Sviatosť birmovania predstavuje dôležitý a posilňujúci krok v živote každého katolíka, ktorý dovršuje krstnú milosť a je neoddeliteľnou súčasťou iniciácie do kresťanského života. Je to dar Ducha Svätého, ktorý má kresťana posilniť, aby žil vieru dospelo a svedčil o Kristovi v plnosti svojho bytia. Táto sviatosť, často označovaná aj ako „sviatosť kresťanskej dospelosti“, hoci sa vek dospelosti vo viere nemal zamieňať s dospelým vekom prirodzeného vývinu, hlbšie zakoreňuje veriaceho v Božom synovstve, pevnejšie ho včleňuje do Krista a posilňuje jeho spojenie s Cirkvou. Zároveň ho väčšmi zapája do misijného poslania Cirkvi a pomáha mu vydávať svedectvo o kresťanskej viere slovom, ktoré sprevádzajú skutky. Sviatosť birmovania teda spolu s krstom a Eucharistiou tvorí jeden celok sviatostí uvádzania do kresťanského života, ktorého jednotu je potrebné zachovať.
Podstata a účinky sviatosti birmovania
Slovo „BIRMOVANIE“ pochádza z latinského slova confirmatio, čo znamená posilnenie. Sviatosť birmovania dokonalejšie spája jednotlivca s Cirkvou a bohato ho obdarúva osobitnou silou Ducha Svätého, takže je ako pravý Kristov svedok povinný šíriť a brániť vieru slovom i skutkom. Tento proces je charakterizovaný zvláštnym vliatím Ducha Svätého, darom siedmich darov Ducha, ako sa uvádza v Izaiášovi 11,2. Prináša hlbšie spojenie s Kristom a Cirkvou, posilnenie na šírenie a obranu viery slovom i skutkom, ako aj nezmazateľný charakter, podobne ako pri krste (KKC 1302 - 1305). Vtláča do duše nezmazateľný duchovný znak, „charakter“, ktorý znamená, že Ježiš Kristus označil kresťana pečaťou svojho Ducha a obdaril ho mocou z výsosti, aby bol jeho svedkom.
Cieľom birmovania je, aby kresťan rástol v zrelosti viery, stal sa pevnejším svedkom Krista a mal silu odolávať pokušeniam. Birmovanie nie je „rozlúčkou s Cirkvou", ako sa niekedy, žiaľ, chápe, ale naopak - je plným začlenením sa do misijného poslania Cirkvi. Hoci birmovanie nebolo a nie je nevyhnutne potrebné k spáse v absolútnom zmysle, pretože pokrstený človek môže aj bez birmovania dosiahnuť večnú spásu, má veľký význam pre napĺňanie tohto cieľa človeka. Kanonické právo však predpisuje veriacim prijať túto sviatosť, pokiaľ je k tomu príležitosť, a kto by ju zatvrdilo odmietal a neprijal ju z pohŕdania, ťažko hreší.
Pobirmovaný človek sa chápe ako dospelý kresťan schopný svedčiť o svojej viere, z čoho mu vyplýva povinnosť apoštolátu, právo a povinnosť participovať na misii Cirkvi. Táto sviatosť je predpokladom pre dovolenosť prijatia iných sviatostí, ako sú manželstvo, kňazstvo, vstup do seminára alebo noviciátu.
Sviatosť birmovania
Historický vývoj a obrad sviatosti birmovania
V prvých storočiach birmovanie zvyčajne tvorilo jedno jediné slávenie spolu s krstom a podľa vyjadrenia svätého Cypriána tvorilo s ním „dvoj-sviatosť“. S narastajúcim počtom krstov detí v každom ročnom období a rozšírením farností a diecéz, už nebolo možné, aby bol biskup prítomný na všetkých krstoch. Keďže na Západe chceli vyhradiť dovŕšenie krstu biskupovi, zaviedli časové oddelenie týchto dvoch sviatostí. Východ si zachoval obidve sviatosti spojené, takže birmovanie udeľuje kňaz, ktorý krstí, avšak iba krizmou, ktorú posvätil biskup. V rímskej Cirkvi vzniklo birmovanie ako samostatná sviatosť časovým posunutím krstu vodou a pokrstného pomazania spojeného s vkladaním rúk biskupa. Pokrstení ľudia vtedy prichádzali k biskupovi a on ich vkladaním rúk začleňoval plne a platne do Cirkvi. Už synoda v roku 306 v Elvíre dosvedčuje, že pokrstné pomazanie a vkladanie rúk biskupa predstavuje naplnenie krstu. Definitívne sa však sviatosť krstu od birmovania oddelila až v 8. a 9. storočí. Poslednú úpravu obradu birmovania na odporúčanie Druhého vatikánskeho koncilu nariadil pápež Pavol VI. v roku 1971.
