Výchova dieťaťa je komplexný a neustále sa vyvíjajúci proces, ktorý formuje jeho osobnosť, sebadôveru a budúce smerovanie. V dnešnej dobe, keď sú deti činorodé a oplývajú značnou mierou sebadôvery, je zároveň u nich zjavná istá absencia mantinelov. Tieto hranice, podľa psychológa Mgr., je nevyhnutné vytvoriť ešte predtým, ako deti začnú chodiť do školy. Nesprávna výchova môže mať pritom ďalekosiahle dopady na život dieťaťa, ovplyvňujúc jeho schopnosť čeliť problémom, rozvíjať samostatnosť a budovať zdravé vzťahy.
Vplyv rodičovskej starostlivosti na rozvoj dieťaťa je neodškriepiteľný. Britskí psychológovia, ako aj slovenskí odborníci, zdôrazňujú, že sebavedomie a schopnosť viesť sa rodia už v detstve. Preto je kľúčové pochopiť, kedy sa rodia tí správni lídri a ako môžeme deťom pomôcť rozvinúť ich potenciál, pričom sa vyvarujeme extrémom, akým je hyperprotektívny prístup.
Prehnaná ochrana detí: cesta k nízkej sebadôvere a závislosti
Podľa psychológov je dôležitým faktorom pre formovanie osobnosti dieťaťa, či sa rodičia v detstve snažili dieťa prehnane chrániť. Hyperprotektívny prístup vo výchove je v dnešnej dobe veľmi rozšírený. Rodičia, ktorí prehnane chránia svoje deti, majú možno dobrý úmysel, keďže nechcú, aby sa ich deti stretávali s problémami. Táto výchovná metóda môže mať však aj neúmyselné vedľajšie účinky v podobe vybudovania zlej schopnosti čeliť skutočným problémom a postaviť sa k zložitým situáciám.
Slovenská psychologička Mgr. Romana Mrazová z pezinskej ambulancie Psyché súhlasí s britskými psychológmi a tvrdí, že rodičia si často neuvedomujú, že keď dnes dieťa ochránia pred malým plačom, tak v budúcnosti už túto „ochranu“ nebudú môcť praktizovať naplno, lebo ich dieťa sa bude vo svete pohybovať samostatne. Ak sa nenaučí vyrovnávať sa s nezdarmi v detstve, v dospelosti to už len ťažko doženie. Preto často v ambulancii počúva vety typu: „Čo som mala robiť?!“ Psychologička dodáva, že hyperprotektívny rodič má tendenciu robiť veci za dieťa, nadmerne ho chrániť pred nebezpečenstvom a neúspechom.
Táto neprimeraná ochrana vytvára základ pre nízku sebadôveru. Deti sú neisté a je pre ne oveľa jednoduchšie oprieť sa o niekoho „silnejšieho“, ako skúšať vlastnú silu. Takéto nesebaisté deti majú oveľa menšiu šancu stať sa dobrými lídrami ako tie, ktoré si mali možnosť vyskúšať svoje zručnosti. Thomas Gordon, americký psychológ a priekopník vo výučbe komunikačných zručností, tvrdil, že použitie donucovacích prostriedkov v akomkoľvek vzťahu je na škodu, čo platí aj pre prehnanú ochranu, ktorá dieťaťu berie možnosť prežiť prirodzené dôsledky svojho konania.
Formovanie silných lídrov: začiatok v skorom veku
Psychologička Mgr. Romana Mrazová hovorí, že recept na vznik silných lídrov existuje, no treba začať v skorom veku dieťaťa. Do veku 6 rokov prebieha najväčší „boom“ v rozvoji osobnosti, takže práve v tomto období treba dať na to najväčší dôraz. Dieťa je v tomto veku veľmi zvedavé a preto chytá a skúša rôzne veci. Keď odvšadiaľ počuje „nie, to nesmieš, nerob to, lebo si ublížiš, neskáč tam, lebo si zlomíš nohu, daj mi to to, ja ti to otvorím, ty si ešte slabý…“ a podobne, tak si tú sebadôveru veľmi nevybuduje. Dieťa sa potrebuje s vecami aj potrápiť, aby mohlo istú zručnosť nadobudnúť. Aby mohlo byť dieťa kriticky zmýšľajúce a samostatné, potrebuje mať myseľ pružnú a otvorenú čo najväčším možnostiam.
