Napadlo vám niekedy v živote, že nechcete mať deti? Teraz, ani nikdy? Mne áno. Nie je na tom nič čudné. Dokonca medzičasom ako matke troch detí mi napadlo, či som ich vôbec mala mať. Toto osobné zamyslenie otvára dvere k širokej a často citlivej téme - rozhodnutiu žien nemať deti, zatiaľ čo ich priateľky, sestry či známe objavujú radosť z materstva. Žijeme v dobe, ktorá síce hlása slobodu a emancipáciu, no paradoxne sa stále stretávame s obrovským spoločenským tlakom, ktorý na nás kladie očakávania spojené s tradičným rodinným životom. Kým jedna žena prirodzene túži po materstve a napĺňa sa v ňom, druhá môže po deťoch jednoducho netúžiť, alebo mať k tomu závažné dôvody. Prečo sa naše životné cesty tak rozchádzajú a ako sa s týmito rozdielnymi voľbami vyrovnať?
Dobrovoľne bezdetní: Osobná voľba v spoločnosti očakávaní
Každý môže mať niekedy pocit, že rodičovstvo nie je pre neho, že sa do toho radšej ani nebude púšťať. No niektorých ten „chvíľkový“ pocit nikdy neopustí, života s deťmi sa dobrovoľne vzdajú. Možno aj vo vašom okolí máte niekoho, kto s postupujúcim časom vôbec nedbá na nejaké tikajúce biologické hodiny. Naopak. Čoraz častejšie rozmýšľa a veľmi nahlas, že deti mať nechce. Pre mnohé mladé ženy, ktoré sa radím medzi „mladé baby“ s vyhraneným názorom na bezdetnosť, je táto voľba hlboko zakorenená. Nie je to len o prechodnom pocite, ale o vedomom rozhodnutí, ktoré ovplyvní celý ich zvyšok života. Otázka „Prečo?“ je však často sprevádzaná nepochopením a súdením. Čím najčastejšie dobrovoľne bezdetní argumentujú? A má zmysel im to vyhovárať? Ako sa ukazuje, dôvodov je mnoho a sú rovnako rôznorodé ako samotné životy, ktoré ženy žijú.
Rozmanité dôvody pre bezdetnosť: Od osobného komfortu po globálne obavy
Rozhodnutie nemať deti nie je nikdy jednoduché, aj keď vychádza z najhlbšieho vnútra. Pre spoločnosť, ktorá je od vekov nastavená na reprodukciu a predpokladá, že materstvo je prirodzeným vrcholom ženského života, môže byť takéto odmietnutie nepochopiteľné. Avšak pre ženy, ktoré sa pre bezdetnosť rozhodnú, existuje široká škála opodstatnených dôvodov, ktoré siahajú ďaleko za povrchné argumenty, ako je obava o postavu či „užívanie si“. Tieto dôvody sú často hlboko osobné, racionálne premyslené a odrážajú jedinečné životné skúsenosti a priority.
1. Náročnosť rodičovstva a obava z vyčerpania
Jedným z najčastejšie uvádzaných argumentov proti materstvu je presvedčenie o jeho nesmiernej náročnosti. Rodičovstvo je vnímané ako celoživotná práca, z ktorej nemožno dať výpoveď, pričom pracovný čas je nonstop a vyžaduje si absolútnu istotu v tom, čo človek robí. Tento pocit náročnosti sa často prejavuje aj na príkladoch z blízkeho okolia. Moja kamarátka, hoci deti nemá, vyhlásila, že si radšej kúpi domáce zvieratko, lebo chodiť z práce do prázdneho bytu a počuť si iba vlastné myšlienky, nebolo nič moc. Lenže zvieratko u nej vydržalo sotva týždeň. Cez deň spalo a v noci sa chcelo hrať. Výsledok: nespala celé noci, v práci nevládala, lebo bola šialene unavená, a tak zviera, na ktoré dostala doslova alergiu, išlo voľky-nevoľky preč. Žiaľ, pocit neprenosnej skúsenosti, že takto to bude vyzerať, aj keď sa jej narodí dieťa, že bude vyšťavená, zmordovaná, na smrť vyčerpaná, že toto skrátka „nedá“, jej ostalo. Keď som sa jej to snažila vyhovoriť a argumentovala kocúrom, s úprimnosťou mi odvetila: „Pozri sa na seba do zrkadla, aká si strhaná zo svojich detí.“ Kompliment, najmä takýto úprimný, vždy poteší, no zároveň naznačuje, že možno nie som pozitívnym vzorom, ktorí druhých presvedčí, že sa oplatí ísť do plodenia. Pre mnohé ženy je táto predstava neustálej obety a nedostatku odpočinku neprijateľná. Niektoré to nazývajú aj lenivosťou starať sa a obetovať sa, iné to vnímajú ako ochranu vlastného duševného a fyzického zdravia. Hoci matky často zdôrazňujú, že obsluhovať deti netreba celý život, a že sa neobetujú donekonečna, pocit počiatočných rokov plného nasadenia môže byť pre niekoho odstrašujúci.
