Strata tehotenstva, či už spontánnym potratom alebo umelým prerušením, predstavuje pre ženu, a často aj pre jej partnera a blízke okolie, hlboko traumatizujúcu skúsenosť, ktorá sa dotýka nielen fyzického, ale predovšetkým psychického zdravia. Hoci sa gynekológia a pôrodníctvo zameriavajú na starostlivosť o ženu a matku, medicínske fakty a postupy sa prelínajú s komplexnými emóciami, ktoré si vyžadujú citlivý a individuálny prístup. Rovnako tak problematika neplodnosti a opakovaných potratov zasahuje do života párov s podobnou intenzitou, otvárajúc otázky nielen fyzickej predispozície, ale aj hlbokých psychologických súvislostí. Pochopenie týchto vzájomných prepojení je kľúčové pre poskytovanie skutočne komplexnej a podporujúcej starostlivosti.
Prežívanie Strany Tehotenstva a Spontánneho Potratu
Keď žena spontánne potratí, prežíva často nesmiernu psychickú bolesť a neschopnosť uveriť, čo sa stalo. Ako potvrdzuje Lenka (28) po spontánnom potrate: „V deň potratu som stále nemohla uveriť, čo sa stalo.“ Tento prvotný šok a popieranie sú bežnými reakciami na náhlu stratu. Následný smútok môže trvať dlhú dobu, ako opisuje Lucia (33): „Po dobu dvoch mesiacov, keď rodičia alebo iní o tom hovorili, tak ma to ešte stále rozplakalo.“ Hoci spontánny potrat nastal na začiatku tehotenstva, žena cíti, že prišla o svoje dieťa, a preto nie je vhodné ho odlišovať od úmrtia dieťaťa pri pôrode alebo vo vyšších štádiách tehotenstva. Pre ženu je to strata dieťaťa, bez ohľadu na dĺžku tehotenstva.
Okolie sa v takýchto situáciách často snaží žene čo najviac pomôcť, no v najlepšom úmysle často vysloví vety, ktoré jej ešte viac ublížia alebo ju urazia. Tieto reakcie sa často zameriavajú skôr na svoj postoj vo vzťahu k žene, ako na skutočné potreby ženy samotnej. Príkladom je zľahčovanie situácie, ako napríklad: „Veď si bola ešte len v 6. týždni.“ Pre ženu, ktorá čerstvo po potrate nechce byť zase tehotná, ale ešte stále tehotná, sú takéto slová mimoriadne bolestivé. Priatelia, rodina a najbližšie okolie často nevedia, ako komunikovať so zranenou ženou. Medicínskym faktom však ostáva, že dôvody spontánneho potratu nie sú vo väčšine prípadov známe, ako ani jeho prevencia a liečba. Preto žene, ktorá sa s náhlou stratou snaží vyrovnať, nepomôžu slová útechy vychádzajúce z medicínskej nutnosti potreby spontánneho potratu alebo z odôvodnenia založeného na osudovosti či náhode.
Pozorného a chápavého poslucháča potrebuje smútiaca žena najviac. V prípade, ak sa rodina alebo priatelia necítia komfortne rozprávať sa so ženou o tom, čo zažila, je postačujúce, ak ju budú len počúvať. Dokonca je to v mnohých prípadoch nápomocnejšie, ako dávanie nevhodných rád. Mali by byť pripravení, že bude rozprávať o strate svojho dieťaťa, aj keď tehotenstvo trvalo len pár týždňov. Veľký význam môže mať aj povzbudenie ženy k prejaveniu emócií, ako je smútok, hnev, stres, vina či frustrácia. Je potrebné mať na pamäti, že „smútok je individuálny proces, ktorý nie je viazaný na časové ohraničenie. Je to ohraničenie, ktoré zahŕňa spôsoby ako sa vyrovnať so živými spomienkami a bolesťou asociovanou so stratou.“ Rodina a priatelia by nemali ostať zaskočení aj inými fyzickými prejavmi smútku ako je plač, nechuť do jedla, potreba samoty, či hyperaktivita smútiacej ženy, ktorá sa napríklad začne púšťať do nových projektov. Nie je potrebné sa snažiť za každú cenu ženu rozveseliť, keďže smútok je prirodzeným prejavom v procese ozdravovania a je pre úplné psychické zotavenie potrebný.
