Alžbeta Bavorská, známejšia pod menom Sisi, sa zapísala do histórie ako bavorská princezná, rakúska cisárovná a uhorská kráľovná. Jej život, plný protirečení, túžby po slobode a tragických udalostí, dodnes fascinuje generácie a stáva sa inšpiráciou pre mnohé spracovania, predovšetkým tie filmové a numizmatické. Hoci bola manželkou jedného z najvýznamnejších monarchov 19. storočia, rakúskeho cisára Františka Jozefa I., ich vzťah bol často poznačený vzájomným odcudzením a Alžbetinou neustálou snahou uniknúť z prísneho objatia viedenského dvora. Táto citlivá a slobodomyseľná osobnosť, ktorá sa narodila na Štedrý deň roku 1837, prežila život plný hľadania identity a úteku pred povinnosťami, ktoré jej boli uložené osudom.
Narodenie a idylické detstvo bavorskej princeznej
Alžbeta Amália Eugénia Bavorská prišla na svet na Štedrý deň roku 1837 v mníchovskom paláci na Ludwigstrasse. Už pri narodení mala dva zuby, čo podľa všeobecných povier nemohlo znamenať nič iné ako predurčenie na obrovské šťastie a šťastný život. Od malička ju prezývali Sisi. Jej rodičmi boli bavorský vojvoda Maximilián Jozef (* 1808 - † 1888) a vojvodkyňa Ludovika Vilhelmína Bavorská (* 1808 - † 1892). Alžbeta, ktorá sa narodila ako tretia v poradí, mala celkovo sedem súrodencov. Rodina jej otca, vojvodu Maximiliána, pochádzala z vedľajšej, nesuverénnej vetvy rodu Wittelsbachovcov, avšak jej matka bola dcérou bavorského kráľa Maximiliána I. Tieto rodinné prepojenia s Wittelsbachovcami, ktorí vládli v Bavorsku od 12. storočia, znamenali, že Alžbeta zdedila po otcovi mnohé záľuby a vrtochy, vrátane lásky ku všetkému gréckemu, cestovateľskú vášeň, sklony k exotickosti, zanietenú hru na citare, obdiv cirkusového sveta a básnické sklony, ako aj minimálny záujem o politiku a rodinný život. Po starom otcovi zdedila Alžbeta aj nervozitu, ktorá ju neustále poháňala k pohybu.
Vojvoda Maximilián bol temperamentný človek, mal množstvo rôznych záujmov, ktorým sa naplno venoval, čo často nebolo v súlade s požiadavkami rodinného života. Veľmi rád cestoval, hral na citare, čítal (jeho knižnica mala okolo 27 tisíc zväzkov) a písal básne pod pseudonymom Phantasus. Zároveň mal veľký záujem o ľudí, a to z rôznych spoločenských vrstiev. Oproti tomu Ludovika bola rodinný typ a svoj čas najradšej trávila v rodinnom kruhu. Alžbeta vyrastala stranou od bavorského dvora, čo jej umožnilo voľné a slobodné rané roky života, blízke meštianskej výchove. Zimy trávila rodina v mníchovskom paláci, zatiaľ čo letné mesiace v possenhofských záhradách na zámku Possenhofen pri Starnberskom jazere. Tu Sisi vyrastala voľne, nezaťažená ceremoniálmi a dvorným protokolom, čo jej vytvorilo láskavú a neformálnu atmosféru.
V útlom detstve mala najbližšie k svojej staršej sestre Helene. Avšak, keď mala Sissi deväť rokov, vychovávateľka usúdila, že Helena má na nežnejšiu Sissi príliš veľký vplyv. Preto ich držali trochu od seba a Sissi sa začala pripájať k o dva roky mladšiemu bratovi, Karolovi Teodorovi, ktorý bol miláčikom rodiny a virtuóznym pianistom. Na rozdiel od väčšiny vtedajších princezien vyrástla z nej vzdelaná, ambiciózna, nekonvenčná, slobodomyseľná a citlivá dievčina. K jej záľubám, ktoré si uchovala po celý život, patrila jazda na koni. Jej otec jej dokonca nechal v Mníchove zriadiť cirkusovú manéž, kde sa učila krasojazdu. Vojvodovi si bol vedomý mnohých zhodných rysov medzi ním a dcérou, a preto bola Sisi jeho miláčikom. Venovala sa jazykom, turistike a umeniu, zvlášť literatúre a hudbe, a už vtedy u nej prepukla vášeň písať poéziu a prejavovala záujem aj o ezoteriku.
