Cesta životom je často plná nečakaných zákrut a pre Romana Hanáka, muzikálového herca z česko-rómskej rodiny, to platí dvojnásobne. Jeho príbeh je svedectvom o hľadaní seba samého, o radikálnych životných zmenách a o hlbokej oddanosti pomoci tým najzraniteľnejším. Od rušného života v Prahe, cez hľadanie vlastnej rómskej identity, až po neúnavnú prácu s deťmi v indickom sirotčinci, Romanova púť ukazuje, ako sa osobná transformácia môže premeniť na inšpiráciu pre druhých a konkrétnu pomoc v ďalekom kúte sveta. Jeho príbeh je mozaikou skúseností, ktoré formovali jeho pohľad na svet a viedli ho k zmysluplnému poslaniu, ktoré presahuje bežné chápanie. Je to príbeh mladého muža, ktorý sa nebál opustiť komfortnú zónu a nájsť svoj skutočný účel tisíce kilometrov od domova.
Korene a hľadanie identity: Česko-rómsky pôvod a minulosť rodiny
Roman Hanák, mladý muž, ktorý vystudoval muzikálové herectvo, pochádza z česko-rómskej rodiny, čo zásadným spôsobom ovplyvnilo jeho životnú cestu a vnútorné hľadanie. Je to 24-ročný človek, ktorého matka pracuje v škôlke a otec podniká. Rodinné korene, najmä zo strany otca, siahajú k potomkom preživších moravských Rómov. Títo Rómovia boli počas 2. svetovej vojny u nás takmer kompletne vyvraždení spolu s českými Rómami. Traumatické udalosti vojny zanechali hlbokú stopu v jeho rodine, keďže časť jej členov zemrela v koncentračnom tábore. Romanova prababička bola internovaná v koncentračnom tábore, a hoci sa po vojne vrátila domov, jej manžel a malý syn tam, žiaľ, zomreli. Tieto bolestivé spomienky boli v rodine dlho tabu, ako Roman spomína, doma sa o zážitkoch z vojny nehovorilo, pretože boli príliš bolestivé.
Roman sám svoju identitu, ako podľa svojich slov hľadá celý doterajší život. Napriek tomu, že jeho otec je Róm, romské tradície sa doma neudržiavali. Od útleho veku si však vždy uvedomoval, že je iný, a okolie mu to taktiež dávalo najavo. Nikdy sa však nestretol so šikanou alebo závažnejšími posmeškami. „Samozrejme to tam bolo, ale asi tak, ako sa iné deti smejú napríklad silnejším spolužiakom, nič výnimočného,“ vybavuje si. Kvôli tomu si svoje rómskosť dlhú dobu nepripúšťal. Zásadný zlom nastal až na konzervatóriu, kde študoval a kde sa stretol s množstvom hrdých mladých Rómov. Práve tam sa Roman prvýkrát vo väčšej miere stretol s rómskou identitou a začal objavovať, kým je a kým by chcel byť. Toto prostredie ho značne ovplyvnilo a pomohlo mu prijať vlastné dedičstvo. „Tam som sa tiež po prvýkrát dozvedel, že sú Rómovia z Indie. Vtedy to ale ešte pre mňa vôbec nič neznamenalo,“ hovorí, naznačujúc tak budúce smerovanie svojej životnej púte. Jeho vizuálna odlišnosť a rómsky pôvod sa pre neho, oproti očakávaniam, stal skôr výhodou pri castingoch alebo konkurzoch, kedy si ho ľudia ľahšie zapamätali. „Začal som z toho, že som Róm, ťažiť a dnes som stále vyrovnanejším Rómom,“ vysvetľuje s úsmevom. Tento proces prijatia a vyrovnania sa s vlastnou identitou bol pre Romana kľúčový a otvoril mu nové perspektívy.
Z Prahy do Indie: Cesta od luxusu k jednoduchosti
Vo veku pätnásť rokov sa Roman Hanák rozhodol pre zásadný krok a prestěhoval sa z Moravy do Prahy, aby tam nastúpil na prestížnu Medzinárodnú konzervatóriu Praha. Tu sa intenzívne venoval štúdiu herectva a muzikálu, čo predznamenalo jeho profesionálnu dráhu. Pred štyrmi rokmi úspešne maturoval a odvtedy sa živil rôznymi spôsobmi, hľadajúc si svoje miesto v umeleckom svete, ale aj mimo neho.