2. Citlivosť na hluk a túžba po pokoji
Ďalším silným argumentom je citlivosť na hluk a narušenie osobného pokoja, ktoré sú neodmysliteľne spojené s prítomnosťou detí. Len nedávno sa mi známy pochválil, že kúpil síce super byt aj s predzáhradkou, len nemôže okno otvoriť, lebo všade revú tie otrasné deti. Sťažoval sa, že ich počuje aj napriek tomu, že na ušnom mu naposledy zistili nezanedbateľný stupeň hluchoty a nosí načúvatká… Áno, človek nie je nikdy dosť hluchý, keď sa rozhoduje pre dieťa. On by si aspoň mohol vypnúť načúvatká, keby veľmi túžil po pokoji. Vôbec netuší, akú má vlastne výhodu. Pre tých, ktorí si cenia ticho a pokoj, môže byť neustály detský krik, plač a všeobecný hluk spojený s výchovou detí skutočnou prekážkou. Hoci je pravda, že na hluk, podobne ako na vlaky za domom, si človek časom zvykne, a po čase už ani moc nevnímate, že revú, a keď budú revať nejaké cudzie, ešte sa aj potešíte, lebo ten hluk sa vás netýka, nemusíte ich utešovať a v podstate, utešíte sa vy: že aj iné deti hučia, nielen vaše. Pre mnohých však táto počiatočná fáza a neistota, či sa dokážu adaptovať, predstavuje príliš veľké riziko pre ich duševnú pohodu. Sú ženy, ktoré deti jednoducho „neznášajú“ pre ich hlučnosť a nevedia si predstaviť mať vlastné.
3. Kariérne ambície a obava z obmedzení
Pre mnohé ženy sú kariérne ambície a túžba po sebarealizácii v profesionálnom živote silnejšie ako túžba po materstve. Známa americká moderátorka Oprah Winfrey otvorene priznala, že keby mala deti, bolo by jej ich ľúto, lebo by kvôli kariére boli odsunuté na druhé miesto. Nie je jediná žena, ktorá uvažuje spôsobom „načo mať deti, keď ich potom bude vychovávať filipínska opatrovateľka.“ Je fakt, že niektoré povolania sú absolútne nekompatibilné s rodinným životom. Táto dilema je reálna a pre mnoho žien predstavuje neprekonateľnú prekážku. Avšak, akokoľvek budeme vyplákavať, že sa dnes nedá skĺbiť práca s rodinou, potom sa pýtam: Ako to mohla dokázať pred tristo rokmi najschopnejšia vtedajšia panovníčka Mária Terézia - okrem vysedávania na rakúskom, uhorskom a českom tróne, byť matkou šestnástich detí? Napriek tomu, pre modernú ženu môže byť predstava, že sa musí vzdať svojej ťažko budovanej kariéry alebo že jej deti budú trpieť jej pracovnou zaneprázdnenosťou, veľmi odrádzajúca. Príbeh Danky (37) ilustruje túto dilemu: ona a jej partner majú svoje vlastné podnikanie, ktorému sa venujú a veľmi veľa cestujú, a rodinný život s deťmi ich jednoducho neláka. Podobne Marika (34), učiteľka v materskej škole, si uvedomila, že predstava prísť z práce domov od detí k mojim vlastným deťom, nebola práve príjemná, a naopak si cení čas na pokoj a voľné víkendy. Mnohé ženy milujú svoj čas na svoje záľuby, rady cestujú a venujú sa práci a svojej polovičke, čo je v súlade s plným a naplneným životom, ktorý si nevyžaduje obetu v podobe rodičovstva.
4. Obavy zo stavu sveta a budúcnosti potomstva
Starosti o budúcnosť sveta a obavy z toho, do akého prostredia by dieťa priviedli, sú ďalším závažným dôvodom. Veru, aj Nicolas Cage vo filme Skala povedal, že nechce, aby sa jeho dieťa narodilo do šialeného, nebezpečného sveta plného násilia a potom išiel vyzabíjať teroristov jedna radosť. Áno, je fakt, že žijeme v škaredom svete plnom matérie, konzumu, individualizmu, terorizmu a internetu. Tieto obavy sú reálne a sú pre mnohých ľudí silným argumentom. Avšak, čo je svet svetom, vždy existovali nejaké „-izmy,“ nech sa diali akékoľvek vojny, zverstvá, potopy, zemetrasenia, ľudia odjakživa mali deti. A to nie jedno dieťa, či dve, ale mali ich mnohonásobne viac ako dnes, keď je dieťa tak strašne „drahá“ záležitosť, že kto už by si ju len mohol dovoliť… Kedysi boli rodičia vďační, ak im v tom zlom svete, kde hocikedy mohla dieťa zabiť aj banálna horúčka, nejaké potomstvo vôbec ostalo. A mamy, ktoré prežili niekoľko svojich detí, spievali nad kolískami uspávanky, aby im anjelika neodnieslo do čiernej zemi. Možno nám vo svete, kde sa máme tak strašne dobre, neostalo ani trocha ich odolnosti? Napriek historickým paralélám zostávajú obavy o zdravie, bezpečnosť a všeobecnú kvalitu života v súčasnom svete pre mnohých rozhodujúce, a cítia zodpovednosť nepriviesť deti do sveta, v ktorom sami vidia príliš veľa problémov.
