Úspešnosť dieťaťa v škole je komplexný proces, ktorý ovplyvňuje množstvo faktorov presahujúcich samotné akademické schopnosti. Niekedy sú to zdanlivo triviálne veci, ktoré však dokážu určiť celú životnú cestu. „Mali sme prípad chlapca, ktorý sa dostal na stredoškolský internát a hanbil sa jesť s ostatnými v jedálni, pretože nevedel používať príbor. Radšej ostal hladný,“ hovorí Mária Lichvárová z komunitného centra v Kojaticiach. Možno sa pýtate, čo má táto zvláštna príhoda spoločné s tým, či dieťa uspeje v škole. Možno vám podobná situácia príde ťažko predstaviteľná. Vedieť sa najesť príborom je predsa samozrejmé. Tak ako sú pre majoritu samozrejmé určité úkony, ktoré by malo dieťa ovládať už pred nástupom na základnú školu. Avšak pre deti z vylúčených komunít je realita často úplne iná.
Nevyhnutnosť predškolskej prípravy: Základné zručnosti ako kľúč k úspechu
Deti z vylúčených komunít prichádzajú do školy a musia sa najprv naučiť, ako to funguje. Odborníčka na rodovú rovnosť a sociálnu prácu Monika Bosá to podrobne vysvetľuje: „Ako si majú sadnúť do lavice, ako pracovať s aktovkou, ako si pripraviť veci, ako si umyť ruky. Ako ísť na záchod a kam vôbec.“ Zvládnutie týchto základných sebaobslužných činností je pre ne horko-ťažké a zároveň sa s tým učia slovenský jazyk, čo je veľmi náročné. „Logicky začnú zaostávať a niektoré veci už nedobehnú,“ dodáva Monika Bosá. Táto počiatočná nevýhoda sa stáva prvým kameňom úrazu, ktorý ovplyvňuje celú ich vzdelávaciu dráhu.
V ideálnom prípade je deťom z nepodnetného prostredia potrebné venovať sa už od útleho veku, a tu môžu byť nápomocné predškolské kluby. Mária Lichvárová približuje význam aktivít, ktoré sa realizujú aj v komunitných centrách: „Deti v nich učíme sebaobslužným činnostiam, aby sa vedeli sami obuť, obliecť a umyť, používať vodu z vodovodného kohútika. Učia sa základom spoločného stolovania, držať ceruzku v ruke, spoznávať geometrické tvary a farby, vnímať prírodu, počítať alebo sa učiť logickému mysleniu.“ Okrem toho sa učia aj komunikovať, pracovať v kolektíve, rešpektovať jeden druhého, poprosiť či poďakovať. Keď potom tieto deti idú do školy, nemajú už taký veľký strach z neznámeho prostredia.
Nie všetky deti však majú to šťastie, že sa im pred nástupom do školy intenzívne venujú rodičia alebo pracovníci komunitného centra. Hoci medzi deťmi z vylúčených komunít, rovnako ako aj u iných častí populácie, prirodzene existujú rozdiely a je stále veľa rodičov, ktorí sa svoje deti snažia podporovať a rozvíjať v rámci vlastných možností, často sa im to nedarí v plnej miere. Pokiaľ sa im podarí postúpiť do vyšších ročníkov, často si v sebe nesú pocity nepatričnosti až hanby za veci, ktoré stále neovládajú, podobne ako chlapec, ktorý sa bál jesť s ostatnými v jedálni. Presadiť sa v spoločnosti s takýmto vnútorným nastavením môže byť násobne ťažšie než pre niekoho, kto dostal do vienka väčší sociálny a kultúrny kapitál.
Systémová segregácia a neférový štart v školstve
Čo však v prípade, keď sa o osude dieťaťa rozhodne už na začiatku školskej dochádzky? „Segregácia rómskych detí v rámci slovenského systému výchovy a vzdelávania je systémová,“ konštatuje Monika Bosá. Testy školskej zrelosti sú totiž založené na zvládaní úloh, ako napríklad skladanie kociek, s ktorými sa deti z prostredia generačnej chudoby nemali predtým kde stretnúť. Je tak pochopiteľné, že v nich zlyhávajú. Situácia, v akej sa dnes nachádzajú mnohé rómske deti, spôsobuje, že ich štartovacia línia v procese vzdelávania je úplne iná ako pozícia dieťaťa z dostatočne podnetného sociálneho prostredia. Tieto deti začínajú preteky s významným hendikepom, ktorý sa s každým rokom prehlbuje a sťažuje im šance na úspech v ďalšom živote.
