Byť rodičom je jedným z najnáročnejších, ale zároveň najkrajších a najnaplňujúcejších životných poslaní. Tým, že rodičia privedú na svet dieťa, berú na seba aj veľkú zodpovednosť za starostlivosť o neho a za jeho výchovu. Výchova a starostlivosť o deti sú v absolútnej kompetencii rodičov, avšak toto postavenie je pevne ukotvené v právnom systéme. V Slovenskej republike definuje komplexný rámec vzťahov medzi rodičmi a ich maloletými deťmi predovšetkým Zákon č. 36/2005 Z.z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „Zákon o rodine“). Tento právny predpis, dopĺňaný judikatúrou a medzinárodnými dohovormi, formuje inštitút rodičovských práv a povinností, ktorý je základom pre riadne uplatňovanie a ochranu práv dieťaťa. Pochopenie tohto právneho rámca je nevyhnutné pre každého rodiča, aby mohol správne usmerňovať výchovu a rozvoj svojho dieťaťa a zároveň vedel, ako postupovať v rôznych životných situáciách, najmä ak sa rodičia ocitnú v životnej kríze, ako je rozchod alebo rozvod.
Rodičovské práva a povinnosti: Základný právny rámec
Pojem „rodičovské práva a povinnosti“ je centrálnym pilierom slovenského rodinného práva. Podľa slovenského Zákona o rodine a judikatúry tento pojem zahŕňa komplex práv a záväzkov, ktoré rodičia voči svojim deťom majú. Základný rámec rodičovských práv a povinností voči ich maloletým deťom obsahuje ustanovenie § 28 ods. 1 Zákona o rodine, ktoré vymedzuje obsah týchto práv a povinností a určuje právny vzťah medzi rodičmi a ich maloletými deťmi. Inštitút rodičovských práv a povinností nahradil pôvodnú tzv. rodičovskú moc, ktorá sa vzťahovala ako na maloleté, tak na plnoleté deti, pričom v minulosti sa do prednostného postavenia dostala otcovská moc a preferenčné postavenie otca ako hlavy rodiny. Dnes už právna úprava rodičovskú moc, resp. otcovskú moc nepozná a rovnoprávne postavenie oboch rodičov je tak zachované, čo zdôrazňujú aj právni experti ako Bános a Košútová vo svojich komentároch k Zákonu o rodine.
„Výpočet rodičovských práv a povinností vymedzený v § 28 ods. 1 Zákona o rodine je len demonštratívny,“ čo znamená, že Zákon o rodine ani zďaleka nestačí na to, aby pokryl všetky práva a povinnosti rodiča, ktoré sa od neho očakávajú vo vzťahu k jeho dieťaťu. Samozrejmým je napríklad zabezpečovanie starostlivosti o komplexný a všestranný rozvoj dieťaťa v rovine telesnej, duševnej, mravnej, citovej, zdravotnej i rozumovej, čo je esenciou výchovy. K ďalším rodičovským právam a povinnostiam patrí aj právo oboch rodičov rozhodovať o podstatných veciach súvisiacich s výkonom rodičovských práv a povinností, najmä o vysťahovaní dieťaťa do cudziny, o správe majetku, o štátnom občianstve, o udelení súhlasu na poskytovanie zdravotnej starostlivosti a o príprave na budúce povolanie (§ 35 Zákona o rodine), a taktiež právo rozhodovať o mene a priezvisku dieťaťa (§ 40 Zákona o rodine), ako uvádza Zmeková vo svojej publikácii.
Rodičia sú zároveň oprávnení i povinní zastupovať svoje maloleté dieťa pri všetkých úkonoch, na ktoré samo nemá spôsobilosť, a to až do momentu, kým nedosiahne plnú spôsobilosť na právne úkony, štandardne dovŕšením 18-teho roku života. Okrem toho majú rodičia na starosti aj správu majetku ich maloletého dieťaťa. Majetok, ktorý zaňho spravovali, mu odovzdajú najneskôr do 30 dní od dosiahnutia plnoletosti (§ 32 ods. 2 Zákona o rodine).
