„Akým spôsobom svet zaobchádza s dieťaťom, a to už aj s prenatálnym, takým spôsobom bude dieťa zaobchádzať so svetom.“ Tento hlboký citát, ktorý sprevádzal celú knihu Rodičovstvo od počatia, otvára dvere do komplexného sveta formovania ľudskej osobnosti už od najranejších štádií existencie. Počaté dieťa, často považované za nič necítiacu a nevediacu bytosť, je podľa revolučných objavov v neurológii a vývojovej psychológii aktívnym účastníkom svojho vývoja. Tento článok sa ponorí do prínosov dvoch popredných odborníkov, profesora Petra G. Fedor-Freybergha a Thomasa R. Vernyho, ktorí zásadne zmenili chápanie významu prenatálneho a raného detstva pre celoživotný rozvoj jedinca. Zistíme, že každá skúsenosť už od chvíle počatia ovplyvňuje stavbu a vývoj mozgu, a tieto skúsenosti vplývajú na to, ako sa dieťa bude správať vo svojom živote. Pochopenie týchto procesov je kľúčové pre všetkých rodičov, budúcich rodičov, ale aj pre zdravotnícky personál a vychovávateľov, pretože, ako hovorí Prof. Fedor-Freybergh, „ako sa svet chová k dieťaťu, tak sa raz dieťa bude chovať k svetu“.
Pojem „Prenatálne dieťa“ a priekopnícky prínos Petra G. Fedor-Freybergha
Prof. Peter G. Fedor-Freybergh, M.D., Ph.D., Dr.h.c. mult., rodák z Bratislavy a absolvent Lekárskej Fakulty Univerzity Komenského, predstavil pojem „prenatálne dieťa“ na svetovom kongrese prenatálnej a perinatálnej psychológie a medicíny v roku 1986. Jeho inšpiráciou k tomuto prelomovému kroku boli tehotné matky, ktoré sa ho ako pôrodníka a gynekológa nikdy nepýtali „ako sa má dnes moje embryo“ alebo „ako veľký je môj plod?“, ale s prirodzenou intuíciou sa pýtali „ako sa darí môjmu dieťaťu?“ a často už aj vo forme mena, napríklad „ako sa darí mojej Aničke alebo Jankovi?“. Táto autentická perspektíva matiek viedla k novému chápaniu života pred narodením.
Autor tejto knihy, ktorý je gynekológom a pôrodníkom, ale aj psychiatrom a detským psychiatrom, priznáva prenatálnemu dieťaťu plnú kompetenciu vo všetkých jeho funkciách od počatia. Zdôrazňuje kontinuitu jeho vývoja počas života, čo predstavuje fundamentálny posun v nazeraní na ľudský vývoj. Profesor Fedor-Freybergh je zároveň zakladateľom prvého medzinárodného časopisu v oblasti prenatálnej a perinatálnej psychológie a medicíny, ktorý začal vychádzať od roku 1989. Je tiež držiteľom prvej profesúry pre túto oblasť na svete a riaditeľom Ústavu pre prenatálnu a perinatálnu psychológiu a medicínu na Vysokej škole zdravotníctva a sociálnej práce Sv. Alžbety. Jeho práca, ktorej text bol napísaný v roku 1980 v nemeckom jazyku a slovenský preklad verne odráža pôvodnú verziu, položila základy pre rozsiahlejšie výskumy a hlbšie pochopenie prenatálneho života.
Revolučné objavy a vedecké dôkazy: Kniha Thomasa R. Vernyho „Rodičovstvo od počatia“
Kniha Thomasa R. Vernyho „Rodičovstvo od počatia“, ktorá vyšla v slovenskom preklade v roku 2013 (z anglického originálu z roku 2002 a 2008), je voľným pokračovaním jeho knihy „Tajomný život dieťaťa pred narodením“ (SPN, 1993). Zatiaľ čo v prvej knihe predpokladal na základe pocitov rodičov, to v tejto druhej dokazuje na základe rozsiahlych výskumov. A výskumov, na ktoré sa Verny odkazuje, je úctyhodných 19 strán, pričom na každej je zhruba 25 publikácií. Tieto výskumy sú zamerané na neurológiu a vývojovú psychológiu a odhaľujú prelomové poznatky.
