Slávnostný večer bude patriť známemu mužovi, veľkému umelcovi, ktorý zvládal všetky polohy hereckého umenia. Ladislav Chudík bol herec, pedagóg a verejný činiteľ, ktorý sa nezmazateľne zapísal do dejín slovenského divadla, filmu a televízie. Okrem toho všetkého bol večným džentlmenom, dobrým kolegom, priateľom i manželom a predovšetkým pokorným človekom. Preslávil sa nielen svojím hereckým talentom, ale aj noblesou, kultivovanosťou a vnútorným bohatstvom, ktoré vkladal do každej postavy. Pre mnohých je práve to esencia jedného z najznámejších slovenských hercov staršej generácie. Ladislav Chudík bol človekom, ku ktorému mnohí vzhliadali priam s posvätnou úctou a bázňou. Jeho život bol plný úspechov, ale aj osobných tragédií, ktoré ho formovali a ovplyvňovali jeho tvorbu. No ľudskosť, ktorú sme obdivovali, bola vykúpená rokmi neistoty, duševného strádania, obetavosti i ťažkých rozhodovaní. Celý život sa riadil heslom požičaným od generála Milana Rastislava Štefánika: „Ja sa prebijem, lebo sa prebiť chcem.“
Detstvo a formatívne roky: Medzi drsnosťou a nežnosťou
Ladislav Chudík sa narodil 27. mája 1924 v malej obci Hronec neďaleko Brezna, v rodine majstra valcovne v Podbrezovej. Budúci herec sa narodil ako jedináčik do rodiny Albíny a Ferdinanda Chudíkovcov v Hronci. Ako jediné dieťa sa prirodzene stal stredobodom záujmu svojich rodičov, hoci v rôznych, často protichodných formách. Múdra, milujúca a umelecky založená mama bola protikladom otca, tvrdého železničiara z Podbrezovej. Maestro Chudík hovoril o svojej mame ako o prvom dive sveta. Bola milujúca, nežná, múdra, romanticky založená, krásne spievala a rozprávala. Veľkou oporou pre citlivého chlapca bola predovšetkým mama Albína, ktorá syna podporovala a priviedla ho aj k umeniu. Naopak, po svojom boku mala pritom úplný opak. Jeho otec, Ferdinand Chudík, mal za sebou drsné skúsenosti z bojov prvej svetovej vojny, z ktorej mával dlhé roky nočné mory. Svoje desy preniesol aj na svojho jediného syna, na ktorého niekoľkokrát zdvihol železnú ruku. Otec často počúval, že je nula. „Z teba nikdy nič nebude,“ spomínal si Ladislav Chudík na otcove slová v relácii Neobyčejné životy. Otec bol zamestnancom železiarní, bol to chlap od železa. Často sa obával, že žena mu syna rozmaznáva, tak ho z času na čas pretiahol remeňom. No viac ako fyzickú bolesť si syn v sebe niesol následky viet typu „Aj tak z teba nikdy nič nebude“ alebo „Komediantstvom sa neuživíš“ v reakcii na Ladislavovo pôsobenie v ochotníckom divadle a túžbe sa v tomto ohľade rozvíjať.
Ladislav Chudík túžil s prvou manželkou po dieťati tak veľmi, že zvažovali adopciu. Bol to paradox, keďže on sám bol jediným dieťaťom. Napriek týmto ťažkostiam v rodinných vzťahoch mal L. Chudík po celý život oporu vo svojej mame. „Riadil som sa tým, čo mi prízvukovala mama. Hovorievala: Buď dobrý, múdry, správaj sa slušne a nikomu neubližuj,“ citoval Ladislav Chudík jej slová. Mravné hodnoty, pre ktoré si ho vážili kamaráti, kolegovia, ba aj nepriatelia, získal vďaka jej výchove. Po mame zdedil vzťah k umeniu, po otcovi tvrdohlavosť, čo sa prejavovalo aj v jeho komplikovanej povahe.