Dôsledky nadmernej ochrany detí - Jordan Peterson
Práve zaobchádzanie s dieťaťom a uspokojovanie jeho potrieb rozhodne o tom, či bude v budúcnosti považovať svet za priateľský a dôveryhodný, alebo za nebezpečný a podozrivý. Klasik vývojovej psychológie Erik Erikson vraví, že počas prvého roku života dieťaťa sa u neho buduje budúci vzťah k celému svetu. Postup mamičky z anekdoty, ktorá dieťaťu robí, čo mu na očiach vidí, prospieva dieťaťu zhruba v prvom roku života. Potreby veľmi malého dieťaťa by mali byť v rozumnej miere uspokojované milujúcimi a starostlivými rodičmi, najmä matkou, a to bezprostredne potom, čo sa dieťa prihlási o ich uspokojenie. Neskôr už je takýto postup priamo škodlivý.
Prílišná kontrola a uspokojovanie potrieb namiesto podpory samostatnosti
Nadmerná kontrola je ďalším prejavom hyperprotektívneho rodičovstva. Hovoríme o nej vtedy, ak rodič neustále dohliada alebo zasahuje do života dieťaťa, aj keď to už nie je potrebné vzhľadom na jeho vek a zručnosti. Takéto správanie môže obmedzovať dôveru dieťaťa vo vlastné schopnosti - keď je dieťa príliš kontrolované, môže nadobudnúť pocit, že nie je schopné robiť vlastné rozhodnutia. Výsledkom je zníženie sebadôvery a nízka sebaúcta v dospelosti.
Príkladom môže byť situácia na plavárni. Rodičia, ktorí balia 6-12 ročné deti do uterákov, šúchajú im vlasy, alebo im pchajú jedlo do úst hneď po vylezení z bazéna, hoci sú mokré a nie je priestor na okamžité uspokojenie hladu, učia deti, že ich potreby musia byť uspokojené okamžite a bez ohľadu na okolnosti. Podobne, keď matka obúva deväťročnú dcéru, ktorá robí cirkus, lebo sa jej nechce obuť topánka, namiesto toho, aby dieťaťu dala priestor na prekonanie drobnej prekážky. Takéto situácie, hoci sa zdajú byť neškodné, bránia dieťaťu v tom, aby sa naučilo odložiť svoju potrebu, kým sa urobia ostatné úkony, umyje, usuší, oblečie. Nenaučíme ho rešpektovať pravidlá a normy a pripravujeme pôdu pre egocentrického dospelého, ktorý bude očakávať, že svet sa potočí len okolo neho.
Pri samostatnosti veľmi záleží na temperamente dieťaťa a na tom, ako ho rodičia postupne pustia k zodpovednosti. Napríklad zbaliť si základné veci, ktoré potrebuje dieťa do školy, už dokáže zvládnuť na začiatku školskej dochádzky, teda vo veku 6-7 rokov, ak má zoznam alebo rutinu. Úlohou rodiča by mala byť iba kontrola, či mu niečo nechýba a postupne odovzdať plnú zodpovednosť dieťaťu. Pripraviť si desiatu zvládnu prvostupniari. Šesť-sedemročné dieťa dokáže natrieť jednoduchý chlieb, naplniť fľašu vodou. Drobné ťažkosti a neúspechy dieťa „trénujú do života“.
