Budúcnosť ľudskej plodnosti je v súčasnosti ohrozená chemickými látkami, s ktorými sa stretávame každý deň. Mnohí muži už majú dnes len polovicu z počtu spermií v porovnaní so svojimi starými otcami. Ako k tomu mohlo dôjsť? Podľa vedkyne Swanovej za to môžu mnohé faktory vrátane pitia alkoholu, fajčenia, obezity a nedostatku pohybu. Vedkyňa skúmala tieto endokrinné disruptory v minulých 30 rokoch. Vyšlo najavo, že neovplyvňujú iba mužské spermie, ale celkovo ľudské rozmnožovanie. V knihe vyslovila názor, že ľudia možno už veľmi dlho nebudú mať schopnosť rozmnožovať sa prirodzeným spôsobom. Swanová upriamuje pozornosť na chemické látky nachádzajúce sa v plastoch, kozmetike či pesticídoch. Ide najmä o ftaláty a bisfenoly. „Už si nemôžeme dovoliť správať sa, ako keby sa nič nedialo,“ zdôrazňuje. Chemické látky, s ktorými sa stretávame každý deň, ohrozujú budúcnosť ľudskej plodnosti.
Chemikálie narúšajúce endokrinný systém (EDC)
Ľudia sú dvojnohí cicavci rozdelení na dve pohlavia, mužov a ženy. K reprodukcii bez použitia klonovacej a genetickej technológie treba obe polovice tejto rasy, mužov aj ženy. Ľudské ženy sú plodné jedenkrát mesačne a ľudia sa často pária (sobášia), dokonca aj keď nie sú v tomto období. Ženy majú zvyčajne jedného potomka a ľudský samec pomáha pri výchove potomka. Muži zostávajú so ženou dosť dlho, aby porodila aspoň jedného životaschopného potomka, potom hľadajú nové manželstvo. Alternatívne, muži zostávajú so ženou, aby ju a potomka chránil a rodinu opúšťa medzi štvrtým a siedmym rokom. Ak muž zostane v rodine dlhšie než pätnásť rokov, šance na opustenie rodiny sú menšie a zostáva s vyvolenou ženou až do konca života. Vo väčšine prípadov trvá ľudské partnerstvo (manželstvo) sedem rokov. I keď sú stále ešte diskusie o pôvode človeka, verí sa, že ľudia pochádzajú zo Severnej Afriky na ich domovskej planéte Zem. Ľudia sa vyvinuli z opíc, ktoré žijú v húštinách (džungliach) a stromoch. Na rozdiel od ostatných opíc ľudia z nejakého dôvodu putovali k južnejším vodám Afriky, najskôr kvôli dobe ľadovej boli prinútení ísť na juh. Ľudia sú všežravci a jedia mnoho druhov zvierat. Preferujú jesť veľké trávu jediace bylinožravce, ako napríklad kravy (pozri: planetárne druhy - Zem), okrem toho aj menšie tvory ako ošípané, ovce, zajace a menšie mačkovité šelmy. Hoci nie sú najsilnejším druhom, ľudia sú oveľa húževnatejšie (silnejšie) bytosti, než za aké sú považovaní. Ľudia môžu byť dni bez vody a týždne bez jedla. Môžu prežiť nižšie teploty než ostatné rasy ako napríklad Draziovia, alebo vysokoteplotné prostredia, ktoré môžu ľahko za deň zabiť Minbara.
Klasifikácia a definícia pojmu „Rasa“
Definícia pojmu „rasa“ tu predstavuje časť ľudstva, ktorá má v charakteristickom pomere isté kombinácie telesných čŕt, ktoré sa môžu dediť a ktoré sú dostatočné na oddelenie nejakej skupiny ako odlišného ľudského typu. Väčšina antropológov sa zhoduje, že rozdiely medzi ľudskými etnikami sú obvykle kultúrne - nadobúdajú výraznú podobu aj u geograficky susediacich populácií, ktoré sú od seba geneticky neodlíšiteľné. Tie odlišnosti, ktoré nie sú kultúrne, možno nájsť v rozličnom počte u rozličných etník alebo postupne stupňované naprieč geografickým priestorom. Takáto priestorová gradácia znamená, že znaky susedných populácii sa viac podobajú ako znaky vzdialenejších. Inými slovami, rasy ako veľké a osobité geografické jednotky s unikátnym genofondom u ľudí v skutočnosti vôbec neexistujú.
Východiskom klasifikácie ľudských rás sa v minulosti stali také fyzické znaky ako farba pokožky, typ vlasov, tvar rezákov alebo vzrast. Rôzni autori podľa nich vytýčili 3 až 60 rás. Ako vidieť, pojem rasa, pôvodne chápaný ako akýsi ekvivalent poddruhu alebo ešte nižšej taxonomickej jednotky, nebol v prípade človeka nikdy dobre definovaný. Dokonca sa zdá, že používať ho pre ľudský druh je celkom scestné. Genetika sa snaží vyhýbať pojmu "rasa", ktorý má nejasný obsah. Antropológovia viedli dlhé desaťročia spory o počte ľudských rás, o ich charakteristikách a názvoch, kým pred polstoročím uznali márnosť tohto konania. Dnes je výraz "rasa" nahradený pojmom "populácia".