Už v detstve sa u neho prejavoval záujem o umenie. Mama mu spievala a otec, ktorý bol sčítaný, ho učil prvé básne a pomáhal mu objavovať literatúru. Hoci sníval o tom, že bude strojvodcom, už ako jedenásťročného ho poslali na štúdiá do Kremnice. Tam sa začal presadzovať ako recitátor a ochotnícky herec. Na Gymnáziu v Kremnici dostával rôzne napomenutia a domov sa rozhodne nevracal s ukážkovým vysvedčením. Práve gymnázium ho však priviedlo na hereckú cestu.
Nezabudnuteľný Ladislav Chudík o životnom poslaní
Ladislav Chudík bol chorľavé dieťa. Prekonal zápal pľúc, bolesti chrbtice, pre ktoré spával v sadrovom lôžku. Trpel tiež silnými bolesťami hlavy. Tie sa neskôr spojili s depresiami. Pre choroby absolvoval nekonečné pobyty v nemocnici, kde si písal Denník smrti. Tie si písal od štrnástich rokov a neskôr ich knižne spracovala teatrologička a spisovateľka Ľubica Krénová. Práve ten, šport a neskôr aj divadlo mu pomáhali zabúdať na ukrutné bolesti. Keď v mladom veku odchádzal študovať, cítil, akoby sa pod jeho nohami podlomila zem. Pocit neistoty, žiaľ, už nikdy neprekonal a nosil ho vo svojom podvedomí do konca života. Mama pre neho skutočne predstavovala celý svet.
Začiatky na divadelných doskách a herecká drina
V štyridsiatych rokoch minulého storočia sa Chudík zúčastnil na okresných divadelných pretekoch v hre zvolenského ochotníka. V negatívnej postave policajného komisára si ho všimol dramaturg Národného divadla Ján Sedlák. Ten 19-ročnému chlapcovi vnukol myšlienku, aby sa stal profesionálnym hercom. Mladík v kútiku duše po tejto profesii túžil, jeho otec to však rezolútne odmietal. Po maturite sa vybral do Bratislavy, kde sa zapísal na Filozofickú fakultu, odbor slovenský a ruský jazyk. O niečo neskôr dostal pozvánku na skúšku do Národného, kde jednoznačne očaril aj profesora Jána Jamnického. Ten ho prijal za eléva. Na otcovo želanie musel súbežne so štúdiom herectva na Hudobnej a dramatickej akadémii študovať aj Filozofickú fakultu Slovenskej univerzity v odbore ruština a slovenčina.
Jeho herecká kariéra sa začala v roku 1944, keď sa stal elévom v Slovenskom národnom divadle (SND) a zároveň študoval na dramatickom oddelení Štátneho konzervatória. Do SND ho prijali 1. januára 1944, a vo svojich denníkoch, ktoré si písal od štrnástich rokov, uviedol: „Bratislava bola nádherne zasnežená a ja som bol vtedy najšťastnejší človek na svete.“ Sám hovoril: „Strmhlav som sa vrhol na profesionálne dosky…“ Ako dvadsaťtriročný mal už za sebou vyše dvadsať postáv. V rokoch 1946 - 1951 pôsobil na novootvorenej Novej scéne, ale potom sa vrátil do SND, kde vytvoril množstvo zaujímavých postáv v Macbethovi, Herodesovi a Herodiade, Henrichovi IV., Ibsenovom Borkmanovi a ďalších inscenáciách. Pre všetky stvárnenia bola charakteristická noblesa, majestátnosť a kultivovanosť, ako aj vnútorné bohatstvo.