Sledovanie telefónu a sociálnych sietí bez súhlasu dieťaťa, alebo obmedzovanie jeho online komunikácie bez zjavného dôvodu je ďalším príkladom nadmernej kontroly. Kým vo veku do 10 rokov je kontrola rodiča plne opodstatnená (napr. obsah, aplikácie, komunikácia), v stredoškolskom veku by mala byť minimálna a transparentná. Skôr ide o dohodu a otvorený rozhovor než pravidelné prehľadávanie mobilu. Rodič môže sledovať len podozrenia alebo bezpečnostné riziká. Podľa psychológov sa kontrola mobilu postupne mení na dohľad a rozhovor, nie na úplnú kontrolu. Podľa psychologičky Laury Markham je dôležité dôverovať dieťaťu a postupne mu uvoľniť priestor, aby sa učilo samostatne rozhodovať a niesť zodpovednosť za svoje činy.
Korene hyperprotektívneho správania rodičov
Hyperprotektívny rodič nie je „zlý“ - koná z lásky a strachu. Podľa Dr. Laury Markham však spúšťačom našej tendencie k hyperprotektivite nebýva naša starosť o dieťa, ale náš vlastný strach - obava, že dieťa zlyhá, že mu ublížia, alebo že nebude šťastné. Byť starostlivý a chrániť svoje dieťa je prirodzené. Niekedy však dobrý úmysel prerastie do prílišnej kontroly.
Jedným z faktorov vzniku hyperprotektivity môže byť aj vek rodičov. Deti sa dnes rodia rodičom v neskoršom veku a stíhame ich mať menej než v minulosti. Tieto skutočnosti majú významný vplyv na štýl výchovy detí. Všeobecne je asi dobré, že deti majú ľudia, ktorí ich chcú mať. Podobne je dobré, keď sa deti narodia rodičom, ktorí dosiahli potrebnú úroveň osobnostného vývoja a zrelosti. Zároveň však s vekom u mnohých z nás ubúda aktivita, podnikavosť, pružnosť a nasadenie, ktorými často oplývajú mladší rodičia. Nezrelosť príliš mladého rodiča teda môže nahradiť prílišná opatrnosť a úzkostlivosť staršieho rodiča, ktorý si môže až priveľmi uvedomovať všetky riziká a nebezpečenstvá a byť tak hyperprotektívny (s prehnane ochranárskym prístupom k dieťaťu).
Dr. Laura Markham upozorňuje, že prehnaná ochrana nevychádza z lásky k dieťaťu, ale zo strachu rodiča. Ten je prirodzený, no keď mu dovolíme riadiť naše konanie, dieťaťu tým uberáme priestor rásť. Je dôležité zastaviť sa, kým rodič zareaguje. Ak vás prepadne nutkanie okamžite zakročiť, skúste sa najprv zhlboka nadýchnuť. Dôverujte schopnostiam dieťaťa. Pripomeňte si, čo už zvládlo. Prijmite, že frustrácia je súčasťou života. Rozlišujte medzi skutočným rizikom a diskomfortom. Pracujte so svojimi pocitmi. Buďte sprievodcom, nie záchrancom.
PhDr. Eduard Bakalář, CSc. vo svojom článku poukazuje aj na to, ako sa nezrelé matky snažia vytesniť otca zo života dieťaťa, čo súvisí aj s hyperprotektivitou a narcistickým zneužitím. Popisuje možné vplyvy i motívy pôsobiace na také matky a taktiež uvádza súčasti vytesňovacieho systému. Hlavnými postavami, resp. aktérmi štúdie sú matky, kde ich podstatnou charakteristikou je osobnostná a emocionálna nezrelosť, teda matky z hľadiska dosiahnutého stupňa osobnostného a citového vývoja podpriemerné. Je pritom ľahostajné, do ktorej kategórie vytesňovaný otec patrí; väčšinou si nebýva vedomý, čo sa vlastne deje. Podstatné súvislosti si uvedomuje až veľmi neskoro, niekedy vôbec nie.