Hoci nepoznáme žiadne rasové znaky, ktoré by boli typické iba pre príslušníkov jednej rasy, a všetky znaky majú súvislú variabilitu, niektorí odborníci tvrdia, že pre každú rasu je typická istá kombinácia časti variačnej šírky každého znaku považovaného za znak rasový. Každý človek rozozná príslušníkov rôznych ľudských rás. Ľudská rasa je skupina ľudí, ktorí majú isté telesné znaky, ktoré vznikli v historickom vývoji a dedične sa prenášajú na potomkov. Vznikli v období sapientácie, asi pred 100 000 rokmi. Ľudstvo, všetky jeho rasy, tvoria jediný druh Homo sapiens.
Tradične sa ľudstvo delilo na tri hlavné rasy:
- Mongoloidná rasa: Kompaktná skupina, útlejšia telesná stavba, kratšie končatiny, široká a plochá tvár, úzka očná štrbina, rovné a tvrdé vlasy, slabo vyvinuté telesné ochlpenie, žlto hnedá farba kože. Príslušníci: Eskymáci, Sibírci, Laponci, Číňania, Mongoli, Japonci, Indiáni, Austrálski domorodci (neisté zaradenie), Melanézania.
- Europoidná rasa: Väčšinou štíhlejšia postava, dlhšie nohy, vlasy mäkké, jemné, vlnité, dosť silné telesné ochlpenie, farba očí, vlasov a pokožky rôzna. Príslušníci: Ainovia, Baltici, Arméni, Dinárci, Mediteránci, Nordici, Alpínci, Indovia, Arabi, Etiópania.
- Negroidná rasa: Najmenej jednotná rasa, tmavo pigmentované oči, vlasy a pokožka, mäsité pery, vlasy kučeravé. Nachádzajú sa tu najvyšší ľudia (Nilotidi, Masajovia) aj najnižší (Pygmeovia). Príslušníci: Sudanidi, Bantuidi, Nilotidi, Negrili, Negriti, Dravidovia, Veddovia.
Rozdiely medzi rasami sa prejavujú v pigmentácii pokožky, vlasov, očnej dúhovky, morfológii očnej štrbiny, tvare nosa, úst, pier a prsníkov. Napríklad nadočnicové valy sú u ľudoopov, austrálskych domorodcov a belochov, najslabšie sú u černochov. Perá chýbajú u ľudoopov, najvýraznejšie sú u černochov. Silné ochlpenie tela je u ľudoopov, Austrálčanov, belochov, u černochov je ho málo.
Treba však poznamenať, že možnosť príslušníkov rôznych rás uzatvárať medzi sebou manželstvá a rozmnožovať sa ukazuje, že sú vlastne jedného „druhu“, všetci sú členmi ľudskej rodiny. Z biblického hľadiska: „V deň, keď Boh stvoril Adama, urobil ho na Božiu podobu. Stvoril ich mužského a ženského rodu.“ (1. Mojž. 5:1, 2) „Noachovi synovia, ktorí vyšli z korábu, boli Sem, Cham a Jafet…“ (1. Mojž. 9:18, 19). „Adam žil stotridsať rokov. Vtedy sa stal otcom syna na svoju podobu, na svoj obraz, a dal mu meno Set. A Adamových dní potom, čo sa stal otcom Seta, bolo osemsto rokov. Medzitým sa stal otcom synov a dcér.“ (1. Mojž. 5:3, 4). Jeden z Adamových synov bol Kain a jedna z Adamových dcér sa musela stať Kainovou manželkou. V tom období ľudskej histórie, keď ľudia ešte mali vynikajúce telesné zdravie a životnú silu, ako to naznačuje dĺžka ich života, nebola veľká pravdepodobnosť odovzdávania chýb následkom manželstva s blízkym príbuzným. „Kain [odišiel] spred Jehovovej tváre a usadil sa v krajine Úteku [alebo Nód] na východ od Edenu. Potom mal Kain styk so svojou manželkou [„poznal svoju ženu“, a to dôverne, NV, EP, RP, AH] a tá oťarchavela a porodila Enocha.“ (1. Mojž. 4:16, 17). Všimni si, že Kain sa nestretol prvýkrát so svojou manželkou v krajine, do ktorej ušiel, akoby bola z inej rodiny.
