Román Ericha Mariu Remarqua "Na západe nič nové", ktorý vyšiel v roku 1929, preslávil autora takpovediac za noc. V priebehu osemnástich mesiacov bol preložený do 25 jazykov a vyšiel v celkovom náklade 3,5 milióna výtlačkov. Toto dielo, nemecký protivojnový román o prvej svetovej vojne, približuje hrôzy, utrpenie, strach a beznádej, ktoré so sebou vojna prináša, a zostáva aktuálne aj po takmer sto rokoch. V dobe, keď sa opäť hovorí o vojnách a polarizácii spoločnosti, je dôležité čítať príbehy, ktoré ukazujú dôsledky podobného myslenia. Autor v tomto diele opisuje život obyčajných ľudí na fronte, ich premeny a nezmyselnosť konfliktu.
Erich Maria Remarque: Život a Dielo Autora Protivojnových Románov
Erich Maria Remarque [remark] (1898 - 1970) bol nemecko-švajčiarsky prozaik a dramatik, známy najmä ako autor protivojnových románov, ktoré čerpajú z jeho vlastnej skúsenosti, čo zažil na fronte. Narodil sa v nemeckom meste Osnabrück. Už v 18 rokoch prerušil štúdium, narukoval do nemeckej armády a ocitol sa na fronte prvej svetovej vojny. Táto osobná skúsenosť frontového vojaka sa stala kľúčovou pre jeho neskoršiu tvorbu.
Po vojne sa Remarque venoval rozličným povolaniam - bol učiteľom, novinárom, obchodníkom s náhrobkami a napokon spisovateľom. Enormný úspech jeho prvotiny, románu "Na západe nič nové", mu priniesol značné bohatstvo. V roku 1931 sa presťahoval do Švajčiarska, odkiaľ odišiel o osem rokov neskôr do Spojených štátov, kde prijal aj štátne občianstvo. Získané bohatstvo mu umožnilo kupovať a zbierať maľby, obrazy a sochy, pričom sa venoval aj charitatívnej činnosti. Autorova tvorba má podobné znaky ako tvorba takzvanej „stratenej generácie“ - skupiny amerických prozaikov a básnikov, ktorí reagovali na udalosti 1. svetovej vojny, medzi ktorých patria napríklad E. Hemingway, F. S. Fitzgerald či T. S. Eliot. Títo autori, podobne ako Remarque, spracovávali tému straty ideálov a dezilúzie mladej generácie poznačenej vojnou.
Zrodenie Mýtu: Fenomenálny Úspech Románu "Na Západe Nič Nové"
Román "Na západe nič nové" vyšiel v roku 1929 a patrí do vlny protivojnových pacifistických diel po prvej svetovej vojne. Verejnosť bola šokovaná pravdivým a realistickým zobrazením vojny, ktoré Remarque priniesol. Dielo sa začína mottom: „Táto kniha nechce byť ani obžalobou, ani vyznaním. Chce sa iba pokúsiť vydať svedectvo o generácii, ktorú - poznačila vojna - i keď unikla jej granátom.“ Už tento úvod jasne definuje zámer autora - ponúknuť nefalšovanú výpoveď o dopade vojny na mladých ľudí. Remarque prináša surový a krutý vojnový obraz, ktorý bol dovtedy nevídaný.
Kniha hneď po vydaní vyvolala búrlivé a protichodné ohlasy, no jej popularita bola nezastaviteľná. Jej okamžitý úspech svedčí o tom, že spoločnosť bola pripravená čeliť krutej pravde o vojne, ktorú autor vykresľuje na základe vlastných skúseností, a zbavuje čitateľov akýchkoľvek ilúzií o vojnových hrdinstvách. Tento román nie je len svedectvom o hrôzach prvej svetovej vojny, ale aj univerzálnou výpoveďou o nezmyselnosti konfliktu a jeho devastačných následkoch na ľudskú psychiku.
