Výchova dieťaťa predstavuje jedno z najväčších ľudských poslaní, pričom priamo ovplyvňujeme fungovanie spoločnosti celé desaťročia dopredu prostredníctvom ľudí, ktorých z našich detí vychováme. Nie vždy však ide výchova detí ľahko a rodičia niekedy robia chyby, ktoré si možno ani neuvedomujú. Základom rozumnej výchovy je uvedomiť si povahové črty dieťaťa a na základe toho k nemu aj pristupovať. Kým niektoré deti sa prejavujú pokojne a umiernene, iné môžu mať sklony k výbušnosti a agresivite, alebo sa prejavujú tichou, no zreteľnou urážlivosťou. Agresivita u detí predstavuje častý dôvod vyhľadania odbornej psychologickej pomoci, pričom urážlivosť je jednou z jej pasívnejších, no rovnako významných foriem. Hoci vekom to zvyčajne prejde, sú aj takí jedinci, ktorým tieto reakcie vydržia až do dospelosti. Aby z urážlivého drobca nevyrástol urážlivý partner či partnerka, ktorého/ktorej nezvládnutú výchovu by vám raz mohla vyčítať nevesta či zať, treba zakročiť už v detstve. Tento článok sa zameriava na pochopenie príčin urážlivosti u detí, jej potenciálnych negatívnych dôsledkov a stratégií, ako s ňou konštruktívne pracovať. Cieľom je poskytnúť rodičom a opatrovateľom komplexný pohľad na túto problematiku, ktorý im pomôže lepšie porozumieť svojim deťom a podporiť ich zdravý emocionálny vývoj.
Urážlivosť je emočná reakcia, ktorá sa u detí prejavuje rôznymi spôsobmi, od tichého uzavretia sa do seba až po hlasné prejavy nespokojnosti. Je dôležité rozlišovať medzi občasnou urážlivosťou, ktorá je prirodzenou súčasťou detského vývoja, a chronickou urážlivosťou, ktorá môže signalizovať hlbšie problémy. Pochopenie príčin a prejavov urážlivosti je kľúčové pre efektívne riešenie tejto problematiky. Agresia je prejav vitálnej sily, vitalita potrebuje agresiu. Zbaviť sa agresie znamená aj zbavenie sa vitality. Problémom je, ak sa agresia používa deštruktívne; v terapii sa snažíme nájsť pre ňu vhodné vyjadrenie. Agresii dieťaťa sa v terapii snažíme porozumieť a zistiť, aké potreby dieťa vlastne takto manifestuje.
Hlavné príčiny detskej urážlivosti a agresivity
Detská urážlivosť a agresivita môže mať rôzne príčiny, ktoré sa dajú rozdeliť do niekoľkých kategórií, často sa prelínajúcich a navzájom ovplyvňujúcich. Pre porozumenie správaniu dieťaťa musíme brať do úvahy celý kontext, v ktorom sa správanie vyskytuje.
Emocionálne potreby a hľadanie pozornosti
Mnohé prejavy urážlivosti a agresivity u detí sú priamo spojené s nenaplnenými emocionálnymi potrebami. Deti, ktoré sa cítia prehliadané alebo nemajú dostatok pozornosti od rodičov a opatrovateľov, môžu používať urážlivosť ako spôsob, ako na seba upozorniť. Až v 90 % prípadov, keď dieťa neposlúcha alebo je nevrlé, je dôvodom, že chce upútať pozornosť. Správanie dieťaťa môže obťažovať, pričom dieťa robí naschvál veci, ktoré rodičia nemajú radi, aby získalo pozornosť.
Typickým príkladom je šesťročné dievčatko Timea, ktoré sa veľmi často uráža. Ak dá napríklad ocko pri odchode do práce pusu najskôr o dva roky mladšiemu bratovi, urazí sa, demonštratívne odíde a pusu už nechce. Ak chce v obchode tú alebo onú vec a mama jej ju odmieta kúpiť, alebo po druhýkrát prehrala v Človeče, nehnevaj sa, neháda sa… a ani nevzdoruje. Jednoducho sa uzavrie do seba a prestane hovoriť. Trvá to i niekoľko hodín, než sa začne správať normálne. V kútiku svojej izby presedí s hlavou v lone a rukami prekríženými cez nohy aj vtedy, keď sa ju rodičia snažia rozveseliť alebo jej ponúknu, že si spoločne, ako rodinka, zájdu napríklad na zmrzlinu. Je urazená a nikam sa jej nechce.
Takéto správanie naznačuje hlboký pocit odmietnutia a túžbu po uznaní a láske. Nenaplnené emocionálne potreby vyvolávajú hnev, ktorý sa môže u niektorých detí premeniť na pasívnu agresiu v podobe urážania. Nízka sebadôvera a pocit odmietnutia sú kľúčové faktory. V určitých vývinových obdobiach je zvýšená impulzivita prirodzenou súčasťou dozrievania nervového systému a osvojovania si sociálnych pravidiel. Frustrácia, únava, pocit odmietnutia alebo preťaženie sa môžu prejaviť výbuchmi hnevu, fyzickou či verbálnou agresiou. Psychológovia považujú za zdravšie, ak dieťa prejaví agresiu navonok, než aby sa uzavrelo a presmerovalo agresiu dovnútra, hoci aj vonkajší prejav potrebuje zdravé vyjadrenie. Deti si chránia svoje hranice, a ak nemajú dostatok podnetov či možností, sú podráždené a hľadajú si podnety, čo sa bežne prejavuje provokovaním. Dilemou takého dieťaťa je skutočnosť, že na jednej strane nesmierne túži pomstiť sa tým, ktorí ho tak málo rešpektujú, zatiaľ čo na druhej strane vníma, tým viac, čím je nadanejšie, že realizáciou svojej túžby po pomste by si len uškodilo, lebo okolie ovládajú dospelí. Práve takýmto deťom hrozí, že pod masou dobrého dieťaťa tlie agresia, ktorá nesmie ísť do okolia, paradoxne sú až veľmi poslušné, uzavreté a také na terapii vidíme málokedy.
