Potrat, či už spontánny alebo umelý, je hlboko osobná a často traumatická skúsenosť, ktorá zanecháva trvalé stopy v živote mnohých žien. Táto téma, obklopená mlčaním a stigmatizáciou, si zaslúži otvorenú a empatickú diskusiu. Príbehy žien, ktoré prešli potratom, odhaľujú komplexnosť emócií, fyzických a psychických následkov, ako aj rôzne spôsoby, akými sa s touto stratou vyrovnávajú. Je dôležité pochopiť, že prežívanie je vždy individuálne a neexistuje jeden univerzálny spôsob, ako sa vyrovnať s takouto náročnou situáciou.
Kedy ženy hľadajú pomoc a aké výzvy stoja pred rozhodnutím o potrate
V Poradni Alexis sa venujú ženám, ktoré zvažujú potrat, aj ženám, ktoré majú skúsenosť s potratom, spontánnym alebo umelým. Väčšinou sa ozývajú ženy, ktoré sa rozhodujú pre potrat alebo by si dieťa vyslovene chceli nechať, no majú pocit, že na to nemajú podmienky. Napríklad pre nedostatok peňazí alebo pre odmietnutie zo strany partnera. Vtedy hľadajú pomoc, aby nemuseli ísť na interrupciu. Ozývajú sa aj ženy po potrate, spontánnom aj umelom. Niekedy je nevýhodou to, že nevieme, čo presne sa v takejto žene deje. Hľadajú radu, napríklad aké financie môžu dostať od štátu alebo sa pýtajú na adopciu, lebo už sa rozhodli, že dieťa si nenechajú.
Okrem toho sa na Poradňu Alexis obracajú aj dievčatá vo veku 16, 17 rokov, ktoré sú neplánovane tehotné. Tieto dievčatá si bábätko často chcú nechať, ale niektoré sa aj pýtajú na interrupciu a na to, či sa bude dať zatajiť pred rodičmi. Reakcie rodičov a toho, či dokončia školu, sa boja najviac. Niekedy sa stane, že sa žena ozve s tým, aby jej poradili, kam má ísť na interrupciu. Na takéto ženy môžu v poradni ešte vplývať. Nemôžu ich presviedčať, ale poskytnúť im informácie a argumenty.
Ukazuje sa, že takýmto ženám najviac pomôže povzbudenie, že to zvládnu. Samozrejme, potom sú aj konkrétne rady, napríklad, že existuje možnosť individuálneho študijného plánu, a teda že škola sa dá dokončiť. Ďalej sa ženám ozrejmuje, že otec dieťaťa je povinný naň prispievať aj v prípade, že nechce, aby sa narodilo, a že existujú možnosti núdzového bývania, ak ju rodičia vyhadzujú z domu. Povie sa im tiež, že Poradňa Alexis môže pomôcť materiálnou pomocou od svojich darcov. Objasnia sa aj iné možnosti - adopcia či pestúnska starostlivosť. Poskytnú sa aj iné informácie podľa konkrétnej situácie danej ženy. Keď sa tieto informácie dozvedia, často zvážia, že sa to s dieťaťom predsa len bude dať zvládnuť. Tieto ženy dostávajú zo svojho okolia veľmi rozličné rady. Keď sa ozvú na špecializované miesta, dostanú aj odbornejšie informácie. Teda niekedy ich stačí iba trochu poštuchnúť správnym smerom.
Nedostatočná podpora zo strany štátu a zlyhania informovaného súhlasu
Hoci povzbudenie a rady hrajú kľúčovú úlohu, rovnako dôležitá je aj infraštruktúra pomoci zo strany štátu. Zo strany štátu by mala byť táto pomoc určite lepšia. Príspevky na dieťa sú malé, veľa nezmôžu, a núdzové bývanie pre takéto ženy je u nás tiež problémové. Zariadení je málo, takže sú často plné. Pomoc je teda nedostatočná. Navyše, pojem osamelá tehotná žena ako kategória nedávno vypadol aj zo zákona o sociálnej pomoci. Tehotné ženy ako skupina sú tak zaznávané, lebo väčšina krízových centier sa sústredí na týrané ženy. Tieto zariadenia ich možno prijmú, ale musia ich napasovať do nejakej inej kategórie, čo sťažuje cielenejšiu pomoc.
V roku 2009 bol zavedený informovaný súhlas pred potratom, ktorý zaväzuje gynekológov informovať ženu o dopadoch potratu na ňu aj na plod. Z pohľadu praxe to bol na papieri krok vpred, ale skúsenosti naznačujú, že to funguje len v minimálnej miere. Žena len rýchlo podpíše nejaký papier, bez toho, aby ju lekár podrobnejšie informoval. Dokonca jedna žena povedala, že ak by vedela veci, ktoré sa dozvedela v poradni, bola by sa rozhodla inak. Pritom šlo práve o informácie, ktoré mala dostať od lekára - o iných možnostiach riešenia neplánovaného tehotenstva, o aktuálnom vývinovom štádiu dieťaťa a rizikách, ktoré môže priniesť zákrok, a tiež o inštitúciách, ktoré sú ochotné jej v tejto situácii pomôcť.