Osudové stretnutie a cesta na cisársky trón
Život Alžbety sa zásadne zmenil návštevou hornorakúskeho kúpeľného mesta Bad Ischl v auguste 1853. Arcivojvodkyňa Žofia Bavorská, matka Františka Jozefa, pozvala kráľovských príbuzných na letné rodinné stretnutie do Ischla, pri príležitosti blížiacich sa 23. narodenín svojho najstaršieho syna, cisára Františka Jozefa. Medzi hosťami osláv bola okrem iných aj Žofiina sestra, vojvodkyňa Ludovika, s dcérami. Pôvodne sa počítalo s Helenou, staršou sestrou Sissi, ako s nastávajúcou manželkou Františka Jozefa I. - Žofia sa totiž už dlhší čas obzerala po vhodnej neveste pre svojho syna. Avšak, ako sa hovorí, slovo dalo slovo a pri spoločnom stole v Bad Ischli zaujala Františka namiesto Heleny práve vtedy 15-ročná Alžbeta. Cisár sa do mladšej z nich zamiloval. Niektoré knihy uvádzajú, že bol doslova očarený jej krásou a napriek tomu, že na sebe mala smútočné šaty (kvôli smrti vzdialeného príbuzného), oproti svojej sestre doslova žiarila.
Večer pred Františkovými narodeninami sa konal ples, počas ktorého sa mal zasnúbiť s Helenou. Oficiálne sa tak malo stať pri tancovaní kotiliónu, ktorý mal byť zavŕšený obdarovaním vyvolenej kyticou, symbolizujúcou zasnúbenie. Pred plesom však František oznámil svojej matke, že si namiesto Heleny vybral Alžbetu, a aj napriek protestom svojej matky sa s ňou 23. augusta 1853 zasnúbil. Kotilión tancoval s ňou a aj kyticu nakoniec dostala Alžbeta. K zasnúbeniu došlo v cisárskom letnom sídle v Bad Ischl, kam Ludovika cestovala s oboma dcérami, dúfajúc jednak v Helenenino zasľúbenie Františkovi Jozefovi, a tiež chcela Alžbetu rozptýliť z Richardovej straty.
Po oficiálnom oznámení o zasnúbení začalo pre Sisi veľmi náročné obdobie. Musela sa začať učiť cudzie jazyky a celkovo doháňať vzdelanie, všeobecný prehľad a protokol. František ju počas zásnub aj niekoľkokrát navštívil. Jej sa na názor nikto nepýtal, iba jej to oznámili. „Rakúskemu cisárovi nemôžeš dať košom,“ zdôrazňovala jej matka. V apríli 1854 nastal deň D, kedy Alžbeta opúšťala svoje milované Bavorsko a spoločne v sprievode svojej rodiny sa nalodila na parník, ktorý ich doviezol až do Viedne. Po príchode sa odobrali na zámok Schönbrunn, kde ich čakali najrôznejšie spoločenské povinnosti a Alžbete boli pridelené dvorné dámy. Alžbetu už v tom čase zasiahli pochybnosti o tom, či dokáže zvládnuť úlohu cisárovnej.
Rozprávková svadba bavorskej princeznej a rakúskeho cisára Františka Jozefa I. sa napokon konala 24. apríla 1854 vo viedenskom kostole sv. Augustína a trvala niekoľko dní. Svätostánok zdobili zlatom pretkávané baldachýny a desaťtisíce sviečok. Mladý cisársky pár sa následne usadil na zámku Schönbrunn a v Hofburgu vo Viedni.
Franz Joseph and Elisabeths Wedding in 4 different Versions #sisi #sissi #weddings #perioddrama
Zlatá klietka viedenského dvora a materinské úskalia
Prvé roky jej manželstva vládla v krajine politicky napätá situácia. Habsburská monarchia stratila svoje popredné mocenské postavenie v Európe a po ťažkých vojenských prehrách taktiež talianske dŕžavy. Okrem toho sa na ňu valilo čoraz viac povinností a dvorného protokolu, ktorý jej diktoval, ako by sa mala cisárovná správať a čo by rozhodne nemala robiť. Bol jej stanovený denný rozvrh, v ktorom nebolo veľa miesta pre jej osobné záľuby, niektoré vzhľadom na etiketu nemohla praktizovať vôbec. „Cítim sa tu ako vo väzení, s putami na rukách,“ napísala ani nie mesiac po svadbe Sissi, ktorá bola zvyknutá na úplne iný život. Cisár bol zaneprázdnený povinnosťami, zatiaľ čo Sisi trávila svoj čas, namiesto so svojím manželom, v spoločnosti dvorných dám. Náročná úloha cisárovnej vs. Alžbetina túžba po slobode sa prejavili už počas medových týždňov. Jej úlohou bolo vždy a za všetkých okolností byť dokonalá, bezchybne oblečená a reprezentatívna.
