piotr Glas, exorcista, sa dlhodobo stretávajú s ľuďmi poznačenými následkami potratov. Dominik Chmielewski sa stretáva s ľuďmi a so ženami, ktoré absolvovali potrat, a otec Piotr Glas ako exorcista dlhé roky oslobodzoval ženy od následkov potratov. Sú presvedčení o tom, že popotratový syndróm sa týka všetkých v rodine - aj detí, ktoré sa narodili po potrate, ale aj detí, ktoré sa narodili pred potratom, a zasiahnutý je aj manžel. Vedia veľmi dobre, aké je to žiť s prekliatím tohto hriechu.
Milované mamy, ktoré ste zabili deti vo svojom lone, musíte si byť vedomé toho, že vaše loná sa po zabití dieťaťa stali miestom vraždy, stali sa cintorínom. Ďalšie deti, ktoré sa rodia v takýchto lonách, sa deväť mesiacov vyvíjajú na mieste vraždy. Pre tieto deti malo byť lono ich matky najbezpečnejším miestom na svete, avšak po dobu deviatich mesiacov sa vyvíjajú na cintoríne. Prenatálna medicína a prenatálna psychológia hovoria veľmi zreteľne, že môže byť takéto dieťa normálne?
Muži sú tiež spoluvinníkmi vraždy. Mnohokrát počuť v spovednici ženy, ktoré odprosujú Boha z celého srdca s veľkým plačom za hriechy zabitia vlastných detí. Len veľmi zriedkavo však počuť v spovedniciach mužov, otcov, ktorí sa spovedajú z tohto hriechu. Dokonca, aj keď ich dievča, manželka, ich nastávajúca alebo nejaká iná žena s nimi otehotnela a oni len ľahostajne príjmu tento fakt, že zavraždila dieťa, sú spoluvinníkmi vraždy. Je potrebné vyznať tento hriech v spovednici.
Farmakologický Umelý Potrat: Morálne a Zdravotné Riziká
V súvislosti s proklamovaným úmyslom prijatia právneho predpisu, ktorý by umožnil vykonávanie farmakologického umelého potratu na území Slovenskej republiky, je dôležité zdôrazniť stanovisko Katolíckej cirkvi. Subkomisia Konferencie biskupov Slovenska sa plne stotožňuje s vyhlásením, že „Úmyselné usmrtenie nenarodeného dieťaťa v živote matky vždy bolo, vždy je a vždy bude úkladnou vraždou - ,ohavným zločinom‘ (Ján Pavol II.). Na tom nič nemení spôsob, akým bolo zabitie počatého dieťaťa vykonané.“
Najnovšie rozširovanie spektra prostriedkov určených na zabíjanie bezbranných, nenarodených detí o chemické (farmakologické) potratové prípravky (napr. s obsahom mifepristonu, misoprostolu - tabletky Medabon, Mifegyn) je veľmi závažnou, smutnou skutočnosťou s mimoriadne zhubnými dôsledkami pre celú spoločnosť. Ide predovšetkým o dopady morálne (hromadiace sa hriechy proti nevinnému ľudskému životu), kultúrne (šírenie a podpora kultúry smrti), ale tiež o dôsledky zdravotné, sociálne a ekonomické.
Subkomisia zároveň poukazuje na skutočnosť, že vo viacerých krajinách Európy i sveta bolo prvotné povolenie použitia prípravkov na vykonanie farmakologického umelého potratu zdôvodňované ako bezpečnejší, fyzicky šetrnejší a akoby odbornejší spôsob vykonania umelého potratu pod lekárskou kontrolou (v porovnaní s chirurgickým umelým potratom). Subkomisia však pripomína, že tzv. potratové tabletky, okrem toho, že spôsobia usmrtenie a vypudenie počatého ľudského jedinca z dutiny maternice, môžu mať aj celý rad ďalších negatívnych účinkov. Ich výskyt a závažnosť nie sú z medicínskeho pohľadu zanedbateľné.