Žena často pochybuje, či manžel dostatočne rozumie, čo sa jej alebo lepšie povedané obom stalo. Môže sa uzatvárať do seba, pretože má pocit, že ide výlučne o jej zlyhanie alebo jej utrpenie. V ten deň som prvýkrát videla manžela plakať,“ hovorí Katka (31), čo svedčí o tom, že aj muž prežíva hlbokú stratu. Muži, ktorí vidia manželku smútiť, majú tendenciu rýchlo problém vyriešiť. Preto neotvárajú témy, ktoré ju rozplačú, robia aktivity, ktoré ju privedú na iné myšlienky a podobne. Žena môže takto nadobudnúť pocit, že manžel ju nechce vypočuť, alebo sa ho to až tak nedotýka. Paradoxne, žene sa uľaví, ak ju manžel trpezlivo vypočuje, ak sa bude môcť pri ňom vyplakať a neskrývať svoj smútok. „Manžela to zobralo, ale snažila som sa mu o tom veľa rozprávať a bolo dobré, že sme boli veľa spolu,“ dodáva Lucia (33). Keď partnerka bude rozoberať tú istú tému stále dookola, je vhodné, aby bol partner trpezlivý a zároveň sledoval, či sa partnerkin stav postupne zlepšuje alebo či nepotrebuje vyhľadať odbornú pomoc. Keďže ženy reagujú na životné krízy inak ako muži, odporúčame im na prekonanie postpotratovej traumy otvoriť sa viac svojmu manželovi, veľa sa rozprávať aj o každodenných smútkoch, úspechoch a pádoch, neodmietať jeho pozornosť, snažiť sa postupne vystúpiť zo svojho smútku a plánovať aktivity, ktoré urobia manžela šťastným - spoločná večera, kultúrny program, dovolenka či akýkoľvek čas strávený spoločnou relaxáciou.
V niektorých prípadoch žena po potrate prestáva mať záujem o sex alebo ho považuje len za nástroj na splodenie ďalšieho potomka. Ak v rámci procesu ozdravovania začne trpieť túžbou po ďalšom dieťati, môže byť pre ňu manželské spojenie motivované výlučne touto túžbou. V týchto situáciách je dôležité, aby si žena uvedomila, že manžel rovnako ako ona stratil dieťa, po ktorom túžil. To ale neznamená, že má strácať aj ženu, ktorú miluje. Lucia (31) prešla osobnou skúsenosťou, ktorá ukazuje cestu k psychickému zotaveniu: „S manželom sme sa nevzdali myšlienky, že budeme mať ďalšie dieťa. Nevyhýbali sme sa tej téme a dúfali, že Pán Boh dá…Pomohlo, že sme sa mohli o tom spolu rozprávať. Bola som na spovedi a bola to strašná katarzia. Veľa som plakala, zapálila som zaň sviečku a myslela naňho. Tak som sa ním rozlúčila. Manžel mi pomohol najviac tým, že nevyhľadával tú tému, ale bol pozitívny. Rozhodli sme sa myslieť na budúcnosť a tešiť sa z každého dňa. Neberiem to ako životnú traumu, veď všetko zlé je na niečo dobré. Keďže som v nemocnici strávila skoro dva týždne, s manželom nás to dalo viac dokopy. Začali sme spolu počas návštevných hodín hrať karty a druhýkrát som sa do neho zaľúbila. Keď som videla, aký má pozitívny prístup, tešila som sa, že ma príde znovu ďalší deň navštíviť.“ Jej príbeh podčiarkuje dôležitosť otvorenej komunikácie, spoločného smútenia, podpory a nádeje pre budúcnosť, ktorá môže viesť k hlbšiemu partnerskému vzťahu.
Spontánne a Habituálne Potraty: Príčiny, Diagnostika a Terapia
Nie každé tehotenstvo sa končí šťastne a to pôrodom zdravého dieťatka. Niekedy sa jednoducho skončí v počiatočnom štádiu potratom. Ak sa to stane na úplnom začiatku, kedy mešká menštruácia len zopár dní, žena to nemusí ani postrehnúť. Väčšinou sa to prejaví silnejším krvácaním. Avšak ak bola žene potvrdená gravidita nielen tehotenským testom, ale aj pri gynekologickom vyšetrení na ultrazvuku, býva to pre ňu obrovská strata a tu sú na mieste otázky prečo sa to stalo alebo aké sú riešenia do budúcnosti.
Infertilita sa definuje ako neschopnosť donosiť plod. Ak žena prechádza opakovanými potratmi (habituálnym potrácaním), označuje sa to ako neschopnosť udržať tehotenstvo. Opakované potraty postihujú približne 0,4 - 1 % žien v reprodukčnom veku. Príčiny opakovaných potratov môžu byť rôznorodé a často komplexné, zahŕňajúce genetické, imunologické, hematologické, anatomické, endokrinné alebo exogénne faktory (toxíny, lieky).
Väčšina prípadov opakovaných potratov v prvých 12 týždňoch tehotenstva je spôsobená chromozomálnymi aneuploidiami, ktoré vznikajú de novo - t. j. počas delenia chromozómov pri delení pohlavných buniek, najčastejšie nerozdelením chromozómov v meióze pri tvorbe vajíčok matky. Hlavným rizikovým faktorom je vek matky: čím vyšší vek, tým väčšie riziko chromozomálnej chyby.