Ak je matka nezrelá, potom má len obmedzené spektrum ku klasifikácii okolitých ľudí a len obmedzený repertoár emocionálnych reakcií. Tie majú skôr archaický charakter, napr. vlastniť všetko, rozhodovať o všetkom, zvíťaziť na celej čiare. V záležitosti detí to potom znamená "mať deti vo výlučnom vlastníctve". Myslíme tým, že taký rodič formoval a formuje psychiku dieťaťa tak, že nie je schopné si vytvoriť hlbší vzťah k inej osobe. Priebežne rozhoduje o dôležitých záležitostiach dieťaťa, i keď už je vekom dospelé, nepraje snahám dieťaťa nadviazať zmysluplný vzťah k iným osobám a pokiaľ sa to dieťaťu (dospelému) podarí, potom mu ich taký rodič narušuje, prípadne na nich parazituje. Druhotne sem patrí i potreba nášho nezrelého rodiča "byť výlučným architektom duše svojho dieťaťa", vytesniť druhého rodiča (ktorý má ako jediná ďalšia osoba na svete rozhodovaciu právomoc vo veci výchovy dieťaťa) na perifériu vplyvu. Prioritu má úzky, sebecký záujem typu "po nás potopa".
Zdravé alternatívy a princípy úspešnej výchovy
Úspešná rodičovská výchova obsahuje tri základné komponenty podľa Thomasa Gordona: neverbálne akceptovanie (nezasahovanie, počúvanie), aktívne počúvanie a verbálne akceptovanie (komunikačné „vábničky“). Akceptovanie dieťaťa vedie k jeho samostatnosti. Rodičia zriedkavejšie vysielajú odkazy akceptovania smerom k dieťaťu. Gordonove kurzy však dokazujú, že rodičov je možné naučiť tým istým schopnostiam, ktoré používajú odborníci v psychoterapii. Hneď ako sa rodičia naučia slovami vyjadrovať deťom pocit akceptovania, získajú prostriedok, ktorý môže mať ohromujúce účinky. Môže napríklad prispieť k tomu, aby sa dieťa naučilo akceptovať a mať rado samého seba, aby získalo určitú sebadôveru. Podporuje rozvoj geneticky daných schopností, pomôže dieťaťu sa lepšie v živote presadiť. Dieťa sa tak naučí riešiť problémy, ktoré mu bude život predkladať a zároveň silu, vďaka ktorej bude vedieť preklenúť obvyklé sklamania a bolesti, sprevádzajúce detstvo a pubertu.
Akceptovanie znamená súhlas, prijatie správania iného človeka, bez toho, aby nás ovládal zlý pocit. Neakceptovanie autor chápe ako pocit, že správanie druhého človeka nás ruší a nedokážeme sa s tým vysporiadať. Jedna vec je cítiť akceptovanie voči dieťaťu a druhá dať mu akceptovanie aj najavo. Rodič sa musí naučiť stvárniť akceptovanie tak, aby to dieťa zachytilo na svojej úrovni. Tak sa dostane do vedomia dieťaťa a bude mať naňho aj účinný vplyv. Gordon predpokladá, že na to nie sú potrebné nijaké špeciálne zručnosti. Treba mať však na pamäti, že akceptovanie nie je pasívne - nejde o duševný stav, cit, či mentalitu.
Neverbálna komunikácia a metóda „ruky preč“
Komunikujeme nielen slovami, ale aj správaním. Rodičovské neverbálne oznamy sprostredkúvajú gestá, očný kontakt, ale aj držanie nášho tela, mimika a gestikulácia, ktoré odovzdáva ďalšie informácie dieťaťu. Aj deti sú malí prijímatelia, ktorí vedia informáciu z neverbálnej komunikácie dekódovať, pochopiť význam použitých signálov a doslova „načítavať“ reč tela. Napríklad, ak komunikujeme s dieťaťom a hýbeme pritom rukou od nás, smerom k dieťaťu a máme pritom otvorenú dlaň smerom hore, toto gesto si dieťa vysvetľuje: „Choď preč (odo mňa)! Teraz nechcem, aby si ma vyrušoval!“ Ak však máme dlaň otvorenú smerom k sebe a pohybujeme ňou tiež smerom k sebe, dieťa chápe tento odkaz ako: „Poď sem! Poď bližšie ku mne!