Zákon o rodine ďalej uznáva, že rozhodujúcu úlohu vo výchove dieťaťa majú rodičia, ktorí majú právo vychovávať deti v zhode s vlastným náboženským a filozofickým presvedčením (§ 30 ods. 1 Zákona o rodine). Ako Pavelková vo svojom komentári objasňuje, „výchovou sa rozumie zabezpečovanie starostlivosti o komplexný a všestranný rozvoj dieťaťa v rovine telesnej, duševnej, mravnej, citovej, zdravotnej i rozumovej.“ Tieto povinnosti zahŕňajú sústavnú a dôslednú starostlivosť o výchovu, zdravie, výživu a všestranný vývin maloletého dieťaťa a ochranu jeho záujmov (§ 28 - 30 Zákona o rodine).
Rozdiel medzi rodičovskými právami a osobnou starostlivosťou
V kontexte slovenského rodinného práva je dôležité odlíšiť dva kľúčové pojmy: „rodičovské práva a povinnosti“ a „osobná starostlivosť“. Rodičovské práva a povinnosti vždy patria obom rodičom spoločne. Z toho vyplýva, že nikdy nemôže dôjsť k „výhradnej starostlivosti“ v zmysle výhradného výkonu týchto práv a povinností, okrem prípadov, keď jeden z rodičov zomrie, nemá spôsobilosť na právne úkony v plnom rozsahu alebo je pozbavený rodičovských práv a povinností.
Od tohto princípu je potrebné odlíšiť zverenie dieťaťa do „osobnej starostlivosti“. Ak je dieťa zverené do osobnej starostlivosti jednému z rodičov, môže tento rodič rozhodovať o všetkých bežných a každodenných záležitostiach týkajúcich sa dieťaťa bez súhlasu druhého rodiča. Avšak na rozhodnutie o všetkých podstatných veciach súvisiacich s výkonom rodičovských práv a povinností, ako je správa majetku, vysťahovanie dieťaťa do cudziny, štátne občianstvo, udelenie súhlasu na poskytovanie zdravotnej starostlivosti alebo príprava na budúce povolanie, potrebuje súhlas druhého rodiča.
Vyživovacia povinnosť rodičov
Vyživovacia povinnosť rodičov k deťom vyplýva priamo zo zákona (zákonná vyživovacia povinnosť) a trvá dovtedy, kým deti nie sú schopné samy sa živiť (§ 62 Zákona o rodine). Súdne konanie o určení výživného pre dieťa do 18 rokov sa môže začať aj bez návrhu (ex offo), po dosiahnutí plnoletosti len na návrh oprávneného, t. j. dieťaťa. Výživné možno priznať len odo dňa začatia súdneho konania.
Úprava výkonu rodičovských práv a povinností pri rozdelení rodičov
Keď rodičia maloletého dieťaťa spolu nežijú, je nevyhnutné, aby sa úprava výkonu ich rodičovských práv a povinností riadne vyriešila. Zákon o rodine dáva rodičom primárnu možnosť dospieť k dohode.
Mimosúdne riešenia a dohody
Rodičia maloletého dieťaťa, ktorí spolu nežijú, sa môžu kedykoľvek dohodnúť o úprave výkonu ich rodičovských práv a povinností. Táto rodičovská dohoda, ak je v záujme dieťaťa, musí byť schválená súdom. Mimosúdne je spor možné riešiť mediáciou podľa zákona č. 420/2004 Z. z. o mediácii. Tento zákon sa vzťahuje okrem iného aj na spory, ktoré vznikajú z rodinnoprávnych vzťahov. Mediácia je mimosúdna činnosť, pri ktorej osoby zúčastnené na mediácii pomocou mediátora riešia spor, ktorý vznikol z ich zmluvného vzťahu alebo iného právneho vzťahu.