Brutálna Realita Prvej Svetovej Vojny Očami Obyčajného Vojaka
"Na západe nič nové" je nemecký protivojnový román o prvej svetovej vojne približujúci hrôzy, utrpenie, strach a beznádej, ktoré so sebou vojna prináša. Autor vykresľuje vojenský výcvik plný šikanovania, svet zákopov, nálety bombardérov, bubnovú paľbu, vybuchovanie granátov, neustále ostreľovanie, boj muža proti mužovi a použitie bojového plynu. Hovorí o stovkách mŕtvych každý deň, čo je desivá realita frontu.
Vo chvíľach ohrozenia života sa vojak mení, nie je nikým, je len človekom, ktorý myslí na jediné - prežiť. Mení sa aj spôsob boja, už nejde o slávu a česť, chlapci nie sú hrdinovia, ktorí nebojácne bojujú za svoju vlasť. Majú strach, sú pod neustálym psychickým a fyzickým tlakom. Rozkaz urobil z postáv na druhej strane ich nepriateľov a oni zabíjajú, aby neboli zabití. Mladí školáci pociťovali strach, no hanbili sa priznať to, aby ich nepovažovali za zbabelcov.
Ľudia trpeli, bojovali, obetúvali svoje životy v predných líniách. Vojna so sebou prináša množstvo obetí. Zničí však život aj tým, ktorí prežijú - presne ako sa píše v motte knihy. Chlapci, ktorých vytrhli zo školských lavíc, už nikdy nebudú takí, akí boli predtým, aj keď sa vojna skončí. Desať týždňov už počas výcviku ich pretvorilo dôkladnejšie ako 10 rokov, počas ktorých chodili do školy. Službu štátu dospelí označovali za to najväčšie, no chlapci si to vyskúšali na vlastnej koži. Videli plné nemocnice, ranených i zomierajúcich.
Názov diela „Na západe nič nové“ odkazuje na cynický novinový titulok, ktorý sa objavoval v spravodajstve počas prvej svetovej vojny. Keďže sa v zákopoch postupovalo veľmi pomaly a vojská bojovali na určitých úsekoch veľmi dlho, spravodajstvo prichádzalo s titulkami: Na západe nič nové. Táto fráza ironicky kontrastuje s individuálnymi tragédiami, ktoré sa na fronte odohrávali, naznačujúc, že zatiaľ čo oficiálne správy hlásili stagnáciu, pre vojakov bol každý deň plný hrôz a strát.
Kompozičný a Jazykový Aspekt Diela: Surovosť a Emócie
Román je rozprávaný v 1. osobe v prítomnom čase prostredníctvom hlavnej postavy Paula Bäumera. Celý román je jeho výpoveďou, ktorá má vo veľkej miere autobiografický charakter. Iba posledných sedem riadkov, ktoré dopíše niekto iný, hovoria o Paulovej smrti, čím sa mení postava rozprávača. Dejová línia je slabšia, dej sa skladá z obrazov zo života Paula a jeho kamarátov počas boja a oddychu. Napínavé dejové pasáže sa striedajú s Paulovými reflexívnymi úvahami. Priestor dostávajú aj rozhovory Paula s ostatnými vojakmi, ktoré prerušujú dej. Väčšina zážitkov je zachytená chronologickým kompozičným postupom, no prostredníctvom retrospektívneho rozprávania sa rozprávač vracia aj do minulosti a dozvedáme sa, čo bolo pred vojnou, napríklad ako sa celá trieda prihlásila na front.