Klientky samy hovoria, že neboli dostatočne informované. Jeden gynekológ na otázku, prečo neposkytuje podrobnejšie informácie, odpovedal, že ak by to mal vždy takto robiť, musel by si otvoriť ďalšie ordinačné hodiny, aby to stíhal. Nejeden lekár to teda vybaví ako pársekundovú záležitosť, lebo ak by mal žene štvrťhodinu vysvetľovať, ako vyzerá bábätko a aké má možnosti, nestojí mu to za to, pokiaľ nemá on sám silnejšiu morálnu motiváciu.
Čo robiť, keď pacient s demenciou už nevie udeliť informovaný súhlas?
Prežívanie straty: Rozdiely medzi spontánnym a umelým potratom
Prípadov žien po potrate je v poradni menej. Z nich sa viac ozývajú ženy po spontánnom potrate, a trochu menej ženy po umelom potrate. Špeciálnou kategóriou v tejto druhej skupine sú ženy po umelom, ale pôvodne nechcenom potrate, lebo dali napríklad na rady lekárov, že bábätko je vážne poškodené a je lepšie usmrtiť ho.
Existujú asi dva zásadné rozdiely v tom, ako znášajú potrat ženy po spontánnom a po umelom potrate. Žena po umelom potrate cíti väčšie výčitky. Aj žena, ktorá je po spontánnom potrate, rieši, či urobila niečo zle, či zanedbala stravu, alebo sa nejako inak rizikovo správala. Pomáha jej však vedomie, že nemala zlý úmysel, a často jej pomáha aj postoj okolia, u príbuzných nachádza väčšinou oporu, i keď ani to nie je pravidlo.
Naopak, ženy po umelom potrate, ktoré sa ním trápia, sa dostávajú do izolácie. Hovoria si, že asi sú jediné, kto to takto prežíva, veď žiadny popotratový syndróm neexistuje, ako píšu médiá. Boja sa odsúdenia, niekedy je poradca prvý alebo druhý človek, komu o potrate povedia. Na jednej strane im konzervatívni ľudia niekedy povedia, veď si si to zaslúžila, tak teraz trp. Zástancovia pro-choice ich zas nechápu: urobila si dobré rozhodnutie, tak prečo sa trápiš? Tretia skupina sú neutrálni ľudia, ani jej čin neschvaľujú, ani neodsudzujú. Oni však nerozumejú, prečo by sa mala trápiť, keď predtým zákrok chcela. Takejto žene po umelom potrate len málokto rozumie, prečo má výčitky. A izolácia a samota trápenie ešte zosilnia.
To, čím trpia tieto ženy po umelom potrate, je individuálne. Pojem popotratový syndróm sa používa skôr všeobecnejšie, či je to už vyslovene klinická porucha alebo tam zahrnieme akékoľvek negatívne pocity po zákroku. Nepochybne, veľa žien sa s potratom vyrovná ľahko a už sa k nemu nevracajú. Iné to však neuzavrú takto ľahko a to, čo prežívajú, môže mať rôznu intenzitu aj prejavy. Napríklad strata úcty k sebe samej, depresie, problémy v sexuálnom živote, úzkostlivá snaha opäť otehotnieť, spánkové poruchy a mnohé ďalšie. Niekedy sa nevedia zbaviť myšlienok na potrat - každá drobnosť im ho ešte dlho pripomína.
Sú aj ženy, ktoré to aj niekoľko rokov dusia v sebe a až potom vyhľadajú odborníkov. Niektoré dokonca vyhľadali Alexis, lebo odborník, ku ktorému chodili dovtedy, sa touto témou odmietol zaoberať. Povedali im, že to už bolo dávno, je to len taká banalita, majú si to jednoducho odpustiť a podobne. Lenže ony sa s tým stále trápili.
Faktory ovplyvňujúce psychické prežívanie po potrate
Zdá sa, že najvýznamnejšou premennou v tom, aký typ ženy sa najviac trápi po umelom potrate, je jej vzťah k nenarodenému dieťaťu - či je to pre ňu len zhluk buniek alebo ľudská bytosť. Tie ženy, ktoré to od začiatku berú tak, že čakajú dieťa, to potom prežívajú ťažšie. Podľa zahraničných štatistík okolo dvoch tretín žien udáva, že boli nejakým spôsobom dotlačené k zákroku. Takže vedia, že čakajú dieťa, aj sa na začiatku potešia, no potom zistia, že by s ním ostali samy a boja sa, že to nezvládnu. V poradni sú tiež svedectvá, že partner ženu k potratu nútil. Napríklad mali dve deti, ona chcela aj tretie a hrozil jej, že ju opustí. S tým súvisí ďalšia vec, ktorú si v poradni všímajú. Ženy, ktoré idú na zákrok, väčšinou nie sú priebojné povahy. Nie sú v sebe vysporiadané s tým, že by šli na zákrok, no podľahnú tlaku okolia. Nemusí to byť hneď fyzické násilie, ale dajú napríklad na nejaké reči, niekto ich zmanipuluje alebo spochybní ich schopnosti. Preto potom idú na zákrok.