Herecká profesia mu podstatnú časť života ako jedna z mála prinášala radosť a potešenie. Účinkoval vo viac ako sto televíznych filmoch, stvárnil stovky divadelných a dramatických postáv. Na doskách SND hral dlhých 70 rokov. Cítil sa byť hercom salierovského typu, teda tým, ktorý nemá nadanie, napriek tomu sa mu v povolaní darí a má úspech. Občas sa pokladal aj za herca mozartovského typu, teda takého, ktorý hrá s ľahkosťou, s minimálnym úsilím pri stvárňovaní postavy, prirodzene. Opakovane tvrdil, že herectvo si vydrel. Ani na milovaných divadelných doskách sa nevyhol problémom, pre ktoré na istý čas odišiel s partiou hercov z Národného divadla na Novú scénu. Jeho herecké korene boli hlboké a siahali až do detstva. Podľa jeho manželky Aleny začal s herectvom veľmi skoro - ako dieťa. „Jeho starší kamarát sa veľmi rád hral s bábkami a pritiahol ho k tomu. Mám potvrdené, že je najdlhšie hrajúci herec, viac ako 70 rokov v jednom divadle,“ povedala.
Pred kamerou a na televíznej obrazovke: Od Varúj po primára Sovu
Pred kamerou sa prvýkrát objavil v roku 1946 vo filme Varúj…! Jeho prvou veľkou filmovou úlohou bol kapitán Dabač v rovnomennom filme režiséra Paľa Bielika z roku 1959. S Marínou Kráľovičovou boli pri zrode Československej televízie. Herec bol zároveň aj spoluzakladateľ vysielania Bratislavského televízneho štúdia v roku 1956.
Najväčšiu popularitu mu priniesla postava primára Sovu v českom seriáli Nemocnice na kraji města, ktorý sa začal nakrúcať v roku 1977. Zahral si množstvo známych a krásnych postáv. Tou ikonickou a večnou sa stala postava doktora Karla Sovu zo seriálu Nemocnica na okraji mesta. Ako sa k nej vlastne dostal? Pôvodne mal túto rolu hrať český herec Karel Höger, ktorý však nečakane zomrel. „Pán Höger, ktorý bol jeho priateľ a aj jeho vzor, lebo obaja začali s civilným herectvom, mal hrať tú postavu. Mali to už roztočené, asi pätinu, ale bohužiaľ pán Höger zomrel,“ spomína Alena Chudíková. Chudík musel narýchlo prevziať túto rozsiahlu rolu a naučiť sa množstvo textu v češtine. „Bolo to aj pre neho veľmi ťažké a stalo sa, že prišli s tým, žeby to mohol byť pán Chudík. Nie všetci boli nadšení. Lebo bol Slovák a tak ďalej.“ Hoci to pre neho spočiatku bola veľká záťaž, napokon sa v úlohe primára Sovu osvedčil a stal sa ikonou aj pre českých divákov. Diváci ho milovali najmä pre postavu charakterného primára Sovu v Nemocnici na okraji mesta. Vďaka tomu sa stal najobľúbenejším hercom vtedajšieho Československa. Po rokoch však majster Chudík priznal, že napriek tomu nad rolou doktora Sovu váhal. „Nebola to pre neho ľahká situácia. Ako mi neskôr povedal, keď sa dozvedel, že umrel pán Höger, sám plakal. Považoval ho nielen za svojho priateľa, ale aj za vzor. Takže na jednej strane, keď mu rolu primára Sovu po ňom ponúkli, považoval za povinnosť voči svojmu priateľovi to prijať, na druhej strane cítil, že to bude ťažká výzva. Nielen tým, že Karel Höger bol v českých umeleckých kruhoch vysoko na piedestáli, a jeho odchod bol doslova šokom, ale aj preto, že sa to stalo vo chvíli, keď bola nakrútená už asi tretina obrazov. Bol to už jeden rozbehnutý vlak, do ktorého naskočiť nebolo jednoduché,“ spomína pani Alenka. Podľa nej mal manžel neraz aj počas nakrúcania často zajačie úmysly. „Pamätám sa, že sa smial, ako režisér vtedy kázal pozamykať všetky dvere, aby im neutiekol.“