Hlavné zistenie spočíva v tom, že každá skúsenosť už od chvíle počatia ovplyvňuje stavbu a vývoj mozgu. A tieto skúsenosti vplývajú na to, ako sa dieťa bude správať vo svojom živote. Kniha vysvetľuje, akým spôsobom aj tie najbežnejšie veci, ako sú slová, ktoré matka hovorí ku svojmu ešte nenarodenému synčekovi, alebo spôsob, akým otec vezme na ruky svoju novonarodenú dcérku, vyvolávajú kaskádu biologických zmien. Tieto zmeny sa neodohrávajú len v mozgu dieťaťa, ale aj v jeho imunitnom systéme a celom jeho tele. Zdravie a osobnosť dieťaťa tak formuje každá skúsenosť - od jeho prvej cesty pôrodným kanálom až po prechádzku v parku. Geneticky prichádzame na svet s určitou výbavou, ale rodíme sa ešte s nevyvinutým mozgom, čo je naša evolučná výhoda, pretože sa dokážeme prispôsobiť prostrediu, do ktorého sa rodíme. Tento poznatok zdôrazňuje obrovskú dôležitosť prostredia a interakcií v ranom období života. Thomas R. Verny hovorí, že vďaka revolučným objavom v neurológii a vývojovej psychológii sa dozvedáme o týchto otázkach viac než kedykoľvek predtým, poskytujúc tak fundované odpovede na otázky, ako je vplyv tónu matkinho hlasu na dieťa v lone, vhodný druh hudby pre dieťa v maternici, možnosť rodičov ovplyvniť predispozície svojho dieťaťa v prenatálnom období, prežívanie stresu a bolesti v maternici, či vplyv prenatálneho života dieťaťa na jeho budúcu úspešnosť. Kniha je pre svoju odbornosť a zároveň zrozumiteľnosť odporúčaná Ligou pár páru na Slovensku, a je považovaná za „výbornú knihu“ a „povinné čítanie“ pre budúcich rodičov a zdravotnícky personál.
Cesta od počatia po rané detstvo: Kľúčové fázy vývoja a ich celoživotný dopad
Kniha Thomasa R. Vernyho je rozdelená do 14 kapitol s nezvyčajným, ale zaujímavým dodatkom vo forme dotazníka - Korene osobnosti človeka. Štruktúra knihy vedie čitateľa chronologicky dôležitými fázami ľudského vývoja. Prvá kapitola začína počatím, a teda vplyvmi okolností počatia na osobnosť človeka. Následne pokračuje cez tehotenstvo, pôrod, šestonedelie až do veku zhruba troch rokov, čo sú kritické obdobia pre formovanie základov osobnosti.
V období tehotenstva sa kniha venuje stimulácii nenarodeného dieťatka a odhaľuje, čo všetko si dieťatko „pamätá“ z obdobia počas pobytu v maternici. Ukazuje sa, že tón matkinho hlasu, prostredie, v ktorom matka žije, a dokonca aj druh hudby, ktorú počúva, môžu mať významný vplyv na vyvíjajúce sa dieťa. Dieťa vníma, či je mama šťastná, a toto šťastie prechádza potom naň. Naopak, ak je matka dlhodobo nešťastná alebo má depresie, táto depresia sa prenáša na dieťa. Hoci normálne zľaknutie matky nevadí, dlhodobý stres a bolesť, ktoré prežíva dieťa v maternici, môžu mať celoživotné následky. Dnes už vieme, že prvé znaky mozgovej činnosti sú po 28. týždni tehotenstva, a že v maternici beží zo strany dieťaťa silná komunikácia.
