Výchova dieťaťa je náročná, ale zároveň nesmierne dôležitá úloha. Tým, akých ľudí vychováme, ovplyvňujeme budúcnosť celej spoločnosti. Niekedy sa vo výchove dopúšťame chýb, ktoré si ani neuvedomujeme. Dôležité je poznať povahu dieťaťa a prispôsobiť tomu výchovné postupy, podporovať jeho talenty a mierne tlmiť negatívne vlastnosti. Rodičia majú k dispozícii rady odborníkov, ktorí sa problematike výchovy venujú dlhodobo. Avšak, problém nastáva, keď sa u dieťaťa objaví nevhodné správanie, ako napríklad nadávanie a krik. Tento článok sa zameriava na príčiny takéhoto správania a ponúka možné riešenia, pričom sa snaží preniknúť hlbšie do komplexnosti detského prežívania a rodičovských výziev.
Hlavné príčiny detského nadávania a kriku
Detské nadávanie a krik môžu mať rôzne príčiny. Dôležité je zistiť, čo je spúšťačom takéhoto správania, aby ste mohli efektívne zasiahnuť. Deti sa s nadávkami stretávajú v rôznych prostrediach, ako je škola, internet, televízia a dokonca aj od dospelých. V dnešnej dobe sa deti bez problémov dostanú k akýmkoľvek informáciám a rovnako rýchlo sa môžu dostať aj k vulgarizmom. S nadávkami sa nemusia stretnúť nevyhnutne doma, ale nájdu si ich vonku, v pesničkách či v rôznych videách od influencerov. Keďže naši najmenší nasávajú z okolia všetky informácie ako špongia, tak sa na nich môžu ľahko nalepiť aj neslušné slová.
Psychologické a emocionálne faktory
Jednou z najčastejších príčin je snaha o upútanie pozornosti. Ak sa deťom nedostáva dostatok pozornosti, môžu sa uchýliť k negatívnemu správaniu, aby dosiahli svoj cieľ. Nadávanie môže byť spôsob, ako získať pozornosť, aj keď negatívnu. Deti, ktoré majú ťažkosti s vyjadrovaním svojich emócií, môžu používať nadávky ako spôsob, ako vyjadriť hnev, frustráciu alebo iné silné pocity. Ak dieťa prežíva frustráciu alebo hnev, môže ich vyjadriť nadávaním a krikom. Naliehavé túžby, ktoré má, zatiaľ nedokáže adekvátne vyjadriť slovami. Práve vtedy môže prísť na rad riešenie situácií bitím. Dieťa povie rodičovi, svojim vlastným spôsobom, že danú vec nechce práve vykonať. Rodič však veľakrát takýmto pocitom neprikladá dostatočnú váhu. Pre neho je podstatné, aby ho dieťa počúvalo na slovo. Deti môžu tiež kričať a vrieskať, keď sú smutné alebo radostné, vystrašené alebo znudené, zlé alebo nadšené. Niekedy aj deti, ktoré majú zmyslovú integráciu a zvukovú hypersenzitivitu, kričia a púšťajú zvuky. Niektoré deti majú tiež problémy so sebaovládaním a impulzívnym správaním. To môže viesť k tomu, že v hneve alebo frustrácii začnú nadávať a kričať.
