Výchova detí v dnešnej dobe nie je veru jednoduchá. Rodičia často neustále tápeme, či byť s deťmi za dobre a kamaráti, alebo skôr uprednostniť prísnu autoritu. Rodinné prostredie by malo byť pre dieťa bezpečným prístavom, no prehnané nároky kladené na dieťa môžu mať vážne psychologické dôsledky. Ak dieťaťu nastavíte latku privysoko, uškodíte mu. Bude domov nosiť horšie známky.
Historické perspektívy a nové zistenia o rodičovských očakávaniach
Prax aj výskumy dávno dokázali, že deti rodičov, ktorí kladú dôraz na dobré výsledky v škole, patria k najlepším žiakom. Západní psychológovia aj pedagógovia boli doteraz presvedčení, že medzi vysokým očakávaním rodičov a dobrými výkonmi žiaka je priama úmera. Americkí odborníci stále razia teóriu, že čím sú nároky rodičov vyššie, tým lepšie výsledky ich potomok v škole dosiahne.
Avšak doktor Kou Murayama z univerzity v britskom Readingu tvrdí, že to nie je také jednoduché. Ak ste prehnane ambiciózni a máte na dieťa príliš vysoké nároky, môžete mu uškodiť. Keď mu posuniete latku nekriticky vysoko, nemusí na ňu dosiahnuť. Okrem zlých známok na vysvedčení sa to môže odraziť aj na jeho psychike. Murayamov tím sledoval 5 rokov vyše 3500 detí na 42 školách. Išlo o žiakov základných, reálnych škôl a gymnázií od piatej do desiatej triedy. Raz ročne testovali najmä ich matematické schopnosti. Zaujímali sa aj o rodičov. Okrem iného sa ich pýtali, aké známky na vysvedčení od dieťaťa očakávajú. Ich predstavy porovnávali so skutočnými výsledkami na konci roka.
Zistili, že takmer tretina rodičov žiadala od svojich školopovinných potomkov výkon, ktorý nezodpovedal ich reálnym schopnostiam. Ich prospech sa postupne zhoršoval. Takých rodičov hodnotili vedci ako extrémne ctižiadostivých. Naopak, deti, ktorých rodičia mali realistické očakávania, si postupne v priebehu piatich rokov zlepšili známky aj celkový prospech. Tento výskum podčiarkuje dôležitosť nastavenia primeraných a reálnych očakávaní pre zdravý vývoj dieťaťa a jeho akademické výsledky.
Dr. CA Childress. „Ako môže rodič získať kontrolu nad detskou psychikou?“ (8 min).
Prehnaná ambicióznosť a fenomén „helikoptérových rodičov“
Rodičia deťom pomáhajú na každom kroku v tej najlepšej viere, že ich chcú čo najlepšie vychovať. Nadmerná ochrana a starostlivosť sa môže prejavovať viacerými spôsobmi. Napríklad rodičia dávajú deťom všetko, po čom túžia. Robia to často. Tiež sa to prejavuje tým, že im dávajú veci alebo odovzdávajú skúsenosti, ktoré nie sú primerané ich veku, záujmom alebo talentu. Jednoducho sú to veci, ktoré zodpovedajú potrebám dospelých, ale nie potrebám dieťaťa.
V súvislosti s nadmernou ochranou sa od roku 2011 používa aj pojem helikoptéroví rodičia. Helikoptéroví rodičia preberajú až úzkostlivú zodpovednosť za život svojich detí, za ich úspechy a neúspechy. Často sa táto starostlivosť prenáša až do dospelosti dieťaťa. Ide hlavne o prípady, keď aj v dvadsiatke alebo dokonca v tridsiatke je dieťa rodičmi podrobne kontrolované alebo sa mu rodičia snažia všetko vopred vybaviť a dohodnúť, aby išlo všetko hladko. Na prvý pohľad sa takýto spôsob výchovy javí ako veľmi dobrý. Deti dostávajú dostatok lásky, pocit prijatia a v určitom zmysle sa im formuje aj sebavedomie.
Problém nastáva vtedy, keď sa dieťa ocitne v situácii, že ono samo musí riešiť zložitú situáciu a rodičia nie sú práve v tej chvíli k dispozícii. Práve vtedy si môže dieťa prestať veriť a môže cítiť úzkosť a paniku. Zrazu nemá dostatok síl na riešenie problémovej situácie, pretože nikto vedľa neho nestojí a dostáva sa do obrovského stresu. Toto môže vyvolať úzkosť, ktorá neskôr môže vyústiť až do depresie. Ďalší problém predstavuje aj nedostatok zručností na riešenie bežných záležitostí. Ak má teda dieťa prehnane niečoho veľa, pôsobí to na neho stagnačne a brzdí ho to v dosahovaní svojho potenciálu a tiež v procese zvládania úloh, ktoré zabezpečujú jeho rozvoj, a tak sa nemôže naučiť potrebné životné lekcie. Príležitostné pôžitky či prehnaný záujem rodičov dodávajú životu farbu, potešenie a radosť, no nie na úkor samostanosti.