Okolnosti pôrodu, podľa zistení v neurológii, hrajú fundamentálnu úlohu v tvarovaní infraštruktúry nášho mozgu, vo vytváraní základu pre naše podvedomie a vo sformovaní jednotlivých zložiek našej osobnosti. Naše narodenie má trvalý dopad na našu psychiku, pretože je podpísané na každej bunke nášho tela, na tom, ako je zvrásnený náš mozog a ako je schopný adaptovať sa na stres a bolesť. Zároveň ovplyvňuje našu schopnosť vytvárať si vzťahové väzby a milovať. Thomas R. Verny objasňuje, že novorodenci vstupujú do sveta so všetkými, hoci rôzne rozvinutými, zmyslovými a intelektuálnymi schopnosťami, čo potvrdzuje ich komplexnosť už od samého začiatku. Zvláštnu kapitolu kniha venuje aj adoptívnym rodičom, ktorým vysvetľuje niektoré dôvody správania sa adoptovaných detí, čo poukazuje na dôležitosť raných skúseností aj v kontexte náhradnej starostlivosti.
Ako môže prenatálny stres ovplyvniť vaše dieťa na celý život
Vplyv vonkajšieho prostredia a vzťahov na vývoj dieťaťa
Všeobecne platí, že čím je dieťa mladšie, tým výraznejšie vieme ovplyvniť jeho život, každú jeho aktivitu. Posledné výskumy ukazujú, ako náš život najviac ovplyvňuje úplne rané detstvo. Tento poznatok korešponduje s Maslowovou pyramídou potrieb, kde hoci v prvom rade treba uspokojiť svoje biologické potreby, aby človek prežil (teplo, tekutiny, strava), následne prichádzajú na rad vyššie poschodia ako dôvera, vzťahy a bezpečie. Všetky tieto pyramídové vzťahy sú závislé od vzťahov. Nielen dieťa, ale aj my všetci ako ľudia sme tak stavaní, že sme bytostne závislí od vzťahov, ktoré nám dávajú vnútorné bezpečie. Keď ho máme, môžeme sa optimálne vyvíjať. Ak tie vzťahy nemáme, tak sme v ohrození. Ak v pocite ohrozenia žijeme dlhodobo, nevieme sa poriadne vyvíjať, nevyvinie sa nám presne všetko to, čo potrebujeme a čo je dôležité. Potom je problém, že nechceme rozvíjať svoje schopnosti v dospelosti, nechceme sa rozvíjať, rozmnožovať.
Je dokázané, že dieťa tieto potreby má už v maternici, predovšetkým potreby vzťahov. Jeden z vedcov, izraelský profesor pediatrie Bergman, tvrdí - hoci to nie je ešte dokázané - že dieťa komunikuje emočne so svetom od počatia. Ale vieme, že dieťa má veľmi skoro spomienky, vníma vzťahy už skoro. Dokonca máme videá robené cez ultrazvuk, ktoré ukazujú komunikáciu otca s dieťaťom a súrodencami. Dieťa, ktoré je milované a má naplnené potreby, má fantastický prapocit istoty, ktorý mu potom umožňuje udržať si optimálny potenciál počas celého života. Psychológ Erikson hovorí, že dieťaťu sa zhruba do roka - roka a pol fixuje prapocit istoty alebo ohrozenia a ten ho potom sprevádza celý život. Naopak, dieťa, ktorému sa tento pocit istoty nedostane, je istým spôsobom na križovatke. Tento pocit mu však môže niekto nahradiť, napríklad náhradní rodičia, starí rodičia. Vieme si to teda navzájom napĺňať, čo je šanca pre deti, ktoré to nedostali. Ak však dieťaťu tento deficit nik nedoplní, môže to viesť k vážnym problémom. Je dokázané, že deti, ktoré naozaj nemali bezpečné vzťahy v detstve, majú nízku toleranciu na stres.
