Pôrod je pre mnohé ženy jedným z najvýznamnejších zážitkov v živote, sprevádzaný očakávaniami a nádejami. Avšak, skúsenosti z pôrodníc na Slovensku často odrážajú realitu, ktorá sa líši od ideálnych predstáv. Tento článok sa zameriava na rôzne aspekty pôrodníc, od podpory dojčenia až po rešpektovanie práv rodičiek, a poukazuje na situácie, v ktorých sa matky cítia bezmocné a nedôstojne. Ponárame sa do hlbokých osobných príbehov a šokujúcich udalostí, ktoré vykresľujú obraz systému, v ktorom sa ľudský prístup a empatia niekedy strácajú.
Trauma a bezmocnosť v pôrodniciach
Autorka článku sa pred materskou dovolenkou venovala krízovej intervencii, a tak tuší niečo o traume a o tom, ako vzniká. Možno by vás zaujímalo, čo robí z nejakého zážitku traumatizujúci zážitok. Nie je to iba o tom, akú mieru hrôzostrašnosti má, ide aj o to, ako veľmi sa cítite v tej chvíli bezmocní. Ak plánujete porodiť dieťa v niektorej zo slovenských pôrodníc, pripravte sa na veľkú mieru bezmocnosti. Pripravte sa na to, že dobrovoľne vstúpite do mocensky nerovných vzťahov, kde sa na vás dívajú ako na poslednú v rebríčku. Práca upratovačky bude dôležitejšia ako vaša intimita a dôstojnosť. Vaše bolesti a zraniteľnosť nebudú pre vás poľahčujúcou okolnosťou. Pravidlá a zaužívaný "systém" sú ďaleko dôležitejšie ako vaše priania a potreby. Vitajte v systéme, ktorý je bezohľadný k tomu, komu by mal slúžiť. Vitajte v pôrodnici, vitajte na oddelení šestonedelia. Skúsenosť z pôrodnice môže byť traumatizujúca, ak sa rodička cíti bezmocná. Miera hrôzostrašnosti zážitku nie je jediným faktorom; dôležité je, ako veľmi sa žena cíti v danej chvíli bezmocná. Ak plánujete porodiť na Slovensku, pripravte sa na mocensky nerovný vzťah, kde sa na vás pozerajú ako na poslednú v rebríčku. Vaša intimita, dôstojnosť, bolesti a zraniteľnosť ustupujú do úzadia pred pravidlami a systémom. Tieto pocity bezmocnosti a nedôstojnosti sa často prejavujú už od prvých chvíľ po príchode do nemocnice.
Príbehy z oddelenia šestonedelia: Systém vs. rodička
Príbeh matky, ktorá rodila na Antolskej v Bratislave, ilustruje pocity bezmocnosti a nedôstojnosti, ktoré pretrvávajú napriek tomu, že od pôrodu uplynuli roky. Moja dcérka sa narodila pred troma rokmi v pôrodnici na Antolskej v Bratislavskej Petržalke. Je to už dosť dávno, no stále si občas predstavujem, ako hovorím so sestričkami z oddelenia šestonedelia, kam zatvárajú matky s deťmi po pôrode - vraj pre ich dobro. Hovorím im, čo si zaslúžia počuť, hovorím im o mojich právach. Predstavujem si, ako si druhýkrát to a ono nenechám a potom sa vždy s hrôzou zastavím. "Nepredstavuj si to, lebo si to privoláš do života. Ty už predsa nikdy takýto nedobrovoľný pobyt neplánuješ absolvovať!" No neodchádza to, ani čas to nehojí…
Moja dcéra sa narodila po 30-hodinovom pôrode. Po dvoch hodinách na sále, ktoré som strávila s manželom a dcérkou, ma sanitár previezol na izbu na oddelenie šestonedelia. Dieťa nemohlo ísť so mnou, lebo ho museli ošetriť sestričky. Žiadala som, aby mi ho hneď doniesli na izbu. Manžel odišiel domov, pretože by ho tam nepustili. Ocitla som sa na izbe o tretej ráno. Sestrička mi povedala, že nesmiem ani vstávať, ani si sadať a keď budem potrebovať ísť na malú potrebu, mám zazvoniť na zvonček a niekto mi príde pomôcť. Ležím a čakám, kedy mi donesú dieťa. Nikto mi nepovedal, čo s ním potrebujú robiť, čakanie sa mi zdá nekonečné a som bezmocná, pretože viem, že ak mi ho nedonesú, nemôžem si poňho ísť sama. Nesmiem predsa vstávať, to by bol poprask, nerešpektovať pravidlá hneď po príchode! Viem že prvú noc tu štandardne deti nechávajú v sesterskej izbe, takže skutočne neviem s akým rešpektom alebo nerešpektom k môjmu želaniu mám