Úvod: Neľahká realita detského utrpenia
Problematika emočného zneužívania detí sa dostáva do pozornosti odborného diskurzu čoraz viac. Táto forma násilia, na rozdiel od fyzického týrania, nezanecháva vždy viditeľné rany na tele, no spôsobuje hlboké a dlhotrvajúce jazvy na duši dieťaťa. Žiadny ľudský vek nie je taký citlivý na osobnú dôstojnosť, ako detský vek, a to sa týka aj detí ohrozovaných násilím a týraných dospelými ľuďmi. Pochopenie prejavov psychického týrania, vrátane špecifického syndrómu zavrhnutého rodiča, ako aj jeho rozsiahlych dôsledkov, je kľúčové pre účinnú ochranu a pomoc ohrozeným deťom. Na problém sa pozeráme z rôznych perspektív - od psychologického posúdenia, cez trestnoprávne hľadisko, až po medicínske a neurobiologické vplyvy. Cieľom je vyvolať odbornú diskusiu a inšpirovať k aktívnejšiemu prístupu v právnom a spoločenskom prostredí, aby sme mohli lepšie identifikovať a postaviť sa tomuto skrytému utrpeniu. Psychické týranie je jednou z najneviditeľnejších foriem násilia, no jeho dôsledky môžu byť devastujúce. Na rozdiel od fyzického týrania, ktoré často zanecháva viditeľné známky, psychické týranie môže zostať nepozorované, no jeho dopady sú rovnako závažné.
Definícia a podstata psychického týrania
Psychické týranie je forma násilia, ktorá zahŕňa opakované a úmyselné správanie zamerané na zraňovanie, kontrolovanie a manipulovanie človeka. Na rozdiel od fyzického týrania, pri ktorom sú poškodenia tela zjavné, psychické týranie zanecháva jazvy na duši. K psychickému týraniu patrí napríklad zatváranie dieťaťa v tmavej miestnosti, vyhrážanie sa strašidlami, zosmiešňovanie alebo chladná ľahostajnosť v jednaní s dieťaťom. Je to koncentrovaný útok dospelého jedinca na psychický vývoj dieťaťa, útok, ktorý sa dotýka jeho ja a jeho sociálnych schopností.
Táto forma týrania spadá pod širší koncept, tzv. „syndrómu CAN“ (z angl. Child Abuse and Neglect), ktorý predstavuje súhrn príznakov týraného, zneužívaného a zanedbávaného dieťaťa. Podľa odborníkov „syndróm CAN“ je akákoľvek nenáhodná, vedomá či nevedomá aktivita či neaktivita rodiča či inej osoby voči dieťaťu, ktorá je v danej spoločnosti neprijateľná alebo odmietaná a ktorá poškodzuje telesný, duševný či spoločenský stav a vývoj dieťaťa, prípadne spôsobuje jeho smrť. Zásadným spôsobom ohrozuje zdravý psychický vývoj dieťaťa. To znamená, že pod syndróm CAN jednoznačne spadajú aj prípady psychického týrania dieťaťa zo strany jeho rodiča alebo rodičov, pokiaľ má takéto správanie sa závažný a veľmi negatívny vplyv na citový vývoj a správanie dieťaťa. Jeho výrazná závažnosť je predovšetkým v tom, že tento štýl týrania nezanecháva na dieťati žiadne viditeľné telesné poranenia.
V rámci spôsobovania psychického utrpenia dieťaťu sa nemôžeme baviť len o takých typických vzoroch ako je ponižovanie alebo zosmiešňovanie dieťaťa. Psychické alebo duševné týranie mu môže byť spôsobované aj manipulatívnym konaním, ktorým sa dieťa naprogramuje proti doposiaľ jemu blízkej osobe tak, aby ju odmietalo a mnohokrát až doslova znenávidelo. Pri psychickom týraní rodičia hodnotia dieťa rôznymi negatívnymi vyjadreniami, tak mu dávajú najavo, že pre nich nie je dosť dobré, že ho odmietajú také, aké je. Tento jav, ktorý narúša sebaúctu a sebauvedomovanie dieťaťa, je preto kľúčový pre pochopenie neviditeľných rán, ktoré zanecháva.