Dopady prehnanej ochrany a nárokov na osobnosť dieťaťa
Prehnaná starostlivosť a nadmerné nároky rodičov môžu u ich potomkov vyvolať pocity úzkosti, agresivitu, ale aj častejšiu chorobnosť alebo komplex menejcennosti. Dospelí mívajú prehnané požiadavky na svoje potomky preto, že si ich prostredníctvom chcú splniť svoj sen alebo nedokážu ich schopnosti kriticky zhodnotiť a preceňujú ich. Ak rodičia nedokážu dieťa pochváliť a majú na neho prehnané nároky, môže mať kvôli tomu skreslené predstavy samo o sebe. Dieťa, ktorému sa nedostane ocenenia, si o sebe samom nevytvorí náležitý obraz a neverí si, rastie v ňom mindrák, ktorý potom môže nevhodne kompenzovať.
Niektoré dieťa je schopné nároky dospelých plniť, ale môže kvôli tomu začať trpieť úzkostnými stavmi, strachom pred neúspechom, čo nakoniec vedie k selhaniu. Niektoré deti začnú byť úzkostné a trpieť nespavosťou, majú aj psychosomatické potíže - pred odchodom do školy ich bolí hlava, brucho alebo majú teplotu. Druhou možnou reakciou je agrese, dieťa začne viac zlobit, chodí za školu alebo dokonca utíká z domova. Deti reagujú tak, aby si zachovali duševnú rovnováhu. Preťažovanie a nedostatok lásky narušuje citové vzťahy v rodine. Spôsobuje problémy s nadväzovaním priateľstiev alebo partnerských vzťahov aj v dospelosti.
Špecifické dôsledky prehnanej ochrany a nárokov sa prejavujú v rôznych oblastiach vývoja dieťaťa:
- Nedostatok úcty: Väčšinou je to tak, že ak má dieťa obrovské množstvo hračiek, neváži si ich. Neúcta k vlastným veciam môže ľahko prerásť aj k neúcte k veciam iných ľudí.
- Bezmocnosť: Môže sa vyskytnúť aj pocit naučenej bezmocnosti, ktorú rodičia postupne, počas viacerých rokov, môžu vypestovať v dieťati. Deje sa to kvôli tomu, že robia za dieťa to, čo by sa malo samo pokúsiť urobiť.
- Náročnosť: Postupne, keď deti toho dostávajú stále viac a viac, môže sa u nich vyvinúť prehnaná náročnosť.
- Nezodpovednosť: Keď rodičia neustále chránia deti pred dôsledkami svojich činov a neučia ich, čo je zodpovednosť za splnenie úloh, postupne ich svojou výchovou privedú k nezodpovednosti.
- Nedostatok vďačnosti: Prehnaná ochrana dieťaťa môže viesť aj k neschopnosti vyjadrovať vďačnosť.
- Nedostatočné sebaovládanie: Helikoptérové rodičovstvo bráni rozvoju sebaovládania.
- Problémy s nastavením cieľov: Štúdie ukazujú, že čím viac bolo dieťa v detstve ochraňované, tým je pravdepodobnejšie, že jeho osobné životné ciele sú motivované hlavne externe, teda na slávu a bohatstvo.
- Rodičovský pocit nekompetentnosti: Z detí, ktoré boli príliš ochraňované, často vyrastú rodičia, ktorí nevedia, ako sa správať a vychovávať vlastné deti.
- Individualizmus, prehnaná citlivosť, urážlivosť, zameranosť na seba: S prehnanou starostlivosťou a ochranou môže súvisieť aj egoistický individualizmus, zameraný na osobný prospech, hedonistické pôžitky, materiálne bohatstvo, získanie moci a spoločenskej prestíže. Toto všetko charakterizuje „generáciu snehových vločiek“. Termín „snehová vločka" vytvoril Chuck Palahniuk, autor knihy Bojový klub. Chuck Palahniuk definuje generáciu snehových vločiek ako novú viktoriánsku éru, v ktorej sa mladí ľudia vnímali ako totálne arogantní a nevychovaní. Vníma ich tiež ako krehké bytosti, ktoré sa rýchlo urážajú. Prekvapuje ho hlavne ich nízka odolnosť a že aj maličkosť ich vie vyviesť z rovnováhy. Túto autorku tiež použila vo svojej knihe I Find That Offensive! aj Claire Fox, ktorá tvrdí, že generáciu snehových vločiek vychovali helikoptéroví rodičia, ktorí to preháňali so svojou starostlivosťou a ochranou detí.
Výchovné štýly a ich vplyv na vývoj dieťaťa
Dohoda o určitej forme výchovy je kľúčová pre rodičov po narodení dieťaťa. I keď sa to nezdá, nie je to tak jednoduché rozhodnutie. Z dvoch rozmerov - emocionálny vzťah a miera riadenia dieťaťa - vytvorila jedna z najvplyvnejších detských psychologičiek Eleanor Emmons Maccobyová spolu s Johnom A. Martinom štyri základné štýly výchovy:
- Autoritatívny štýl (emocionálna vrelosť + nárokujúca výchova): Pri takejto výchove vyrastajú deti, ktoré sú zdravo sebavedomé a sebapresadzujúce sa, vedia sa lepšie ovládať, sú spolupracujúcejšie, aj keď nie vždy sú poslušné. Tento štýl je považovaný za najpriaznivejší pre rozvoj dieťaťa.
- Zanedbávajúci štýl (emocionálny chlad + žiadna výchova): Toto je pre dieťa málo a poškodzuje jeho zdravý vývoj. Dieťaťu chýba emocionálna podpora aj jasné hranice a vedenie.
- Zhovievavý štýl (emocionálna vrelosť + žiadna výchova = niekedy nazývaný aj ako voľná výchova): Toto je pre dieťa málo, nenaučí sa napríklad sebakontrole a režimu, a oboje je kľúčové pre jeho budúce fungovanie.