5. Environmentálne ohľady a ekologická stopa
V posledných rokoch sa k argumentom pre bezdetnosť pridáva aj ekologické hľadisko. Povážme, koľko sa rozkladá jedna plne naložená plienka vo vesmíre. Všetky tie plastové hračky, ktoré skončia na smetisku a tie zošity pre školákov, koľko stromov sa muselo vyťať a veľké rodinné autá, koľko smogu vyprodukujú za rok. A to ešte len by sme ostali v šoku, koľko kyslíka uhličitého vydýchne 3-mesačné bábätko za deň. Ekológia je smrť, že? Tento pohľad naznačuje, že privedenie nového človeka na svet zvyšuje ekologickú stopu a zaťažuje planétu. Aj keď sa to zdá radikálne, je to opäť len vec nastavenia našej hlavy: nikde nie je napísané, že naše dieťa musí mať všetko - či sú to hračky alebo nové oblečenie. Keď sa narodí, celkom si vystačí s minimalistickým priestorom pri maminom prsníku. Zdroj potravy, na ktorý je treba vynaložiť nula prostriedkov. Učí sa, že tie najlepšie veci sú zadarmo už odmalička. Je na nás, či deti budeme vychovávať k vedomej striedmosti a skromnosti alebo ku konzumu a egoizmu, ku ktorému nás tlačí spoločnosť. Otázka, či sa mýlia tí, ktorí nechcú mať deti, aby zachránili planétu, je zložitá, no naznačuje hlboké zamyslenie sa nad osobnou zodpovednosťou voči životnému prostrediu.
6. Životné priority a iné napĺňajúce možnosti
Život je otázkou priorít a niekedy sa medzi nimi miesto pre deti jednoducho nenájde. Čas a energia sa venujú iným smerom. Pre mnohé ženy je ich život plnohodnotný aj bez detí, a to vďaka iným cieľom, vášňam a záujmom. Jedno z najsilnejších čítaní na túto tému priniesla Kamila Straatsburg Sajmerová na blogu SME v článku Nikdy som nechcela mať deti: „Dnes, keď je už pozde na pôrod aj adopciu, dnes varím veľké hrnce dobrej polievky (ako otec hovoril, nemajú na nej byť oká, iba jedno veľké oko, vtedy je najlepšia). Na Vianoce pečiem ako pre detský domov a moja plnená paprika je veľká a tučná, paradajková omáčka sa prelieva cez okraj taniera, takisto ako sa vo mne rozteká ten oceán lásky, ktorú nemám komu dať. A tak ľúbim všetkých psíkov, vlastných a túlavých, kŕmim desiatky vtáčikov, do exkluzívneho apartmánu lákam ježkov. A sem-tam sa trochu ľutujem. Ale potom narovnám plecia a poviem si, vlastná voľba, nikto ma nenútil.“ Tento pohľad ukazuje, že láska a starostlivosť môžu nájsť uplatnenie aj v iných oblastiach života, a že život bez detí nemusí byť prázdny. Mnohé ženy, vrátane mňa, milujú svoj vlastný režim, priestor, čas a spánok, a práve tie im prinášajú pocit naplnenia. Vyhlasovať, že by sa človek bez detí unudil, je subjektívne; mnohí sa naopak radi ponudia a nájdu pokoj v osobnom čase, ktorý im problém nerobí. Pre niektorých je kľúčové žiť hlavne vlastný, na seba hladiaci život, čo nie je žiadna hlúposť, ale legitímna voľba.
7. Osobné traumy, strach a zdravotné dôvody
Hlbšie dôvody pre bezdetnosť môžu prameniť z osobných skúseností a obáv. Mnohé pociťujú strach zo zodpovednosti a starostlivosti o dieťa. Boja sa, či budú dobrou matkou, či neostanú na všetko samy. Často ide o blok, ktorý vychádza z výchovy alebo z okolností, ktoré sa udiali v jej rodine či rodine partnera. Ale niektoré sa obávajú aj toho, že nedokážu dať deťom lásku, že sa im narodí postihnuté dieťa alebo ich život postaví pred rôzne iné komplikácie. Michaela (26) otvorene hovorí o svojich dôvodoch: „Mala som ťažké detstvo, prežila som si všeličo, mám za sebou tiež viacero nepekných vzťahov a toto všetko len posilňuje moje rozhodnutie, že deti nechcem. Nepripadám si ako vhodná adeptka na to byť matkou. Pravidelne navštevujem terapeuta, riešim mnohé vnútorné problémy, úzkosti a depresie. Ako by som mohla byť dobrou matkou nejakému dieťaťu, keď sama nie som v poriadku?“Obavy z tehotenstva a pôrodu sú tiež silným faktorom. „Mám strach z tehotenstva a pôrodu. Viem, že žijeme v 21. storočí a dnes už pri narodení dieťaťa každá druhá matka nezomiera. Napriek tomu mi príde fakt, že mám deväť mesiacov pestovať v sebe malého človeka a nakoniec ho vytlačiť von, ako nejaký výjav z hororu.“ Ďalšie ženy riešia zdravotné obmedzenia. Iveta (41) sa pre bezdetnosť rozhodla po zdravotných problémoch: „Uvedomila som si, že by ma tehotenstvo a dieťa obmedzovalo a navyše by tehotenstvo a pôrod mohli byť ohrozením môjho zdravia, ako mi aj môj lekár povedal.“ Podobne, pacientka, ktorá trpela dedičným ochorením prenášaným po ženskej línii, sa rozhodla nemať deti, aj keď bola šanca päťdesiat na päťdesiat, že možno bude mať chlapca. Pre ňu byť dieťaťom v prenesenom význame znamenalo trpieť. Aj obavy z neistoty ohľadom zdravia budúceho dieťaťa sú silné: „Človek si nikdy nemôže byť istý, aké dieťa sa mu narodí. Čo ak, nedajbože, nebude zdravé a bude si vyžadovať 24-hodinovú opateru do konca svojho života? Choré dieťa sa nedá reklamovať a ani by som to nechcela, no predstava takého života je mojou najväčšou nočnou morou.“ Niektorí úprimne priznávajú, že bojujú s úzkostnými stavmi a nekontrolovateľnými záchvatmi hnevu, a nechcú, aby to ich deti zdedili, ani aby vyrastali v prostredí strachu, keďže by to voči nim nebolo fér.