Syndróm zavrhnutého rodiča ako špecifická forma psychického týrania
Jednou zo špecifických a čoraz viac diskutovaných foriem psychického týrania je tzv. syndróm zavrhnutého rodiča (ďalej aj ako „SRZ“). Tento termín vytvoril americký psychiater Richard A. Gardner na začiatku 80. rokov a definoval ho ako poruchu, ktorá sa prejavuje tým, že dieťa sústavne a neodôvodnene zľahčuje a uráža jedného z rodičov. Jej príčinou má byť kombinácia faktorov, najmä indoktrinácia zo strany druhého rodiča (takmer výhradne ako súčasť sporu o zverenie dieťaťa do starostlivosti po rozvode rodičov) a vlastné pokusy dieťaťa ohovárať jedného z rodičov. Ešte lepšie tento fenomén vystihol Jedlička, podľa ktorého syndróm zavrhnutého rodiča je jedna z foriem psychického týrania dieťaťa spadajúceho pod syndróm zneužívaného a zanedbávaného dieťaťa, tzv. syndróm CAN.
Pri SRZ dochádza k tomu, aby sa zrazu stratili všetky dovtedajšie pekné pocity s touto osobou (zavrhnutým rodičom) spojené, aby dieťa prišlo o prejavy lásky a náklonnosti tejto osoby, aby sa od nej umelo izolovalo. O násilnej izolácii a o obmedzovaní dieťaťa, ako o znakoch syndrómu zavrhnutého rodiča, výslovne hovorí aj MUDr. Jedlička, a tento skutkový znak je dokonca aj explicitne v ustanovení § 208 ods. 1 písm. a) Trestného zákona uvedený ako znak konania spôsobujúceho psychické utrpenie na účel naplnenia znakov skutkovej podstaty zločinu týrania blízkej osoby a zverenej osoby. Tým sa v dieťati nesporne vytvára veľmi negatívne napätie.
Z hľadiska intenzity takejto manipulácie s dieťaťom prichádzajú samozrejme do úvahy rôzne formy výsledných prejavov. V tom lepšom prípade prebieha situácia podobne ako u ľudí, ktorí sa dlhšiu dobu nestretli, chvíľu spoločne zaspomínajú na spoločné okamihy, ale viac si nemajú čo povedať, pretože žijú odlišné životy, ktoré už nič spoločné nespája. V horších prípadoch nie je dieťa vôbec schopné sa so zavrhnutým rodičom ani porozprávať alebo čo i len byť s ním osamote. V situácii, kedy by malo dôjsť k spoločnému kontaktu, dieťa reaguje prehnane odmietavo až nenávistne, mnohokrát sa dostáva až do amoku a dokonca môže mať vplyvom takto naprogramovaných negatívnych emócií aj psychosomatické prejavy, ako napríklad, že mu tečie krv z nosa, dusí sa, začne vyvolávať dávenie. Toto všetko môže byť u dieťaťa ako dôsledok jeho emočného zneužívania proti „zavrhnutému“ rodičovi, čo podľa odborníkov plne spadá pod judikatúrou vyprofilovanú kategóriu tzv. „ťažkého príkoria“ spôsobovaného obeti v rámci naplnenia znakov zločinu týrania blízkej osoby a zverenej osoby.
Trauma z detstva: Životy zanedbávaných detí
Pokiaľ ide o analýzu takéhoto konania manipulujúceho rodiča, už z citovaného odborného výkladu danej problematiky je zrejmé, že z pohľadu prípadnej trestnej zodpovednosti je na mieste zaoberať sa možnosťou naplnenia skutkovej podstaty zločinu týranie blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 Trestného zákona, prípadne aj v rámci jeho kvalifikovaných skutkových podstát. Samozrejme, že treba tento škodlivý jav odlišovať pri hodnotení v rámci psychologického a v rámci trestnoprávneho posudzovania, keďže s ohľadom na skutkovú podstatu zločinu týrania blízkej osoby a zverenej osoby ide o konanie, ktoré predstavuje hrubší stupeň necitlivosti a bezohľadnosti. Z tohto pohľadu potom menej závažné prejavy takéhoto konania nebude možné subsumovať pod objektívnu stránku ako aj pod subjektívnu stránku tohto trestného činu, keďže manipulácia s dieťaťom v tomto smere nemusí byť zo strany manipulujúceho rodiča vedomá, a teda môže sa diať aj na neúmyselnej (trestnoprávne vyjadrené na nedbanlivostnej) úrovni. Túto však nebude možné stotožňovať s prípadmi, keď manipulujúci rodič účelovo emočne zneužíva svoje dieťa jeho programovaním proti druhému rodičovi a odmieta prevziať zodpovednosť za ničivý vplyv takéhoto jeho správania sa na dieťa. Je úplne zrejmé, že pokiaľ je odcudzenie (zavrhnutie) rodiča výsledkom účelového správania sa druhého rodiča s vedomím a jasným zámerom spôsobiť, aby dieťa zavrhnutého rodiča znenávidelo, je zrejmé, že bude možné konštatovať existenciu vnútorného vzťahu takéhoto manipulujúceho rodiča k spôsobovaniu s tým spojeného psychického utrpenia dieťaťu z hľadiska úmyselného zavinenia, minimálne vo forme tzv. nepriameho úmyslu (pre prípad, že sa tak stane, je s tým manipulujúci rodič uzrozumený). Samozrejme, že v rámci dokazovania by tieto otázky mali byť zásadne objasňované na základe znaleckého dokazovania, najvhodnejšie znalcom z odboru psychológie a psychiatrie.