Pôvodne šťastné manželstvo narážalo od začiatku na úskalia spôsobované neprimeranými zásahmi Alžbetinej autoritatívnej svokry Žofie. Hoci v bulvárnej tlači je Sissi stále tým šťastným dieťaťom zo svojráznej zdravej bavorskej rodiny, skutočnosť bola iná. Cisárova matka, veľkovojvodkyňa Žofia, vôbec nezaujímala voči svojej neveste kritický postoj. Synovu voľbu nielenže rešpektovala, ale ju spočiatku aj schvaľovala. Blízki o nej hovoria ako o mimoriadne spoločenskej a inteligentnej osobnosti, dobrosrdečnej a láskyplnej žene. Svojej neveste bola dokonca vďačná aj za to, že mohla za ňu prebrať výchovu detí. Avšak Alžbeta, na rozdiel od toho, ako ju vnímali, na viedenskom dvore trpela. Cítila sa príliš obmedzovaná prísnou spoločenskou etiketou, na ktorú nebola zvyknutá, chýbala jej vlasť a súrodenci.
Alžbeta otehotnela po prvej ceste cisárskeho páru, ktorá smerovala do Čiech a na Moravu. Táto správa bola pre habsburský rod radostnou udalosťou, obzvlášť pre Žofiu. V marci 1855 prišla na svet prvá dcéra, ktorá bola pokrstená ako Žofia Frederika Dorothea Maria. Sisi bola z jej narodenia nadšená a veľmi sa o svoju dcéru chcela starať. Avšak arcivojvodkyňa Žofia jej úmysly zamietla s odôvodnením, že nemá dostatok skúseností a bude preto lepšie, keď výchovu vnučky prevezme sama. Druhým dieťaťom cisárskeho páru bolo opäť dievčatko, ktoré sa narodilo v júli 1856 a dostalo meno Gizela Ludovika Maria. Aj tu sa Sisi rozplývala nad svojím milovaným dievčatkom, hoci rodina mohla byť sklamaná z opätovného narodenia dievčaťa.
Všetky ústrky spočiatku trpela a vzdala sa boja o výchovu svojich dvoch dcér, ktoré jej svokra hneď po narodení vzala a umiestnila do blízkosti svojich komnát, ďaleko od Sissi. Mladá rodina často cestovala a Sisi tieto cesty nerada absolvovala, jednak preto, že nejavila príliš veľký záujem o povinnosti vyplývajúce z jej postavenia, a tiež z dôvodu odlúčenia od svojich detí. Pri jednej z chystaných ciest do Uhorska, ktoré si veľmi obľúbila a nemožno vylúčiť, že aj kvôli tomu, že Žofia ich nenávidela, sa rozhodla vziať so sebou aj obe dcéry. Žofii sa jej rozhodnutie nepáčilo, ale Sisi jej protestov nedbala. Sisi bola z Uhorska nadšená a cestu si užívala. Tragédiou však bola smrť jej prvorodenej dcéry Sophie dňa 25. mája 1857. Po jej smrti sa Alžbeta uzavrela do seba a vyhľadávala samotu. K prospechu neboli ani výčitky a obviňovanie zo strany arcivojvodkyne. Zármutok nad stratou dieťaťa neskôr vystriedal záblesk nádeje v podobe tretieho tehotenstva. Dlho očakávaný syn a následník trónu, Rudolf, sa narodil v auguste 1858. Hoci Alžbeta porodila štyri deti, len jedno z nich, posledné, dcéra Mária Valéria, bola skutočne jej. Cisárovná prejavovala o vlastné deti málo záujmu, ešte menej sa zaujímala o vnúčatá a nevestou - korunnou princeznou Štefániou jednoznačne opovrhovala.
