Vzťahová väzba ako základný pilier vývoja dieťaťa
Ak ste patríte k mladšej generácii, možno ste nikdy nevideli malé deti bez mamy v nemocnici. A máte šťastie, že žijete v dobe, v ktorej je samozrejmosťou, že spolu s dieťaťom je v nemocnici aj mama. Nie vždy to tak bolo. Naši starí a prastarí rodičia možno zažívali to, že choré deti boli doma a chodil za nimi domov lekár. Potom sa sprofesionalizovala starostlivosť o chorých a presunula sa do nemocníc. Túto profesionálnu starostlivosť samozrejme chceli dopriať aj deťom. A tak sa stalo, že choré deti už nezostávali doma, ale odviezli ich do nemocnice.
Ošetrujúci personál v nemocniciach si všimol, že deti sa počas návštevných hodín správajú ku svojim mamám zvláštne. Namiesto toho, aby sa tešili z príchodu matky, boli deti odmietavé. Zdalo sa až, akoby svoje mamy nepoznávali. Napriek tomu, že prvé dni v nemocnici za nimi žialili. Táto nečakaná reakcia viedla odborníkov k hlbokému zamysleniu a pokusom zistiť, prečo to tak je, čo napokon viedlo k rozvoju teórie vzťahovej väzby.
Počas života si človek vytvára niekoľko vzťahových väzieb a každá má svoj význam. Tá prvá je základná a má mimoriadny význam. Pre pochopenie významu tejto vzťahovej väzby sa treba vrátiť úplne na začiatok, na začiatok ľudského života a na začiatok existencie živočíchov, ktoré musia chrániť svoje mláďatá. Zachovanie života je základný program, ktorým sa riadia živé tvory. Vďaka nemu nikto zbytočne nešpekuluje, keď ho naháňa divá zver a uteká do bezpečia. Dospelí sú rýchlejší a silnejší. Mláďatká sú ľahšou korisťou pre divé zvery, a práve tu prichádza na rad kľúčová úloha vzťahovej väzby, ktorá zaisťuje prežitie. V nebezpečenstve matka najskôr vezme do náručia svoje dieťa a až potom beží, napriek tomu, že to znižuje jej šance na prežitie. Vzťahová väzba je tu preto, aby sa mláďatá cítili bezpečne a mali zabezpečenú ochranu.
Psychoanalytici s trochou nadsázky tvrdia, že za všetko môže matka. Všeobecná predstava je, že matka je žena, ktorá porodila dieťa. Život má však svoje vlastné cestičky, ktoré nie vždy kopírujú tú, po ktorej cestuje väčšina. Deti niekedy nemôžu byť s mamou, ktorej sa narodili. Môžu byť ale s ockom, babičkou, náhradnou mamou alebo inou „materskou osobou“.
Jednou z potrieb človeka je porozumenie tomu, ako svet funguje. Buduje si schopnosť predvídať, čo sa stane, aby sa na to mohol pripraviť. Aj maličké bábätko potrebuje mať taký pocit. Celý jeho svet sa točí okolo uspokojovania jeho potrieb. Najvzrušujúcejšie je očakávanie, či a kto mu tie potreby uspokojí. Jeho istotu zvyšuje, ak sa to deje opakovane pri čo najmenších obmenách. Toto prináša stálosť v zmysle nemennosti. A je tu druhá dôležitá vlastnosť - spoľahlivosť. Dieťa sa môže spoľahnúť na to, že keď bude niečo potrebovať, jeho materská osoba bude nablízku a použiteľná. Že sa nebude riadiť ideálom popísaným v knihách, ale potrebami svojho dieťaťa.
Psychológovia hovorievajú, že dieťa do pol roka nemožno rozmaznať. Tento výrok je úplne pochopiteľný v súvislosti s teóriou vzťahovej väzby. Bábätká sú úplne bezmocné, sú to doslova záchrany ich života. Predstavte si bábätko, ktoré bolo v pohode a zrazu zistí, že niečo potrebuje. Je mu to nepríjemné a chce byť opäť v pohode. Vo chvíli, keď si dieťa uvedomí, že niečo potrebuje, vydá signál. Jednoducho začne kričať, čo mu sily stačia. Podarilo sa! Mama príde, skontroluje plienku, prihovorí sa, prebalí. Alebo nakŕmi, alebo urobí čokoľvek, čo vráti bábätko späť do pohody, čo má pre dieťa obrovský význam. Ak sa to opakuje dostatočne často a dostatočne dlho, bábätko začína dôverovať tomu, že svet je bezpečné miesto. Že vždy sa nájde niekto, kto ho zachráni. Tým sa kruh uzatvára a točí sa ako kolovrátok. Pradie sa na ňom nitka, ktorá spája dieťa s matkou.