Subkomisia konštatuje, že v rozpore s pôvodnou argumentáciou pri zavedení tzv. potratových tabletiek možno vo viacerých krajinách pozorovať trend, ktorý smeruje k použitiu týchto prípravkov v domácom prostredí, neraz bez dostatočného lekárskeho dohľadu. To potenciálne znamená závažné riziko pre zdravie, ba i pre život žien, ktoré sa pre takéto použitie tzv. potratových tabletiek rozhodujú, nehovoriac o situáciách, keď je žena k umelému potratu nútená inou osobou, vrátane kontextu jej vykorisťovania alebo zneužívania. Subkomisia taktiež nesúhlasí s argumentáciou, že prežívanie niekoľkodňového postupu farmakologického umelého potratu je pre samotnú ženu psychicky šetrnejšie.
Subkomisia súčasne pripomína, že pre prípady, keď si žena v čase po užití prvej tzv. potratovej tabletky svoj krok dodatočne rozmyslí, osobitne môže ísť o situácie, keď sa pre umelý potrat rozhodla pod nátlakom, je v krátkom časovom intervale (približne do 24 až 48 hodín) možné potratový účinok prvej použitej tabletky čiastočne zablokovať podaním hormónu progesterónu, ktorý v tomto prípade pôsobí ako antidotum (protijed). Subkomisia taktiež upozorňuje, že biologicky účinné látky (liečivá), ktoré sú obsahom tzv. potratových tabletiek, môžu mať - mimo kontextu ich zneužitia v týchto tabletkách na vykonanie farmakologického umelého potratu - aj morálne oprávnené medicínske použitie ako súčasť príslušných liekov.
Cesta k Uzdraveniu a Zmiereniu po Potrate
Ak sme podstúpili potrat alebo sme sa na jeho vykonaní nejako podieľali a teraz máme výčitky svedomia, nezúfajme, pretože Božie milosrdenstvo je nekonečné a také obrovské, že dokáže odpustiť všetko, aj tento ťažký hriech, ak ho my ľutujeme a kajáme sa. Ján Pavol II. v Evangelium vitae, 58 píše: „Je pravda, že matka umelý potrat prežíva často dramaticky a bolestne, lebo rozhodnutie zbaviť sa počatého plodu nepochádza vždy z čisto egoistických dôvodov a z pohodlnosti, ale má za cieľ chrániť isté dôležité dobrá, ako je vlastné zdravie alebo dôstojná životná úroveň ostatných členov rodiny. Niekedy prichádza obava, že počaté dieťa bude musieť žiť v takých zlých podmienkach, že sa stane lepšie, ak sa nenarodí.“ Pokoj, ktorý dáva Kristus, spočíva v istote, že nás má rád, je to spočinutie v priateľstve s ním.
Pre ženy a mužov, ktorí prežili potrat a trpia popotratovým syndrómom, sú k dispozícii konkrétne kroky k náprave a uzdraveniu:
- Dať dieťatku meno: Boh nás pozná podľa mena, a preto je dôležité dať nenarodenému dieťatku identitu. Dieťatko v žiadnom prípade netreba brať ako zhluk buniek. Ak nie je známe jeho pohlavie, možno mu vybrať meno intuitívne alebo mu dať dve mená (mužské i ženské).
- Pokrstiť ho krstom lásky: Aj keď dieťa nemohlo prijať sviatostný krst, krst lásky je vyjadrením túžby a prijatia.
- Svätá omša na úmysel ZA PRIJATIE DO NEBESKÉHO KRÁĽOVSTVA: Ak dieťatko nemohlo mať pohreb, je vhodné dať odslúžiť svätú omšu s týmto úmyslom. Svätá omša sa neslúži za odpustenie hriechov pre dieťatko, pretože nemalo žiadne hriechy, iba ak dedičný hriech.
- Vyznať tento ťažký hriech vo svätej spovedi: Spoveď má byť na prvom mieste. Je dôležité povedať kňazovi, koľko detí bolo potratených a či sa používala antikoncepcia v akejkoľvek forme. Spovedníka si máte právo slobodne vybrať. Tým nadobudnete morálnu istotu, že vám Pán Boh prostredníctvom služby Cirkvi odpustil aj hriech i trest za potrat.