„Všetci ľudia, ktorí dnes žijú, patria k jedinému druhu, Homo sapiens, a pochádzajú zo spoločného základu… Biologické rozdiely medzi ľudskými bytosťami sú zapríčinené rozdielmi v dedičnom založení a vplyvom prostredia na ich genetický potenciál. Vo väčšine prípadov tieto rozdiely zapríčiňuje vzájomné pôsobenie týchto dvoch skupín činiteľov… „Rasa je jednoducho jedna z čiastočne izolovaných génových skupín, do ktorých sa ľudský druh rozdelil počas raného zemepisného rozšírenia a po ňom. Na každom z piatich hlavných kontinentov zeme sa rozvinula zhruba jedna rasa… Počas tejto fázy dejín u človeka v skutočnosti došlo ku genetickej divergencii a my môžeme merať a skúmať výsledky tejto divergencie na tom, čo dnes zostáva zo starých geografických rás. Ako by sa dalo očakávať, zdá sa, že divergencia súvisí so stupňom izolácie… Keď na kontinentoch dochádzalo k vytváraniu rás a tisíce populácií na celom svete uviazli v izolovaných génových skupinách, boli ustálené rozdiely vo frekvencii génov, ktoré dnes vidíme… Paradox, pred ktorým stojíme, je v tom, že každá skupina ľudí sa navonok javí ako odlišná, ale pod týmito rozdielmi je základná podobnosť.“ (Heredity and Human Life, New York 1963, H. L. Carson)
Rasizmus vo vede a spoločnosti: Temná stránka poznania
Rasizmus je obrovskou súčasťou histórie ľudstva a dodnes sa vyskytuje po celom svete. Horšie je, že jediná vec, ktorej by ľudia mali veriť, samotná "veda", podporovala rasizmus počas celej histórie. Rasizmus je škodlivý a rozšírený problém, ktorý ovplyvňuje mnohé aspekty spoločnosti vrátane oblasti vedy. Viac ako veda je zkázou vznik pseudovied, pretože väčšina z nich podporovala rasizmus a prichádzala s nelogickými vysvetleniami, ktoré ľudia považovali za pravdivé.
Jednou z najvýraznejších foriem rasizmu vo vede je nedostatočné zastúpenie určitých rasových skupín vo vedeckom výskume. Dôvody tohto nedostatočenia sú zložité, ale často súvisia s potrebou väčšej rozmanitosti medzi samotnými vedcami.
Chemikálie narúšajúce endokrinný systém (EDC)
V 19. storočí nadobudol rasizmus vo vede zákernejšiu podobu, keď sa vedci snažili dokázať biologický základ rasových rozdielov. Frenológia je zdiskreditovaná vedecká teória, ktorá tvrdí, že konfigurácia a rozmery lebky človeka môžu odhaliť jeho intelektuálne schopnosti a osobnostné črty.
Rasizmus je nevedecké učenie o nerovnosti ľudských rás. Zakladateľom rasizmu sa stal J. A. C., ktorý v diele "Štúdia o nerovnosti ľudských rás" dokazuje, že príčiny rozdielov medzi rasami treba hľadať "hlbšie" ako len v podmienkach prostredia. Podľa neho sa každá civilizácia udrží len dovtedy, kým sa jej podarí vyhnúť sa miešaniu s "menejcennými rasami". Táto myšlienka je založená na nepochopení 1. Mojžišovej 9:25, kde je citovaný Noach, ako hovorí: „Nech je prekliaty Kanaan. Nech sa stane najnižším otrokom svojich bratov.“ Prečítaj si to pozorne; nič sa tu nehovorí o farbe pokožky. K prekliatiu došlo preto, že Chamov syn Kanaan zjavne vykonal nejaký odporný skutok, ktorý si zaslúžil prekliatie. Ale kto boli Kanaanovi potomkovia? Neboli to černosi, ale ľudia so svetlejšou pokožkou, ktorí bývali na východ od Stredozemného mora. Pre svoje zvrátené zvyky, démonské obrady, modlárstvo a obetovanie detí sa dostali pod božský rozsudok a Boh dal krajinu obývanú Kanaančanmi Izraelu (1. Mojž. 10:15-19). Nie všetci Kanaančania boli zničení; niektorí vykonávali nútenú prácu, čím sa splnilo prekliatie (Joz. 9:20, 21, 23, 27). Z ktorého Noachovho potomka pochádzajú černosi? „Synovia Kúša [ďalší z Chamových synov] boli Seba a Chavila a Sabta a Raama a Sabtecha.“ (1. Mojž. 10:6, 7). Neskoršie biblické odkazy na Kúša obyčajne zodpovedajú Etiópii. Seba sa spomína neskôr, keď sa hovorí o ďalších ľuďoch vo východnej časti Afriky a očividne blízko Etiópie (Iz. 43:3).
Vplyv genetiky a kultúry na ľudský vývoj
Vedci našli v génoch dôkaz, že evolúcia ľudí sa zrýchľuje. Ľudia z rôznych kontinentov sú si čoraz menej podobní. Gény sa rýchlo vyvíjajú v Európe, Ázii i Afrike, avšak tieto zmeny sú rozdielne. Štúdie naznačujú, že tempo evolúcie urýchlila populačná explózia za posledných desaťtisíc rokov. Tieto zistenia vyvolávajú obavy, že môžu podkopať princípy rovnosti medzi ľuďmi a podporovať rasizmus a diskrimináciu. Kritici tvrdia, že väčší vplyv na vývoj ľudí ako genetika má kultúra. Vedci z Utahu hľadali genetické dôkazy prirodzeného výberu za posledných 80-tisíc rokov. Výrazné zmeny za posledných desaťtisíc rokov zaznamenala napríklad stavba kostry a zubov. Na gény pôsobila aj zmena stravy, výskyt chorôb či kolonizácia chladných oblastí.