Mnoho žien zdôrazňuje, že rozhodnutie podstúpiť interrupciu je mimoriadne ťažké a nie je brané na ľahkú váhu. „Asi to nie je baba, ktorá má potrat ako antikoncepciu a toto rozhodnutie neurobila ľahko.“ Pre niektoré je to otázka prežitia alebo minimalizácie väčšieho zla. „Nechcela by som byť teraz v jej koži! Teraz ani po celý zvyšok jej života! ☹“
Pokiaľ má mladá zdravá žena s niekým nechránený sex, je pomerne očakávateľné, že otehotnie, to sú základy biológie. Z tých dvoch buniek môže vzniknúť tvoja najväčšia láska, ale ak od začiatku vieš, že to dieťa nebude plod čistej lásky, lebo to bol obyčajný sex s niekým, koho teraz nenávidíš a považuješ ho za hlupáka, tak to tiež môže byť len spomienka na to, ako si si zničila život. Každý má na to svoj názor. Je to rozhodnutie jednotlivej osoby, nikto iný nemá absolútne žiadne právo do toho povedať ani pol slova. „Áno, je to nespravodlivé, že niektorým sa nedarí a niektoré idú na interrupciu. Nie je však vôbec v našej kompetencii to hodnotiť.“
Jedna z žien vyjadrila silný názor: „Rada by som vedela, či všetci zarytí odporcovia antikoncepcie a interrupcií boli vôbec niekedy v detskom domove, prípadne v diagnostickom ústave, prípadne si niekedy zažili peklo dysfunkčnej rodiny. Pretože nie všetky príbehy nechcených detí sa objavia na verejnosti, so šťastným koncom.“
Hoci sa často hovorí o vplyve kresťanského prostredia, kde sa hodnota nenarodeného života cení viac, a tým pádom môže byť väčšia aj trauma, nemožno jednoznačne určiť, že veriaca žena bude trpieť a neveriaca nie. Viera nie je tým najdôležitejším faktorom, prečo žena považuje nenarodené dieťa za dieťa. Ale určite k tomu prispieva, a určite pôsobí negatívne, keď sa žena obáva Božieho trestu. To, že počatý život je už ľudská bytosť, je vedecký fakt, o ktorom sa učia deti v škole. Aj úplne neveriace ženy predsa často berú svoje dieťa ako človeka už od počatia a o potrate sa potom rozhodujú ťažko. Trauma tiež súvisí s tým, v akom štádiu tehotenstva bolo tehotenstvo ukončené. Podľa zahraničných štúdií, napríklad z USA, kde sú rozšírenejšie potraty aj v neskoršom štádiu, platí, že čím neskôr sa potrat uskutoční, čím je teda dieťa väčšie a čím viac ho už matka cíti, tým horšie to potom znáša žena.
Kontroverzia okolo „Popotratového syndrómu“ a výskum jeho prejavov
„Popotratový syndróm“ nie je podľa medicínskej klasifikácie choroba. Mnohí preto dôvodia, že pro-liferi si tento pojem vymysleli. Avšak, reálna skúsenosť odborníkov na duševné zdravie, ktorí s týmito ženami pracujú, je taká, že takto trpiace ženy existujú a je ich veľa. Je zvláštne, že niekto je vôbec schopný popierať, že takto trpiace ženy existujú. Otázne je len, ako odhadnúť mieru, koľko ich je.
Denník N pred časom vyzdvihol štúdiu z Kalifornskej univerzity, podľa ktorej asi 95 percent žien po potrate pokladalo zákrok za správne rozhodnutie a netrápi ich. Zuzana Straková z Poradne Alexis k tomuto článku a spomínanej štúdii uviedla viacero výhrad. V článku boli vety ako: „Po určitej dobe sa ženy s potratom dokázali vyrovnať, takže ich už po emocionálnej stránke toľko netrápil.“ Alebo „Postupne u nich došlo k nárastu sebaúcty a životnej spokojnosti a poklesu symptómov spojených s úzkosťou či s depresiou.“ Z toho vyplýva, že na začiatku sa ženy trápili, ibaže sa to postupne lepšilo. Vôbec sa v spomínanej štúdii neriešilo, prečo sa to lepšilo, či nevyhľadali terapeutické programy, ktoré sa zameriavajú na popotratový syndróm alebo či nešli k psychiatrovi. Tá štúdia práveže dokázala, že na začiatku ženy trpeli.
Ďalší problém tejto štúdie bol s výberom vzorky. Z oslovených žien ani nie 40 percent súhlasilo, že do výskumu pôjdu. Už na začiatku je to teda skreslené, lebo skôr sa prihlásia tie ženy, ktoré nemajú problém hovoriť o tom, čo prežili. Skôr to odmietnu ženy, ktoré sa v tom nechcú hrabať. Druhá vec je, že aj počas výskumu asi tretina žien z neho odstúpila, napriek tomu, že boli finančne motivované vypĺňať každý polrok dotazníky. Takže tie ženy, ktoré im zostali na konci, boli práve tie, ktoré sú takpovediac psychicky najzdravšie. Vyvodzovať z nich závery pre celú populáciu teda nie je objektívne. Tento výskum nič definitívne nedokázal, tak ako ktorýkoľvek iný pred ním. A práve také štúdie a články môžu u žien prehĺbiť pocit izolácie. Povedia si, že keď sa po potrate trápia, sú so svojimi pocitmi celkom mimo.
