Narodenie dieťaťa je obrovským darom pre každého rodiča. Lenže pre adolescentku, ktorá bude onedlho maturovať, to nie je práve vysnívaný dar k osemnástym narodeninám. Navyše odmietnutá otcom dieťaťa a osočovaná okolím nemala v tom čase Ivana Kulichová dôvody na radosť. Akoby toho nebolo málo, v šiestom mesiaci tehotenstva nastali komplikácie. Rozprávali sme sa s Ivanou Kulichovou Hodasovou o jej príbehu a o tom, aké je vychovávať hendikepované dieťa. Jej dcérke Anetke po narodení diagnostikovali detskú mozgovú obrnu. Narodenie dieťaťa je pre každú rodinu významnou udalosťou. Ak sa však narodí dieťa s postihnutím, najmä mentálnym, prináša to so sebou nielen radosť, ale aj množstvo výziev, stresu a potrebu prispôsobiť sa novej situácii. Cieľom tohto článku je poskytnúť komplexný pohľad na psychické dopady na rodinné fungovanie a emocionálne prežívanie rodičov, ktorým sa narodilo dieťa s telesným alebo mentálnym postihnutím.
Psychické dopady na rodinné fungovanie a počiatočný šok
Narodenie postihnutého dieťaťa nesporne predstavuje psychické vypätie i veľkú fyzickú záťaž nielen pre rodičov, ale aj blízkych rodinných príslušníkov, čo ovplyvňuje rodinné fungovanie. Stresová situácia spojená s oznámením diagnózy dieťaťa je nemenný fakt bez ohľadu na to, či už ide o dieťa s mentálnym, fyzickým, sluchovým alebo zrakovým postihnutím. Pocity šťastia z narodenia dieťaťa sú často vystriedané strachom, úzkosťou a beznádejou spojenou s nejasným vývojom budúcnosti. Predčasný pôrod a nízka popôrodná hmotnosť znamenali, že Anetku v prvom roku života čakal kolotoč vyšetrení. Ivana si nechcela pripustiť, že niečo nie je v poriadku. „Bola krásne bábätko a na pohľad nič nenasvedčovalo ťažkým zdravotným problémom. Hovorila som si, že je len maličká, a keď dorastie, všetko pôjde správnym smerom."
Členovia rodiny sú vystavovaní vysokej záťaž, stresovým situáciám a konfrontačným pocitom, ktoré nedokážu spracovať bez ďalšej pomoci. Vývin rodiny s postihnutým dieťaťom je dlhodobý proces, ktorý prebieha v určitých fázach od šoku až po zmierenie a úplnú akceptáciu životnej situácie. S realitou narodenia dieťaťa s postihnutím sa rodina vyrovnáva individuálne na základe dostupných zdrojov pomoci, podpornej siete a súdržnosti členov.
Fáza oznámenia a popierania reality
Táto fáza je silno emocionálna a zahŕňa reakciu rodičov na oznámenie, že ich dieťa sa nenarodilo zdravé, ale s defektom, poruchou či telesným poškodením. Počiatočný šok je o to silnejší, pokiaľ prenatálne lekárske výsledky nevykazovali žiadne zdravotné vady. Spôsob oznámenia diagnózy má značný dopad na to, ako rodič prijme túto správu. Tá je často oznamovaná neprofesionálnym a neľudským spôsobom s negatívnym nábojom. V tejto fáze sa stretávame s dvoma typmi rodičov. Rodičia, ktorí netrpia takou mierou úzkosti a strachu, pretože počítajú s vývojovými ťažkosťami svojho dieťaťa a majú dostatok času prijať tento fakt a pripraviť sa na príchod postihnutého dieťaťa. Lekári v počiatočnej fáze vývoja dieťa nemôžu s istotou jeho vývoj predpovedať, ale vedia ho odhadnúť.
Nasleduje fáza popretia reality. Rodičia, ktorým sa narodilo postihnuté dieťa, túto skutočnosť odmietajú a zdravotnú diagnózu berú ako omyl. Hľadajú odborníkov, ktorí by túto správu zvrátili a oznámili im dobrú správu. V tejto fáze nemajú rodičia záujem hľadať riešenia, popierajú skutočnosť, že by ich dieťa mohlo mať trvalé zdravotné postihnutie. Chýbajú im základné informácie o tom-ktorom zdravotnom postihnutí, ich dôsledkoch a cítia sa byť bezmocní.
