Základom ľudskej činnosti sú potreby. Každý človek v bežnom živote pociťuje množstvo rozmanitých potrieb, ktoré sú buď každodenné, alebo občasné. Tieto potreby predstavujú určitý nedostatok, ktorý si človek uvedomuje a usiluje sa o jeho odstránenie. Práve uspokojovanie potrieb je kľúčovou podmienkou existencie každého človeka. Veda zvaná ekonómia definuje, ako spoločnosť rieši problém vzácnosti zdrojov a ako racionálne uplatňovať zákon vzácnosti, aby dokázala uspokojovať neustále sa meniace a rozširujúce ľudské potreby. Táto veda, čerpajúca poznatky z ostatných vied a spolupracujúca s nimi, skúma spôsob čo najlepšieho uspokojenia potrieb človeka. Pojem ekonomika, na druhej strane, má viaceré významy; chápeme ju ako oblasť alebo územie, kde prebieha hospodársky proces, ako aj činnosti, ktoré sa v hospodárstve odohrávajú, ako je zásobovanie, výroba či predaj. Každá ekonomika pritom rieši tri základné ekonomické problémy: čo vyrábať, ako vyrábať a pre koho vyrábať. Ak ekonomika tvorí viac výrobkov a služieb, ako dokáže obyvateľstvo spotrebovať, je prebytková, v opačnom prípade ide o nedostatočnú ekonomiku.
Základné kamene ekonomiky: Potreby a ich dynamika
Potreba je uvedomený alebo neuvedomený nedostatok niečoho. Ľudia uspokojujú svoje potreby tým, že tento nedostatok odstránia. Spoznávame ich, triedime podľa dôležitosti a podľa dôležitosti ich aj uspokojujeme. Ľudské potreby sú rozmanité a môžeme ich členiť z rôznych hľadísk.
Podľa významu pre život človeka rozlišujeme:
- Primárne (základné, fyziologické) potreby: Sú životne nevyhnutné, ich uspokojovanie je podmienkou existencie človeka. Patrí sem potrava, oblečenie, obuv, ale aj hygienické potreby, potreby stravovania a bývania. Tieto potreby, ako napríklad jesť, piť alebo obliekať sa, sú fyzické a materiálne.
- Sekundárne (získané, naučené, vyššie) potreby: Ich uspokojovanie nie je podmienkou existencie človeka, bez ich uspokojovania sa človek zaobíde, ale potrebuje ich na svoj ďalší rozvoj. Vyplývajú z určitého životného štýlu a spoločenského postavenia človeka. Patria sem kultúrne potreby (napríklad divadlo, kino), luxusné potreby (auto, značkové oblečenie), potreba komunikácie, vzdelávania sa, získavania kultúrnych poznatkov, ale aj potreba uznania, lásky, pokoja, oddychu, bývania, pohodlia, cestovania alebo potreba kúpiť si niečo pekné. Tieto potreby len nám spríjemňujú život a ich nesplnenie nás neohrozí.
Ďalej môžeme potreby členiť podľa počtu ľudí, ktorých sa týkajú:
- Individuálne potreby: Sú to potreby jednotlivca, ako napríklad šport, používanie PC.
- Kolektívne (spoločenské) potreby: Tieto potreby sa týkajú určitého počtu ľudí, napríklad potreby obyvateľov mesta mať pešiu zónu, kruhový objazd, kino alebo divadlo. Patria sem aj potreby ako čisté životné prostredie alebo zníženie nezamestnanosti. Odlišnosť v uspokojovaní v porovnaní s individuálnymi potrebami je zrejmá, keďže si vyžadujú spoločnú koordináciu.
Podľa charakteru potrieb rozlišujeme:
- Hmotné (materiálne) potreby: Sú to potreby vlastniť a užívať veci materiálneho charakteru, ako napríklad bývať v peknom dome, vlastniť rýchle auto, notebook alebo obliekať si pekné módne šaty.
- Nehmotné potreby: Patria sem napríklad potreba čítať, učiť sa alebo potreba sebarealizácie.
