Život Rudolfa Dilonga, významného slovenského františkánskeho mnícha a jedného z najvýznamnejších básnikov literárneho prúdu tzv. katolíckej moderny, je pretkaný paradoxmi, hlbokým duchovným hľadaním a nekonvenčnými rozhodnutiami, ktoré sa vymykali cirkevným aj spoločenským normám. Jeho osud, neoddeliteľne spojený s jeho tvorbou, je svedectvom doby, osobných bojov a nekončiacej túžby po slobode - v láske, viere i umení. Tento článok sa ponorí do jeho pohnutého života, pričom sa zameria na jeho pôsobenie v Malackách, zakázanú lásku, útek do exilu a bohatú literárnu činnosť, ktorá presiahla hranice domoviny.
Životná Cesta a Formovanie Osobnosti: Od Trstenej po Kláštorné Múry
Rudolf Dilong sa narodil 1. augusta 1905 ako Alfonz Dilong v Trstenej na Orave. Už v útlom veku preukazoval osobitú povahu, keď sa nazýval zlým a skazeným už od detstva, mal rád tuláctvo a bitkárstvo. „Napríklad s dievčatkom od susedov som sa raz pasoval. Aké pasovanie! Bola to chvíľa zúfalej zmyselnosti, opitej pomätenosti a vášne. Ó, vznešená neresť! Býval som nespratný a pohŕdavý. Na ulici som viac ráz nocoval pod drevami a klial som,“ písal vo svojich autobiografických poznámkach Mladosť z očistca, ktoré začal písať v roku 1939 ako 34-ročný. Tieto úprimné priznania svedčia o jeho nekonvenčnom duchu a predznamenávajú búrlivé obdobia jeho života.
V pätnástich rokoch, po vstupe do kláštora, prijal rehoľné meno Rudolf. Absolvoval základnú školu a gymnázium v Trstenej. Následne sa stal mníchom františkánskej rehole a pôsobil v kláštoroch v Kremnici, Hlohovci, Malackách a Žiline. Po absolvovaní štúdia katolíckej teológie v roku 1929 ho vysvätili za kňaza. Niekoľko rokov pôsobil ako stredoškolský profesor náboženstva vo viacerých mestách, vrátane evanjelického kolégia v Prešove v druhej polovici 30. rokov.
Malacky: Mesto, kde sa Krížili Cesty a Osudy
Život Rudolfa Dilonga je úzko spätý aj s Malackami, kde sa po prvý raz objavil už v roku 1923. Kláštorná kronika františkánov v Malackách zaznamenáva jeho prítomnosť v máji toho roka v súvislosti s mimoriadnym kongresom poradcov komisariátu, na ktorom sa prerokovávala reforma štúdia filozofie. Bolo nariadené, aby si františkánski klerici nadobudli riadne maturity na štátom uznaných gymnáziách, pričom ako miesto na to určená Trnava. Z malackého kláštora do Trnavy odišli pripravovať sa na skúšky do VII. triedy gymnázia viacerí klerici, medzi nimi aj Rudolf Dilong (písaný ako Dyllongh). Tento záznam odhaľuje, že Dilong bol súčasťou komunity už v mladom veku. Mladí františkánski mnísi, vrátane Rudolfa Dilonga, sú zachytení na nedatovanej fotografii, ktorá s veľkou pravdepodobnosťou vznikla práve v Malackách.
Plnohodnotne tu však pôsobil až od rokov 1936 či 1937 ako františkánsky klerik na tunajšom gymnáziu. Jeho príchod do Malaciek potvrdzuje aj korešpondencia. V liste s dátumom 30. augusta 1937 sa zdôveruje svojmu priateľovi, básnikovi Pavlovi Gašparovičovi Hlbinovi: „Milý Paľko! Pozdravujem Ťa z nového svojho domova z Malaciek. Vieš, vo Fiľakove som išiel skapať od nudy, dal som sa preložiť, no nie do Kocúrkova, ale sem k Bratislave (púť nocou lásky) a hlavne blízo „Prameňa“.“ Tento list naznačuje nielen jeho túžbu po zmene, ale aj blízkosť k „Prameňu“, čo odkazuje na literárne a spoločenské dianie. V ďalších častiach listu sa zmieňuje o publikovaní v Prameni i o zastávke v Martine, kde sa prvý raz v živote opil - s literárnym vedcom a teatrológom Andrejom Mrázom. Dilongova spoločenská nátura a angažovanosť v literárnom živote sa tak naplno rozvíjali aj v tomto mestečku na Záhorí.