Pedagogická činnosť a angažmán vo verejnom živote
Okrem herectva sa Ladislav Chudík venoval aj pedagogickej činnosti. Dlhé roky pôsobil ako pedagóg na bratislavskom Konzervatóriu a na Vysokej škole múzických umení (VŠMU) v Bratislave. Bol autorom publikácie O herectve, v ktorej sa venoval teórii a praxi hereckého umenia. Ako profesor trávil veľa času aj na VŠMU. Po návrate ho 1. novembra 1963 vymenovali za umeleckého šéfa Činohry SND. Stal sa tak prvým riadiacim orgánom od roku 1954, ktorý nebol členom strany. Bol však náročný, čo niektorým kolegom nevoňalo, a on si to dobre uvedomoval. „Herci musia prestať chodiť oddychovať na skúšky, musí prestať parodovanie neznalosti textu, lebo ,mám o týždeň premiéru v televízii a potom sa začnem učiť‘… Divadlo súčasných nárokov nemôže čakať, kým sa nám uráči spamätať sa a pochopiť, že nie sme zamestnanci poisťovacej spoločnosti, kde si možno tridsať rokov vystačiť s tým, že si zvykneme na stereotyp. Dali sme sa dobrovoľne do služieb Thálie a tá nie je ochrankyňou ,mŕtvych duší‘,“ uviedol vo svojich zápiskoch. Vo funkcii umeleckého šéfa stihol v divadle zamestnať Božidaru Turzonovovú a Milku Vášáryovú. Napokon však požiadal o uvoľnenie z funkcie.
Počas Nežnej revolúcie sa angažoval aj politicky. Od 12. decembra 1989 do 28. júna 1990 pôsobil ako minister kultúry v slovenskej vláde národného porozumenia. Po krátkom pôsobení v politike sa však vrátil k herectvu. Bol Laco veľký vlastenec a zároveň svetoobčan. Pán Európan. V ňom sa princíp národný, vlastenecký nijako nebije s občianskym. V tomto by mohol byť príkladom pre mnohých iných. Zvykneme ho nazývať chodiaca autorita.
Osobný život a jeho tragické prekážky
Osobný život Ladislava Chudíka bol poznačený nielen úspechmi, ale aj ťažkými životnými skúškami. Jeho prvé manželstvo s českou novinárkou Helenou bolo veľmi komplikované. Mal 33 rokov, keď sa v marci 1957 v Starom Smokovci oženil. Zobral si o dva roky mladšiu Češku Helenu, uznávanú redaktorku slovenskej redakcie Kultúrnej tvorby. Jej náhle epileptické záchvaty odštartovali v hercovom živote sériu mnohých komplikácií a zároveň manželských kríz. „Vznikla dramatická situácia, že jednu noc niekdy ráno, ešte za tmy, som počul veľký ruch, dokonca som videl rozbitú hlinenú vázu. Ženu som našiel v takej podobe, že sa mi doslova zastavilo srdce. Z môjho laického pohľadu bola nepríčetná. Uložil som ju na gauč a zistil som, že je pocikaná, pokakaná. Poumýval som ju a zároveň som si uvedomil, že musím čo najskôr kontaktovať lekárov,“ povedal v roku 2010 v rozhovore pre Českú televíziu.