8. Finančné dôvody a zodpovednosť
Finančná situácia a pocit zodpovednosti sú tiež kľúčovými faktormi. Niektorí ľudia si myslia: „Nezarábam dosť na to, aby som uživil seba, manželku na materskej a ešte jedny hladné ústa do počtu. Bolo by z mojej strany nanajvýš nezodpovedné v takejto situácii o deťoch čo i len uvažovať.“ Finančná náročnosť výchovy detí v dnešnej dobe je obrovská, a pre mnohé páry predstavuje reálnu prekážku, najmä ak nechcú, aby deti trpeli nedostatkom. Okrem iného, deti si zaslúžia rodičov, ktorí ich budú ľúbiť, nie len tolerovať. A toho by sa u mňa jednoducho nedočkali, hovorí jeden z bezdetných. Túžba poskytnúť dieťaťu všetko potrebné, nielen materiálne zabezpečenie, ale aj čas a bezpodmienečnú lásku, je pre mnohých prioritou, ktorú v danej situácii nemôžu zaručiť.
Spoločenský tlak a nepochopenie: Prečo je bezdetnosť stále tabu?
Hoci žijeme v modernej dobe a tvárime sa ako liberálna spoločnosť, väčšina ľudí postoj k životu bez detí odmieta prijať. „Základom našej spoločnosti je rodina. Každý, kto kráča mimo tohto vzorca, sa ocitne v situácii, že ho ostatní odsudzujú, posudzujú alebo hodnotia. Nie sme naučení žiť s vecami, ktoré z nalinajkovaného vzorca vybočujú,“ konštatuje psychologička Alena Jančigová. Je zvláštne, že bojujeme za emancipáciu, za to, aby sme sa mohli slobodne rozhodovať o svojom tele, mali rovnaké práva ako muži, no keď nás kamoška zaskočí takýmto postojom k deťom, niečo v nás sa búri. Máme tendenciu súdiť, presviedčať a poučovať. Táto téma je jednoducho tabu a ženy, ktoré to takto cítia, o tom radšej nehovoria. Pre istotu, lebo vedia, že by sa nestretli s pochopením.
Petra, čerstvá štyridsiatnička, sa nám priznala len pod podmienkou, že jej tvár a meno ostanú v anonymite. Aj keď nespáchala žiadny zločin ani nič amorálne, obáva sa toho, čo by na to povedalo okolie. „Vždy som si myslela, že raz dieťa mať budem. Nikdy som však nepocítila túžbu stať sa mamou, dokonca ani po tom, ako všetky moje kamarátky rodili rad za radom ako hrušky. Ukameňujte ma, ale deti mi nič nehovoria. Mnohí si myslia, že mám zdravotné problémy, keďže som vydatá a bezdetná. No my sme to tak s mužom chceli. Žijeme jeden pre druhého a našou vášňou je cestovanie. Keď je to len trochu možné, zbalíme kufre a ideme. Sme šťastní, no dokonca aj naši kamaráti nás podozrievajú, že nie sme. Že bez dieťaťa ten náš život musí byť o ničom. Raz som si dokonca vypočula kázeň, že ako žena mám povinnosť priviesť na svet potomka a že by som sa mala hanbiť. Za to, že odmietam byť mamou a nevážim si, že som zdravá a mám tú možnosť. Mrzí ma to, ale už nemám síl všetkým donekonečna vysvetľovať, že nám to takto vyhovuje. Že je to naše rozhodnutie a nerobíme nič zlé,“ vzdychne si Petra.