Radi Poradíme: Ako komunikovať s trénerom o svojich pocitoch?
Vplyv rodinného prostredia a modely správania
Rodinné prostredie a modely správania, ktoré deti vidia a zažívajú, majú zásadný vplyv na rozvoj ich emočných reakcií, vrátane urážlivosti a agresivity. Agresivita u detí môže byť podmienená viacerými faktormi - temperamentom, rodinným prostredím, modelmi správania či dlhodobým stresom. Významnú úlohu zohráva aj kvalita vzťahovej väzby a emocionálna atmosféra v rodine.
Narušená rodinná dynamika, hádky, verbálna agresia (nadávky, častovanie partnera nepeknými prirovnaniami a pod.) v domácnosti môžu viesť k tomu, že deti si osvoja agresívne správanie ako spôsob riešenia situácií. Deti sa učia od okolia, ako dosiahnuť svoje ciele a potreby. Ak rodič používa verbálnu či fyzickú agresiu s cieľom presadiť si svoje (donútiť dieťa poslúchať), dieťa sa učí použiť rovnaký spôsob správania. Rodičovské stratégie správania vnímajú deti už od útleho veku a osvojujú si v tomto duchu modely správania, hodnotový a morálny rebríček, ako aj spôsoby presadzovania vlastných záujmov. Niektoré pramene dokonca uvádzajú, že až 60% agresivity môžu spôsobovať genetické predispozície, no príklad rodičov je rovnako dôležitý.
V praxi sa často stretávame s prípadmi tzv. „skryte agresívnej matky“. Tento typ matky pred cudzími ľuďmi kategoricky odmieta, že by trestala svoje deti. Jej výpovede pôsobia veľmi presvedčivo. Pravda je však taká, že táto matka na svoje dieťa ruku často nepoloží. Svoje stratégie má však veľmi dobre premyslené hlavne vtedy, keď je jej manžel prudký človek. Matka sa v tomto prípade dieťaťu vyhráža slovami: „Veď počkaj, keď sa otec vráti domov! Ten si to s tebou vyrieši!“ Po príchode otca domov mu všetky problémy šťavnato a často aj zveličene vyrozpráva a teší sa z toho, ako otec začne dieťa trestať. Matka sa takto očisťuje sama pred sebou a nahovára si, že ona je dobrá, veď ona dieťa netrestá a že len otec je zlý. Dieťa však vie, ako tento proces trestania prebiehal a matku považuje za zradkyňu a za človeka, ktorému nemôže dôverovať. Dieťa vplyvom tohto prístupu začína považovať svet za nebezpečný, má pocit, že ho nemá kto zachrániť. Tento typ správania rodičov je formou emocionálneho zneužívania.
Kľúčom k porozumeniu detskej agresivity je porozumenie vlastným emóciám a spôsobu, ako ich rodičia spracovávajú. Nepodnetné rodinné prostredie spôsobuje veľký tlak na dieťa, ktoré sa následkom citovej deprivácie nedokáže v jednotlivých životných fázach socializovať do spoločnosti. Deti s poruchami správania pochádzajú často z rozvrátených a neúplných rodín, nakoľko problémoví jedinci trpia nedostatkom pozitívnych vzorov. Je tiež viditeľný nárast detí s problémovým správaním aj u materiálne zabezpečených rodín, v ktorých chýba porozumenie a výchova sa zameriava čisto na materiálne zabezpečenie rodiny. Aj týmto deťom chýba pozitívny vzor rodičovskej autority a láska zo strany dospelých. Deti trpiace emocionálnou depriváciou sa často uchyľujú k problémovým skupinám kamarátov, kde si negatívnym spôsobom uplatňujú svoje neuspokojené potreby.
Nedostatok hraníc a vývinová autonómia
Jasne dané hranice ponúkajú pocit spolupatričnosti s určitou skupinou a poskytujú dieťaťu pocit bezpečia. Deti vychovávané bez hraníc sa cítia osamotené a nebudujú si osobnosť, o ktorú by sa mohli oprieť. Tento pocit neistoty môže viesť k urážlivosti alebo agresii ako spôsobu, ako sa dieťa snaží nájsť pevnú pôdu pod nohami.