S rozvojom ľudskej spoločnosti rastie aj počet a rozmanitosť ľudských potrieb. Niektoré zanikajú, mnohé iné zasa vznikajú, čo vedie k záveru, že ľudské potreby sú neohraničené. Len čo uspokojíme jednu z nich, objaví sa nová, ktorá nás poháňa dopredu. Z tohto hľadiska je zaujímavý názor amerického psychológa Abrahama Harolda Maslowa, ktorý vypracoval teóriu „hierarchie potrieb“. Podľa tejto teórie potreby nie sú navzájom rovnocenné, ale dá sa určiť poradie, v akom musia byť postupne uspokojované. Maslow hovorí o piatich základných skupinách potrieb, ktoré sa dajú prehľadne znázorniť v podobe pyramídy. Potreby na jej spodku treba uspokojiť ako prvé a naopak potreby na vrchole pyramídy sa uspokojujú až keď sú uspokojené všetky ostatné potreby. Maslowove základné telesné a fyziologické potreby sú potrebami bytia alebo rastovými potrebami, zatiaľ čo ostatné štyri kategórie sú nedostatkovými potrebami.
Statky a služby: Prostriedky uspokojovania potrieb
Hoci sú ľudské potreby neohraničené, ohraničené sú však možnosti ich uspokojovania. Spoločnosť uspokojuje ľudské potreby prostredníctvom statkov a služieb. Všetko užitočné, čo uspokojuje ľudské potreby, je statok. Statky sú veci, ktoré slúžia na uspokojovanie potrieb človeka. Statky môžu byť výsledkom prírodných procesov, ako napríklad uhlie alebo voda, alebo výsledkom výroby, ako napríklad stroje, potraviny, obuv či autá.
Členenie statkov sa vykonáva podľa rôznych kritérií:
- Podľa dostupnosti alebo množstva, v akom sa statky vyskytujú:
- Voľné statky: Sú to tie, ktoré sa nachádzajú v prírode a sú prístupné každému bez toho, aby sme ich kupovali či predávali. Nie sú výsledkom výrobnej činnosti, sú to dary prírody. Patria sem napríklad voda, vzduch, slnečné žiarenie, lesné plody a pod. V súčasnosti je však potrebné dbať o životné prostredie, pretože jeho neustále poškodzovanie vedie k tomu, že aj voľné statky sa čoskoro stanú vzácnymi.
- Vzácne statky (ekonomické): Sú to statky, ktoré vznikajú výrobnou činnosťou. Tieto statky sú obmedzené. Nachádzajú sa voľne v prírode v obmedzenom množstve, ako napríklad uhlie alebo zlato. Ekonomické potreby sa môžu uspokojovať statkami alebo službami.
- Podľa účelu použitia:
- Spotrebné statky: Uspokojujú potreby ľudí priamo, ako napríklad potraviny, šatstvo, rádio, televízor a pod. Teda bezprostredne slúžia na uspokojovanie potrieb ľudí.
- Kapitálové statky (investičné alebo výrobné): Uspokojujú potreby ľudí nepriamo. Znamená to, že prostredníctvom nich sa vyrábajú spotrebné statky, napríklad zariadenie na výrobu auta, stroje na výrobu látok a pod. Tieto statky slúžia na výrobu spotrebných statkov (múka - chlieb) alebo ďalších kapitálových statkov (stroj - súčiastka - PC). Majú rôzny spôsob spotreby - buď sa spotrebúvajú priamo, alebo sa opotrebúvajú a prenášajú svoju hodnotu na nové statky. Za určitých okolností môže ten istý druh statku vystupovať raz ako kapitálový a inokedy ako spotrebný statok, napríklad auto na podnikanie a auto v rodine na osobné účely.
- Podľa formy:
- Hmotné statky
- Nehmotné statky
- Podľa vlastníctva:
- Súkromné statky: Patria jedincovi, ako napríklad posteľ alebo byt.
- Verejné statky: Sú dostupné všetkým ľuďom, ako napríklad obchod, kino alebo chodník. Tieto statky sú nedeliteľné (nerivalitné), čo znamená, že ak jedna osoba využíva služby poskytované verejnými statkami, nezbavuje iných možnosti ich využívania. Príkladom je kanalizácia alebo verejná doprava.
Služby predstavujú činnosť, ktorá uspokojuje ľudské potreby svojím priebehom. Sú to užitočné ľudské činnosti, ktoré slúžia na uspokojovanie potrieb. Môžeme ich členiť na:
- Vecné služby: Súvisia s opravou a údržbou vecí (obuvi, televízora a pod.), so zabezpečovaním čistoty a hygieny (práčovne, čistiarne) a s presunom osôb a tovaru (osobná a nákladná doprava).