Rodič môže prejaviť svoje akceptovanie aj tým, že nezasiahne do činnosti dieťaťa. Gordon ju nazval metódou „ruky preč“. Vychádzajúc zo svojej terapeutickej praxe zistil, že takéto správanie pre rodičov nie je také ľahké. Ako názorný príklad uviedol dieťa, ktoré stavia na brehu hrad z piesku. Rodič, ktorý sa nezúčastňuje na tejto činnosti, ale robí niečo iné, dáva dieťaťu priestor, aby mohlo robiť chyby, ich nápravy, uplatniť vlastný plán výstavby hradu, ktorý sa nemusí podobať na ten, ako by ho postavil jeden z rodičov. Rodičia si často myslia, že je to pre dieťa inšpiratívne. Gordon si však myslí, že tým nenechávame byť deti deťmi a pripisuje to strachu, úzkosti a pocitu neistoty otca, či matky. Rodičia chcú, aby sa dieťa poučilo a často mu hovoria: „Vidíš, tak by mal vyzerať skutočný hrad. Daj, ocko ti pomôže. Dokážeš postaviť aj lepší, ako je tento. No poď už, lepšie to nebude!“ atď. Rodičom vadí, ak deti robia chyby a je pre nich dôležité, aby mohli byť hrdí na výkony svojich detí.
Hodnota ticha a aktívne počúvanie
Gordon predstavuje hodnotu ticha v komunikačnej stratégii ako pasívnu sústredenosť, ktorá môže človeku sprostredkovať naše úprimné akceptovanie. Aj v psychologickej praxi je tento moment veľmi dôležitý, pretože tým signalizujeme rešpektovanie druhého. Tým rodič vysiela dieťaťu, že môže slobodne vyjadriť svoje pocity a dostalo sa mu pomoci pri riešení problému, pričom iniciátorom riešenia problému by bolo ono samo.
Ako názorný príklad autor uviedol dieťa, ktoré zdelí rodičovi, že bolo poslané do riaditeľne. Rodič necháva dieťa hovoriť o priebehu incidentu, namiesto: „Čože? Poslali ťa do riaditeľne? To nemyslíš vážne! Dúfam, že z toho máš ponaučenie!“
Aktívne počúvanie je presné pochopenie nielen prejavu iného človeka, ale aj pocitov, ktoré ten prejav odzrkadľuje. Znamená to preniknúť do vnútra hovoriaceho a uchopiť niečo z jeho pohľadu na vec. To sa dá dosiahnuť niekoľkými spôsobmi: pozorne sledujeme rečníka, udržiavame vizuálny kontakt, neverbálne dávame najavo svoj záujem - prikyvovaním, naklonením tela, otvorenými gestami, parafrázujeme rečníkove slová - zhrnieme záver, či sme dobre rozumeli, a kladieme doplňujúce otázky.
Slová akceptovania a "vábničky"
Prejav akceptovania slovami je praktická časť akceptovania človeka, pretože mu to dáme najavo. Ak pozorujeme slovný kontakt v interakcii medzi dieťaťom a jeho rodičom, dozvedáme sa o ich vzťahu veľa. Gordon radí každému rodičovi prehodnotiť, akými slovami reaguje na dieťa, pretože tu niekde sa nachádza kľúč k účinnosti dôverného vzťahu. Keď nám dieťa posiela odkaz o svojich pocitoch alebo problémoch, môžeme na ne efektívne reagovať typmi odpovedí, ktoré nabádajú k ďalšiemu rozprávaniu. Fungujú ako povzbudzovacie pomôcky, aby dieťa vyrozprávalo myšlienky a názory, prerozprávalo svoje pocity a otvorilo sa. Väčšinu rodičov prekvapuje, ako prijímajú ich deti tieto jednoduché frázy, otvárajú sa, doslova vylievajú svoje pocity rodičom. Rovnako ako dospelí, aj deti sa rady rozprávajú.