Anatomické abnormality maternice tiež zohrávajú významnú úlohu. Implantácia a vývoj plodu vyžaduje vhodné anatomické pomery a bohaté krvné zásobenie v maternici. K opakovaným potratom môže dochádzať u žien, ktoré majú vrodenú vývojovú chybu maternice, a to uterus septus alebo subseptus - to znamená, že dutina maternice je buď úplne alebo čiastočne predelená priehradkou. Riziko spontánneho potratu je v takýchto prípadoch až 60%, hlavne v II. trimestri. Ak dôjde k implantácii embrya do nedostatočne vyvinutého endometria nad septom, k potratu dochádza už v I. trimestri. Ďalším problémom môžu byť myómy - svalové uzlíky, ktoré spôsobujú mechanickú prekážku a nedostatočné cievne zásobenie. Podobne majú negatívny vplyv aj polypy, ktoré vznikajú zo sliznice.
Najčastejšie hematologické príčiny sú trombofílie, pri ktorých je zvýšená predispozícia jedinca ku vzniku trombózy. Môžu byť vrodené a to buď zvýšená koncentrácia koagulačných faktorov - protrombínu, ktorý podporuje vznik trombu, alebo nedostatok inhibítorov koagulácie - antitrombínu, proteínu C a S, faktora V Leiden, ktoré zabraňujú vzniku trombu. Vplyv na plodnosť majú aj chronické ochorenia matky, pri ktorých berie určitú skupinu liekov, ako napr. antiepileptiká, ktoré môžu ovplyvniť úspešnosť tehotenstva.
Ďalšími príčinami môžu byť endokrinné poruchy. Ak je hladina progesterónu v luteálnej fáze príliš nízka alebo je luteálna fáza príliš krátka, nedochádza k dostatočnej sekrečnej premene endometria. Tento stav sa nazýva luteálna insuficiencia. Ďalšími poruchami môžu byť syndróm polycystických ovárií, ochorenia štítnej žľazy, hyperprolaktinémia (zvýšená hladina prolaktínu) a predčasné ovariálne zlyhávanie. Podmienkou úspešného počatia a donosenia plodu je tolerancia zo strany matky, inak by imunitný systém tehotenstvo zlikvidoval. V posledných rokoch je až 50% porúch plodnosti spôsobených práve riadenou imunitou v pohlavných orgánoch matky.
Život po liečbe: Ako si zachovať plodnosť pri lymfóme a leukémii
Kľúčovou pre opakovanú diagnostiku a liečbu neplodnosti pri opakovaných potratoch je správna diagnostika a následne vhodný terapeutický postup, ktorý je pre každý pár individuálny. Základom je gynekologické vyšetrenie ženy, kde sa okrem fyzikálneho vyšetrenia vykonáva aj ultrazvukové, ktoré môže odhaliť anatomické odchýlky ženských pohlavných orgánov (myómy, polypy, vrodené vývojové vady maternice). Vyšetrením hormonálneho profilu môžeme zistiť endokrinné poruchy. Vyšetruje sa hladina progesterónu na vrchole luteálnej fázy a to 20. - 21. deň cyklu. Ak je jeho hladina znížená, môže ísť o luteálnu insuficienciu. Z hormonálneho profilu môžeme zistiť aj zvýšenú hladinu prolaktínu. Na stanovenie ovariálnej rezervy a zistenia predčasného ovariálneho zlyhania vykonávame odber krvi na 2. - 4. deň cyklu. Určuje sa hladina FSH, LH, estradiolu. Môže sa doplniť aj hladina AMH (anti-Müllerián hormón), ktorý býva znížený pri nízkej ovariálnej rezerve. Veľmi dôležitým vyšetrením po opakovaných potratoch je práve hematologické. Imunologické vyšetrenie páru sa indikuje po vylúčení alebo vyriešení iných príčin potratov alebo ak je u jedného z partnerov známa diagnóza súvisiaca s poruchou imunity (autoimunitné ochorenia, nádory, ochorenia štítnej žľazy). Ak pár prekonal tri a viac potratov, tak je odoslaný na genetické vyšetrenie. Pomocou špeciálnych techník sa vyšetria chromozómy oboch partnerov, čiže genetická výbava. Prenášači balansovanej chromozomovej aberácie (to znamená, že u nich sa ešte neprejaví) môžu mať deti už s nebalansovanou formou aberácie (u nich sa už prejaví).