Obdobie vzdoru alebo obdobie negativizmu, ktoré začína okolo 3. roku života dieťaťa, je charakteristické odpoveďou „nie“ na všetko. Vzdorovitosť dieťaťa nie je závislá len na nesprávnej výchove a nie je ani patologická. Patrí zákonite k vývinu dieťaťa, ktoré usiluje o svoju autonómiu, ale naráža na prekážky dané jeho nevyspelosťou a hranicami, ktoré mu musia dávať ostatní ľudia. Urážlivosť sa v tomto období môže prejaviť ako reakcia na obmedzenia, ktoré dieťa vníma ako útok na svoju novonadobudnutú samostatnosť. Boj o moc, kde pre mnoho detí je dôležité, keď môžu riadiť a kontrolovať dospelých, je taktiež častou príčinou.
Strach zo zlyhania a nízka sebadôvera
Deti, ktoré majú dojem, že sa od nich očakáva len víťazstvo a prvenstvo, zle prijímajú to, keď nevyhrajú alebo sa im niečo nedarí. Tento strach zo zlyhania a nízka sebadôvera môžu byť silnými spúšťačmi urážlivosti. Dieťa sa môže vyhýbať úlohám, pri pokuse sa ihneď vzdá, narieka, že nič nedokáže, a izoluje sa od ostatných. Po prehre nastane veľká emocionálna reakcia, ako je plač alebo zlosť. Takéto prejavy sú často maskované urážlivosťou, ktorá je pre dieťa bezpečnejším spôsobom, ako sa vyrovnať s pocitom hanby alebo neadekvátnosti. Nízka sebadôvera je tu často prítomným faktorom.
Špecifické vývinové obdobia a neurobiologické faktory
Agresivita a urážlivosť sú úzko spojené s vývinovými fázami dieťaťa. V predškolskom veku dieťa ešte nemá plne rozvinuté schopnosti regulácie emócií. Zvýšená impulzivita je v tomto období prirodzenou súčasťou dozrievania nervového systému a osvojovania si sociálnych pravidiel. V školskom veku nadobúda správanie sociálny rozmer, a agresívne prejavy môžu súvisieť s nízkou sebadôverou, potrebou presadiť sa v skupine alebo s negatívnou skúsenosťou v rovesníckych vzťahoch.
Okrem veku má na správanie dieťaťa vplyv aj ich neurobiologické vybavenie, jeho mentálna výbava a temperament, prekonané úrazy a choroby, ale aj to, ako matka prekonala graviditu a pôrod. Hyperkinetická porucha, známa ako ADHD, taktiež môže ovplyvňovať impulzivitu a schopnosť regulácie správania.
Syndróm zavrhnutého rodiča a emocionálne zneužívanie
Syndróm zavrhnutého (odcudzeného) rodiča (PAS) je závažná porucha, ktorá sa prejavuje tým, že dieťa sústavne a neodôvodnene zľahčuje a uráža jedného z rodičov. Warshak dopĺňa, že syndrom zavrhnutého rodiča je porucha, pri ktorej je primárnym prejavom neodôvodnená kampaň dieťaťa za degradáciu rodiča alebo odmietanie tohto rodiča, spôsobená vplyvom druhého rodiča v kombinácii s vlastným prispením dieťaťa.
Emocionálne zneužívanie dieťaťa, ktoré nemusí zanechať žiadne viditeľné telesné poranenia, môže mať závažné následky na jeho psychický vývoj. Medzi typické vzorce emocionálneho zneužívania patrí aj syndróm zavrhnutého rodiča, ktorý výslovne spomína aj MUDr. Peter Pöthe. Takéto konanie spadá pod judikatúrou vyprofilovanú kategóriu tzv. týrania blízkej osoby a zverenej osoby. Z hľadiska psychologického posúdenia je úzko späté s tzv. emocionálnym týraním, ktoré zásadným spôsobom ohrozuje zdravý psychický vývoj dieťaťa a má veľmi negatívny vplyv na citový vývoj a správanie dieťaťa. Tieto formy týrania nezanechávajú na dieťati žiadne viditeľné telesné poranenia, no dôsledky sú pre dieťa zničujúce, pretože vytvárajú veľmi negatívne napätie. Je dôležité zdôrazniť, že napriek niektorým scestným názorom v syndromológii, ktoré tvrdia, že PAS nebol vedecky preukázaný, prax a odborné poznatky potvrdzujú jeho existenciu a škodlivosť.
Vplyv vonkajšieho prostredia a sociálnych faktorov
Sme sociálne bytosti a v spoločnosti sa vzájomne svojich hraníc „dotýkame“. Vonkajšie prostredie, v ktorom dieťa vyrastá, má značný vplyv na jeho správanie. Stret hodnôt, kedy je rebríček hodnôt rodičov a školy rozdielny, môže dieťa dostať do konfliktnej situácie, na ktorú môže reagovať urážlivosťou alebo agresivitou. Sociálne korene agresivity sú tiež nezanedbateľnou príčinou, často súvisiacou so sociálnymi problémami v rodine, kde ide o týraných a zanedbávaných žiakov.
Výchovná slepota rodičov je ďalším faktorom, pri ktorom rodičia odmietajú akúkoľvek spoluprácu so školou, správanie svojho dieťaťa nepovažujú za problémové a ak sa nejaký problém vyskytne, za všetko vinia školu, spolužiakov, učiteľa a podobne. Tvrdia, že dieťa sa doma správa normálne a že problémy má len v škole a škola je zodpovedná za riešenie problémových situácií. Úplná katastrofa vo výchove nastáva vtedy, keď rodičia k agresivite svoje dieťa nabádajú s tvrdením, že dnešný svet je založený na konkurencii a dobre sa majú len tí, ktorí majú široké lakte. Absolútny zlom v tejto situácii prichádza vtedy, keď sa samotní rodičia stanú terčom agresívnych útokov vlastných detí.