V roku 1970 lekári Helene diagnostikovali nezhubný nádor na mozgu. Mal zákerný, hviezdicovitý tvar, nedal sa úplne odstrániť, čím sa jej ani po náročnej operácii zdravotne výrazne nepolepšilo. Jej reakcie sa stali nevyspytateľnými. Záchvaty zúrivosti pribúdali, až zmenili celú jej osobnosť. Helena ostala na invalidnom dôchodku a po operácii sa začala strániť ľudí. „Mala pocit, že sa na ňu dívajú ako na bláznivú.“ Pre zdravotné problémy prišla o prácu, jej blízki sa ju preto snažili doma niečím zamestnať. Napokon si aktivitu našla sama. Rozhodla sa pre časté sťahovanie a striedanie bytov. L. Chudík sa preto nechcene dostal do problémov s bytovou mafiou. Šesť rokov trvali súdne ťahanice. „V mene toho, že som chcel manželke týmto spôsobom pomáhať, som si zrazu uvedomil, že nepomáham ani sebe, ani jej, ani nikomu z našej mini rodiny. Z toho vznikli naše najväčšie trápenia.“ Herec sa svojou ťažko chorou ženou nechal manipulovať. Snažil sa jej pomôcť, ona však jeho pomoc neprijímala. „Nechcem ani hovoriť, čím všetkým som bol pre ňu, ani opakovať výrazy, ktorými ma častovala. Bol som pre ňu normálny ľudský odpad. Ona akúkoľvek situáciu, ktorú som chcel zmierniť, pochopila proti sebe a útočila na mňa. Hovoril som si, pane Bože, čo to je? Čo je v tom človeku, ktorý hovorí tieto slová? Veď to je niekto cudzí a to cudzie v nej, to bola jej choroba…“
V roku 1968, po sovietskej invázii, manželka zorganizovala emigráciu do Viedne. Na popud svojej prvej, psychicky chorej manželky Heleny na piaty deň po vstupe spojeneckých vojsk na územie Československa v roku 1968 emigroval. Manželský pár so sebou vzal obe mamy. Usadili sa vo Viedni. Umelec v emigrácii stretol fotografa Karola Kállaya i Jana Wericha, s ktorým svoj útek do zahraničia konzultoval. Vtedy si vôbec neuvedomoval, že je pod manželkiným vplyvom a odísť z milovanej krajiny vlastne nechcel. Rakúsko ho však prijalo s otvorenou náručou. „Na adresu Rakúšanov môžem povedať, že sa k nám správali ako anjeli strážni, mali sme sa ako v rozprávke.“
Nezabudnuteľný Ladislav Chudík o životnom poslaní
Jeho obľúbení študenti na čele s Andym Hrycom, Zuzanou Kocúrikovou, Jurajom Kukurom a Vladimírom Durdíkom herca asi po mesiaci v emigrácii navštívili s prosbou, ktorú napísali na šírku ulice slovami: Príďte, vráťte sa! Ešte aj po rokoch susedia spomínali na to, ako kľačali na kolenách a obľúbeného profesora prosili, aby prišiel späť do Bratislavy. „Mal som slzy v očiach. Uvedomil som si, že aktivita kladného pólu v človeku je vždy najviac manifestovaná v čase ohrozenia. Dali mi jasne najavo, že ma potrebujú. Bol som šťastný. Cítil som požehnanie zo zdaru z práce.“ Po necelom polroku sa však Chudík na žiadosť svojich študentov vrátil späť do Bratislavy. O štyri mesiace neskôr sa so ženou Helenou predsa len vrátil späť do Československa. Niektorí kolegovia ho vítali, iní odsudzovali. Dúfal, že odchod za hranice pomôže psychickej pohode jeho polovičky, žiaľ, nestalo sa to a dôsledky unáhlenej emigrácie musel znášať ešte veľmi dlho. Až štyri roky po nej sa mu znova otvorili televízne a filmové štúdiá. Chrbtom sa mu obrátilo mnoho ľudí.
V roku 1975 sa prehĺbili aj hercove depresie, a to až tak, že uvažoval o odchode z divadla, dokonca sa pohrával s myšlienkou, že odíde z tohto sveta. „Ten rozmer tých trápení išiel tak hlboko, že aj ja som rozmýšľal, že skončím so životom.“ „Ten rozmer tých trápení zašiel až tak ďaleko, že som rozmýšľal o ukončení života.“ V čase jeho najväčšieho zúfalstva však ako vykúpenie prišla veľkorysá ponuka na účinkovanie v seriáli Nemocnica na okraji mesta. Práve práca na seriáli Nemocnice na kraji města mu napokon pomohla prekonať toto ťažké obdobie. V podstate mu zachránila život. „Mňa to tak zmáhalo, že som sa chcel vzdať tejto postavy,“ priznal po rokoch. Presvedčil ho až uznávaný lekár Miroslav Plzák, ktorý ho prinútil, aby v seriáli hral. „Povedal mi, že keby ma neprinútil Sovu zahrať, tak by ma musel hospitalizovať. Tak zle som na tom bol,“ doplnil herec.