V liturgii birmovania zohráva ústrednú úlohu pomazanie krizmou a vkladanie rúk biskupom, ktorý je riadnym vysluhovateľom tejto sviatosti. Riadnym vysluhovateľom je teda biskup, už z tradície Cirkvi je vkladanie rúk a pokrstné pomazanie vyhradeným právom biskupa. Mimoriadnym vysluhovateľom je kňaz so splnomocnením biskupa, alebo viacerí kňazi, ktorých z vážnych dôvodov na to splnomocní biskup. Hoci biskup môže v prípade potreby dať kňazom splnomocnenie vysluhovať birmovanie, má ho udeľovať on sám. Ak je kresťan v nebezpečenstve smrti, môže mu birmovanie udeliť ktorýkoľvek kňaz.
Viditeľným znakom, čiže matériou sviatosti birmovania je krizmácia. Krizma je olivový olej zmiešaný s balzamom a posvätený biskupom na Zelený štvrtok. Znamená posilnenie, očistenie, splnomocnenie, silu a moc. Svoj pôvod má v Biblii pri mazaní kráľov a svätení kňazov (2 Sam 2,4 - 7; 2 Sam 5,3 -17; a iné). Aj samotné meno Ježiša - „Kristus", znamená „Pomazaný" (pomazaný Duchom Svätým). Pomazanie krizmou symbolizovalo nasledovanie Krista až do krajnosti svedectva viery - k mučeníctvu (martýriu).
Vkladanie rúk biskupa znamená privlastnenie, požehnanie a splnomocnenie. Ako svedok Ježiša Krista dostal birmovanec dispozíciu pre svedectvo, šírenie viery slovom i skutkom a brániť vieru. Tiež symbolizovalo odovzdanie človeka do vlastníctva a služby Ježiša Krista.
Obrad birmovania predpokladá, že ten, kto má na starosti birmovancov, pred biskupovou kázňou zavolá každého jedného po mene. A každý potom predstúpi jednotlivo pred biskupa a zaujme miesto v priestore chóru. Bolo by dobre, keby pri tom - podobne ako pri vysviacke kňazov - povedal: „Som pripravený.“ Potom by bolo zrejmé, že je to aktívne rozhodnutie dať sa birmovať a dať sa poslať Duchom Svätým. Veď birmovanci prijímajú poslanie tak ako pri vysviacke kňazov. Podobne ako pri vysviacke kňazov, biskup adresuje svoj príhovor predovšetkým birmovancom.
Po kázni vyznajú birmovanci svoju vieru. Mladých ľudí asi sotva dojme, keď sa len modlia Credo. Bolo by dôležité, aby predtým porozmýšľali o vyznaní viery. Snáď by mohli aj oni sami sformulovať určité vyznanie viery. Bola by to pre nich výzva, aby sa zamysleli nad tým, ako by chceli vlastnou rečou vyznať svoju vieru pred ostatnými. Istý diakon rozprával, že dal každému birmovancovi za úlohu napísať a vlastnými slovami zdôvodniť a preformulovať tú vetu z Kréda, ktorá ho najviac oslovuje a z ktorej chce žiť. Bola to pre mladých ľudí výzva, vlastnými slovami vyjadriť svoju vieru na pozadí vopred formulovaného Vyznania viery. To, čo z toho vzišlo, bolo svedectvo viery, ktoré udivilo a dojalo celé spoločenstvo farnosti.
Po vyznaní viery ten, kto udeľuje birmovanie, roztiahne ruky nad všetkými a privoláva Ducha Svätého na birmovancov. Roztiahnutie rúk je starodávne úctivé gesto. Znamená, že Duch Boží chce zostúpiť a chrániť a zmeniť ľudí. Pri Premenení roztiahne kňaz ruky nad chlebom a vínom a privoláva Ducha Svätého, aby sa stali Kristovým telom a krvou. Takto privoláva biskup Ducha Svätého na mladých ľudí, aby sa znova narodili, aby sa premenili podobne ako v Eucharistii, aby boli naplnení Kristovým Duchom, jeho láskou a silou. Priložením rúk sa majú stať nebeským chlebom, chlebom pre druhých, ktorých naozaj živí na ich ceste a vínom, ktoré potešuje srdcia ľudí. Pri vysviacke kňazov vloží biskup ruky na kňaza, aby ho posilnil v jeho poslaní. Roztiahnutie rúk ďalej znamená, že sám Boh drží svoju ochrannú ruku nad mladým človekom a bude ho sprevádzať na jeho ceste. Obradom roztiahnutia rúk sa vyjadruje aj prevzatie vlastníctva. „Patríš mne“, hovorí Boh týmto gestom. Keď patrím Bohu, potom to znamená aj to, že som voľný, že nepatrím žiadnemu človeku, že žiadny človek nemá nado mnou moc, že o mne nemôže rozhodovať žiadny kráľ ani cisár, ale iba Boh. Toto dodáva pocit vlastnej dôstojnosti. Mladí muži tu nie sú nato, aby spĺňali očakávania svojich rodičov, učiteľov alebo priateľov. Sú jedineční. Sú voľní. Nikto nemá nad nimi moc. Majú žiť na tomto svete ako voľné Božie deti, vzpriamene, vo vedomí vlastnej dôstojnosti, povzbudené Duchom Svätým.