Počas troch rokov sa Roman pohyboval aj v sexbiznise, kde sa venoval tantrickým masážam. „Robím to na pomerne dobrej úrovni. Nikdy som nestál niekde na ulici,“ hovorí, zdôrazňujúc diskrétnosť a štandard, ktorý si udržiaval. V tomto období, podľa jeho vlastných slov, žil „na vysokej nohe“. „Potreboval som ten štandard, jazdil som v Jaguári,“ spomína na časy, keď bol obklopený luxusom a snažil sa dosiahnuť určitú úroveň života. Tento životný štýl mu prinášal materiálne uspokojenie, avšak časom sa ukázalo, že ho nevedie k skutočnému naplneniu.
Po rokoch však prišla únava a pocit nenaplnenosti. Tento vnútorný zlom signalizoval potrebu zmeny. Roman sa preto rozhodol opustiť svoj doterajší spôsob života, ktorý ho už netešil, a začať nanovo. Prišiel k tomu aj náznak vyhoreného stavu, ktorý ho primäl prehodnotiť svoje priority. Prešiel k radikálnej zmene, keď začal pracovať v obchode so zdravou výživou. „Ten skok tam bol obrovský. Z vysokého štandardu a množstva peňazí, ktoré som do tej doby mal, som prešiel k tomu, že som si našiel nový byt a vybavil ho celý z vecí, čo som našiel u popolníc,“ vypráva Roman o drastickej zmene. Táto skúsenosť ho naučila ceniť si jednoduchosť a minimalizmus. „Zistil som, že čím menej vecí mám, tým je ten život jednoduchší. Dnes mám všetko v jednej plátenej taške a som úplne spokojný,“ hovorí, reflektujúc na svoje zistenia. Svoju minulosť berie ako cennú skúsenosť, ktorá ho formovala a viedla k novému chápaniu hodnôt a zmyslu života. Táto premena z luxusného života na život v jednoduchosti bola kľúčovým krokom k jeho ďalšej ceste, ktorá ho mala zaviesť až na vzdialený indický kontinent.
Zlomový moment a volanie Indie: Ášram v Tadpatri
Pred pár rokmi, v rámci svojho neustáleho hľadania seba samého a zmyslu života, Roman navštívil meditáciu jedného indického duchovného, ktorý bol práve na návšteve Prahy. Meditácie ho vtedy príliš nezaujali, no jeho pozornosť si získala nástěnka s fotografiami indických sirotkov a webovou stránkou, ktorá obsahovala pokyny, ako je možné na ich podporu prispieť. „Táto informácia mi zostala v hlave, spolu s menom duchovného,“ hovorí Roman, čo svedčí o tom, že aj zdanlivo nepodstatné detaily môžu mať v živote hlbší význam.
Po viac ako roku nastal ten zlom, o ktorom Roman s úsmevom hovorí: „Po viac ako roku mi hráblo, rozišiel som sa s priateľom, prestalo ma baviť moje zamestnanie, dostal som šialenú horúčku a napadlo mi, že by som mohol ísť do Indie za tým človekom.“ Rozhodnutie bolo rýchle a spontánne. Dal výpoveď v práci, kúpil letenku, obehali si očkovania a bez ďalších väčších diskusií napísal do ášramu v juhoindickej obci Tadpatri, že príde. Za pár týždňov už sedel v lietadle, pripravený na novú kapitolu svojho života, akoby sa riadil nevysloveným volaním.
Začiatky v Indii však neboli vôbec jednoduché a hneď po príchode Roman čelil výzvam. „Príjemne ma prijali a dostal som pokoj, ktorý bol horší než väzenská cela. Prvá noc som si říkal, že jestli prežijem prvú noc, tak už všetko. Plíseň mi za tú noc tiekla až z uší,“ spomína so smiechom na drsné podmienky. Ocitol sa tak náhle v ášrame v juhoindickom mestečku Tadpatri. Tento ášram prevádzkuje odloučený sirotčinec, ktorý je spojený so školou pre deti z najnižších kást. Sirotčinec je situovaný šesť kilometrov od ášramu, kde je umiestnený aj starobinec pre opustených seniorov. Sirotčinec, kde Roman začal pôsobiť, má jednu veľkú spálňu pre 70 detí a triedy pre vyučovanie. Roman sa tak ocitol v prostredí, ktoré bolo diametrálne odlišné od jeho predošlého života, no zároveň plné hlbokého zmyslu a možností pomoci. Tu sa jeho príbeh začal preplietať s osudmi detí, ktoré potrebovali nielen materiálnu pomoc, ale predovšetkým nádej a „okno do sveta“.