V našej spoločnosti sa v poslednom období uznávajú najmä materiálne hodnoty, a v dôsledku vyťaženosti rodičov a nezáujmu dospelých sa negatívne a sociálno-patologické javy detí stávajú akousi prirodzenou súčasťou nášho života. Mení sa hodnotová orientácia a klesá záujem mládeže o zvyky aj tradície. Naša postmoderná spoločnosť ponúka mládeži dostatočný priestor na konzumáciu alkoholu, omamných látok a vo zvýšenej miere aj na agresívne útoky. V rodinnom prostredí cítiť napätie a vyhasínanie emocionálnej stability. V poslednom období stúpa rozvodovosť, ktorá spôsobuje tlak na potomstvo. Navyše, niektorí odborníci upozorňujú, že násilie v hrách a akčných filmoch môže agresivitu podporovať. Ešte zásadnejším je zistenie PhDr. Zdeňka Martínka, ktorý vo svojich výskumoch predpokladá, že porušenie základnej väzby medzi matkou a dieťaťom je jednou zo základných príčin porúch správania dnešných mladých ľudí, a to v akejkoľvek forme. Malé dieťa nevie, že nebezpečenstvo dravcov sa dnes už nevyskytuje, má však zakódovanú reakciu na ohrozenie. Vyžaduje pozornosť, kričí, hnevá sa, je nervózne, prestáva skúmať okolie, je hyperaktívne.
Komplexné psychopatologické faktory
Urážlivosť a agresivita môžu byť aj prejavom hlbších psychopatologických stavov. V diferenciálnej diagnostike je potrebné zvážiť aj prítomnosť úzkostných ťažkostí, porúch pozornosti, adaptačných problémov alebo závažnejších emocionálnych porúch. Len výnimočne môže byť agresívne správanie súčasťou komplexnejšej psychopatológie, napríklad pri výraznej emočnej nestabilite.
Typickou poruchou nálady je bipolarita, ktorá sa okrem smútku, podráždenosti a depresií môže prejaviť aj agresivitou. Agresivitu môžu sprevádzať aj autizmus, ADHD a poruchy učenia (dyslexia, dysgrafia). Tieto ťažkosti dieťaťu nevyčítajte. Poruchy správania spôsobené disharmóniou detského vývoja môžu mať za následok schizofréniu a rôzne typy depresívnych úzkostí. (Krejčírová, 1997). Niektoré deti ľahšie podľahnú stresu alebo sa nevedia zo svojich ťažkostí „vyrozprávať“.
Dôsledky pretrvávajúcej urážlivosti a agresie
Dlhodobá alebo intenzívna urážlivosť môže mať negatívne následky na emocionálny a sociálny vývoj dieťaťa. Ak agresívne správanie pretrváva alebo eskaluje, je vhodné vyhľadať odbornú pomoc, aby sa predišlo vážnejším dôsledkom.
Na emocionálny a sociálny vývoj
Dieťa medzi agresívnymi rodičmi prichádza o bezpečie a istotu, čo je obrovský stresor, ktorý narúša jeho emocionálny vývoj. Ak je tento vývoj narušený, dieťa ovládajú emócie, nevie ich spracovať, narábať s nimi, ani ich používať pozitívnym spôsobom, ktorý by umožňoval využiť ich v jeho prospech. To môže viesť k nízkej sebaúcte a pocitu menejcennosti, ktorá môže pretrvávať až do dospelosti. Chronická urážlivosť môže viesť k nízkej sebaúcte a pocitu menejcennosti.
Riziko pre budúce vzťahy a duševné zdravie
Deti, ktoré sa často urážajú alebo prejavujú agresivitu, môžu mať problémy pri nadväzovaní a udržiavaní zdravých vzťahov s rovesníkmi a dospelými. Urážlivosť môže byť spojená s ďalšími problémami so správaním, ako je agresivita, vzdor alebo úzkosť. V extrémnych prípadoch môže dlhodobá urážlivosť prispieť k rozvoju duševných porúch, ako je depresia alebo úzkostné poruchy. Vekom ich to zvyčajne prejde, avšak sú aj takí jedinci, ktorým tieto reakcie vydržia až do dospelosti. Aby z urážlivého drobca nevyrástol urážlivý partner či partnerka, je nevyhnutné riešiť tieto prejavy už v detstve. PhDr. Zdeněk Martínek vo svojich výskumoch predpokladá, že porušenie základnej väzby medzi matkou a dieťaťom je jednou zo základných príčin porúch správania dnešných mladých ľudí, a to v akejkoľvek forme.
Kľúčové princípy pre konštruktívnu reakciu rodičov
Efektívne riešenie urážlivosti a agresivity u detí vyžaduje trpezlivosť, pochopenie a konzistentný prístup. Aj keď sa situácia môže zdať neúnosná, existujú kroky, ktoré vedia pomôcť.