Vplyv prostredia a napodobňovanie
Deti sa učia napodobňovaním správania dospelých a rovesníkov. Ak počujú nadávať a kričať doma alebo v škole, môžu to považovať za normálne správanie a začnú ho napodobňovať. Napodobňovanie je dôležitou súčasťou vývinu dieťaťa. Dieťa vidí a počuje, čo sa hovorí v situáciách, keď si niekto udrie palec na nohe alebo agresívne zakričí na iného vodiča, a rozhodne sa to vyskúšať tiež. Súčasťou toho je aj napodobňovanie súrodenca alebo rodiča, kedy ide nielen o reakciu, ale aj o pozornosť, ktorú tým získa. Ak sa v ich skupine bežne nadáva a kričí, môžu sa cítiť nútené prispôsobiť sa - ide o vplyv rovesníkov a rovesnícky tlak. Deti môžu začať nadávať, aby zapadli do skupiny rovesníkov alebo aby získali prestíž. Mnohé deti nadávky považujú za vtipné. Pre dospelých je používanie nadávok určitou formou uvoľnenia napätia, ale deti to majú inak. Vulgarizmy vnímajú v rôznych vývojových štádiách po svojom. Často sa chcú v kolektíve predviesť, pritiahnuť na seba pozornosť alebo zaujať tým, že poznajú „super nové“ slovo, hoci situácii úplne nerozumejú a často ho použijú nesprávne. Alebo nadávku povedia zo srandy či naschvál, lebo vedia, že je to zakázané ovocie. Deti tiež testujú reakcie dospelých. Vedia, že nadávky vyvolávajú silné reakcie, a sú zvedavé, čo sa bude diať. Chcú byť ako dospelí.
Dospelí a domáce prostredie ako zdroj
A hoci si to možno nechcete priznať, jedným z najčastejších miest, kde tieto slová dieťa počuje, je domov. Aj rodičia, ktorí robia všetko pre to, aby na verejnosti nenadávali, doma sa často uvoľnia a aj nároky na svoj slovník znížia. Detské ušká však takéto výrazy určite neujdú a hneď si ich zafixujú vo svojej pamäti. Ak budete častovať škaredými slovami okoloidúcich, vodičov druhých áut, kliať na kolegov z práce či na susedov, sami tak vytvoríte vo svojom dieťati domnienku, že je to správne. Rodičia, ktorí nevedia nastaviť hranice, často kričia, a to napriek všetkej snahe byť k deťom jemní a láskaví. Na sklonku dňa sú frustrovaní, že sa im nedarí dať deťom hranice, nastaviť pravidlá, ktoré by fungovali. Majú pocit, že pomaly nevedia, ako majú vychovávať deti. Ak sú pod vplyvom nejasných, protichodných rád od rôznych odborníkov na výchovu, krik je často prejavom straty kontroly.
Vplyv médií a spoločnosti
Veľkým zdrojom nadávok sú filmy a televízia. Ak nebudete filtrovať obsah, s ktorým sa vaše deti dostanú do kontaktu, potom ľahko narazia na slová, ktoré sa vám určite nebudú páčiť. Nejde pritom len o samotné výrazy, ale aj spôsob komunikácie s druhými ľuďmi vo fiktívnych príbehoch. Najmenší nerozumejú konaniu filmových, kreslených či komiksových postáv tak ako dospelí, preto si môžu niektoré scény zle vysvetliť a napodobňovať svojich hrdinov, pretože budú presvedčení, že takto sa to jednoducho „má robiť“. Britskí psychológovia prišli k výsledku, že nadávky sú pre deti prospešné, pretože pomáhajú pochopiť odtiene jazyka a viac významov jednotlivých slov. Pomocou nadávok vraj lepšie chápu a rozumejú nielen vlastným emóciám, ale aj emóciám druhých ľudí a situáciám, ktoré zažívajú. Toto poukazuje na komplexnosť problému a rôzne pohľady naň.
Hlbšie výchovné a sociálne aspekty (podľa PhDr. Lidmily Pekařovej)
Klinická psychologička a spisovateľka PhDr. Lidmila Pekařová, venujúca sa výchove detí, identifikuje niekoľko kľúčových dôvodov, ktoré ovplyvňujú detské správanie, vrátane nadávania a kriku.