Kto môže prijať birmovanie? Podmienky pre birmovanca
Sviatosť birmovania môže a má prijať každý pokrstený, ktorý ešte nebol birmovaný. Keďže krst, birmovanie a Eucharistia tvoria jednotu, „veriaci sú povinní prijať túto sviatosť vo vhodnom čase“, lebo sviatosť krstu je síce bez birmovania a Eucharistie platná a účinná, ale uvádzanie do kresťanského života ostáva neúplné (KKC 1286).
Na prijatie sviatosti birmovania sa kladú určité podmienky, ktoré zabezpečujú plné a vedomé začlenenie do misie Cirkvi. Kto môže prijať birmovanie? Ten, kto je pokrstený, nie je pobirmovaný, je disponovaný (má úmysel prijať) a je schopný užívať rozum. To znamená, že má dostatočný vek, je schopný rozoznávať a má adekvátnu prípravu. Ak je schopný užívania rozumu (rozumového rozlišovania), je tendencia posúvať vekovú hranicu skutočnej dospelosti. Latinský zvyk už od stáročí určuje ako orientačný bod na prijatie birmovania „vek usudzovania“.Podľa Kódexu kánonického práva (CIC, kán. 889 - § 1, § 2) sa vyžaduje pripravenosť, t. j. katechéza, stav milosti posväcujúcej (pred prijatím sviatosti má ísť birmovanec na spoveď a účasť na svätej omši).
O zaradenie do prípravy na prijatie tejto sviatosti môže požiadať každý, kto ju ešte neprijal a je už v deviatej triede základnej školy. Dĺžka prípravy je priamo závislá od osobného žiadateľa. Nemožno dopredu povedať, ktorý birmovanec kedy prijme túto sviatosť, aj keď je stanovená 2-ročná príprava. Odôvodňuje sa to vážnosťou tohto životného okamihu, veku a doby, v ktorej prežívame svoje kresťanstvo. Príprava prebieha v skupinách. Katechézy sa konajú každý druhý týždeň v priestoroch Cirkevného centra voľného času. V týždni, keď nie je katechéza, birmovanci sa stretávajú na svätej omši vo štvrtok o 19:00 hod.
Okrem toho je birmovancom poskytované rôzne spoločenské aktivity, kde sa môžu realizovať. Sú to krúžky: spevokol, herňa, spoločenské hry, noviny, filmový klub, pokec liturgická. V prvom roku prípravy každý birmovanec má absolvovať kurz DOMINIK - je to víkendová obnova pre birmovancov. Cieľom kurzu je budovať osobný vzťah k Bohu. Skladá sa zo siedmich kerygmatických tém, ktoré odhaľujú poklady srdca Sv. Dominika Sávia. Na konci prvého roka prípravy birmovanci budú mať vedomostné skúšky. Rodičia sú vyzvaní, aby sa neusilovali vyvíjať žiaden tlak ani na kňaza, ani na nikoho iného.
Birmovanci druhého ročníka namiesto katechézy absolvujú kurz Alfa, ktorý sa koná každý druhý piatok od 18:30 - 21:00 hod. v katolíckom dome. V týždni, keď sa nekoná kurz Alfa, birmovanci majú svätú omšu vo štvrtok o 19:00 hod. Okrem toho každý birmovanec má možnosť sa prihlásiť na rôzne aktivity ako v prvom ročníku.
Úloha a význam birmovného rodiča
Birmovný rodič, niekedy tiež nazývaný svedok birmovania, zohráva kľúčovú úlohu v živote birmovanca. Svedkovia birmovancov sú pri ich birmovaní prítomní, aby im boli oporou a duchovným sprievodcom. Birmovanec má podľa cirkevných zásad jedného birmovného rodiča - mužského pohlavia pre birmovaného chlapca, ženského pohlavia pre birmované dievča. V zhode s odporúčaním Cirkvi voľba birmovných rodičov padla obyčajne na toho, kto pri krste prijal úlohu krstného rodiča. Birmovní rodičia tvorili jeden zo základov umelého príbuzenstva, z hľadiska cirkevnoprávneho duchovného príbuzenstva, ľudovo nazývaného kmotrovstva.
Zmyslom úlohy birmovného rodiča je to, aby bol pre birmovanca vzorom správneho kresťanského konania. Má to byť niekto, s kým sa človek môže dôverne poradiť, človek, ktorý mu pomôže na ceste k zrelému kresťanstvu. Branislav Kožuch, duchovný správca pre pastoráciu detí a mládeže v Spišskej diecéze, zdôrazňuje, že v živote viery nemáme byť sirotami, ktoré formujú svoju vieru len podľa toho, ako to sami cítia, sami subjektívne vidia a prežívajú. Naopak, máme byť učeníkmi, máme mať niekoho, kto nás vovádza do života viery, kto nás učí chodiť vo viere, sprevádza a podporuje nás. Birmovný rodič by tiež mal byť človekom, ktorému birmovanec dovolí hovoriť mu do života. Mal by totiž zasiahnuť a usmerniť, keď je to potrebné.