Samozrejme, nastavenie výskumníkov, či sú z pro-life alebo pro-choice tábora, môže ovplyvniť výsledky, vedome aj nevedome. Nie je náhoda, že výskumníkom, ktorí verejne zastávajú právo na „slobodu voľby“, vychádzajú vždy nízke čísla a z pro-life prostredia zas naopak. Keďže psychológia nie je exaktná veda, viete si dopredu nastaviť parametre výskumu tak, že vám vyjdú výsledky, ktoré chcete, tým, akú vzorku si vyberiete, akú metodiku. Netvrdí sa, že sa to takto deje vždy a naschvál, ale je potrebné byť veľmi opatrný pri akejkoľvek štúdii, či už je z pro-life alebo pro-choice tábora. Existujú štúdie, ktoré povedia, že takmer nula percent žien trpí, aj keď i pro-choice tábor je schopný uznať nejakých desať percent. Potom sú tí radikálni pro-life výskumníci, ktorí hovoria o 90 percentách trpiacich žien a o tom, že veľká časť z nich má až posttraumatickú poruchu, čo tiež len sotva môže byť pravda. Pravda je niekde medzi týmito pólmi, ale z vlastnej skúsenosti je známe, že takéto ženy existujú a často veľmi trpia.
Keď sa hovorí o popotratovom syndróme, v užšom zmysle je to špecifická forma posttraumatickej stresovej poruchy, ale často sa tento pojem používa širšie - ako akékoľvek negatívne prežívanie žien po potrate. Celkovo sa o týchto ženách málo vie - tým, že téma je tabuizovaná, sú dosť izolované a nehovoria o nej. Často sa stáva, že poradkyňa je jedna z prvých, aj po rokoch, ktorá sa o potrate od dotyčnej ženy dozvie. Na začiatku je v nej pocit viny, presvedčenie, že urobila zlé rozhodnutie, aj keď tvrdí, že najlepšie možné. V ňom majú koreň aj ďalšie prejavy charakteristické pre popotratový syndróm.
Ak je to tak, prečo to nie je medicínsky klasifikované ako syndróm alebo ako porucha? Čo sa týka diagnostických manuálov, sú tam zaradené diagnózy ako posttraumatická stresová porucha, depresia, sexuálne dysfunkcie, poruchy príjmu potravy a ďalšie. Popotratový syndróm sa v ťažších prípadoch prejaví ako niektorá z nich alebo ešte ďalších. Nemusí tam byť ako samostatná škatuľka, lebo logika manuálu je iná. Popotratový syndróm je skôr súbor typických príznakov, ktoré sa vyskytujú po potrate, no samotné môžu patriť pod rôzne diagnózy. Každopádne to, že niečo nie je v manuáli, neznamená, že problém neexistuje. Nie je teda problém, že „popotratový syndróm“ nie je zadefinovaný v klasifikácii chorôb. Je to rovnako ako napríklad s manželskou krízou alebo traumou po znásilnení. Tiež sa ako diagnózy v diagnostických manuáloch nenachádzajú, pričom nik nespochybňuje, že utrpenie či trauma existuje v oboch prípadoch. V manuáloch sú však už konkrétne diagnózy, typické pre tieto životné situácie, ktoré sa tu môžu spustiť. Tým, že je tendencia popierať existenciu takéhoto problému, môžu ženy u nás naraziť na ľahostajnosť lekárov či odborníkov. Je to dosť individuálne. Každopádne, existuje etická zásada každého psychológa, že ak klient považuje niečo za problém, tak psychológ nemá riešiť, či to z jeho pohľadu problém je alebo nie, ale má sa tomu venovať. Avšak, existujú konkrétne svedectvá, že niekedy sa tomu odmietnu venovať, odsúvajú tú tému na okraj, napriek tomu, že žena to chce riešiť. Verí sa však, že takýchto prípadov nie je veľa.
Tichá bolesť spontánneho potratu: Príbehy a medicínske fakty
Spontánny potrat, odborne nazývaný missed abortion, je strata tehotenstva pred 20. týždňom. Pre mnohé ženy je to nečakaný a bolestivý zážitok, ktorý sprevádza pocit straty, smútku a viny. Podľa údajov Birminghamskej univerzity až 15 až 25 percent tehotenstiev končí potratom a 25 až 50 percent žien zažije aspoň jeden spontánny potrat počas svojho reprodukčného života. Znamená to, že ho možno zažila vaša mama, kamarátka, susedka alebo kolegyňa a vy o tom ani netušíte. Zo štatistík Union zdravotnej poisťovne vyplýva, že väčšina potratov nastáva pred 12. týždňom tehotenstva. V roku 2024 bolo na Slovensku hlásených 4 642 spontánnych potratov, 519 umelých prerušení tehotenstva zo zdravotných dôvodov, 460 prípadov mimomaternicového tehotenstva a od roku 2017 sme mali 146 poisteniek s viacnásobnými potratmi.
Každá strata dieťaťa ženu významne ovplyvní po psychickej stránke. „U niektorých žien sa rozvinie úzkostná alebo depresívna porucha, pričom podľa štúdií 10 až 20 percent žien má klinicky významné príznaky depresie po potrate. Môže sa tiež objaviť posttraumatická stresová reakcia (PTSD) - napr. nočné mory, flashbacky, vyhýbanie sa tehotným ženám či nemocniciam. Tieto reakcie sú bežné a zhoršujú sa najmä po neskorších potratoch či opakovaných stratách,“ uvádza revízna lekárka Ingrid Dúbravová. Dodáva, že je však veľmi oslobodzujúce vedieť, že v tom nie ste samy.