Enfant Terrible a Zakázaná Láska, ktorá Premenila Osud
Rudolf Dilong sa z priemeru vymykal aj svojou osobnosťou. Bol síce františkánskym mníchom a kňazom, ale vymykal sa cirkevným konvenciám. Jazdil na motorke a žil bohatý spoločenský život. Literárna kritika mu pre jeho nekonvenčnosť udelila prívlastky ako „knieža básnikov“, „utajený mních“ či „básnik uštipnutý slobodou“. Pre svoju večnú rebéliu prešiel viacerými františkánskymi kláštormi. Nepochopený vlastnými bratmi provokoval, bol "rebel na motorke", ktorý sa preháňal po ambitoch kláštora v Trnave.
Osudové stretnutie, ktoré navždy poznačilo jeho život, sa odohralo práve v Malackách. V hostinci Bersón sa konala beseda s dvomi známymi spisovateľmi, na ktorú prišla aj devätnásťročná Valéria Reiszová, milovníčka umenia a poézie. Jej vzhľad, oduševnená poézia i pôsobivý patetický prednes Dilonga doslova uchvátili. Hoci sa im na okamih stretnú pohľady, to, čo sa udeje krátko po skončení akcie, ju predsa len vyvedie z miery. „Slečna, máte rada poéziu?“ Otázka, ktorá ju zastaví tesne pred odchodom, vyjde totiž z Dilongových pier. V tom čase mal Dilong už takmer Kristove roky a za sebou sedemnásťročný pobyt v reholi.
Presný dátum tohto stretnutia sa líši v historických záznamoch. Valéria Reiszová uvádzala rok 1936, čo pôvodne prevzala aj Dilongova vnučka Denisa Fulmeková do svojej knihy Konvália (Zakázaná láska Rudolfa Dilonga). Neskôr objavené záznamy však naznačujú, že beseda, na ktorej prednášali Rudolf Dilong a Ľudo Zúbek, sa konala pravdepodobne až 21. apríla 1938. Túto udalosť potvrdzuje XI. výročná správa Verejného čsl. gymnázia rádu sv. Františka v Malackách za školský rok 1937 - 1938, ako aj súdobá tlač. Bez ohľadu na presný rok je však zrejmé, že to bol začiatok hlbokého vzťahu, ktorý sa vymykalo všetkým konvenciám. Bol františkánskym mníchom a kňazom, ona židovského pôvodu z Malaciek. Ich vzťah nečelil len jeho celibátu, ale aj dobe. V malom meste ako Malacky sa vzťah kňaza a židovskej dievčiny totiž nedal tajiť dlho; problémom bolo nielen kňazské povolanie, ale aj vek Valérie.
Z ich vzťahu sa v roku 1942 narodila dcéra Dagmar. Dilong vnímal celibát ako skazu, čo úprimne vyjadril vo svojich poznámkach: „Načo bolo treba rozmnožovať hriechy v Cirkvi, keď Boh ich nechce, načo bolo treba zaviesť a nariadiť celibát, keď Kristus ho len odporúčal. Odporúčal, to znamená, že to nie je pre každého. Nemáme všetci hlinené žily a pre každého krv nie je voda.“ Práve pre tento vzťah ho v roku 1938 cirkev prevelila do kláštora v Hlohovci, kde bol od 14. apríla 1939 pridelený na funkciu katechétu, spovedníka a kazateľa.