1. Spoločnosť sa rýchlo mení, prináša zmeny aj do rodín s deťmi a my nevieme na zmeny včas reagovať. V minulosti boli jasne odlíšená ženská a mužská práca. Každý v rodine presne vedel, čo má robiť. Dnes sa práca v domácnosti zjednodušila a mnohí muži nevykonávajú v domácnosti žiadnu prácu. Problém nastáva aj vtedy, keď ich vlastné mamy nepodporia v tom, že by mali manželke pomáhať. Tak ako sa mení doba, mali by sa meniť aj postoje mužov a žien k práci v domácnosti. Tí, ktorí to už pochopili, žijú v rodinách šťastnejší život a vyhýbajú sa zbytočným hádkam, ktoré môžu eskalovať do negatívneho domáceho prostredia pre deti.
2. Rodičia často nevedia, ako dnes vychovávať deti. Napodobňovať výchovu zo svojich rodín nemôžu, pretože je iná doba a sami si často nevedia poradiť. Lidmila Pekařová rozdeľuje rodičov do troch skupín: tí, ktorí si nerobia starosti s výchovou, tí, ktorí neberú rodičovstvo vážne a len sa navonok snažia udržať obraz funkčnej rodiny, a tretia skupina, ktorá chce vychovať slušného človeka. Mnohí rodičia túžia po konkrétnych návodoch na výchovu ušitých na mieru, ale chýbajú inštitúcie, ktoré by im pomohli. A tak do škôl nastupuje veľké množstvo nevychovaných detí, učitelia nemajú na prevýchovu čas a priestor a rodičia tiež nevedia, čo s tým.
3. Výchova sa začína neskoro. Výchova k poslušnosti by sa mala zvládnuť do troch rokov veku dieťaťa. Dieťa by sa malo naučiť zvládať aj svoju vlastnú bezpečnosť ešte pred nástupom do školy. Malo by mať základné hygienické návyky a taktiež návyky z oblasti slušného správania. Netreba zabúdať na formovanie pocitu zodpovednosti.
4. Výchova je negativistická alebo agresívna. Určite aj vy poznáte príkazy typu: „Stoj! Nehulákaj! Nekop do toho! Nevrieskaj! Vypadni!“ Tieto slová rodičia používajú aj vtedy, keď sa dieťa len hrá a je možno hlučnejšie. Niekedy sa nespráva podľa predstáv dospelých len preto, lebo sa nudí, a tak vymýšľa i provokuje. „O výchove sa nerozpráva, výchova sa robí. Robiť výchovu znamená nerozčuľovať sa a konať pozitívne. Žiaľ, prevláda negativistická výchova, kde agresia rodičov vyvoláva agresivitu detí. Pozitívna výchova vyžaduje trpezlivosť,“ upozorňuje rodičov Lidmila Pekařová.
5. Školáka hodnotia iba známkami a podľa známok ho oceňujú rodičia aj učitelia. Dieťa, ktoré nezvláda všetko perfektne, ale snaží sa, si tiež zaslúži uznanie, pochvalu a prejav podpory. Ak sa dieťaťu nedarí v učení, mali by ho rodičia povzbudzovať v praktických činnostiach, v ktorých vyniká. Rodičia by mali vedieť, že ak sa ich dieťa horšie učí, nemá zmysel ho nútiť zo dňa na deň učiť sa viac ako tri hodiny. Slabého žiaka vedieme k agresivite tým, že na neho útočíme v zmysle, aby sa viac učil. Dieťa však toto často nedokáže splniť, a tak uniká do zloby alebo do chorôb.
6. Vo výchove dominujú matky, otcovia sa odkláňajú. Predovšetkým z dôvodu pracovného vyťaženia, stavby domu, týždňoviek alebo z ďalších dôvodov sa otcovia odkláňajú od výchovy detí. V mnohých rodinách velia ženy. Rozhodujú za všetkých a o všetkom. V takýchto rodinách je pozícia muža obmedzená a potláča sa jeho mužský prejav. Každý chlapec sa rýchlo štylizuje podľa otca do podobnej roly.