V nepriaznivom psychickom rozpoložení sa však u L. Chudíka začali prejavovať prvé príznaky depresie. Napriek tomu postavu Sovu nevzdal. Práve doktor Plzák umelcovi dohovoril, aby sa jeho manželka buď išla liečiť, alebo sa dal rozviesť. Keď to už inak nešlo, začali žiť v roku 1977 oddelene a napokon sa v októbri 1979 rozviedli. Manželské problémy však pretrvávali a herec dokonca uvažoval o samovražde. „Chcel som sa však rozlúčiť tak, aby bola spokojná. Dal som jej to, čo som jej mohol dať. Ostalo tam asi 200-tisíc korún, čo v tom čase bol obrovský peniaz. Nemohol som už viac vykonať. Vďaka lekárom som neukončil svoj život, ale manželstvo.“ Mohlo by sa zdať, že hercovi sa po tomto kroku konečne uľavilo. Charakter však v sebe nezaprel a aj po rozvode cítil hanbu, ba dokonca výčitky svedomia, že opustil chorú ženu. „Jej samota ma desí viac ako moja vlastná,“ napísal si do denníka. Práve preto sa jej snažil byť aj po rozvode nablízku. Helena, žiaľ, od seba všetkých odstrihla. Dva roky po rozvode sa odsťahovala domov do Prahy a tri roky nato skutočne sama zomrela. Keďže už nemala žiadnych príbuzných, o pohreb sa postaral Ladislav Chudík. Tým sa pre neho definitívne uzavrela náročná 22-ročná kapitola života.
Druhé manželstvo a nájdené šťastie
Napriek tomu, že o herca malo počas jeho kariéry záujem mnoho žien, hlboké city prejavil manželke Helene a neskôr druhej žene Alene. Nie je však tajomstvom hercova láska k Emílii Vášáryovej v období tesne po skončení jeho manželstva. Vtedy jej napísal päť dlhých milostných listov bez oslovenia a bez podpisu. „Moja drahá! Neviem, prečo je to tak a prečo sa to stalo. Ste mi drahá dlho, veľmi dlho. A ani neviem, prečo sa tak stalo: Milujem vás…“ Korešpondenciu herečka síce pochopila, no nikdy nezareagovala.
Jeho druhé manželstvo s Alenou, ktorá bola o 35 rokov mladšia, bolo naopak veľmi šťastné. Svoju druhú manželku spoznal ako 20-ročnú študentku práva v Českej televízii, kde si privyrábala v komparze a dabingu počas nakrúcania filmu Podozrenie. Hrala v ňom diplomatovu ženu a cez prestávku sa dala s Chudíkom do reči. Prvýkrát sa stretli, keď mala niečo po dvadsiatke, na filmovačke. On hral hlavnú úlohu, ona si ako študentka práva privyrábala v komparze. Vymenili si pár pohľadov, neskôr slov, a možno preskočili sympatie. Podľa Aleny však nič viac. „Že by sme mohli mať spolu vzťah, to nám ani nenapadlo. Každý z nás mal totiž svoj život,“ vráti sa vdova po najväčšej slovenskej legende do minulosti. Priznáva však, že občas sa ženatý herec aj potom predsa len ozval, hoci aj ona sa medzitým vydala a porodila dcéru. „Párkrát mi od neho prišla pohľadnica. A tak keď som sa potom sťahovala, napísala som mu do divadla, že mám novú adresu,“ dodáva. A práve to ich vzťah nakoniec odštartovalo. „Do týždňa mi odpísal a pozval ma na svoj recitál.“
Po rozvode s ňou herec nadviazal bližší kontakt. „Keď mi poslal tú pozvánku na recitál, nepodarilo sa mi zohnať nikoho k dcérke. Nechala som mu teda odkaz, že nemôžem prísť, ale keď bude mať čas, nech príde na. A on skutočne prišiel,“ spomína Alenka. Tá návšteva im nakoniec obom zmenila život. Ako to neskôr herec opísal, navždy si z nej totiž odniesol v pamäti „nezabudnuteľný obraz - obraz ženy a spiaceho dieťaťa v postieľke. ´Priamo hmatateľne som cítil, ako matka chráni svoje dieťa. Na takéto signály