Súdne konanie a jeho princípy
Ak sa rodičia nedohodnú, súd môže aj bez návrhu upraviť výkon ich rodičovských práv a povinností, najmä určí, ktorému z rodičov zverí maloleté dieťa do osobnej starostlivosti. Súd môže zveriť dieťa aj do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov, ak sú obaja rodičia spôsobilí dieťa vychovávať a ak majú o osobnú starostlivosť o dieťa obidvaja rodičia záujem a ak je to v záujme dieťaťa a budú takto lepšie zaistené potreby dieťaťa. V zásade však súd nemôže priznať výhradnú osobnú starostlivosť niektorému z rodičov, pokiaľ druhý rodič nebol pozbavený rodičovských práv a povinností.
Na podanie návrhu na úpravu rodičovských práv a povinností je príslušný okresný alebo mestský súd, v obvode ktorého má maloleté dieťa svoje bydlisko. Nevyžaduje sa splnenie žiadnych formalít a nie je potrebné priložiť žiadne doklady, pretože ide o konanie, ktoré môže súd začať aj z vlastného podnetu. Konanie je zrýchlené a menej formálne. Všetky konania týkajúce sa úpravy rodičovských práv a povinností sú oslobodené od platenia súdnych poplatkov.
Systém právnej pomoci v Slovenskej republike je v súčasnosti obmedzený len na oslobodenie od platenia súdnych poplatkov a na bezplatné ustanovenie zástupcu. Účastníka, ktorý požiada o ustanovenie advokáta a u ktorého sú predpoklady, aby bol oslobodený od súdnych popplatkov, súd odkáže na Centrum právnej pomoci. O tejto možnosti súd účastníka poučí. Na návrh môže súd priznať účastníkovi celkom alebo sčasti oslobodenie od súdnych poplatkov, ak to pomery účastníka odôvodňujú a ak nejde o svojvoľné alebo zrejme bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva. Ak nerozhodne súd inak, vzťahuje sa oslobodenie na celé konanie a má i spätnú účinnosť. Systém poskytovania právnej pomoci a zabezpečenie jej poskytovania Centrom právnej pomoci fyzickým osobám, ktoré v dôsledku svojej materiálnej núdze nemôžu využívať právne služby na riadne uplatnenie a ochranu svojich práv a rozsah jej poskytovania upravuje zákon č. 327/2005 Z.z.
Kolízny opatrovník ako zástanca záujmov dieťaťa
Kolízneho opatrovníka ustanoví súd v prípadoch, ak maloleté dieťa nemá zákonného zástupcu, alebo ak zákonný zástupca nemôže z vážneho dôvodu maloleté dieťa v konaní, alebo pri určitom právnom úkone zastupovať. Záujem maloletého dieťaťa je prvoradým hľadiskom pri rozhodovaní vo všetkých veciach, ktoré sa ho týkajú, a práve kolízny opatrovník zabezpečuje jeho zastúpenie v súdnom konaní.
Postavenie účastníka konania ho oprávňuje k tomu, že v priebehu konania sa kolízny opatrovník zúčastňuje na pojednávaniach a má právo sa vyjadrovať ku všetkým skutočnostiam, ktoré vyšli v konaní najavo. Navrhuje vykonať procesné dôkazy, prípadne navrhuje ďalšie dokazovanie, a taktiež navrhuje súdu, ako má vo veci rozhodnúť s prihliadnutím na záujem dieťaťa a názor dieťaťa k prejednávanej veci, ktorý súdu prezentuje. Všetky dôkazy a skutočnosti musia byť súdu predložené najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým súd ukončí dokazovanie za skončené a v konaniach, v ktorých súd nenariaďuje pojednávanie, najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej.