Proces hľadania vinníka a pocity viny
Pocity viny a hnevu sú dva protipóly, ktoré sa objavujú u rodičov vo fáze, keď všetky pokusy o zvrátenie diagnózy zlyhali. Vtedy nastupuje proces hľadania vinníkov a pocity viny. Rodičia obviňujú samých seba z možného zanedbania starostlivosti v období tehotenstva alebo sa snažia vinu presunúť na druhých, najčastejšie na lekárov. Pocity viny zo zlyhania na strane rodiča môžu byť tak intenzívne, že môžu vyústiť do ďalších psychických problémov, ako sú úzkosti, popôrodné depresie alebo odpor voči postihnutému dieťaťu, ku ktorému si nedokážu vytvoriť pozitívny vzťah.
Ivana sa ako mladá slobodná mamina ocitla v neľahkej situácii. Zvládnuť ťažké chvíle jej pomohla rodina. Vďaka rodičom Ivana dokončila strednú školu a spravila maturitu. „Anetka bola po narodení obklopená knihami. Ja som s ňou cvičila na fitlopte a popri tom som si opakovala biológiu či angličtinu." Ako každému predčasne narodenému dieťaťu aj im odporúčali cvičiť Vojtovu metódu, súbor cvičebných techník, používaných na liečbu hybných porúch. „Nevideli sme žiadne pokroky, preto sme začali vyhľadávať nové spôsoby liečby."
Sebaľútosť a cesta k akceptácii
Vo fáze sebaľútosti a ľútosti smerom k dieťaťu si rodičia často kladú otázku, prečo práve im sa narodilo postihnuté dieťa, prečo ich dieťa musí trpieť takou diagnózou, keď je ešte len pár hodín na svete a nikomu neublížilo. Rodičia potrebujú pomoc v tejto ťažkej životnej situácii, hlavne prístup k širokému zdroju informácií, ktoré im pomôžu pochopiť a poznať zdravotné postihnutie. Vhodným pomocníkom sú aj rôzne podporné skupiny, ktoré pozitívnym spôsobom stimulujú rodičov a ich snahy pri zvládaní tejto náročnej úlohy.
Mnohí z nich sa utápajú v ľútosti, prípadne neúmerne veľkú ľútosť prejavujú voči postihnutému dieťaťu, pritom si neuvedomujú, že tým mu najviac ubližujú. Nevidia v ňom človeka s potenciálom a pozitívnymi vlastnosťami, ale len objekt ľútosti, ktorý to bude mať v živote ťažké a ktorý je príčinou rodinných problémov. Fáza akceptácie a vyrovnania sa s realitou je spojená s ústupom negatívnych emócií a dochádza k znižovaniu napätia a stresu, kedy sa rodičia namiesto hľadania vinníkov snažia o racionálny postoj k riešeniu novej životnej situácie. Zväčša rodičia v tejto fáze zastávajú postoj: „Nič sa nedá robiť, je to naše dieťa a musíme sa s tým zmieriť“.
Ako zapojiť deti so zdravotným postihnutím. | Brooke Loudner a Stewart Leach | TEDxYouth@Columbus
Reorganizácia rodinného života a finančná záťaž
Zmeny fungovania rodiny nastávajú, keď sa rodičia vyrovnajú s postihnutím svojho dieťaťa a prijímajú ho také, aké je. Začnú organizovať zmeny vo fungovaní rodiny, prispôsobovať rodinný život potrebám postihnutého dieťaťa, upravovať rodinné podmienky na jeho výchovu a starostlivosť či vynakladať maximálne úsilie na zlepšenie jeho zdravotného stavu. Hľadajú pomoc u príbuzných, začínajú využívať sociálny systém, ktorý by im zmiernil situáciu a poskytol podporu kompenzácie ťažkého zdravotného postihnutia vo forme finančných príspevkov.
Rehabilitačné pobyty, ktoré Anetke pomáhajú, poskytujú predovšetkým súkromné centrá, čo nedokáže hradiť poisťovňa, preto je pre rodinu liečba finančne náročná. Nehovoriac o špeciálnych pomôckach, ktoré sú vyrábané na mieru. Mesačné náklady na liečbu tak môžu dosiahnuť až 2 000 eur. Rodina je dlhoročným členom APPA − Asociácie pomoci postihnutým, spolupráca s ktorou im dlhé roky pomáhala financovať liečbu v rehabilitačnom centre. „S APPA spolupracujeme už dlhodobo, či už prostredníctvom charitatívneho kalendára, alebo zbierania 2 % z dane, prostredníctvom čoho získavame finančnú podporu."