Empatia a komunikácia
Pri zvládaní agresívneho správania je kľúčová kombinácia empatie a konzistentných hraníc. Efektívnejší je pokojný prístup, pomenovanie emócií dieťaťa a modelovanie primeraných reakcií. Rozhovor s dieťaťom o jeho pocitoch a prežívaní môže pomôcť pochopiť jeho pohnútky a naučiť ho vyjadrovať svoje emócie zdravým spôsobom. Pokladajte otázky a načúvajte. Ako u seba, tak aj u dieťaťa sa snažte pochopiť jeho pohnútky a prežívanie, ktoré ho k danému správaniu vedú. Často sú za tým rovnaké pocity ako u nás dospelých, preto o nich s dieťaťom hovorte.
Komunikácia je kľúčová: veľa konfliktov sa dá zlepšiť cez komunikáciu. Vysvetlite dôsledky a učte dieťa, ako zvládnuť hnev bez ubližovania. Bez náznaku hnevu mu ukážte, ako riešiť konflikty, ako sa ospravedlniť a ako povedať rázne nie bez bitiek. Pomôžte dieťaťu naučiť sa rozpoznávať a regulovať svoje emócie. Motivujte k používaniu slov, nie pästičiek. Nakreslite si všetky pocity a zhovárajte sa, ako sa prejavujú. Takto sa dieťa naučí rozumieť tomu, čo prežíva, pomenovať dané pocity, čo mu dáva nad nimi moc. Tým, že sa v sebe vyzná a rozumie, aká emócia práve „nabehla“, sa stáva jej pánom, čo umožňuje naučiť sa ju vyjadriť spôsobom, ktorý neubližuje okoliu ani nemu samému.
Dych je veľmi nedocenená technika, ktorá ale dokáže zázraky. Dych je všetko, čo dokazuje hromada štúdií, pracuje s ňou napríklad jóga. Učte preto deti predtým, než zareagujú, hlboko dýchať. Rodičovská sebareflexia je tiež dôležitá: rodičia by sa mali pozrieť na svoje správanie a zamyslieť sa nad tým, ako reagujú v náročných situáciách. Skúste sa jeden deň pozorovať a zapisujte si, koľkokrát ste takto „stratili nervy“, prestali sa ovládať a nechali hnev vybuchnúť.
Stanovenie jasných a konzistentných hraníc
Je dôležité stanoviť jasné hranice a pravidlá, ktoré dieťaťu poskytnú pocit bezpečia a istoty. Presne určiť hranice skôr, ako budeme vyžadovať ich dodržiavanie - dieťa by malo vedieť, čo je prijateľné a čo neprijateľné, skôr ako bude za plnenie týchto pravidiel zodpovedné. Dbajte na konzistenciu. Dieťa potrebuje bezpečie a istotu, čo mu zaručujú rituály a harmonogram. Mnoho podnetov, rýchle zmeny a nekonzistentnosť rodiča v ňom vyvoláva strach a frustráciu. Pravidlá sú dôležité, aj keď dieťa rieši poruchu alebo predošlé traumy, ale dôsledky nepodávajte ako vyhrážky a v žiadnom prípade nezavádzajte tresty.
Konkrétne techniky na zvládanie agresie dieťaťa zahŕňajú:
- Odmietavá reakcia: Na agresívne správanie (bitie, rev, hryzenie) reagujte odmietavo. Nebiť dieťa, ale naopak ustúpiť či odísť, čím mu jasne dáte najavo, že toto správanie ho k žiadanému výsledku neprivedie.
- Kútik na upokojenie: Vytvorte kútik, v ktorom si dieťa pôjde od hnevu odpočívať. Nech ide na miesto, kde môže robiť aktivity, ktoré ho upokojujú.
- Rekapitulácia pred spaním: Pozhovárajte sa s dieťaťom (bez súdenia, vyvolávania pocitu viny), aby reflektovalo situáciu, v ktorej sa nezachovalo práve najlepšie. Pýtajte sa - „Ako by sa to dalo zvládnuť lepšie? Čo sme dnes mohli urobiť inak/lepšie?“
- Prehrávanie situácií s bábikami: Prehrávajte pomocou bábik (autíčok, čohokoľvek) reálnu situáciu (napríklad ak mu niekto vytrhne hračku na pieskovisku) a učte sa reagovať vhodne.
- Kreslenie agresie: Skúste poprosiť deti, nech agresiu nakreslia. Rozprávajte sa o nej, pomenujte ju.
- Uvoľňovanie svalového napätia: Učte seba aj deti zatínať a povoliť päste, čeľusť prípadne akékoľvek iné svaly.
Podpora emocionálnej regulácie
Okrem spomínaných techník je dôležité aj zamerať sa na identifikáciu príčiny urážlivého správania. Čo sa stane predtým, než má dieťa svoju agresívnu epizódu? Čo tomu predchádza? Je to nekomfort z hladu, frustrácia, že ste boli v obchode a zasa mu nekúpili sladkosť?
Vytvorenie bezpečného a podporného prostredia
Vytvorte pre dieťa bezpečné a podporujúce prostredie, v ktorom sa bude cítiť milované a akceptované. Zameranie sa na pozitívne správanie je kľúčové; namiesto neustáleho upozorňovania na negatívne správanie je dôležité zamerať sa na pozitívne správanie a oceniť ho. Karen DeBord, špecialistka na detský vývoj hovorí, že najlepšie je dať dieťaťu pozornosť, ak sa správa vhodne, čo my rodičia obvykle ignorujeme. Navrhuje, aby sme ocenili správanie dieťaťa slovami ako: „Bolo zrejmé, že si bol nahnevaný, a aj napriek tomu si svoj hnev skvelo dokázal kontrolovať.“
Ak chce rodič zlepšiť opozičné správanie dieťaťa, mal by v prvom rade zlepšiť svoj vzťah k dieťaťu, zlepšiť vlastné prežívanie a tiež by mal chápať prežívanie dieťaťa. Platí, že ak budú v rodine uspokojené jeho potreby, bude si oveľa ochotnejšie umývať zuby, upratovať si izbu a prestane byť neustále v opozícii.