V USA majú príslušníci čiernej rasy IQ o 15 až 20 bodov nižšie ako belosi. Skutočnosť, dokázaná konkrétnymi výskumami, teda dá sa proti názoru, že čierni sú menej inteligentní niečo povedať? Je však dôležité poznamenať, že schopnosti merané inteligenčnými testami nie sú totožné s vrodenými vlohami. Výsledky testov závisia od školského vzdelania, dedivosť IQ je pravdepodobne podstatne nižšia ako 80%, a rovnaké sociálno-ekonomické prostredie ešte neznamená rovnaké životné okolnosti. Pre rozvoj dieťaťa má veľký význam vzťah s rodičmi (do 6 rokov), pričom matka významnejšou mierou vplýva na IQ detí ako otec. Testy sú často robené na belošskej populácii.
Často sa poukazuje na to, že medzirasoví miešanci sú delikventi. Skutočne je vo väzniciach veľa miešancov, ktorí už pri sobáši s partnerom inej rasy boli vydedení z oboch rodičovských prostredí, dostali sa na perifériu spoločnosti a potom medzi zločincov. Medzi miešancami však nachádzame aj vynikajúce postavy ako Puškin či Alexandre Dumas.
V Afrike, Ázii, Južnej Amerike (zbytky) a v Melanezii žijú skupiny veľmi malých ľudí, ktorí ako prírodné skupiny žijú na úrovni doby kamennej. Pre ich malú telesnú výšku nachádzame pokusy vysvetliť ich endokrinnou poruchou, ktorá sa však zatiaľ nedokázala. Trpasličie skupiny považujeme za dolný okraj variačnej šírky tela druhu Homo sapiens. Žijú vo vnútrozemí Afriky, v Kongu, pri rieke Ituri. Sú to najmenší ľudia na svete: priemerná výška tela mužov je 142,7 cm, priemerná výška tela žien je 136,0 cm. Rozdeľujú sa na rôzne kmene (Bambuti, Akka, Batwa,…). Pre ich stavbu tela je charakteristické: dlhý trup a krátke končatiny, veľká hlava (až 1600 ccm), hojné telesné ochlpenie.
Evolúcia človeka a podstata kooperácie
Jedným zo základných poznatkov evolúcie je, že človek sa vyvinul z predchodcov dnešných opíc. Tento vývoj prebiehal v priebehu stotisícov rokov a zahŕňal najprv zostup zo stromov, chôdzu po dvoch nohách až neskôr upriamenú chôdzu, používanie rúk pre výrobu nástrojov a zväčšenie objemu mozgovej dutiny a výpočtovej kapacity mozgu. Tieto fakty viedli k tomu, že človek začal používať oheň a neskôr začal používať zvieratá na prácu a obrábať pôdu.
Čo však tento proces evolúcie skutočne poháňalo? Viacerí vedci hovoria, že skutočná rozhodujúca vlastnosť pri evolúcii, vlastnosť, ktorá odlišuje ľudský druh od akéhokoľvek iného rodu, je schopnosť dlhodobej a egalitárnej, teda neegoistickej kooperácie. Alebo inak povedané, objavenie druhej, objektívne racionality, komplementárnych záujmov. To je skutočná príroda ducha. Táto vlastnosť sa vzťahuje jednoducho na fakt, že len ľudský druh je schopný vytvárať spoločnosti, ktoré fungujú ako jednotné organizmy s komplexnými ekonomickými vzťahmi a ktoré nie sú založené len na prvokolenných príbuzenských vzťahoch. Len človek dokázal vytvárať kmene, spoločnosti vyššie než rodiny a len človek v týchto kmeňoch žil na egalitárnych princípoch. Zatiaľ čo opice aj keď žijú v rodinách, zbierajú potravu individuálne a vychovávajú deti individuálne, človek väčšinu času existencie ľudskej spoločnosti žil v kmeňoch, kde všetko jedlo bolo spoločné a kde deti boli vychovávané spoločne. Existencia spoločenskej organizácie založenej na demokracii, rodovej rovnosti a komunistickom vlastníctve, teda spoločnom vlastníctve, je úplne jedinečná pre človeka.