- Osobné služby: Uspokojujú potreby ľudí priamo bez sprostredkovania pomocou vecí.
Výroba ako základ prosperity: Proces tvorby hodnôt
Predpokladom toho, aby človek mohol uspokojovať svoje potreby, je výroba. Výroba je cieľavedomá činnosť človeka, pri ktorej sa pretvárajú výrobné vstupy na výrobné výstupy. Je to cieľavedomá ľudská činnosť, ktorou ľudia premieňajú predmety prírody na výrobky. Nemôže sa zaobísť bez výrobných faktorov, ktoré sa premieňajú na výrobky.
Na zabezpečenie výroby sú potrebné tri základné výrobné faktory:
- Pôda a prírodné zdroje: Predstavuje všetko, čo človek získava z prírody a využíva sa pri výrobe. K týmto patria aj budovy, cesty, energia.
- Práca: Je cieľavedomá ľudská činnosť zameraná na výrobu tovarov a služieb. Jej nositeľom je človek so svojimi duševnými a fyzickými schopnosťami a talentom. Množstvo práce závisí od počtu osôb schopných a ochotných pracovať. Kvalitu práce určuje vzdelanie a kvalifikácia ľudí.
- Kapitál: Môže byť buď fyzický (budovy, autá, stroje a zariadenia) alebo finančný (peniaze a cenné papiere). Fyzický kapitál môže byť fixný (stroje a zariadenia) alebo variabilný (zásoby, ktoré neustále menia svoju formu). Kapitál môže byť tiež vlastný alebo cudzí.
Jednotlivé faktory prinášajú rôzne príjmy (dôchodky): práca prináša mzdu, pôda a prírodné zdroje prinášajú rentu a zisk, a kapitál prináša úrok a zisk. S výrobou súvisia aj výrobné sily, ktoré tvoria materiálny faktor (predmet práce, pracovný nástroj) a ľudský faktor (človek ako nositeľ pracovnej sily). Výrobné vzťahy zas predstavujú vzťahy medzi ľuďmi v procese výroby, ktoré sú na základe vlastníctva výrobných prostriedkov vzťahmi nadradenosti a podradenosti.
Deľba práceDeľba práce je neoddeliteľnou súčasťou výrobného procesu a vývoja spoločnosti. V historickom vývoji spoločnosti si ľudia rozdeľovali prácu podľa osobných (prirodzených) predpokladov a postupne sa vyčlenili rôzne špecializácie.
Historické formy deľby práce:
- Prirodzená deľba práce: Na fyziologickom základe sa vyčlenili takzvané typické mužské a ženské práce. Muži sa venovali lovu, ťažbe surovín, práci na poli či v lese. K typickým ženským prácam patrila starostlivosť o deti, varenie, šitie a pod.
- Spoločenská deľba práce: Neskôr nastáva deľba práce na spoločensko-hospodárskom základe. Ľudia vykonávajú konkrétne spoločensky užitočné druhy prác a postupne sa začínajú špecializovať len na niektoré práce, na ktoré majú najlepšie predpoklady a zručnosti. Môžeme hovoriť o troch veľkých spoločenských deľbách práce:
- Prvá spoločenská deľba práce: V dôsledku rýchleho rozvoja ľudskej spoločnosti sa poľnohospodárstvo oddelilo od pastierstva.
- Druhá spoločenská deľba práce: Rozvoj poľnohospodárstva a pastierstva viedol k potrebe vzniku ďalších činností.
- Tretia spoločenská deľba práce: V tretej fáze došlo k oddeleniu obchodu od ostatných hospodárskych činností.
Súčasné formy deľby práce:
- Vnútropodniková deľba práce: Vo vnútri podniku sa jednotlivé úlohy rozčleňujú na čiastkové pracovné úlohy, ktoré vykonávajú jednotlivé útvary a zamestnanci.
- Medzipodniková deľba práce: Každý podnik sa špecializuje na výrobu určitých statkov alebo poskytovanie určitých služieb. Môže sa uskutočňovať v rámci jedného odvetvia (vnútroodvetvová) alebo medzi rôznymi odvetviami (medziodvetvová).
- Národná deľba práce: Prebieha len v rámci jedného štátu, t.j. na národnej úrovni.
- Medzinárodná deľba práce: Uskutočňuje sa medzi jednotlivými krajinami.