Z procesného postavenia kolízneho opatrovníka vyplýva povinnosť vždy uplatňovať procesné práva dieťaťa v konaní pred súdom. Prednesené návrhy a vyjadrenia kolízneho opatrovníka musia vychádzať z objektívneho zisťovania pomerov dieťaťa a musia byť riadne zdôvodnené. Všetky zistené skutočnosti z prešetrenia pomerov písomne oznámi súdu, ako i nové skutočnosti, ktoré počas konania napríklad na pojednávaní vyšli najavo, prednesie ústne do zápisnice, a to priamo na pojednávaní. Počas pojednávania mu môžu byť kladené rôzne otázky zo strany ostatných účastníkov konania, ako i súdu, na ktoré musí vedieť pohotovo reagovať. Súčasťou sociálneho poradenstva poskytovaného dieťaťu musí byť spôsobom primeraným veku a rozumovým schopnostiam dieťaťa najmä vysvetlenie významu a úlohy kolízneho opatrovníka v súdnom konaní, v prípade, že je sociálne poradenstvo poskytované pri výkone funkcie kolízneho opatrovníka.
Dôležité otázky a špecifické situácie v praxi
V každodennom živote rodičov a detí sa môžu vyskytnúť rôzne situácie, ktoré si vyžadujú právne posúdenie alebo súdny zásah. Pochopenie právneho postavenia a možností postupu v týchto situáciách je kľúčové pre ochranu záujmov dieťaťa a zabezpečenie rodičovských práv a povinností.
Právo na informácie pre rodiča, ktorému dieťa nebolo zverené
Podľa § 24 ods. 5 prvá veta Zákona o rodine, súd pri rozhodovaní o zverení maloletého dieťaťa do osobnej starostlivosti jedného z rodičov dbá na právo toho rodiča, ktorému nebude maloleté dieťa zverené do osobnej starostlivosti, na pravidelné informovanie sa o maloletom dieťati. Podľa § 24 ods. 5 druhá veta Zákona o rodine, rodič, ktorému nebolo maloleté dieťa zverené do osobnej starostlivosti, môže sa práva na pravidelné informovanie sa o maloletom dieťati domáhať na súde.
V prípade, ak rodič, ktorý má dieťa vo svojej osobnej starostlivosti, odmieta informovať druhého rodiča a nevedia nájsť konsenzus, je ďalšou možnosťou súd. Predtým sa však odporúča vyzvať rodiča písomne (preukázateľným spôsobom), aby druhého rodiča o dieťati informoval. Informačná povinnosť býva niekedy priamo súčasťou súdnych konaní o určenie rodičovských práv a povinností a nemusí byť riešená v osobitnom konaní. Príkladom môže byť súdne rozhodnutie, kde je matka povinná písomne informovať otca o dôležitých otázkach týkajúcich sa maloletého dieťaťa, a to v pravidelných mesačných intervaloch k poslednému dňu toho-ktorého mesiaca. Po podaní návrhu o uloženie informačnej povinnosti súd vyzve povinného rodiča, aby sa vyjadril k podanému návrhu. Dieťa je v konaní zastúpené kolíznym opatrovníkom (ÚPSVaR).
Ohrozenie výchovy a vývinu dieťaťa a obmedzenie/pozbavenie rodičovských práv
Súd môže rodičov pozbaviť rodičovských práv a povinností alebo obmedziť rodičovské práva a povinnosti, ak sú pre také rozhodnutie splnené zákonom ustanovené podmienky v § 38 ods. 2 Zákona o rodine. Ohrozenie vývinu a výchovy dieťaťa nemusí znamenať len to, že rodič zneužíva svoje rodičovské práva. Rodičovské práva a povinnosti rodičov možno obmedziť aj v záujme maloletého dieťaťa, ak rodičia žijú trvalo neusporiadaným spôsobom života, alebo svoje rodičovské povinnosti nevykonávajú vôbec, alebo nezabezpečujú výchovu maloletého dieťaťa. Príkladom môže byť situácia v rodine, kde muž pácha násilie na žene, čím ohrozuje aj vývin a výchovu detí, je potrebné upraviť práva a povinnosti rodičov k deťom, najmä rozhodnúť o zverení dieťaťa do výchovy jedného (nenásilníckeho) rodiča.