Dejiny sociálneho darwinizmu a jeho zneužitie
V roku 1859 Charles Darwin publikoval On the Origin of Species. Ešte predtým, než Darwinova teória bola empiricky dokázaná, bol "darwinizmus" falošne interpretovaný a zneužitý pre reakčné ciele. Darwin bol už v 19. storočí čítaný tak, aby bol konformný s rasistickou ideológiou, a rasisti tvrdili, že iné rasy sa geneticky vyvinuli do podradnej pozície a že ich podradná pozícia v spoločnosti a na svetovom trhu je prirodzená. Sociálny darwinizmus bol rovnako aplikovaný nielen na rasy, ale aj na skupiny vo vnútri rasy, najčastejšie na ľudí so sociálne nežiadanými genotypmi a fenotypmi a na nižšie triedy. Títo reakční "darwinisti" sa snažili identifikovať kriminalitu, chudobu a psychické choroby s určitými génmi a obmedziť prirodzený výber obmedzením reprodukcie týchto génov, teda obmedziť reprodukciu týmto ľuďom. Nacistické Nemecko sa v tomto smere uchýlilo k sterilizácii a eutanázii pod zámienkou "prevencie potomstva s dedičnými chorobami" a "vyhubenia nehodnotného života".
Človek by si myslel, že po skúsenosti z Druhej svetovej vojny a holokaustu sociálny "darwinizmus" zmizne zo zemského povrchu. Avšak s obnovením moderného fašizmu v niekoľkých krajinách je sociálny "darwinizmus" opäť v móde. Ako reakcia na skúsenosti sociálneho "darwinizmu" väčšina akademikov opustila názor a snahu darwinizmus aplikovať na spoločnosť a väčšina ju aplikuje len na úroveň individuálnych biologických buniek. Mysliac si, že sa vyhla chybe sociálneho "darwinizmu" spravila ďalšiu chybu.
Skutočnou chybou sociálneho "darwinizmu" nebola tá sociálna časť, ale úplné nepochopenie darwinizmu:
- Prirodzený výber nie je výber najlepšieho a najsilnejšieho. A ja budem argumentovať, že nie je ani výber jedincov, je to výber funkčného a konkrétne povedané funkčných vlastností organizmov. Táto funkčnosť je úplne, stopercentne závislá od podmienok.
- Gény nie sú žiadnou substanciou. To je celý zmysel génov. Omnoho lepšie by bolo o génoch hovoriť ako o generátoroch predprogramových náhod, pričom každý gén je súčasťou väčšieho generátora a každý malý kus súčasťou menšieho. Ešte lepšie by bolo o génoch myslieť ako o atómoch v zmysle modernej fyziky alebo o neurónoch. Gény sú dialektické, preto sú tak antisubstancialistické, ako to môže byť a aj keby to nebola pravda, stále sú len nositeľmi informácií a len prirodzený výber rozhoduje o ich aktivácii a prežití do ďalšej generácie. Inak povedané: skúste zobrať gény Nigérijčana na Slovensko a o pár generácií žiadny slovenský nacista nespozná, že jeho nositeľ má nigérijské gény.
- Gény nie sú až tak podstatné, aj keď sa to volá genetika. Nie sú aktérom evolúcie. Gény slúžia len k prenosu informácií. Tieto informácie by neznamenali nič bez prirodzeného výberu a bez organizmu a matérie, v ktorom sa odohráva reprodukcia. Gény sú len nositeľom evolúcie a aj to možno nie, evolúcia sa odohráva v podstate úplne mimo génov mimo reprodukcie, prirodzený výber je práve proces, v ktorom dochádza k zaisteniu reprodukcie funkčných vlastností.
Chemikálie narúšajúce endokrinný systém (EDC)
Dodnes je v biológii dominantný pohľad, že evolúcia sa odohráva individuálne, teda v individuálnych génoch, organizmoch a jedincoch a že existuje len individuálny prirodzený výber, preto bude moje nasledujúce tvrdenie kontroverzné. Evolúcia nemôže byť z definície individuálna. Nikdy to nie je a nemôže byť individuálny gén, ktorý je nositeľom evolúcie. Pre reprodukciu génu treba aspoň dva gény, pre reprodukcie organizmu treba aspoň dva organizmy, pre reprodukciu jedincov aspoň dvaja jedinci (vo väčšine prípadov). Prirodzený výber sa odohráva výlučne v interakcii medzi organizmami a v interakcii medzi organizmom a prostredím. Skupinový prirodzený výber hrá obrovskú úlohu v evolúcii, najmä v evolúcii človeka. Evolúcia je dialektický proces, v podstate to je to najbližšie k dialektike, ktorú poznáme od Hegela, ale v prírode.
Racionalita a ľudská spoločnosť: Od väzenskej dilemy k súčasným výzvam
V roku 1950 vymysleli dvaja výskumníci v RAND korporácii tzv. väzenské dilema, jeden z najznámejších príkladov game theory, teórie hry. Táto dilema mala dokázať, prečo je kooperácia pre ľudí iracionálna, zatiaľ čo egoizmus je perfektne racionálny. Základom tohto experimentu sú dvaja aktéri, dve možnosti konania, kooperácia alebo tzv. defect, a pridelené odmeny podľa toho, ako aktéri konajú. V prípade úspešnej kooperácie na oboch stranách sa dosiahne najlepší možný stav, teda stav najväčšieho úžitku na oboch stranách a spolu, v prípade, keď len jeden kooperuje, ten druhý, ktorý tak nespravil, má výhodu, v prípade že obaja nekooperujú, nikto nemá výhodu, avšak väčšiu sú v lepšom stave, než keď kooperujú a druhý nekooperuje. Tento experiment bol odvtedy použitý v ekonómii ako dôkaz pre racionálnosť kapitalizmu, ale aj v biológii na modelovanie evolúcie.