Špecializácia je zameranie ľudí alebo podnikov na určitý druh práce, zatiaľ čo kooperácia je spolupráca niekoľkých osôb alebo skupín zameraná na dosiahnutie rovnakého cieľa.
Od výrobku k tovaru: Cesta k uspokojeniu na trhu
Výrobok je hmotný statok, ktorý je výsledkom výroby. Je materiálny, užitočný predmet, ktorý je schopný svojimi vlastnosťami uspokojiť potreby človeka. Vzniká ako výsledok výrobnej činnosti. Je určený na vlastnú spotrebu v podniku alebo na ďalšie použitie vo výrobe. Výrobky sa môžu členiť:
- Polovýrobok (polotovar): Je určený na ďalšie spracovanie, z hľadiska daného výrobného podniku ide o vstupy (materiál) pre iný podnik.
- Finálne výrobky: Sú také, ktoré už nepôjdu na ďalšie spracovanie, ale sú schopné uspokojiť určitú konkrétnu potrebu.
- Nepodarok: Chýbajú mu určité vlastnosti, alebo nesplnil základné kritériá.
- Novinky: Majú viac funkcií a vlastností ako klasický výrobok.
Tovar - sú všetky statky alebo služby, ktoré sú určené na predaj. Každý výrobok, ktorý sa dostáva na trh, je tovarom. Je predmetom kúpy a predaja jednotlivcovi alebo podniku, teda konečnému spotrebiteľovi. Ak sa nejaký statok kupuje a predáva, stáva sa tovarom.
- Úžitková hodnota tovaru: Vyjadruje užitočnosť, t.j. schopnosť uspokojiť ľudské potreby.
- Hodnota tovaru (cena): Predstavuje množstvo vynaloženej práce na výrobu výrobku za daných spoločenských podmienok. Oceňovanie statkov by malo prihliadať k hodnotám, ktoré tieto statky môžu poskytovať človeku. Hodnotu statkov z hľadiska jeho užitia možno rozdeliť na hodnoty úžitné a neúžitné. K neúžitným hodnotám možno zaradiť hodnotu prostého zachovania existencie statku - hodnotu existenčnú a hodnoty ostatné. Niekde na pomedzí týchto dvoch kategórií sú hodnoty opčné, ktoré poskytujú užitie pre človeka, ale časovo alebo priestorovo vzdialeného. Spočíva v odložení spotreby statku, aby mohol byť s väčším úžitkom spotrebovaný v budúcnosti.
Peniaze: Univerzálny prostriedok výmeny a uchovávateľ hodnoty
Vznik peňazí súvisí s rozvojom deľby práce, tovarovej výroby a výmeny. Kým nadobudli peniaze súčasnú podobu, prešli určitým vývojom. V obehovom hospodárstve peniaze plnia úlohu v procese výmeny tovarov a služieb. Vystupujú ako všeobecne prijímaný sprostredkovateľ výmeny.
Historický vývoj peňazí:
- Naturálna výmena (tzv. barter): Išlo o výmenu jedného tovaru za iný tovar, napríklad výmenu motyky za rýľ.
- Tovarové peniaze: Išlo o prvú formu peňazí, kde funkciu peňazí plnili jeden, dva či tri tovary, za ktoré sa vymieňali všetky ostatné tovary a služby. Najčastejšie išlo o vzácny tovar ako kožušiny, plátno, dobytok či soľ. Na našom území to bolo plátno a od toho je odvodené aj slovo platiť. Takéto platidlá však mali svoje nevýhody. Nedali sa rozmieňať, len veľmi ťažko sa skladovali a mali obmedzenú trvanlivosť. Vo funkcii všeobecného ekvivalentu sa objavujú 1-2 až 3 tovary za ktoré sa ostatné tovary a služby vymieňajú.
- Drahé kovy: Predstavujú ďalšiu formu peňazí. Spravidla teda išlo o zlato a striebro. Tie sa pre svoju trvanlivosť, ľahkú deliteľnosť, skladovateľnosť a vysokú hodnotu v malom množstve postupne stali všeobecne platným výmenným prostriedkom. Môžeme tu rozlíšiť dve obdobia:
- Bimetalizmus: Obdobie dvojkovu, kedy ako platobný prostriedok súčasne pôsobili dva kovy - striebro i zlato.