Návrh na obmedzenie alebo pozbavenie rodičovských práv môže podať odbor sociálnych vecí ÚPSVaR, obec alebo ktokoľvek, kto má záujem na riadnej výchove dieťaťa (napríklad blízka osoba alebo zariadenie náhradnej výchovy). Okrem toho, v prípade trestného činu ohrozovania mravnej výchovy mládeže, môžu nastať pre rodiča problémy, najmä ak je rodič v podmienke za iný trestný čin a dieťa zanedbáva školskú dochádzku alebo spácha priestupok či trestný čin.
Styk rodiča s dieťaťom
Rodič, ktorému nie je dieťa zverené do výchovy, má právo osobne sa stýkať s dieťaťom. Toto právo možno obmedziť alebo odňať, len ak existujú závažné dôvody. Pri rozvode manželstva je súčasťou rozsudku aj úprava styku rodiča, ktorému dieťa nebolo zverené do osobnej starostlivosti, s dieťaťom. Ak je to v záujme maloletého dieťaťa, súd styk maloletého dieťaťa s rodičom obmedzí alebo zakáže (§ 25 Zákona o rodine). Súčasťou práv dieťaťa je právo poznať svojich rodičov a právo na ich starostlivosť, ako to stanovuje Dohovor o právach dieťaťa čl. 7 ods. 1.
Ako komunikovať s deťmi pri rozvode?
Neoprávnené konanie jedného z rodičov a predbežné opatrenia
V zmysle Zákona o rodine majú rodičovské práva a povinnosti obaja rodičia. Pri ich výkone sú povinní chrániť záujmy maloletého dieťaťa. Ak rodičia maloletého dieťaťa, ktorí spolu nežijú, sa kedykoľvek dohodnú o úprave výkonu ich rodičovských práv a povinností, táto dohoda by mala byť schválená súdom. Ak však dôjde k situácii, keď jeden z rodičov koná bez súhlasu druhého, napríklad otec zoberie dieťa zo škôlky a vráti ho až po týždni, bez toho, aby to oznámil matke, a žiada striedavú starostlivosť, ktorá ešte nie je súdom schválená, môže ísť o porušenie existujúcej úpravy alebo narušenie záujmov dieťaťa.
V takýchto prípadoch, najmä ak stav nie je v záujme dieťaťa, je možné požiadať súd o nariadenie predbežného opatrenia. Podľa § 76 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len OSP), predbežným opatrením môže súd nariadiť účastníkovi, aby odovzdal dieťa do starostlivosti druhého z rodičov alebo do starostlivosti toho, koho označí súd. Návrh má obsahovať opísanie rozhodujúcich skutočností odôvodňujúcich nariadenie predbežného opatrenia, uvedenie podmienok dôvodnosti nároku, ktorému sa má poskytnúť predbežná ochrana, a odôvodnenie nebezpečenstva bezprostredne hroziacej ujmy. Z návrhu musí byť zrejmé, čoho sa mieni navrhovateľ domáhať návrhom vo veci samej. Návrh musí ďalej obsahovať aj označenie fyzickej osoby, ktorej má byť maloleté dieťa zverené do starostlivosti. V konaniach vo veciach starostlivosti o maloletých sú súdy povinné prihliadnuť na záujmy maloletého, ktorým sa pri rozhodovaní o výchove vždy riadia.