Často sa stáva, že keď žena zažije prvú stratu, hoci aj v skorom štádiu tehotenstva, má pocit, že zlyhala a niečo určite urobila zle - napríklad si nemala dať tabletku, keď ju bolela hlava alebo pohár šampanského na oslave, keď ešte nevedela, že je tehotná. Michala Adamec, gynekologička z Gyn-Fiv, objasňuje: „To, aby žena svojim pochybením spôsobila potrat v prvom trimestri, je naozaj veľmi málo pravdepodobné. Aj keď je potrat bolestivá strata, vo väčšine prípadov sa deje z konkrétnej medicínskej príčiny - najčastejšie genetickej. To znamená, že plod nebol geneticky v poriadku a takéto bábätko by, žiaľ, nemalo šancu žiť zdravý a plnohodnotný život. Zriedkavejšie môže byť dôvodom hematologická alebo imunologická príčina, ktorú pri podozrení vždy vyšetrujeme, aby sme sa pokúsili predísť opakovaniu. Pohár vína, liek proti bolesti, či zábava s priateľmi potrat nespôsobia. Takmer vždy ide o medicínsky dôvod, za ktorý žena nemôže.“
Zuzana, 38-ročná žena po čerstvom zamlčanom potrate, opisuje: „Tá, ktorá to nikdy nezažila, si nevie predstaviť, čo skutočne znamená slovo spontánny potrat. Nejde len o to, že stratíte zrazu poklad, v ktorý ste dlho verili a už konečne ste sa skutočne začali tešiť, ale aj o zmeny, ktoré prežíva vaše telo a vaša psychika, keď v krátkom čase niekoľkých týždňov, či mesiacov otehotniete a zrazu, zo dňa na deň tehotnou byť prestanete.“ Gabika, ktorá zažila spontánny potrat na prelome 11. a 12. týždňa, spomína: „V ten deň mi doktorka chladne oznámila, že môjmu dieťatku už nebije srdiečko a nevyvíja sa.“ Katarína, ktorá zažila spontánny potrat v deviatom týždni, hovorí: „Po návrate z nemocnice Katarína často plakávala. Niekde vnútri cítila hlbokú dieru, prázdnu náruč.“
Prežívanie straty je spojené s hlbokým smútkom, vinou, hnevom, úzkosťou, strachom a osamelosťou. Mnoho žien sa cíti izolovaných a nepochopených, pretože o potrate sa v spoločnosti málo hovorí.
Medicínsky postup po spontánnom potrate a opakovanej straty
Keď žena zažije spontánny potrat doma, lekár by mal v prvom rade pristupovať s rešpektom, empatiou a pochopením. Ide o veľmi náročnú situáciu - fyzicky aj psychicky. Po príchode k lekárovi sa vykoná gynekologické vyšetrenie a ultrazvuk, aby sa potvrdilo, že maternica je úplne vyčistená a nehrozí infekcia ani nadmerné krvácanie. Ak sa v maternici nachádzajú zvyšky tehotenského tkaniva, lekár odporučí sledovanie, medikamentózne alebo chirurgické dočistenie (tzv. revíziu), ktorú vždy dôkladne zvážime. Dôležitou súčasťou starostlivosti je aj vyšetrenie Rh faktoru. Ak má žena Rh negatívnu krvnú skupinu a partner Rh pozitívnu, po každom potrate - aj v skorom štádiu tehotenstva - je potrebné podať anti-D imunoglobulín. Tým sa zabráni tvorbe protilátok, ktoré by mohli v budúcich tehotenstvách ohroziť plod.
Po potrate je dôležité dopriať si čas na fyzické aj psychické zotavenie. Menštruácia sa obvykle obnoví do 4 až 6 týždňov. Tehotenstvo je možné plánovať po dvoch až troch menštruačných cykloch, ak bol priebeh bez komplikácií a žena sa cíti pripravená, nie je nutné čakať dlhšie. Ak sa potrat opakuje, odporúča sa doplniť rozšírené vyšetrenia - genetické, hematologické a imunologické - aby sa zistila príčina a mohla sa zvoliť vhodná liečba. Pri opakovaných potratoch je potrebné vyšetriť možné príčiny - genetické, hormonálne, hematologické či imunologické. Na základe výsledkov sa následne stanoví individuálny liečebný a preventívny postup, aby sa zvýšila šanca na úspešné tehotenstvo.
Ženu po potrate je veľmi dôležité podporiť aj po psychickej stránke. Po takejto strate je prirodzené vyhľadať človeka, ktorý jej pomôže po duševnej stránke - rozhovorom, poradenstvom alebo jednoducho tým, že bude pri nej, tak ako to práve potrebuje. Psychika a prežívanie síce nespôsobujú potraty, no výrazne ovplyvňujú, ako žena vníma seba, svoje telo aj ďalšie tehotenstvo. Smútok je potrebné prežiť a prijať, dopriať si čas na hojenie, no zároveň si uchovať vedomie, že cesta vpred existuje - aj keď je niekedy kľukatá. Gynekológovia by mali spolupracovať s psychológmi alebo psychiatrami, ak majú v ambulancii pár, ktorý si prechádza takouto formou traumy.