Pokiaľ však na odvrhnutie rodiča a vypestovanie si voči nemu odporu, ba až nenávisti, nebol zo strany dieťaťa žiaden legitímny dôvod, bude, a to aj plne v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, nutné postihovať takéto konanie manipulujúceho rodiča, pretože práve to je nutné pre ochranu duševného zdravia a správneho rozvoja dieťaťa. Z hľadiska právnej kvalifikácie takéhoto konania, pokiaľ sa samozrejme bavíme o tých najzávažnejších formách tohto druhu emočného zneužívania dieťaťa, je významné prihliadať aj na motív zo strany programujúceho rodiča. Aj podľa Gardnera, je takýmto motívom hlavne pomsta, nenávisť a agresia pociťovaná voči partnerovi a potreba trestať druhého partnera (rodiča), keď je zrejmé, že pomsta „cez dieťa“ je vždy tá najničivejšia. Aplikujúc tento motív pri trestnoprávnom posúdení konania vyvolávajúceho „syndróm zavrhnutého rodiča“ sa podľa odborníkov dostávame do kvalifikovanej skutkovej podstaty zločinu týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 3 písm. b) pri uplatnení § 140 písm. b) Trestného zákona. Vychádzajúc z doktrinálneho výkladu kvalifikačného pojmu osobitného motívu vo forme pomsty podľa § 140 písm. b) Trestného zákona, musí ísť o pomstu ako negatívnu emóciu voči nejakej konkrétnej osobe alebo viacerým konkrétnym osobám ako reakciu na nejakú udalosť alebo okolnosť, pričom táto emócia nevyplýva z morálne ospravedlniteľného citového rozpoloženia, ktoré je vo všeobecnosti spoločnosťou vnímané ako pochopiteľné. Je pritom jasné, že pri zdravom rozume určite takéto emočné zneužívanie dieťaťa voči druhému partnerovi/rodičovi z dôvodu jeho akéhosi trestania za rozvod/rozchod, resp. za problémy medzi manželmi/partnermi navzájom, nemôže byť morálne ospravedlniteľné. Práve naopak, akékoľvek spôsobovanie utrpenia dieťaťu, v rátane jeho emočného zneužívania manipuláciou proti jeho otcovi/matke s motívom trestania a pomsty, je zavrhnutiahodné.
V tejto súvislosti je nutné podotknúť, že vo všeobecnosti je najčastejším aktom pomsty reakcia (odplata) páchateľa za nejakú udalosť alebo okolnosť súvisiacu priamo s obeťou. V prípade emočného zneužívania v rámci manipulácie s dieťaťom voči druhému partnerovi je však obeťou dieťa a objektom pomsty je tento - zavrhnutý - druhý partner; to však neznamená, že o naplnenie pojmu konania v pomste tu nebude môcť ísť. Zákon totiž explicitne neupravuje, že konanie motivované pomstou, ktorým páchateľ naplní znaky trestného činu, musí v rámci tzv. osobitného motívu smerovať výlučne len voči obeti tohto trestného činu. Častokrát sa stáva, že sa páchateľ pomstí niekomu práve tak, že mu ublíži prostredníctvom útoku na blízkeho človeka; určite by potom bolo nelogické, aby sme takéto konanie nemali zaradiť pod osobitný motív konania v pomste.
Odporcovia „syndrómu zavrhnutého rodiča“ sa odvolávajú aj na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, že najlepší záujem dieťaťa môže v závislosti na svojej povahe a závažnosti prevážiť nad záujmom rodiča a že ESĽP v tomto ohľade opakovane konštatoval, že článok 8 v žiadnom prípade neoprávňuje rodiča, aby žiadal prijatie takých opatrení, ktoré by poškodzovali zdravie a rozvoj dieťaťa. S týmto sa ale odborníci stotožňujú, vždy je prvoradý záujem dieťaťa a aj keď sa z pomenovania tohto syndrómu zdá, že to je o tom odcudzenom rodičovi, nie je to pravda, vždy sa pri tomto hľadí na škodlivosť manipulácie a duševného zneužívania dieťaťa. Je samozrejmé, že vždy bude potrebné skúmať dôvody negatívneho postoja dieťaťa voči takémuto rodičovi a pokiaľ sú opodstatnené, určite nebudeme hovoriť o druhom rodičovi, ktorý si dieťa bude chrániť, ako o nejakom manipulujúcom trýzniteľovi.