Aj keď je tento model a jeho súčasná aplikácia na evolúciu, rovnako ako súčasné chápanie evolúcie chybné, ukazuje veľmi dôležité body: Po prvé ukazuje, že v podstate existujú s vývojom ducha dve racionality: Jedna je racionalita subjektu, teda subjektívna racionalita, ktorá je egoistická a druhá je racionalita všetkých subjektov, teda objektívna racionalita, ktorá prekonala egoizmus. Extrémna forma prvej racionality je v prípade tejto hry stratégia vždy defektovať a druhá je stratégia vždy kooperovať. Najmiernejšia forma druhej racionality je tit-for-tat.
Človek však nebol a nie je úplne človekom. V srdci a v žalúdku zostal zvieraťom a zatiaľ čo našiel rozum v zúfalých situáciách, teda v situácii nedostatku, opustil ho alebo neobjavil vyšší stupeň rozumu v situácii dostatku. S domestifikáciou zvierat a kultiváciou pôdy došlo k obrovskému vývoju výrobných síl. Vývoj a udržanie týchto výrobných síl si vyžadovalo vznik omnoho väčších jednotiek spoločenskej organizácie, štátnych štruktúr. Zatiaľ čo na úrovni kmeňov bola sociálna interakcia stále osobná a založená na príbuzenských vzťahoch, na úrovni štátov sa stala neosobná a nebola založená na príbuzenských vzťahoch. Veľkosť štátu a udržanie štátnych štruktúr si vyžadovala vznik byrokracií, osôb a skupín po prvýkrát oslobodených od bezprostrednej výroby potravy.
Zatiaľ čo pôvodne boli tieto štáty a byrokracie založené pre udržanie spoločného majetku, postupne s vývojom výrobných síl a zväčšovaním nadproduktu, rovnako ako vzniku rodiny, začali upevňovať súkromný majetok. Príbuzenské vzťahy sa stali rozhodujúcim vzťahom pre vznik novej základnej jednotky spoločnosti: rodiny. Z polygamnej a polyandrickej rodiny kmeňa sa stala monogamná a patriarchálna rodina v štáte, kde sa postupne muž stal majiteľom pôdy. Z byrokracie a najegoistickejších jedincov spojených v skupinách, v klanoch a rodinách sa stala vládnuca trieda, trieda s najväčším množstvom majetku.
Existencia druhej miernej racionality v prakomunizme bola podmienená a odôvodnená nasledujúcimi skutočnosťami: komunistická organizácia kmeňa bola podmienkou pre prežitie kmeňa a jedinou jednoduchou, praktickou formou organizácie. Pre stabilitu kmeňa bola egalitárna odmena nevyhnutná a pre prežitie jedinca bolo nevyhnutné prežitie kmeňa. Nedostatok zabezpečoval, že neexistovalo čo by malo zostať a byť predmetom konfliktu. Druhá racionalita bola zväčša založená na uznaní nevyhnutnosti a komplementárnym, teda sebeckým záujmom. Tiež nepoznala žiadnu výmenu výrobkov a žiadny systém racionálnej deľby práce a deľby odmeny. Ľudský aspekt tejto racionality spočíval len v poznaní, že nespolupracovať by bolo záhubou pre každého, teda aj pre mňa.
Príroda však v človeku zostala, respektíve príroda spoznaná nedokonalým duchom a duch úplne neprišiel k sebe. To znamená, že akonáhle bol prekonaný nedostatok, prestalo byť pre túto racionalitu racionálne vždy spolupracovať a udržať spoločný majetok. Vodiacim pudom a princípom pre vznik tried bola reprodukcia, teda príbuzenské vzťahy. Tieto vo forme najdôležitejšej inštitúcie, dedičstva, sú základom akejkoľvek triednej spoločnosti. Rodina sa stala miestom, kde súčasne prežila druhá racionalita, pretože extrémny egoizmus by zničil akúkoľvek spoločnosť, kde sa akumulácia bohatstva stala prostriedkom pre zabezpečenie a šťastie vlastnej rodiny a kde súčasne prežíva posledná štipka prvej racionality vo forme egoizmu pre vlastnú rodinu, vlastné gény, pokračovanie môjho ja a nie pre širšiu skupinu, globálnu ľudskú spoločnosť.