- Zriecť sa zlých duchov: Je dobré sa zriecť zlých duchov, ktorí prichádzajú s týmto hriechom do života človeka. Napríklad modlitbou: „Zriekam sa ducha potratu. Zriekam sa ducha smrti. Zriekam sa ducha nenarodených detí. Zriekam sa aj všetkých dôsledkov, ktoré tieto hriechy v mojom živote spôsobili. Zriekam sa všetkých duchov, ktorí vošli do môjho života v dôsledku týchto hriechov (používania antikoncepcie alebo v dôsledku spáchania potratov).“
- Obrátenie, zmena života, časté prijímanie sviatostí: Najmä Eucharistie a svätej spovede.
- Možnosť duchovnej adopcie nenarodeného dieťaťa (9 mesiacov): Toto je možnosť nápravy a pokánia. Žena sa deväť mesiacov modlí za nenarodené dieťa, ktoré je v ohrození života.
- Vykonať si púť s úmyslom odprosiť za svoj skutok: Púť môže byť silným vyjadrením pokánia.
- Modliť sa pred potratovými klinikami: Za ukončenie potratov.
- Duchovno-terapeutický víkendový program Ráchelina vinica: Tento program je mimoriadne vhodný a je určený matkám, otcom, súrodencom, príbuzným, zdravotníkom, ktorí sú poznačení hlbokou bolesťou zo smrti dieťaťa (detí) spôsobenej potratom.
Dôstojné Pochovanie Nenarodených Detí ako Akt Lásky a Svedectva
Pochovávanie mŕtvych je skutok telesného milosrdenstva. Nikto sa nedokáže pochovať sám. Pochovaním mŕtveho človeka uznávame a potvrdzujeme jeho ľudskú dôstojnosť. Máme nádej, že tento skutok milosrdenstva prejavia aj nám. Pochovať mŕtveho považujeme v našej kultúre za samozrejmosť. No pochovanie dieťaťa, ktoré zomrelo pred narodením, sa u nás len postupne udomácňuje a je výzvou pre Cirkev i celú spoločnosť.
Táto výzva je dôležitá, pretože naše znalosti v oblasti genetiky a embryológie potvrdzujú fakt, že ľudský život začína počatím. Pochovávaním nenarodených detí kladieme silnú protiváhu kultúre smrti, respektíve potratovej kultúre. Terapeutická služba osobám so skúsenosťou spontánneho a umelého potratu ukázala, že pochovanie dieťaťa je významným momentom na ceste vnútorného uzdravenia.
V posledných rokoch nastal v slovenskej spoločnosti pozitívny posun. V roku 2005 bol novelizovaný zákon o pohrebníctve tak, že rodičia dostali možnosť vyžiadať dieťa na pochovanie v každom štádiu vývoja. Od roku 2017 majú zdravotnícke zariadenia povinnosť informovať rodičov o možnosti pochovania svojho potrateného dieťaťa.
Dieťa už od počatia - bez ohľadu na veľkosť a zdravotný stav - má plnú ľudskú dôstojnosť. Jeho mŕtve telíčko si zaslúži úctivé nakladanie. Pochovaním mŕtveho ľudského plodu vydávajú rodičia silné svedectvo o plnej ľudskej dôstojnosti počatých detí. Kresťanskí rodičia nech sa obrátia na svojho duchovného, ktorý im pomôže pri usporiadaní pohrebného obradu.
Dva skutky lásky: MENO a HROB. Niektoré deti zomreli kvôli nedostatku lásky. Iné zomreli napriek tomu, že boli túžobne očakávané. Ich smrť je nezvratná, no napriek tomu im môžeme prejaviť lásku udelením mena a pohrebom. Tak zároveň zmierňujeme našu bolesť zo straty. Udelením mena potvrdzujeme ľudskú dôstojnosť nášho dieťaťa a prijímame ho za svoje. Pochovaním si dieťa uctíme. Riadnym miestom na pochovávanie ľudských pozostatkov je cintorín. Je nedôstojné, ak telo dieťaťa skončí v spaľovni biologického odpadu. Vo Viedni, napríklad, je obrovská spaľovňa smetí, kde je jediná pec v celom Rakúsku s teplotou, ktorú predpisy určujú ako dostačujúcu na to, aby tam bol spaľovaný biologický odpad a medzi nimi aj časti nenarodených detí.
Zákon č. 131/2010 Z. z. o pohrebníctve stanovuje:
- Rodič môže vyžiadať potratené dieťa od zdravotníckeho zariadenia na pochovanie.