Hľadanie slobody a posadnutosť krásou
Cisárovná Alžbeta pochádzala z rodu Wittelsbachovcov a po otcovi zdedila nepokojného ducha a neskrotnú cestovateľskú vášeň. Postupom času začala stále viac stonať a príčin mohlo byť mnoho, okrem iného nervová kríza, odtučňovacie kúry a neustále nezhody so svokrou. Stále častejšie sa preto zdržiavala mimo Viedne a cestovala. Cisárovná si krátila voľné chvíle a často chodievala do Laxenburgu neďaleko od Viedne. V rozsiahlom parku s rybníkom a neogotickým hradom Franzensburg sa mohla oddávať svojej veľkej vášni - jazde na koni. Ako už bolo naznačené, Sisi pravdepodobne zažívala duševnú nepohodu, ktorá bola sprevádzaná stavmi nechutenstva, odtučňovacími kúrami, depresiami a inými. Rovnako jej bola diagnostikovaná chudokrvnosť a trpela opuchmi nôh, kvôli ktorým navštevovala kúpele Kissingen. Je známe, že počas pobytu na viedenskom dvore ju vždy po čase skolila nejaká choroba, ktorá doslova ako mávnutím čarovného prútika zmizla, keď odcestovala.
Od mladosti vášnivo rada športovala a pestovala zdravý životný štýl, k čomu ju viedol jej otec. Milovala psov, poľovačky i kone, rada jazdila, a to dokonca závodne. Patrila k najlepším jazdkyniam svojich čias. Keď sa musela vzdať jazdenia, prišla na chuť inému športu - šermu. Popritom sa venovala aj atletike, čo dokumentujú aj jej, dodnes zachované telocvične, ktoré si na mieste svojho pobytu rada zriaďovala. Sisi bola veľmi aktívna atlétka. Cisárovná počas svojich ciest trávila svoj čas dlhými pešími túrami a kúpaním v mori. Rada podnikala dlhé vychádzky, ktoré boli podľa slov niektorých dvorných dám skôr prechádzkové behy. Preslávila sa podľa niektorých až posadnutosťou krásou tela, no, údajne, si na protest konvenciám nechala na rameno vytetovať kotvu. Alžbeta, ktorá bola vysoká 172 cm, nevážila nikdy viac než 50 kg a spravidla sa jej hmotnosť pohybovala v rozmedzí 45 až 48 kíl. V páse merala nanajvýš 50 cm. Doslova pestovala kult tela.
Celý život sa snažila byť fyzicky aktívna a držala rôzne odtučňovacie kúry a hladovky, ktorými si chcela udržať štíhlu postavu. Jej deň sa skladal okrem cvičenia a jazdy na koni aj zo skrášľovacích procedúr. Dennodenne kontrolovala svoju váhu a miery, pretože kult krásy a dokonalej postavy patril k jej hlavným záujmom. Na ten najmenší prírastok hmotnosti Sissi reagovala prísnymi opatreniami. Často spávala s „mokrými obkladmi okolo bokov, aby si uchovávala štíhlosť. Pevnou súčasťou pevného programu bola starostlivosť o pleť. Zvyčajne si ráno vždy vmasírovala do pokožky cold krém, gáfor a borax. Vo viedenskom dvore sa jej od detstva zlé zuby stávali zdrojom neistoty, preto z márnomyseľnosti rozprávala a usmievala sa takmer so zatvorenými ústami. S postupujúcim vekom ju sužovali obavy zo starnutia, ktoré sa snažila všemocne zastaviť prostredníctvom najrôznejších prípravkov. Od obdobia medzi štyridsiatkou a päťdesiatkou sa už radšej vôbec nedala portrétovať ani fotografovať, ak mala ľahké alergické vyrážky, niekedy dokonca i na tvári, úplne sa vyhýbala spoločnosti.