V našej kultúre má zadávanie hraníc veľkú tradíciu. Z teórie vzťahovej väzby sa možno naučiť aj to, kedy a ako tie hranice zadávať. Naozaj nemá význam bábätká „vychovávať“. Bábätká treba „chovať - pestovať“. A až keď sú riadne popestované, môže sa začať s výchovou. Aby sa matky neutápali vo výčitkách svedomia, existuje pojem „dosť dobrá matka“. Pre bábätko je dôležité, aby mama bola stála a spoľahlivá väčšinou. Nikto nie je dokonalý, ani matky nie sú.
Čo je rozmaznanosť? Definícia a prvé signály
Rozmaznané dieťa je hanlivý výraz pre deti, ktoré sa správajú sebastredne, nedospelo. Toto správanie vyplýva zo spôsobu, akým sú a/alebo boli vychovaní. Vyplýva to „zo zlyhania rodičov pri presadzovaní konzistentných, veku primeraných limitov,“ píše Americká akadémia pediatrov. A mnohé rozmaznané deti sú opísané ako „rozmarné“, „sebecké“ a/alebo „narcistické“.
Zvládanie detských záchvatov hnevu a hnevu – tipy od certifikovaného behaviorálneho analytika
Rozmaznanosť je stav, keď si dieťa navykne na to, že akejkoľvek jeho žiadosti je vždy čo najskôr vyhovené. Rozmaznané dieťa je zvyknuté, že hneď všetko dostane. Ak nie, robí problémy a inak vydiera, kým sa jeho túžba nesplní. Ak mu nevyhoviete, je urazené, trucovité, depresívne. Rozmaznaní bývajú spravidla jedináčikovia alebo vytúžené, dlho očakávané deti, ale nemusí to byť pravidlo. Rozmaznané deti sú naučené viac brať ako dávať a ak ich tomu rýchlo neodnaučíme, môžu z nich vyrásť v dospelosti sebeckí ľudia.
Je potrebné uvedomiť si, že batoľatá nemožno rozmaznať. Plačú a vyvádzajú preto, lebo nevedia zvládať svoje emócie. Záchvaty hnevu má z času na čas každé dieťa. Najmä v období prvého vzdoru si prejdú deti náročnými stavmi, kedy sa po prvýkrát učia pracovať so svojou zlosťou a odmietnutím. Často je to sprevádzané nezmyselnými požiadavkami mať každého plyšáka, ktorý sa im páči, prípadne sladkosť, na ktorú v obchode dočiahnu. Ak sa rodič odhodlá odpovedať na ich žiadosť slovíčkom „nie“, je oheň, teda skôr výbuch na streche.
Takisto dieťa, ktoré mrnčí a je náladové nemusí byť nutne rozmaznané. Nálada a správanie detí záleží od atmosféry domova, nálady rodičov, hladu a nasýtenia alebo kvality spánku. Dieťa, ktoré je v jeden deň doslova nezvládnuteľné, sa mohlo len zle vyspať, alebo malo priveľa cukru či pociťuje hlad. Pretože si deti ešte nevedia spojiť svoju nervozitu s biologickými pochodmi, musíte na to myslieť vy a uistiť sa, či majú po fyzickej stránke všetko, čo potrebujú. Povedzme si úprimne, nie sme aj my dospelí nervóznejší, keď sme hladní, a napätejší, keď sme dobre nespali? Myslite na to a trpezlivo dieťa veďte k uvedomovaniu si týchto spojitostí.
Psychologička Michele Borba tvrdí, že rozmaznané deti očakávajú, že všetko sa musí podriadiť ich potrebám, prianiam, pocitom, a všetci ostatní sú druhoradí. Rozmaznané dieťa je v „Ja stave“ permanentne, čo znamená, že sa všetko vždy musí točiť okolo neho.
Prečo deti rozmaznávame? Najčastejšie rodičovské nástrahy
Rodičia rozmaznávajú svoje deti z najrôznejších dobre mienených dôvodov a často si to vlastne ani nepripúšťajú. Rodičovstvo je niekedy sizyfovský job, bez ohľadu na vek dieťaťa. Cítite veľký tlak, lebo máte pocit, že ste pod drobnohľadom, kde vás za chyby neustále niekto kritizuje. Nielen svokra, ale aj cudzia pani v obchode. Keď sa snažíte byť aktívnou súčasťou života vašich detí, nadávajú vám do helikoptérových rodičov. Keď deťom dáte dýchať, označia vás za benevolentného. Skrátka, keď je reč o výchove, vždy sa nájde aspoň jeden, ktorý vám povie, že robíte niečo zle. Asi nikto z nás nechce mať doma rozmaznaného „fagana.“ A ak robíme tieto chyby, výsledkom ktorých je rozmaznané dieťa, je dobré si ich pred sebou priznať.
Aké sú najčastejšie dôvody, prečo dieťa rozmaznávame?