Prejavy a dôsledky psychického týrania na dieťati
Psychické týranie môže mať vážne dôsledky na psychické a fyzické zdravie obete. Prejavy sú rôznorodé a závisia od intenzity, dĺžky trvania a vývojového stupňa rozvoja osobnosti, na ktorom k nemu dochádza. Môže sa prejavovať nízkou sebaúctou a nedostatkom sebadôvery. Začne sa objavovať úzkosť a depresia, chuť začať sa vyhýbať sociálnym kontaktom a uzatvárať sa do seba. Dieťa môže pociťovať somatické symptómy ako fyzické prejavy stresu, napríklad bolesti hlavy, žalúdočné problémy, chronická únava, dusenie, vyvolávanie dávenia alebo krvácanie z nosa, najmä v situáciách prehnaného odmietania jedného z rodičov. V extrémnych prípadoch človek môže začať uvažovať o sebapoškodzovaní a mať suicidálne myšlienky.
Opakované zhadzovanie, urážky a ponižovanie človeka vedú k strate sebaúcty a sebadôvery. Kontrola a manipulácia sú tiež typickými príkladmi psychického týrania. Môžete ich rozpoznať podľa toho, že sa niekto snaží ovládať vaše správanie, názory a rozhodnutia prostredníctvom hrozby, vydierania alebo manipulácie. Často je používaný gaslighting, psychická manipulácia, pri ktorej tyran presviedča obeť, že jej vnímanie reality je nesprávne. Ak dieťa vníma, že je izolované, môže ísť o snahy oddeliť ho od rodiny, priateľov a sociálnej siete, čím sa môže stať úplne závislým na človeku, ktorý ho psychicky týra. Znakmi sú aj náhle výkyvy nálad, kedy človek, ktorý psychicky týra druhého, môže prejavovať lásku a podporu, no náhle sa môže zmeniť na nepriateľského až agresívneho, čím obeť udržuje v neustálom stave neistoty.
Trauma z detstva: Životy zanedbávaných detí
Týrané dieťa býva chronicky unavené, nevyspaté, plačlivé, nečaká pomoc, cmúľa si prsty alebo sa túla ku každému, ale nie k svojim rodičom, alebo je agresívne, pretože všade vidí nebezpečie. Niektoré deti reagujú na psychické týranie utiahnutým správaním, stávajú sa ustrašenými, úzkostnými, ľahko sa rozplačú, ich sebadôvera a sebahodnotenie sú veľmi nízke. Ľahko sa v najrôznejších situáciách už vopred vzdávajú, ťažko sa presadzujú. Iné deti naopak reagujú skôr agresívne, razantne presadzujú svoju vôľu. Obe tieto skupiny majú však spoločné problémy v komunikácii s ľuďmi, v medziľudských vzťahoch, majú častejšie poruchy správania (klamanie, záškoláctvo, úteky z domu). U adolescentov sú v popredí depresia, sebapoškodzovanie, samovražedné pokusy, poruchy spánku, jedla.
Dôsledky psychického týrania môžu byť veľmi závažné a dlhodobé. Niekedy sa stretávame s dlhodobými psychickými problémami ako sú úzkostné poruchy, depresia a posttraumatická stresová porucha (PTSD). Skúsenosť so psychickým týraním často vedie k problémom vo vzťahoch, kedy dochádza k ťažkostiam s dôverou a tvorbou zdravých vzťahov v budúcnosti. Okrem toho, môže viesť aj k nízkej kvalite života, ktorú dieťa pociťuje ako trvalý pocit nešťastia, nedostatok motivácie a radosti zo života. Ďalším dôsledkom je znížená pracovná výkonnosť, ktorá sa prejavuje problémami s koncentráciou a produktivitou, čo môže viesť k stratám zamestnania a finančným ťažkostiam. Dlhodobé zneužívanie alebo zanedbávanie môže viesť k chronickým zdravotným problémom, fyzickým aj neurologickým. Zneužívanie detí môže viesť ku kognitívnym poruchám, ktoré ovplyvňujú pamäť, pozornosť a výkonné funkcie.
Rôzne formy týrania dieťaťa a ich prepojenia
Týranie dieťaťa v sebe zahŕňa rôzne formy a prejavy násilia spáchaných na deťoch. Týranie môže byť fyzické, psychické týranie, zneužívanie ako forma týrania, sexuálne zneužívanie a systémové týranie, tiež nazývané aj druhotné ponižovanie. Za týranie, zneužívanie a zanedbávanie dieťaťa považujeme akékoľvek nenáhodné, vedomé konanie voči dieťaťu, ktoré je v danej spoločnosti neprijateľné a poškodzuje zdravý telesný, duševný a spoločenský stav a vývoj dieťaťa.