Príklady zo života potvrdzujú dôležitosť tohto vzťahu. Dominika Súkeníková si vybrala svoju krstnú mamu za birmovnú rodičku, lebo „ona je veľmi starostlivý, ochotný a skromný človek. A veľmi veľa sa za mňa modlí, to je pre mňa prvoradé.“ Dominika dodáva, že birmovná mama i počas prípravy na birmovku dbala o jej dobrú prípravu, keď Dominike darovala Youcat, knihu vhodnú pre birmovancov. Aj Katarína Banasová sa pre prijatie sviatosti birmovania rozhodla až počas vysokej školy, a dôležitú úlohu v tomto čase zohrala jej kamarátka Danica, dievča živej viery. Danica bola Katke psychickou, ako aj duchovnou oporou - modlila sa za ňu. Napriek tomu, že Katkina rodina očakávala, že voľba padne na niekoho z rodiny, Katka si zvolila Danicu, s ktorou sú naďalej v kontakte.
Z funkcie birmovných rodičov vyplývajú jeho spoločenské úlohy v rodinnom živote birmovanca. V rodine mohlo mať každé dieťa iného birmovného rodiča alebo sa mohol výber opakovať často recipročne medzi manželskými pármi. Okrem starších foriem výberu birmovných rodičov spomedzi cudzích osôb, čím sa zaradili medzi najbližšie príbuzenstvo birmovanca a jeho rodiny, sa postupne začal od 2. polovice 20. storočia uplatňovať a prevažovať výber birmovných rodičov z okruhu súrodencov rodičov. Je však kľúčové, aby si birmovanec svojho birmovného rodiča k birmovke vyhľadal sám, a nie aby to bolo len formálne alebo na základe sympatií či priateľstva.
Kto môže byť birmovným rodičom? Kanonické podmienky a výber
Rámcové podmienky, ktoré musí birmovný rodič spĺňať, sú dané Kódexom kánonického práva (CIC, kán. 893 - § 1, § 2). Aby sa niekto mohol stať birmovným rodičom, má mať dovŕšený šestnásty rok života, nesmie byť postihnutý nijakým kánonickým trestom a musí mať všetky iniciačné sviatosti, teda krst, prvé sväté prijímanie i sviatosť birmovania. Sviatosť birmovania, ktorá vtláča znak a ktorou sa pokrstení, pokračujúc na ceste uvedenia do kresťanského života, obohacujú darom Ducha Svätého a dokonalejšie sa pripútavajú k Cirkvi, posilňuje ich a užšie zaväzuje, aby slovom a skutkom boli svedkami Krista, šírili vieru a ju obhajovali.
Detailnejšie podmienky pre birmovného rodiča zahŕňajú:
- Vek: Dovŕšený 16. rok života.
- Sviatosti: Prijaté všetky iniciačné sviatosti (krst, Eucharistia, birmovanie). Ak s niekým žije, má mať manželstvo uzatvorené v katolíckom obrade.
- Kánonické tresty: Nesmie byť postihnutý žiadnym kánonickým trestom (napríklad exkomunikáciou).
- Život: Má viesť život primeraný viere a úlohe, ktorú má prijať. To znamená, že si plní najzákladnejšie povinnosti: pravidelne chodí na svätú omšu v nedeľu a prikázaný sviatok, pravidelne sa spovedá - aspoň raz za rok, kresťansky vychováva deti, vedie príkladný život v rodine i v spoločnosti. Nemôže to byť napríklad rozvedený, ktorý žije s iným partnerom, ale iba taký, ktorý žije v sviatostnom manželstve.
- Vzťah k birmovancovi: Nesmie byť otcom alebo matkou birmovanca. Odporúča sa, aby ním bol niektorý z krstných rodičov. Spravidla majú chlapci za birmovných rodičov mužov a dievčatá ženy, hoci to nie je striktná podmienka.
- Duchovné prekážky: Nesmie byť v cirkevnom treste alebo vylúčený z účasti na sviatostiach. Nemá žiť pohoršujúcim spôsobom života (alkoholik, mafián, výpalník, predajca alebo distribútor drog, prevádzkovateľ alebo zamestnanec v oblasti prostitúcie a šírenia pornografie, podporovateľ LGBTI alebo žije v homosexuálnom partnerstve) alebo sa otvorene hlásiť k názorom a skupinám (nenávisť, rasizmus, fašizmus, reinkarnácia…), ktoré sú v rozpore s učením a praxou Katolíckej cirkvi, alebo vykonávať úkony takéhoto charakteru.
Je užitočné za birmovného rodiča vziať toho, kto pri krste prijal úlohu krstného rodiča, ale iba vtedy, ak si vzorne plní vyššie uvedené povinnosti. Birmovný rodič by nemal byť príliš mladý - má mať skúsenosti. Nemal by byť príliš starý - má pomáhať celý život. Nemal by bývať ďaleko - má pomáhať v príprave na birmovku, má byť poruke. Mal by to byť niekto, za koho sa birmovanec nebude hanbiť a kto sa nebude hanbiť za neho. Je dôležité si dobre rozmyslieť, koho požiadať, aby sa stal birmovným rodičom.