- Diktátorský štýl, alebo autokratický štýl (emocionálny chlad + nárokujúca výchova): Toto je pre dieťa v oblasti vzťahov málo a v oblasti nárokov priveľa. Deti vychovávané týmto spôsobom môžu byť poslušné, ale často trpia úzkosťou, nízkym sebavedomím a majú problémy so sociálnou interakciou.
Pri výbere štýlu výchovy by vám malo veľa napovedať i detstvo vás a vášho manžela. Už od začiatku držte dieťa v prísnej výchove a za žiadnych okolností nepoľavte, ak je to nevyhnutné. Takéto skoré určenie pravidiel vás neskôr dostane aj z iných problémov. Je dôležité, aby si dieťa udržiavalo určitý odstup od rodičov, nedovoľovalo si na nich, vážilo si ich a videlo v nich autoritu. I kvôli tomu je vhodné, ak sa uplatní aspoň čiastočne autoritatívny prístup, ktorý vám pomôže vychovať z vášho potomka dobrého človeka. Zároveň však musíte ustriehnuť tú pravú mieru, pretože priveľmi zakazované veci chutia najlepšie a tak vám začnú robiť ďalšie naprieky, aby vás nahnevali. Keď však budú voči vám pociťovať silný rešpekt a najmä úctu, o to menej si dovolia takto vás zraniť. Rodič a nie diktátor. Taktiež si nemýľte pozíciu prísneho rodiča s diktátorom. Takáto moc veľmi rýchlo zachutí a môžete ľahko nad tým stratiť kontrolu. Nakoniec začnete deťom zasahovať do všetkého, čo budú chcieť robiť. Vezmete im tak slobodnú vôľu a taktiež istotu v rozhodovaní. Do budúcnosti z nich robíte teda slabých ľudí, ktorí nebudú vedieť čeliť stresovým situáciám. Hneď v začiatkoch si teda určite nejaké hranice, ktoré nesmiete nikdy prekročiť a najmä ich nesmiete meniť ani po rokoch.
Dr. CA Childress. „Ako môže rodič získať kontrolu nad detskou psychikou?“ (8 min).
Prehnané nároky ako forma emocionálneho týrania
Rodinné násilie je komplexný problém, ktorý sa prejavuje v rôznych formách. Špecifikom rodinného prostredia je jeho heterogenita, a preto je pri posudzovaní agresie dôležité brať do úvahy vek a rod. Zlé zaobchádzanie s deťmi v domácom prostredí, najmä zo strany rodičov alebo vychovávateľov, je známe ako syndróm CAN (Child Abuse and Neglect). V slovenskom prostredí sa používa pomenovanie syndróm týraného, zneužívaného a zanedbávaného dieťaťa.
Syndróm týraného, zneužívaného a zanedbávaného dieťaťa možno definovať ako poškodzovanie telesného, duševného i spoločenského stavu a vývoja dieťaťa, ktoré vznikne v dôsledku akéhokoľvek nenáhodného správania rodičov alebo inej dospelej osoby, ktoré je v danej spoločnosti hodnotené ako neprijateľné. Toto poškodzovanie má závažné dôsledky pre rozvoj jedinca i v jeho spoločnosti. Syndróm CAN je súbor nepriaznivých príznakov v najrôznejších oblastiach stavu vývoja dieťaťa i jeho postavenia v spoločnosti, predovšetkým v rodine.
Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) definuje päť základných foriem zlého zaobchádzania s deťmi:
- Fyzické týranie: Skutočné alebo potenciálne fyzické poškodenie spôsobené interakciou alebo absenciou interakcie v kontexte dohľadu rodiča alebo osoby zodpovedajúcej za dieťa.
- Sexuálne zneužívanie: Angažovanie dieťaťa do sexuálnych aktivít, ktoré dieťa v plnom rozsahu nechápe, nie je schopné vyjadriť súhlas na základe dostatočných informácií, alebo na ktoré dieťa nie je pripravené z hľadiska svojho vývinu.
- Nedbalosť a zanedbávanie: Nepozornosť alebo zanedbanie povinností vo všetkých oblastiach, o ktoré sa má starať opatrovateľ, ako je zdravie, vzdelanie, emocionálny vývin, stravovanie, ochrana a bezpečné podmienky pre život.
- Emocionálne týranie: Zlyhanie v poskytovaní prostredia vhodného pre vývin dieťaťa a podporujúceho jeho zdravý vývin. Prehnané nároky na dieťa sú formou emocionálneho týrania, ktoré môže mať dlhodobé negatívne dôsledky na jeho psychický vývoj.
- Komerčné a iné vykorisťovanie dieťaťa: Využívanie detí na prácu alebo iné činnosti, z ktorých má profit niekto iný.
Dôvodom hrubosti a násilnosti páchaných na deťoch môže byť dysfunkčná rodina, časté používanie veľkého množstva alkoholických nápojov, drog, zlyhanie rodičov ako vychovávateľov, ale aj nereálne, neprimerané nároky a požiadavky na svoje deti. Rodičia s prehnanými ambíciami a nesplnenými snami sa často snažia realizovať prostredníctvom svojich detí, čím na ne vyvíjajú nadmerný tlak. Týranie môže byť v aktívnej alebo pasívnej podobe. V aktívnej podobe ide o ponižovanie, zosmiešňovanie nadávky, posmech. Ďalej sú to nadmerné psychické tresty, šikanovanie, nútená izolácia zvlášť v tme, naháňanie strachu, ktoré môže viesť až k ťažkým duševným traumám.