- Monometalizmus: Ako platobný prostriedok sa využíval jeden kov, a to buď striebro (prevažovalo do začiatku 19. storočia) alebo zlato.
- Papierové peniaze: Predstavujú ďalší stupeň vo vývoji peňazí. Vznikli neskôr ako symboly, respektíve náhradná forma zlata v obehu. Najskôr mohli súčasne fungovať zlaté aj papierové peniaze. Neskôr zlato úplne nahradili papierové peniaze - bankovky.
Súčasné formy peňazíV súčasnosti sa v každej modernej ekonomike vyskytujú tri základné formy peňazí:
- Papierové peniaze (bankovky): V každej krajine ich emituje - vydáva len centrálna (ceduľová alebo emisná) banka. U nás je to Národná banka Slovenska (NBS). Ide o hotovostné peniaze.
- Drobné mince: Sú zo všeobecných kovov a sú podobne ako bankovky hotovostným platidlom.
- Depozitné (bankové) peniaze: Ide o bezhotovostné peniaze. Sú to vklady v bankách, ktoré možno kedykoľvek použiť na platby z účtu na účet (bezhotovostné platby) alebo ich výber v hotovosti. Tieto bezhotovostné peniaze vo vyspelej ekonomike prevládajú v ponuke peňazí.
Funkcie peňazí:
- Sú prostriedkom výmeny - peniazmi platíme, umožňujú a uľahčujú výmenu tovarov a služieb.
- Sú zúčtovacou jednotkou - peniazmi vyjadrujeme ceny ostatných tovarov.
Spotreba: Konečný cieľ ekonomickej činnosti
Uspokojovanie bežných potrieb sa nazýva spotreba. Je to uspokojenie bežných potrieb, ktoré sa realizuje spotrebou. Spotreba môže byť:
- Výrobná spotreba: Týka sa výroby, materiálov a strojov.
- Nevýrobná spotreba: Nesúvisí s výrobou.
- Individuálna spotreba: Týka sa jedinca.
- Spoločenská spotreba: Predstavuje spotrebu spoločnosti ako takej.
Ekonomika, ktorá tvorí viac výrobkov a služieb, ako dokáže obyvateľstvo spotrebovať, je prebytková. Potreby ľudí sa uspokojujú tak, že používajú, teda spotrebúvajú statky. Hospodárske jednotky na území určitého štátu tvoria národné hospodárstvo, ktoré zahŕňa hospodárske jednotky všetkých odvetví a sfér hospodárskeho života - priemysel, poľnohospodárstvo, stavebníctvo, doprava, ale aj nevýrobné sektory ako školstvo, veda a kultúra, bez ohľadu na formu vlastníctva.
Ekonómia a Ekonomika: Rámec pre pochopenie hospodárstva
Pre hlbšie pochopenie všetkých predchádzajúcich konceptov je nevyhnutné rozlíšiť a definovať pojmy ekonómia a ekonomika, ktoré sú základnými ekonomickými kategóriami.
Ekonómia je spoločenská veda, ktorá skúma, akým spôsobom spoločnosť rieši problém vzácnosti a pomáha riešiť základné ekonomické otázky a ako racionálne uplatňovať zákon vzácnosti. Pojem ekonómia pochádza z gréckeho slova oikonomia (oikos = dom, nomos = zákon), čo voľne môžeme preložiť ako vedenie domácnosti, hospodárstva. Ekonómiu definujeme ako spoločenskú vedu, ktorá skúma, ako jednotlivec či spoločnosť rozhodujú o použití zdrojov (nerastné suroviny, pôda, práca) na výrobu a spotrebu tovarov a služieb potrebných na uspokojovanie ľudských potrieb. Ekonómia analyzuje spôsob čo najlepšieho uspokojenia potrieb človeka. Je to veda otvorená, ktorá čerpá poznatky z ostatných vied a spolupracuje s nimi, napríklad s matematikou, informatikou či štatistikou. Ekonómia predpokladá, že subjekty sa správajú racionálne, tzn. že ich správanie je také, ktoré vedie najefektívnejším spôsobom a najkratšou cestou k dosiahnutiu ekonomického cieľa.
Ekonómia sa podľa rozsahu skúmania delí na:
- Mikroekonómia: Skúma správanie sa jednotlivcov, podnikov a domácností, ktoré sú navzájom prepojené. Zaoberá sa malými javmi.