Michaela (26), ktorá potratila v 7. týždni, spomína na necitlivé prostredie v nemocnici: „Už len to čakanie bolo utrpením, keďže izba sa nachádzala na tej istej chodbe, ako sú čakajúce mamičky s bruškom alebo už novopečené mamičky s dieťatkami.“ Trauma z "čistenia" v nemocnici viedla k tomu, že sa „zmierila už aj s tým, že nebudem mať vlastné dieťatko, lebo strach je väčší ako túžba.“
Nádej a cesta k uzdraveniu po opakovaných stratách a pri asistovanej reprodukcii
„Naše pacientky a páry sú obrovskí bojovníci. Častokrát už samotná cesta k otehotneniu pre nich nie je jednoduchá, no vďaka správnym vyšetreniam, vhodným medicínskym postupom a citlivému prístupu s empatiou sa väčšina z nich nakoniec dočká svojho vysnívaného bábätka. Mnohé páry, ktoré to už chceli vzdať, nám potom posielajú fotografie svojich detí - a to sú momenty, ktoré nás vždy nesmierne potešia.“
IVF (mimotelové oplodnenie) je metóda asistovanej reprodukcie na liečbu sterility. Zhoršovanie prirodzenej fertility u ľudí je civilizačný problém a má tendenciu vzostupu. Keďže ľudská fertilita (hlavne ženská) vekom klesá, definícia sterility sa líši v závislosti od veku ženy. U mužov k výraznejšiemu poklesu plodnosti dochádza po 50. roku života. U žien nad 35 rokov sa odporúča riešiť problém s počatím asistovanou reprodukciou už po šiestich mesiacoch neúspešného snaženia sa, u 40-ročných a starších žien najlepšie hneď. IVF s použitím vlastných vajíčok sa robí maximálne do 45. roku života ženy.
Pri umelom oplodnení dochádza k oplodneniu vajíčka spermiou mimo tela ženy - v laboratórnych podmienkach. Na to je potrebný odber vajíčka alebo vajíčok a ich následná izolácia v podmienkach embryologického laboratória a prirodzený odber ejakulátu, z ktorého sa izolujú spermie. S cieľom získať väčší počet vajíčok sa pred odberom často využíva hormonálna stimulácia vaječníkov. Cieľom je vyvolať „superovuláciu“, teda počas jednej ovulácie dosiahnuť dozretie viacerých vajíčok z oboch vaječníkov naraz. Podľa druhu stimulačného protokolu ide o približne dvoj- až trojtýždňové obdobie, keď si žena aplikuje do podkožia hormonálne injekcie. Samotný odber vajíčok je krátky operačný výkon v celkovej anestézii. Z oplodnených vajíčok sa delením buniek v laboratórnych podmienkach postupne vyvíjajú embryá. O dva-tri, maximálne päť dní po odbere vajíčok sa pristupuje k prenosu embrya do maternice špeciálnym transferovým katétrom. Tento proces si nevyžaduje anestéziu. Ak sa získa viacero kvalitných embryí, zvyšné možno zamraziť. Úspešnosť IVF je okolo 40 až 45 percent a výrazne klesá s pribúdajúcim vekom ženy. Jedným z ostatných výdobytkov reprodukčnej medicíny je možnosť mrazenia vajíčok. Ak si dá žena zamraziť vajíčka v mladom veku (do 36 rokov), môže sa stať vo vyššom veku sama sebe darkyňou. Na IVF ich možno použiť do 50. roku života ženy.
Jana (39), ktorá žije vo Švédsku, zažila tri spontánne potraty v rokoch 2019 až 2021 (v 12., 8. a 6. týždni). Pociťovala stratu, strach, smútok, hnev, osamelosť, bolesť. „Neschopnosť spraviť čokoľvek, aby sa to zmenilo; dotieravý pocit, že nemám pod kontrolou ani vlastné telo. Asi najdlhšie mi trvalo prijať tú nemohúcnosť, že na to vôbec nemám vplyv a že situácia sa stále opakuje, nech robím a cítim čokoľvek.“ Napriek tomu sa jej podarilo otehotnieť pomocou IVF a aktuálne je v 17. týždni. „Každý deň s manželom oslavujeme, že sa nám podarilo ,dosiahnuť rekord‘.“ Jej cesta zahŕňala podstúpenie rôznych vyšetrení, ktoré, žiaľ, nezistili žiadnu zjavnú príčinu potratov. Lekári predpokladali, že boli spôsobené chromozomálnymi abnormalitami v embryu, potenciálne aj pre jej vyšší vek. Po preštudovaní vedeckých štúdií o vplyve progesterónu pri opakovaných potratoch sa rozhodli vyskúšať túto možnosť. Po viacerých neúspešných pokusoch s IVF, vrátane problémov s rozmrazovaním embryí a hormonálnou stimuláciou, sa im nakoniec podarilo otehotnieť. Táto skúsenosť jej ukázala, ako veľmi bola v predchádzajúcich mesiacoch a rokoch v strese a ako veľmi jej pauza pomohla.