Základné evolučné inštinkty a prírodné nevyhnutnosti, teda jedlo, pitie, sex a zábava sa stali hnacím motorom pre vývoj ľudskej spoločnosti a súčasne racionálnym sebaodôvodnením egoizmu a dôvodom vykorisťovania. Základné evolučné inštinkty a potreby vyvinuté pre prežitie ľudského rodu v podmienkach nevyvinutého ducha sa stali obtiažou, ba viac, dôvodom pre skazu v podmienkach relatívne vyvinutého ducha. Ducha, ktorý slúži len jednému cieľu a to je nasýteniu nekonečného hladu jedincov po potrave, po majetku a po moci. Duch v službách tých najnižších zvieracích inštinktov, to je vyvinutá triedna spoločnosť. Príroda postavená na hlavu. Zatiaľ čo pôvodne hlad a chuť mali slúžiť k tomu, aby človek neumrel od hladu a prijímal správne živiny, dnes vedie k tomu, že konzumujeme veľmi jasne príliš veľa prírody, než koľko by sme mali. Vyvinutý sex (áno, sex neexistoval celú evolúciu) a chuť po sexe viedol dnes k tomu, že ľudský druh je veľmi jasne premnožený a hrozí zabrať všetku dostupnú biozónu pre seba. Vyvinuté emócie, ktoré mali človeku pomôcť rozhodovať sa v krízových situáciách bez použitia rozumu dnes spôsobujú, že sa rozhoduje v krízových situáciách bez použitia rozumu, no dôsledky budú veľmi rozdielne.
Náš duch sa vyvinul dostatočne, aby sme vedeli ovládnuť celú zem a zotročiť ju pre náš vlastný neuspokojiteľný hlad po potrave, po moci a po zábave, nevyvinul sa však dostatočne, aby sme vedeli skrotiť tento náš hlad. Genetická evolúcia sa stala pre nás záťažou, zatiaľ čo kvôli slepej viere v dogmy odmietame priznať, že evolúcia funguje aj sociálne. Prirodzený výber je univerzálny princíp. Človek nechal genetickú evolúciu za sebou minimálne pred 5 tisíc rokmi. Odvtedy má rozhodujúcu úlohu úplne iná evolúcia a to je evolúcia jazyka, myslenia alebo ducha, sociálna evolúcia. Zatiaľ čo genetická evolúcia šíri informácie každú generáciu, sociálna šíri informácie kedykoľvek každú interakciu a dnes ju šíri rýchlosťou svetla. Genetická evolúcia pre nás hrá zanedbateľnú rolu, jedine v tom zmysle, že kvôli nej si neuvedomujeme, že sa rútime kvôli nej do záhuby. S vývojom myslenia a jazyka prišiel duch. A s ním prišla dialektika, ktorá je mnoho rýchlejšia, presnejšia a účelovejšia než dialektika prírody. Je to dialektika človeka, človeka, ktorý sa ešte nestal človekom. Alebo dialektika k vedomiu prišlej prírody. Dialektika toho, ako príroda spoznáva samú seba. Ale ako každá dialektika, aj táto môže zlyhať a skončiť katastrofickou chybou. Táto chyba je neuvedomenie si ducha a prírody. Toto je účel dialektiky. Aby si duch uvedomil sám seba a prírodu. Momentálne si duch uvedomuje len jedno: svoje vlastné pudy a ako ich uspokojiť.
Dominantná racionalita sa od vzniku triednej spoločnosti nezmenila, nezmenila sa ani v ostatných častiach od vzniku ľudskej spoločnosti. Ľudská spoločnosť, na druhej strane, sa však zmenila a s ňou sila a moc človeka, jeho výrobné sily, no najmä jeho ničiace sily. Celý arzenál jadrových hlavíc, ktorý môže celý zemský ekosystém poslať na najväčšiu apokalypsu v geologických dejinách zeme a celý arzenál uhlíka, ktorý môže rovnako celý zemský ekosystém poslať na najväčšiu apokalypsu v geologických dejinách zeme, ale pomalšie, je v rukách racionality 5 tisíc rokov starej. Táto racionalita je racionalita, ktorá, ak má v rukách tento arzenál, ohrozuje nielen milióny ľudských životov, ale aj prežitie ľudskej civilizácie, ľudského druhu a seba. Nemusí to byť len racionalita extrémneho zla, teda absolútneho egoizmu alebo malevolencie, nemusí to byť len buržoázna racionalita, stačí najmiernejšia forma prvej alebo druhej racionality a môže spôsobiť kataklickú udalosť.