Zodpovednosť za bezpečný návrat dieťaťa domov
V súvislosti so zabezpečením bezpečného návratu dieťaťa domov po rôznych aktivitách, ako je napríklad futbalový tréning, treba dodať, že neexistuje zákon alebo predpis, ktorý by niečo takéto prikazoval. Rozhodnutie, či bude dieťa chodiť na futbal alebo nie, majú v rukách jeho rodičia, ako aj rozhodnutie, či budú na tréning a z tréningu zabezpečovať prepravu dieťaťa. Zodpovednosť o dieťa má ten človek, ktorému je dieťa zverené či už zákonom alebo súdnym rozhodnutím. Obyčajne je to rodič. Tento rodič môže zabezpečiť to, aby dieťa bolo doma aj prostredníctvom tretej osoby. Avšak ak by rodičia nevykonávali práva a povinnosti vo vzťahu k svojmu dieťaťu riadne, tak potom môže byť do týchto ich práv zasiahnuté, resp. ich môžu byť dokonca pozbavený, opäť podľa ust. § 38 ods. 2 Zákona o rodine.
Výkon rozhodnutí a medzinárodné aspekty
V globalizovanom svete, kde rodiny často prekračujú štátne hranice, je nevyhnutné riešiť aj medzinárodné aspekty právnej zodpovednosti za dieťa. To sa týka najmä výkonu súdnych rozhodnutí vydaných v iných krajinách a aplikácie medzinárodných dohovorov.
Postup pri výkone rozhodnutia
Niekedy môže byť nevyhnutné obrátiť sa kvôli výkonu rozhodnutia o rodičovských právach a povinnostiach na súd alebo iný orgán. Na výkon rozhodnutia vo veciach maloletých je miestne príslušný súd, v ktorého obvode má maloletý bydlisko určené dohodou rodičov alebo iným zákonným spôsobom. Postup uplatňovaný pri výkone rozhodnutia sa riadi zákonom č. 161/2015 Z. z. - Civilný mimosporový poriadok. Podrobnosti výkonu rozhodnutí vo veciach maloletých sú upravené vo vyhláške Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky.
Uznávanie a výkon rozhodnutí z iných členských štátov EÚ
Súdne rozhodnutie o rodičovských právach a povinnostiach vydané súdom v inom členskom štáte sa v Slovenskej republike uznáva a vykonáva bez osobitného konania, teda bez potreby jeho vyhlásenia za vykonateľné. Toto je zabezpečené na základe čl. 21 ods. 1 Nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 z 27. novembra 2003 o právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností (tzv. „Brusel IIa“), resp. čl. 30 Nariadenia Rady (EÚ) 2019/1111 z 25. júna 2019, ktoré ho v plnom rozsahu nahradilo. V prípade, že sa chce niekto namietať proti uznaniu a výkonu rozhodnutia o rodičovských právach a povinnostiach, ktoré vydal súd v inom členskom štáte, postupuje sa podľa príslušných ustanovení týchto nariadení.
Medzinárodné dohody a ich aplikácia
Ak sa dieťa nezdržuje v Slovenskej republike, ale má tu obvyklý pobyt, resp. ak rodičia nežijú v Slovenskej republike, alebo majú odlišnú štátnu príslušnosť, podľa haagskeho Dohovoru o právomoci, rozhodnom práve, uznávaní a výkone a spolupráci v oblasti rodičovských práv a povinností a opatrení na ochranu dieťaťa (ozn.č. 344/2002 Z.z.) sa uplatnia ustanovenia slovenského právneho poriadku.
Slovenská republika má uzavreté aj bilaterálne zmluvy o právnej pomoci s viacerými štátmi, ktoré upravujú právne vzťahy v občianskych, rodinných a trestných veciach. Patria sem napríklad zmluvy s:
- Bulharskom: Zmluva medzi ČSSR a BĽR o právnej pomoci a úprave právnych vzťahov vo veciach občianskych, rodinných a trestných (Sofia 25. novembra 1976, vyhl. č. 11/1978 Zb.).