Hodnota vzdelania: Rozdielne vnímanie a demotivujúca realita
Vzdelávanie rómskych žiakov by malo patriť ku kľúčovým témam, ak máme záujem dlhodobo riešiť problémy, ktoré vyplývajú z ich nízkej vzdelanostnej úrovne. No pohľad na hodnotu vzdelania sa líši. „Rómovia, ktorí predčasne vypadli zo vzdelávania, častokrát nechápu význam vzdelávania tak, ako to vnímame my,“ poukazuje Michaela Mudroňová, vedúca pre zamestnávanie a prípravu na trh práce na oddelení Programov sociálnej integrácie. „Že keď sa vzdelám, budem mať viac zručností a lepšiu prácu, nevidia súvis medzi vzdelaním, zamestnaním a reálnym životom.“ Tento rozpor je obzvlášť vypuklý v kontexte historických skúseností. „Tu na Slovensku ich 30 rokov vzdelávame, zapojíme ich do programu, ktorý ich má pripraviť na trh práce, ale prácu nedostanú. A to by nikoho nebavilo,“ dodáva Mudroňová, čím zdôrazňuje hlbokú demotiváciu prameniacej z absencie reálnych výsledkov napriek úsiliu. Sociálne a ekonomické pomery, v ktorých Rómovia žijú, spôsobujú, že vzdelanie nechápu ako veľkú hodnotu do života ich detí. Prvoradým záujmom chudobných Rómov je zabezpečiť si každodenné živobytie. Vzdelanie, ktoré znamená predovšetkým investíciu do budúcnosti, sa tak dostáva na okraj ich záujmu.
Monika Bosá uzatvára túto dilemu úvahou o hodnote vzdelania v dvoch rovinách. „Jedna z nich je humanizujúca, že keď máme vzdelanie, tak sme lepšími ľuďmi, otvárajú sa naše obzory, kultivujeme svoju dušu a podobne.“ Druhý význam vzdelania je zlepšenie situácie, pozície v spoločnosti. Následne sa môžeme pozrieť na to, do akej miery vzdelanie, ktoré je poskytované v prostredí, ktoré úplne nezohľadňuje kultúrne špecifiká alebo možnosti a limity ľudí z vylúčených komunít, plní tú humanizujúcu funkciu. A druhá vec: vzdelanie, ktoré by im prinieslo hodnotu alebo vidinu zlepšenia sociálnej pozície, je v kontexte generačnej chudoby a skúsenosti s tým, že aj tak nemajú šancu, tiež diskutabilné. Tento cyklus demotivácie a sklamania je jedným z najväčších bariér, ktoré bránia rómskym deťom v plnohodnotnom zapojení do vzdelávacieho procesu a v dosahovaní vyššieho sociálneho statusu.
Čo sa naše deti potrebujú naučiť pre svoju budúcnosť | Keren Mitchell | TEDxKingAlfredSchool
Kultúrne špecifiká: Iný pohľad na svet a jeho dôsledky pre vzdelávanie
PhDr. Pri riešení problematiky sociálnej integrácie rómskeho etnika často hľadáme odpoveď, resp. lnej integrácie iba z pohľadu chápania príčiny a následkov, ktorý je vlastný našej kultúre. Málo podnetné rodinné prostredie. Života s iným kultúrnym pozadím, inými hodnotami, ktoré si uvedomujeme, ale nechápeme. Ciu na oboch stranách. Naša kultúra, zvyknutá na kauzalitu, len ťažko chápe iný hodnotový systém, ktorý nemusí klásť rovnaký dôraz na dlhodobé plánovanie alebo individuálny úspech.
Krátkodobá orientácia kultúry je zameranosť spoločnosti len na blízke ciele a na okamžité výsledky. Tomnosťou, Rómovia sa príliš nestarajú o budúcnosť, ale veria, že bude lepšie a budúcnosť si idealizujú. Výkon, ale na prežívanie a emócie, ako je typické pre našu kultúru. Výskumy potvrdili nedostatok výkonovej motivácie u rómskych detí, čo sa najvypuklejšie prejavuje práve vo vzdelávacom procese. Zameranie na okamžité uspokojenie potrieb a idealizácia budúcnosti bez konkrétneho plánovania sú v priamom rozpore s požiadavkami školského systému, ktorý vyžaduje dlhodobú motiváciu a plánovanie. Táto odlišnosť v kultúrnych hodnotách ovplyvňuje nielen motiváciu k učeniu, ale aj ich motivačné a vôľové vlastnosti.