Počas tohto celého času a celého rozruchu si duch neuvedomil, že vo svojej dialektickej prírode vôbec nie je osamotený. Celá príroda je rovnako dialektická. Nie je to len on, subjekt, ktorý dokáže existovať len ako objekt iného subjektu, nie je to len gén, ktorý dokáže existovať len ako gén s iným génom, pluralita a dialektika je nevyhnutným sprievodným javom reality už na elementárnej a kvantovej úrovni. Evolúcia a jej jednotka, pluralita, nie singularita, je prítomná od úplného počiatku vesmíru až do jeho konca. Prvá extrémna forma racionality je nemožná a neprítomná na akejkoľvek úrovni evolúcie a jej prítomnosť a prežitie by znamenala koniec všetkého života. Kooperácia na druhej strane je prítomná už na bakteriálnej úrovni a zodpovedná pre takmer všetku biologickú evolúciu. Táto kooperácia je vždy založená buď na komplementarite a minimálne od človeka aj na altruizme. Nikde v prírode však neexistuje niečo také ako súkromný majetok. Osobný majetok u zvierat a to tiež nie ako exkluzívna forma majetku. Príroda nepozná extrémnu formu egoistickej racionality a nepozná ten fašizmus, ktorý by si dnešná buržoázna racionalita priala. Príroda, ak ju máme chápať správne ako Boha, ako Gaiu, darcu života, od nás nič nechce a rozhodne nie sme jej súkromný majetok. Vzduch, voda, jedlo, zem, kameň nám nedáva na prenájom alebo za rentu či poplatok. Buržoázny duch si preto myslí, že tu je všetko na to, aby si to zobral, privlastnil, aby to bol jeho súkromný majetok. Buržoázny duch chce mať všetko.
Riešenie rasizmu vo vede je mnohostranný problém, ktorý si vyžaduje komplexné riešenie. Zlepšenie transparentnosti a zodpovednosti vo vedeckom výskume je ďalším významným krokom. Vedecký výskum by mal uprednostňovať etické hľadisko. To zahŕňa zabezpečenie toho, aby sa výskum vykonával s ohľadom na práva a dôstojnosť jednotlivcov vrátane osôb z marginalizovaných komunít. Nakoniec, ako nedokonalí ľudia sa nerodíme s právom byť Božími deťmi. Ale všetci sme potomkami Adama, ktorý bol ‚Boží syn‘, keď bol stvorený v dokonalosti (Luk. 3:38). „Tak veľmi Boh miloval svet, že dal svojho jednosplodeného Syna, aby nikto, kto v neho prejavuje vieru, nebol zničený, ale mal večný život.“ (Ján 3:16). Prejavovanie skutočnej viery v Ježiša je potrebné, aby sme všetci dospeli k takému vzťahu s Bohom, aký Adam stratil. „Podľa toho sa rozpoznajú Božie deti a Diablove deti: Ten, kto nekoná spravodlivosť, nepochádza z Boha, ani ten, kto nemiluje svojho brata.“ (1. Jána 3:10). Teda Boh sa nepozerá na všetkých ľudí ako na svoje deti. Z duchovného hľadiska majú tí, ktorí vedome robia to, čo Boh odsudzuje, za svojho otca Diabla (Ján 8:44). Avšak praví kresťania odzrkadľujú zbožné vlastnosti. Z nich si Boh vybral obmedzený počet, aby vládli ako králi s Kristom v nebi. O nich Boh hovorí ako o svojich ‚deťoch‘ alebo svojich ‚synoch‘. „Tvorstvo vyzerá s dychtivým očakávaním zjavenie Božích synov… Samo tvorstvo bude oslobodené z otroctva porušiteľnosti a bude mať slávnu slobodu Božích detí.“ (Rim. 8:19-21). Úľava pre ľudstvo príde vtedy, keď sa ‚Boží synovia‘ po získaní nebeského života ‚zjavia‘ a budú priamo zasahovať v prospech ľudstva pod vedením Krista. Keď verní na zemi [v tomto texte sa o nich hovorí ako o ‚tvorstve‘] dosiahnu ľudskú dokonalosť a prejavia neotrasiteľnú lojálnosť Jehovovi ako Univerzálnemu Zvrchovanému Panovníkovi, potom sa aj oni budú tešiť z vynikajúceho vzťahu Božích detí. Tým, ktorí mali byť Ježišovými pravými učeníkmi, povedal: „Vy všetci ste bratia.“ (Mat. 23:8). Tento pocit jednoty bol medzi ranými kresťanmi skutočnosťou napriek ľudskej nedokonalosti. Apoštol Pavol napísal: „Niet Žida ani Gréka, niet otroka ani slobodného, niet muža ani ženy; lebo všetci ste jedným človekom v spojení s Kristom Ježišom.“ (Gal. 3:28). Kresťanské bratstvo, ktoré nie je marené rasovými rozdielmi, je skutočnosťou medzi Jehovovými svedkami v 20. storočí. Božie Kráľovstvo čoskoro zničí prítomný bezbožný systém vecí vrátane všetkých, ktorí nemilujú úprimne Jehovu Boha a svojich blížnych (Dan. 2:44; Luk. 10:25-28). Božie Slovo sľubuje, že prežívajúcimi budú ľudia „zo všetkých národov a kmeňov a ľudí a jazykov.“ (Zjav. 7:9, 10).Ilustrácie sú nepochybne najlepším spôsobom, ako integrovať vedecké informácie do krásnych a pôsobivých výskumných prác a prezentácií.
tags: #reprodukcia #ludskej #rasy