- Pocity viny: Väčšina rodičov priznáva, že na deti nemajú toľko času, koľko by chceli, najmä kvôli práci. Z toho pramení pocit, že spoločný čas, ktorý im zostáva, by si mali užiť. Keď máte len pár hodín denne na to, aby ste boli so svojimi deťmi, nechcete im pokaziť zábavu. Domov sa tak stáva miestom, kde neplatia žiadne pravidlá a obmedzenia, len aby deti boli spokojné a nezažívali sklamania.
- Rodičom chýba dôslednosť: Pravidlá a deti, to jednoducho ide k sebe. A rodič by mal byť prirodzenou autoritou, ktorý ak niečo povie, tak to platí. Bez výnimiek a odvrávania. Nanešťastie, neraz sú v tom dospelí nedôslední a občas poľavia. Výsledkom toho je, že dieťa si úľavu žiada opakovane, a ak k nej nepríde, nasleduje scéna. Hnevať sa však naňho nepomôže, vždy je to rodič, kto stanovuje hranice, a je na ňom si to odsledovať a nepoľavovať za žiadnych okolností.
- Dospelí sú vždy k dispozícii: Sme tam, pripravení pomôcť a zasiahnuť. Utrieme rozliate kakao, oblečieme školáka, upraceme hračky, okúpeme ich, aj chlebík s maslom im každý večer natrieme, pretože je to rýchlejšie a jednoduchšie. Ale dokedy máme všetko robiť za dieťa a kedy je čas nechať ho skúšať robiť základné činnosti v domácnosti samostatne? Naučiť ho robiť základné činnosti doma nie je známka rodičovskej lenivosti či neschopnosti, práve naopak - je to náročnejšie a vyžaduje si to viac úsilia a energie. Avšak je to potrebné a stojí to za to.
- Rodičia chcú deťom dopriať to, čo oni v detstve nemali: Ak si pri deťoch kompenzujeme vlastné traumy a chceme si prostredníctvom nich dopriať veci, ktoré nám v detstve chýbali, je to priama cesta k rozmaznanosti. Zrazu má dieťa všetko, na čo si zmyslí, ba aj viac - najnovšie hračky a technické výdobytky, aj oblečenie z poslednej kolekcie. Dôsledkom toho je, že nestíha mať radosť z toho, čo má. Nešťastným efektom prebytku je, že dieťa nie je nikdy spokojné a má pocit, že mu stále čosi chýba ku šťastiu.
- Jednoduchšie povedať áno ako nie: Je nič zlé na tom, ak svojmu dieťaťu občas kúpite malú hračku alebo ho vezmete do zoo. Ale vzdať sa je často oveľa jednoduchšie ako povedať nie. Svojím deťom robíte hroznú medvediu službu, ak si budú namýšľať, že celý svet sa točí len okolo nich. Vašou úlohou je posilniť dobré správanie, nie zlé. Ale príliš často sa to deje naopak.
- Rozmaznanosť je naučená: Deti sú produktom rodičov, odrážajú všetko, čo do nich vkladáme - naše slová, činy, správanie voči nim. Rozmaznanosť je taktiež naučený rys. Deti sú veľmi chytré a pokiaľ vidia vo výchove dieru, využijú ju vo svoj prospech. Tak tomu je aj v prípade rozmaznanosti - osvojujú si ju kvôli nesprávnej rodičovskej výchove.
- Rodičia sa vzdávajú svojej roly "šéfa": Rozmaznané dieťa, či sa vám to páči alebo nie, je výsledkom výchovy rodiča, ktorý sa vzdáva svojej roly byť „šéfom,“ ktorého dieťa potrebuje. Deti nepotrebujú mať rodiča kamaráta, potrebujú láskavé, no pevné vedenie. Nemusíte sa vždy prieť s dieťaťom, ani mu vysvetľovať všetky svoje dôvody, aby prijalo vaše rozhodnutie. Byť „šéfom“ - človekom, ktorý ich miluje, aj keď niekedy robí veci, ktoré sa deťom nepáčia, ale sú v ich najlepšom záujme - to znamená byť rodičom.
Klinická psychologička Laura Merkham hovorí: „Deti konajú, ako ich učíme konať. Pokiaľ sme boli príliš mäkkí a nenastavili limity, dieťa nebude zvyknuté prispôsobiť sa hraniciam.“ Klinická psychologička Suzanne Gelb upozorňuje, že v takomto prípade sa nedivte, ak požiadate 8-ročného, aby si odložil špinavý tanier, a ono sa spýta: „Čo za to/Koľko mi zaplatíš?“
Ako spoznať rozmaznané dieťa? Charakteristické znaky
Máte doma malého rozmaznanca? Ak vaše dieťa vykazuje tieto črty, zamyslite sa v prvom rade nad sebou:
- Má záchvaty hnevu, keď nedostane to, čo chce: Ako som už spomenula, u malých detí je záchvat hnevu či plaču normálny - je to súčasť vývoja, v ktorom sa učia emócie zvládať. Ak je však dieťa staršie a školou povinné, záchvaty hnevu sú manipulácia, prostredníctvom ktorej si vydupáva to, čo mu bolo odopreté. Ak mu aj sľúbite, že pôjdete na zmrzlinu po obede, začne vyvádzať, pretože ju chce teraz a chce ju hneď. Rozmaznané deti nevedia čeliť sklamaniu. Sú totiž zvyknuté, že dostanú všetko, čo chcú.