Fáza dozretia a oslobodenia sa
V tejto fáze rodina dokázala v maximálnej možnej miere akceptovať dieťa s jeho postihnutím a adaptovať rodinné fungovanie na novú životnú situáciu tak, aby potreby rodiny a starostlivosť o postihnuté dieťaťa boli v rovnováhe. Dochádza k zmene hodnôt, rodičia si začnú uvedomovať, čo má v živote najväčší význam a začínajú racionálne uvažovať o možnostiach sociálnej, školskej a liečebnej rehabilitácie. Na prvých miestach sa musia ocitnúť hodnoty ako láska, súdržnosť a vzájomná akceptácia.
Niekedy však dochádza k fáze rozvratu. Ide o životný cyklus rodiny, pri ktorom síce rodičia akceptovali zdravotné postihnutie dieťaťa, ale nedokázali sa prispôsobiť novej životnej zmene. Často prichádza k rozvodom, kde otcovia sa snažia odbremeniť od záťaže a zodpovednosť presúvajú na matku. Naopak, vo fáze slobody a samostatnosti sa rodičia oslobodia mentálne od zdravotne postihnutého dieťaťa. Rodičia nadobudnú pocit slobody a hľadajú možnosti sebarealizácie. Ivana si popri všetkých povinnostiach dokázala nájsť čas aj na seba. Minulý rok úspešne ukončila bakalárske štúdium žurnalistiky. „Keďže sa stále pohybujem v prostredí chorých detičiek a rehabilitačných centier, potrebovala som zamestnať hlavu a chvíľu myslieť na niečo iné."
Psychická deprivácia a potreba bezpečnej vzťahovej väzby
Problém nastáva, keď deti nemajú uspokojené a uspokojované psychické potreby dlhodobo alebo adekvátnym spôsobom. „Keď sme ho priniesli domov, nepýtal sa na ruky, neplakal, keď spadol ani keď som ho obliekala. Jednoducho neplakal, keď mal plakať. Len sa díval a mlčal." Tieto deti potom trpia nedostatkom uspokojenia psychických potrieb (tzv. psychickou depriváciou) a môžu mať vplyvom týchto situácií aj problémy „pripútať sa“ - nadviazať bezpečnú vzťahovú väzbu. Je pre nich ťažké znovu uveriť vo vzťah, boja sa sklamaní a často trpia dopadmi ťažkých udalostí, ktoré prežili v svojej minulosti.
Prežité udalosti pravdepodobne zanechali v duši týchto detí často ťaživú spomienku, s ktorou si nevedia poradiť a nevedia ju často ani pomenovať, iba si ju v sebe nosia. Ako deti prežili veci a situácie, na ktoré ich psychika vôbec nebola pripravená, a preto to má na ich vývin taký obrovský dopad, často v podobe traumy. Absencia plnohodnotného rodičovského prístupu v útlom detstve tiež môže znamenať oneskorenie vo vývine a zaostávanie, prípadne nerovnováha v rôznych oblastiach vývoja.
Duševné zdravie detí a mládeže: Kedy spozornieť?
Duševné problémy sú ťažko rozpoznateľné a veľké množstvo týchto problémov sa vyskytuje už u mladých študentov. Ich problémy spôsobujú komplikácie s učením, rozprávaním, ich správaním a sústredenosťou, ako aj kontrolou ich emócií. To, akým duševným zdravím deti disponujú, rozhoduje o ich celkovej pohode, zdravotnom stave a ovplyvňuje to ich celkový vývoj a následne aj život. Prvé príznaky duševných problémov u detí rodičia neraz bagatelizujú, čo je veľmi nebezpečné. Samozrejme, netreba sa hneď strachovať, ale dôležité je vedieť, kedy spozornieť.
Existuje 5 základných príznakov psychických problémov u detí:
- Poruchy nálady: Ak je dieťa veľmi smutné, nekomunikuje a ignoruje okolie.