Prehnané nároky na dieťa môžu viesť k rôznym psychickým problémom, ako sú úzkosti, depresie, poruchy príjmu potravy, nízke sebavedomie, pocity menejcennosti a problémy v sociálnych vzťahoch. Dieťa sa môže cítiť nedostatočné, neschopné splniť očakávania rodičov, čo vedie k strate radosti zo života a k celkovému zhoršeniu kvality života.
Príklad z praxe: Príbeh Pavla a dopad tlaku na výkon
Realita prehnaných nárokov sa často prejavuje v školskom prostredí. Pavol bol dieťa, ktorému nikto v triede nesiahal po päty. Vždy mal najlepšie známky. Vždy bol v škole na prvom mieste. Všetci ostatní žiaci, dokonca aj tí z vedľajšej triedy, ho obdivovali. Keď si raz volil povinne voliteľný predmet, rozhodol sa pre biológiu. Všetko vedel odpovedať. Raz však dostal z písomky z biológie 1-. Mojráček, jeho učiteľ, videl, že z neho Pavol dostal 1-, no pritom mal slzy v očiach. Mojráček jeho vzlykanie nepočul, a potom odišla do zborovne. Keď sa vrátil do triedy, Pavol ešte stále plakal. Mojráčkovi to napokon nedalo a išiel za ním. Opýtal sa ho: „Pavol, je všetko v poriadku? Môžem ti nejako pomôcť?“ Pavol nedokázal povedať ani slovo, len plakal ďalej. Mojráček sa ho snažil upokojiť. Pavol sa neskôr rozhodol, že sa porozpráva s Mojráčkom po seminári.
Mojráček videl, že z neho Pavol dostal 1-. „Pavol, veď 1- je skvelá známka. Veď máš najlepšiu známku v triede!“ Pavol namiesto toho, aby sa usmial, začal plakať ešte viac. Mojráček sa ho pýtal, čo sa deje. Pavol mu povedal, že doma nikdy nesmie dostať horšiu známku ako trojku. „A 1- vôbec nie je super! Veď to nie je jednotka! Musím si to ísť opraviť.“ Mojráček mu však vysvetlil, že 1- nie je potrebné opravovať, a že mu dátum opravy jednoducho nevypíše. „Čo mám teraz robiť? Ako to len poviem rodičom?“ vzdychal Pavol ďalej. Mojráček mu povedal, že rodičia by mali byť určite radi, že dostal najlepšiu známku v triede. Pavol mu s plačom odpovedal, že nie, že to tak nebude, a už vôbec nie lekár, ktorým sa chcel stať. Potom sa Pavol otočil a nechal začudovaného Mojráčka stáť na chodbe samého.
Mojráčka to prekvapilo. Chvíľu nechápal, čo sa deje. Tak sa len tak a išiel za Pavlom. Pavol mu znova s plačom povedal, že nemôže ísť domov, keď dostal takú zlú známku, že jeho rodičia budú sklamaní. Pavlovi ponúkol, že môže ísť k nemu domov a potom vymyslia, čo ďalej. Keď boli u Mojráčka doma, zavolal mu otec a začal na neho kričať. Pavol mu povedal, že sa na neho hnevá, pretože na to nemá čas, musí sa doma stále len učiť, aby nedostal zlé známky. Mojráček sa zveril so všetkým svojej mamičke, ktorej bolo Pavla veľmi ľúto. Pripravila im sušienky a poslala ich hrať sa do Mojráčkovej izby. Mojráčkova mamička zavolala Pavlovým rodičom, aby sa o neho nebáli, že je u nich. Vysvetlila im všetko, čo jej Mojráček povedal. Dokonca aj to, že sa Pavol bojí ísť domov a že 1- určite nie je zlá známka. Pavloví rodičia sa ospravedlnili a priznali, že sú niekedy príliš prísni a že sa doma o všetkom spolu porozprávajú. Tento príbeh je silným svedectvom toho, ako vysoké a nereálne očakávania môžu zatieniť radosť z úspechu a spôsobiť deťom obrovský emocionálny stres.
Rozpoznávanie duševných problémov u detí a kedy vyhľadať pomoc
Prvé príznaky duševných problémov u detí rodičia neraz bagatelizujú, čo je veľmi nebezpečné. Samozrejme, netreba sa hneď strachovať, ale dôležité je vedieť, kedy spozornieť, v akých situáciách a kde hľadať pomoc. Problém zvyčajne nastáva vtedy, keď zmena - určitý „nový“ stav, ktorý sa u dieťaťa predtým nevyskytoval, pretrváva dlhšie obdobie.
Medzi signály, na ktoré by si rodičia mali dávať pozor, patria:
- Častý plač bez jasného dôvodu
- Neustály smútok a strata záujmu o aktivity, ktoré predtým dieťa bavili
- Izolácia od kamarátov a blízkych
- Problémy so spánkom a stravovaním
- Úzkosti a strachy, ktoré narúšajú každodennú činnosť
- Posadnutosť ideálnym telom a mierami, neustále myšlienky na hmotnosť a možnosti jej úbytku
- Riskantné správanie vrátane sebapoškodzovania
- Výrazné výkyvy nálady, myslenia, telesnej a psychickej aktivity a správania
Ak si všimnete na svojom dieťati zmeny správania a máte podozrenie, že trpí duševnou poruchou, nepanikárte. Vyhľadajte odbornú pomoc u detského psychiatra alebo psychológa. Psychoterapia je najdôležitejšou súčasťou liečby psychických porúch u detí, a ak vyhľadáte terapeuta včas, je možné zabrániť rozvoju ochorenia.