- Makroekonómia: Zaoberá sa ekonomikou ako celkom, čiže skúma celé národné hospodárstvo a vysvetľuje mechanizmus jeho fungovania. Všíma si napríklad celkovú nezamestnanosť v krajine, celkový vývoz a dovoz tovarov, celkový dosiahnutý výkon v krajine a pod. Zaujíma ju celkový dopyt a ponuka tovarov a služieb.
Ekonomika má viaceré významy. Chápeme ju ako oblasť alebo územie, kde prebieha hospodársky proces (napríklad ekonomika domácnosti, ekonomika podniku, ekonomika krajiny). Taktiež ju chápeme ako činnosti, ktoré prebiehajú v hospodárstve (napríklad zásobovanie, výroba, predaj a iné). Súhrn všetkých hospodárskych jednotiek na území určitého štátu tvorí národné hospodárstvo. Do obehového hospodárstva zaradíme všetkých účastníkov trhu v rámci krajiny - národné hospodárstvo.
Filozofické úvahy o poznaní a realite v kontexte potrieb
Pochopenie ľudských potrieb, zdrojov a celkového hospodárskeho správania je hlboko prepojené s tým, ako ľudia vnímajú realitu a poznanie. Novoveká filozofia, ktorá nastupuje v období, keď ľudia prichádzajú s novými poznatkami v oblasti kultúry, umenia, literatúry a prírodných vied, je toho živým dôkazom. Vznik tejto filozofie je ovplyvnený túžbou po slobodnom myslení. Filozofia sa postupne oslobodzuje od teológie a od cirkvi, pričom stredoveká viera začína upadať. Novovekí filozofi vyzdvihovali skúsenosť a odmietali špekulatívny charakter filozofie s cieľom pozdvihnúť spoluprácu prírodných vied a filozofie, poznať prírodu a jej zákony, určiť hranice ľudského poznania a rozpracovať metódy poznávania.
Rozvíjajú sa dva smery, z ktorých racionalizmus vyzdvihoval rozum. Bol iný ako staroveký a stredoveký racionalizmus, pretože tie boli absolútne a neuznávali zmyslovú skúsenosť. Novoveký racionalizmus bol poučený pokrokmi prírodných vied a pochopil, že absolútny racionalizmus nekontrolovaný skúsenosťou môže viesť k nesprávnym záverom, a preto novoveký racionalizmus nevylučoval z poznávania zmyslovú skúsenosť.
René Descartes (1596 - 1650), francúzsky filozof, matematik a vedec, je považovaný za otca novovekej filozofie. Prispel k rozvoju matematiky, analytickej geometrie a kozmologických štúdií, pričom položil základy psychológie. Opieral sa o rozum (racio) a myšlienkovú operáciu dedukciu. Patril medzi racionalistov, ktorí chceli dosiahnuť rovnako presné poznatky vo filozofii ako v prírodných vedách. V snahe dosiahnuť tieto poznatky vychádzal zo skeptického princípu a prostredníctvom neho dospel až k hraniciam pochybovania. Rozum považoval za jediné kritérium pravdivosti. Presný postup a zásady poznávania zhrnul v diele Rozprava o metóde, kde tvrdí: správne sú len tie poznatky, ktoré rozum uzná za správne; zložitý problém sa ľahko vyrieši, keď sa rozdelí na časti; treba postupovať od jednoduchších problémov k zložitejším; rozumné a praktické je robiť si zápisky a prehľad o postupe. Známy je jeho výrok „Cogito ergo sum.“ - „Myslím, teda som.“ René Descartes tvrdí, že nemôžeme pochybovať o tom, že myslíme, a ak myslíme, teda sme. Je to dôkaz našej existencie. Tento poznatok považoval za jasný a nepochybný a hľadanie poznania jasného a nepochybného sa stalo cieľom jeho filozofie. Pravda, ktorú hľadal, nesmela byť formálne správna, ale aj skutočná. Hlavným znakom skutočnej pravdy je ľudské uznanie. Toto tvrdenie sa však stalo slabinou jeho pevného východiskového bodu. Descartes tvrdí, že Boh je nekonečná príčina všetkých javov. Je dokonalý a jeho predstava nám je vrodená. Idea Boha je zárukou toho, že sme, že existujú veci okolo nás, a je to aj princíp, ktorý nás nemôže nikdy sklamať, pretože existencia Boha je nespochybniteľná. V tomto tvrdení spočíva podstata Descartovho noetického dualizmu. Boh a rozum dávajú istotu nášmu poznaniu a sú jeho kritériami.Jeho ontológia je dualistická, uznáva existenciu dvoch substancií: hmotnej (telesnej), ktorej základnou vlastnosťou je rozpriestranenosť, a nehmotnej (duchovnej), ktorej vlastnosťou je myslenie. Za základ sveta považoval hmotu (matériu), ktorá je však pasívna a do pohybu ju môže uvádzať iba Boh pomocou svojej vôle alebo svojich predstáv. Žiadny pohyb nevychádza nazmar, ale nijaký pohyb sa ani netvorí. V etike zastáva názor, že pre našu mravnosť je dôležité poznanie, a čím je dokonalejšie, tým je mravnosť hlbšia a uvedomelejšia.