Pandémia opustených detí a rozpad rodiny: Dôsledky pre duševné zdravie
Všeobecne vo svete to deti nemajú ľahké, a to, čo môžeme označiť za pandémiu rozpadu rodiny, zanecháva na nich hlboké stopy. Každé storočie má nejakú svoju charakteristiku. Vieme o storočí pary, o storočí vedy a techniky. No jedna z takých smutných charakteristík, ktoré som minule čítal a s ktorou sa stotožňujem, je, že toto storočie je storočím opustených detí. Čísla sú veľmi zlé, oficiálne čísla UNICEF-u hovorili pôvodne o 100 - 150 miliónoch detí. No podľa posledných štatistík už ani nevieme odhadnúť, koľko detí na svete má svojich rodičov, ktorí sa o ne nevedia, nechcú alebo nemôžu postarať. Celý problém je, že sme deťom v tomto storočí zobrali základnú rodinnú istotu, lebo dieťa a rodina sú absolútne späté. Ako sa hovorí: „Keď chceš pomôcť dieťaťu, pomôž jeho rodine!“ To je veľmi kľúčové.
Deti strácajú svoje základné istoty práve rozpadom rodiny, ale aj spochybňovaním rodiny ako takej. Samozrejme, sú aj iné, ďalšie problémy, ako je chudoba, nedostatok vzdelania a tak ďalej. No najťažšie problémy, ktoré teraz sú a sú veľmi zložité, súvisiace s duševnými problémami detí, súvisia práve s rozpadom rodiny. Posledná štatistika, ktorú robilo Anglicko, hovorila o tom, že každé štvrté dieťa má nejaký duševný problém a každé desiate ho má vážny. Na Slovensku síce stále máme radi deti a máme k nim vzťah, a deti sa tu cítia dobre, no aj tu je prítomný fenomén rozpadu rodiny a množstvo detských problémov. Čiže je to výzva aj pre nás, pretože aj tu do nás naráža pandémia duševných problémov, ktorá je veľmi náročná a jej vinou sa rozpadá detský svet.
Dnes deti netrápia klasické psychiatrické ochorenia ako schizofrénie alebo ťažké duševné ochorenia. Dnes prevládajú emočné, stresom podmienené poruchy. Toto sú vyslovene problémy emócií a vzťahové problémy. Na Slovensku sú samovraždy na druhom mieste úmrtí detí vo veku od 16 do 19 rokov. Čísla vyleteli vysoko hore a pandémia covidu k tomu tiež výrazne prispela. Dopomohla tomu osamotenosť v zmysle nadmerného používania mobilných telefónov, pretože mobily letia. Takže na jednej strane sú tu deti prijímané, väčšina detí žije v rodinách. No napriek tomu sú tu problémy, ktoré sú pre nás dospelých veľkou výzvou a musíme sa nimi začať vážne zaoberať. Deti potrebujú predovšetkým cítiť veľa lásky, aby sme im dali pocit bezpečia a istoty na tomto svete a až potom je niekde stimulácia, resp. materiálne zabezpečenie.
Zaujímavú časť tvorí aj vplyv centier celodennej starostlivosti na batoľatá, ako aj vplyv televízie a násilia v nej vysielaného na deti. Pre mnohých sú ohromujúce čísla, ktoré udávajú, že bežne už šesťmesačné nemluvňa sleduje televíziu 1,5 hodiny denne. To znamená, že kým dieťa dosiahne 5 rokov, bude mať za sebou 6 000 hodín sledovania televízie. Do skončenia strednej školy bude dieťa vystavené 18 000 televíznym vraždám a 800 samovraždám. Typické americké dieťa za rok vidí 12 000 násilných scén, 14 000 sexuálnych scén a 1 000 znásilnení. Tieto alarmujúce údaje podčiarkujú potrebu chrániť deti pred negatívnymi vplyvmi prostredia a klásť dôraz na kvalitné vzťahy.