Jazyk románu je hovorový, časté sú expresionizmy (svinstvo, žrať, šmariť,…), a kniha je písaná reportážnym štýlom. V rozhovoroch o vojne sú vojaci veľmi kritickí, ironickí a uštipační. Často si uťahujú z vojenských spôsobov nadriadených. Napríklad, Kropp navrhuje, aby sa vojna vyhlasovala na nejakých ľudových slávnostiach so vstupenkami a hudbou ako pri býčích zápasoch. Pritom by sa v aréne museli pustiť do seba ministri a generáli bojujúcich krajín v plavkách a vyzbrojení drevenými obuškami. Kto by vyšiel z tohto boja živý, toho krajina by zvíťazila. Bolo by to jednoduchšie a lepšie, ako tu, kde sa vzájomne ničia ľudia, čo za nič nemôžu. Ďalšími príkladmi sú reči ako „Rovnaké mzdy a rovnaké mäso, vojna je už v keli zasa“ alebo „Klaviristi vystúpiť. Napravo vyrovnať.“ Tieto výrazy odrážajú dezilúziu a horkosť vojakov.
Remarque nepoužíva zložitú literárnu štylizáciu - jeho vetná stavba je často strohá, čo odráža psychický stav postáv. Krátke vety, úsečný rytmus a konkrétny jazyk vytvárajú napätie a pocit neustálej hrozby. Štúdium literatúry v originálnom jazyku má osobitnú a pridanú hodnotu, najmä ak ide o autora ako Remarque, ktorého štýl písania je precízne viazaný na jazyk, v ktorom tvoril - nemčinu. Jeho jazyk je jednoduchý, vecný a veľmi emotívny. Študenti, ktorí študujú nemecký jazyk, majú preto v Remarqueovi výnimočnú príležitosť prepájať jazyk s dejinami a ľudskou skúsenosťou, a porozumieť lepšie mysleniu vojaka v prvej svetovej vojne. Citát „Wir leben in den Schützengräben und kämpfen. Wir sehen manchmal die Sonne, wir sehen das flache Land, manchmal eine Kirche, einen Wald, Wolken.“ (Žijeme v zákopoch a bojujeme. Občas vidíme slnko, vidíme rovinu, niekedy kostol, les, oblaky.) dokonale ilustruje túto strohosť a priamosť.
Galéria Postáv: Osudy Mužov na Fronte
Román "Na západe nič nové" oživuje príbeh prostredníctvom hlboko vykreslených postáv, ktoré reprezentujú rôzne aspekty vojnou zničenej generácie.
Paul Bäumer - Hlas Stratenej Generácie
Paul Bäumer je hlavnou postavou a rozprávačom románu (s výnimkou posledných siedmich riadkov, ktoré dopíše niekto iný). Paul bol žiakom gymnázia, ktorý sa spolu s celou svojou triedou prihlásil na front. Trieda k tomuto rozhodnutiu dospela pod vplyvom triedneho učiteľa Kantorka. Pochádzal z rodiny, kde nemali peňazí nazvyš. Doma žijú jeho rodičia a sestra, pričom matka je veľmi chorá a slabá, väčšinu času leží, má rakovinu. Je to citlivý mladý chlapec, doma v zásuvke mu leží kopa básní a začatá dráma „Saul“, ktoré napísal počas štúdia.
Vojna a stretnutie so smrťou ho však zmenili, cíti sa stratený. Vidí umierať ľudí každý deň a musí zabíjať, aby nebol zabitý on. Iba jedenkrát sa však stane, že vidí, koho zabil. Je to preňho veľmi náročný a traumatizujúci zážitok. Vidí, že to je taký istý človek ako on. Nechcel ho zabiť, no rozkaz z neho spravil jeho nepriateľa. Keby však odhodili zbrane, mohol by byť aj jeho bratom. Prihováral sa mu, dokonca sa mu snažil pomôcť. Vojak zomiera a on sa, prezrúc doklady, dozvedá, že zabil Géralda Duvala, francúzskeho typografa. Hoci to znášal ťažko, rýchlo na to zabudol, pretože musel prežiť.