- Musí tak urobiť písomne a najneskôr štyri dni po zákroku vyčistenia maternice.
- Na pochovanie sa majú vydať aj všetky biologické zvyšky, ktoré sa nedajú oddeliť od samotného tela dieťaťa.
- Na pochovanie sa nevydáva biologický materiál určený na bioptické vyšetrenie (ak sa bezo zvyšku spotrebuje na bioptické vyšetrenie, zvyčajne ide o prípad spontánneho potratu v najrannejšom štádiu).
- Poskytovateľ zdravotnej starostlivosti je povinný bezodkladne vydať rodičom potratené dieťa na pochovanie (s výnimkou biologického materiálu určeného na bioptické vyšetrenie).
- Vydanie dieťaťa na pochovanie sa realizuje prostredníctvom pohrebnej služby, ktorú poverí rodič.
- V prípade pitvy sa pozostatky vydávajú po vykonaní pitvy.
- Prevádzkovateľ cintorína má povinnosť umožniť pochovanie potrateného dieťaťa a viesť evidenciu o jeho pochovaní.
- Hrobová jama pre uloženie potrateného dieťaťa má mať minimálne 0,7 m. Bočné vzdialenosti medzi jednotlivými hrobmi musia byť najmenej 0,3 m.
- Ak poskytovateľ zdravotnej starostlivosti nevydá potratené dieťa na pochovanie, zabezpečí jeho pochovanie na vlastné náklady v zmysle zákona.
Možnosti pochovania zahŕňajú:
- Vlastný hrob: Vo všetkých kultúrach je štandardom, že človek je pochovaný do vlastného hrobu, ktorý je vybavený označením.
- Zdieľaný (spoločný) hrob: Najčastejšie zdieľajú jeden hrob členovia rodiny. Keďže telo a rakva potrateného dieťaťa sú miniatúrne, ľahko sa môžu uložiť do už jestvujúceho hrobu niekoho z príbuzenstva. Pri pochovaní do zeme treba zachovať požiadavku hĺbky hrobovej jamy (min. 70 cm). Pri pochovaní do krypty možno rakvičku uložiť pod vrchnú hrobovú dosku. Zostáva už len vybaviť hrob dodatočným náhrobným kameňom, alebo vpísať meno dieťaťa na už jestvujúci náhrobný kameň. Inou možnosťou je pochovanie dieťaťa do špeciálne zriadeného hrobu pre nenarodené deti, ktoré vznikajú hlavne v mestách, aby sa rodičom zmiernili výdavky spojené v prípravou hrobu. Každé dieťa je pochované v osobitnej rakve, ktorá nepodlieha rozkladu, takže hrob je možné opakovane otvárať a vstupovať doň.
- Symbolický hrob: Mnohí rodičia nevedeli o možnosti pochovať svoje spontánne potratené dieťa. Rodičia, ktorí sa rozhodnú pre umelý potrat, odmietajú svoje dieťa ešte kým žije a tak nečudo, že nemajú záujem o jeho pochovanie. Keď rodičia neskôr spoznajú význam pochovania dieťaťa, môžu to urobiť aspoň formou symbolického hrobu alebo iného pietneho miesta. Symbolický hrob či pamätník možno vytvoriť aj zástupne - v mene rodičov potratených detí.
Forma pohrebného obradu nenarodeného dieťaťa sa iste odvíja od svetonázoru rodičov. Zvyčajne má podobu úctivej rozlúčky, pri ktorej je dieťaťu priznaná plná ľudská dôstojnosť, udelené meno a zhmotnená pamäť naň (vytvorením hrobu). Kresťanskí rodičia uznávajú stvoriteľskú moc Boha, ktorý v momente počatia udeľuje každému človeku nesmrteľnú dušu. Preto svoje mŕtve dieťa zverujú Bohu v nádeji na opätovné stretnutie vo večnosti. Katolícka Cirkev ponúka pohreb nepokrsteného dieťaťa s vlastnými dodatkami pre prípad nenarodeného dieťaťa (porov. Pohrebné obrady, SSV : Trnava, 2008, s. 137 - 148). Rímsky misál obsahuje omšový formulár Pri pohrebe nepokrsteného dieťaťa.