Láska, istota a hranice: Pilíere zdravej výchovy a „dostatočne dobrý rodič“
Mnoho rodičov chce naplniť potreby dieťaťa materiálnym dostatkom, ale to je trošku taká opičia láska. Zdeněk Matějček, veľký český psychológ, ktorý robil štúdie o nechcených deťoch a venoval sa veľa aj domovákom, povedal zaujímavú vec: „Najdôležitejšie je dať deťom istotu vo vzťahoch.“ To je to, čo dáva dieťaťu základnú podmienku bezpečia. Keď je dieťa v bezpečí, môže optimálne rozvinúť to, čo dostalo v genetickom potenciáli, pretože žije v rovnováhe. Ak má dieťa citovú istotu, to znamená vnútorné bezpečie, všetko sa optimálne rozvíja. Všetko ostatné je sekundárne.
Otáznikom sú aj hranice, ktoré potrebujeme deťom nastaviť. Rodič má ľavú a pravú ruku. Tá ľavá, to je tá základná podmienka, predstavuje bezpodmienečnú lásku, prijatie, istotu. Druhá oblasť, teda otázka pravej ruky, je otázka hraníc. Ak sa opýtame človeka, čo dlhodobo robil s narkomanmi a s mladými závislákmi, ktoré deti sú najrizikovejšie, aby do toho spadli, dostaneme zaujímavú myšlienku: na prvom mieste sú to tí, ktorí nemali žiadne rodinné zázemie, boli z rozbitých rodín. Ale na druhom mieste sú to deti, ktoré nemali nikdy určené hranice. Všetky deti potrebujú byť milované, ale aj mať hranice. V týchto mantineloch sa deti vedia normálne vyvíjať, fungovať. Nie je to tak, že nedám dieťaťu hranice, aby sa mohlo rozvíjať samo. Hranice dávajú dieťaťu určité bezpečie a istotu. Samozrejme, je v „náplni práce“ dieťaťa tieto hranice prekračovať, skúšať a hľadať svoje cesty, a rodič mu to znepríjemňuje tým, že ho formuje. Ak má len hranice, je to tyranská výchova, kde platí len „musíš, musíš, musíš“. Keď má dieťa len bezpodmienečné prijatie a lásku, ale nemá hranice, dostane sa do takého stavu, že vlastne nevie, čo je dobré, čo zlé, a nevie sa v živote orientovať.
Nie je dôležité byť dokonalým rodičom, ale dostatočne dobrým rodičom. Je to rodič, ktorý má rád svoje dieťa, snaží sa napĺňať jeho potreby a reagovať na to, čo dieťa robí. Stačí byť teda senzitívnym rodičom - zachytiť potrebu dieťaťa, dešifrovať ju, čo to vlastne je, a naplniť ju v dostatočnej kvalite a kvantite. Láska a citová podpora môžu chrániť proti inak negatívnym efektom pôrodných komplikácií. Komunikácia je zvlášť plynulá vtedy, keď je tón hlasu dospelého preniknutý láskavou pozornosťou, ktorá dieťa pozýva k interakcii a reagovaniu. Rodičovi bude viac načúvať dieťa, ktoré počuje mäkké a melodické vety ako: „Čo sme to včera robili? Čo sme to videli?“, ako dieťa, ktoré počuje len chladné a panovačné: „Prestaň s tým!“ Tieto jemné nuansy v komunikácii a prejave lásky majú hlboký vplyv na budovanie vnútorného bezpečia dieťaťa.
Špecifická úloha otca vo vývoji dieťaťa
Druhým faktorom, rovnako kľúčovým ako bezpečné vzťahy v ranom detstve, je pripútanie sa, a to osobitne pripútanie sa a emočný vzťah k otcovi. O mame a jej vzťahu nikto nespochybňuje, že mama je extrémne dôležitá. Ale dnes už vieme, že dieťa je špecificky pripútané k otcovi, mužovi. Zas je to ako tá pravá a ľavá ruka: mama dáva teplo, otec svetlo; mama dáva bezpečie dovnútra, otec odovzdáva bezpečie navonok.