Paul dostáva po dvoch rokoch dovolenku a doma zisťuje, že ľudia v Nemecku vôbec netušia, aká je vojna strašná, ale ani on sám o nej nechce hovoriť. Prepadajú ho obavy, že po definitívnom návrate sa nebude vedieť zaradiť do starého života. V civilnom svete sa cíti akosi nezvykle, pripadá si ako cudzinec, akoby nepatril do toho sveta. Keď sa vracia na front, má výčitky kvôli dovolenke. Neskôr sa skamaráti s ruskými zajatcami a úprimne ich ľutuje. Paul je symbolom „stratenej generácie“ - chlapcov, ktorí boli príliš mladí na vojnu, no príliš starí na to, aby sa po nej vrátili do normálneho života. Paul zomrel v októbri 1918 ako posledný zo skupiny. Paulova smrť sa javí zvlášť zbytočná, keďže sa udiala ku koncu vojny.
Stanislaus Katczinsky (Kat) - Opora a Prežitie
Stanislaus Katczinsky, prezývaný Kat, je hlavou ich skupiny, húževnatý, prefíkaný, ľstivý štyridsiatnik. Bol ženatý muž, povolaním obuvník, s nehybnou tvárou, modrými očami a ovisnutými ramenami. Bol to Paulov najbližší priateľ a nenahraditeľný člen ich skupiny. Mal šiesty zmysel - vedel predvídať nebezpečenstvo a vždy vedel zaobstarať niečo pod zub. Dokázal sa vynájsť v každej situácii, z čoho ťažila celá jednotka. Brali ho ako svojho vodcu. Paul bral Kata na chrbte poriadny kus cesty, aby ho zachránil po zranení do holene, no k sanitárom sa dostali už neskoro. Paul ho odnesie k sanitárom, ale tí konštatujú smrť. Paul im neverí. Kat zomrel, zasiahnutý črepinou do hlavy.
Albert Kropp - Filozof a Stratená Noha
Albert Kropp je slobodník s nízkou postavou, najbystrejší z ich triedy. Je mysliteľ, ktorý navrhuje, aby sa vojna vyhlasovala na nejakých ľudových slávnostiach so vstupenkami a hudbou. Spolu s Paulom sa dostáva do nemocnice, kde mu amputujú nohu. Je to Paulov spolužiak.
Müller - Sny o Múdrosti a Osudové Čižmy
Müller všade so sebou vláči učebnice, pod paľbou sa učí fyzikálne tabuľky a sníva o vojnovej maturite. Je očarený pohľadom na krásne anglické čižmy, ktoré ležia pod Kemmerichovou posteľou a má o ne záujem. Jeho správanie je trocha neohrabané a hašterivé, lebo inak by bol ticho. Nebol však zištný, keby vedel, že Kemmerich sa z toho zranenia dostane, nikdy by o ne nežiadal. Zomieral v bolestiach potom, čo ho trafila svetlica do brucha.
Tjaden a Detering - Každodenné Starosti a Zúfalstvo
Tjaden je chudý zámočník v Paulových rokoch so špicatou myšacou tvárou. Je stále hladný, zje zo všetkých najviac. Bol obzvlášť nazlostený na Himmelstossa, ktorý ho vychovával svojským spôsobom, pretože sa pomočoval. V tmavej ulici sa mu aj spolu s ostatnými pomstil. Tjaden rebeluje proti Himmelstossovi a čuduje sa nad vojnou, nemá pocit, že bojuje za štát.
Detering je roľník, skúpy na slovo, vyzná sa v koňoch. Myslí iba na svoju ženu a hospodárstvo. Veľmi ho trápi, že vo vojne zomierajú a trpia aj zvieratá. Vlastnil dva kone, ktoré mu po vypuknutí vojny zobrali. Zmohlo ho chvíľkové pomätenie, zatúžil po domove a už ho nebolo, dezertoval, ale chytili ho. Ako sám hovorí: „Poviem vám, najväčšie svinstvo je, že vo vojne sú zvieratá.“
Franz Kemmerich - Stratená Nevinnosť a Symbolická Smrť
Franz Kemmerich bol prvý ranený - priestrel stehna. Tvrdil, že ho bolí noha, aj keď bol už po amputácii. Uvedomil si, že umiera, aj keď ho spolužiaci utešovali a tvrdili, že ho pošlú domov. Po smrti odkázal svoje čižmy Müllerovi, ktorému sa veľmi páčili. Jeho smrť je prvou veľkou stratou, ktorá zasiahne Paula a jeho kamarátov, a symbolizuje začiatok straty ich ilúzií.