- Nedokáže sa vysporiadať s domácimi prácami: Rodičia, ktorí nevedú svoje deti ku starostlivosti o domácnosti, robia obrovskú chybu. Deti sa naučia, že rodič urobí všetko za nich, a doma nepohnú ani prstom. Márne sa môžete po pár rokoch sťažovať, že vám dospievajúce dieťa nepomôže - nuž, pohodlnosti ste ho naučili vy. Ak dieťa doma nenaučíte pomáhať, odopriete mu osvojenie si základných znalostí starostlivosti o samého seba.
- Žiada, aby ste mu venovali všetok voľný čas: Rozmaznané dieťa sa necíti ako súčasť rodiny - väčšieho spoločenstva - ono sa cíti nad ním. Je centrom vesmíru, pupok sveta a očakáva, že sa bude všetko točiť okolo neho. To znamená, že vyžaduje, aby ste skákali, ako píska, venovali mu všetok čas kedykoľvek si povie. Nie je samostatné, čaká, že ho budete zabávať vy.
- Často sa sťažuje, že sa nudí: S predchádzajúcim bodom úzko súvisí aj pociťovaná nuda. Rozmaznané dieťa je obyčajne chránené od všetkých náročností, preto sa ani nenaučilo snažiť v niečom vyniknúť a „zažrať“ sa do záľuby poriadne. Nemá trpezlivosť, aby vytrvalo napríklad pri maľovaní, a z toho dôvodu sa často nudí - a obracia sa na rodiča ako osobného animátora, hoci má vek na to, aby sa pozabávalo samé.
- Nevychádza s rovesníkmi: Rozmaznané dieťa si ťažko nachádza priateľov, pretože čo sa doma naučilo, nekorešponduje s reálnym svetom. Doma mu rodičia vždy vyhoveli, dopriali po čom túžilo, ale rovesníci a skutočný svet „tam vonku“ takí zhovievaví nie sú. Dieťa sa nenaučilo brať do úvahy a zohľadňovať potreby druhých, chýba mu empatia, čo mu sťažuje nadväzovanie priateľstiev.
- Neznáša súťaženie: Rozmaznané dieťa neviedli rodičia k tomu, aby sa zlepšovalo a cibrilo svoje kompetencie. Všetko mu dávali pod nos na tanieri, bez toho, aby ho podporovali v snahe usilovať sa o čo najlepšie výsledky. Takéto dieťa je zvyknuté, že sa snažiť nemusí a všetko dostane - rodičia ho chránili pred povinnosťami, zlyhaním a nemali trpezlivosť viesť ho k trpezlivosti. Z toho dôvodu nie je schopné užívať si spoločenské aktivity a športy, v ktorých sa súťaží hoci aj priateľsky. Keď si dieťa uvedomí, že nie je v niečom úžasné (ako mu to mohli dať rodičia pocítiť), odmietne sa hier zúčastniť.
- Má nízku sebadôveru: Mohlo by sa zdať, že tieto deti budú prehnane sebavedomé, no nie je tomu tak. Dieťa je síce chované ako v bavlnke a rodičia mu možno dali pocítiť, že nemusí nič robiť a aj tak dostane všetko, no skôr či neskôr sa stretne s reálnym svetom. V skutočnom svete to nefunguje tak ako doma, ľudia mu nevyhovejú. V skutočnom svete si musí veci vybojovať, pracovať na nich, stanoviť si ciele, za ktorými potom tvrdo pôjde. Tieto deti nemali príležitosť vybudovať si pocit kompetencie, ktorý je potrebný na to, aby si verili. Keď nemajú sebadôveru, o to viac obviňujú svet za to, že sa nemajú dobre a nemajú to, čo chcú. Odborníčka na pedagogiku Amy McCready súhlasí; pokiaľ sa k dieťaťu správajú rodičia ako k výnimočnej snehovej vločke, oberajú ho o možnosť poučiť sa z chýb a naučiť sa prekonať ťažkosti a náročnosť života. Akonáhle sa stretnú s reálnym svetom a nedostanú od neho rovnakú odpoveď ako od rodičov (rozmaznávanie a benevolencia), začnú byť zmätené, nevedia ako reagovať, tak začnú o sebe pochybovať.