Pre našu kultúru je vlastná individualita základom všetkých úvah, rozhodnutí a činov. Nosti za vysoko cenené. V rómskej kultúre má individualizmus a samostatnosť úplne odlišnú hodnotu. Úspech, t.j. jeho rodine. Etkým pomáhajú. K rozhodnutiu sa prichádza spoločne a spoločné rozhodnutie musia všetci akceptovať. V rómskych rodinách preto ani výchova k individualite nesmeruje. Individualitu ako hodnotu nepociťuje. S absenciou individualizmu u časti rómskych detí sa stretávajú aj poradenskí psychológovia počas individuálnej diagnostiky. Koncepty ako abstraktné cnosti, či písomka z matematiky môžu byť pre rómskeho žiaka nevýznamné, príliš vzdialené a nekonkrétne, pretože individuálny úspech, t.j. jeho rodine, sa nekladie pred kolektívny. Komunikujte s rodinou žiaka. Keď sa dieťa rozhodne študovať, neznamená to, že opustí vlastnú komunitu a zavrhne svoj rómsky pôvod. Školy, ale prácu nemá, resp. nedokáže zmeniť spôsob života, ktorý sa storočia konzervoval. Tento silný kolektivistický duch, hlboko zakorenený v rómskej kultúre, môže byť v rozpore s individualisticky orientovaným vzdelávacím systémom, ktorý kladie dôraz na osobnú súťaživosť a individuálny výkon.
Vplyv rodinného prostredia a záškoláctvo
Problematika sociálnej integrácie rómskeho etnika a jeho vzdelávania je neoddeliteľne spojená s rodinným prostredím. V príspevku sa venujeme hlavným príčinám záškoláctva rómskych detí. Opíšeme vplyv rodinného prostredia, častejšej migrácie rómskych rodín na povinnosť plnenia školskej dochádzky detí. V mnohých prípadoch rómskym deťom rodičia nevenujú dostatočnú starostlivosť a v dôsledku toho zaostávajú za svojimi rovesníkmi, čo má na nich silný nemotivujúci účinok. Stáva sa, že deti nechodia do školy, lebo musia chodiť na drevo, alebo chodia s rodičmi zbierať a predávať železo do zberných surovín. Tieto aktivity, hoci nevyhnutné pre prežitie rodiny, priamo kolidujú s pravidelnou školskou dochádzkou a vytvárajú trhlinu vo vzdelávacom procese.
V komunite detí so zlou dochádzkou sú nevyhovujúce rodinné podmienky alebo hodnotový systém a sociálne faktory. Rodičia týchto detí podceňujú vzdelanie a je im pravdepodobne jedno, že dieťa do školy nechodí. To vedie k prehĺbeniu problému záškoláctva a k narušeniu vzťahu dieťaťa k škole a vzdelávaniu. Z histórie Rómov je známe, že tradičná rómska rodina prijímala dieťa ako dar. Rodina bola pre rodičov požehnaním a žena, ktorá nemala viac detí, bola rómskou komunitou považovaná za menejcennú. Pre zdravý vývin dieťaťa je však dôležitá aj možnosť jeho presadenia sa v rodine, získanie záujmu zo strany rodičov a súrodencov, možnosť rozhodovať a niesť zodpovednosť za svoje správanie, schopnosť ovládať a regulovať svoje potreby a žiadosti. Dieťa vyžaduje pozornosť, ktorá mu dáva pocit výnimočnosti. V podnetnom prostredí dieťa dostáva túto pozornosť prirodzene, no v nepodnetnom prostredí môže chýbať, čo negatívne ovplyvňuje jeho sebaúctu a motiváciu k učeniu. Častá migrácia rómskych rodín za prácou alebo lepšími životnými podmienkami tiež komplikuje udržanie kontinuity školskej dochádzky, keďže deti sú nútené meniť školy a adaptovať sa na nové prostredia, čo sťažuje ich integráciu a učenie.
Školské faktory a cesta k zmene
Okrem rodinných a kultúrnych vplyvov zohrávajú úlohu aj samotné školské faktory, ktoré často vyplývajú z osnov alebo z duše škôl a zo vzťahov medzi spolužiakmi. Prostredie, ktoré nie je citlivé na kultúrne rozdiely a neposkytuje dostatočnú podporu, môže prehlbovať pocity odcudzenia a viesť k individuálnej patológii alebo poruchám osobnosti. Ak má byť vzdelávanie rómskych detí skutočne účinné, musí sa zameriavať nielen na prekonávanie vonkajších bariér, ale aj na pochopenie a rešpektovanie vnútorných kultúrnych a rodinných dynamík. Riešenie si vyžaduje komplexný prístup, ktorý zohľadňuje všetky tieto aspekty a snaží sa vytvoriť podporné a inkluzívne prostredie pre každé dieťa.