V Tieni Holokaustu: Záchrana Života a Hľadanie Spravodlivosti
Tragický príbeh lásky Rudolfa Dilonga a Valérie Reiszovej, ktorý sa odohrával v období Slovenského štátu a holokaustu, sa neskončil tragicky vďaka Dilongovej odvahe a vplyvu. Z kňaza, ktorý mal v období takzvaného Slovenského štátu nebezpečne blízko k Tisovmu režimu, sa stal otec židovského dieťaťa. Využil svoje kontakty a protekciu. Obdiv, ktorý voči nemu ako básnikovi prechovával minister vnútra Alexander Mach, sa hodil. Dilong nielen v zbierke Gardista, na stráž veršoval oslavne o režime. Keďže Mach v židovských otázkach neintervenoval, Dilong predsa zaklopal na dvere, a nie len na jedny. Samotná Valéria po rokoch spomínala, že sa tiež vybral za prezidentom Tisom, aby mu vyjavil, že čaká dieťa. „Vravel to nielen ako prosebník najvyššiemu štátnemu predstaviteľovi, ale aj ako kňaz kňazovi. ‚Nemôžete dopustiť takú hanbu, aby ju deportovali.‘“ Vďaka jeho intervencii neboli Valéria ani ich dcéra Dagmar deportované. Vnučka Denisa Fulmeková vysvetľuje: „Videla som archívne materiály, kde boli babička s mamou v októbri 1942 už zapísané v transporte. Mama mala pol roka. Bez Dilonga by skončili v koncentračnom tábore.“ Valéria a Dagmar tak prežili vďaka jeho odhodlaniu a láske. „Láska je nad všetkým. Nad dejinami, režimami, vierovyznaniami,“ konštatuje Denisa Fulmeková, a dodáva: „Láska je nad nami. Ako večná ochrana.“
Po vypuknutí druhej svetovej vojny Dilong narukoval ako vojenský kňaz do slovenskej armády. Pri návrate z frontu v jeseni 1944 strávil päť mesiacov vo františkánskom kláštore v Nižnej Šebastovej pri Prešove.
💔 MARKÝZ S NÍ PŮL ROKU NEPROMLUVIL… ALE JEDINÁ SLZA HO PŘIMĚLA VYZNAT VŠECHNO
Útek do Exilu a Hľadanie Slobodných Pobreží
V júli 1945 však musel Rudolf Dilong pre svoju literárnu angažovanosť počas vojnového Slovenského štátu opustiť Československo. Rok 1945 delí jeho život a člení jeho tvorbu na dve obdobia, zhodné sú časovým rozsahom (1905 - 1945, 1946 - 1986), rozdielne množstvom literárnej produkcie. Táto cesta do neznáma viedla cez západné hranice v Čechách do Nemecka, následne západonemeckým územím a cez Rakúsko do Talianska. Dilong túžil po slobode, no netušil, kde ju nájde, ani ako ho prijme západný svet. Z Bratislavy odišiel spoločne s Mikulášom Šprincom. Po stretnutí s Karolom Strmeňom a rôznych strastiach sa táto básnická trojica dostala do Ríma a nadobudla konečne - po mesiacoch neistoty a úzkosti - bezpečie i materiálnu pomoc.
Dilong opísal svoj útek zo zničenej Bratislavy až po príchod do Buenos Aires v knihe Cesty vyhnanca (1951). Kým Šprincova kniha K slobodným pobrežiam (1949) mala dokumentárny význam, Dilongova kniha bola psychologická. Obsahovala predovšetkým jeho vzrušené duševné stavy, psychické reakcie na životné situácie doma i v zahraničí, vnútorné otrasy, sváry, trýzne, pobúrenia. V posledných zbierkach z domoviny (Plač, 1944, Moja krv, 1945) obnažoval svoj ľudský subjekt cez osobnú krízu, v čom pokračoval aj autobiografickými Cestami vyhnanca, avšak už vo vzťahu k povojnovej kríze európskej, ba i svetovej, a v súvise s jej vplyvom na jeho básnický subjekt i básnickú tvorbu.