Toto je však problém. Dnes je veľa agresívnych otcov, ktorí naozaj ubližujú, pričom agresivita v spoločnosti rastie. Potom sú tu pasívni otcovia, ktorí proste zo života dieťaťa zmiznú alebo sa s úlohou rodiča nestotožnia. Je známe, že niektorí mladí ľudia potrebujú celoživotné sprevádzanie preto, že ich otec nebol nikdy prítomný duchom. Otcova úloha je dať dieťaťu schopnosť žiť bezpečne navonok, naučiť ho objavovať svet a podporovať túto schopnosť. Na to, aby bol niekto dobrým otcom, stačí používať sedliacky rozum. Všetci máme v génoch rodičovské správanie, to nám ani ťažký život nevymaže. Ak počúvate svoje svedomie, svoj vnútorný rodičovský hlas, ak to kombinujete so štúdiom literatúry a rozprávate sa s múdrymi ľuďmi, pôjde to. Je dôležité si uvedomiť, že prítomnosť a aktívna rola oboch rodičov sú esenciálne pre celostný a vyvážený vývoj dieťaťa, ktoré potrebuje ako vnútornú istotu od matky, tak aj vonkajšiu istotu a priestor pre objavovanie od otca.
Hodnota času a porozumenie potrebám dieťaťa: Kľúč k naplnenému detstvu
Veľmi dôležité je dodať rodičom vnútornú istotu, lebo dnes sú rodičia nervózni, myslia si, že zle robia, čo robia. Často do toho nesprávne vstupujú médiá a reklama, ktorá povie: robíte to zle, lebo ste mu ešte napríklad nedali takýto liek, alebo niečo podobné. Nechceme spochybňovať farmakológiu, ale rodič nemá mať neustály strach, že robí veci zle, lebo tým získava neistotu. To je to najhoršie, čo sa môže stať. Toto je výborná vec, pretože sa nedá byť online rodičom. Čas je to najvzácnejšie, čo deťom môžeme dať. Štatistiky nám hovoria, že rodičia sa venujú deťom priemerne sedem minút denne.
Ako môže prenatálny stres ovplyvniť vaše dieťa na celý život
Výskumy robené s deťmi z detských domovov ukázali, čo je pre ne najliečivejšie. Ukázalo sa, že najdôležitejšia pre dieťa je atmosféra lásky, prijatia a dôvery. Jednoducho strávený čas s rodičmi, napríklad „boli sme si opekať“, „boli sme chytať ryby“, „boli sme sa bicyklovať“, je pre dieťa desaťnásobne liečivejší ako všetci odborníci alebo množstvo liekov. Tento spôsob pomoci platí hlavne pre rodičov. Robil sa výskum, ako pomôcť dieťaťu, keď zlyháva rodina. Zaujímavé bolo, že kamaráti pomôcť nevedeli, nemali ten liečivý vplyv na vzťahy, ale učitelia a vychovávatelia áno. Čas je extrémne dôležitý, byť blízko pri dieťati, priestor venovaný jemu, aby nám bolo dobre. Existuje teória, ktorá hovorí, že dieťa má v sebe aj dobré, aj zlé veci. Najlepší spôsob, ako pomôcť dieťaťu zbaviť sa tých problémových vecí, je nahradiť ich dobrými.