Terapeutické možnosti sa líšia v závislosti od zistenej príčiny. V prípade anatomických príčin sa uskutoční operačné odstránenie prekážky, ktorá bráni k uhniezdneniu zárodku. Môže sa to uskutočniť buď hysteroskopiou, pri ktorej sa cez pošvu a krčok maternice zavedie do jej dutiny hysteroskop a pod kontrolou kamerového systému sa odstráni polyp, septum, myóm alebo zrasty. Pri luteálnej insuficiencii sa do druhej fázy cyklu (po ovulácii) pridá progesterón (Utrogestan), ktorý môže pacientka užívať dlhšiu dobu v rannom tehotenstve. Ak sa zistí znížená funkcia štítnej žľazy, je indikovaná liečba levotyroxínom (Euthyrox), čo je hormón, ktorého produkcia štítnou žľazou nie je dostatočná a je potrebný na správne fungovanie organizmu a aj pre úspešné tehotenstvo. V prípade porúch zrážanlivosti krvi a to v prípade jej zvýšenia a následnej tvorby zrazenín, sa do liečby pridávajú antikoagulanciá (nízkomolekulárne heparíny), ako napr. Fraxiparine, Clexane. Ak sú príčinou habituálnych potratov imunologické príčiny, tak možnosti liečby sú rôzne. Pri zvýšenej tvorbe antifosfolipidových protilátok sa indikuje Anopyrin. Ak je preukázaná zvýšená imunitná odpoveď ženy na mužské spermie, tak sa na nejaký čas partnerom odporučí chránený pohlavný styk s použitím kondómu a užívanie prednizónu (kortikosteroid), ktorý potláča bunkovú imunitnú odpoveď partnerky. Využíva sa aj imunizácia partnerovými HLA antigénmi, tzv. leukocytárna náplava. V prípade zistenia príčin z vonkajšieho prostredia ako je napríklad žiarenie, organické rozpúšťadlá alebo ťažké kovy, odporúča sa minimalizovať ich vplyv. Ak je žena alebo muž závislý na drogách, odporúča sa prestať ich užívať a upraviť životný štýl. Všetky tieto negatívne faktory spôsobujú oxidačný stres a poškodenie DNA buniek, ktoré môžu byť príčinou aj opakovaných potratov a neplodnosti. Avšak približne u 50% prípadov habituálnych potratov príčinu nezistíme. Pri akomkoľvek zdravotnom probléme je nutné vyhľadať lekára primárneho kontaktu, v tomto prípade svojho gynekológa, ktorý vás v prípade nutnosti odošle do IVF centra. Podľa zisteného problému je začatá aj liečba, ktorá je pre každý pár individuálna.
Psychologické Aspekty Umelého Ukončenia Tehotenstva a Postpotratový Syndróm
Potratom sa označuje umelé prerušenie tehotnosti, čiže odstránenie plodu z tela matky. V súvislosti s ním sa vynára mnoho psychologických, etických a spoločenských otázok. Rozhodnutie o živote dieťaťa je vážne, nie je to otázka banality. Hoci sa často zdôrazňuje právo ženy rozhodnúť o svojom tele, zriedkakedy sa spomína právo dieťaťa na narodenie. Každé rozhodnutie má svoje dôsledky a práve s týmito následkami sa stretávame v poradniach. Žena má možnosť robiť si čo chce, ale nie všetko, čo môžeme, nám osoží.
Muž zohráva pri rozhodovaní ženy v otázke neplánovaného tehotenstva významnú úlohu, či už aktívne alebo pasívne. V takejto situácii sa môže zachovať rôzne. Často zvolí prístup, že žene poskytne zdanlivú slobodu voľby a vyhlási, že ju podporí v akomkoľvek rozhodnutí. Tento postoj je rozšírený, no vo väčšine prípadov to znamená, že je ochotný jej zaplatiť potrat. Pre mnohých mužov je totiž prijateľnejšie, aby žena tehotenstvo ukončila, než aby neskôr musel čeliť zodpovednosti za výživné a faktu, že dieťa privedené na svet vyžaduje starostlivosť. Nie sú výnimkou ani prípady, keď muž ženu otvorene tlačí do potratu, či už emocionálnym nátlakom alebo hrozbami, že ak si dieťa ponechá, odmietne jej platiť výživné, alebo jej dokonca dieťa odoberie a postará sa oň sám. Samozrejme, sú aj muži, ktorí ženu skutočne podporujú a s potratom nesúhlasia. Sú ochotní prijať zodpovednosť a dokonca si „adoptovať“ vlastné dieťa.
V medicíne sa postpotratový syndróm (Post Abortion Syndrom - PAS) označuje ako komplex psychických symptómov, ktoré sa môžu objaviť ako následok zažitia potratu. Postihuje predovšetkým ženy, no nie len ich, ale aj mužov - otcov, lekárov a ošetrujúci personál. Popotratový syndróm je zapríčinený masívnym potlačením potratového zážitku. Niekedy sa príznaky popotratového syndrómu objavia až po určitej dobe a dávajú sa do súvisu s ním. Popotratová trauma je vedecky na celom svete uznávaná, preskúmaná a verejnosť je s ňou oboznamovaná. Duševná trauma je prirovnateľná k časovanej bombe, ktorá môže nezávisle na čase, závisle na psychike jedinca nekontrolovateľne vybuchnúť. Odstránenie plodu je prudký zásah do rovnováhy organizmu ženy a často krát sa skôr či neskôr objavia psycho-somatické, či psychické zmeny, pre ktoré ženy vyhľadávajú odbornú pomoc. Psychoterapia sama o sebe nie je schopná riešiť pocit viny, a preto je dôležité skĺbiť ju s duchovnou starostlivosťou.