Čomu sa vyhnúť pri výchove: Časté chyby a ich dopady
Všetci rodičia sa dopúšťajú chýb vo výchove. Všetci rodičia majú ľudské slabosti. Väčšina má výčitky svedomia. Avšak existujú určité reakcie a prístupy, ktorým sa pri výchove detí vyhnúť, pretože môžu situáciu zhoršiť a narušiť vzťah s dieťaťom. Psychoterapeutka a expertka na komunikáciu Megane Devine radí, aby ste sa vyhli týmto chybám.
Nepriateľské reakcie a ponižovanie
Trestanie, zosmiešňovanie alebo fyzické sankcie spravidla vedú k prehlbovaniu napätia a zhoršeniu správania. Vyčítanie zlého správania dieťaťu, hoci sa môže zdať ako logická reakcia, nikdy nespôsobí zlepšenie. Dieťa veľmi dobre vie, čo robí a že je to nesprávne. Pre vaše dieťa sú tieto výčitky proste len „frflaním“. Vie si z nich vziať len nasledovné: „Mama ma nemá rada, takže musím bojovať o jej pozornosť a pokračovať v tom, čo robím.“ Pokiaľ vaše výčitky obsahujú aj hanlivé alebo zhadzujúce poznámky, platí to dvojnásobne. Ak dieťaťu chcete niečo vyčítať, tak mu vyčítajte len správanie, ktoré sa vám nepáčilo, nikdy však neponižujte osobnosť dieťaťa.
Otázky typu „Prečo?“ (napr. „Prečo si si neupratal izbu?“) sú pre zlepšenie správania dieťaťa nevhodné. Dieťa sa na ne zvyčajne myslí: „Nič pre ňu neznamenám. Idem jej na nervy.“ A odpovedá neurčito: „Lebo. Preto. Neviem. Lebo sa mi chce.“ Takto vás dieťa vlastne odignoruje.
Prosenie a prosíkanie („Buď prosím ťa taký milý a uprac si izbu!“) je tiež neefektívne. Ak od svojho dieťaťa naozaj niečo chcete, prosba nie je najvhodnejšia. V takejto situácii je dôležité, aby vás dieťa bralo vážne a cítilo, že to myslíte vážne. S neistým prosíkaním sa stávate odkázaným na jeho milosť a nemilosť.
Nepriateľské reakcie obsahujú jasnú správu dieťaťu, ktorá znie: „Nemám ťa rád!“. Rodičia túto správu vyslať nechcú; väčšinou sa predtým tak rozčúlili, že stratili kontrolu nad svojím správaním. Väčšinou im je to potom ľúto. Výčitky a nadávky typu „Si taký nešikovný! Všetko pokazíš!“ pôsobia na sebavedomie dieťaťa deštruktívne. Miesto toho, aby kritizovali správanie, ukazujú dieťaťu, že ho ako osobu odmietate a opovrhujete ním. To v dieťati vyvolá pocity viny a túžbu po pomste. Účinok sa zvyšuje, ak na svoje dieťa ešte aj kričíte. Niektoré deti sa vyľakajú, iným je krik vodou na mlyn v boji o moc. Iné deti sa chránia tým, že vypnú a nepočúvajú. Výčitky a nadávky neúčinkujú na nikoho, vyvolávajú negatívne pocity a ničia sebavedomie detí. Neberte všetko osobne a nereagujte prehnane, pretože pod vplyvom silných negatívnych emócií neviete konať konštruktívne. Tiež sa nesprávajte bez rešpektu k iným ľuďom, lebo deti od svojich rodičov všetko kopírujú.
Vyhrážky a tresty bez účinku
Výzvy bez následkov sú nielen zbytočné, ale dokonca škodlivé. Ak dieťaťu oznámite následky jeho neposlušnosti („Ak si okamžite neupraceš izbu, nebudeš večer pozerať televízor!“), ale v skutočnosti sa nestane nič, deti vás prestanú počúvať úplne. S vysloveným „AK-TAK“ chcú rodičia požiadavkám pridať na vážnosti a dúfajú, že len naznačenie následkov zaberie, a že nebude nutné konať. Väčšina rodičov vie, že takýmto konaním nič dobré nedosiahne, napriek tomu robia tú istú chybu zas a znova. Napomenutia bez následkov sú veľmi obľúbené, ale zradné. To, čo rodič v napomenutí spomenie, mal by aj splniť.
Vyhrážky, ak sú vyslovené nepremyslene a nemyslíte ich vážne, spôsobujú, že dieťa vás prestane počúvať. Nepriateľský tón však určite zaznamená, cíti sa odmietnuté a odstrčené. Tresty môžu vaše dieťa zahanbiť a ponížiť, môžu spôsobiť strach a vyvolať túžbu po pomste. Ich cieľom je totiž dať dieťaťu pocítiť, aké je malé oproti nám dospelým. Prísne tresty môžu účinkovať dvoma spôsobmi: dieťa sa buď zo strachu zmení, alebo prekukne vašu hru a vaše tresty sú mu ľahostajné, lebo pochopí, že ste bezmocní. Nevynucujte si rešpekt, lebo mocou a tlakom rodičia nikdy nič nedosiahnu.