Himmelstoss a Kantorek - Symboly Zneužitej Moci
Himmelstoss je desiatnik, veliteľ deviateho družstva a najnepríjemnejší chlap na kasárenskom dvore. Bol malý, podsaditý, pyšný chlapík s ryšavými vykrútenými fúzmi. V civile bol poštár, na vojne odslúžil dvanásť rokov. Vycítil tichý odpor Paula a jeho spolužiakov, a preto im obzvlášť znepríjemňoval život v kasárňach. Bol krutý, týral a šikanoval nováčikov a vymýšľal im nezmyselné tresty. Chlapci mu to neskôr odplatili v tmavej ulici, kde ho zbili. Aj on sa ocitol na fronte a zažil hrôzy prvých línií, kde mal strach a tváril sa, že je zranený. Bojovať ide až na pokyn poručíka.
Kantorek je Paulov triedny profesor - prísny, malý, energický, neznášanlivý človek so špicatou myšacou tvárou. Na hodinách telocviku im rozprával o drahej vlasti tak dojato a s takou iskrou v očiach, že sa pod jeho vedením celá trieda vybrala na okresné veliteľstvo a prihlásila sa na front. Mladí školáci pociťovali strach, no hanbili sa priznať to, aby ich nepovažovali za zbabelcov. Podobné emócie pociťoval aj bojazlivý Josef Behm, ktorý sa však nechal prehovoriť a padol medzi prvými. Aj pán učiteľ musel nakoniec narukovať a ocitol sa v jednotke, ktorej velil jeho žiak Mittelstaedt, ktorého predtým nechal prepadnúť. Mittelstaedt Kantorekovi nič nedaruje.
Príbeh Zákopov: Od Výcviku po Posledný Výdych
Príbeh sa začína v okamihu, keď sa Paulova jednotka po návrate z boja oddychuje na pokojnom úseku za frontom. Nachádzajú sa deväť kilometrov za frontom, majú plné žalúdky a niečo podobné sa už dávno nestalo. Za toľké množstvo jedla ďakujú iba omylu. Pred štrnástimi dňami museli ísť dopredu na výmenu. Na ich úseku bol relatívny pokoj, no posledný deň museli čeliť ťažkým kalibrom anglického delostrelectva a zo stopäťdesiatich mužov sa vrátili iba osemdesiati. Kuchár však navaril pre celú ich skupinu, pôvodne zloženú zo stopäťdesiatich vojakov. Mali skutočne „dobrý“ deň - dokonca prišla aj pošta.
Paul spomína na vojenský výcvik, ktorý trval desať týždňov, no za tento čas ich pretvorili dôkladnejšie ako za predošlých desať rokov. Celá chlapčenská, veľmi mladá, dvadsaťčlenná, gymnaziálna trieda pod vplyvom učiteľa Kantorka sa dobrovoľne prihlásila na front. Trieda bola rozhádzaná do viacerých družstiev. Paul, Kropp, Müller, Kemmerich sa dostali do deviateho družstva, ktorému velil Himmelstoss - „Postrach Klostenburgu“. Ten nechával s plnou poľnou a so zbraňou na holej, mokrej oranici cvičiť prískokom vpred a k zemi, pokiaľ sa vojak nezrútil obalený od blata. Chlapci sú však húževnatí, vojenčina ich zocelila a nejaký Himmelstoss ich nepokorí. Paul ho pri súboji „náhodou“ udrie a rovnakou „náhodou“ mu oblejú špinavou vodou naleštené čižmy.