počítať. Zvoním teda na sestričku, ktorá mi vynadá, že ona nie je z novorodeneckého oddelenia, takže s tým nič nemá a nemám na ňu zvoniť. Ona je tu na starostlivosť o matku, takže ak nemám zdravotný problém, nemám ju obťažovať. Skutočne prívetivé oboznámenie s ďalším pravidlom, ktorému sa treba prispôsobiť. Po pôrode, ktorý trval 30 hodín, bola matka prevezená na oddelenie šestonedelia bez svojho dieťaťa. Personál jej zakázal vstávať a čakanie na dieťa sa zdalo nekonečné. Keď sa pokúsila zistiť, čo sa s dieťaťom deje, dostala nepríjemnú odpoveď od sestry. Dcérku nakoniec priviezli v malej postieľke na kolieskach, zaparkovali vedľa mojej postele a vysvetlili mi, že jedine tam je v bezpečí a mala by tam tráviť ideálne všetok čas mimo dojčenia. Ja si ju chcem vziať k sebe, tešiť sa z nej, vítať ju a dávať jej pocit bezpečia pritúlenej k mojej hrudi. Počkám kým sestrička odíde, aby som sa vyhla potenciálnemu konfliktu a keď zavrie dvere, požiadam susedku na izbe, ktorá už má dovolené sa hýbať, aby mi ju podala do postele. No začína mi byť jasné, že svojím správaním sa dostávam na tenký ľad a niekomu sa to nemusí páčiť. Matka ju nemohla mať pri sebe v posteli, čo jej spôsobovalo frustráciu a pocit obmedzovania. Tieto pravidlá a realita na oddelení šestonedelia naznačujú hlboko zakorenené problémy v systéme, ktoré opomínajú základné ľudské potreby a priania rodičiek.
Bezcitný systém: Budíček a obviňovanie
Budíček o šiestej ráno, krik a neónové svetlá sú bežnou realitou na oddelení šestonedelia. O šiestej ráno sa otvoria dvere na našej izbe, nejaká žena oznámi, že je ráno, zapne neónové svetlá v celej izbe a káže nám hneď odložiť veci zo stolíka, lebo príde upratovačka. Som trochu v šoku, práve sa mi podarilo zadriemať. Pri pôrode sa mi posunula kostrč a bolí ma tak strašne, že chodím - s prepáčením - ako pokakaná, sedieť nemôžem a žiadna úľava sa nedostaví ani v polohe ležmo. Neviem preto spať a cítim sa fyzicky veľmi nepohodlne a vyčerpaná. Po pôrode som sa ešte poriadne nevyspala a dojčím sediac na jednej polke zadku. Budíček o 6:00 hod. a ešte k tomu z dôvodu odloženia vecí zo stolíka mi preto príde bezcitný. S bolesťami vstávam, odkladám veci a čakám ešte dlhé minúty, než upratovačka príde. Okolo siedmej začína skutočný život, meranie teploty, vizita a po nej ďalšia vizita s primárom. Matky, ktoré sú vyčerpané a trpia bolesťami po pôrode, sú nútené vstávať a odkladať veci kvôli upratovaniu. Tento bezohľadný prístup k potrebám rodičiek je pre mnohé traumatizujúci.
Nekrvácajte do postele: Šikana a nedostatok empatie. Neustále napomínanie, aby matky nezakrvácali posteľnú bielizeň, je ďalším príkladom šikanovania a nedostatku empatie. Každý deň si vypočujem, že si mám dávať pozor, aby som nezakrvácala plachtu a perinu. Mám vlastné podložky do postele, ktoré tomu majú zabrániť. No nekrvácajte, keď máte silnú menštruáciu, máte zákaz dať si spodné nohavičky a tak len držíte medzi nohami hrubú vložku. Keď sa potrebujete v posteli otočiť, musíte dávať pozor, či sa podložka nezosunula. Nech sa budete akokoľvek snažiť, niekoľko fľakov určite urobíte. Reakcia bude pohoršenie, znechutenie. Ženy po pôrode prirodzene krvácajú, no personál sa správa znechutene a pohoršene. Prepáčte, ale nie je toto šikana? Čo iného čakajú na oddelení šestonedelia? Ženy po pôrode krvácajú. Robia to všetky, nie len tie nespolupracujúce! Lekári sa vraj neradi pozerajú na špinavé prádlo. Takže vždy, keď má byť vizita, steliem si paplón a hľadám nejakú stranu, ktorá ešte nie je krvavá. Pochopila som, všetko tu musí dobre vyzerať. Poriadok na stole, čistý paplón, aby sa doktorovi dobre pracovalo. Matky sa cítia ako na spodku hierarchie, kde ich potreby nie sú dôležité.