- Poruchy koncentrácie: Deti s touto poruchou väčšinou nezvládnu urobiť ani niekoľko za sebou nasledujúcich pokynov.
- Strata hmotnosti: Počet detí s poruchami príjmu potravy rastie a tento fakt rodičia často ignorujú.
- Zmeny v správaní: Agresivita, výbuchy hnevu, strata záujmu o doterajšie aktivity.
- Problémy v škole: Zhoršenie prospechu, sťažnosti pedagógov na správanie a reakcie.
Najčastejšie psychické ochorenia v detskom veku
Psychické problémy môžu postihnúť dieťa v rôznej forme. Niektoré dokážu s týmito problémami pracovať a zmierňovať ich vplyv, iné sú odkázané na pomoc ostatných a celoživotnú starostlivosť. ADHD (Attention deficit hyperactivity disorder) je porucha pozornosti sprevádzaná hyperaktivitou. Je to stav mozgovej činnosti a spôsob fungovania nášho mozgu, ktorý je z rôznych príčin nastavený, aby fungoval aktívnejšie alebo pomalšie. Tieto deti majú problém so zameraním a udržaním svojej pozornosti.
Úzkosť u detí zahŕňa neustále obavy a strachy, ktoré narúšajú ich každodennú činnosť. Úzkosti ovplyvňujú účasť detí na spoločenských aktivitách, na športe, hrách a v iných typických sociálnych situáciách. Depresia patrí medzi afektívne psychické poruchy a príznačná pre ňu je porucha nálady. Ide o chronické ochorenie, ktoré sa prejavuje najmä opakujúcimi depresiami. Pri depresii majú deti problémy dokončiť bežné školské práce alebo sa spoločensky začleniť. Bipolárna afektívna porucha (BAP) charakterizujú výrazné výkyvy nálady, myslenia, telesnej a psychickej aktivity a správania.
Mechanizmy vzniku duševných porúch a biologické faktory
Ak sa vo vašej rodine vyskytuje duševná porucha, je možné, že ňou bude trpieť aj dieťa. Úlohu zohráva nielen genetická predispozícia, ale tiež prostredie, v akom dieťa vyrastá, a správanie rodičov, ktoré môže byť poznačené psychickou poruchou. Niektoré duševné poruchy sa priamo spájajú so špecifickými chemickými látkami uvoľňovanými mozgom. Hovorí sa im neurotransmitery a ich primárnym účelom je komunikácia. Ak sa tieto chemické látky vychýlia z rovnováhy, môže sa to prejaviť príznakmi psychickej poruchy. Aj vážne poranenie mozgu môže mať za následok vznik duševnej poruchy.
Odbornú kontrolu týchto informácií zabezpečila MUDr. Dagmar Breznoščáková, PhD., psychiatrička a psychoterapeutka. Psychoterapia je najdôležitejšou súčasťou liečby psychických porúch u detí, a ak vyhľadáte terapeuta včas, je možné zabrániť rozvoju ochorenia. Je to „rozprávanie sa“ s odborníkom, počas ktorého má dieťa možnosť byť sprevádzané odborníkom v bezpečnom prostredí pri riešení svojich ťažkostí. Detské terapie zahŕňajú aj hry, dobrý psychoterapeut formou hry a nenásilnej diskusie odhalí mnohé, čo pomôže aj pri diagnostike.
Špecifické terapie a sociálna integrácia
Odhliadnuc od pravidelného cvičenia, Anetka napreduje aj vďaka doplnkovým terapiám. „Využívame canisterapiu či hipoterapiu. Nedávno sme na Ukrajine dokonca absolvovali delfínoterapiu. Anetka má problém s pozornosťou a nezotrvá dlho pri jednej činnosti. Pri zvieratkách sa však cíti veľmi uvoľnene a vtedy je veľmi motivovaná a sústredená na to, čo sa okolo nej deje." Anetka rada objavuje svet a učí sa nové veci. Veľkú radosť jej robí aj samotný pohyb. „Anetka veľmi túži napredovať a vždy, keď sa jej podarí čo i len najmenší pokrok, má z toho obrovskú radosť a my tiež."