Prevencia a podpora zdravého vývoja dieťaťa
Prevencia je kľúčová pre zdravý vývoj dieťaťa a minimalizovanie negatívnych dopadov prehnaných nárokov.
Rodičia by mali:
- Mať realistické očakávania voči svojim deťom a rešpektovať ich individuálne schopnosti a záujmy. Každé dieťa je jedinečné. Je stratené v zemepise? Nevadí, určite má talent na niečo iné. Jediným cieľom úspešného školského roka by sa nemalo stať vysvedčenie, na ktorom sú „čisté“ jednotky.
- Podporovať dieťa v jeho záujmoch a aktivitách, ale nenútiť ho do niečoho, čo ho nebaví. Pozorne sledujte svoje dieťa a podporte ho v jeho prirodzenom talente. Svet nepotrebuje len právnikov a doktorov. Potrebujeme aj remeselníkov, smetiarov, kozmetičky či kaderníkov.
- Vytvárať pre dieťa bezpečné a podporujúce prostredie, kde sa môže slobodne vyjadrovať a cítiť sa akceptované.
- Učiť dieťa zvládať neúspechy a prekonávať prekážky. Zlyhanie nepredstavuje vždy len katastrofu. Niekedy môže dieťa veľmi posilniť. Dôležité je, aby ste nechali deti samy plniť úlohy, ktoré sú psychicky a fyzicky schopné vyriešiť. Učte dieťa, že robiť chyby je prirodzené.
- Venovať dieťaťu dostatok času a pozornosti a prejavovať mu lásku a podporu. Dieťa rovnako ako dospelý potrebuje uznanie a to, aby ho mali rodičia radi takého, aké je. Doprajte dieťaťu chvíľu oddychu, priestor pre jeho záujmy, kamarátov.
- Komunikovať s dieťaťom na rovinu a byť mu oporou v ťažkých chvíľach. Ak chcete lepšie porozumieť svojmu dieťaťu, stavte na úprimnosť. Spomeňte si na vlastné školské časy a porozprávajte mu svoje skúsenosti. Nebojte sa otvorene pred dieťaťom hovoriť nielen o vašich úspechoch, ale aj zlyhaniach. Dieťa tak bude mať pocit, že ste k nemu predsa len bližšie. Nepodkope to vašu autoritu. Práve naopak. Upevní to váš vzťah.
- Hľadať príčinu, prečo dieťa dobre neuspelo a nedávať mu hneď všetko za vinu a trestať ho.
- Nenútiť dieťa, aby sa hlásilo, keď sa nehlási nikto iný.
- Vybrať pre dieťa takú školu a triedu, kde by svoje znalosti a schopnosti mohlo uplatniť a cítilo sa dobre.
- Nezabudnite na to, že pochvala je účinnejšia ako krik. Motivujte ho k lepšiemu výkonu, ale tak, aby to bolo pre neho prijateľné. „Uč sa! Budeš sa mať lepšie!“ Túto vetu sme v detstve počúvali takmer všetci. Dnes sme sami rodičia. Možno trošku zúfalí z toho, že dieťaťu akosi nechcú vedomosti samé naskákať do hlavy.
- Nepremietajte do dieťaťa svoje sny, nechajte mu prirodzený priestor na rast vlastnej osobnosti.
- Neporovnávajte svoje dieťa s ostatnými. Ak dieťa začnete porovnávať s ostatnými a budete mu dávať za vzor šikovnejších spolužiakov, zbytočne podkopete jeho sebadôveru.
Význam vzťahovej väzby a dôsledky rodinných konfliktov
Prameňom pre pochopenie identity je rodina. Výskum pripútania sa datuje od roku 1948 a je spojený s menom Bowlbyho, ktorý definuje pripútanie ako trvalé emočné puto, charakterizované potrebou vyhľadávať a udržovať blízkosť s určitou osobou, a to najmä v podmienkach stresu. M. Ainsworthová definuje pripútanie ako väzbu, puto alebo pretrvávajúci vzťah medzi dieťaťom a osobou, ktorá sa oň stará. Pripútanie prebieha podľa M. Ainsworthovej v štyroch fázach: fáza bez rozlišovania osôb (0. až 3. mesiac), fáza zárodkov citového puta (približne 3. až 4. mesiac), fáza vyhraneného citového pripútania (6. až 9. mesiac) a fáza cielene smerovaného vzťahu a partnerstva (končiaca niekedy okolo 4. roku).
Žiaľ, rodičia si svoje partnerské bolesti a zranenia nedokážu, nevedia, nechcú riešiť s ohľadom na dieťa. A dlhodobá rozvodová právna prax a spoločenské zvyklosti rozvádzajúcich sa v ničivom postoji upevnili. Ak otec nie je prítomný, nemôže prísť k prenosu identifikácie z matky na otca, syn ostáva uväznený v identifikácii s matkou. Otec je dôležitý už od začiatku: ak chýbal, prejavia sa nedostatky v oblasti kognitívnej, sociálnej, morálnej, sexuálnej, pričom chlapci, ktorí prišli o otca v prvých dvoch rokoch života, sú viacej hendikepovaní, ako tí, ktorí o neho prišli neskôr.