Franz Joseph and Elisabeths Wedding in 4 different Versions #sisi #sissi #weddings #perioddrama
Opodstatnenou pýchou boli jej dlhé gaštanovohnedé vlasy, ktoré siahali až po kolená. Ich česanie a údržba, to bol rituál, ktorý každé predpoludnie trval dve až tri hodiny. Starala sa jej o ne výsostne dvorná dáma Franziska „Fanny“ Feifaliková, ktorá bola pre Alžbetu jednou z najdôležitejších osôb. Na dvore mala vďaka tomu výsostné postavenie, čo sa prejavilo aj faktom, že jej Sissi povolila svadbu aj napriek tomu, že cisárovnej mohli obyčajne robiť spoločnosť len slobodné dámy. Franziska Feifaliková pripravila zmes na umývanie vlasov z asi tridsiatich surových vaječných žĺtkov a francovky. Tento „šampón“ sa nanášal na vlasy rozprestreté na stole a nechal sa pol hodinu pôsobiť. Potom sa vlasy umyli teplou vodou a opláchli výťažkom z uvarených orechových škrupiniek a umývanie sa skončilo posledným opláchnutím ružovou vodou. Dva razy do mesiaca - vždy v piatok, sa vlasy umývali. V tento deň musel byť prítomný celý komornícky personál a cisárovnú nesmel nikto - ani len cisár - rušiť. Každý, kto sa dotkol Alžbetiných vlasov, musel mať na rukách rukavičky. Sissinou kaderníčkou bola Franziska Feifaliková. Učiteľ gréčtiny cisárovnej Constantin Christomanos bol jeden z mála ľudí, ktorý sa zúčastnil na česaní vlasov. Svoj zážitok opísal takto: „Cisárovná sedela pri stole, ktorý sa nachádzal v strede miestnosti a bol zakrytý bielym obrusom… Rozpustené vlasy jej siahali až po zem a úplne jej zahaľovali postavu. Za stoličkou cisárovnej stála kaderníčka v čiernych šatách s dlhou vlečkou. Na šatách mala zásteru tenkú ako pavučinka… Prečechrávala vlny vlasov, potom ich zdvihla do výšky a zľahka ich nadnášala ako zamat, či hodváb, obtáčala si ich okolo ramien. Hrebeňom zo zlatožltého jantáru rozdeľovala vlny do viacerých prameňov a potom každý z nich rozdeľovala na nespočetné množstvo pramienkov. Opatrne ich ukladala na plecia, zasa vzala ďalšiu spleť pramienkov, aby ich premenila na zlaté vlákna. Potom utkala zo všetkých tých lúčov, nové úhľadné pradienka vlasov, umelecky ich posplietala dokopy, až sa zrazu premenili na dva obrovské, ťažké zázračné hady, zdvihla ich do výšky, ovinula cisárovnej okolo hlavy a pretkajúc ich hodvábnymi stužkami vytvorila z nich nádhernú korunu. Potom sčesala osamotené roztratené pramienky vlasov cez čelo pred oči, takže ovísali s koruny ako zlaté strapce a ako závoj zahaľovali jasné čelo. Striebornými nožničkami zastrihla končeky, aby nič nerušilo harmonickú vyváženosť účesu a neskrývalo úhľadne klenuté obočie.“
Učiteľ viackrát cituje cisárovnú, ako filozofuje o svojich vlasoch: „Cítim svoje vlasy. Sú ako cudzie teleso na mojej hlave.“ „Veličenstvo nosí vlasy ako korunu namiesto skutočnej koruny,“ povedal jej učiteľ na to: „Áno.“ Na česanie používala kaderníčka jantárový, v striebre zasadený, takzvaný „čarovný hrebeň“, ktorý podľa mienky cisárovnej zabraňoval akémukoľvek vypadávaniu vlasov. Na konci česacieho rituálu musela vyčesané „mŕtve“ vlasy v striebornej miske predložiť cisárovnej. Aby sa na ne pozrela. Aby Franziska Feifaliková náladovú cisárovnú nepopudzovala, vymyslela si trik, ktorý jej odchod po česaní podstatne uľahčil. Sissi bola od detstva navyknutá hrubo zaobchádzať s domácim personálom a nezriedka sa stalo, že kým si kaderníčka neosvojila trik s pásom, dostala za niekoľko vypadnutých vlasov poriadne zaucho.
Intelektuálny svet a politické angažovanie v Uhorsku
Alžbeta bola inteligentná, nadaná na jazyky, sčítaná a politicky aktívna. Skladala verše v štýle H. Heineho vždy, keď sa jej mimoriadne silne zmocnil nejaký pocit. Naučila sa novogréčtinu a venovala sa s veľkým zaujatím štúdiu antických dejín. Na ostrove Korfu, kam rada cestovala, si dala postaviť zámok nazvaný podľa jej obľúbeného antického mýtického hrdinu Achilleion. Všetko choré a abnormálne ju mimoriadne zaujímalo, a preto vo všetkých mestách, v ktorých sa zastavila, navštevovala v nemocniciach ľudí s nákazlivými chorobami, oblasti zasiahnuté epidémiami alebo blázince. Okrem toho pozývala k sebe ľudí enormného vzrastu alebo siamske dvojčatá. Štúdium jazykov a literatúry bolo ďalšou záľubou cisárovnej. Alžbeta ovládala jedenásť jazykov. Okrem nemčiny ovládala maďarčinu, češtinu, poľštinu, rumunčinu, taliančinu, angličtinu a gréčtinu.