Baruch Spinoza (1632 - 1677), pochádzal z bohatej židovskej rodiny, no bohatstvom pohŕdal. Zarábal si na živobytie ako remeselník, brúsil šošovky, čo nepriaznivo vplývalo na jeho pľúca a z toho dôvodu zomiera na tuberkulózu. Odmietal náboženské dogmy, za čo bol obvinený z kacírstva a vyhnaný zo židovskej obce. Snažil sa zmatematizovať filozofiu, pravdu zdôvodňuje rozumovými dedukciami. Odmieta dualizmus Reného Descarta. V ontológií uznáva len jednu substanciu, ktorú považuje za jednotnú, nekonečnú, nedeliteľnú a ktorá je základom všetkého. Stotožňuje ju s prírodou. Na základe tejto východiskovej tézy začal prírodu stotožňovať s Bohom. Je predstaviteľom panteizmu („Deus, sive natura.“ - Boh, čiže príroda.)Substancia má množstvo vlastností (atribútov), avšak človeku sú prístupné len dve: rozpriestranenosť (materiálny svet) a myslenie (duchovný svet). Spôsob, ako sa substancia prejavuje, čiže spôsob existencie substancie nazýva modus (napríklad modus hmotného sveta: predmety). Tvrdí, že človek má dušu a telo, ktoré tvoria jednu substanciu s dvomi stránkami, a to duchovnou a hmotnou, ktoré existujú vedľa seba a prejavujú sa. Telesné a duševné procesy podliehajú prísnemu determinizmu. Ide o rozumné usporiadanie sveta pomocou kauzálnych vzťahov. V etike zdôrazňoval pud sebazáchovy. Človek sa môže nachádzať v dvoch stavoch: prírodnom, kde je človek súčasťou prírody a musí sa jej podriadiť, a občianskom, ktorý je rozhodujúci a má smerovať k demokracii. Tvrdí, že zdokonaľovanie človeka je smerovanie k dobru, šťastiu a spája ho s poznaním. Za najvyššiu formu ľudského poznania (intelektuálna intuícia) považuje rozumovú lásku k Bohu. Láska je duchovný princíp, ktorý spája predmety, veci, javy a ľudí, zatiaľ čo nenávisť je duchovný princíp, ktorý tieto veci rozdeľuje.
Gottfried Wilhelm Leibniz (1646 - 1716), predstaviteľ nemeckej filozofie, ale väčšinu života prežil vo Francúzsku. Prispel k rozvoju matematiky, fyziky, ale aj geológie a histórie. Jeho vysoké IQ sa prejavilo už v detskom veku. Nesúhlasil s Descartovým dualizmom, zároveň vystupoval aj proti Spinozovmu monizmu. Vytvoril si svoj vlastný monadologický systém.Základom bytia sú podľa neho monady. Sú to nemenné duchovné podstaty, ktoré tvoria systém a mimo tohto systému, nad všetkými monadami, stojí najvyššia monada, ktorou je Boh. Ten je neprístupný vonkajším vplyvom. Má vždy jasné predstavy, je absolútnou čistou formou, ktorá sa vyznačuje aktivitou. Neobsahuje žiadne hmotné elementy, teda je absolútnym duchom, čiže entelechiou. Monady v systéme sú obalené hmotou, ktorá zatieňuje duševnú činnosť monady a spôsobuje, že jej predstavy nie sú také jasné a zreteľné. Všetky monady zrkadlia v sebe tú istú skutočnosť, ale nie rovnako dokonale. Každá monada si predstavuje realitu len v hraniciach svojich možností a schopností. Medzi monadami existuje zákon spojitosti, kontinuity. Monady sa neopakujú a nemôžu preskakovať z jednej úrovne do druhej. V etike vychádza z názoru, že celá filozofia je preniknutá duchom harmónie a zmierlivosti. Morálne konanie sa má vždy a všade zamerať na prekonávanie protikladov, pretože to je cesta k dokonalosti a k vnútornej harmónii.