Konflikt lojality a syndróm zavrhnutého rodiča
Pre správne určenie priorít pri rozchode a úprave práv k dieťaťu na súde je dôležité vedieť nielen to, čo chcete v konaní dosiahnuť, ale poznať aj možné dopady rozchodu a súdneho sporu na vaše dieťa. Týmito sú predovšetkým konflikt lojality a syndróm zavrhnutého rodiča. Ich intenzita je v zásade priamo úmerná intenzite sporov rodičov.
Kontrolovaný rozchod / rozvod je pojem, ktorý som začal v mojej praxi advokáta používať v súvislosti s poručenskou agendou na súde a prístupom k nej. Preto kontrolovaný, lebo nenecháte o svojom dieťati rozhodovať cudzích a rozhodnete vy, a to tak, že uzavriete rodičovskú dohodu, ktorou upravíte rodičovské práva a povinnosti na čas po rozchode / rozvode. Kým pri kontrolovanom rozchode je dopad spravidla minimálny.
Divoký rozchod / rozvod je opak kontrolovaného rozchodu. Divoký preto, lebo nikto, ani vy, ani druhý rodič, ani žiaden právnik či sudca vopred nevie, aký bude výsledok v podobe dopadu nekontrolovaných sporov rodičov na zdravý vývin dieťaťa. Pri divokom rozchode je dopad vždy maximálny.
Konflikt lojality je forma psychického utrpenia dieťaťa prameniaceho z nútenia dieťaťa k neprirodzenej voľbe medzi matkou a otcom. Neprirodzená bude preto, lebo odporuje prírode, ktorá zariadila, že dieťa má dvoch rodičov a nie jedného. Príčiny tejto neprirodzenej voľby môžu byť dve: priame alebo nepriame ovplyvňovanie dieťaťa.
- Nepriame ovplyvňovanie resp. neúmyselné ovplyvňovanie dieťaťa je spojené s rozchodom takmer vždy a nedá sa mu úplne vyhnúť, pretože nejde o úmyselné ovplyvňovanie. Dieťa vníma trápenie rodiča súvisiace s rozpadom vzťahu a jeho emócie voči druhému rodičovi a hľadá vinníka, ktorým bude buď rodič, alebo samotné dieťa. Dieťa rovnako vníma širšie rodinné prostredie a prejavy ostatných členov rodiny voči druhému rodičovi a jeho rodine. V neposlednom rade dieťa vníma v rovnakej optike neprirodzenej nútenej voľby aj úkony súdu smerujúce k zisteniu jeho názoru, úkony kolízneho opatrovníka, psychológa, mediátora, či znalca, ktorých aktivity sú tradične spojené so súdnym procesom, najmä ak ide o divoký rozchod.
- Priame ovplyvňovanie, t.j. úmyselné ovplyvňovanie znamená, že rodič príp. širšia rodina dieťa vychovávajú v tom, že druhý rodič je zlý a treba sa ho báť, príp. sa ho zbaviť. V tom lepšom prípade pôjde o sugesciu, napr. o poznámky typu „Nemusíš ísť k nemu, keď nechceš“ alebo „Ja viem, že nechceš ísť, ale musíš“, „musíš vydržať, veď sa čoskoro vrátiš“.
Prejavy konfliktu lojality sú tiež neprirodzené ako samotná nútená voľba. V bežnom živote pôjde najmä o zmeny v správaní dieťaťa, ako voči rodičom, tak aj voči ostatnej spoločnosti. Pokiaľ ide o prejavy voči rodičom, tu za zmienku stojí ten najčastejší prejav spojený s preberaním dieťaťa, ktorý je súčasne pravidelne zdrojom rodičovského konfliktu na súde. Dieťa nechce od rodiča odísť k druhému rodičovi, hoci vie, že musí, plače, deklaruje, že chce byť viac s rodičom, od ktorého odchádza, nechce ísť k druhému. Rodič toto správanie spravidla zle vyhodnotí, ako dôkaz neschopnosti druhého rodiča sa o dieťa starať, alebo ako dôkaz, že dieťa chce byť viac s ním ako s druhým rodičom. A konflikt je na svete. Výsledkom sú potom tradičné spory pri odovzdávaní dieťaťa, keď rodič odmietne dieťa dať druhému, pretože „dieťa nechce“.
Je pritom jednoduché posúdiť, či ide o prejav konfliktu lojality alebo o skutočné volanie dieťaťa o pomoc. Prvým znakom, že ide o konflikt lojality, je, že prejavy sa javia prehnané okolnostiam. Dieťa ani za svet nechce ísť k druhému rodičovi, prosí, plače, hádže sa aj o zem. Ale keď sa dieťaťa spýtate, čo sa deje, tak vám nedá odpoveď primeranú jeho prejavom. „Nechcem“, „chcem byť s tebou viac“, druhý rodič je „zlý“ a pod. Bežne sa stáva, že dieťa sa takto správa u oboch rodičov, ako pri preberaní, tak pri odovzdávaní. Druhým znakom, že ide o konflikt lojality, je, že tieto prejavy spravidla odznejú za pár hodín a v horšom prípade dní. Dieťa je ako „vymenené“ nejakú dobu a potom sa „vráti do normálu“. Toto je konflikt lojality v praxi v jeho najtradičnejšej forme. Spoločným znakom konfliktu lojality býva aj „klamanie“ rodiča dieťaťom, resp. prezentovanie jednej reality jednému a druhej reality druhému rodičovi. Keď je dieťa u jedného rodiča, rozpráva to, čo chce počuť tento rodič, a naopak u druhého. Nejde o klamanie v pravom slova zmysle, skôr o komfortnú cestu pre dieťa, ako sa vyrovnať s protichodnými prejavmi rodičov.