Podobnú skúsenosť má aj Ľubka, tridsaťpäťročná poistná matematička: „Nikdy som to extra neriešila, jednoducho sa to tak vyvinulo a takto to cítim. Nie som nijako zatrpknutá, deti mám rada, no po vlastnom netúžim. Ľudia, ktorí ma dobre poznajú, to rešpektujú. No aj moje kamarátky, ktoré majú deti, ma občas podpichujú, že už mám najvyšší čas. Horšie je, keď stretnem niekoho po dlhšom čase alebo sa s niekým novým zoznámim. Len čo zistia, že žijem v niekoľkoročnom partnerstve a k tomu príde reč na môj vek, prichádza otázka - a čo deti? Odpoviem, nie sú a asi ani nebudú. Väčšina neveriacky krúti hlavou, prípadne na mňa pozerajú ako na vraha. Pritom nežijem nezodpovedný život, nemám žiadnu traumu z detstva, som z úplnej rodiny a som slušne vychovaná. Je to moja osobná vec, nikomu tým neškodím, jedine ak sebe, a svojich rodičov ochudobňujem o vnúčatá.“Tieto príbehy sú len zlomkom toho, čo zažívajú mnohé bezdetné ženy. Príbuzní do repertoáru vyčítavých pohľadov pridávajú nenaplnenú ambíciu rozmaznať ďalšiu generáciu. Všade v okolí pučia bruchá a ozýva sa detský plač. Spoločenský úzus, že takéto otázky sú v poriadku, je hlboko zakorenený, akoby téma plodenia potomka patrila do bežného repertoáru small talku, podobne ako fráza „Ako v škole?“. Ľudia jednoducho komentujú, či máte 0, 1, 3, 5 alebo 7 detí v rovnakej miere a rovnako intenzívne. Dôležitý je filter na ušiach a robiť tak, aby to vyhovovalo vám a partnerovi a nikomu inému. Čím skôr sa od pocitu, že to musíte niekomu vysvetľovať, odosobníte, tým lepšie.
Zmena názoru a výzva prehodnocovania vlastných životných plánov
Pohľad na materstvo a bezdetnosť sa s vekom a životnými skúsenosťami môže meniť. Väčšina z nás až s pribúdajúcimi rokmi príde na to, že by raz chcela byť mamou. No môže to byť aj naopak. Jedna z respondentiek priznala: „Ako tínedžerka som bola presvedčená, že v tridsiatke už budem mať manžela a dve deti. Dokonca som mala pre deti aj vymyslené mená. Stále som čakala, že sa mi roztikajú biologické hodiny a príde to na mňa. No hodiny stále netikajú a pomaly mi v nich dochádza baterka. Mnohí ma presviedčali, že som asi nestretla toho pravého, no dnes už viem, že to je o mne. Proste tak to cítim.“ Tento príklad ukazuje, že vnútorná túžba po deťoch nie je univerzálna a nemusí prísť, aj keď sú všetky predpoklady splnené. Možno si to niektorí ľudia rozmyslia a možno nie - je to osobná vec každého.
Ja sama som mamou a hoci to nie je vždy ľahké, nikdy by som nemenila. A priznávam, občas ma mrzí, že ani moja najlepšia kamarátka bábätko neplánuje. Mrzí ma, že nebudeme spolu vychovávať „naše deti“ tak, ako sme si kedysi vyfantazírovali, a bojím sa, že to bude raz ľutovať. No pochopila som, že takýto postoj bol odo mňa vrcholne sebecký, navyše, takéto baby si kritiky v živote užijú viac ako dosť. Psychologička zdôrazňuje, že každý je slobodný, plnohodnotný a svojprávny človek a má právo na svoje rozhodnutie, ktoré pred nikým nemusí obhajovať. Hoci by niekto namietal, že takáto žena zodpovedá spoločnosti, v ktorej žije a kde sa rodí stále čoraz menej a menej detí, materstvo nie je dané zákonom a nikto vás doň nemôže nútiť. Dôvodov môže byť milión. „Mnohé pociťujú strach zo zodpovednosti a starostlivosti o dieťa. Boja sa, či budú dobrou matkou, či neostanú na všetko samy. Často ide o blok, ktorý vychádza z výchovy alebo z okolností, ktoré sa udiali v jej rodine či rodine partnera. Ale niektoré sa obávajú aj toho, že nedokážu dať deťom lásku, že sa im narodí postihnuté dieťa alebo ich život postaví pred rôzne iné komplikácie. No môže ísť aj o celkom prozaickejšie dôvody, napríklad, že sa nechcú vzdať svojho komfortu a životného štýlu.“
Ľubka si uvedomuje, že raz na svoje rozhodnutie môže zmeniť názor. „Nevravím, že si možno raz nebudem trieskať hlavu a vravieť si, že som predsa len mala byť mamou. Nikdy nehovor nikdy. No to, že by som mala dieťa, beriem ako celoživotnú prácu, z ktorej nemôžeš dať výpoveď. Pracovný čas je nonstop a musíš si byť istá v tom, čo robíš. V mojom okolí je veľa matiek, majú môj obdiv a sú pre mňa hrdinky. No ja sa na to necítim.“ A presne o to ide. Počúvať svoje vnútro, nebáť sa byť sama sebou a stáť za svojím rozhodnutím, ktoré u ženy ovplyvní celý zvyšok jej života. Pretože ak to človek v sebe proste nemá, je ťažké predstaviť si, že by dokázal byť dobrou matkou, a preto sa rozhodnutie nemať deti považuje za zodpovedné, pokým nie je žena presvedčená, že ich skutočne chce. Niekedy sa však biologické hodiny prebudia aj v pokročilejšom veku, ako v prípade ženy, ktorá pri malých deťoch cítila odpor, nemala materský cit, no okolo 35-ky to prišlo a v 38 rokoch čaká svoje prvé dieťatko. To len potvrdzuje nepredvídateľnosť života.