Ignorovanie a jeho riziká
Ignorovať sa dá nevhodné správanie dieťaťa, ale dá sa ignorovať aj celá osobnosť dieťaťa. Ignorovanie správania dieťaťa môže byť niekedy osožné. Zlozvyky ako cmúľanie palca, príležitostné používanie neslušných slov či občasné záchvaty trucu sa niekedy stanú problémom až vtedy, keď im rodičia začnú venovať pozornosť. Pokiaľ však takémuto správaniu nebude venovaná pozornosť, deti s nimi zvyčajne samy prestanú.
Pokiaľ však ide o zvlášť neprimerané správanie alebo o príliš časté prejavy tohto druhu, v takomto prípade treba konať inak. Predstavte si nasledovné: šesťročné dieťa vás kopne do píšťale vždy, keď sa mu niečo nepáči. Alebo váš deväťročný syn denne hrubo nadáva. Čo si o vás asi vaše dieťa pomyslí, keď si takéto správanie nebudete všímať, keď sa budete tváriť, že sa nič nedeje a aj naďalej sa k nemu budete správať milo? Pravdepodobne si bude myslieť: „Rodičom je úplne jedno, ako sa správam. Takže si môžem robiť, čo len chcem!“ A stratí voči vám rešpekt. Ignorovanie extrémne zlého správania prináša so sebou nepríjemnú skúsenosť. Skôr či neskôr prasknú každému rodičovi nervy. Ignorovanie sa náhle môže zmeniť na záchvat zlosti a hnevu alebo na príliš tvrdý trest, pokiaľ sa rodičia prestanú ovládať. Ignorovanie je istý začiatok boja o pozornosť. Dieťa svoje nemožné správanie stupňuje, až kým rodičia nezareagujú. Pokiaľ dieťa provokuje dosť dlho, môže byť reakcia rodičov veľmi silná a nepriateľská. Ignorovanie vo väčšine prípadov nie je vhodný prostriedok na zlepšenie správania dieťaťa. Nezabudnite si všímať dobré a pozitívne správanie, je dôležité poukázať na správanie, ktoré je pozitívne a správne.
Fyzické tresty
Stáva sa, že rodič stratí nervy a udrie svoje dieťa. Tak ako pri prísnych trestoch aj pri bitke reagujú deti buď bojácne, alebo sa proti nej vnútorne obrnia. Deti, ktoré sú často bité, časom znecitlivejú. A často tiež pripravujú pomstu. Nesmieme zabudnúť, že deti, ktoré ich rodičia bili, budú pravdepodobne rovnako konať pri svojich deťoch. Budú pokračovať v tom, čo sme ich naučili. Každý úder, ktorý zasiahne vaše dieťa, zasiahne váš vzájomný vzťah, dôveru, pocit istoty, lásku, bezpečie. Čo vtedy robiť? Najlepšie je deti poprosiť o odpustenie a dať im čas, aby si v sebe pocity spracovali a odpustili.
Kedy vyhľadať odbornú pomoc a možnosti intervencie
Agresivita u detí býva spúšťačom stresu, a ak agresivita u detí pretrváva alebo eskaluje, je vhodné vyhľadať odbornú pomoc. To isté platí aj pre rodičov, inak hrozí, že sa stres odzrkadlí na vzťahoch, pracovnom nasadení aj zdraví. Agresivita sa však môže prejavovať aj psychologickým nátlakom. Pri poruchách správania sa agresivita môže prejavovať zámerne a opakovane. Aj keď sa agresívne správanie nemusí objavovať neustále, aj nepravidelné náznaky môžu byť signálom, že dieťa niečo prežíva, niečo nezvláda alebo potrebuje iný typ podpory.
Indikátory potreby pomoci
Ak agresia aj po opatreniach a zmene návykov rodiča u dieťaťa pretrváva, je namieste vyhľadať odbornú pomoc. Ak urážlivosť pretrváva alebo sa zhoršuje, je vhodné vyhľadať odbornú pomoc psychológa alebo psychoterapeuta. To platí aj v prípade, ak sa agresivita opakuje, zhoršuje alebo výrazne narúša rodinu či škôlku. V internetových skupinách sa rodičia často pýtajú, prečo ich dieťa bije. Často ide o batoľatá, preto je dôležité vnímať vývojový kontext.
Diagnostika a terapeutické prístupy
Psychológ pre deti dokáže citlivo zhodnotiť emocionálne fungovanie, sociálne vzťahy aj rodinný kontext. V diferenciálnej diagnostike je potrebné zvážiť aj prítomnosť úzkostných ťažkostí, porúch pozornosti, adaptačných problémov alebo závažnejších emocionálnych porúch. Odborník musí dieťa vyšetriť a vylúčiť poruchy nálady, traumy, psychotické choroby ako schizofrénia, či zranenia frontálneho mozgového laloku alebo autizmus a ADHD. Zároveň však platí, že liečba aj prognóza sú u každého dieťaťa individuálne.