- Hovorí s vami ako s kamarátom: Rodičia sú piliere rodiny, ktoré majú dieťa vzdelávať, učiť morálke a viesť k spokojnému a harmonickému životu. Urobia tak pevnými a stabilnými hranicami a pravidlami, ako aj láskou a bezpečím. Rozmaznané dieťa toto nemá; rodičia pravidlá nemajú, alebo ich menia až veľmi často či upúšťajú od nich, takže dieťa si vždy vydobyje svoje. Naučí sa, že pravidlá nič neznamenajú a na neho rozhodne neplatia. V podobnom duchu sa začne správať aj k rodičom - nie sú autorita, ale osoby, s ktorými je veľmi jednoduché manipulovať. Dieťa si to uvedomuje a využíva to - rozpráva sa s rodičmi často ako s podriadenými, neprosí a neďakuje, prikazuje. Na výzvy či prosby nereaguje, nepomôže, je neochotné pristúpiť na kompromisy. Pokojne vás nazve hlúpou matkou, a to aj v spoločnosti iných dospelých alebo svojich rovesníkov. Zoberie si veci bez opýtania a už vôbec od neho nemusíte čakať, že by sa poďakovalo. Takto presne sa správa rozmaznané decko. A správa sa tak preto, lebo mu dovolíte, aby sa tak s vami bavil. Spôsobom, aký by ste nezniesli od vášho partnera, priateľa, či hocikoho druhého. Vina padá na vašu hlavu, lebo očividne nerobíte nič preto, aby ste takéto správanie zastavili.
- Vyžaduje špeciálne zaobchádzanie: Rozmaznané dieťa si často vymýšľa svoje vlastné pravidlá, na ktorých trvá. Cíti sa byť dôležitejším ako rodina, a dáva to patrične najavo. Ak sa mu nepáči, že celá rodina bude mať na večeru cestoviny, začne mrnčať, že chce syr a hranolky - a mrnčí, dokým to nedostane. Takže rodič varí dve večere; takéto požiadavky/chovanie sa opakuje častejšie a častejšie, dokým je rodič ochotný vyhovieť. Očakáva, že na každú jeho potrebu bude rodič okamžite reagovať a iba kladne.
- Vždy si pýta viac: Je jedno, koľko hračiek, čokolády či kúskov koláča má, vždy je mu málo. Keď sa spravodlivo po večeri rozdelí napríklad zmrzlina, dieťa sa nebude pozerať do svojej misky, ale brať porcie zmrzliny súrodencom či vám. Keď dáte každému tyčinku, tú svoju si rýchlo zje a pritom už načahuje ruky po tyčinke matky či otca. Rozmaznané deti sa cítia oprávnené nielen dostať veci, ktoré chcú, ale chcú ich mať hneď. Tieto deti sú naučené oveľa viac prijímať než dávať.
Dlhodobé dôsledky rozmaznávania: Viac než len neposlušnosť
Michele Borbaová hovorí zo skúsenosti o tom, ako z rozmaznaných detí vyrastli sebeckí, nešťastní a neustále nespokojní dospelí. V prieskume rodičov 42% čitateľov priznalo, že ich dieťa je rozmaznané, a 80% si myslí, že rozmaznanosť detí ich teraz ovplyvní z dlhodobého hľadiska. Svojím deťom robíte hroznú medvediu službu, ak si budú namýšľať, že celý svet sa točí len okolo nich.
Ekonomicky silné krajiny začínajú biť na poplach. Vidia, že rozmaznané deti dobre zabezpečených rodičov majú ako mladí dospelí obrovské problémy. Uchyľujú sa k drogám a samovraždám. Len v Amerike sa ročne zabije päťtisíc mladých ľudí, čo je trinásť za deň, alebo jedno každé dve hodiny. Odborníci tento smutný fenomén skúmali. Došli k záveru, že v absolútnej väčšine prípadov išlo o deti, ktoré nevedeli čeliť každodenným starostiam. No nie preto, že by trpeli nedostatkom. Práve naopak! Zriedkakedy si na život siahlo dieťa zo skromnejších pomerov. Neustále rozmaznávanie môže byť z dlhodobého hľadiska škodlivé. Výchovné metódy rodičov, ktoré majú deti ochrániť pred náročnejšími situáciami, obmedzujú ich príležitosti na vybudovanie si odolnosti.
Cesta k prevýchove: Ako odnaučiť rozmaznanosť
Prvým krokom je priznať si, že nejde o zlatého frfloša, hyperaktívne dieťa či silnú osobnosť, ktorá sa vo svete nestratí, ale o rozmaznanca, ktorý nemá stanovené hranice. Mnoho rodičov aj tuší, že také správanie je už za hranou, len si to nechcú pripustiť. Pretože to by znamenalo priznať si chybu a zlyhanie vo výchove. Avšak nikdy nie je neskoro skúsiť to napraviť. Psychologička Michele Borba tvrdí, že „pamätajte, že neexistuje gén na rozmaznanosť. Je to naučené chovanie, ktoré môže byť odnaučené - čím rýchlejšie, tým lepšie.“ Detská psychologička upokojuje rodičov - rozmaznané správanie sa dá odnaučiť, len sa treba pripraviť na prvotný vzdor. Spočiatku budú deti pravdepodobne nepoddajné, takže sa odporúča postupovať pomaly a nevzdávať sa.