Veľmi jej pomáha aj kontakt s inými detičkami, ktoré stretávame v rehabilitačných centrách. Úzke priateľstvá nadviazala s matkami týchto detí aj Ivana. „Sú to matky, ktoré ma vedia pochopiť. Keď sa rozprávam s kamarátkami, ktoré nemajú deti, nieto ešte choré, nevedia sa celkom vžiť do mojej situácie." Keď mala Anetka štyri roky, Ivana si všimla, že jej robia veľkú radosť návštevy a ľudský kontakt, preto sa rozhodla viac ju socializovať a začleniť medzi deti. Na škôlku nadväzuje aj špecializovaná škola. „Anetka chodí každý deň do školy na štyri vyučovacie hodiny spolu s ďalšími deťmi s rôznym fyzickým a mentálnym hendikepom."
Včasná intervencia a podpora v domácom prostredí
Rodinám s malými deťmi, ktoré trpia zdravotným postihnutým, pomáhajú odborníci aj priamo v ich domácom prostredí. "Včasná intervencia je sociálna služba, kde odborníci chodia priamo do rodinného prostredia. Tam pomáhajú dieťaťu a samotnej rodine, aby čo najlepšie vykompenzovala ochorenie alebo vývinové potreby, ktoré dieťa má," priblížila pediatrička a zriaďovateľka služby Jana Nosková. Ide aj o to, aby si rodina zvykla a nebola upätá na dieťa, aby žili normálny život a boli začlenení do spoločnosti aj napriek tomu, že majú doma zdravotne znevýhodnené dieťa.
Priamo v rodinách pomáha tím odborníkov - psychológ, špeciálny pedagóg, fyzioterapeut, sociálny pracovník aj pediater. Súčasťou Súkromného centra špeciálno-pedagogického poradenstva Nosko Health Prevention je okrem služby včasnej intervencie aj materská škola inkluzívneho typu. Tento komplexný prístup zameraný na zvyšovanie kvality života postihnutého človeka musí vychádzať nielen z medicínskeho modelu a rehabilitačných terapií, ale aj zo sociálneho modelu, ktorý kladie dôraz na rozvoj potenciálu jedinca a jeho úspešnú socializáciu.
Ako zapojiť deti so zdravotným postihnutím. | Brooke Loudner a Stewart Leach | TEDxYouth@Columbus
Úzkosť ako interaktívny priestor medzi rodičom a dieťaťom
Výskumný pracovník a psychológ Eli Lebowitz z Yaleovej univerzity upozorňuje, že úzkosť nie je izolovaná. Musíme ju preto chápať v kontexte vzťahu s rodičom. „Ako cicavce sa narodíme bezmocní, ale môžeme náš nepokoj signalizovať našim opatrovníkom,” vysvetľuje Lebowitz. Úzkosť teda existuje v priestore medzi dieťaťom a rodičom, a presne tak by sa k nej malo pristupovať. Pokiaľ sa dlhodobá úzkosť ignoruje, alebo berie ako normálny prejav charakteru dieťaťa, môže zapríčiniť jeho negatívne vnímanie samého seba a nízke sebavedomie.
Wendy Silverman varuje pred trendom ochraňovať deti pred negatívnymi skúsenosťami. Ak ich chránime a zabraňujeme každej nepríjemnej emócií a okolnosti, dieťa sa s frustráciou nenaučí pracovať a nevybuduje si zručnosti prispievajúce k pocitu kompetencie. Ak ho rodič chráni tým, že hneď zasiahne, dieťa sa síce okamžite upokojí, ale jedná sa len o dočasnú úľavu. Daný spúšťač ostane stále strašiakom a strach dieťaťa ešte posilníme.
Praktické kroky na prekonanie úzkosti a strachu
Čo je teda najlepšia reakcia na úzkostné prejavy dieťaťa? Odborníci radia niekoľko krokov:
- Uvedomte si, že cieľom nie je “vymazať” negatívny pocit, ale pomôcť dieťaťu ho zvládnuť a ovládnuť. Prvoradá je práve vaša reakcia. Ak mu dáte pohľadom, postojom alebo napätím najavo, že sa je čoho báť, jeho úzkosť sa ešte zvýši.
- Nebagatelizujte jeho strachy. Validácia neznamená súhlas. Môžete prejaviť pochopenie, že sa dieťa cíti tak, ako sa cíti, ale nevravieť mu, že je to v poriadku a je normálne sa takto cítiť.
- Skúste sa s ním pozhovárať, čo najhoršie sa môže stať. Nech vám popíše situáciu a svoju reakciu v prípade, ak sa jeho strach naplní. Týmto napadáme nefunkčné vzorce uvažovania.