V kapitole „Stmilo sa“ Dilong opisuje postapokalyptický stav povojnového Slovenska s emocionálnym zveličovaním: „Ostal nám nárek, ostali nám slzy. Z tých strán zeme pod Tatrami, kde kvitol pred chvíľou život, ozýval sa bolestný ston rozutekaného a strateného ľudu… Bolo teda po druhej svetovej vojne roku Pána 1945, keď hrdosť slovenská bola zrazená do prachu. Štát pod Tatrami ostal vyplienený, pustý. Už tu nič nežilo. Ani na zemi, ani vo vzduchu, ani na vodách slovenských riek nebolo zbla z toho, čo sme žili, zmizlo všetko ako po vymretí. Na čo sa bolo dívať? Boh bol na nebi, satan na zemi a Slovenska nebolo. Padla Bratislava…”. To ho obzvlášť rozľútostilo a roztrpčilo: „Ulice Bratislavy - strašný pohľad. Z krásy nášho mesta neostalo nič. Potkýnal som sa o trámy, o trosky múrov, o vybitú dlažbu, o rozstrieľaný asfalt, zavadil som do elektrických i telefónnych vedení, potrhaných a rozhádzaných po zemi, a haraburdia z vyrabovaných obchodov a domov boli plné ulice. Nebolo premávky ani ruchu chodcov. Ulice čpeli smradom barbarov, otrhaní, špinaví aziati zaplavili mesto. Na Vajnorskej jeden z nich sa mi postavil do cesty a vovliekol do zrúcaného domu. Musel som vyhrabávať zasypané mŕtvoly. Iný pri Metropolke ma zahnal do pivnice vynášať debny vojenského skladu. Utekať sa mi chcelo, keď som sa stretol s touto soldateskou, ktorá páchla alkoholom, smilstvom a bohorúhačstvom.“
V kapitole „Trpiaci Jób“ takmer zúfal nad svojím osudom. Žialil a žalostil ako človek i ako básnik, akoby najnešťastnejší a najožobráčenejší: „Pýtam sa trpiaceho Jóba: Stratil si viac ako ja? Stratil si synov, dcéry, majetok, zdravie? Ja som stratil vlasť… stratil som všetko. Ostali mi vystreté ruky k nebesiam… Bo! som raz básnikom, spieval som pre vesmír, pre kvety i pre milencov. Hnal som sa za vidinou ako za motýľkom, že som dieťaťom belasých svetov. Dnes sa ma vzdajte. Nechajte zúfalca, ktorý z čírej samopaše si myslel, že ho neporodila zem, ale že ho vychrlili priepasti neba, lebo sa mylne domáhal, aby pôvodom jeho života boli hviezdy. A neboli to hviezdy, bol to len vychýlený pobyt na zemi. Bol to večný nepokoj. Vzdajte sa bludára. Nehovorte, že slovenská zem mala poeta šarvanca, nevráťte sa k jeho minulosti, on nepatrí tam. On patrí k vyhnancom a nenájde svoj pokoj. Slovensko, zbohom!” Nevidel inú možnosť, ako sa dať cestou, ktorá „mala prekliate meno: vyhnanstvo”. Ako na ňu vykročil? „Tri mesiace pekla prešli, keď som pri Dunaji naposledy zakvílil: V slzách na brehu Dunaja a s plačom horúcim, zem moja smutná predrahá, s tebou sa rozlúčim!”
Pri odchode do exilu Dilong si uvedomoval krajné fyzické ohrozenie, ako píše v kapitole „Do vyhnanstva“, keďže povstalecká Národná rada v Banskej Bystrici „odporučila rozsudok smrti pre 38 zločincov”, medzi ktorými bol aj Dilong. „Pre emigrantov môjho druhu niet na svete istoty a bezpečia. Vojnovými zločincami nás pomenovali, aby nás mohli ďalej zabíjať len preto, že sme milovali svoju vlasť. Slovensko nesmie byť viac Slovenskom a nás treba pomárniť. Chytať nás budú, odvlákať, sužovať a mordovať.”
Duchovný Boj a Hľadanie Zmyslu v Emigrácii
Dilongove Cesty vyhnanca odhalili aj jeho metafyzické ťažkosti. V beznádeji takmer strácal vieru a obracal sa k Bohu s výčitkami: „Načo si nám kázal trpieť, keď to nevieme? Načo si nám dal slovenskú krv, keď si nám vzal Slovensko! A jednako budeme pozerať za tebou. Teda dúfať so zúfalstvom.” V kapitole „Boj s démonmi“ odhalil, že chvíľami toto zúfalstvo bolo bezodné, priepastné: „Hmatám v tme, všetko je mŕtve, prázdnota bez dní a nocí, nevidím, niet smeru, niet tváre, niet rúk. Trpieť? Za čo? Za viny? Potom načo je odpustenie, keď peklo trvá? Načo je ľútosť, keď priepasť medzi nebesami a úbohou troskou ľudskou sa nezatvorila! Kde ujsť, keď niet priestoru, kde by sa život môj nezamihotal vo svojej temnote a hrôze! Potom prišlo pokušenie diabla. Slováčik, šepkal mi zlý duch, zapri svoju hlúpu rodovú pýchu, poď so mnou. Ja som kalná voda, ja som chaos, keď budeš so mnou, uchytíš sa. Svet je dnes anarchia, mimo toho rámca neobstojíš. Odopri poslúchať všetky vyššie bytosti, pomsti sa za hanu, za to, že si prach, nič viac. Zúfalcovi to mohlo dostačiť, aby uveril otcovi lži. Naozaj nebol nič viac ako prach. Mohol veriť, že je stratený, lebo strateným naozaj bol.”