Stanovovanie hraníc a dôslednosť
Rozmaznané dieťa nie je zvyknuté na odmietnutie - má znížený prah frustrácie. Ak bežnému človeku ukážete tortu a nedáte mu, dohromady nič sa nestane - pretože hoci ju má rád, nemusí ju nutne mať. Ak však tortu nedáte rozmaznanému dieťaťu, ktoré ju požaduje, začne sa cítiť frustrované, sklamané, ba až nazlostené. Ale proti rozmaznanosti sa nedá bojovať príjemne a pohodlne. To asi tušíte. Luxus musí skončiť.
- Neplňte všetky jeho túžby: Rozmaznané deti nevedia čeliť sklamaniu. Sú totiž zvyknuté, že dostanú všetko, čo chcú. Ale skôr či neskôr narazia na realitu a sklamanie príde. Niečo sa im nepodarí, niekto im ublíži, nebudú sa s ním všetci chcieť kamarátiť, v škole dostanú zlú známku… Je dôležité naučiť ich, že nie vždy sa bude svet točiť len podľa nich a že chyby patria k životu.
- Naučte sa hovoriť „nie“ bez pocitu viny: Postavte si občas hlavu a povedzte jednoducho: NIE. Viac o veci nediskutujte, nevracajte sa k nej, nerozoberajte ju. Výskum ukazuje, že deti, ktoré sú vychovávané s dodržiavaním určitých pravidiel a bez neustáleho povoľovania, majú vyššiu sebaúctu a cítia viac empatie voči ostatným. Po vyslovenom nesúhlase sa odporúča uviesť aj krátky dôvod, ktorý dieťaťu pomôže pochopiť, prečo ste tak reagovali.
- Vydržte! Váš miláčik sa vašej snahe zbaviť ho rozmaznanosti určite vzpierať. Nebude sa mu páčiť, že blahobyt, ktorý ho obklopoval, má zrazu zmiznúť, že jeho požiadavky nebudú ihneď alebo vždy splnené. Zo začiatku to bude ťažké, bude vám to aj ľúto, ale neustúpte! Všetko, s čím začíname, je ťažké. Ak chcete začať bicyklovať, na prvý pokus sa unavíte už po pár minútach. Vaša jazda bude krivoľaká, možno spadnete. Po čase sa stanete skúseným jazdcom. Pôjdete rýchlo, rovno a vydržíte veľmi dlho. Vaše dieťatko si postupne na nové správanie zvykne, a po nejakom čase sa preň stane bežným štandardom.
- Pozor na nenaplnené vyhrážky: Najprv sa vyhrážame, potom to stiahneme, a dieťa aj napriek tomu, že hnevalo, nie je nijako potrestané. Častý scenár v mnohých rodinách, ktorého výsledkom je jediné - dieťa sa našich vyhrážok prestane báť. Je veľká chyba svoje sľuby nedodržať, aj keď to znamená ďalšiu scénu. Najlepšie je naučiť ho niesť následky svojho správania ihneď, aby pochopilo, za čo má trest a aké budú dôsledky jeho nesprávneho konania.
- Nedovoľte dieťaťu všetko a všetkých riadiť: Skáče často dospelým do reči a vynucuje si pozornosť? Určuje, na čo sa bude celá rodina dívať v televízii? Nechá sa prehovárať, aby urobilo to, čo je potrebné? V tom prípade je najvyšší čas uvedomiť si, že takto to ďalej nejde, inak sa rozmaznané dieťa celkom vymkne spod kontroly. Musíme sa naučiť hovoriť nie a dieťaťu stanoviť jasné pravidlá a hranice. Pokiaľ ide o pravidlá, nemali by existovať žiadne hádky ani debaty. Nekonečné hašterenie je zbytočné, pretože výsledok je vopred daný. Deti sa určite budú pokúšať vami stanovené hranice prekročiť, ale mali by ste ostať neoblomný. Najmä čo sa týka pravidiel o upratovaní a pomoci v domácnosti. Ak je to nutné, pripravte si s deťmi plagát, kde bude mať každý jasne určené svoje povinnosti. Hranice a limity stanovte s empatiou a porozumením. Na dieťa sa vzťahujú povinnosti, ale i práva. Nemusíte byť tyran, aby ste dieťa naučili správne sa chovať.