V terapeutickej práci sa využíva najmä terapia hrou, ktorá umožňuje bezpečné symbolické spracovanie napätia a konfliktov. Používame k tomu Gestalt terapiu ako aj Terapiu hrou. Podľa potreby je indikovaná aj individuálna psychoterapia zameraná na rozvoj sebaregulácie, posilnenie sebadôvery a budovanie sociálnych zručností. Rodič je vždy súčasťou terapeutického pôsobenia prostredníctvom psychologického poradenstva.
Radi Poradíme: Ako komunikovať s trénerom o svojich pocitoch?
Úloha školy a systémová prevencia
Systematická spolupráca s rodinou a školským prostredím zvyšuje účinnosť intervencie a napomáha stabilizácii správania v prirodzenom sociálnom kontexte. Školská inštitúcia je pre žiaka prostredie, kde sa formuje nielen jeho osobnosť, ale aj miesto, kde nadväzuje dôverné vzťahy a priateľstvá so svojimi vrstovníkmi. Matoušek a Kroftová (1998) tvrdia, že moderná a kvalitná škola je prostredím, kde sa učitelia zaujímajú o rozvoj každého žiaka, aj toho problémového. Obdržálek (2002) konštatuje, že školy by mali rozvíjať komplexne všetkých žiakov a formovať ich osobnosti komplementárne.
Pri práci s deťmi s poruchami správania je nutné brať do úvahy, že všetky činnosti zamerané na riešenie sociálno-kolíznych situácií musia byť vopred vhodne organizačne naplánované, aby sa dosiahol pozitívny účinok pôsobenia. Na základe odbornej spolupráce sa v školách realizujú rôzne preventívne programy určené pre elimináciu patologického a deviantného správania žiakov. Ako najčastejšie formy sa využívajú odborné prednášky, besedy, zážitková výučba, aktuálne nástenky na zvolenú problematiku a masmediálna propagácia v terénnom prostredí.
Ako najvyužívanejšie formy prevencie neprimeraného sociálno-patologického správania žiakov sa školám odporúčajú špeciálne vyučovacie prístupy, realizácia prevenčnej činnosti v rámci mimoškolských činností, ako napr. spolupráca s policajným zborom, súdmi a pod., špecifické programy na výchovu k zdravému životnému štýlu, programy určené na prehlbovanie a podporu vzájomných dôverných vzťahov, budovanie pozitívneho kreatívneho prostredia, spolupráca so strediskami psychologickej prevencie, názorné využívanie didaktických pomôcok a výpočtovej techniky, demonštračná agitácia IKT, aktívna spolupráca s koordinátorom prevencie, samosprávna a aktívna činnosť všetkých žiakov, vytváranie psychicky pozitívnej školskej klímy, kooperácia školy s rodinou (Hroncová, Emmerová, 2010). Podporovanie aktívneho vzdelávania zabráni zlyhávaniu žiaka v školských výkonoch. Aj menej úspešní žiaci dokážu na základe individuálneho prístupu prekonávať svoje hranice a osvojovať si efektívne stratégie samostatného tvorivého učenia.
Na školách musia byť stanovené jasné pravidlá vzájomnej spolupráce s rodičmi, učiteľmi, výchovnými poradcami a odbornými zamestnancami školy. Pri práci so žiakmi, ktorí majú poruchy správania odporúča Kariková (2007) individuálne posúdenie priestupku a v prípade, ak intervenčne zlyhá učiteľ situáciu musí podľa jej vyjadrenia postúpiť psychologickému pracovníkovi. Bakošová tvrdí, že pri nevhodnom správaní žiakov v škole je nutné mať zavedené striktné pravidlá, strategické postupy treba orientovať na prevenciu a metódou diskusie riešiť neprimerané správanie žiakov (Bakošová, 2011). Každá škola by mala mať pripravené podnetné kroky, ako treba pristupovať k žiakom v prípade záškoláctva a pravidelne sledovať aj ich dochádzku do školy.
V rámci pozitívneho prístupu by učitelia mali podporovať problémových žiakov pri učení, ako aj pri ich emočnej deprimovanosti zo školských neúspechov. V rámci tvorivej aktivity je nutné poskytovať žiakom pomoc k zvyšovaniu ich zdravého sebahodnotenia. Poruchy správania detí a mládeže je potrebné vnímať komplexne v úzkej súvislosti s ich vekovou vyspelosťou, aktuálnou životnou situáciou, rodinným zázemím a aktuálnym zdravotným stavom, v ktorom sa momentálne nachádzajú. Etopatologické vymedzenie porúch správania je mnohoraké a vzniká následkom kombinácie viacerých faktorov - dispozičné faktory, ako napr. - deti nemajú v rodičoch morálny vzor, v neúplných rodinách a nefunkčných rodinách sú ich obetnými baránkami (Gajdošová a kol., 2011). K tomu sa pridávajú aj environmentálne faktory, ako sú neprimeraná rodinná výchova, zlé sociálne návyky, rozvod, kriminalita, úmrtie rodičov, alkohol v rodine, šikanovanie, narušené sociálne vzťahy medzi vrstovníkmi a pod. Z odborných poznatkov vyplýva, že príčiny porúch správania sú rôznorodé a majú negatívny dopad na adaptáciu jednotlivca do sociálneho systému.
tags: #preco #sa #dieta #uraza