Filozofické úvahy o podstate bytia, rozumu a poznania, ako ich formulovali Descartes, Spinoza a Leibniz, poskytujú hlboký kontext pre naše chápanie ľudských potrieb a ekonomického správania. Vnímanie hmoty a myslenia, či už ako dualistickej, monistickej alebo monadickej entity, ovplyvňuje naše ponímanie zdrojov, hodnoty a racionálneho rozhodovania v hospodárstve. Racionálny prístup k uspokojovaniu potrieb a etické princípy, ktoré formujú morálne konanie, sú priamo prepojené s týmito hlbokými filozofickými základmi.
Spoločenské aspekty potrieb a moderné výzvy: Prípad športu
Ľudské potreby a spôsoby ich uspokojovania sa neustále vyvíjajú a menia v závislosti od spoločenských, technologických a kultúrnych podmienok. To, čo bolo v minulosti bežné, sa dnes stáva výzvou. Napríklad, v minulosti platilo, že deti po návrate zo školy hodili tašku na zem a rodičom oznámili: „Idem von!“ Dnes sa ich záujem sústreďuje na techniku, ako sú videohry, televízia a internet. Tento posun v preferenciách voľnočasových aktivít má významné spoločenské dôsledky.
To, že väčšina slovenských školákov trávi svoj voľný čas pri počítači alebo pri televízii, u nich vedie k problémom s nadváhou a spôsobuje zdravotné problémy, ktoré v minulosti trápili skôr starších ľudí. Tento jav poukazuje na zmenu v uspokojovaní základných fyziologických potrieb, ktoré sú spojené s pohybom a zdravím, ale aj na nárast sekundárnych potrieb súvisiacich s digitálnou zábavou. Ak sa má telesná výchova a šport v širšom význame slova stať pevnou súčasťou životného štýlu človeka, prvým krokom všetkých výchovno-vzdelávacích činiteľov a inštitúcií musí byť snaha o vytvorenie pozitívneho postoja vychovávaného jedinca k tejto činnosti.
Na riešenie takýchto spoločenských problémov je kľúčová vedecko-výskumná činnosť, ktorá patrí do sociologickej problematiky. Ak by sme robili sociologický výskum problematiky pasivity detí k športu, postupovali by sme nasledovnými krokmi:
- Formulácia výskumnej otázky a cieľa: Jasne by sa definovalo, prečo dochádza k javu pasivity detí k športu a aké faktory ho ovplyvňujú.
- Literárny prieskum: Prehľad existujúcich štúdií a teórií o voľnočasových aktivitách detí, vplyve technológií a benefitoch športu.
- Výber výskumnej metódy: Zvolili by sa vhodné metódy zberu dát, ako sú dotazníky (pre kvantitatívne dáta o frekvencii športovania, času stráveného pri obrazovkách), rozhovory (pre hlbšie pochopenie motivácie, prekážok a postojov detí, rodičov a učiteľov) alebo fokusové skupiny.
- Výber vzorky: Určila by sa reprezentatívna vzorka detí (školákov rôznych vekových kategórií), rodičov a učiteľov telesnej výchovy.
- Zber dát: Realizácia dotazníkov, rozhovorov alebo fokusových skupín.
- Analýza dát: Spracovanie a interpretácia získaných kvantitatívnych a kvalitatívnych dát. Hľadali by sa korelácie medzi používaním technológií a fyzickou aktivitou, identifikovali by sa príčiny pasivity a navrhli možné riešenia.
- Sformulovanie záverov a odporúčaní: Na základe analýzy by sa vyvodili závery a navrhli konkrétne odporúčania pre školy, rodiny a verejné inštitúcie, ako podporiť aktívny životný štýl u detí.
Týmto spôsobom by sociologický výskum prispel k lepšiemu pochopeniu spoločenských potrieb a k hľadaniu efektívnych ciest pre ich uspokojovanie v meniacom sa svete.
tags: #potreba #statok #spotreba #tovar #reprodukcia