7. Zabíjame v deťoch túžbu. Dávame im nielen to, čo chcú, ale aj to, čo nechcú, po čom ani netúžia, o čom nesnívali. Dostávajú drahé dary, technické vymoženosti, drahé športové potreby či odevy. Nevedia snívať, sporiť, túžiť. "Ako dospievajúci nepotrebujú platonickú lásku, netvoria citlivé verše, nevyhľadávajú nežné dotyky a pohľady do očí. Chcú konzumovať. Sú na konzum pripravení." Takáto absencia vnútorných pohnútok vedie k neschopnosti zažiť skutočnú radosť a frustrácii, ktorá sa môže prejaviť nevhodným správaním.
Bežné chyby vo výchove, ktoré môžu problém prehlbovať
Existuje niekoľko bežných výchovných praktík, ktoré môžu neúmyselne prispievať k negatívnemu správaniu dieťaťa. Je dôležité si ich uvedomiť a snažiť sa im vyhnúť.
Nevhodné verbálne reakcie
Vyčítanie zlého správania bez ďalšieho vysvetlenia alebo podpory vedie k tomu, že dieťa si z výčitiek vezme len to, že ho rodič nemá rád. Ak výčitky obsahujú hanlivé poznámky, situácia sa ešte zhoršuje. Kázanie a výčitky samy o sebe nezlepšia správanie. Ak už dieťaťu niečo vyčítate, zamerajte sa len na konkrétne správanie, ktoré sa vám nepáči, a nikdy neponižujte jeho osobnosť. Podobne kladanie otázok typu "Prečo?", ako napríklad "Prečo si si neupratal izbu?" môže u dieťaťa vyvolať pocit, že pre rodiča nič neznamená. Dieťa na takéto otázky zvyčajne nereaguje konkrétnou odpoveďou a ignoruje ich. Je nepravdepodobné, že by táto otázka viedla k plnohodnotnému rozhovoru a premýšľaniu o svojom správaní. Prosenie a prosíkanie dieťaťa, aby zmenilo svoje správanie, nemusí brať vážne. Môže si myslieť, že to, čo od neho chcete, nie je až také dôležité a nemusí to urobiť. Ak prosíte, stávate sa odkázaným na jeho milosť a nemilosť. Nepriateľské reakcie, ako sú vyhrážky, nadávky, prísne tresty a bitka, vysielajú dieťaťu správu, že ho nemáte radi. Väčšinou sa predtým tak rozčúlite, že stratíte kontrolu nad svojím správaním a potom vám je to ľúto. Výčitky zlých vlastností a nadávky neukazujú na správanie dieťaťa, ale na to, že ho ako osobu odmietate a opovrhujete ním. To nevyvolá snahu o zmenu správania, ale naopak, dieťa sa začne usilovať o pozornosť ešte viac. Môžu u neho vzniknúť pocity viny a túžba po pomste. Účinok sa zvyšuje, ak na svoje dieťa ešte aj kričíte.
Nedôslednosť a nerealistické očakávania
Výzvy bez následkov učia dieťa, že to, čo od neho chcete, nie je dôležité. Ak dieťa opakovane vyzývate, aby niečo urobilo alebo s niečím prestalo, ale ono nereaguje a nič sa nedeje, naučí sa, že to, čo od neho chcete, nie je dôležité. Výzvy bez následkov sú nielen zbytočné, ale dokonca škodlivé. Rovnako aj vyhrážanie sa následkami, ktoré nenastanú. Ak dieťaťu oznámite, aké následky bude mať jeho neposlušnosť, ale v skutočnosti sa nič nestane, prestane vás počúvať. Ak nesplníte to, čo ste sľúbili, deti vás prestanú počúvať úplne. Ak vyhrážky vyslovíte nepremyslene a nemyslíte ich vážne, vaše dieťa vás prestane počúvať. Avšak ten nepriateľský tón určite zaznamená. Cíti sa odmietnuté a odstrčené. Tresty môžu vaše dieťa zahanbiť a ponížiť, môžu spôsobiť strach a vyvolať túžbu po pomste. Ich cieľom je totiž dať dieťaťu pocítiť, aké je malé oproti nám dospelým. Fyzické tresty deťom ubližujú. Deti, ktoré sú často bité, časom znecitlivejú a často tiež pripravujú pomstu. Deti, ktoré ich rodičia bili, budú pravdepodobne rovnako konať pri svojich deťoch. Každý úder, ktorý zasiahne vaše dieťa, zasiahne váš vzájomný vzťah, dôveru, pocit istoty, lásku, bezpečie.