Dilong však odolal pokušeniu. Ako bytosť augustínovsky nepokojná, nenechal sa obrať o svoje posledné metafyzické istoty. Hľadal bezpečné spočinutie v Bohu: „Spamätal som sa a volal som: Ježišu Kriste, som synom nikoho; keď sa mi neozveš, zmámi ma samota. Beda mi samému, na strome je had… Ty si vedel trpieť, ja neviem; Ty si vedel zahnať diabla, keď sa ozval do tvojho štyridsaťdňového mlčania na púšti, daj mi silu, aby som ho i ja zahnal… Takto som úpel, prosil dlhé hodiny pri samých bránach neba. Boli zavreté… Vidíš, Pane, úskočnosť a zákerné obchvaty diabla? Mecem sa ako smeť po kútoch, vláči ma po prachu zeme táto prekliata beštia pekla, vediac, že bedára najľahšie dostane do bohorúhačstva. Vie, že keby som stratil všetku česť, nepotreboval by som nič. Skazený človek, keď nemá nič, nechce mať ani Boha.” Dilong sa nedal zlákať, zviesť ani zlomiť, opretý o svoj najhlbší „bytostný stred”, prekonal vnútornú krízu.
V kapitolách „Na svätej pôde“ a „V rímskych bazilikách“ odclonil, ako cez modlitby, meditácie, obdiv svätosti naplnilo sa jeho búrlivé vnútro upokojujúcou blaženosťou. „Svätá pôda Ríma dýchala mi na dušu úľavou,” priznal tento mních i „rebelant zároveň. Poklonil sa sv. Jánovi, sv. Petrovi, sv. Pavlovi, najhlbšie sv. Antonkovi, zrejme miláčikovi svojho srdca: „Blížil som sa k nemu, hovoril som s ním, nie ústami, ale srdcom, celým utýraným srdcom som ho prosil, aby sa ma ujal, som v strašnej biede.” V bazilike sv. Antonka, kde „skúmal cesty svojho života”, zadumal sa nad jednou z najzákladnejších otázok vlastnej ľudskej i básnickej existencie: „Nebol som kováčom svojich osudov a pýtam sa: Prečo žijem? Veď som mal niekoľko ráz zomrieť… Bol som nemluvňa, otec môj rozprával, nasmrť som ochorel, lekár hodil rukou: nedožije rána. Prečo som sa musel z cesty vrátiť, neviem. Neskôr som voly pásol, z vysokého štítu som padol a anjel strážca ma odniesol, nezabil som sa. V hlbokej vode topil som sa dva razy a vyšiel som z nej. V druhej svetovej vojne na fronte v Rusku gule ani granáty ma netrafili. Prečo som nezomrel? Prečo ma z tej cesty vždy zavrátil Boh? A dnes predo dvermi svojej staroby sa pýtam: Vykonal som to, prečo zachoval Boh môj život na zemi? Mám za sebou výstrednosti, hriechy, tuláctvá, a čo z toho dám Bohu?… Vy, ktorí túto knihu v rukách máte, nepochopíte, ako som kvílil v čase tohto poznania. Nepochopíte, ako kŕčovite som zalomil rukami, lebo ste nikdy neviseli jednou rukou nad priepasťou pekla a druhou pri habite Svätca.” Uveril, že nešlo o náhody, v pozadí pôsobili prozreteľnostné zásahy či zámery.
V kapitole „Na oceáne“ sa zamyslel, obklopený búrlivými vlnami, „nad morom svojho života” a opäť si pripomenul prítomnosť prozreteľnostnej ruky: „Pane, vieš, že som bol deckom vzbury, deckom vzdoru, deckom neposlušným. Vzpieral som sa všetkému na svete a nič mi nebolo nedotknuteľné. Bol som ako obluda, ako bludár, strach šiel zo mňa, fantómom som bol, hotovým fantómom. A ja viem, Pane, ako si ma vtedy pevne držal a kričal si na mňa: Mne neujdeš! More sa vôkol búrilo a Ty, Pane, si mal vystretú ruku a velil si vetrom. Vtedy, čo nastalo chvíľami ticho, načrtal sa na obzoroch môj spustlý tieň, tieň stroskotanca, mávajúceho ešte rukou vo vetre. Ako som sa dostal na hladinu z toľkého dna mora! Pane, v ktorých hĺbkach si ma videl! Na ktorých povrchoch som mátal! Povedz, Pane, z ktorých priepastí si ma ťahal! Nebolo nikoho na svete, odpudil som od seba ľudí, napokon aj divá zver ma obchádzala, len Tvoja ruka rozhrňovala mračná a Tvoj Duch sa vznášal nad vodami.” Dilong si tak mohol byť istý, že Božia náruč bola pre neho stále otvorená.