Medzi príznaky postpotratového syndrómu patria: príznaky ako pri poúrazovom šoku, poruchy spánku, desivé sny, uprené pozorovanie tehotných žien a malých detí, alebo panický strach pri pohľade na ne, neovládateľné želanie napraviť zážitok a úsilie znovu otehotnieť, odumretie citového života, pohlavná chladnosť alebo iné sexuálne poruchy, dlhotrvajúce pocity straty a prázdna, depresie, zneužívanie alkoholu, liekov, drog a suicidálne úvahy a myšlienky na samovraždu. Muži rovnako ako ženy zažívajú pocity smútku, beznádeje, nepokoja, depresie a straty zmyslu života. Rozdiel však spočíva v tom, že muži majú tendenciu ženu ospravedlňovať a berú na seba celú vinu. Naopak, žena sa cíti vinná sama, aj keď je do potratu, povedzme, donútená.
V praxi sa báda veľký rozdiel v prežívaní žien po umelom a spontánnom potrate. Hlavne v tom, že žena má po umelom ukončení tehotenstva oveľa väčší pocit viny. Naopak, žena po spontánnom potrate ho zväčša nemá, pretože si uvedomuje, že nemohla spraviť nič viac pre záchranu svojho bábätka. A aj keď sa objaví, zďaleka to nie je také intenzívne ako po umelom potrate. Keď však žena sama rozhodla o živote svojho vlastného dieťaťa, nabaľujú sa na to ďalšie následky ako pocit viny, komplex menejcennosti, začne o sebe pochybovať ako o matke ďalších detí, alebo ako o žene či partnerke. Aj nepokoj je iný. Napriek tomu, že aj smútenie po spontánnom potrate môže prinášať diskomfort, po umelom potrate je tento nepokoj intenzívnejší a spôsob prežívania je odlišný. Poradne, ako napríklad Poradňa Alexis, sa stretávajú s klientkami, ktoré sa im ozvú aj po dvadsiatich či dokonca tridsiatich rokoch po potrate. Tieto ženy svoju minulosť naozaj dlhé roky neriešili, hlboko v sebe svoje niekdajšie rozhodnutie potlačili, alebo si mysleli, že to majú vyriešené a nezaoberali sa tým, no napriek tomu to u nich z nejakého dôvodu prepuklo.
Sociálno-ekonomické dôvody sú často hlavnou príčinou, prečo ženy zvažujú potrat alebo ho podstúpia. Veľký problém je aj nedostupnosť bývania. Zaznamenáva sa tiež nárast žien, ktoré majú stabilný život, vzťah, finančné zázemie a zaužívaný životný štýl, no ďalšie dieťa už doň nezapadá. Ďalšou skupinou sú ženy, ktoré zvažujú potrat zo zdravotných dôvodov, tých je však podstatne menej. Zriedkavo prichádzajú ženy po znásilnení; z približne 200 neplánovane tehotných klientok Poradne Alexis ročne sú to možno tri alebo štyri. Štatisticky najohrozenejšie sú často „tretie deti“ v rodine, čo súvisí s vnímaním „ideálneho“ počtu dvoch detí, a s praktickými problémami ako potreba väčšieho priestoru (auto, bývanie). Philippe Marde, autor knihy Nechaj žiť!, predpokladá, že žena nachádzajúca sa v konflikte so svojím tehotenstvom potrebuje upokojujúcu blízkosť osoby, ktorá ju vypočuje, poradí a pomôže konať slobodne a nezávisle.
Poradne ako Alexis poskytujú komplexnú pomoc tehotným ženám aj ženám po potrate. Ich snahou je zachrániť dieťa, pretože každé rozhodnutie v súvislosti so životom dieťaťa je vážne. Ponúkajú rôzne formy podpory, či už materiálnu pomoc, pomoc pri hľadaní ubytovania, alebo finančnú podporu cez projekt Zachráňme životy. Okrem toho poskytujú psychologické a bezplatné právne poradenstvo, kde ženy riešia konkrétne problémy, ako je vymáhanie výživného alebo určenie otcovstva. Laické poradenstvo, kde ženy, ktoré prešli podobnou situáciou, poskytujú podporu iným, má silný terapeutický účinok aj pre samotné pomáhajúce ženy a môže doslova zachrániť ďalší ľudský život. Viera zohráva významnú úlohu pri rozhodovaní, pričom veriace ženy môžu byť ochotnejšie urobiť krok do neznáma, s vedomím, že ich viera podrží. Avšak vierovyznanie nie je samozrejmá záruka rozhodnutia pre život dieťaťa, pretože aj veriace ženy môžu zvažovať potrat. Téma potratovej tabletky je tiež súčasťou politickej diskusie. Z psychologického hľadiska je prežívanie ženy po chemickom potrate úplne rovnaké ako po chirurgickom. Podstata je tá, že žena rozhodla o živote svojho vlastného dieťaťa, a to má vždy určité následky, bez ohľadu na spôsob ukončenia tehotenstva. U žien po chemickom potrate môže byť priebeh často traumatický, čo môže ešte viac zhoršiť ich prežívanie, najmä ak si detailne uvedomujú, čo sa s nimi deje.