Rodičia často kričia, pretože majú nereálne očakávania. Deti potrebujú skúmať, objavovať. Povedať dieťaťu, aby nebehalo, neskákalo alebo neliezlo, je podobné ako povedať: „Nedýchaj.“ Rodičia, ktorí nechcú na deti kričať, vytvoria a nájdu pre svoje deti bezpečné miesta na hranie. Ak sú deti v dosahu vecí, či zariadení, ktoré nemôžu používať podľa toho, ako sa im zachce, potom sa netreba veľmi rozrušovať, že naše pravidlá nedokážu dodržiavať.
Negativistická a agresívna výchova
Krik je efektívny len dočasne. Krik deti zraňuje a desí ich. V neskoršom veku ich primäje vzdorovať a už z princípu neurobia to, čo sa od nich očakáva. Je možné, že si na krik vybudujú toleranciu a vy akokoľvek ste zvyknutí, že krik pomohol, sa budete diviť, že s potomkom to teraz ani nepohne. Hnev a krik nespája, ale rodiča a dieťa rozdeľuje. Krikom a hnevom sa rozumné a zrozumiteľné pravidlá nedajú nastaviť. Jedným z dôvodov, prečo rodičia kričia, je, že sa nestarajú o svoje potreby. Mnohí rodičia úplne zabúdajú na svoje potreby, ale aj hranice, čo však nie je vôbec dobré. Potrebujeme vlastné hranice. Len ak nebudeme zabúdať na seba, môžeme mať s deťmi úprimný, autentický, rešpektujúci vzťah, ktorý určí deťom hranice, ktoré sú jasné a jednoduché. Rodičia sa často nedokážu vyrovnať s emóciami dieťaťa. Ak emócie dieťaťa rodič nedokáže ustáť, potom ho vyčerpáva, keď musí povedať dieťaťu „nie“ alebo na niečom trvať. Okrem toho, že je rodič unavený pri každej vypätej situácii, veľmi pravdepodobne to skončí krikom alebo plačom, čo nie je dobré ani pre rodiča, ani pre dieťa.
Efektívne stratégie riešenia a prevencie
Reakcia na nadávanie a krik by mala byť pokojná a konzistentná. Dôležité je naučiť dieťa, ako zvládať svoje emócie a vyjadrovať ich vhodným spôsobom. Ako rodič si určite s deťmi prežijete rôzne úsmevné momenty ale aj veľmi krušné chvíle, v ktorých často neviete ako reagovať, pretože vás zaskočia. Jedna z takýchto situácií nastane práve vtedy, keď vaše dieťa začuje nadávku, a rozhodne sa ju k hrôze rodičov zopakovať.