- Chorvátskom a Slovinskom: Zmluva medzi ČSSR a SFRJ o úprave právnych vzťahov vo veciach občianskych, rodinných a trestných (Belehrad 20. januára 1964, vyhl. č. 207/1964 Zb.).
- Maďarskom: Zmluva medzi ČSSR a MĽR o právnej pomoci a úprave právnych vzťahov v občianskych, rodinných a trestných veciach (Bratislava 28. marca 1989, ozn. č. 6/1990 Zb.).
- Poľskom: Zmluva medzi ČSSR a PĽR o právnej pomoci a o úprave právnych vzťahov vo veciach občianskych, rodinných, pracovných a trestných (Varšava, 21. decembra 1987, vyhl. č. 104/1988 Zb.).
- Rumunskom: Zmluva medzi ČSR a RĽR o právnej pomoci vo veciach občianskych, rodinných a trestných (Praha 25. októbra 1958, vyhl. č. 31/1959 Zb.).
Tieto medzinárodné a bilaterálne dohody zabezpečujú, že právne rozhodnutia týkajúce sa rodičovských práv a povinností sú rešpektované a vykonateľné aj cez hranice, čím prispievajú k stabilite a ochrane záujmov detí v medzinárodnom kontexte.
Širšie súvislosti a význam rodičovstva
Rodičovské práva a povinnosti presahujú rámec striktných právnych definícií a zahŕňajú hlbší etický a spoločenský rozmer. Úloha rodiča nie je len o dodržiavaní zákona, ale aj o aktívnom formovaní osobnosti dieťaťa a príprave na život.
Úloha rodičov vo výchove dieťaťa
Rodičia majú právo vychovávať deti v zhode s vlastným náboženským a filozofickým presvedčením (§ 30 ods. 1 Zákona o rodine), čo podčiarkuje autonómiu rodiny ako primárneho prostredia pre rozvoj dieťaťa. Výchova sa rozumie zabezpečovanie starostlivosti o komplexný a všestranný rozvoj dieťaťa v rovine telesnej, duševnej, mravnej, citovej, zdravotnej i rozumovej, ako to vystihuje Pavelková vo svojom komentári. Rodičia sú tí, ktorí majú deťom nielen zabezpečiť fyzické potreby, ale najmä ich vychovať. Osobné a vlastné nasadenie je to jediné, čo dieťa naozaj ocení, viac ako hračky či peniaze. Je to proces tvorby vzťahu medzi rodičom a dieťaťom, ktorý znesie aj nároky a prísnosť rodiča. Životnú hodnotu a šťastie tvoria skutočné činnosti a vedomosti, ktoré dieťa dostane do života od rodiča.
Rodičia by mali naučiť svoje deti pracovať s loptou, lyžovať, či chytať ryby. Matka môže dcéru naučiť napríklad šiť, piecť alebo ju naučiť spoznávať svet a naučiť ju niečo uvariť. Táto aktívna rola nie je úlohou učiteľov, trénerov alebo vychovávateľov, ani manažéra. Človek nie je schopný dosiahnuť všetko sám, a tak rodičia pomáhajú uspokojovať jeho životné túžby a potreby.
Rozvoj potenciálu a kritické myslenie
Dôležitou úlohou rodiča je postrehnúť, na čo má dieťa talent a predpoklady, a s trpezlivosťou a časom viesť jeho progres so zameraním na činnosti, schopné raz dieťa uživiť. Veľa dospelých sa živí činnosťou, ktorá ich baví a na ktorú majú talent. Úlohou rodiča je naučiť dieťa, aby správne konalo a vytváralo si od mala zvyklosti, ktoré časom pochopí, pričom najväčšie šťastie a zadosťučinenie prichádza v momente, keď sa dostavia prvé úspechy. Na ceste k úspechu je často prítomný aj neúspech, ale to nesmie odradiť ani rodiča, ani dieťa samé. Rodič však môže naučiť iba to, čo ovláda sám, čo zdôrazňuje potrebu neustáleho sebarozvoja rodičov.