Srdce na dlani: Romanova práca so sirotami v Indii
Roman Hanák sa v indickom ášrame v Tadpatri rýchlo adaptoval a začal sa aktívne venovať práci s deťmi. Jeho prvotné pozorovania odhalili zásadný problém: „To, čo tie deti najviac potrebujú, je vlastne kontakt s okolím. Sú tam izolované, je tam cítiť taká frustrácia a chýba im motivácia,“ myslí si Roman. Práve v tom vidí svoj hlavný prínos: „Môj hlavný prínos pre nich vidím v tom, že som také ich okno do sveta,“ hovorí, podčiarkujúc tak svoju úlohu sprostredkovateľa medzi izolovaným svetom sirotinca a širšími možnosťami. Sirotčinec, kde sa nachádza asi 70 detí z najnižších spoločenských vrstiev, je umiestnený na samom okraji mesta Tadpatri neďaleko kameňolomov, takže prostredie nie je z najpodnetnejších. Niektoré deti sú skutoční sirotci, zatiaľ čo iné majú rodičov, ale pochádzajú z veľmi biednych pomerov, preto sa o ne ich rodiny nedokážu postarať. Šrí Brahma, ktorý ášram založil, preto vždy tieto deti posiela aspoň na nejakú dobu k rodičom na prázdniny alebo v období ich narodenín, aby si udržali rodinné väzby.
Roman si pri svojej práci s nimi všimol dvojicu sirotkov, ktorým sa podarilo nastúpiť na strednú školu, ale pre nedostatok financií spali v ášrame na podlahe. V ášrame v izbách vedľa Romana potom bývala aj dvojica študentov, ktorí zo sirotčinej školy pochádzali, a pre ich ďalšie vzdelanie sa podarilo zohnať sponzora. Presťahovali sa preto do ášramu, aby to mali do novej školy bližšie. Keď ich Roman navštívil v ich izbách, zarazilo ho, že nemali žiadne vybavenie, ani matrac na spanie. Roman ich nafotil aj ich izby, popísal ich príbeh a vyzval svojich priateľov, aby sa spoločne zložili na matrace a vankúše. A peniaze sa zišli behom pár dní. „Do týždňa som matrace s vankúšmi kúpil, zaobstaral sa aj písací stôl.“ Na základe toho, ako jeho prvá výzva zarezonovala, si Roman uvedomil, že sú mnohí ľudia v Česku ochotní týmto veľmi chudobným deťom pomôcť zlepšiť životné aj študijné podmienky.
Vďaka poslaným peniazom, ktoré sa zbierajú prostredníctvom sociálnych sietí, Roman pravidelne organizuje „Ovocné pondelky“, kedy záujemcovia z radov verejnosti sponzorujú prísun vitamínov pre sirotkov, ktorí k nim za bežných okolností nemajú prístup. „Tie deti sú rady, že majú vôbec jedlo trikrát denne a kde zložiť hlavu. Ovocie je pre nich nadštandardná záležitosť a decká tie vitamíny potrebujú,“ vysvetľuje Roman, prečo je táto iniciatíva tak dôležitá. Romanova pomoc však nie je len o materiále a jedle. Ako zásadné vníma pokusy rozšíriť deťom obzory. Mnohé z nich neopustili najbližšie okolie sirotinca a nemajú tak šancu poznávať širšie okolie.