Vplyv rodičovskej dynamiky na dieťa
V dnešnej dobe je výzva pre slovenských rodičov nájsť zlatú strednú cestu. Podľa Mgr. Mrazovej "Čím viac s deťmi robím, tým viac mám pocit, že sú dnešné deti veľmi slabé. Akoby sa tá výchova rozdelila na dva extrémy, na príliš ochranársky a príliš liberálny." Tajomstvo zlatého stredu je podľa nej v napojení sa na to, čo naše deti prežívajú, vnímaní ich pocitov, ale zároveň v nastavení pevných hraníc. A obidve veci sa javia byť pre dnešných rodičov veľmi ťažké na zvládanie. Je málo času na všetko, preto hranice občas chýbajú, občas sú príliš silné. A hlavne sme v tak racionálnej dobe, že emócie pre nás strácajú význam…a to je chyba.
Bezpodmienečná láska a riešenie konfliktov
Každá ľudská bytosť túži byť prijímaná a milovaná. V ideálnom prípade sa už v detstve učíme rozvíjať potrebnú sebadôveru a základnú dôveru v iných ľudí. Jednou z vecí, o ktorej zvykne hovoriť každý rodič bez výnimky je, že svoje dieťa bezpodmienečne miluje. Zamysleli ste sa však niekedy nad tým, či to dieťa naozaj tak cíti a ako váš vzťah v skutočnosti vníma ono? Ak vám s úsmevom odpovie niečo ako: ‚Len tak.‘, alebo ‚Pretože som tvoje dieťa.‘, ‚Neviem.‘, ‚Pretože si moja mama/otec.‘, ‚Pretože ma vždy objímeš, keď som smutný/á.‘, ‚Pretože si mi to už veľakrát povedala/povedal.‘ a podobne, znamená to, že vie, že ho milujete bez podmienok. Ak, naopak, začne vymenúvať konkrétne dôvody, napríklad: ‚Pretože som poslušný.‘, ‚Pretože pekne kreslím.‘ či ‚Pretože pomáham.‘, môže to znamenať, že si myslí, že si vašu lásku a priazeň musí zaslúžiť. Súhlasiť s tým, že láska za odmenu nie je ozajstná láska. Naše deti, aj my, chceme byť milovaní stále a takí, akí sme. Je jediné spoľahlivé riešenie.
Dôsledky nadmernej ochrany detí - Jordan Peterson
Deti nepotrebujú nesebeckých martýrov. Deti potrebujú pevných a stabilných vodcov, aj keď plačú. Je dôležité, aby si rodičia dopriali čas aj pre seba, starali sa o svoje potreby a nastavovali hranice. Ich pocity hnevu a krivdy ale neznamenajú, že robia zlé rozhodnutie. Rozhodnutie, ktoré rodič urobí a verí, že je dobré, nepotrebuje mať ako odmenu detské oslavovanie. To si treba zapamätať: je povolené starať sa o seba.
Ako teda reagovať v situácii, keď dieťa protestuje a postaví sa proti požiadavkám rodičov s výčitkou? V prvom rade je dôležité vedieť, že neexistujú žiadne rýchlokvasené riešenia konfliktov s deťmi. Nič nezabráni tomu, aby sa situácia s drzým dieťaťom alebo už tínedžerom opakovala. Tu sú tri spôsoby, ako odpovedať na drzosť a odvrávanie svojich detí:
- „Počujem ťa. A musíš byť poriadne nahnevaný/á, keď mi hovoríš niečo takéto.“
- „Pozri, to, čo chcem povedať, je, že viem, že si dobré dieťa. Dokonca aj keď mi hovoríš niečo takéto nie dobré.“
- „Viem, že existuje aj iný spôsob, akým by si mi mohol/a toto povedať. Chcel/a by si to skúsiť?“Nedovoľte vtiahnuť sa do mocenského boja a nedovolíte situácii ani drzosti eskalovať. Samozrejme, že sa môžete cítiť dobre, keď na to zareagujete, ako chcete v prvej chvíli zareagovať, ako - nemôžeš takto so mnou rozprávať! Tvoje správanie je nerešpektujúce, neospravedlniteľné, dnes žiadny iPad! Lenže dobre vieme, že keď na drzosť a odvrávanie budeme reagovať takto, drzosťou, tak presne aj oni budú na nás reagovať ešte väčšou drzosťou. A to je neefektívne. My musíme byť v tomto tí dospelí. Naše deti budú spolupracovať s väčšou pravdepodobnosťou, keď si zvyknú, že práve doma sa môžu cítiť aj napriek tomu, čo prežívajú, napriek impulzívnym reakciám, rešpektovaní, vypočutí, videní.