Pre rodičov, ktorí prežívajú spontánny potrat, linka pomoci 0948 665 899 môže poskytnúť podporu a poradenstvo. Ak nastal spontánny potrat doma, treba zachytiť a vhodne uschovať (napr. zmrazením) podstatný obsah. Ak sa spontánny potrat završuje zákrokom v nemocnici, treba písomne požiadať personál o vydanie dieťaťa na pochovanie (ideálne, ak o to rodič požiada ešte pred zákrokom). Potom treba kontaktovať pohrebnú službu a správcu cintorína. Ako rakvička - primeraná veľkosti dieťaťa - dobre poslúži drevená krabička.
Na Slovensku existujú aj miesta pietnej spomienky na nenarodené deti, ako napríklad Misijný pamätník nenarodeným deťom, ktorý putuje po Slovensku od roku 2013, či konkrétne miesta na cintorínoch (napr. Bardejov, Košice, Sabinov).
Krížová Cesta za Nenarodené Deti: Meditácia a Modlitba
Krížová cesta za nenarodené deti predstavuje hlbokú duchovnú prax, ktorá spája utrpenie Krista s osudom detí, ktorým bol odopretý život. Snažíme sa život chrániť a modlime sa za tých, ktorí sa možno aj práve v týchto chvíľach kvôli ekonomickým, sociálnym podmienkam, pre vlastné pohodlie a jednoduchší život, pre vlastný egoizmus rozhodujú zabíjať. Prosme Pannu Máriu, aby sa prihovárala u svojho Syna, ktorého nosila pod srdcom, za nás všetkých, za lekárov, za matky a otcov, ktorí zabili, či majú pokušenie vraždiť, aby nekráčali takto do záhuby.
I. zastavenie: Ježiš je odsúdený na smrťZabiť! Odstrániť, zlikvidovať, vygumovať zo sveta všetkých tých, ktorí sú nám nepohodlní. My sa cítime byť mocní, dokonca kompetentní rozhodovať aj o živote iných… Aký hlboký omyl! Právo rozhodnúť o bytí či nebytí počatého, vyvíjajúceho sa človiečika nemá ani samotná matka, ani otec, ani nikto iný z ľudí, ale len Pôvodca všetkého bytia. Dieťatko bude kričať - „Mama! Oco!" - tam na onom svete. Oni ho budú v podvedomí počuť, ale keď budú chcieť, už nikdy ho nevrátia späť na svet. Pane, prosíme ťa, daj, aby sme každý ľudský život prijali ako tvoj dar.
II. zastavenie: Pán Ježiš berie kríž na svoje pleciaNáš Spasiteľ vzal bez protestu ťažký kríž, ktorý sme mu uvalili na plecia a vyniesol si ho až na Golgotu. Dieťa v matkinom tele cíti každú nepríjemnú zmenu - soľný roztok, vpichnutie ihly, ohavný, nepríjemný oceľový nástroj, tlak odsávacieho zariadenia… To všetko predurčuje koniec násilnou, drastickou, bolestnou smrťou. Kristus berúc na seba bremeno kríža nepovedal ani slovo. Tieto detičky nemajú ani najmenšiu možnosť protestovať, posťažovať sa, prosiť o milosť… Pane, prosíme ťa, zošli na rodičov svojho Ducha, nech ich svojím pôsobením posilní a ukáže správnu cestu, nech chránia životy svojich ratolestí od počatia.
III. zastavenie: Pán Ježiš prvý raz padá pod krížomNevládze, nemá síl, je vyčerpaný a padá k zemi. Kristove pády spôsobujeme aj my. Slovensko - kresťanská krajina. Je to iba fráza, alebo je to naozaj tak? Ako je potom možné, že sa v tejto kresťanskej krajine polemizuje o takých témach, ako zákonný zákaz interrupcií? Život každého z nás začína počatím a končí smrťou. Či azda môže niekto z nás vyhlásiť, že v tele matky ešte nebol človekom? Zamyslime sa nad absurdnosťou našich zákonov… zločinca súdime, posadíme do väzenia a nevinné deti bez váhania vraždíme. Pane, prosíme ťa za našich zákonodarcov. Daj, nech si každý z nich uvedomí, akú váhu má tvoje dielo - ľudský život.