Paulov spolužiak Kemmerich je v nemocnici, má amputované obe nohy a umiera. Medzi ranenými bol aj Franz Kemmerich, mal priestrel stehna, museli mu amputovať nohu. Chlapci ho navštívia. Vedia, že sa z tej sály nikdy nedostane, no i tak ho utešujú a tvrdia, že teraz ho pošlú domov. Sedeli pri Franzovej posteli, je s ním zle, život ho opúšťa. Franz skonal a svoje čižmy odkázal Müllerovi, ktorému sa veľmi páčili.
Po čase prichádza náhrada, nováčikovia. Mládež. Hladná a nesmelá. Kat sa ich ujme a naloží mladíkovi porciu výbornej bielej fazule. Kat je majster v zaobstarávaní jedla a má šiesty zmysel. Jedného dňa, keď prídu do neznámej dediny, sa Kat v noci zjaví aj s dvoma chlebmi a konským mäsom. Pochutnávajú si na koňacine a filozofujú o vojne.
Tjaden prichádza s mimoriadnou správou - Himmelstoss je na ceste, príde na front. Vedeli, v ktorej krčme každý večer vysedáva. Počkali na neho v tmavej, nezastavanej ulici a dali mu poriadne tvrdú lekciu. Himmelstoss zalarmoval kanceláriu. Tjaden a Kropp sa pre svoje drzé správanie voči nemu dostali do provizórneho väzenia. Paul a Kat ukradnú hus, upečú ju a spravia si hostinu, podelia sa s kamarátmi.
Jednotka musí ísť dopredu stavať opevnenia. Dostávajú sa do delostreleckého pásma. Kat cíti v kostiach, že na nich nečaká nič dobré. Jeho predtucha je správna. Dunia výstrely, hvízdajú granáty, šľahajú plamene. To je front. V okamihu sa v nich prebúdza inštinkt zvieraťa, ktorý ich vedie a ochraňuje. Paľba zranila kone, vzduchom sa šíri ich krik, nikdy taký zvuk nepočuli. Jeden cvála s rozpáraným bruchom, črevá vlečie za sebou. Za blýskania granátov sa dostávajú do zákopov, neskôr na lúky. Paul cíti náraz, no je to iba škrabnutie na ruke. Ukrýva sa v jame po granáte, pretože verí, že tak ľahko netrafia do toho istého krátera. Uvedomí si, že je na cintoríne, rakvou sa chráni pred črepinami. V záblesku svetla zazrel Kata, ktorý ho upozorňuje na bojový plyn. Výbuchy utíchli, vojaci vyliezajú z úkrytov. Paul s Katom ošetrujú nováčika. Strát je nakoniec menej, ako sa zdalo: päť mŕtvych a osem ranených.
Chlapci sedia v teple, oddychujú, zabíjajú vši. Majú ich toľko, že ich už prestalo baviť zabíjať medzi nechtami a rovno ich hádžu do ohňa. Zhovárajú sa, čo by robili, keby vojna skončila a nastal mier. Už nevedia, čo bude pre nich budúcnosť. Objavia sa Himmelstoss, kráča priamo k nim. Nevie, ako sa má tváriť, najradšej by ich prehnal, no front nie je kasárenský dvor. Zaoberajú sa otázkou, čo by robili, ak by sa dostali domov. Vedeli by sa vrátiť k svojim starým životom?
Povráva sa o novej ofenzíve, idú na front o dva dni skôr ako zvyčajne. Vpredu to vrie, nálada je skľúčená, jednotka trčí v úkryte. Musia si dávať pozor na potraviny, pretože sa premnožili potkany, ktoré sú veľmi veľké a napadli a zabili aj psa. Zem duní, úkryt sa chveje, strieľa sa všetkými kalibrami. Neostáva im nič iné, len nehybne čakať. Nováčikovia sú zelení, vracajú, psychicky to nezvládajú. Jeden z nich dostal nervový šok, chce sa dostať von za každú cenu. Prekážky sú prelomené, prichádzajú útočníci. Guľomety rapocú, pušky praskajú. Paulova jednotka ustupuje, odistené granáty hádžu za seba, aby sa kryli. Stali sa z nich nebezpečné zvery. Musia zabíjať, aby sa zachránili. Vzdávajú sa prvých zákopov, protivník utrpel veľké straty. Prenasledujú nepriateľa, dorazia až k nepriateľským zákopom. Vtrhávajú do úkrytov, berú konzervy, ktoré objavia, a rýchlo sa sťahujú späť pod ochranu delostrelectva.