Fenomén obľúbeného dieťaťa
Výskumy ukazujú, že väčšina rodičov má medzi svojimi deťmi jedno obľúbené. „Rodič sa ľahšie naviaže na dieťa rovnakého pohlavia alebo na potomka s podobným temperamentom, ako má on sám.“ Popieranie a mlčanie o favorizovaní jedného z detí môže podľa psychológa Martina Milera situáciu v rodine ešte zhoršiť. „Ak dieťa vie, čo sa deje, môže rodiča lepšie pochopiť. Samozrejme, že bude stále cítiť sklamanie, možno aj hnev či pocit nespravodlivosti, ale zároveň porozumie celej situácii.“ Ak človek pocíti hanbu, keď si uvedomí, že má k jednému zo svojich detí bližšie ako k ostatným, je to dobrý znak. Znamená to, že vnímame, že čosi nie je úplne optimálne a také, aké by sme chceli. Asi každý rodič má ambíciu správať sa ku všetkým svojim deťom rovnako. Ak sa to nedarí, hanbou a uvedomením sa to nekončí. Ak vnímame, že jedno z detí favorizujeme alebo k nemu máme bližšie, treba s tým pracovať.
Joanna, mama dvoch detí z anglického Kentu, pre BBC povedala, že keď sa jej narodil druhý syn, hneď vedela, že bude jej obľúbencom. Pripisovala to aj zdravotným ťažkostiam prvého syna, pre ktoré s ním nemohla byť prvé hodiny po jeho narodení. Okolnosti pôrodu a narodenia sú podľa výskumov jedným z dôvodov, pre ktoré matky skryto alebo otvorene favorizujú jedno dieťa pred druhým. J. Ashford uvádza: „Pôrod a prvé týždne po ňom sú pre matku i pre dieťa prelomovou skúsenosťou. Všetko, čo sa v tomto období udeje, môže do veľkej miery ovplyvniť spôsob nadväzovania a rozvoja vzájomného vzťahu.“ Zdravotné ťažkosti dieťaťa po narodení môžu spôsobiť, že sa naň rodič veľmi upne, je úzkostlivejší, prípadne až hyperprotektívny, venuje mu veľa pozornosti, starostlivosti. Môže však nastúpiť aj druhý mechanizmus, pri ktorom sa rodič na nevedomej úrovni od dieťaťa so zhoršeným zdravotným stavom emočne čiastočne odpojí. Chce sa tým podvedome chrániť pred bolesťou alebo nebodaj stratou dieťaťa. Okrem ochorení a iných významných životných zážitkov hrá rolu viacero vecí. Rodič sa ľahšie naviaže na dieťa rovnakého pohlavia alebo na potomka s podobným temperamentom, ako má on sám. Máme tendenciu favorizovať deti, ktoré sa nám ľahšie vychovávajú a dokážeme s nimi jednoduchšie vychádzať. Emočná blízkosť a chuť tráviť viac času s jedným dieťaťom ako s ostatnými sa však nerovná hlbšej láske.
Syndróm zavrhnutého rodiča a vytesňovanie otcov
Problém vytesňovania otcov z citového života detí skutočne existuje a potvrdí to väčšina manželských či rodinných poradcov, sociálnych pracovníkov alebo opatrovníckych sudcov. Hlavnými postavami, resp. aktérmi takejto štúdie sú matky, kde ich podstatnou charakteristikou je osobnostná a emocionálna nezrelosť, teda matky z hľadiska dosiahnutého stupňa osobnostného a citového vývoja podpriemerné. Tieto matky sa snažia vytesniť otca zo života dieťaťa.