Z vlastnej skúsenosti duchovný správca Branislav Kožuch vie, že nie vždy je výber birmovného rodiča vydarený. Najčastejšou chybou je, že si mladí vyberajú birmovného rodiča podľa sympatií, priateľstiev, prípadne len formálne. Stále častejšie sa však vyskytujú prípady, keď si birmovanec nemá koho vybrať za birmovného rodiča, pretože nik v jeho okolí nespĺňa Cirkvou stanovené podmienky. A napokon, chybou je aj to, keď si mladí myslia, že nepotrebujú ďalšieho rodiča, že majú svoju vieru a netreba, aby im niekto do toho zasahoval.
Symbolika rituálu: Birmovné meno a patrón
Pri krste každý z nás dostal okrem krstného mena aj svojho nebeského patróna, orodovníka, pomocníka, ktorého vybrali naši rodičia. Pri birmovke si my sami máme vybrať jedného takéhoto ochrancu, priateľa spomedzi svätých, teda tých ľudí, ktorí žili krásnym, príkladným životom tu na zemi a zomreli v priateľstve s Bohom a ich život bol natoľko príkladný, že Cirkev ich vyhlásila za svätých. Podľa tohto svätého, ktorého si birmovanec vyberie, by mal mať aj svoje birmovné meno. Úloha birmovanca spočíva v tom, že si vyberie nového nebeského patróna a vyhľadá o ňom nejaké údaje (literatúra, internet, rozhovor so staršími ľuďmi). Birmovné meno si birmovanec vyberá zo zoznamu svätých alebo blahoslavených, pričom vo voľbe birmovného patróna by mal byť slobodný.
Hlbší pohľad na obrad: Pomazanie krizmou a vkladanie rúk
Potom každý birmovanec jednotlivo predstúpi pred biskupa, sprevádzaný svojím birmovným rodičom. Predtým biskup žehnajúc roztiahol ruky nad všetkými, teraz podobne ako pri vysviacke kňazov vkladá každému jednému birmovancovi ruky na hlavu a v duchu sa modlí za neho. Všetko veľké sa deje v mlčaní. Takto je Duch Svätý mlčky doprosovaný nad každým jedným, aby v každom spôsobil to, čo sa zhoduje s ním. Duch Svätý bude v každom pôsobiť ináč. Táto modlitba k Duchu Svätému neurčuje jednotlivcovi nejaké celkom určité správanie. Každý dostane ten dar Ducha Svätého, ktorý potrebuje. Každý dostane silu, ktorá mu chýba k tomu, aby zvládol svoj život a aby svojím osobným spôsobom vydal na tomto svete svedectvo o živote. Vloženie rúk bez slov je intenzívny obrad, ktorý zapôsobí na každého, kto sa mu podvolí. Birmovanec si pri ňom môže predstaviť, že Duch Svätý mieni jeho osobne, že sa ho ujíma takého, aký je, s jeho slabými aj silnými stránkami, s jeho vlastnosťami a osobitosťami. Duch Svätý prúdi cez biskupove ruky do tela birmovanca. Preniká ho svojou silou. Napĺňa ho svojou láskou. Presvecuje tmavé komôrky domu jeho života. Uzdravuje jeho rany.
Po vložení rúk a po mlčanlivej modlitbe biskup pomaže mladého človeka krizmou, pričom povie: „Marek, buď spečatený darom Božím, Duchom Svätým“. Pomazanie krizmou je v obrade birmovania opísané slovom „spečatenie“. Je to biblický výraz. V antickom staroveku boli u Grékov a Rimanov ľudia označovaní vypáleným znamením, aby ukázali, že sú Božím vlastníctvom a stoja pod jeho ochranou. Aj Židia poznali pečať ako znamenie ochrany. V istom starom židovskom texte sa hovorí o tom, že tí, čo nosia pečať obriezky, sa neboja zlých duchov a sú silní ako muž, ktorý má meč opásaný okolo bedier. Prví kresťania poznali pečať kríža. Mnohí si tetovali znamenie kríža na čelo, aby vyznávali, že patria Bohu a že už žiadny človek nemá nad nimi moc. Ten, kto je spečatený Duchom Svätým, už sa nemusí báť úskalí života, bezduchosti, ktorá ho často obklopuje, vnútorných zábran, ktoré by ho často chceli zadržať preč od života. Birmovanec je pomazaný krizmou. Krizma sa skladá z olivového oleja a z balzamu.