Jej najsilnejšia politická angažovanosť sa prejavila v súvislosti s Uhorskom. Všeobecne bola známa jej náklonnosť k Maďarom. Na cisárskom dvore presadzovala maďarské záujmy, v úzkej spolupráci najmä s uhorským politikom Júliusom Andrášim. Vehementne sa zasadzovala za ústupky Maďarom v roku 1867. Neváhala sa stýkať ani s bývalými revolucionármi z rokov 1848 - 1849, vďaka čomu je dodnes v Maďarsku uctievaná ako „národná“ kráľovná. Svoju prvú cestu po Uhorsku však musela kvôli smrti svojej prvorodenej dcéry Sophie dňa 25. mája 1857 náhle prerušiť.
Alžbeta si túto krajinu i všetko maďarské zamilovala. Pre cisára bolo rakúsko-uhorské vyrovnanie ústupkom, pre Alžbetu ich korunovácia za uhorského kráľa a kráľovnú veľký triumf. Od Uhorska získali štátny korunovačný dar, zámok v Gödöllő. Ten uhorská koruna získala ako odúmrť po Grassalkovičovcoch. Zámok, pripomínajúci bratislavský Prezidentský palác, bol miestom, kde sa Alžbeta zdržiavala častejšie ako v domovskej Viedni. Tu sa narodila aj jej, v poradí štvrté, dieťa, dcéra Mária Valéria (22. apríl 1868 - 6. september 1924). Cisárovná sa na dcéru veľmi upla a vychovávala ju v maďarčine a k láske k Uhorsku.
Osamelosť, tragédie a neustále putovanie
Alžbetin život bol poznačený hlbokou osamelosťou a osobnými tragédiami. Čím ich manželstvo trvalo dlhšie, tým viac sa jeden druhému odcudzovali. Poslednou kvapkou bola Rudolfova tragická smrť v januári 1889 na poľovníckom zámku Mayerling. Tridsaťročný korunný princ Rudolf, jediný syn cisára Františka Jozefa I. a jeho manželky Alžbety, spáchal samovraždu. Hoci Rudolf zažil manželský zväzok a splodil dcéru, trpel postupom času psychickými ťažkosťami. Mal návaly strachu, ktoré zaháňal požívaním alkoholických nápojov a promiskuitou. Evidentne túžil odísť zo sveta, avšak nie sám. Najprv sa k tomu snažil presvedčiť prvú milenku, istú Mizzi Casparovú, ktorá ho vysmiala, a tak si po čase našiel Mary Vetserovú, ktorá konečne súhlasila. Spoločne spáchali samovraždu v roku 1889 a to tak, že Rudolf najprv zastrelil Mary a potom seba.
Obrovským psychickým šokom bola pre ňu samovražda jej syna Rudolfa. Z tejto traumy sa až do konca života nespamätala. Alžbetu jeho odchod naplnil žiaľom a niekoľkokrát sa s ním snažila nadviazať spirituálny kontakt. Chcela odísť za ním, nič ju už nebavilo a nenapĺňalo. Odvtedy chodila zásadne v čiernom oblečení a vyhýbala sa Viedni. Všetky svoje šperky rozdala. Stále cestovala, aby nebola v Rakúsku, manželovi tolerovala, ako mnoho rokov predtým, milenky. V posledných desiatich rokoch ich spoločného života Alžbeta sama „dohodila“ Františkovi Jozefovi milenku, herečku Katarínu Schrattovú.
K jej zvláštnym záľubám patril aj založený album krások, kam zakladala obrázky krásnych žien. Bola ženou, ktorá bola pod drobnohľadom verejnosti, kde sa chyby neodpúšťali. Tento tlak a ďalšie vplyvy mali pravdepodobne na svedomí cisárovninu posadnutosť po dokonalosti. Okrem toho bola veľmi poverčivá, zamotávala sa do povier a špiritizmu. Zúčastňovala sa na špiritistických seansách v Mníchove a na Korfu zhromaždila okolo seba skupinu jasnovidných ľudí. Pred strakou sa uklonila a havranom sa vyhýbala. Duševný úpadok a tragická smrť bratranca a bavorského kráľa Ľudovíta II., ako aj chorobné šialenstvo jeho brata ju utvrdili v myšlienke, že duševná choroba je v jej rodine dedičná a je len otázkou času, kedy sa prejaví u nej. Začala preto skúmať šialených ľudí. Alžbeta sa s pribúdajúcim vekom cítila čoraz menej pochopená. Nepokojne sa náhlila od jedného cieľa cesty k druhému.