- Použite techniku kognitívne-behaviorálnej terapie. Ak sa dieťa bojí napríklad húpačky, čelte strachu spoločne a postupne. Krok za krokom s vašou účasťou a pokojom prekonáva dieťa svoj strach.
- Modelujte zdravé návyky, ako sa strachu a obavám postaviť. Dieťa pozoruje vaše chovanie, návyky aj postoje.
Súrodenecké vzťahy a širšie rodinné súvislosti
Zdravotne postihnutí vytvárajú v podstate dva typy súrodeneckých vzťahov v rodine. V prípade, že jedno z detí je zdravé, musí sa naučiť rešpektovať potreby svojho súrodenca, čo môže viesť k predčasnému dozretiu, ale aj k pocitom zanedbania. Ivana s manželom usúdili, že Anetka potrebuje spoločnosť. „Keďže Anetka je veľký stredobod pozornosti, usúdili sme, že potrebuje ešte niekoho vedľa seba." Týždeň pred štátnicami sa Ivana dokonca vydala a čoskoro sa im s manželom narodí bábätko.
Najvhodnejšie pristupujú k výchove postihnutého dieťaťa tí rodičia, ktorí dokázali akceptovať jeho postihnutie, majú k nemu láskyplný a požadujúci prístup. Príliš ochranný prístup vo výchove má negatívny dopad na osobnosť dieťaťa, pretože nerozvíja jeho individualitu, naopak, posilňuje jeho odkázanosť na pomoc druhých. Začlenením takéhoto dieťaťa do rodinného fungovania mu umožňujeme spoznať seba i svet okolo, posilňujeme v ňom pozitívne pocity rešpektu a akceptácie.
Budovanie samostatnosti a práva rodiča
Je dôležité dať dieťaťu s postihnutím najavo, že ho rodič miluje a záleží mu na ňom, ale v záujme jeho rozvoja nesmie robiť za neho veci, ktoré dokáže vykonať aj sám. Tým podporuje v ňom závislosť, nie samostatnosť, o ktorú sa tak snaží v iných oblastiach, napr. aby sa postavilo na vlastné nohy a začalo chodiť. Rodičia do určitej fázy vykladajú maximálnu snahu o zlepšenie stavu dieťaťa a podporu jeho nezávislosti.
V určitej fáze si však rodičia uvedomujú nutnosť bojovať aj za seba. Žena potrebuje cítiť, že napriek tomu, že sa jej narodilo postihnuté dieťa, je plnohodnotným človekom a môže sa realizovať v aktivitách, ktoré ju zaujímajú a napĺňajú. Aj rodič je človek s vlastnými potrebami a túžbami, preto sa nesmie nechať vydierať výčitkami, že opúšťa postihnuté dieťa na pár hodín. Tento prístup je kľúčový pre zachovanie duševného zdravia celej rodiny a prevenciu jej rozvratu.
Komunikácia a zdieľanie skúseností cez blogy
APPA popri svojich rozmanitých aktivitách spustila blog, prostredníctvom ktorého umožňuje rodinám, ktoré sa starajú o dieťa alebo dospelého s hendikepom, zdieľať svoje zážitky, postrehy či pocity s ostatnými rodinami. Ivana mala vždy rada písanie, a preto aj študovala žurnalistiku. „V škole mi veľmi nešlo písanie spravodajských textov, pretože som vždy do nich vkladala emóciu." Anetkina mama túži prostredníctvom blogu ľudí motivovať a pozerať sa na svet optimisticky.
„Nemám rada ľútosť, prijala som situáciu takú, aká je. Chcem z toho vyťažiť maximum a zabezpečiť Anetke čo najkrajší život. Mám v zásuvke množstvo ,preplačkaných‘ článkov, no ja chcem ukázať svetu tú krajšiu stránku nášho života." Prejavy smútenia v detskom veku môžu byť podobné a niekedy sa naopak môžu odlišovať od prejavov v dospelosti. Bolesť sa aj vďaka našej pomoci väčšinou po čase zmierni, hoci nikdy úplne nevymizne. Možno tak pomôžete práve Vy tomu, kto takúto pomoc hľadá a potrebuje.
tags: #psychicky #stres #pri #starani #sa #o