Zodpovednosť a následky
Rozmaznané dieťa pri každom prejave nespokojnosti rado ukazuje svoj hnev. Trucuje, hádže sa o zem, plače, niekedy dokonca aj čosi rozbije alebo rozleje. Neriešte to bitkou alebo krikom. Pokojne, ale dôrazne dieťa upozornite, že ak rozbije hračku, druhú mu tak rýchlo nekúpite. Ak napríklad rozleje naschvál na zem mlieko (alebo čaj), dajte mu do rúk handru a ukážte mu, ako má dlážku utrieť. Ak je to preň náročné, pomôžte mu. Ak si dieťa uvedomí, že za svoje činy bude VŽDY niesť dôsledky, pomaly prestane ostentatívne vystrájať. Myslíte si, že to robíte dobre, keď si hovoríte, ide „len“ o malé deti, ktoré sa podľa vás „len“ snažia vyjadriť emócie primerane veku. Máte za to, že ich v tom treba podporiť, napríklad objatím a otázkami, ktoré im majú pomôcť pomenovať pocity. Napríklad: „Čo sa ti stalo, anjelik, si nahnevaný? Povedz mi, prečo ma hryzieš? Si smutný?“ No pozor, ak zároveň nevyvodíte zodpovednosť za takéto správanie, lebo takto zo svojho dieťa robíte rozmaznanca. Akokoľvek je dieťa nahnevané, nemá právo nikoho udierať, to sa predsa nerobí, au, to bolí!
Podpora samostatnosti a zdržanlivosti
- Pomáhanie bez úplatkov: Motivácia potomka k dobrému správaniu formou drobných úplatkov - najčastejšie zaberajú sladkosti, hračky, možnosť byť na mobile či sledovanie rozprávok. Je pochopiteľne rozdiel medzi tým, keď povieme: "Najskôr si uprac izbu a potom môžeš pozerať rozprávku,“ a tým, keď mu sľúbime: "Keď si pekne poupratuješ, dostaneš cukrík.“ Deti sa tak naučia očakávať za každú svoju povinnosť nejakú odmenu, ktorá s tým vlastne nijako nesúvisí. Áno, nie je jednoduché naučiť dieťa mať radosť z upratanej izbičky či pomoci v domácnosti, avšak je nutné, aby chápalo dôležitosť podieľať sa na fungovaní spoločnej domácnosti. Nech má radosť z toho, že je súčasťou rodiny a že môže byť užitočné.
- Naučte ho čakať: Rozmaznané deti sa cítia oprávnené nielen dostať veci, ktoré chcú, ale chcú ich mať hneď. Žijeme vo svete okamžitého uspokojenia vďaka internetu a mobilom. Tieto technológie spôsobujú, že si deti vytvárajú nerealistické očakávania, že dostanú to, čo chcú, keď to chcú. Toto ale vášmu dieťaťu nepomôže naučiť sa byť trpezlivým. Odmietnutie alebo aspoň odloženie splnenia jeho požiadaviek, pomôže vášmu dieťaťu rozvíjať sebadisciplínu a umožní mu prikladať vyššiu hodnotu veciam, ktoré dostáva. Výskum ukazuje, že schopnosť dieťaťa počkať na niečo alebo odložiť niečo na neskôr, vysoko koreluje s budúcim akademickým a finančným úspechom.
- Ísť príkladom: Je dôležité naučiť svoje deti zdržanlivosti a ísť im sami príkladom. Hľadajte príležitosti, aby vás videli čakať na veci, ktoré chcete. Ak napríklad v nákupnom centre uvidíte džínsy, ktoré ste sa rozhodli nekúpiť, dajte svojmu dieťaťu vedieť prečo. Nezabudnite, že radosť (či úžitok) z krátkodobých prianí má veľmi krátku životnosť. Ak ste dieťatku predvčerom kúpili čokoládu, dnes si to zrejme už ani nepamätá.
Rozvoj empatie a vďačnosti
- Učte deti všímať si a zohľadňovať pocity druhých: Vždy, keď dieťa urobí niečo bezohľadné, pomôžte mu vžiť sa do pocitov toho druhého. Správne otázky môžu pomôcť deťom naučiť sa empatii a rozpoznať, ako ich necitlivé činy ovplyvňujú ostatných. Napríklad: „Ako sa asi cítil tatko, keď si mu vzal jeho kúsok koláčika? Ako sa cítil tvoj kamarát, keď si mu hodil piesok do vlasov - páčilo by sa ti, ak by to niekto urobil tebe?“
- Zvyšujte vďačnosť: Rozvíjajte v rodine pocit vďačnosti za všetko, čo máte - a to najmä nemateriálne. Praktizovanie vďačnosti pomáha deťom cítiť sa šťastnejšie, lepšie sa vyrovnávať s nepriazňou osudu a zvyšuje ich životnú spokojnosť. Majte so svojimi deťmi pravidelné rituály vďačnosti. Keď je všetko v živote dieťaťa moje moje moje, nasmerujte jeho pozornosť na naše.
Efektívna komunikácia a pochvala
- Rozprávajte sa s dieťaťom: Hovorte s dieťaťom. Snažte sa mu vysvetliť, prečo nemôže mať vždy všetko, čo chce. Vysvetlite mu, že tak to proste nefunguje ani u vás a v reálnom svete.