V obrade tejto sviatosti treba vziať do úvahy znak pomazania a to, čo pomazanie znamená a vtláča - duchovnú pečať. Pomazanie má v biblickej a antickej symbolike mnoho významov: olej je znakom hojnosti a radosti; očisťuje (natieranie pred kúpeľom a po ňom) a robí pružným (natieranie atlétov a zápasníkov); je znakom uzdravenia, lebo hojí pomliaždeniny a rany; spôsobuje, že človek vyžaruje krásu, zdravie a silu (KKC 1293). Všetky tieto významy pomazania olejom sa nachádzajú aj vo sviatostnom živote. Pomazanie pred krstom olejom katechumenov znamená očistenie a posilnenie; pomazanie chorých vyjadruje uzdravenie a posilu. Pomazanie svätou krizmou po krste, pri birmovaní a pri vysviacke je znakom posvätenia. Kresťania, čiže tí, čo sú pomazaní, birmovaním dostávajú vo väčšej miere účasť na poslaní Ježiša Krista a na plnosti Ducha Svätého, ktorým je Kristus naplnený, aby celý ich život vydával „Kristovu ľúbeznú vôňu“ (KKC 1294). Týmto pomazaním birmovanec dostáva „znak“, pečať Ducha Svätého. Pečať je symbolom osoby, znakom jej autority, jej vlastníckeho práva na nejaký predmet (tak napr. vojakov označovali pečaťou ich veliteľa a otrokov pečaťou ich pána). Pečať potvrdzuje právny akt alebo dokument a prípadne ho robí tajným (KKC 1295). Sám Kristus vyhlasuje, že ho Otec označil svojou pečaťou. Aj kresťan je označený pečaťou: „Boh nás i vás posilňuje pre Krista, on nás pomazal, on nás označil svojou pečaťou a vložil nám do sŕdc závdavok Ducha“. Táto pečať Ducha Svätého znamená, že kresťan úplne patrí Kristovi, že je navždy v jeho službe, ale aj to, že má prisľúbenie Božej ochrany vo veľkej eschatologickej skúške.
Olivovým olejom sa zvyknú okoreniť jedlá. Olej hojí rany. Milosrdný Samaritán nalial olej a víno do rán človeka, ktorý padol do rúk zbojníkov. V antickom staroveku si športovec namazal údy olejom. Všetky tieto významy hrajú určitú úlohu aj pri birmovaní. Tu dostáva život skrz Ducha Svätého novú chuť, tu sa zahoja rany života, tu sa mladý človek pomaže pre životný zápas, aby sa vydal do zápasu s novou silou a s novým elánom, aby zvíťazil. Olej je zmiešaný s balzamom. Balzam sa skladá z voňavých živíc rozličných rastlín. V antickom staroveku balzam robil z oleja kozmetický prostriedok. Až prostredníctvom balzamu sa z oleja stáva „krizma“, slovo ktoré pripomína Krista.
Kľúčový moment obradu: Ruka birmovného rodiča na pleci
Pri biskupovom vkladaní rúk a pomazaní nestojí birmovanec sám. Birmovný rodič stojí za ním a položí mu pravú ruku na plece. Birmovný rodič podstatne patrí k birmovnému obradu. Pre mladého človeka je dobré vedieť, že za ním stojí dospelý a pomáha mu. V birmovnom rodičovi je viditeľný Duch Svätý ako opora. Birmovný rodič posilňuje birmovancovi chrbticu, aby mohol pevne stáť. Kryje mu chrbát, aby sa odvážil žiť.
Birmovný rodič má za úlohu aj položiť pravú ruku na plece. Plece je centrum sily. Od pleca hádže bojovník oštep. Otočiť sa k niekomu chrbtom znamená dištancovať sa od neho. Tým, že birmovný rodič položí ruku na plece, oznamuje mu: „Je dobré, že si tu. Máš silu. Zvládaš svoj život. Stoj na vlastných nohách!"
V mnohých spoločenstvách nepredstupuje s birmovancom len birmovný rodič, ale aj jeho rodičia, súrodenci a priatelia. Oni všetci potom položia birmovancovi ruku na plece alebo vytvoria húf ľudí tým, že položia ruky na plece jeden druhému. Tým sa vyjadrí, že birmovanec nie je sám, že je mnoho tých, ktorí mu chránia chrbát, ktorí s ním idú životom, s ktorými môže rátať. Pri birmovaní je prijatý do kruhu dospelých, do kruhu ľudí, ktorí už prešli kroky k dospelosti, ktoré stoja pred ním. A je prijatý do spoločnosti veriacich ľudí, ktorí sú ochotní podeliť sa o svoju vieru s ním a sprevádzať ho na jeho ceste viery.