mám vnímavosť od Pána Boha. „Mal z mojej dcéry obrovskú radosť. Stretol v nej totiž človiečika, ktorý sa na neho pozeral otvoreným, čistým pohľadom. Berenika mala vždy srdce doslova v očiach, a to človeku zabrnká na tú najcitlivejšiu strunu,“ uvažuje nahlas pani Chudíková. Jej srdce sa síce rozbúchalo tiež, ale sama seba sa musela pýtať, či to stačí. „Potrebovala som si preveriť poctivosť toho citu. Naozaj ho ľúbim tak, že sa nikdy nevrhnem do náruče inému? Musela som sa presvedčiť, či som skutočne zaľúbená a to chcelo čas.“ Nakoniec odpovede na všetky Alenine otázky prišli tak prirodzene, že vedela, že už môže odpovedať aj na tú, ktorú jej položil Ladislav Chudík. Áno, zoberie si ho, áno, miluje ho. Áno, ona tridsaťtriročná, jeho o dvadsaťpäť rokov staršieho.
„Zobral som si ich obe aj s dcérkou, zamiloval som sa do nich v tej svojej samote,“ ozrejmil v televíznom rozhovore. V roku 1982 sa vzali. Nakoniec sa na herca tesne pred šesťdesiatkou predsa len usmialo šťastie. Našiel milujúcu polovičku, ktorá mu pomohla vymazať trpké spomienky na prvé manželstvo. „Cítila som, že všetko je tak, ako má byť. A čím sme boli spolu dlhšie, tým viac som mala pocit, akoby to naplánovali tam hore, že ten Chudík si musí zobrať mladšiu ženu, lebo po osemdesiatke ju bude veľmi potrebovať,“ usmeje sa Alena Chudíková. Prežili spoločne 33 krásnych rokov. Manželka Alena Chudíková pre MOJE ZDRAVIE spomína na roky s legendárnym hercom Ladislavom Chudíkom: „Hovorila som si, chlapče, ty si bol v živote skúšaný, kadečím si prešiel, o to viac sa k sebe správaš zodpovedne. A to bude ocenené tým, že budeš so mnou dlho.“ Jej slová sa naplnili do bodky. Podľa všetkých, ktorí ich poznali, však nie vďaka osudu, ktorý chcel hercovi vynahradiť všetko zlé, čo prežil, ale vďaka nej.
Posledné roky, návraty a odchod majstra
Krátko pred deväťdesiatkou sa vďaka Alene Chudíkovej Chudík vrátil na dosky Národného divadla v legendárnej Tančiarni. „Každé predstavenie bolo pre neho novým víťazstvom samého nad sebou,“ uviedla Alena Chudíková. „Práve vtedy o ňom vznikal dokument režiséra Patrika Lančariča, ktorý sa končí ukážkou z tohto predstavenia.“ Akoby dostal čas navyše a chcel ho využiť do poslednej minúty. Definitívne divadelné dosky opustil až tri mesiace pred smrťou. „Hoci boli viackrát aj ťažké obdobia, keď prichádzala takmer až beznádej, ako keď manžel bojoval so zápalom v brušnej dutine doslova o život. Ale aj vtedy som bola presvedčená, že sa z toho vystrábi. Síce to trvalo takmer dva a pol roka, ale opäť nadobudol svoj vzhľad, aj na tvári mu bolo vidno, že je na tom dobre, že je späť. A ja som bola veľmi vďačná.“
Manželke už začínalo byť jasné, že sa blíži jeho koniec. Začali totiž prichádzať náznaky, že slabne. „Povedzme, že vrchol sa mu ešte podaril po tej chorobe. Tá ale jeho sily strašne vyčerpala. A po deväťdesiatke akoby sa už neobnovovali, takže všetko bolo namáhavejšie. Ťažšie sa mu chodilo, chrbtica sa začala ohýbať. Aj sedenie ho už namáhalo, chcel radšej ležať. A s tým ruka v ruke zákonite prišiel zápal pľúc. Zavolala som teda záchranku a museli sme ísť do nemocnice.“ Tentokrát sa z nej už majster Chudík nevrátil. Alena sa o neho s láskou starala do poslednej chvíle. Odišiel 29. júna 2015. Pomyselná opona sa tak za maestrom definitívne zavrela tesne pred koncom divadelnej sezóny.