Atentát v Ženeve a nesmrteľný odkaz
V septembri 1898 podnikla cestu do Švajčiarska. Počas nej v Ženeve, pri prichádzaní k prístavisku, ju s jej spoločníčkou Irmou Sztárayovou prepadol taliansky anarchista Luigi Lucheni. Luigi bol podľa prameňov človek pochádzajúci z veľmi chudobných a nehostinných pomerov, ktorý prešiel detským domovom aj pestúnskou rodinou. Jeho život sa odvíjal z extrému do extrému a nikde sa neusadil. A ako to už býva, pocit nešťastia a zmaru je dobrým podhubím k radikálnym riešeniam, ktorý mohlo umocňovať aj jeho stretávanie sa s anarchistami. A tak si na trhu kúpil pilník.
Dňa 10. septembra 1898 sa Alžbetina komorná grófka Irma Sztárayová ohlásila u cisárovnej. Dala jej ešte niekoľko pokynov, čo má vybaviť v meste. Grófka opisuje svoj zážitok takto: „Bola presne 1 hodina a 35 minút, keď sme vyšli na ulicu. Kráčali sme po nábreží jazera… Práve sme prechádzali popri Braunschweigerovom pamätníku, keď cisárovná, veselá ako bezstarostné dieťa, ukázala na dva stromy: Pozrite sa, Irma, kvitnú gaštany.“ „Veličenstvo, to je lodná siréna!“ povedala som. V tej chvíli som zbadala ešte dosť ďaleko od nás dajakého chlapa, ktorý sa správal, akoby ho niekto naháňal. Vyskočil spoza stromu na kraji chodníka, prebehol k najbližšiemu stromu a takto mihajúc sa krížom-krážom pred mojim zrakom približoval sa k nám. Preskočil k zábradliu a odtiaľ sa vrhol smerom k nám. Podvedome som vykročila dopredu, aby som cisárovnú pred ním chránila, ale ten chlap sa zatváril ako človek, ktorý sa nečakane potkol, preletel dopredu a v tom istom okamihu udrel päsťou do cisárovnej. Nečujne klesla dozadu na zem. Sklonila som sa nad ňu so zúfalým výkrikom… Otvorila oči a poobzerala sa okolo seba. Potom sa nadvihla a pomaly vstala zo zeme… Priduseným hlasom som sa jej spýtala: „Ako sa cítite, Vaše veličenstvo? Pohli sme. Rezko a svižne kráčala vedľa mňa. Došli sme do prístavu. Po mostíku prešla krokom predo mnou, ale sotva vstúpila na loď a prišlo jej zle. Zachytila som ju, ale nemohla som ju udržať. „Lekára! Lekára! Vodu!“ skríkla som na lokaja ktorý bežal na pomoc. S pomocou dvoch pánov sme ju preniesli na lavicu. Rozviazala som šnúrku na šnurovačke. Loď medzitým vyplávala. Cisárovná otvorila oči a niekoľko minút tak ležala. „Čo sa to so mnou vlastne stalo?“ To boli jej posledné slová. Cisárovná mala na sebe čierne hodvábne figaro, ktoré som jej chcela uvoľniť aby sa jej ľahšie dýchalo. Pod šatami na bielej košieľke bol tmavý fľak vo veľkosti strieborného guldena. Odhrnula som košieľku a v oblasti srdca som objavila malú trojuholníkovú ranu - Luccheni cisárovnú bodol dýkou.“
Atentátnik Luigi Lucheni ju bodol trojhranným pilníkom a Alžbeta tomuto zraneniu podľahla. Atentátnika zadržali, svoj čin však nikdy neoľutoval. Vlak s jej pozostatkami bol poslaný do Viedne, pričom cestou mal niekoľko zastávok, aby jej ľudia mohli vzdať posledný hold. Rakva s Alžbetinými pozostatkami bola prevezená do Hofburgu, kde bola vystavená. Pohreb sa konal v septembri roku 1898. Krásna Alžbeta Bavorská, zvaná Sisi, sa stala inšpiráciou pre mnohé spracovania, tú numizmatickú nevynímajúc. Jej meno pozná každý. Zaslúžila sa o rakúsko-uhorské vyrovnanie i o premenu ríše na dualistické Rakúsko-Uhorsko. Patrila k najkrajším ženám svojej doby a už za života sa stala legendou. A neprestáva fascinovať dodnes. Venovali jej mnoho kníh, romantických historických románov i filmov, ktoré sú skôr rozprávkovou fikciou.