U emocionálne nezrelých matiek nastupujú infantilné postoje, vedúce k odklonu od optima a jeho pozitív, k patológii. Pravidelným zámerom týchto matiek je eliminovať otca zo života dieťaťa a dieťa si privlastniť. Používajú k tomu už vyskúšaný systém s rôznymi situačnými variantmi. K prevzatiu bohato postačuje i podpriemerný intelekt, avšak nevyhnutnou podmienkou je archaická, primitívna, infantilná štruktúra emócií a citov. Jej opakom je civilizovaná, rozvinutá, dospelá, diferencovaná, adekvátne reagujúca štruktúra, ktorá však bohužiaľ týmto matkám chýba.
Výsledkom takejto aktivity nezrelej matky je, že sa dieťa vo všetkom obracia len na ňu, otec ako keby doma ani nebol; matkine odpovede na otcove otázky sú veľmi stručné, signalizujúce, aby sa otec ďalej na nič už nepýtal. Neskôr prichádza k prejavom devalvácie otca, nepriateľstvu, k urážkam, niekedy i k fyzickému napadnutiu otca matkou. Za tejto situácie často prichádza k postihnutiu dieťaťa nazvaného syndróm zavrhnutia rodiča (v anglosaskej literatúre PAS). Ide o závažné poruchy vo vývoji dieťaťa, preto nezostáva než sa pýtať po ich pôvode.
Systém vytesňovania
Aktivity nezrelých matiek sú pozoruhodným spôsobom maskované. Sú prezentované ako prirodzené, potrebné, oprávnené alebo len "náhodné", prípadne tolerované v rámci širšej normy výkyvov nálad u stresovaného rodiča a pod. Nepoučený vonkajší pozorovateľ - i dosť bystrý - nepostrehne, že majú spoločný cieľ. Až pri bližšej analýze väčšieho množstva popisov takýchto rodinných situácií si tieto súvislosti uvedomíme a môžeme matkine aktivity správne označiť ako vytesňujúci systém.
Do vytesňujúceho systému matky patria:
- Málo kontaktov dieťaťa s otcom. Rozsah rodinných činností je koncipovaný tak, aby dieťa malo len málo kontaktov s otcom, a to preto, aby dieťa nemohlo z vlastnej skúsenosti korigovať nepravdivé informácie. I keď matky majú na deti v priemere viac času ako otcovia, mnohé nezrelé matky sú s deťmi - v rámci vytesňujúceho programu - až do svojho vyčerpania, len aby zabránili ich širšiemu kontaktu s otcom. Dieťa je tak oberané o prežitie v triangulárnej rodinnej mikrosociete, namiesto toho žije prevažne v zdeformovanom duálnom vzťahu s matkou. Mužský svet sa stáva cudzím a v podaní matky často nepriateľským priestorom.
- Priebežný tok informácií od matky k dieťaťu vrátane hodnotenia osôb a ich kategorizácie. Postava otca je komentovaná v negatívnom svetle. Dieťaťu sú opakované skutočné alebo i fiktívne pochybenia otca, jeho nedostatky sú prehnane komentované, rovnako ako nedostatky jeho rodičov. Má tiež pochybných priateľov, zamestnanie, kolegov. O zaujímavých aspektoch otcovho zamestnania či koníčkoch nepadne ani zmienka, rovnako ako o jeho úspechoch. Čokoľvek, čo s otcom nejako súvisí, je v lepšom prípade priebežne ignorované, v horšom devalvované.
- Vytváranie postojov dieťaťa, jeho emočných reakcií, jeho priateľstvá a spojenectvá. Táto časť systému musí vychádzať zo zmienených informácií, ktoré sú opakované, sprevádzané emočnými prejavmi, hodnoteniami, kategorizáciami. „Mal niečo priniesť, ale nepriniesol to, mal niečo zariadiť, síce mu to vyšlo, ale mal len viac šťastia ako rozumu.“ V psychike detí je zakotvená rola otca ako opatrovateľa (pomerne chat
tags: #rodicia #ktori #sa #o #dieta #staraju