Priateľstvá v tieni rodičovstva: Ako si zachovať blízke vzťahy?
Život bez detí má mnoho špecifík a so sebou prináša aj celkom špeciálnu osamelosť, v ktorej vám už nerobí spoločnosť okruh kamarátok, a už/ešte ani rodina. Ľudia, ktorí boli blízki, sa sťahujú čoraz hlbšie do svojich domovov, prímestských satelitov, do bezpečia zastrešeného hypotékou. Vybraná „rodina“ starostlivo akumulovaná počas vysokoškolských čias alebo boja o prežitie v korporáte sa postupne rozpadá, a to bez rozchodov a rozvodov, no o to nenávratnejšie. Vo väčšine prípadov nejde o prudké rozdelenie ciest, kedy jedna o tretej ráno zaseknutá na tanečnom parkete, kým druhá v rovnakom čase už len kojí a prebaľuje. Život nie je taký binárny, ale prináša momenty, v ktorých strácame spoločnú reč.
Omnoho nenápadnejšie zisťujem, že sa počas rozhovoru s kamarátkou cítim nevypočutá. Ponad moje rameno sleduje interakciu svojho dieťaťa na pieskovisku. Celá v strehu, no nie na moje novinky. Prikyvuje, ale radšej sa nepýtam, čo mi teda radí. Po chvíli som zas stratená ja - neviem si predstaviť, čo musela prežívať na detskej pohotovosti, tentoraz sa do prikyvovania snažím čo najviac empatie dostať ja. Zostáva vo mne smútok, akoby sme už len hrali nejakú hru na priateľstvo, predstieranie blízkosti. Dieťa do priateľského vzťahu neprináša odcudzenie automaticky. Keď sa však obzriem okolo seba, nemá zmysel tváriť sa, že rodičovstvo ostatné vzťahy nemení. Dieťa je zmena, ktorá je neodškriepiteľná podobne ako rozchod či práca v zahraničí. V niečom je však omnoho citlivejšia, osobnejšia, ošemetnejšia. Vďaka spoločenskej norme rodinného života ako ultimátneho životného cieľa je aj tabu. O tejto zmene sa nerozprávame a už vôbec nie kriticky. Nepovieme ani chabé „Chýbaš mi“, hoci kamarátka je nám v detskom centre vzdialenejšia, než keby bola za oceánom (časový rozdiel je tiež podobný). Nechceme byť za bezcitných, sebeckých, nie sme predsa malí, aby sme žiarlili na dieťa.
Pred tridsiatkou sa v našich životoch prudko zvyšuje výskyt klišé a jedným z nich je aj konštatovanie, že kamarátky už riešia úplne iné veci. Rozhovory o tom, kam vedú naše kariéry, životy a stravovanie sa výlučne veganburgrami, sú metaforicky aj doslova prehlušené detským revom. Náhle sa zdá banálne otvárať tému, ktorá nie je otázkou prežitia rodu. ťažko sa nadväzuje na linky, ktoré nás spájali doteraz, a ťažko sa navzájom vciťuje do sveta tej druhej. Povedzme to celkom priamo - priateľstvo už nefunguje tak ako kedysi.Psychologička Hana Ševčíková podotýka: „Pri niektorých kamarátkach sa nezmenilo nič, pri iných všetko. Akoby zmenili identitu, odcestovali do zahraničia alebo niečo podobné. Chýba mi možnosť porozprávať sa s nimi dlhšie a bez toho, aby v polovici vety upozornili na to, že ich dieťa kaká alebo ho začali okrikovať. Chvalabohu, mám aj kamarátky-matky, ktoré nezmenili svoj život úplne, ale dieťa doň zakomponovali a neodstrihli svoje iné záujmy.“Ako teda hľadať a znovuobjaviť spoločnú reč? Podľa psychologičky Hany Ševčíkovej sa netreba zľaknúť dočasného vzdialenia sa. Je prirodzené, že naše priateľské vzťahy menia svoju intenzitu, blízkosť medzi kamarátkami sa mení. Ak zostaneme aj počas týchto zmien otvorení, dočasné vzdialenie sa nás môže vzájomne obohatiť. Vyhradenie času „len pre nás“ podľa psychologičky netreba siliť: „Myslím, že je potrebné ne nechať kamarátke, zvlášť ak má naozaj veľmi malé dieťa, priestor na to, aby si tieto témy odžila. Ak ale má bezdetná priateľka pocit, že už toho bolo dosť a chce ju skúsiť vtiahnuť aj do iných tém, má to urobiť na rovinu, nie okľukou. Na to predsa priateľské vzťahy sú, aby vydržali aj takéto ťažšie chvíle. Takisto je dôležité, aby bezdetná kamarátka okrem netrpezlivého vyčkávania, kedy už prejdú detské témy, prejavila záujem o detský svet - o to, ako jej kamarátka materstvo prežíva.