Status rodiča je krásna, ale náročná úloha, ktorá si vyžaduje čas a trpezlivosť. V dnešnej dobe je obzvlášť dôležité naučiť deti rozlišovať, z akých zdrojov čerpajú informácie a ktoré sú tie správne, aby sa vyhli totalitárnej manipulácii a vedeli si vytvoriť vlastný názor. Kritické myslenie je proces, kde človek, túžiaci po skutočnosti, musí sledovať celé názorové spektrum, nie len režimové, či inak preferované médiá. Tvorba pravdivého názoru je zložitý a časovo náročný proces, ktorý stojí v protiklade s konzumnou predstavou, že všetko treba rýchlo a pokiaľ možno bezprácne.
Záujem dieťaťa ako prvoradé kritérium
Záujem maloletého dieťaťa je prvoradým hľadiskom pri rozhodovaní vo všetkých veciach, ktoré sa ho týkajú. Tento princíp je zakotvený aj v medzinárodných dohovoroch, ako je Dohovor o právach dieťaťa, ktorý v čl. 7 ods. 1 stanovuje, že každé dieťa, pokiaľ je to možné, má právo poznať svojich rodičov a právo na ich starostlivosť. Článok 18 ods. 1 zdôrazňuje, že štáty, ktoré sú zmluvnými stranami, vynaložia čo najlepšie úsilie na zabezpečenie uznania zásady, že obaja rodičia majú spoločnú zodpovednosť za výchovu a vývoj dieťaťa.
Záujem dieťaťa je určujúci aj pri riešení sporných otázok, ako je striedavá starostlivosť. Správne nastavenie rodičovstva nemôže závisieť od pohlavia rodičov, ale od toho, či striedavá starostlivosť v konkrétnom prípade osvedčila alebo nie a či je to v záujme dieťaťa. Právom dieťaťa je mať prístup k obom rodičom, ale ak jeden z rodičov nie je schopný alebo ochotný dieťa vychovávať, nemôže mať, pochopiteľne, možnosť dieťa vychovávať. Dieťa si vždy nájde svojich rodičov všade, kde má pocit lásky a bezpečia.
Vzhľadom na vymedzenie postavenia štátnych orgánov v čl. 2, ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky sú orgány sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately povinné konať vždy, ak si to vyžaduje záujem maloletých detí. Podľa zákona č. 305/2005 Z. z. sú všetky orgány, právnické osoby a fyzické osoby povinné poskytnúť dieťaťu okamžitú pomoc pri ochrane jeho života a zdravia, vykonať opatrenia na zabezpečenie jeho práv a právom chránených záujmov, a to aj sprostredkovaním tejto pomoci. Dieťa má právo požiadať o pomoc pri ochrane svojich práv aj bez vedomia rodičov alebo osoby, ktorá sa osobne stará o dieťa. Rodič a osoba, ktorá sa osobne stará o dieťa, majú právo pri výkone svojich práv a povinností požiadať o pomoc orgán sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately, iný štátny orgán, ktorý je príslušný podľa osobitných predpisov chrániť práva a právom chránené záujmy dieťaťa, zariadenie, obec, vyšší územný celok, akreditovaný subjekt, školu, školské zariadenie a poskytovateľa zdravotnej starostlivosti; tieto orgány a akreditovaný subjekt sú povinné rodičovi a osobe, ktorá sa osobne stará o dieťa, túto pomoc poskytnúť v rozsahu svojej pôsobnosti. Rodičovstvo je teda neustály proces vzdelávania, sebareflexie a prispôsobovania sa meniacim sa potrebám dieťaťa a spoločnosti, kde právny rámec slúži ako opora a ochrana pre tú najzraniteľnejšiu časť našej spoločnosti - deti.
tags: #pravna #zodpovednost #za #dieta