Historický Vývoj a Súčasná Prax Gynekológie a Pôrodníctva
Gynekológia a pôrodníctvo sú jedným z najstarších odborov venovaných starostlivosti o ženu a matku, pomáhajúce zvládnuť zaťažkávajúce situácie počas vývinu, prenatálnej starostlivosti a neskôr počas gravidity a pôrodu. Pôrodníctvo patrí k najstarším odborom vôbec a jeho korene siahajú až do praveku. Vykonávanie pôrodnej asistencie je dokonca omnoho staršie ako písomné zmienky o nej. Medzi najstaršie babice, ktorých mená sa uchovali vďaka ústnej tradícii Starého zákona, patria Sefora a Fua, spomínané v knihe Exodus, ktorým faraón rozkázal zabíjať hebrejských chlapcov.
V starých civilizáciách, ako sú India, Čína a Egypt, poskytovali žene pomoc predovšetkým staršie skúsené ženy, ktoré už pôrod samy podstúpili. Prvé písomné zmienky o tomto prastarom povolaní pochádzajú zo staroveku. Známe sú záznamy na egyptských papyrusoch zaoberajúcich sa medicínskou problematikou. Napríklad poznatky o ženských chorobách sú zaznamenané v Kahunovom papyruse z 19. storočia pred Kristom. Ebersov papyrus zo 16. storočia pred Kristom popisuje napríklad diagnostiku tehotnosti, choroby v gravidite, urýchľovanie pôrodu, či sterilitu a meranie novorodenca. Podobne v staroindických spisoch z 8. - 4. storočia pred Kristom sa popisuje pôrod cisárskym rezom. Nariadenie o výkone cisárskeho rezu na tele už mŕtvej matky, pre záchranu jej dieťaťa, sa spomína v 7. storočí pred Kristom v antickom Ríme. Herofilos z Alexandrie je autorom najstaršej príručky pre pôrodné babice, ktorá pochádza z 3. storočia pred Kristom. Významný ženský lekár Soranus z Efezu, ktorý okrem iného zostrojil i pôrodnú stoličku, či pošvové zrkadlá, je autorom najzachovanejšej publikácie pre pôrodné babice z čias staroveku - Peri gynaikeon - O veciach ženských.
Od ženy, ktorá sa chce stať pôrodnou asistentkou, Soranus z Efezu vyžadoval dobrú pamäť, pracovitosť, vytrvalosť, mravnosť, zdravé zmysly, silnú konštitúciu, dlhé a jemné prsty s ostrihanými nechtami. Mala by byť teoreticky i prakticky vzdelaná, skúsená vo všetkých oblastiach lekárskeho umenia, nie príliš mladá. Musela mať za sebou vlastné pôrody, mala byť slušná, mlčanlivá a nesmela byť poverčivá.
Na našom území bolo v roku 1770 prvýkrát zavedené inštitucionalizované vzdelávanie pôrodných báb, a to na Lekárskej fakulte Trnavskej univerzity. Fakulta sa však v roku 1777 presťahovala do Budína a až v roku 1873 sa opäť v Bratislave otvorila škola pre pôrodné babice. Jej riaditeľom sa stal MUDr. Ján Ambro, ktorý bol autorom prvej slovenskej učebnice - Kniha o pôrodníctve pre baby. V 50. rokoch 20. storočia začali u nás vznikať malé pôrodnice v okresných mestách, ktorých úlohou bolo presunúť čo najviac pôrodov z domáceho prostredia do prostredia nemocničného. Praktické pôrodníctvo bolo takmer od novoveku v rukách pôrodných báb a vo väčšine sveta boli tieto kompetencie u pôrodných asistentiek zachované dodnes. U nás však kompetencie pôrodných asistentiek prebrali lekári, takže i keď pôrodná asistentka mala potrebné vzdelanie a vlastnila diplom, na základe ktorého mohla viesť fyziologický pôrod, k tejto práci sa dostávala len príležitostne.
V súčasnosti je profesia pôrodnej asistentky Európskou úniou zaradená medzi päť regulovaných zdravotníckych povolaní, pre ktoré boli stanovené štandardizované študijné programy. Aj štúdium v Slovenskej republike sa preto prispôsobilo a tento odbor sa u nás študuje na prvom stupni vysokoškolského štúdia. Profesia pôrodnej asistentky, tak ako aj profesia sestry, je v rámci Európskej únie uznávaná automaticky. To znamená, že pôrodná asistentka, ktorá je kvalifikovaná na Slovensku, je kvalifikovaná v ktorejkoľvek inej členskej krajine EÚ a naopak. Rozdiel bol donedávna v miere kompetencií, ktoré však od 15. októbra 2004 upravuje vyhláška č. 320/2004 Z. z.