Pokojná a dôsledná reakcia
V prvom rade, zachovajte pokoj. Aj keď je ťažké zachovať pokoj, je dôležité nereagovať na nadávanie a krik hnevom. To by mohlo situáciu ešte zhoršiť. Rodič by mal vedieť, kedy a z akého dôvodu kričia jeho deti. Ak dieťa nadáva bez toho, aby si uvedomovalo význam slova alebo s cieľom získať pozornosť, ignorovanie môže byť najlepšou stratégiou. Ak urobíte veľkú scénu, keď vaše dieťa použije vulgarizmus, iba tým zvyšujete šance, že si jeho používanie naozaj osvojí, pretože ho bude vnímať ako prostriedok vzdoru. Buďte pokojní a nereagujte. Vyhnite sa očnému kontaktu, smiechu, hnevu. To môže zastaviť nadávky a zabrániť ďalším nadávkam. Ignorovanie môže byť niekedy osožné pri zlozvykoch, ako je cmúľanie palca alebo občasné záchvaty trucu. Ak sa im nevenuje pozornosť, deti s nimi zvyčajne samy prestanú. Ak však ide o neprimerané správanie, ako je kopanie alebo hrubé nadávanie, ignorovanie nie je vhodný prístup. Dieťa si môže myslieť, že je vám jedno, ako sa správa, a stratí voči vám rešpekt. Ignorovanie extrémne zlého správania môže viesť k tomu, že rodičovi prasknú nervy a zareaguje príliš silno. Netvárte sa preto, že ste to škaredé slovo z úst svojej dcéry alebo syna nepočuli, lebo urobíte viac škody ako osohu. Ak dieťa použije hanlivú nadávku a my na to nezareagujeme, alebo sa tvárime, že sme to nepočuli, tak dieťa neučíme, či je to v súlade s našimi hodnotami, presvedčeniami a morálkou. Je to o citlivosti rodiča, akým spôsobom zareaguje.
Ak je dieťa staršie a rozumie významu nadávok, je dôležité mu vysvetliť, prečo sú tieto slová nevhodné a ako môžu zraniť alebo uraziť iných ľudí. Dieťaťu nestačí informácia, že ide o škaredé slovo, potrebuje poznať dôvod, prečo takéto slová dokážu ľudí zraniť či uraziť. Skúste teda poukázať na situáciu z opačnej perspektívy - ako by sa to páčilo jemu, keby ho prirovnávali k rozličným zvieratkám či iným veciam? Úplne postačí, ak sa budete správať a vravieť veci, aké chcete vidieť a počuť od vášho potomka. Nereagujte prehnane. Ak urobíte veľkú scénu, keď vaše dieťa vysloví škaredé slovo, je veľká šanca, že to posilní jeho správanie. Mladšie dieťa nerozumie narážkam, ale rozumie dobru/zlu, áno/nie. Aj pri používaní nevhodných slov preto musíte byť konkrétni.
Rozvíjanie emocionálnej inteligencie
Pomôžte dieťaťu naučiť sa rozpoznávať a zvládať svoje emócie. Môžete ho naučiť relaxačné techniky, ako je hlboké dýchanie alebo počítanie do desať. Ponúknite alternatívne spôsoby vyjadrovania pocitov. Povzbuďte dieťa, aby vyjadrovalo svoje pocity slovami. Môžete mu pomôcť nájsť vhodné slová na vyjadrenie hnevu, frustrácie alebo smútku. Dieťaťu musíte konkrétne a na rovinu povedať slovnú alternatívu, ktorú môže v prípade potreby namiesto nadávky použiť. „Alternatívu by mal rodič presne definovať. Môže to byť napríklad slovo do kelu, do pekla, do papuče, do auta, ty kokso. Mali by to byť slová, ktoré nenesú pejoratívny význam, sú spoločensky prijateľné a nevzbudzujú mieru pohoršenia.“ Alebo môžeme povedať dieťaťu, že ak je nahnevané, nech si ide radšej zaskákať na trampolínu, ako by malo použiť toto nepekné slovo. Ďalšou možnosťou je to, že môže použiť aj spojenia ako - som nahnevaný, som smutný a pomenovať svoje emócie.
Správne zvládnuť prvé záchvaty detského hnevu je kľúčové. Dieťa sa s nimi samo alebo s pomocou rodiča naučí rýchlejšie vysporiadať a riešiť ich iným, ako agresívnym správaním. Ak dieťa začne udierať rodiča, nikdy ho nebijeme naspäť. Môžeme mu jemne chytiť ruku, povedať mu, že bitie bolí. Dieťaťu uznáme jeho pocity a pomenujeme ich, hnevá sa, je smutné, frustrované, lebo niečo nie je podľa jeho predstáv. Na dieťa rozprávame pokojným hlasom, nekričíme, nevyhrážame sa mu.