Fyzické alebo telesné týranieFyzické týranie, niekedy označované ako syndróm bitého dieťaťa (Kempe), zahŕňa všetky akty fyzického násilia na dieťati realizované aktívnym alebo pasívnym spôsobom. Predstavuje neobyčajne krutý a surový prístup ku dieťaťu, ktorým je veľmi vážne ohrozované jeho fyzické aj psychické zdravie. Aktívne fyzické týranie zahŕňa zatvorené, otvorené, mnohopočetné zranenia, ale aj tzv. Munchhausenov syndróm, keď dochádza zo strany matky k úmyselnému poškodzovaniu dieťaťa napr. úmyselným podávaním nepotrebných liekov - dochádza k otrave, aby dieťa bolo liečené, a to najčastejšie v nemocnici, a matka sa stavia do roly martýrky, ktorá sa obetavo stará o takto často choré dieťa. Pasívne fyzické týranie zahrňuje nedostatočnú starostlivosť, resp. úmyselnú či neúmyselnú nestarostlivosť; nedostatok zdravotníckej starostlivosti (napr. neliečenie zlomenín). Následkami sú zranenia týkajúce sa primárnej viktimizácie, vnútorné krvácania do mozgu alebo vnútorných orgánov, ktoré môžu spôsobiť dieťaťu závažné zdravotné poškodenia až smrť. Dieťa sa môže prejavovať na jednej strane pasívne, apaticky, je uzavreté a bojazlivé, na druhej strane agresívne, deštruktívne a násilnícky.
Zanedbávanie dieťaťaZanedbávanie chápeme ako pasívny prístup k dieťaťu spojený s nedostatočným zohľadnením a zabezpečením aktuálnych a vývojových potrieb dieťaťa, spôsobujúci zaostávanie jeho telesného, psychického a emocionálneho vývoja. Rodina je primárnym životným prostredím dieťaťa a je preň nenahraditeľná. Uspokojuje jeho biologické a základné psychické potreby, utvára prirodzený priestor a dostatočný rozsah podnetov pre socializáciu. Základ detskej osobnosti sa utvára už v prvých rokoch dieťaťa. Zanedbávanie dieťaťa v rodine znamená, že dieťa nemá v náležitej miere a počas určitej, dlhšie trvajúcej doby uspokojované psychické potreby. Môže sa vyskytnúť aj v situovaných rodinách s vysokou kultúrnou úrovňou a dobrou povesťou, kde profesionálne zaneprázdnení rodičia nedostatok času pre svoje dieťa nahrádzajú nadbytkom hračiek a peňazí. Dlhodobé alebo obzvlášť hrubé zanedbávanie znamená týranie pasívneho charakteru. Následky zanedbávania sa prejavujú najmä v rovine psychickej (mentálna zaostalosť, citová deprivácia), ale aj fyzickej (anémia, nedostatočná výživa, zastavenie rastu až smrť).
Sexuálne zneužívanie dieťaťaSexuálne zneužívanie zahŕňa akékoľvek pohlavné dotýkanie, styk, či vykorisťovanie kýmkoľvek, komu bolo dieťa zverené do starostlivosti, alebo kýmkoľvek, kto dieťa zneužíva. Jedná sa vždy o násilie na dieťati, a to bez ohľadu nato, či páchateľ presadzuje svoje sexuálne záujmy fyzickým atakom alebo jeho psychickým zastrašovaním, odmeňovaním, príp. iným zvýhodnením. Objektom zneužívania sa môžu stať deti všetkých vekových kategórií - od najútlejšieho veku až do 15 rokov. Pedofilne orientovaní páchatelia sa zameriavajú na deti do 10. roku života; objektom záujmu incestne orientovaných páchateľov sú predovšetkým deti 13-15 ročné. Najčastejšie zneužívanými deťmi sú dievčatá. Sexuálne zneužívanie spôsobuje dieťaťu nielen fyzické utrpenie, ale zanecháva následky na jeho psychike, ktoré sa prejavia v neskoršom období života a sú tým intenzívnejšie, čím dlhšie bolo dieťa zneužívané. Môžu sa objaviť depresie, úzkosť, môže byť poškodený vývoj sexuálnej roly, osobnej identity a schopnosti intímnych väzieb v dospelosti. Dôležitým v tomto prípade je postoj matky, ktorá najmä v prípadoch intrafamiliárneho zneužívania veľmi často mlčí.