„Posledných pár dní mával chvíle, keď som videla, že komunikuje s niekým tam hore. S odchádzajúcimi silami už však rozprával, ja som tomu hovorila, len na pol plynu, no zrazu úplne normálnym hlasom povedal, že sa ešte nedokáže rozhodnúť odo mňa odísť: „Viete, mám tu vedľa seba nádhernú ženu…“ vysvetľoval niekomu. A potom uvidel maminku a videla som, ako znežnel. „Jej, maminka, mama, tak som sa tešil…“ No opäť sa pozrel na mňa, akoby si vyčítal, že sa teší, keď ma musí opustiť. Ale ja som mu povedala: „Lacko, teš sa, ja sa teším s tebou.“ V tej chvíli Alena cítila, že jej muž dostal už len čas rozlúčiť sa. Zostali s ním s dcérou, ktorú si umelec adoptoval za svoju. „Ja som mu stískala pravú ruku a Berenika ľavú, on stisk opätoval a mal ich horúce,“ vracia sa Alena do momentu, keď prichádzal koniec. Bola síce pripravená pustiť ho za blízkymi, za milovanou mamou, ale keď prišiel kardiológ s informáciou, že už manželovi nezostáva ani deň, šokovalo ju to. „Moje vnútro to nechcelo prijať. Chcelo, aby sa ten doktor mýlil.“ Bohužiaľ, nemýlil. Za necelú pol hodinu už videl, že to nebude ani dvanásť hodín. „Nakoniec to neboli ani dve hodiny…“ dodáva pani Alenka. Osud to ale zariadil inak, legendárnemu hercovi, ktorý by 27. mája oslávil 100. narodeniny, nikdy nebolo dopriate byť biologickým otcom a tým adoptívnym sa stal až o mnoho rokov neskôr.
Ocenenia a nesmrteľný odkaz
Za svoje herecké výkony získal Ladislav Chudík množstvo ocenení a uznaní. V roku 1982 získal titul národný umelec. V roku 1999 dostal najvyššie štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra I. Podmanivý zamatový hlas, plachý úsmev, ale i prenikavý pohľad. My sme sa s pánom Chudíkom stretli pri práci len raz, ale myslím si, že to bola zásadná práca. Nás mladých táto práca poznamenala na celý život a jemu priniesla rolu, vďaka ktorej sa stal obľúbeným a milovaným nielen v Česku, na Slovensku, ale aj po celej Európe, kde sa seriál Nemocnica na okraji mesta predal. V živote ho zasiahla aj smrť troch hercových básnikov - Kostru, Seiferta a Rúfusa, s ktorými udržiaval priateľské vzťahy, pretože nadovšetko miloval poéziu. „Odumiera generácia, ktorá ma tvorila. Iste prídu noví, lepší, vzdelanejší, ale túto generáciu bude ťažko reprízovať.“ V roku 2020 bol in memoriam uvedený do Siene slávy Slovenskej televízie, čo potvrdzuje jeho trvalý odkaz. Hostí pri tejto príležitosti boli jeho manželka Alena Chudíková, Ada Straková, František Kovár a Robert Roth, ktorí svedčili o jeho nezabudnuteľnom vplyve a ľudskom rozmere.