Stanovenie jasných hraníc a pravidiel
Stanovte jasné hranice. Jasne dieťaťu vysvetlite, že nadávanie a krik nie sú prijateľné správanie. Povedzte mu, že existujú iné spôsoby, ako vyjadriť svoje pocity. Vecné konštatovanie: „Nepáči sa nám to, takto sa u nás doma nerozpráva! A ty patríš do nášho domu! Si súčasťou našej rodiny!“ Potom už nás čaká iba dôslednosť. Dôležitým pravidlom je aj správanie dospelých v situáciách vypätia a osobný príklad. Na nadávky sa však nedá vždy správne zareagovať, preto si stanovte hranicu, na akú nadávku budete reagovať a stopnete ju, upozorníte dieťa a na ktorú už nie. Používajte metódu "time-out". Ak dieťa nadáva a kričí, môžete použiť metódu "time-out". To znamená, že dieťa na určitý čas (napríklad jednu minútu za každý rok veku) umiestnite do tichej miestnosti, kde sa môže upokojiť. Ak dieťa opakovane nadáva aj po vysvetlení a stanovení hraníc, môžete použiť primeraný trest, ako je napríklad odobratie hračky alebo zákazu sledovania televízie. Trest však nie je pre dieťa natoľko motivačný prvok ako si to rodičia čast predstavujú - teda najmä fyzický trest. S dieťaťom sa radšej o situácii porozprávajte a nech aj ono vyjadrí svoj názor.
Vplyv osobného príkladu a sebareflexie rodiča
Buďte vzorom. Deti sa učia napodobňovaním správania dospelých. Buďte pre svoje dieťa dobrým vzorom a vyjadrujte svoje pocity pokojne a konštruktívne. Začnite teda v prvom rade od seba. A to nielen v komunikácii v rodine, ale aj všade tam, kde sú vaše ratolesti. Ak by ste dieťa chceli odnaučiť nadávať, musíte začať od seba. Ak sa nedopatrením prerieknete, riadne sa ospravedlňte, či už dotyčnej osobe, ktorej ste nadávali, alebo priamo svojmu dieťaťu.
Naučte deti ospravedlniť sa. Keď vaše dieťa už s určitosťou chápe významu použitých neslušných slov aj tomu, že je to nevhodné správanie, mal by sa vedieť za svoje činy aj ospravedlniť. „Dieťa v prvom rade potrebuje vidieť, že to, čo rodič od neho žiada, tak aj robí. Ak rodič žiada ospravedlnenie, tak aj on sa musí vedieť ospravedlniť. Ak sa aj rodič na dieťa nahnevá a po čase príde za ním a ospravedlní sa mu, tak dieťa učí, čo má robiť v prípade, ak ho niečo mrzí.“ Ospravedlnenie je na mieste, lebo je to forma vyjadrenia rešpektu.
Odmeňujte pozitívne správanie. Chváľte a odmeňujte dieťa, keď sa správa pozitívne a vyjadruje svoje pocity vhodným spôsobom. To ho motivuje k tomu, aby sa správalo lepšie. Môžete tiež dať svojmu dieťaťu veľa pozitívnej pozornosti a pochvaly, keď použije zdvorilý jazyk. Rodičia by sa nemali cítiť zodpovední za každodenné emočné prežívanie svojho dieťaťa, ale mali by prijať emócie dieťaťa a uznať ich.