Systémové týranie dieťaťaPoslednou formou je systémové týranie. Nazýva sa aj druhotné ponižovanie dieťaťa. Je to forma týrania systémom, ktorý bol spoločnosťou vytvorený na pomoc a ochranu dieťaťa. Prejavuje sa najmä tým, že dieťaťu je odopreté právo na informácie, na vypočutie, dieťa je neprávom oddelené od rodičov, nie je mu poskytnutá dostatočná ochrana v prostredí, do ktorého bolo začlenené po odobratí jeho biologickým rodičom. Dieťa je traumatizované necitlivými alebo opakujúcimi sa lekárskymi prehliadkami.
Okrem toho sa s psychickým týraním môžeme stretnúť aj v iných prostrediach. V školskom prostredí sa prejavuje ako šikanovanie medzi žiakmi, kde sú niektoré deti terčom ponižovania, zosmiešňovania a izolácie kvôli svojej inakosti. Ako šikanovanie označujeme tiež opakované posmešky alebo nepekné poznámky o rodičoch. Moderná doba prináša online priestor a v ňom aj kyberšikanovanie, kde sú obete obťažované a manipulované prostredníctvom sociálnych sietí a iných online platforiem. Na pracovisku sú známe formy psychického týrania mobbing a bossing, kde nadriadený alebo kolegovia systematicky ponižujú a obťažujú zamestnanca.
Vplyv raného detstva a neurobiologické mechanizmy
Psychiatrička a psychoterapeutka MUDr. Natália Kaščáková, PhD., zdôrazňuje, že pre zdravý psychický vývoj dieťaťa je dôležitá jemnocitná výchova. To znamená, že rodič reaguje na potreby dieťaťa, odvracia od neho hrozby, poskytuje mu útechu a upokojenie v situáciách, keď to potrebuje. Ak sa rodič správa opačne, je to pre psychický vývoj dieťaťa rizikové. Nie vždy za to rodič môže. Dieťa potrebuje matku, ktorá naň láskyplne reaguje, aby sa naučilo chápať sociálne signály, dokázalo cítiť a rozvíjať dôveru. Vďaka tomu sa mu vyplavuje hormón oxytocín, známy aj ako hormón lásky, ktorý sa tvorí v hypotalame. Jeho úlohou je tlmiť stres, čiže znižovať hladinu kortizolu. Keď však nie je vo vzťahu vytvorené bezpečie, dochádza k neistým typom vzťahových väzieb - vyhýbavej, zapletenej či ustrašenej -, v ktorých deti žijú v neistote a úzkosti, lebo sa na rodiča nemôžu úplne spoľahnúť.
Výskumy ukazujú, že ľudia, ktorí majú zníženú schopnosť orientovať sa vo svojich pocitoch, v krajnom prípade sa vtedy hovorí o alexithýmii, môžu s väčšou pravdepodobnosťou trpieť rôznymi psychosomatickými ochoreniami, lebo pocity skôr komunikujú cez telesné ťažkosti. Aj zanedbávané a týrané deti, ktoré sa dostanú do adoptívnych rodín, mávajú znížené hladiny oxytocínu a nezvýšia sa im ani pri kontakte s adoptívnou matkou. Zrejme za to môže stíšenie génov pre oxytocínové receptory pri včasnej traumatizácii.
Emočné týranie aj zanedbávanie sa môže vyskytnúť aj v bohatých rodinách, keď rodičia nadmerne bazírujú na športovom, kognitívnom výkone alebo oboch, vyžadujú veľkú poslušnosť a ignorujú detské potreby. V predškolskom veku to môžu deti signalizovať poruchami správania, nadmernou trucovitosťou alebo, naopak, uzavretosťou a pasivitou. Niekedy sa stáva, že vo vzťahu rodiča a dieťaťa dôjde k výmene rolí. Hovoríme tomu parentifikácia. Deje sa, keď dieťa zistí, že veci idú ľahšie, keď uteší mamu alebo otca, a tak sa spontánne stane „opatrovníkom“ rodiča. Túto skúsenosť môže človek neskôr prenášať do dospelých vzťahov.
Pri fyzickom týraní rozlišujeme reaktívne a impulzívne násilie, ktoré je dôsledkom toho, že rodič nevie zregulovať svoje impulzy a berie správanie dieťaťa ako nejakú hrozbu. Pri inštrumentálnom agresívnom násilí ide o cielené používanie trestov s použitím predmetov chladného násilia. Oba typy násilia majú vážne dôsledky. Pretože dieťa opakovane zažíva situácie ohrozenia, vyvíja sa uňho zvýšená ostražitosť. Extrémne silné dopady na mozog má opakované sexuálne zneužívanie najmä blízkymi dospelými. Kôra v mozgovej oblasti pre sexuálne funkcie môže byť stenčená, čo môže neskôr súvisieť so sexuálnymi disfunkciami. Ľudia, ktorí zažili tento druh sexuálneho násilia, často svoje spomienky naň vytesnia, ale niektorým sa môžu vyplaviť v neskoršom veku. U sexuálne zneužívaných žien zisťujeme asymetrickú stresovú odpoveď.