Ešte predtým v kapitole „Opustený Kristus“ si ujasnil, že ho nemôžu považovať za dezertéra: „I prichodí mi odpovedať mnohým, čo mi dali otázku: Prečo si utiekol? Prečo som si nestal na Slovensku do radov mučeníkov? Pravda, ako ľahko sa to ľuďom povie. Ako ľahko by chceli prekrižovať plány Božie, ktoré má Boh s človekom. Ak naozaj riadi Boh kroky naše, čo bezvýhradne nám treba veriť, potom ani mne neostávalo iné, iba ísť ta, kde ma milosť Božia tiahla. Ale prípad nás, vyhnancov, nespadá do rámca dezercií, ktoré sú totožné s útekom od zásad, od disciplíny, od cti. Čas ešte ukáže, kto utiekol a kto tam v duši svojej ostal.” On utekal za slobodou, lež so Slovenskom v srdci. S domovinou vnútorne zostal doživotne spätý a stesky za ňou sprevádzali ho na všetkých cestách Európou i Amerikou. Že sa nemohol a nesmel vrátiť domov, do opustenej vlasti, pociťoval ako „vyhnanie z raja”.
Život v Emigrácii: Od Ríma po Pittsburgh
Po období v Ríme, kde sa zapojil do činnosti Slovenského akčného výboru, ktorý si kládol za cieľ obnoviť Slovenskú republiku, a túto myšlienku presadzoval aj ako publicista v protikomunistickom vysielači Barcelona, odišiel Dilong v roku 1947 do Argentíny. Tam najprv pôsobil ako kňaz slovenských vysťahovalcov vo františkánskom kláštore v Buenos Aires, potom v kláštore poľských františkánov Pablo P. Odesta. Zároveň redigoval periodikum Slovenské zvesti. V zámorí bol stále literárne činný, no sťažoval sa na nedostatok čitateľského publika, keďže usadlíci zo Slovenska patrili skôr k pospolitému ľudu ako k intelektuálom.
Od roku 1965 žil v kláštore v Pittsburghu v USA, kde sa okrem iného venoval redigovaniu časopisu Listy sv. Františka. Pracoval aj ako funkcionár Svetového kongresu Slovákov. Aj keď jeho návrat na Slovensko vyzeral reálne, pre komunistický režim sa sem už nikdy nevrátil, hoci v roku 1969 navštívil Slovensko s úmyslom ostať, no napokon sa vrátil do USA. Zomrel v Pittsburghu v USA 7. apríla 1986.
Literárne Dielo: Najplodnejší Básnik 20. Storočia
Rudolf Dilong patrí medzi popredných predstaviteľov slovenskej katolíckej moderny. Jeho tvorba zahŕňa viac ako sto básnických zbierok, čo ho robí najplodnejším slovenským básnikom 20. storočia. Do literatúry vstúpil ako spoluzakladateľ časopisu Postup. V prvých troch básnických zbierkach (Budúci ľudia, Slávne na holiach, Dýchajte lazy!) stvárnil cez tradičné rustikálne videnie tému prírody a sedliackeho života. Vo zbierkach Helena nosí ľaliu a Mladý svadobník možno identifikovať vplyvy českého poetizmu. Zaujímavosťou je, že sa z priemeru vymykal aj svojou básnickou tvorbou, pretože písal surrealistickú poéziu. Jeho tvorba mala spirituálny meditatívny charakter, pričom za jej vrchol je považovaná kniha Ja, svätý František.
Množstvo literárnej produkcie sa výrazne líšilo medzi jeho dvoma životnými obdobiami. Doma Dilong vydal dvadsaťpäť diel, v exile viac než trojnásobok, teda viac ako 70 zbierok. Moja krv, zakľučujúca Dilongovu tvorbu z prvej polovice štyridsiatych rokov, znela trúchlivými, kajúcnymi tónmi. Naopak, jeho prvé povojnové zbierky sú satiricko-kritické, pretože boli inšpirované politickými udalosťami (zánik samostatného štátu) a politickými emóciami (návrat čechoslovakizmu, nástup komunistov).