Okrem času a atmosféry prijatia sa rodič potrebuje vzdelávať, ako porozumieť dieťaťu. Dnes ako rodičia prenášame veľmi veľa vlastných chýb z minulosti do výchovy. Napríklad keď dieťa plače. Môže plakať, lebo je hladné, smädné, bolí ho bruško, cíti sa samo. Možno rodič sa cítil celý život sám, tak dieťa bude hladiť a mojkať, bude stále pri ňom, a ono je pritom hladné. Môže to byť aj opačne: rodič bol stále hladný, a preto aj teraz to dieťa kŕmi, keď plače, až kým mu nebude zle. A dieťa je stále smutné. Toto je obrovské umenie rodiča naučiť sa dieťaťu porozumieť. Rodičia musia vedieť zo správania dieťaťa vycítiť, čo dieťa potrebuje, naplniť mu to, a to je to najťažšie - porozumieť tomu, zvlášť ak sú deti osamelé alebo nejakým spôsobom zranené. Také dieťa prenáša hnev do rozličných podôb, ako napríklad chlapec, ktorý na malé kúsky pokrájal všetky kvetiny, čím zúfalo chcel povedať: „Všimnite si ma niekto!“
Je dôležité nájsť vo výchove rovnováhu. Aj tu platí príklad pravej a ľavej ruky, to znamená, určiť dieťaťu aj nejaký program, aj to, čo treba, na druhej strane mu dať aj slobodu v objavovaní, v tvorení, aby hľadalo to, čo ho baví. Dnes sa stretávame aj so situáciami, že hlavne mamy, ale aj otcovia ovládajú svoje dieťa cez mobil. To je už choré. Presne vedia cez GPS, kde to dieťa je, čo robí, s akým kamarátom je. Všetko beží na rodičovských združeniach, na Edupage, kontrolujú si, čo dieťa urobilo. Iba tridsaťdva minút si venovala domácim úlohám? Dieťa sa však musí naučiť vyletieť. Ale rodič mu nedá krídla, keď nebude mať od neho určitú voľnosť.
Deti často hovoria, že ich rodičia posudzujú len podľa ich výkonu. Toto je smutné. Znamená to, že dieťa, ktoré má výkon, sa uplatní v spoločnosti? Mnoho detí je z toho mimoriadne vystresovaných, musia brať až psychiatrické lieky, pretože majú pocit, že nikdy nenaplnia túžby rodičov, nikdy ich neuspokoja. Nie sú chválené, len posudzované podľa výkonu. Často dieťaťu nalinkujeme, čo má robiť, a dieťa nemá možnosť tvoriť. Čiže rodič má dať mantinely, aj dieťaťu povedať, čo by malo robiť, v čom sa rozvíjať, ale na druhej strane musí mať dieťa aj voľnosť. Rodičia sa často boja o deti, ale je dôležité vedieť preniesť záťaž na dieťa. Povedať mu: „však vyrieš to, urob to, vymysli to!“ Je dôležité, aby aj rodičia vedeli odhadnúť a vedeli preniesť záťaž na dieťa.
Veľmi ťažkú situáciu majú takí, ktorí sú sami, sólo rodičia, väčšinou sú to mamy. Tým, že sa nemôžu radiť s partnerom, majú strach z toho, že urobia chybu a že dieťa bude mať z ich zlých rozhodnutí nejaké následky. V dôsledku toho žijú vo veľkom strese. Preto chcú dieťa stále ovládať, aby mali istotu, že bude dobre smerovať. Je dôležité, aby rodičia nemali prílišný strach, ono sa to trošku generačne prenáša. Naši rodičia do nás vniesli svoje strachy z detstva a my ich prenášame do nášho dieťaťa a takto to ide zas ďalej. Je dôležité, aby každý na sebe trošku pracoval. Keď sa človek cíti v bezpečí, deti to citlivo vnímajú, rovnako ako to, keď je človek nervózny. Preto je kľúčové, aby dospelí, ktorí formujú detský svet, boli si vedomí svojho vlastného vplyvu a pracovali na vlastnom duševnom zdraví, aby mohli svojim deťom poskytnúť to najcennejšie - lásku, istotu a pocit bezpečia.
tags: #rodicovstvo #od #pocatia #freybergh