Pokiaľ ide o prejavy voči ostatnej spoločnosti, tieto sú príznačné napríklad v kolektíve detí, kde sa dieťa začne správať agresívne, alebo naopak sa uzatvára do seba. Prejavy voči súdu, kolíznemu opatrovníkovi či psychológovi sú zase spojené spravidla s ambivalentným prejavom. Ambivalencia v skratke znamená dvojakosť, nesúlad, protirečenie medzi niekoľkými súčasne prežívanými emočnými stavmi. Častým príkladom je neutrálne vyjadrenie dieťaťa pred súdom ako napr.: „chcem byť viac s otcom, ale nie menej s mamou“. Dieťa zaujme neutrálny obranný postoj voči nútenej voľbe. Nechce ublížiť ani jednému z rodičov. Prípadne môže byť prejav jednostranný, až zaujatý: „nenávidím otca, nikdy sa o mňa nestaral ani sa so mnou nikdy nehral“.
Dôsledky konfliktu lojality závisia najmä od intenzity sporu rodičov a tiež od dĺžky trvania tohto stavu. Čím vyššia intenzita sporu, tým horšie. Čím viac sa rodičia nenávidia, tým viac dieťa je nútené k voľbe medzi nimi a tým horšie budú aj dôsledky. Kým pri nižšej intenzite sporu dieťa volí skôr neutrálny, obranný postoj, tak pri vysokej intenzite skôr postoj útočný, kedy dieťa spravidla volí nekriticky jedného rodiča ako „dobrého“ a druhého rodiča ako „zlého“. V najhorších prípadoch pôjde o absolútny výber, kedy jednému rodičovi dieťa priradí len dobré vlastnosti a teda aj city a druhému rodičovi priradí výlučne zlé vlastnosti a aj city. Dĺžka trvania tlaku na dieťa, t.j. nútenia k neprirodzenej voľbe je druhým významným prvkom, od ktorého závisia aj dôsledky konfliktu lojality. Čím dlhšie, tým horšie. Je rozdiel, ak je dieťa vystavené konfliktu lojality po krátky ohraničený čas, napr. niekoľkých týždňov, a je rozdiel, keď tento stav trvá niekoľko mesiacov či v extrémnom prípade rokov, pretože v tomto prípade už pôjde o chronický stav.
Dôsledky konfliktu lojality sú rôzne začínajúc od bežného stresu, či tenzie, prechádzajúc až do rôznych úzkostných a depresívnych porúch. Príznačným dôsledkom je hyperaktivita, ktorá môže byť až tak výrazná, že sa bude javiť ako ADHD. V horších prípadoch sa môžu pridružiť aj fyzické prejavy, napr. pomočovanie, zadržiavanie stolice, zajakávanie, tiky, sebapoškodzovanie. Dôsledky môžu byť krátkodobé a v horšom prípade aj dlhodobé, či trvalé. Aj pri konflikte lojality bez výnimky platí, že dieťa kopíruje správanie rodičov.
Syndróm zavrhnutého rodiča je psychická porucha osobnosti dieťaťa, ktorá spočíva v utrpení dieťaťa spojenom s absolútnou nenávisťou voči jednému z rodičov. Tento syndróm je vlastne nechcené dieťa konfliktu lojality, pretože tento konflikt syndrómu takmer vždy predchádza. Príčiny syndrómu spočívajú, takmer výhradne, v priamom úmyselnom ovplyvňovaní, resp. manipulácii dieťaťa rodičom prípadne inou osobou, na ktorú je dieťa naviazané. Len výnimočne môže tento syndróm vzniknúť pri nepriamom neúmyselnom ovplyvňovaní, alebo na inom základe. Medzi charakteristické prejavy patria: nenávistná kampaň za degradáciu rodiča, absurdné zdôvodňovanie tejto nenávisti, neprítomnosť ambivalencie (čiernobiele hodnotenie rodičov), reflexívna podpora programujúceho rodiča, neprítomnosť pocitu viny a vypožičané scenáre (papagájovanie).