Cesta k uzdraveniu: Zdieľanie, podpora a osobná sila
Uzdravenie po potrate, či už spontánnom alebo umelom, je individuálny proces, ktorý vyžaduje čas, trpezlivosť a podporu. To, čo najviac pomáha takýmto ženám po potrate, záleží na tom, ako trápenie prežívajú. No vždy veľmi pomáha, že sa konečne môžu niekomu vyrozprávať. Niekomu, kto ju prijme a nebude ju odsudzovať. Potom pomáha to, keď rozoberáme, kto a ako ju ovplyvnil pri rozhodovaní, ale aj to, čo ľutuje na svojich vlastných vtedajších postojoch.
Existuje mnoho spôsobov, ako sa so stratou vyrovnať a nájsť cestu k uzdraveniu:
- Vyhľadanie odbornej pomoci: Psychológ alebo terapeut môže pomôcť spracovať emócie, vyrovnať sa s traumou a nájsť stratégie zvládania.
- Podporné skupiny: Stretnutia s inými ženami, ktoré prežili podobnú skúsenosť, môžu poskytnúť pocit spolupatričnosti a pochopenia.
- Rozhovor s blízkymi: Zdieľanie svojich pocitov s partnerom, rodinou alebo priateľmi môže priniesť úľavu a podporu.
- Sebastarostlivosť: Venovanie sa aktivitám, ktoré prinášajú radosť a uvoľnenie, ako je cvičenie, meditácia, umenie alebo pobyt v prírode.
- Spirituálna podpora: Viera a duchovné praktiky môžu poskytnúť útechu a zmysel v ťažkých časoch.
- Písanie denníka: Zaznamenávanie svojich myšlienok a pocitov môže pomôcť spracovať emócie a získať nadhľad.
- Uctenie si straty: Vytvorenie rituálu alebo spomienky na nenarodené dieťa môže pomôcť uzavrieť kapitolu a uctiť si stratu.
Lucia Kubíny z občianskeho združenia Tanana pripomína, že aj partneri či partnerky žien prežívajú po potrate rovnako široké spektrum emócií. „Vnímam však niekoľko rozdielov. Telo si tehotenstvo ,zapamätá‘ a potrebuje čas na zotavenie a načerpanie síl. Toto je rovina, ktorú jej partner či partnerka nezažíva.“ Lenka (27) spomína: „Spätne je mi veľmi ľúto, že som nevedela brať ohľad na manžela a jeho pocity. Vytesnila som ho.“ Tento „medzipriestor“ trval ešte dva mesiace po spontánnom potrate. „Napokon ma to všetko dobehlo a ja som sa zložila - psychicky aj fyzicky.“
„Smútenie nie je tak, že začne a v jeden deň natrvalo skončí. Skôr vyzerá ako vlny, ktoré človeka striedavo zaplavujú. Niekedy možno cítim, že tá vlna ma úplne pohlcuje, že sa nemôžem kvôli smútku ani nadýchnuť. Potom zas príde obdobie, kedy ste od smútku akoby vzdialená, dokážete relatívne fungovať a robiť bežné veci.“
Mladá žena (24) s 4-mesačným synčekom bez otca hovorí: „minulosť tu nebudem rozpisovať, bola veľmi zlá, ťažká a bolestivá….ale dnes som šťastná dvojnásobná maminka, keď sa dnes dívam na toto moje miminko a ono - usmieva sa na mňa úprimným úsmevom, túli sa ku mne z čistej lásky a nespustí zo mňa očko …je to úúúžasné a neviem si predstaviť, že, keby som sa to dozvedela skôr ako pred koncom 12tt, že by som podstúpila zákrok, je mi pri tej myšlienke do plaču! Ďakujem, že to dopadlo takto, som nesmierne šťastná že je tu aj keď sme sami, a žiadneho otca nemá (nechce, nezaujíma sa, nemá záujem nik z bio rodiny). Nič nám nechýba, veď má aj staršieho bračeka (má 4,5r), obaja sa veľmi ľúbia.“
Iná žena opisuje, ako sa po druhom potrate rozhodla prežiť stratu inak: „A tak moje maličké 1,5 centimetrové dieťatko išlo z môjho tela rovno do mojej teplej dlane. Bolo to neskutočne krásne, až nechápem, ako som sa toho mohla pred tým tak báť. Ako som sa mohla báť môjho bábätka, báť sa toho, že ho uvidím. A tak som si ho dlho podržala v dlani, starostlivo zabalila do teplej látky a drevenej škatuľky, ktoré som s láskou pred tým vybrala. Vložila som k nemu svoj list, ako aj kresbičky so slovami ,ľúbime ťa‘ od jeho dvoch sestier a s manželom sme ho pochovali k jeho prastarým rodičom. A celý čas mi bolo príjemne teplo.“
Žena po troch potratoch (prvé v 29 rokoch, neskôr dvojičky): „Prišla som o svoje prvé bábätko, mala som 29 rokov. Veľmi som sa tešila, že konečne som si našla lásku a spoločne s mužom, ktorého som ľúbila, budeme mať bábätko… No prišiel január 2022 a ja som začala krvácať. Vtedy som veľmi plakala, lebo som vedela, že to nie je dobré znamenie. Potom som ležala v nemocnici. Bábätko nezachránili. Prežívala som veľký smútok. Potom som otehotnela druhýkrát a Pán Boh nám požehnal trojičky. O jedno z tých troch som opäť prišla, ale ostala mi nádej u Boha, že máme ešte dve a s dvomi nenarodenými sa opäť stretnem. Dnes mám dvojčatá, na ktoré som však ostala sama. Vychovávam dvoch synov a som za nich šťastná.“
Ďalšia žena, ktorá zažila potrat v 9. týždni, si dala bábätku meno Dolindo, čo znamená bolesť. Verí, že keď mu dá meno, lepšie sa to prijíma, aj čo sa týka rodiny.