Zbierky z tohto krátkeho časového úseku - Súdení (Bratislava 1946), Daváj, daváj! (Stockholm 1946), Kumssty… (Austrália 1946, v skutočnosti Rím), Vlasť volá (Buenos Aires 1948), Balady (Buenos Aires 1948), Listy z emigrácie (Buenos Aires 1949), Diaľky a pieseň (Buenos Aires 1949) - sú prejavom mimoriadnej básnickej aktivity. Exilový kritik Ján E. Bor o ňom napísal, že Dilong bol v satirických zbierkach pohotový a trefný, ale aj radikálny a tendenčný.
V zbierke Súdení sa vysmieva tým, čo rúcali vlastný štát a zrádzali národné tradície. Napríklad obmenou známej Vajanského básne Ja som pyšný, že som Slovák: „Ja sa hanbím, že som Slovák, / moje plemä zradné, / pokorený slovenský rod, / otcovrah tam vládne; / jeden brat môj stál na stráži, / druhý brat ho kole / a krv naša rozliala sa / na slovenské pole.// Ja sa hanbím, že som Slovák, / kliatba na tie hrady, / kde mi bratia jarmo kujú, / reťaze a klady; / voľnosť moju zabíjajú, / slobodu mi kradnú, / otrok budem ponížený / až po tú zem chladnú” (Slovenská hanba). V zbierke Daváj, daváj! (vydanej pod pseudonymom Ďuro Kyjak) všemožne skarikoval prezidenta Eduarda Beneša, ako neprajníka Slovákov, zapredanca Moskvy, záludného politika ovládajúceho z pozadia i komunistov.
Spoluprácou autorskej trojice R. Dilong, K. Strmeň, J. Okáľ vznikla zbierka Kumssty aneb we werssích wypsání jak se statky a hrdla uchráni azs do sweta skonaní czlli twuj pruwodce stále werný na den wssedny i nedelny jakosz i na Pane swátky pro dítky, otce i matky kroz werssowníka wyteczného Syna Piusa Hoňczku nazwaného kazatele slowa Bozsího za temnoty nassistické trápeného. Táto zbierka, ktorá vyšla v skutočnosti v Ríme, bola tendenčne zameraná proti domácim evanjelikom, pretože podľa autorov vyvolali augustové povstanie a spôsobili zánik samostatného štátu. Dilong medziiným zosmiešnil povojnové „biľagovanie”, ktorým bolo možné kohokoľvek sa „zbaviť”: „Zo stáročí to dýcha na nás všade, / hútali o tom mnohé vtipné čelá, / v krčme i v chráme, v chatrči i v hrade, / ako sa treba zbaviť nepriateľa - / i kníh sa o tom popísalo veľa, / ale môj fígeľ prevyšuje i Kanta -/ ó, svete, čuj ma, ajhľa rada skvelá: / vyhlás ho proste za kolaboranta” (Kumšt neprítele se zbavitl). Biľag „kolaborantstva” sa stal osudný aj pre Dilonga, dokonca i v Argentíne, kde hľadal nádejné útočište. Literárny význam zbierky je však v tom, že všetky básne sú napísané formou tzv. villonovskej balady, známej z Villonovho Veľkého testamentu.
Dilong písal aj pod pseudonymami. V liste manželom Mrázovcom s dátumom 14. novembra 1937 posiela dve básne podpísané gynonymom A. Dilongová (Vŕba a Prvá láska) s prípisom: „Vážená a milá rodina Mrázových! … posielam sľúbené básničky od Aničky Dilongovej pre Živenu. Našli sme v Malackách jednu poetku, ako vidíte, nadanú Elenku Sadovú, ktorú Lea Mrázová, ktorá redigovala ženský časopis Živena, veľmi podporovala. Z tohto listu teda vyplýva, že verše A. Dilongovej uverejnené v Živene boli hrou samotného básnika a nápad sa zrodil možno práve cestou do Malaciek, priamo u Mrázovcov. Pod pseudonymom A. Dilongová vyšla v Živene aj báseň Veľmi mladá, ktorá sa neskôr objavila tiež v zbierke Muškát od utajenej poetky Rie Valé. Či šlo výlučne o Dilongovo autorstvo, alebo iba editorskú kuratelu nad mladšou kolegyňou Reiszovou (alebo dokonca kolegyňami, ak rátame aj zmieňovanú Sadovú), to ostáva naďalej v rovine špekulácií.