Dôsledky syndrómu zavrhnutého rodiča sú vždy fatálne pre zdravý vývin dieťaťa. V takej alebo onakej forme dieťa bude vždy výrazne psychicky postihnuté. Hoci na prvý pohľad sa môže syndróm jednému z rodičov javiť ako ideál, ktorým sa zbaví druhého rodiča, pôjde len o krátkodobý efekt, pretože v konečnom dôsledku bude, tak či onak, výsledkom zdravotne postihnuté dieťa. Syndróm zavrhnutého rodiča je psychickou poruchou v pravom zmysle slova, ide o diagnózu resp. viac vzájomne nadväzujúcich diagnóz v zmysle medzinárodnej klasifikácie chorôb MKCH-10. Pôjde o diagnózy v spektre F.90 až F.98, t.j. poruchy správania a emočné poruchy so zvyčajným začiatkom v detstve a počas dospievania. Aby vás nemýlil príliš všeobecný názov týchto diagnóz, ktorý neznie tak hrozivo, uvedieme konkrétne dôsledky, ktoré tieto diagnózy v sebe zahŕňajú: opozičné, vzdorovité a rozvratnícke správanie až na hranie asociálnych prejavov, agresivita voči okoliu hraničiaca s týraním iných, záškoláctvo, depresie, neurózy, afektívne poruchy, poruchy spánku hraničiace s nočnými morami, obsesie, fóbie, sexuálne deviácie, citové ochladenie k iným až na úrovni bezcitnosti. Sprievodnými fyzickými prejavmi, budú v tom „lepšom“ prípade pomočovanie, zadržiavanie stolice, zajakávanie, tiky, obsesná masturbácia. V tom horšom prípade sebapoškodzovanie hraničiace so samovražednými sklonmi. Takmer vždy tieto diagnózy v dospelosti vedú priamo k psychickým chorobám. Krutý omyl rodiča manipulátora, ktorý sa rozhodne dieťa proti druhému rodičovi manipulovať, spočíva najmä v podcenení dôsledkov, ktorými sú uvedené psychické poruchy a choroby dieťaťa. Okrem toho, takto postihnuté dieťa často býva nezvládnuteľné aj samotným manipulátorom. Dieťa od rodiča manipulátora prísne vyžaduje nekritické akceptovanie akýchkoľvek jeho prehreškov, či prekročenia medzí správania dieťaťom. Dôvod je veľmi jednoduchý: na to, aby rodič dieťa úspešne manipuloval, musí výrazne povoliť pri výchove a určovaní hraníc správania dieťaťa.
V ideálnom prípade vám budem asistovať pri kontrolovanom rozchode / rozvode, ktorý je vždy cieľom, pretože je najlepším riešením pre dieťa, kedy dieťa je len minimálne vystavené konfliktu lojality bez vzniku syndrómu zavrhnutého rodiča.
Skvelí rodičia nie sú dokonalí: Tipy pre zdravú motiváciu
Skvelí rodičia robia iba nevyhnutné množstvo. Netreba robiť všetko, čo sa dá. Rodič maximalista a perfekcionista je potom najčastejšie aj unavený a frustrovaný rodič. Teda otrasný rodič. Skvelí rodičia nie sú ani zďaleka dokonalí rodičia.
Miesto toho, aby sme sa venovali deťom, sa často venujeme tomu, či to robíme správne. Miesto toho, aby sme sa venovali tomu, či vychovávame správne, sa venujeme tomu, či sme v tom takí dobrí ako ostatní. Deti nie sú klienti a rodičia nie sú dodávatelia. Keď sa skĺbi perfekcionizmus, súťaživosť a snaha sa predviesť mimo svojej rodiny, tak sa z rodičovstva naozaj môže stať veľmi stresujúce podnikanie.
Prvou dôležitou vecou je zmeniť nastavenie voči očakávaniam na nás, na rodičov - očakávania okolia sú dobré. Nie sú hrozbou. Vlastne sú iba normálne. Žijeme v skupinách a skupiny sa riadia a kontrolujú vzájomne svojimi očakávaniami. Očakávania pomáhajú nastavovať, čo je žiadúce a čo nie. Očakávania druhých nás stresujú, lebo kladú na nás nároky. Ale očakávania sú v princípe dobrá vec.
Je úžasné, keď rodičia venujú výchove svojich detí dostatok času a svojej energie. Je to prirodzené a väčšinou aj veľmi potrebné. No deťom však je potrebné aj dopriať, aby sa ocitli aj v zložitejších situáciách, ktoré si riešia samy. Zasiahnuť by ste mali len vtedy, keď je to už naozaj nutné. Zlyhanie nepredstavuje vždy len katastrofu. Niekedy môže dieťa veľmi posilniť.
Tipy pre rodičov, ako pristupovať k výchove bez prehnaných nárokov:
- Stanovte dieťaťu primerané ciele, posilňujte jeho sebavedomie.
- Oceňujte nielen výsledky, ale aj samotnú snahu dieťaťa.
- Učte dieťa, že robiť chyby je prirodzené.
- Doprajte dieťaťu chvíľu oddychu, priestor pre jeho záujmy, kamarátov.
- Nepremietajte do dieťaťa svoje sny, nechajte mu prirodzený priestor na rast vlastnej osobnosti.
- Stojte si za svojím slovom. Naučte sa stáť za svojim slovom a nepoľavujte. Deti budú vedieť, že sa s vami nemôžu zahrávať a keď vás nebudú poslúchať, nič nedosiahnu. Taktiež sa nesmiete vy podriaďovať deťom. Je fajn urobiť im radosť tým, že pre nich toho veľa robíte. No nesmiete sa stať ich otrokmi. V tom prípade vaša autorita úplne padá a vo výchove toho veľa nedosiahnete.
Zvládanie obdobia vzdoru u dieťaťa
Do prvej „puberty“ sa dieťa dostáva približne vo veku 1,5 - 4 roky. Z dovtedy malého zlatíčka sa stáva premenlivá búrka citov a nikdy neviete, čo ho nazlostí najbližšie. Aj keď nadobudnete pocit, že dieťa iba skúša vaše hranice, podľa psychológov ide o prirodzenú vývojovú fázu. Dieťa si viac začína uvedomovať svoju osobnosť, zároveň však jeho nervová sústava nie je dostatočne zrelá na to, aby si vedelo so silnými emóciami poradiť. V tomto období je obzvlášť dôležité mať pevné, ale láskavé hranice a pomáhať dieťaťu spracovávať jeho emócie bez toho, aby sme na neho kládli prehnané nároky na emočnú reguláciu, ktorú ešte nemôže ovládať.
tags: #prehnane #naroky #na #dieta