Je tmavá chladná noc, Paul je na hliadke. Pociťuje slabosť, dolieha naňho samota a myšlienky. Má pocit, že sú stratení - suroví, smutní a povrchní. Dni sa rýchlo míňajú, mŕtve telá pribúdajú, nemajú ich kam dávať. Ukladajú ich do krátera, už ležia v troch vrstvách. Niektorí však zomierajú v dlhotrvajúcich bolestiach. Strácajú veľa ľudí, najmä nováčikov, ktorí nie sú pripravení na boj, ešte takmer nič nevedia. Na jedného starého mazáka ich padne päť až desať. Paul zazrie v jednom zákope Himmelstossa predstierať zranenie. Má záchvat strachu. Paula nahnevá, že mladí umierajú v boji a on sa tu skrýva. Skríkne naňho, aby vyliezol.
Striedajú ich a stiahnu ich dozadu, aby ich nanovo sformovali. Potrebujú viac ako sto mužov. Momentálne majú to, čo potrebuje vojak ku šťastiu: jedlo a pokoj. Chlapci stoja a vyvaľujú oči na krásnu dievčinu na plagáte, ktorý ostal visieť na plote po frontovom divadle. Sú ubytovaní blízko pri rybníkoch. Večer si idú zaplávať a na druhej strane zbadajú tri ženy, ktoré si ich obzerajú a smejú sa. Dohodnú sa s nimi, že ich v noci navštívia. Musia však priniesť chlieb a pribalia im aj cigarety. Všetci sú akísi rozpačití z tejto návštevy. Paul dostáva závrat, má strach.
Paula volajú do kancelárie, dostáva voľno - štrnásť dní dovolenky a tri dni na cestu. Cestuje vlakom. Prichádza domov, ako prvú vidí svoju sestru. Je taký rozrušený, že ostane stáť v kŕči a nemôže sa pohnúť. Potom sa však vzchopí. Mama leží, je veľmi chorá, otec tvrdo pracuje, aby zarobil na operáciu. Paul ide sa hlásiť na okresné veliteľstvo. Po ceste má menší incident s nejakým majorom, pretože ho nepozdravil, Paul si ho nevšimol. V kasárňach sa stretáva so spolužiakom Mittelstaedtom, ktorý mu oznamuje elektrizujúcu novinu - Kantorek narukoval. Mittelstaedt je jeho veliteľom a nič mu nedaruje. Paul navštívi Kemmerichovu mamu. „Vôbec netrpel, dostal ranu do srdca a ihneď zomrel,“ to Paul povedal chvejúcej sa, vzlykajúcej žene, hoci vedel, že to nie je pravda. Posledný večer sa zhovára s chorou matkou.
Po dovolenke sa Paul hneď nevracia na front. Dostáva sa do tábora, v ktorom prešli výcvikom. Všetko sa zmenilo, skoro nikoho nepozná. Sú tam aj ruskí zajatci, ktorí sú plachí a bojazliví, žobrú o jedlo. Nemci však zjedia všetko. Nemôžu si dovoliť nechávať zvyšky. Zajatcom ostávajú len odpadky. Paul sa s ruskými zajatcami skamaráti a úprimne ich ľutuje. Poslednú nedeľu pred odchodom ho navštívi otec. Rozprávajú sa o matkinej chorobe.