- Chváľte správne veci: Už je dávno dokázané, že pochvala má oveľa lepšie účinky ako trest. Každý reaguje lepšie na pochvalu, než na krik, urážky či zákazy. Za každé vhodné a správne prejavy svoje dieťa chváľte. Za každý, aj drobný náznak ne-rozmaznanosti svoje dieťa chváľte. Pochváľte ho, ak na odmietnutie prestane reagovať krikom či vzdorom. Pochváľte ho, ak nebodaj povie: „Maminka, nevadí, že dnes mi tú čokoládu nekúpiš, dám si ju inokedy.“ Ak dieťa požaduje chválenie, skúste ho pochváliť, keď niečo urobí pre niekoho alebo s inou osobou. Naproti tomu špecifická pochvala („Tvrdo ste pracovali na prihrávke a v dnešnom zápase sa vám to vyplatilo.“) zvýši jeho motiváciu. Je to skvelé pre ich sebavedomie. Pamätajte si, dieťa lepšie reaguje na podporu, nie trest.
Zvládanie detských záchvatov hnevu a hnevu – tipy od certifikovaného behaviorálneho analytika
Rodič ako líder a ignorovanie nevhodného správania
- Nepodriaďujte všetko dieťaťu: Vyjadrujte sa a konajte v rodine spôsobom, aby dieťa pocítilo dôležitosť každého člena rodiny (Spýtajme sa ocka, čo by dnes chcel robiť). Chcete byť kamoš, ale nie „šéf“? Rozmaznané dieťa, či sa vám to páči alebo nie, je výsledkom výchovy rodiča, ktorý sa vzdáva svojej roly byť „šéfom,“ ktorého dieťa potrebuje (nie, oni nepotrebujú mať rodiča kamaráta, potrebujú láskavé, no pevné vedenie). Nemusíte sa vždy prieť s dieťaťom, ani mu vysvetľovať všetky svoje dôvody, aby prijalo vaše rozhodnutie. Byť „šéfom“ - človekom, ktorý ich miluje, aj keď niekedy robí veci, ktoré sa deťom nepáčia, ale sú v ich najlepšom záujme - to znamená byť rodičom.
- Ignorujte záchvaty hnevu na verejnosti: No a čo, že robí scény na verejnosti? Sú rodičia, pre ktorých sú amoky dieťaťa na verejnosti nočnou morou. Okamžite štartujú raketové motory, berú metajúce dieťa pod pazuchu a uháňajú z centra diania. A potom takí, ktorí nad tým mávnu rukou. Ignorujú to, bez toho, aby sa dieťa pokúsili zobrať aspoň trochu nabok a „riešili to.“ Pokračujú v nakupovaní, akoby sa nič nedialo. Alebo ďalej večerajú v reštaurácii, veď no a čo. Týmto však dieťa učíte, že je úplne v poriadku, keď dáva široko ďaleko najavo svoje pocity hnevu a frustrácie, a že vaše právo nakupovať, či jesť v reštaurácii je posvätné a stojí vyššie ako právo ostatných ľudí, aby v pokoji dojedli svoje jedlo. Žiadny rodič nerád počúva záchvat hnevu, či už od dieťaťa, ktoré odmieta opustiť obchod, alebo od tínedžera, ktorý vám pred nosom zabuchne dvere, pretože mu odmietate kúpiť nový mobilný telefón. Ale vzdať sa je oveľa horšie. Hlavným dôvodom, prečo sa dieťa bude naďalej takto správať, je to, že je úspešné. Nepodporujte ho v týchto prejavoch a ono to prestane… časom. Ak ste doma, jednoducho to ignorujte, pokiaľ vášmu dieťaťu nehrozí, že ublíži sebe alebo iným. Na verejnom mieste musíte prirodzene dávať pozor na svoje zúrivé dieťa, venovanie prílišnej pozornosti tomuto správaniu však prakticky zaručuje opakovaný výkon. Namiesto toho pokojne vezmite dieťa do auta, kým ho to neprejde. Keď si deti uvedomia, že s vami nedokážu manipulovať, keď urobia scénu, je menej pravdepodobné, že túto taktiku v budúcnosti vyskúšajú.
Rodičia, ktorí ste si priznali chybu: "Ak máte doma osemročné dieťa, ktoré sa nevie zmieriť s tým, že nie je vždy tak, ako si pískne a že nemôže dostať vždy to, na čo si ukáže prstom, potom musíte uznať, že na tom ako rodič nesiete veľký podiel viny,“ vysvetľuje Elaine Rose Glickman, autorka knihy ‚Your Kid’s a Brat and It’s All Your Fault,‘. Nie je typ, ktorý bude rodičov chlácholivo tľapkať po pleci. Naopak, hovorí na rovinu: keď je dieťa rozmaznané, na vine sú rodičia. A ak aj nie sú - lebo zlé správanie si môžu deti priniesť aj zo škôlky, zo školy, či pozeraním telky - je zodpovednosť rodičov tento problém riešiť.
tags: #rozmaznane #dieta #po #anglicky