“Niektoré bezdetné ženy cítia určitú povýšenosť od rodičov. „Niekedy mám pocit, že deti sú ako prsteň z Pána prsteňov a že si opantajú telo aj myseľ niektorých matiek. Ešte stále neviem reagovať na povzdychnutia typu Ach, deti sú tá najúžasnejšia vec v živote. Verím, že môžu byť, ale asi nie pre každého. Je to také zvláštne, zrazu mám pocit, že ženu definuje jej dieťa a od istého bodu stráca svoju autonómnosť a stáva sa nástrojom dieťaťa. Je poslanie ženy porodiť dieťa? A hoci toto nemá byť anti-materský pamflet, v tomto momente sa dostávame na skutočne tenký ľad. Definovať najúžasnejšiu vec na svete je prakticky nemožné, podobne ako životné poslanie. O to viac ma vie podráždiť určitá povýšenosť, ktorú niektorí rodičia akoby získali s novorodeneckým balíčkom plienok a sunaru. Sklenený strop, ktorým sa niektoré matky (či už vedome alebo nie) oddeľujú od žien bez detí, žien nezasvätených, nekompletných. Áno, zdá sa mi celkom pravdepodobné, že rodičovstvo patrí k najúžasnejším, najťažším a najneprenosnejším skúsenostiam v ľudskom živote. Nemyslím si však, že je univerzálnym receptom na život, ako mi naznačujú blahosklonné povzdychy rodičov.“Hovoriť o svojej skúsenosti a prežívaní sa podľa Hany Ševčíkovej dá aj bez implikovania materstva ako univerzálnej odpovede: „Je vhodné hovoriť za seba, v prvej osobe jednotného čísla - čo pre mňa znamená materstvo, v čom zmenilo mňa. Akonáhle žena prechádza do toho, že kto to nezažil, nemôže byť naplnený - teda do všeobecne „platných právd“, je ďaleko za čiarou empatie. Zvlášť, ak to hovorí pred bezdetnými priateľkami.“ Eva pri komunikácii so svojimi kamarátkami považuje za dôležitý aj humor a schopnosť nebrať seba a ani svoje dieťa príliš vážne. O svojich pocitoch sa však neodvažuje hovoriť so všetkými matkami vo svojom okolí: „Myslím si, že by ich to ranilo. Stratili kontakt s okolitým svetom a o iných témach ako o dieťati a vzťahoch sa s nimi dá len ťažko. S inými to ide naopak veľmi ľahko a aj svoje dieťa a jeho výchovu dokážu interpretovať veľmi zaujímavo, zo svojho pohľadu a bez nánosov pátosu. Som veľmi rada, že poznám aj matky, vďaka ktorým mám nádej, že materstvo nevplýva na všetky rovnako.“
Ako zvládnuť tlak okolia: Asertivita a rešpektovanie vlastných hraníc
Pre mladé ženy, ktoré deti nechcú, je neustále prehovaranie a otázky od okolia vyčerpávajúce. „Teraz ta otravujú s tým, aby si mala aspoň jedno. Keď budeš mat jedno, nebudeš nič iné počúvať, len to, že kedy druhé. Keď budeš mat 2 chlapcov, tak kedy dievčatko…“ Toto naznačuje nekonečný cyklus očakávaní. Je načase sa naučiť asertivite. Ak to aj niekto rieši, povedzte, že im do toho nič nie je. Odpovedať nemusíte, aj „Nie“ je celá veta. Nemusíte nikomu nič vysvetľovať. A môžete aj požiadať, že sa o týchto témach nechcete baviť.Jednoducho nevysvetľujte tým, čo nechcú pochopiť. Povedzte, že teraz nechcete, nemáte zázemie, nemáte s kým, po tridsiatke môžete zmeniť rétoriku, že už sa nedá. Vybavené. Ak ste mladá, debatu môžete hneď na začiatku uzavrieť tým, že na deti máte ešte čas. Ako povedala jedna z diskutujúcich, „ja som mala dieťa v pokročilom veku a nikto moju dlhú bezdetnosť neriešil, maximálne tak, keď som mala výnimočne na rukách nejaké dieťa, tak poznámka, ako by sa mi hodilo… ale mne to vôbec nevadilo, ľudia zvyknú mať takéto reči a ja som nijak nereagovala a tým bola debata na túto tému ukončená.“ Niekto dokonca odporúča taktiku „povedz "uvidime" a nemusíš riešiť prečo, za čo, na čo“. Alebo drastickejšiu, ale účinnú odpoveď: „Na toto je najlepšia odpoveď - zistilo sa, ze som neplodna. Povedz to so smutkom v hlase a zaručene máš pokoj.“
Je dôležité zvážiť, či náhodou netlačíte svoj názor na bezdetnosť všetkým pod nos pri každej príležitosti. Pretože inak je nepochopiteľné, prečo by mal každý s „mladou babou“ diskutovať o jej názore na deti. Takáto debata sa dá veľmi ľahko utnúť už v začiatku a ani nemusí dôjsť na všetky vaše argumenty prečo nie. A vlastne to ani nikomu netreba vešať na nos, že deti nechcete, ak neočakávate súhlas a potvrdenie, že máte pravdu.