„Ja som otehotnela v 22 a neľutujem to….“ Iná žena zdôrazňuje, že „Každá zena je hlavne matkou a nech hociaká povie ze potrat nelutuje tak klame!!! ako sa da nelutovat ze niekomu vezmem zivot? Iba za to, ze ja som si nedavala pozor? Otec dietata to ma jednoduchsie maloktory aj najdokonalejsi chlap nevstava niekolkokrat v noci za dietatom. Nemoze ho nakojit aj ked niekedy (hlavne zo zaciatku) su to preukrutne bolesti. Ja som stastna ze mam maleho mam 21 rokov a keby sa mam rozhodnut znova rozhodem sa rovnako. Zijeme v konzumnej spolocnosti ked si chceme vsetko co najviac zjednodusit. A mat v 20 dieta ked vsetky kamosky chodia po diskotekach nie je jednoduche. Ale bola som narodena preto aby som bola matkou ktore svoje dieta miluje, boji sa on, vychovava ho. Nie je to jednoduche to povie kazda ale prave preto nerodia muzi. Inak by sme uz vymreli 🙂 . Ja som rada ze som si ""nechala pokazit zivot"".
Miriam, ktorej tehotenstvo odporučil gynekológ kvôli zhoršenej onkocytológii, a s manželom dieťa ešte neplánovali, no napokon sa rozhodli: „chceme dieťa.“ Keď sa im nedarilo otehotnieť, podstúpili vyšetrenia a ona aj hormonálnu liečbu. „Presviedčali ma na meranie bazálnej teploty. Ježili sa mi chlpy na rukách. Ešte nedávno sme nemali starosti. Teraz som brala hormóny a manžela už l…“
Žena, ktorá podstúpila UPT v 16 rokoch, spomína: „6. januára 1989, po 9 a pol týždni tehotenstva, som mala potrat. Skoro ma to zabilo. Nie, nie chirurgický zákrok, ale psychologické následky. Pokúsila som sa o samovraždu trikrát po potrate a nakoniec som sa mesiac zotavovala v psychiatrickej klinike v komunitnej nemocnici.“ Iná žena, ktorá bola tiež na UPT kvôli násilnému partnerovi, neskôr v tehotenstve s prvým dieťaťom zažila, ako sa jej potraty znova objavili a vina bola ohromujúca. „Dala som na rady a začala som sa liečiť. Neskôr som sa zúčastnila Rachel’s Vineyard Retreat a nakoniec som si dokázala odpustiť a nájsť mier pre moju dušu.“
Abby Johnson, zakladateľka organizácie, popisuje, ako jej dcéra (z ničoho nič) spýtala, či jedného dňa bude môcť vidieť svojich súrodencov v nebi. „Povedala, že vedela, že mám dva potraty za sebou a chcela vedieť, či by sa niekedy mohla stretnúť s týmito deťmi, pretože povedala: ,v mojom srdci mi chýbajú.‘ Nikdy som nevedela, že túto časť srdca odovzdám môjmu dieťaťu. Keď som mala potraty, nikdy mi nenapadlo, ako to ovplyvní ostatných. Nemyslela som na svoje budúce deti. Nikdy som nepremýšľala o tom, ako by som im musela vysvetliť svoje sebectvo. „Zabila som dve svoje deti, okradla som rodičov o ich vnúčatá a zabila som súrodencov môjho syna. Tieto potraty priamo spôsobili zdravotný stav, ktorý vyústil do predčasného narodenia druhého syna, ktorý zomrel po týždňovom boji v roku 2001. Ross mi rád hovorí, že Annie je anjelom strážnym nášmu synovi, ale táto myšlienka ma desí. Chcem, aby bol ochranca môjho syna niekto, koho som sa ja, jej matka vzdala? Ukončila jej existenciu predčasne? Musí byť tak smutná, sklamaná a zranená.“
Spoločnosť by mala k ženám po potrate pristupovať s empatiou, rešpektom a pochopením. Je potrebné vytvoriť bezpečný priestor pre rozhovor, umožniť ženám otvorene hovoriť o svojich pocitoch bez súdenia a odsudzovania. Dôležité je ponúknuť praktickú pomoc, vyjadriť súcit, rešpektovať jej potreby a vyhnúť sa klišé a zľahčovaniu. Zuzana Straková z poradne Alexis hovorí, že nikdy nič nepokazíme, keď jednoducho vyjadríme svoj súcit. Ten by však mal ísť ruka v ruke s praktickou pomocou.
Na Slovensku existuje niekoľko organizácií a poradní, ktoré poskytujú pomoc a podporu ženám po potrate, ako napríklad Poradňa Alexis, Fórum života a Občianske združenie Tanana. Tieto organizácie sa snažia vyplniť medzery v systémovej podpore a ponúkajú individuálne poradenstvo, materiálnu pomoc a priestor na zdieľanie prežívania. Darujme nenarodeným deťom tiché spomienky v nežnom plameni.
tags: #pribehy #zien #po #potrate