Preto pre ne Roman pravidelne usporadúva výlety po okolí, kedy naskladá šestnásť detí do objednaného džípu a idú na vodopády, posvätné miesta alebo do prírody. To všetko opäť za finančnej pomoci predovšetkým z Českej republiky, na základe výziev na sociálnych sieťach. Roman vníma ako zásadný problém skutočnosť, že deti z takého prostredia a najnižších kást indickej spoločnosti nemajú príliš nádejné vyhliadky na dobrý život. „Snažím sa prezkúmavať, akú možnosť im dáva ten sirotčinec a aké majú potom možnosti, keď ho opustia,“ hovorí Roman a dopĺňa, že medzi nimi nepanuje nevraživosť ani závisť. „Tie decká si sú vedomé, že sú na jednej lodi. Preto tam nefunguje vôbec žiadna zákeřnosť a agresivita,“ opisuje unikátnu súdržnosť detí. Týmto spôsobom im nielenže poskytuje základné potreby, ale aj otvára dvere k vzdelávaniu a poznaniu sveta, čo je pre ich budúcnosť nesmierne dôležité.
Veľké plány pre budúcnosť: Od mora po ekológiu
Roman Hanák sa po pármesačnej pauze nedávno odcestoval do Indie znovu, tentokrát na dlhšiu dobu, čím potvrdzuje svoj záväzok voči deťom a sirotčincu v Tadpatri. Aktuálne pracuje s myšlienkou šiestich mesiacov strávených v sirotčinci, no nevylučuje, že tam zostane aj roky, ak to bude potrebné. Má totiž veľké plány, ktoré presahujú bežné fungovanie. Rád by sa tentokrát zameral viac na mapovanie života a osudov jednotlivých detí, aby lepšie pochopil ich individuálne potreby a možnosti.
Jedným z jeho najambicióznejších plánov sú väčšie výlety, ktoré majú deťom otvoriť úplne nové horizonty. „Niektoré tie deti totiž nikdy nesedeli v autobuse alebo vo vlaku. Mám v pláne ísť nočným vlakom k moru a nočným vlakom sa zase vrátiť naspäť,“ vysvetľuje Roman, aký jedinečný zážitok im chce poskytnúť. Takéto cesty sú pre deti, ktoré často neopustili najbližšie okolie sirotinca, nielen dobrodružstvom, ale aj kľúčovou skúsenosťou, ktorá im rozšíri poznanie sveta a ukáže, aký je svet za hranicami ich každodennej reality.
Okrem sociálnych a vzdelávacích aktivít sa Roman intenzívne zameriava aj na ekologickú osvetu. Niektoré miesta Indie sa potýkajú s veľkým znečistením a absenciou zdrojov pitnej vody, a preto k zodpovednému prístupu k prírode vedie deti zo sirotinca už od počiatku svojho pôsobenia. Roman si síce uvedomuje, že to celý problém nevyrieši, no vníma ako dôležité začať aspoň s málom. Pri minulej návšteve usporiadal niekoľko „eko dní“, kedy v okolí sirotinca spoločne s deťmi zbieral odpadky. Zber funguje na báze odmien, kedy tie snaživé deti dostanú čokoládu, ovocie alebo budú vybrané pre ďalší výlet, čo motivuje deti k aktívnej účasti.
Roman chce však ísť ešte ďalej a začína spolupracovať s celosvetovým hnutím Trash Hero, ktoré šíri osvetu o ekológii medzi mladými ľuďmi. „Ide o ekologický projekt, ktorý sa zameriava na zber odpadkov. Má asi 60 staníc po celom svete a India v tej sieti ešte nie je,“ hovorí Roman. Chystá sa preto založiť tu vôbec prvú stanicu v krajine. Pre každú zo staníc je typické, že je v nej verejný prístup k pitnej vode a ľudia si ju vždy môžu bezplatne natočiť, čo je v oblastiach s nedostatkom vody nesmierne dôležité. „Mojím cieľom je pomôcť rozšíriť tým deťom obzory a primäť mladú generáciu, aby mala vzťah k prírode, pretože Ázia sa topí v odpadkoch,“ zdôrazňuje Roman svoju víziu a naliehavosť ekologických opatrení.
Roman Hanák svojou prácou a odhodlaním mení životy detí v Tadpatri a inšpiruje ľudí k pomoci. Ak by ste sa chceli do pomoci deťom v sirotčinci a Romanových výziev zapojiť, môžete sledovať Facebookovú stránku „Jamalovy deti“. Prípadne môžete prispieť na transparentný účet číslo 1152391760267/0100 neziskovej organizácie Projekt Šance, ktorá Romanovej iniciatíve poskytla formálne zázemie a pomáha mu s administratívnou podporou. Týmto spôsobom sa môžete stať súčasťou veľkej zmeny, ktorú Roman prináša do života indických sirôt.