Alternatívne spôsoby vyjadrovania
Ak deti v škôlke nadávajú, často si takéto zlozvyky prinášajú z domova. Ak už dieťa vysloví nejakú nadávku, môžete mu nenápadne navrhnúť inú slušnejšiu alternatívu - začnite používať rôzne skomolené či vtipné náhrady škaredých slov, napríklad namiesto spojenia „zasa sa to p..ralo“ poviete „zasa sa to potentovalo“. Psychológovia radi odporúčajú rozdeliť slová na „čisté a špinavé“ a zdôrazňovať, že ľudí so „špinavými rečami“ sa ostatní stránia podobne ako ľudí so zašpineným oblečením. Ak všetko ostatné zlyháva, môžete v krajnom prípade zvoliť metódu trestu. Dôležité je tiež filtrovať obsah médií. Ak nebudete filtrovať obsah, s ktorým sa vaše deti dostanú do kontaktu, potom ľahko narazia na slová, ktoré sa vám určite nebudú páčiť.
Pre staršie deti a tínedžerov, ktorí presne vedia, čo nadávky znamenajú, chápu, prečo sú v niektorých situáciách úplné tabu, a napriek tomu ich používajú (lebo si myslia, že je to cool), je dôležitý pohovor o pravidlách. Treba si pohovoriť o istých pravidlách. Ak už musia používať také slová, mali by si uvedomiť, kedy sa to hodí a kedy nie. Iná vec je súkromný čet s kamarátom, ktorého poznám od detstva, iná návšteva 80-ročnej starej mamy v domove seniorov. Deťom akéhokoľvek veku je dobré pripomínať, že slová majú veľkú moc, môžu zraniť a uraziť. Je dobré všímať si aj to, kedy dieťa používa nadávky. Vybehlo mu to len tak bez rozmyslu z úst alebo je to preto, aby provokovalo, získalo pozornosť? Alebo to robí v hneve? Je to súčasť nejakej slovnej agresie, verbálneho útoku napríklad na súrodenca?
Kedy vyhľadať odbornú pomoc
V niektorých prípadoch môže byť nadávanie a krik prejavom duševných problémov, ako sú úzkosti, depresie alebo ADHD. Ak máte podozrenie, že vaše dieťa trpí duševnou poruchou, vyhľadajte odbornú pomoc. Ak nadávanie a krik pretrvávajú dlhší čas a ovplyvňujú bežný život dieťaťa, je vhodné vyhľadať odbornú pomoc. Psychológ alebo psychiater môže pomôcť identifikovať príčiny problému a navrhnúť vhodnú liečbu. Ak nadávanie u dieťaťa pretrváva, je veľmi agresívne alebo je spojené s inými problémami v správaní, je vhodné vyhľadať odbornú pomoc. Pedopsychiater alebo psychológ môže pomôcť identifikovať príčiny nadávania a vypracovať individuálny plán na riešenie tohto správania. Prvé príznaky duševných problémov u detí rodičia neraz bagatelizujú, čo je veľmi nebezpečné. Problém zvyčajne nastáva vtedy, keď zmena - určitý „nový“ stav, ktorý sa u dieťaťa predtým nevyskytoval, pretrváva dlhšie obdobie. Ak tento stav ovplyvňuje bežnú rutinu dieťaťa alebo inú osobu, je na mieste spozornieť. Psychoterapia je najdôležitejšou súčasťou liečby psychických porúch u detí, a ak vyhľadáte terapeuta včas, je možné zabrániť rozvoju ochorenia. Je to „rozprávanie sa“ s odborníkom, počas ktorého má dieťa možnosť byť sprevádzané odborníkom v bezpečnom prostredí pri riešení svojich ťažkostí. Detské terapie zahŕňajú aj hry, dobrý psychoterapeut formou hry a nenásilnej diskusie odhalí mnohé, čo pomôže aj pri diagnostike. Deti a dospievajúci sa zároveň učia, ako sa deliť o svoje pocity a myšlienky, ako reagovať na niektoré situácie, a naučia sa nové vhodné spôsoby správania.
tags: #preco #moje #dieta #skaredo #nadava #a