Po pomazaní krizmou dáva biskup birmovancovi pozdrav pokoja. Pozdraví ho ako rovnocenného člena Cirkvi a objíme ho. Pozdrav pokoja sa väčšinou vykoná ako objatie. Predtým bol pri pozdrave pokoja aj trochu záhadný „úder po líci“, takzvaná „alapa“. Ďalšie vysvetlenie sa vzťahuje na udalosť, pri ktorej sv. Benedikt úderom po tvári vyhnal zlého ducha. Úder po líci by mal potom ukázať, že už nemusí mať strach pred zlými duchmi, pred prízrakmi, pred neznámymi silami vo svojom vnútri. Iní vysvetľujú úder po líci ako pasovanie za rytiera alebo ako vyhlásenie za dospelého. Mnohé vysvetlenia však ukazujú, že tento obrad bol dosť často príležitosťou pre nedorozumenia. Z tohto dôvodu ho koncil zrušil. Mnohé obrady musia najprv vymrieť, aby boli znova objavené. Dnes určite nemôžeme jednoducho znova zaviesť tento obrad tak ako pred koncilom. To by sa nedalo odôvodniť. Ale snáď by sa mohol zmysel tohto starodávneho rituálu vyjadriť tak, že by biskup chlapca alebo dievča nielen celkom placho objal, ale by jeho alebo ju pevne chytil za plecia a prisľúbil silu Ducha Svätého. Tým oznamuje mladým ľuďom, že sú teraz dospelí, že majú silu a že sa na nich spolieha. Neraz sa pozdrav pokoja len naznačuje. Potom vyzerá ako prázdny rituál, ktorý nič nespôsobuje. Pozdravom pokoja sa uzatvára vlastný obrad birmovania.
Sviatosť birmovania
Ako odpoveď na prijatie sviatosti potom birmovanci prednášajú svoje prosby. Tu by mali birmovanci mať priestor na tvorivosť. Tu by mohli ukázať, že pochopili zmysel birmovania. Jeden spôsob na to by bol, keby mladí ľudia vo svojom príhovore vyjadrili svoje obavy a túžby vo vzťahu k svetu a Cirkvi. To sa môže uskutočniť slovami, alebo tým, že sa hľadajú symboly, ktoré zviditeľnia sny mladých ľudí. Iná možnosť by bola tá, keby každý z birmovancov povedal pred spoločenstvom to, čo chápe ako svoje poslanie a s akou úlohou by chcel prevziať konkrétnu zodpovednosť. Tým by bolo poslanie jednotlivca verejné. Vytýčil by, že počas určitej doby urobí niečo konkrétne. Miesto prosieb by bolo vhodné aj nato, aby sa birmovanci poďakovali spoločenstvu za to, čo prežili v ňom a s ním, ale aj nato, aby formulovali svoje priania voči spoločenstvu a ponúkli svoj príspevok, ktorý by mohli priniesť pre život spoločenstva.
Ďalší pekný obrad by bol ten, kde by každý birmovanec pristúpil k jednému človeku zo spoločenstva, buď ku svojim rodičom alebo k niekomu, koho si vedome vyberie pre seba a nakreslil mu na čelo kríž. Znamenie kríža by mohol nakresliť mlčky alebo s nejakou prosbou o požehnanie, prípadne s nejakou formulkou, ktorú si už vopred premyslel, napríklad: „Poznamenávam ťa znamením kríža. Patríš Bohu. Je dobré, že existuješ." Pretože birmovanie neobsahuje veľa rituálov, bola by to dobrá príležitosť na vytvorenie nových rituálov medzi birmovancom a spoločenstvom. Rituály nám dávajú možnosť vyjadriť pocity (ktoré ináč skrývame) a vytvoriť novú kvalitu vzťahov. Človek musí najprv prekročiť určitý prah zábran nato, aby sa podujal na takýto rituál. Ale ten, kto má odvahu, bude odmenený hlbokou skúsenosťou.
Po obrade birmovania pokračuje slávenie Eucharistie prípravou darov. Tu by mali noví birmovanci priniesť k oltáru dary spoločenstva. Tak ako boli oni zmenení Duchom Svätým, majú byť teraz premenené dary. V chlebe prinášajú chlapci a dievčatá Bohu námahu a prácu spoločenstva, ale aj rozorvanosť a túžbu po jednote. A v kalichu nesú k oltáru núdzu a radosť sveta, aby ju premenil Duch. Je dôležité dobre nacvičiť tento obrad, aby mladí ľudia niesli misy s hostiami a kalichy k oltáru v zastúpení spoločenstva celkom pomaly a uvedomelo.
Rozdiely medzi duchovnými a právnymi rolami: Birmovný rodič vs. krstný rodič a svedok
Je dôležité rozlišovať medzi rolami birmovného rodiča, krstného rodiča a svedka pri sobáši, hoci všetky tieto funkcie nesú v sebe určitú formu opory. Krstný rodič má podobné kanonické podmienky ako birmovný rodič a jeho hlavnou úlohou je pomáhať biologickým rodičom pri výchove dieťaťa - predovšetkým, čo sa týka duchovnej stránky. „Majú pripomínať krstné povolanie, ktoré sa rodičom neraz v tej všednej každodennosti vytratí zo zreteľa,“ zdôrazňuje kňaz Ján Zavacký. Rola krstných rodičov sa zďaleka nekončí krstnou slávnosťou, naopak, plynie z toho nemalý záväzok pomáhať rodičom s výchovou dieťaťa, zvlášť po duchovnej stránke, vynaložiť isté úsilie pri výchove dieťaťa a najmä byť mu dobrým príkladom. Krstní rodičia sú akoby druhými rodičmi dieťaťa. Život krstných rodičov by mal byť príkladný kresťanský život, pravidelná účasť na svätej omši a sviatostiach.