Výber z jeho exilovej tvorby vyšiel po roku 1989 pod názvom Ja, Rudolf Dilong, trubadúr a je svedectvom jeho trpkého údelu vydedenca a odlúčenosti od vlasti. Hoci sa v emigrácii sťažoval na nedostatok čitateľského publika, jeho rozsiahla tvorba svedčí o neustálej básnickej aktivite a vnútornom nepokoji, ktorý ho poháňal.
Dedičstvo, Zmierenie a Nehasnúca Spomienka
V roku 1969 sa Dilong stretol s dcérou Dagmar a bývalou láskou Valériou vo Viedni. Pre komunistický režim sa však na Slovensko už nikdy nevrátil, hoci jeho návrat vyzeral reálne.
Osudová láska Rudolfa Dilonga a Valérie Reiszovej, ktorá prekonala nielen kňazský celibát, ale aj hrôzy holokaustu, sa stala inšpiráciou pre jeho vnučku, spisovateľku Denisu Fulmekovú. Tá je dnes mamou spisovateľky Denisy Fulmekovej - tá je teda vnučkou Rudolfa Dilonga a Valérie Reiszovej. Denisa Fulmeková venovala pred rokmi knihu Konvália (Zakázaná láska Rudolfa Dilonga), v ktorej spracovala príbeh svojich starých rodičov. Jej mama Dagmar, ktorú ako študentku vyhodili z VŠMU a neskôr sa stala učiteľkou, vyštudovala históriu a slovenčinu. Od otca si odniesla v prvom rade podobu a potom povahu - bonvivánsku i bolestínsku, rozšafnosť aj samotu. Dagmar o ňom hovorila v superlatívoch. Nadovšetko ho milovala a nikdy nenašla žiadnu chybu. Stál u nich na piedestáli ako najtalentovanejší, najúžasnejší, najkrajší a najšikovnejší pod slnkom. Dilong si patrične užíval toľkú satisfakciu za príkoria a nepochopenie, ktoré zbieral v kňazskom a rehoľnom živote. Denise Fulmekovej chýba v početnej korešpondencii reflexia holokaustu, napriek očividnej kolaborácii s politickým poriadkom Dilong neuvažoval antisemitsky, „Nijaká narážka. Nikde. Absolútne. Nakoniec, pôsobilo by to absurdne.“
Príbeh Rudolfa, Valérie a ich dcéry Dagmar je príbehom, ktorý píše Slovensko boľavým perom dodnes. História odpustenia, zmierenia, osobného dozrievania, šanca na polepšenie - seba aj svojho okolia. Je to veľký prípad lásky, ktorá zakrýva mnoho hriechov a v rukách Boha zachraňuje, dokonca je životodarná. „U Rudolfa Dilonga a Valérie Reiszovej to platí doslova.“
Rudolf Dilong zanechal hlbokú stopu v slovenskej kultúre. Po ňom sú pomenované ulice v Malackách (časť Rádek), Žiline, Trnave a Prešove. Jeho meno tiež nesie recitačná súťaž Dilongova Trstená.Dilong bol vizionársky pravdivý. Vo svojom „postskripte“ sa zamýšľa nad ľudským odsudzovaním: „Ľudia tak radi vidia naše chyby, striehnu na môj poklesok, aby si z nechránenej chvíle mojej urobili pochúťku. Čože, zbavili sme sa svojich slabostí, keď sme sa stali kňazmi? Či vy, ktorí nás odsudzujete, či vy ste vzali na seba čistotu anjelov? Keby vás bolel môj hriech, ale on vás nebolí, vy máte radosť z neho, a preto vám odopieram akékoľvek právo na mravnostné pohnútky, keď ma idete kameňovať. Ostatne, prečo zmenšujete význam lásky Božej? Veď ja chodím na spoveď.“ Tieto slová vystihujú jeho celoživotný boj s konvenciami a zároveň vieru v Božie milosrdenstvo.
Jeho život i dielo, poznačené „zakázanou“ láskou k žene židovského pôvodu Vali v čase antisemitizmu, ostáva trvalým svedectvom o sile ľudského ducha, lásky a umenia, ktoré prekonávajú všetky prekážky.