Podľa dotazníkového prieskumu, v ktorom sa porovnával výskyt traumatizácie na Slovensku, v Česku a v Nemecku, je najrozšírenejšie emočné zanedbávanie. Zažila ho zhruba polovica ľudí vo všetkých spomínaných krajinách. Existujú rodiny, v ktorých sa akoby dedilo násilné správanie či schopnosť budovať funkčné sociálne väzby. Vlastnosti sa môžu odovzdávať aj transgeneračným prenosom, ale ešte sa to skúma. Ale i vzorce správania sa opakujú, keď bol človek v detstve emocionálne zanedbávaný. Tento model môže opakovať vo vzťahu k svojmu dieťaťu. Štúdia s preživšími holokaustu, ktorí trpeli posttraumatickou stresovou poruchou, ukázala, že aj ich potomkovia mali vyššie riziko, že sa im táto porucha rozvinie a mali nižšie bazálne hladiny kortizolu.
V tomto smere je veľmi dôležitý oxytocín, ktorý umožní rodičom, že sa doslova zaľúbia do svojho dieťaťa. Podporuje to ich schopnosť byť naladený na dieťa, zrkadliť jeho potreby, utešovať ho, keď je treba, vydržať jeho niekoľko hodín trvajúci plač a zregulovať si svoje vlastné potreby. Gény pre oxytocínový receptor a stresový systém sa epigenetickými zmenami môžu vyjadriť rôzne. Isto poznáte ľudí, ktorí napriek tomu, že zažili veľmi veľa negatívneho, dokážu dobre fungovať vo vzťahoch, v práci, majú dobrý vzťah k sebe a sú zdraví. Ide o ľudí s dobre reagujúcou amygdalou, ktorá nie je ani príliš citlivá, ani príliš reaktívna, na základe čoho predpokladáme, že má dobré prepojenia s mediálnym prefrontálnym kortexom. Takí ľudia majú zrejme schopnosť vedome spracovávať svoje pocity a primerane situácii ich aj regulovať. Majú dobre funkčný stresový kortizolový systém, čiže kortizol sa im vyplavuje tak akurát. Vďaka tomu dokážu druhým dôverovať, sú motivovaní byť vo vzťahu, dokážu sa v ňom upokojiť a uvoľniť.
Podľa Minnesotskej longitudinálnej štúdie je bezpečná vzťahová väzba v raných rokoch dieťaťa základom pre dobrú resilienciu, čo potvrdzuje aj päťdesiat rokov výskumu zameraného na túto problematiku. Psychiater a pediater W. Thomas Boyce hovorí o deťoch púpavy a deťoch orchidey. Deti púpavy majú zrejme menej zraniteľnú povahu a zvýšené rezilientné gény. Zdá sa, že aj keď ich stretnú horšie veci, dokážu to zvládnuť lepšie než deti orchidey, ktoré majú nepriaznivé gény pre niektoré receptory alebo mohli zažívať viacej prenatálneho stresu. Deti orchidey môžu mať náročný temperament, môžu byť zvýšene dráždivé a ich autonómny aj kortizolový systém reaguje rýchlejšie na rôzne situácie. Pre deti orchidey je jemnocitné zaobchádzanie v raných rokoch života veľmi dôležité.
Identifikácia, prevencia a možnosti pomoci
Rozpoznanie psychického týrania je prvým krokom k pomoci. Znaky psychického týrania sa môžu prejavovať rôznymi spôsobmi. Niektoré z najčastejších znakov zahŕňajú kritiku a ponižovanie, ktoré sa môžu týkať rôznych oblastí vášho života. Opakované zhadzovanie, urážky a ponižovanie človeka vedú k strate sebaúcty a sebadôvery. Kontrola a manipulácia sú tiež typickými príkladmi psychického týrania, pri ktorých sa niekto snaží ovládať správanie, názory a rozhodnutia prostredníctvom hrozby, vydierania alebo manipulácie (často gaslighting). Izolácia je ďalším varovným signálom, keď sa obeť snaží oddeliť od rodiny, priateľov a sociálnej siete. Náhle výkyvy nálad tyrana, od lásky po agresivitu, udržujú obeť v neustálom stave neistoty. Prítomnosť jediného znaku nemusí nevyhnutne znamenať, že je dieťa týrané, ale ich súhrn by mal vzbudiť pozornosť. Takmer tri zo štyroch detí vo veku od 2 do 4 rokov dostávajú fyzické tresty od rodičov alebo opatrovateľov alebo sú vystavené psychickému násiliu.