Sisiho odkaz v histórii a kultúre
Alžbeta Amália Eugénia Bavorská, známejšia ako Sisi, bola podľa svojich súčasníkov vychýrená kráska, skvelá jazdkyňa a inšpiratívna cestovateľka. Bez pochýb bola módnou ikonou svojej doby. Ak by žila dnes, bola by iste influencerkou a propagátorkou zdravého životného štýlu. Stala sa idolom a nesmrteľnou legendou. Prísnosť viedenského dvora a etikety cisárovnú Alžbetu dusili, a tak hľadala cesty, ako uspokojiť svoju túžbu po vnútornej slobode. Hoci bola cisárovná-manželka a matka, zároveň bola aj poetka a vášnivá cestovateľka. Pod prezývkou grófka von Hohenembs viac ráz precestovala Európu. A nevynechala ani slovenský Bardejov, kde na ňu dodnes pamätajú napríklad pamätnou expozíciou v Bardejovských Kúpeľoch. Očarilo ju Stredomorie, ale zamierila aj do Afriky a na Blízky Východ. Túžila zájsť do Ameriky, čo jej nevyšlo.
Spomienky na cisárovnú nájdeme aj na Slovensku. Bronzovú sochu Alžbety od Gyulu Donátha z roku 1903 možno nájsť v kúpeľnom parku v Bardejovských Kúpeľoch. Busty sa nachádzajú na Mestskom úrade v Poltári a v Južnom parku v Prešove. Múzeum Betliar otvorilo 4. júna 2015 výstavu Jej Veličenstvo kráľovná Alžbeta v našich dejinách a predstavách, ktorá bola na Slovensku vôbec prvou o tejto populárnej historickej postave. Súčasťou vystavovaných exponátov boli osobné predmety cisárovnej, mohutné trónne kreslo vyrobené pre Františka Jozefa I. Pre návštevníkov Bardejovských kúpeľov bolo 20. augusta tohto roka pripravené tradičné podujatie, počas ktorého mohli vidieť v inscenovanom pochode rakúsku cisárovnú Alžbetu a cisára Františka Jozefa I.
Krásna Alžbeta Bavorská, zvaná Sisi, sa stala inšpiráciou pre mnohé spracovania, tú numizmatickú nevynímajúc. K príležitosti 185. výročia jej narodenia bola vydaná minca s vydarenou podobizňou Alžbety, ktorú dopĺňa opis ELISABETHA IMPERATRIX AUSTO - HUNGARICA. Skutočnými memoriálmi cisárovnej Sisi sú viedenské cisárske rezidencie Hofburg i Schönbrunn, ale aj Cisárska vila v Bad Ischli či neďaleko Budapešti ležiaci zámok Gödöllő. Vďaka tragédii sa k ním pridal i hotel Beau Rivage Geneva, v ktorom rakúska cisárovná Alžbeta Bavorská, krásna Sisi pobývala i skonala. Popravde, na mýtickú Alžbetu spomína aj každá poriadna rakúska či maďarská tradičná reštaurácia i hotel vyššej kategórie.
Väčšina návštevníkov ikonického bratislavského kostola sv. Alžbety, známejšieho ako Modrý kostolík, netuší o spojitosti tohto rímskokatolíckeho chrámu s tragicky zosnulou cisárovnou Alžbetou. Spojitosť nie je len v mene. Kostol s patrocíniom sv. Alžbety Uhorskej, dcéry uhorského kráľa Ondreja II., pôvodne postavili ako školskú kaplnku. Už niekoľko desaťročí je farským chrámom. Svojim spôsobom je i pamätníkom lásky ovdoveného cisára Františka Jozefa I. k tragicky zosnulej manželke. Na jeho zbudovanie prispela okrem bratislavskej mestskej honorácie, miestnej aristokracie taktiež cisárska rodina či cisár František Jozef I. osobne. Mnoho historikov s istým nadsadením považuje tento chrám aj za pamätník cisárovnej Alžbety - niečo ako slovenský Taj Mahal. Súčasťou interiéru chrámu kedysi býval aj reliéf tragicky zosnulej cisárovnej. Mramorový reliéf modliacej sa cisárovnej k svojej patrónke Alžbete Uhorskej-Durínskej pochádzal z dielne významného bratislavského sochára Alojza Riegeleho. Od vysviacky chrámu v roku 1913 bol tento reliéf svedectvom hlbokého rešpektu a spomienky na mimoriadnu osobnosť, ktorá aj po svojej smrti zanechala nezmazateľnú stopu v srdciach mnohých.
tags: #princezna #sisi #a #jej #narodenie