Psychosomatická Príprava na Pôrod a Typy Pôrodov
Príprava na pôrod a nácvik správneho dýchania sú súčasti fyzioterapeutických prvkov prípravy rodičky na pôrod. Dobre vedenou gymnastikou nadobúda žena pocit istoty a dôvery vo vlastné sily, takže pôrod býva ľahší a rýchlejší. Pôrod je totiž práca, ktorú možno vykonať správne, teda rýchlo, alebo nesprávne - pomaly. Informovaná žena na rozdiel od neinformovanej urobí prácu skôr, s menšou námahou a efektívne. Primerané a pravidelné cvičenie upevňuje mozgovo-svalové, mozgovo-cievne, mozgovo-orgánové a svalovo-mozgovo-orgánové spoje, ktoré vedú k harmonickej činnosti rôznych orgánov, čo vytvára optimálnu prevenciu vzniku komplikácií v tehotnosti a šestonedelí.
Počas nekomplikovanej tehotnosti môže žena pokračovať s pohybovými aktivitami, na aké bola zvyknutá. Tehotné ženy by mali začať s gymnastikou včas a mali by presne vedieť, na čo sú jednotlivé cviky zamerané. Dôležité je, aby sa naučili vhodne skombinovať dýchanie s pohybom. Medzi jednotlivé cviky je vhodné zaradiť brušné dýchanie a relaxáciu. Významným prvkom je nácvik špeciálneho dýchania a úkonov, charakteristických pre jednotlivé pôrodné doby, koncom 8. a v 9. mesiaci nácvik gynekologickej polohy. Ženám je potrebné zdôrazňovať dôležitosť pravidelného cvičenia aj v domácom prostredí. Konkrétne typy dýchacích cvikov v stoji a precvičovanie horných končatín, cviky na chrbticu a chrbtové svalstvo, precvičovanie dolných končatín v sede a v ľahu na chrbte, precvičovanie bedrových kĺbov a cviky na priame brušné svalstvo, ktoré je potrebné v 3., 5., 7. - 9. mesiaci tehotenstva.
Pôrod je situáciou náročnou ako pre matku, tak i pre dieťa, ktoré sa musí vysporiadať s množstvom dôležitých zmien. Pôrod je ovplyvňovaný viacerými faktormi, ktoré ho môžu urýchliť, alebo naopak spomaliť. Existuje niekoľko typov pôrodov, ktoré sa líšia prostredím a mierou medicínskej asistencie.
Pôrod v pôrodniciach sa odohráva za väčšej či menšej asistencie lekára a techniky. Obhajcovia tohto spôsobu argumentujú ochranou života matky a dieťaťa. Niektoré pôrodnice sa snažia zasahovať do pôrodu len minimálne, žena si môže často krát zvoliť polohu, ktorá jej najviac vyhovuje. Pôrod doma je preferovaný zástancami domácich pôrodov, ktorí uvádzajú, že sa pôrodom doma - v známom prostredí - eliminuje vplyv negatívnych pocitov a tým sa znižujú pôrodné komplikácie. Pôrod je považovaný za prirodzený proces, ktorý si nevyžaduje hospitalizáciu. Nevýhodou je riziko vzniku neskorších komplikácií aj počas spočiatku bezproblémového pôrodu, bez urgentnej lekárskej pomoci. Pôrodné domy sú akýmsi kompromisom medzi domácim pôrodom a pôrodom v nemocničnom prostredí. Pôrod vedie asistent v špecializovaných inštitúciách, ktoré majú navodzovať pocit domáceho prostredia. Oponenti tohto typu argumentujú neprítomnosťou urgentnej lekárskej pomoci v prípade potreby. Pôrodné domy sú zriaďované v niektorých štátoch západnej Európy. Pôrod do vody zaviedol roku 1983 francúzsky pôrodník Michel Odent, pôvodom Slovák. V súčasnosti je dostupný aj na Slovensku. Žena rodí v bazéne, či špeciálnej vani vo vode s teplotou 37°C. Niektorí odborníci sa domnievajú, že tento spôsob pôrodu nie je traumou len pre ženu, ale zasahuje i novorodenca, ktorému lekári uľahčili cestu na svet. Podľa Grofa boli takto narodené deti ochudobnené o ich prvý boj v živote, preto bývajú pasívnejší, majú problémy v sociálnom správaní a komunikácii v spoločnosti. Iní vedci spájajú tento proces s inými komplikáciami. Väčšina expertov sa v dnešnej dobe prikláňa k názorom, že spôsob, akým človek prichádza na svet, ho ovplyvní na celý život.
Vplyv Pôrodu na Dieťa a raná Väzba Matky s Dieťaťom
V 60. rokoch minulého storočia sa začal venovať vplyvu pôrodu na neskoršie duševné choroby český psychológ, emigrant žijúci v USA Stanislav Grof. Po privedení pacienta do zmeneného stavu vedomia, zapríčineného podaním opiátov, sledoval, aké traumy sa im vybavia z pôrodu. Hovorí sa: „V tichosti sa akceptuje predpoklad, že pôrod znamená traumatickú skúsenosť výhradne pre matku a nedáva sa až toľko priestoru názoru, žeby to takto mohlo prežívať aj dieťa.“ Grofova teória perinatálnych matríc naznačuje, že dieťa prežíva pôrod vo štyroch fázach, ktoré majú zásadný vplyv na jeho psychický vývoj:
- 1. fáza - obdobie začínajúce počatím až do začiatku maternicových sťahov: Psychický a fyzický stav matky má veľký vplyv na dieťa. Ak je toto obdobie harmonické, dieťa má pocit bezpečia a istoty; ak je dieťa nechcené a matka k nemu cíti vnútorný odpor, rodí sa v ňom depresia, sklon k názoru, že nestojí za to žiť.