Postaviť sa psychickému týraniu nie je ľahké, často si vyžaduje nájdenie stratenej odvahy a zmobilizovanie všetkých síl. Dobrá správa je, že to je možné. Prvým dôležitým krokom je uvedomenie si problému - uvedomiť si, že ste obeťou psychického týrania a že si zaslúžite lepšie zaobchádzanie. Ďalším krokom je vyhľadanie podpory u priateľov, rodiny alebo odborníkov ako sú psychológovia. Podpora z vonkajšieho prostredia môže byť kľúčová pri zvládaní tejto situácie. Ak je to možné, sústreďte sa na to, aby ste si vytvorili bezpečné prostredie, či už fyzicky alebo emocionálne. To môže zahŕňať obmedzenie kontaktu s tyranom alebo úplné ukončenie vzťahu. Po skúsenostiach so psychickým týraním je dôležité budovanie sebadôvery. Pracujte na posilňovaní svojej sebadôvery a sebaúcty prostredníctvom pozitívnych aktivít a sebapoznávania. Najnáročnejším, no najúčinnejším krokom je naučiť sa stanovovať a udržiavať svoje osobné hranice. Stanovovanie hraníc je nevyhnutné pre udržanie duševného a emocionálneho zdravia.
Ak poznáte niekoho, kto je obeťou psychického týrania, môžete mu pomôcť tým, že mu budete oporou. Ponúknite podporu a počúvajte bez súdenia. Nezľahčujte jeho pocity a skúsenosti. Pomôžte obeti získať informácie o psychickom týraní a o možnostiach ako sa mu postaviť. Podporujte hľadanie pomoci tým, že budete povzbudzovať obeť, aby vyhľadala odbornú pomoc, napríklad psychológa. Je dôležité rešpektovať rozhodnutia obete, aj keď sa vám nemusia zdať správne. Ak ste svedkom zneužívania dieťaťa, je dôležité okamžite konať. Podozrenie z týrania, zneužívania alebo zanedbávania dieťaťa môžete nahlásiť Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny. Deťom dokáže poskytnúť pomoc, poradenstvo alebo podporu aj Národná linka na pomoc deťom v ohrození VIAC AKO NI(C)K. Táto bezplatná služba je dostupná nepretržite 24 hodín denne, 7 dní v týždni. V prípade týrania dospelej osoby, je možné sa obrátiť na bezplatnú non-stop linku pre ženy zažívajúce násilie, 0800 212 212.
Prevencia je tým účinnejšia, čím skôr sa začne realizovať. Ochrana detí zvyšuje šance na bezpečnú a nenásilnú spoločnosť. Pozitívnu úlohu pri ochrane detí zohralo prijatie Dohovoru o právach dieťaťa - schváleného v roku 1989 na Valnom zhromaždení OSN. Ak máme podozrenie, že sa u našich známych alebo susedov odohráva násilie, musíme postupovať opatrne. Naša iniciatíva zasiahnuť môže spôsobiť problém a násilie sa len vystupňuje. Domáce násilie sa opakuje, pretrváva a stupňuje sa. Obete sa potom ocitnú v začarovanom kruhu, z ktorého nevedia sami vystúpiť. Násilie prebieha v súkromí, má rôzne formy, obeť je izolovaná. Násilie je dlhodobo utajované. Obete týrania majú často zásadný problém a to, že páchateľ ich oslabuje tým, že im znižuje sebavedomie, sebadôveru, sebahodnotu. Ženy si neveria a nedokážu sa odpútať. Ak poznáme niekoho, kto násilie prežíva, môžeme ho povzbudiť k tomu, aby o násilí hovoril. Obeť v tom nie je sama, je mnoho iných žien, ktoré tiež zažívajú násilie a ono neprestane, ale sa časom vystupňuje. Psychické týranie zanecháva paradoxne hlbšie jazvy ako fyzické týranie, ale jednoducho nie je viditeľné voľným okom, iba citlivým srdcom. Buďme empatickí, dajme najavo, že rozumieme pocitom, ktoré obeť zažíva. Hovorme o dostupnej pomoci a podpore pre ženu v núdzi.
Týranie detí, či už telesné alebo duševné, ničí v deťoch nielen bezstarostnosť ich detstva, ale za určitých okolností následky týrania pretrvávajú až do dospelosti, kedy sa prejavujú negatívne, pri formovaní osobnosti v dobe dospievania a menia takého človeka na osobu značne psychicky labilnú. V každom prípade, ak chcete vychovať zo svojho dieťaťa zdravú a odolnú osobnosť, oplatí sa nenechať výchovu len na svoju intuíciu a neuplatňovať v nej násilie.
tags: #psychicke #tyranie #dieta #prejavy