Manželia Martin a Lucia Prigancovci dlho zvažovali výber krstných rodičov pre svoje dieťa, či ísť tradičnou cestou a dať za krstných rodičov niekoho z rodiny, aj keď po duchovnej stránke by neboli vzorom, alebo požiadať niekoho zo známych, ktorí žijú svoju vieru. Nakoniec sa rozhodovali podľa toho, či aspoň veria v Boha, či majú usporiadaný život, či nežijú v konkubináte, či sú to dobrí, slušní a láskaví ľudia. Manželia Peter a Zuzana Pastierovci, ktorí majú tri deti, si pre každé z nich vybrali krstných rodičov z okruhu blízkych priateľov, ktorých chceli aj týmto aktom prizvať do svojej rodiny, pričom si Adamko svojich krstných rodičov dokonca vyžreboval. Od krstných rodičov očakávali, že budú s deťmi tráviť voľný čas, aby si s nimi deti budovali vzťahy a zažívali ich vo všednosti dní.
Naopak, svedok pri sobáši má odlišnú rolu. Jeho úlohou je dosvedčiť, že daní dvaja ľudia uzavreli manželstvo. Jozef Holubčík, cirkevný sudca pôsobiaci v Spišskej diecéze, hovorí, že „zjednodušene sa dá povedať, že svedkom môže byť ten, kto je schopný vydať dôveryhodné svedectvo“. Kódex kánonického práva svedkom neukladá žiadne iné podmienky, ani podmienku, že to musí byť človek pokrstený, veriaci. Svedok pri sobáši nemá voči manželom žiadne duchovné či morálne povinnosti, ako je to pri krstných či birmovných rodičoch. Podpismi, ktorými svedkovia dosvedčia vznik manželstva, sa totiž úloha svedkov končí. Hoci v našich končinách je bežnou praxou vybrať si za svedka niekoho blízkeho, z hľadiska práva nie je intenzita vzťahu medzi snúbencami a svedkami podstatná. Nič neprekáža, aby bol svedkom ktokoľvek, aj človek, ktorý je snúbencom neznámy.
Príklady z praxe ukazujú rôznorodosť výberu svedkov. Eliška Bandíková si vybrala svoju dlhoročnú priateľku Katku, lebo „mám s ňou veľmi blízky vzťah, deväť rokov sme spolu študovali, z toho päť rokov sme spoločne bývali na internáte“. Ján Jurina si za svedka vybral svojho šéfa Mariána, s ktorým si na pracovisku vybudovali veľmi dobré kamarátstvo a považuje ho za vzor toho, ako žiť život v pokore, viere a šťastí.
Tieto rozdiely zdôrazňujú jedinečnú duchovnú povahu a celoživotný záväzok, ktorý sprevádza úlohu birmovného rodiča, čím sa líši od čisto právneho a časovo ohraničeného svedectva pri sobáši.
Sprevádzanie na ceste viery: Život po birmovke
Sviatosť birmovania je pokračovanie kresťanskej iniciácie. Birmovaný človek sa chápe ako dospelý kresťan schopný svedčiť o svojej viere, z toho mu vyplýva povinnosť apoštolátu, právo a povinnosť participovať na misii Cirkvi. Po obrade birmovania birmovanci prednášajú svoje prosby, kde môžu preukázať tvorivosť a pochopenie zmyslu sviatosti. Môžu vyjadriť svoje obavy a túžby vo vzťahu k svetu a Cirkvi, či už slovami, alebo symbolmi. Tiež môžu verejne prijať konkrétnu zodpovednosť a vytýčiť si, že počas určitej doby urobia niečo konkrétne. Tento moment je aj príležitosťou na poďakovanie spoločenstvu a formulovanie želaní voči nemu, ako aj na ponúknutie vlastného príspevku pre život spoločenstva.
Znak duchovnej dospelosti - birmovanie je sviatosť, kde človek osobne preberá vieru „za svoju“. To ho posilňuje a užšie zaväzuje, aby slovom a skutkom bol svedkom Krista, šíril vieru a ju obhajoval. Je dôležité mať na pamäti, že krstná milosť je milosť darovaného a nezaslúženého vyvolenia, ktorá nepotrebuje „ratifikáciu“ (schválenie), aby sa stala účinnou, ako pripomína svätý Tomáš Akvinský: „Telesný vek nepodmieňuje dušu. Preto človek môže aj v detskom veku dosiahnuť dokonalosť duchovného veku, o ktorej hovorí Múdrosť: ,Nie dlhé roky robia starobu hodnou cti, ani sa ona nemeria počtom rokov‘. Preto mnohí v detskom veku vďaka sile Ducha Svätého, ktorú prijali, udatne bojovali až po preliatie krvi za Krista.“ (KKC 1308). Sviatosť birmovania je teda predovšetkým darom, ktorý nás uschopňuje k plnohodnotnému kresťanskému životu a účasti na misii Cirkvi.
tags: #preco #pri #birkovke #rodic #drzi #dieta