IV. zastavenie: Pán Ježiš sa stretá so svojou MatkouNa svojej ceste s krížom sa Ježiš stretne s Mamou. Mária ani Ježiš nič nepovedia. Vymenia si iba pohľady, ktoré sú napriek nesmiernej bolesti preniknuté láskou. Kde sa stráca materinská či otcovská láska? Čo sme to za otcov, matky, keď vraždíme vlastné deti? Zabíjame ich ešte predtým, ako nás vôbec majú možnosť spoznať. „Mama, otec ja chcem žiť! Nechajte ma narodiť sa. Dajte mi svoju lásku… Veď som plodom vašej lásky." Modlime sa za matky a otcov, ktorí sú skúpi na rodičovskú lásku.
V. zastavenie: Šimon z Cyrény pomáha Pánu Ježišovi niesť krížKristovi bolo stále ťažšie. Pomáha mu Šimon, z donútenia, ale predsa je to pomoc. Kedy konečne precitne ľudstvo a povie: „Počatý plod v tele matky je predsa len človek; vyvíjajúci sa, rastúci, chlapček alebo dievčatko"? Filmy a iné prezentácie, ktoré odkrývajú realitu a bojujú proti interrupciám, neberme len ako krvavé divadlo, ale vezmime si ich úprimne k srdcu… Všetko sa to týka každého z nás. Pane, daj, nech sme lepšími ako Šimon a nie z donútenia, ale z vlastnej vôle Ti pomáhame niesť kríž aj tým, že sa aj my pričiníme za to, aby sa život chránil od počatia.
VI. zastavenie: Veronika podáva Pánu Ježišovi šatkuAspoň takáto úľava na bolestnej ceste. Ježišovi pomáha, povzbudzuje ho, keď vidí, že ostali ešte aj takí ľudia, ktorí sa snažia podať pomocnú ruku. Proti nenarodenému dieťatku odsúdenému na zánik sa obrátili všetci. Nemá nikoho, kto by mu pomohol zmiernil bolesť. Je v bezútešnej situácii a namiesto pomoci prichádza len vražedný nástroj… Chceme podať my týmto deťom pomocnú ruku a nevieme ako? Modlitba. To je naša pomoc. Každý z nás sa môže pomodliť za záchranu života nenarodených. Pane, prosíme ťa, vypočuj naše modlitby a zachráň životy detí, ktoré sú odsúdené na predčasný zánik vo väzení, ktorým je telo ich vlastnej mamy.
VII. zastavenie: Pán Ježiš druhý raz padá pod krížomČím to je, že Kristovi tak rapídne ubúdajú sily? Mučili ho, je už zoslabnutý a nesie ťažký kríž, na ktorý nakladá svoje hriechy každý z nás. Nesie na Golgotu tiež hriechy lekárov či zdravotných sestier, čo vykonávajú potraty, či pomáhajú pri ich vykonávaní. Bez úcty k životu, pre peniaze lekár vraždí, ba dokonca to núti robiť iných. Je veľmi smutné, keď je lekár znevýhodňovaný, alebo keď povie zdravotná sestra, že bola vyhodená z práce len preto, že odmietla asistovať pri potratoch. Zdravotníci, lekári, ktorí prísahou potvrdzujú, že budú chrániť, nie zabíjať ľudský život, to napriek tomu nedodržiavajú. Pane, prosíme ťa aj za týchto lekárov, ktorí sú nehodní svojho povolania zachraňovať životy, a ich personál, ktorý nech zmení svoj postoj.
VIII. zastavenie: Pán Ježiš napomína plačúce ženyŽeny oplakávajú Nevinného, Spravodlivého, Odsúdeného na smrť. A na svoje nariekanie dostávajú odpoveď: „Neplačte nado mnou, ale samy nad sebou a nad svojimi deťmi!" Sú ženy, ktoré z nerozvážnosti, mysliac len na seba vraždia, alebo dajú zabiť svoje nenarodené deti. Mnohé plačú, smútia, nariekajú a trápia sa, keď je neskoro. No zlyhala nielen žena, ale aj jej manžel. Zlyhalo aj silnejšie pohlavie. Chlapi, o koľko by bolo menej potratov, keby sme my muži svoje manželky v tých najťažších chvíľach podržali? Nebuďme zbabelci! Pane, pomôž nám manželom - mužom a ženám; nech sa dokážeme navzájom dopĺňať a úspešne prekonávať aj tie najväčšie životné prekážky. Nech nemusia tiecť potoky slz kvôli našim nerozvážnym činom.