- 2. fáza - začína pôrodnými sťahmi maternice: Pre dieťa je veľmi náročná, pretože nevie, čo ho očakáva. Ak trvá menej než 12 hodín, dieťa posilní a má výchovný charakter, ak však trvá dlhšie, stúpa riziko vzniku depresie u dieťaťa v neskoršom období života.
- 3. fáza - začína otváraním pôrodných ciest: Dieťa postupom pociťuje úľavu i keď je to fyzicky náročné ako pre matku, tak i pre dieťa. Komplikácie počas pôrodu, dusenie, prílišná kompresia niektorých častí tela sa neskôr môže odraziť napríklad na psychomotorike dieťaťa.
- 4. fáza - trvá od narodenia po prestrihnutie pupočnej šnúry: Pre dieťa je to obdobie mnohých zmien. Pozitívny vplyv má prístup personálu, prvý kontakt s matkou po pôrode, dieťa prijíma samého seba, ak sa to podarí, dostáva dobrý základ budúcej mentálnej vyspelosti.
Medzi matkou a dieťaťom dochádza pri dojčení k najdôvernejšiemu vzťahu a nadviazaniu silnej citovej väzby. Úspešné dojčenie prináša krásne chvíle, plné radosti obom stranám. Prostredníctvom neho matka spoznáva svoje dieťa, čo jej umožňuje zvoliť vhodný prístup a komunikáciu s ním. Psychologickým aspektom dojčenia treba venovať pozornosť už počas tehotenstva. Súčasťou psychoprofylaktickej prípravy ženy na pôrod by mali byť aj informácie týkajúce sa dojčenia dieťatka. Dobre informovaná matka je istejšia, má vyššiu sebadôveru, čo podporuje úspech dojčenia. Novorodenec je hneď po pôrode veľmi dobre pripravený na satie a dojčenie i na sociálnu interakciu. Dieťa sa nahé prikladá hneď po pôrode na telo matky a jej láskyplný prístup a vrodené vzorce správania mu umožňujú nájsť prsník, sať a prežívať pocit odmeny za svoju aktivitu i prvý príjemný sociálny kontakt.
Život po liečbe: Ako si zachovať plodnosť pri lymfóme a leukémii
Fyzický kontakt dieťaťa s matkou hneď po pôrode vytvára medzi nimi pevné citové puto a čím skôr a častejšie je dieťa k prsníku priložené, tým vzrastá aj citové puto, ktoré je veľmi dôležité pre ďalší sociálny vývoj dieťaťa. Ako pre dieťa, tak i pre matku je veľmi dôležité začať s dojčením bezprostredne po pôrode. Okrem iných hormónov sa vyplavujú do tela aj endorfíny, ktoré jej umožňujú prežívať radosť a šťastie a pomáhajú jej zabudnúť na bolesť a únavu z pôrodu. Ak sa s dojčením začalo už na pôrodnej sále, počas nasledujúcich dní sa lepšie a rýchlejšie rozvíja a je celkovo úspešnejšie. Počas dojčenia by mala matka udržiavať s dieťaťom zrakový kontakt, prípadne aj rečový, aby sa dieťatku spojil príjemný pocit z jedla spolu s obrazom jej tváre, so zvukom jej hlasu a s vôňou jej pokožky. Väčšinu detí v prvých dňoch života ľahko vyľaká nečakaný náhly zvuk a prudké pohyby. Pri dojčení je preto dôležité dieťa pevne držať, neustále sa mu prihovárať a eliminovať rušivé faktory z prostredia, či prítomnosť cudzích osôb. Na dojčenie má veľký vplyv aj duševné rozpoloženie matky, pričom jej pozitívny postoj k dojčeniu a odhodlanie dojčiť sú predpokladom úspechu. Kladné emócie matky - jej radosť, pokoj, spokojnosť, šťastie, pocit bezpečia a dôvery - úspech dojčenia podporujú, naopak negatívne emócie - strach, neistota - ho ohrozujú. Aj sociálne zázemie matky, partnerský vzťah, širšie vzťahy v rodine, ekonomické a bytové podmienky, ako i interakcia a komunikácia prostredia a matky, ovplyvňuje schopnosť úspešne dojčiť. Taktiež i zdravotnícki pracovníci, ktorí sú v kontakte s tehotnou ženou alebo už matkou, sú článkom reťazca ovplyvňujúceho proces dojčenia. Nie všetkým matkám a deťom je umožnené zažiť ten pocit vzájomného splynutia, prežiť symbiózu matkinho prsníka a ústočiek dieťatka.
tags: #psychologicke #aspekty #v #gynekologii #potrat