„Ľudí v našom okolí by sme mali viac rešpektovať a keď s ich rozhodnutiami nesúhlasíme, môžeme ich upozorniť na dôsledky. Určite však nie je správne niekoho presviedčať o svojej vlastnej pravde. Ak sa snažíte niekoho presvedčiť, vedie to skôr k silnejšiemu utvrdeniu vo svojom názore a potom sa v človeku objaví „detský vzdor“, ktorý máme v sebe takmer všetci. No čo je najpodstatnejšie, nikto nemá právo ženu súdiť ani jej vysvetľovať, prečo by sa na dieťa mala odhodlať. Ten, kto ich má mať, musí na to prísť sám a hlavne by to mal sám chcieť. Žena musí sama zvážiť, či si takéto rozhodnutie dovolí, hoci spoločnosť od nej očakáva čosi iné, alebo bude robiť to, čo jej hovorí vlastné vnútro. Mala by však rátať aj s dôsledkami a pripraviť sa na reakcie okolia, ktoré nemusia byť príjemné,“ radí odborníčka. Špecifická je situácia, keď sa niekto v našom okolí pokúša o materstvo. Nie vždy sa to končí úspechom a aj tento proces môže byť zaťažkávajúcou skúškou pre priateľstvo. Keď sa blízky človek trápi, často nevieme, čo vhodné povedať. Aj v tomto prípade je však najdôležitejšie byť kamarátke na blízku a ponúknuť jej predovšetkým našu pozornosť. Prehltnite všeobecné frázy o nevyspytateľných cestách osudu a uvoľnení sa, radšej sa jednoducho spýtajte, ako sa priateľka cíti a či niečo nepotrebuje. Dôležité je kamarátku nenechať sa izolovať, no zároveň jej dopriať dosť priestoru na prežitie pocitov ľútosti. Tie môžu byť obzvlášť silné pri záplave rodinkových fotiek, ktorými tapetujeme svoje sociálne médiá.
Univerzálnosť rešpektu a individuálnych ciest
Nakoniec je dôležité si uvedomiť, že či mať alebo nemať deti je vždy výsostne individuálne rozhodnutie. Príbehy žien, ktoré sa dobrovoľne rozhodli nemať deti, sú rôzne a každá žena má svoje vlastné dôvody, prečo nechce byť matkou. Pre mnohých ľudí, najmä ženy, je takéto rozhodnutie ťažko pochopiteľné, no nemáme právo súdiť. „Nie všetky ženy majú mať potrebu plný dom detí a je to úplne v poriadku.“ Ako bolo spomenuté, niektoré dokonca tvrdia, že sú neplodné ako manéver odvrátenia pozornosti, hoci podľa odborníčky to nie vždy funguje. Dôležité je, aby si každý vyriešil svoje pocity vo vnútri. „Ľudia riešia a komentujú, či máš 0, 1, 3, 5 alebo 7 detí v rovnakej miere a rovnako intenzívne. Dôležitý je filter na ušiach a robiť tak, aby to vyhovovalo tebe a partnerovi a nikomu inému. Čím skôr sa od pocitu, že to musíš niekomu vysvetľovať, odosobníš, tým lepšie.“
Rešpekt a tolerancia. Tie sa v dnešnej spoločnosti akosi menej nosia, vieme okamžite niekoho posúdiť a odsúdiť… no nesmieme zabúdať, že nežijeme život toho druhého a nevidíme ho jeho očami. Máme rozdielnu minulosť, ktorá je pre každého originálnym prežitkom. Sú ženy, ktoré vidia zmysel svojho života v rodine a deťoch. No sú aj ženy, ktoré povedia - nechcem mať dieťa. Nie sú to egoistické, do seba zahladené karieristky, ale jednoducho ženy s inými životnými prioritami, pocitmi alebo okolnosťami. Pre dobrovoľnú bezdetnosť sa rozhodujú rôzne ženy: bohaté i chudobné, ženy zamerané na kariéru aj ženy, ktorých prioritou vôbec nie je kariéra. Nech už je dôvodom, prečo vaša kamarátka, sestra či ktorákoľvek žena, ktorú poznáte, nechce mať deti, čokoľvek, mali by ste to rešpektovať. Mnohé ženy núti k bezdetnosti ich alebo partnerov zdravotný stav, sociálno-ekonomická situácia, ale aj politická situácia v štáte. Ďalšie sú z vlastného detstva príliš zranené a byť dieťaťom pre nich v prenesenom význame znamená trpieť. Sloboda výberu a pochopenie sú kľúčové pre budovanie tolerantnejšej spoločnosti, v ktorej si každý môže žiť svoj život podľa vlastných predstáv a bez zbytočného tlaku či súdenia.
tags: #prosim #radu #ked #nechcem #dieta #a