IX. zastavenie: Pán Ježiš tretí raz padá pod krížomCelkom vysilený bolestne padá i tretí raz. Vojaci ho kopú, bijú, nútia ho, aby vstal a v ceste pokračoval. Nepriťažila Kristovi aj naša ľahostajnosť? Dištancujeme sa od problémov spojených s vraždením nenarodených a hovoríme: „Mňa sa to netýka. Ja s tým nemám nič. Nechcem o tom hovoriť!" Toto ale nie je postoj, ktorý by sa stotožňoval s našou vierou. Nikto z nás sa nemôže vyzuť z tohoto pálčivého, svetového problému a už vôbec nie my - kresťania. Musíme agitovať, odhovárať, varovať pred takýmito činmi! Kto vie o plánovaní umelého prerušenia tehotenstva a nespraví nič, nepokúsi sa tomu zabrániť, je spoluzodpovedný za tento čin. Nesie vinu za vraždu! Pane, daj nám, prosíme, silu, aby sme si nezakrývali oči pred zlom, ale naopak snažili sa ho odstrániť.
X. zastavenie: Pánu Ježišovi zvliekajú šatyJežiš, vysilený bičovaním, tŕním korunovaním a trpkou púťou na Golgotu, zhadzuje kríž z ramien a pokorne sa oddáva do rúk svojich mučiteľov. Oni mu obnovia zaschnuté rany na tele, keď mu chladnokrvne strhnú šaty z tela. Bezbrannému dieťatku v matkinom tele v boji s veľkou prevahou agresora neostáva tiež nič iné. Bojuje, tuho bojuje o holý život, no presile musí podľahnúť. V bolestiach pomaly deje, začína hasnúť maličká sviečka jeho života. Utrpenie týchto našich malých bratov a sestier je veľké. Stáva sa dokonca, že nedopatrením prežijú svoj vlastný potrat… Istá zdravotná sestra vypovedala, že dieťatko sa po potrate ocitlo v nemocničnom umývadle. Malo bolestný výraz tváre, snažilo sa kričať, ešte dýchalo. Inde takéto deti vkladajú do vedierka, uzavrú ho príklopom a nastáva smrť zadusením. Teda nasilu sa vyvolá predčasný pôrod a čaká sa, kedy dieťatko samo dodýcha. Niekedy to trvá aj celý deň, či dva, stáva sa dokonca, že samotný lekár trápiace sa dieťa zadusí. Hrozné, ohavné, neľudské! Takéto svedectvá sa veľmi ťažko počúvajú, ale žiaľ, aj toto je realita. Kriste, pre tvoje znovuobnovené rany stŕhaním šiat ťa prosíme, vnes medzi ľudí nášho veku viac ľudskosti, lásky a úcty k životu.
XI. zastavenie: Pána Ježiša pribíjajú na krížJedny z posledných ukrutných rán. Hrubé klince trhajú šľachy, lámu kostičky, spôsobujú znova bolesť. Trhanie telíčka odsávaním, rozorvanie tela oceľovou kyretou či iné drastické spôsoby - týmto sa končí rozhodnutie ľudí bez spolupráce s Bohom o osude nového človeka. Bolesti, ktoré plod podstúpi, sa skôr či neskôr prenášajú na matku. Istá žena v tlači verejne oľutovala, že tiež tak nechala skonať svoje nenarodené dieťa, keď mala 20 rokov. Dnes má už 60 a stále cíti bolesť, ktorej sa nemôže zbaviť. Všetko utrpenie, ktoré podstúpilo jej dieťa, sa vo forme psychickej bolesti prenieslo na ňu. Je hrozné, keď v snoch počuje, ako sa jej dieťa ustavične pýta: „Prečo si ma dala zavraždiť?" Približne 80% žien, ktoré prekonali interrupciu, trpí rôznymi typmi depresií, od slabších až po veľmi ťažké a nemálo žien svoje trápenie dokonca ukončí samovraždou.
tags: #potratene #dieta #a #dedicny #hriech