Paul sa vracia na front. Urobili z nich lietajúcu divíziu - nasadzujú ich všade, kde prihára. Blúdi hore-dolu, hľadá svojich spolubojovníkov, až ich nachádza - Tjaden, Müller, Kat a Kropp. Všetci žijú. Vo veľkom sa upratuje, má prísť cisár. Paul sa pridáva k prieskumnej hliadke. Je po dovolenke a hlavou mu v divokom zmätku víria myšlienky. Leží v priehlbine, dostane záchvat strachu a nemôže sa pohnúť. Navyše stratí orientáciu a nemôže sa vrátiť. Do krátera naňho padne francúzsky vojak. Nad ničím nerozmýšľa a bodá. Dúfa, že je mŕtvy. Keď prvýkrát zabije vlastnými rukami vojaka, má výčitky. Tie pomaly vyprchajú, keď ho nájdu jeho kamaráti.
Spolu s Kroppom strážia francúzsku dedinu a obaja utrpia zranenie. Dostávajú sa do lazaretu, Paul sa vylieči, ale Kropp príde o nohu. Paul sa po návrate dozvedá, že Detering dezertoval, ale chytili ho. Müller umiera v bolestiach potom, čo ho trafila svetlica do brucha. Paul tam ostal iba s Katzinskym. Nemeckí vojaci už vedia, že vojnu prehrajú, s napätím čakajú na koniec. Kat je ranený do holene, Paul ho odnesie k sanitárom, ale tí konštatujú smrť. Paul im neverí. Nakoniec sa dozvedáme, že Paul zomrel v októbri 1918 ako posledný zo skupiny. Nič smutnejšieho by nebolo možné prečítať. Paulova smrť sa javí zvlášť zbytočná, keďže sa udiala ku koncu vojny. Boje začali v lete a pri návrate na konci jesene ich z pôvodného počtu 150 ostalo 32. Westhus zomrel na zásah do chrbta. Paul sa pomerí s Himmelstossom, lebo vidí, ako pomáha niesť Westhusa.
Trvalý Odkaz "Na Západe Nič Nové": Aktuálnosť Protivojnového Posolstva
Dielo "Na západe nič nové" je veľmi hlboké a prináša čitateľovi možnosť porozumieť lepšie mysleniu vojaka v prvej svetovej vojne. Erich Maria Remarque chcel týmto príbehom poukázať na nezmyselnosť vojny a na to, ako vojaci zbytočne kruto umierali vo vojne. Paul Bäumer, ako hlavná postava a rozprávač, pochádzal z chudobnej nemeckej rodiny. Keď spolu so svojimi spolužiakmi narukoval na vojnu, mal iba 18 rokov. Je citlivý, priateľský, pomáha ostatným. Do vojny šiel, lebo veril, že ide brániť svoju vlasť, ale rýchlo stráca svoje ideály. Priznáva, že keď idú vojaci na front, menia sa na krvilačné beštie a zabíjajú, len aby sami prežili. Počas odpočinku v tábore spolu s kamarátmi uvažuje o tom, pre koho je vlastne vojna prospešná, že oni k svojim vojnovým nepriateľom nepociťujú nenávisť, a takisto sa zamýšľajú nad tým, čo budú robiť po vojne.
Tento román je výpoveďou o živote obyčajného vojaka počas prvej svetovej vojny a jeho idea je jasná: vojna poznačuje celú generáciu, aj tých, ktorí prežijú jej granáty. Erich Maria Remarque je autor, ktorého diela zostávajú aktuálne aj po takmer sto rokoch. V dobe, keď sa opäť hovorí o vojnách a polarizácii spoločnosti, je dôležité čítať príbehy, ktoré ukazujú dôsledky podobného myslenia a pripomínajú, že utrpenie a deštrukcia sú večnými sprievodcami každého ozbrojeného konfliktu. Štúdium tohto diela nám neustále pripomína cenu mieru a zbytočnosť obetí, ktoré prináša vojna.
tags: #reprodukcia #diela #na #zapade #nic #nove