Nesmiete stáť a chodiť s dieťaťom na rukách: Obmedzovanie a strach. Pravidlá, ktoré zakazujú matkám stáť a chodiť s dieťaťom na rukách, sú často zdôvodňované obavami o bezpečnosť dieťaťa. Ako na každé pravidlo, aj na toto je dôvod s ktorým nemôžete polemizovať. Mohla by som predsa odpadnúť a dieťa by spadlo na zem. V podstate ho stále ohrozujem. Keby bolo so mnou v posteli, keby som ho nosila, to všetko ho môže zabiť. To je message, ktorý opakovane dostávam. Avšak, tieto pravidlá ignorujú potreby matiek, ktoré chcú svoje deti upokojiť a cítiť sa s nimi v bezpečí. Keď poruším pravidlá, ktoré majú moje dieťa predo mnou chrániť, nikoho nezaujíma v akej som situácii. Nikoho nezaujíma, že ho nosím, lebo ho neviem inak upokojiť. Nikoho nezaujíma, že keď sa dá, tak ich pravidlá dodržiavam. Šla som si takto s dieťaťom na rukách po radu, čo mám robiť. Skôr než som stihla niečo povedať, mi sestrička vynadala, že ona nepôjde kvôli mne do basy a kričiaca mi nakázala, aby som jej dieťa dala a šla si po voziacu postieľku. Bála som sa jej, no nedala som jej ho. Každá mamička si dovezie svoje dieťa v postieľke, zaparkuje si ho, sadne si alebo postojí, ak sedieť nemôže. Zje si jedlo, tanier dá na zberné miesto a môže ísť so svojím vozíčkom naspäť. Odvoz použitého riadu má samozrejme tiež svoje pravidlá, preto sa vás nikto nepýta, či sa vášmu dieťatku práve podarilo správne prisať na prsník a konečne pije. Všetko „nepodstatné“ odložíte a bežíte vyhovieť systému, aby ste niekomu neskomplikovali jeho náročnú prácu. Alebo, ak ste v krízovej situácii, ako ja v deň, keď sa malo rozhodnúť, či nás pustia domov, vyjdete z izby, plný tanier dáte na zberného miesto - aby vám nikto nerobil problémy a vraciate sa dojčiť. Ak vaše dieťa nezačne priberať na váhe, ostávate v tomto väzení ďalší deň. Čo tam po jedle. I tak vám tu s obľubou podávajú všetko, čo nesmiete jesť. Pomaranče, jahodový jogurt, kelový prívarok, vyberte si… diéta pre dojčiace matky neexistuje. Viete, čo sa stalo? Práve v ten deň sa stolíky neumývali, ale zato som musela okamžite vstať a odložiť veci z parapety, lebo to tam nepatrí a nesmie sa tam nič dávať, lebo: “Ako by to tam potom vyzeralo?!“ A zhodou náhod sa v ten deň utieral prach práve z parapetnej dosky. Nech sa snažíte akokoľvek, vždy ste za blbú a radi vám to dajú pocítiť. Pretože predsa nie ste schopná dodržať tak primitívne pravidlá?! Snaha matiek o zmenu a prispôsobenie sa systému je často márna, a to vedie k prehlbovaniu pocitov bezmocnosti a frustrácie.
Svetlé výnimky a boj proti neochote
Napriek negatívnym skúsenostiam, ktoré sprevádzajú pobyt v mnohých pôrodniciach, existujú aj svetlé výnimky. Sestrička Mária Lazebníková bola jednou z nich. Moja dcéra mala ťažkosti s prisávaním na bradavku. Stále sa odpájala a nevedela poriadne cucať. Nemala som žiadne skúsenosti s dojčením a tak to bolo pre mňa skutočne náročné. Po troch dňoch sme zistili, že ona skoro nič nevypije aj keď mliečko mám, lebo iba "dudluje" a neťahá poriadne. Ako sa na to prišlo? Našla sa jedna jediná skvelá sestrička Mária Lazebníková, ktorá si dala tú námahu, aby s nami dlhšie posedela a pozrela sa, čo moje dieťa na prsníku vlastne robí. Opakovane ju pomohla priložiť, stimulovala ju k lepšiemu satiu a ukázala mi, ako je v tomto čase najlepšie ju prikladať, aby dokázala bradavku vziať do pusy. Vzala ju prevážiť, či niečo vypila. Pomohla mi viackrát a som jej za to nesmierne vďačná. V tom pekle neochoty bola jediná skutočná pomoc a jediná si získala moju dôveru. Pomohla mi zvládnuť krízu, keď som mala pocit, že sa nedokážem o malú postarať a všetko to potláčané zúfalstvo, ktoré som v sebe dusila, aby som na niekoho nebola nepríjemná a ten sa mi nepomstil, sa pretavilo v pocit straty kontroly a beznádeje. Bola pri mne, počúvala ma, povzbudila. Postrážila mi dcérku na pár hodín v noci, aby som mohla aspoň chvíľu spať a mala mliečko. Vzala si ju na ruky a vypĺňala s ňou papiere. Poskytla matke pomoc a podporu pri dojčení, počúvala ju a povzbudzovala. Vďaka jej ochote a empatii sa matka cítila menej bezmocná a dokázala zvládnuť krízu.
Mamička, vy sa dosť nesnažíte! Nedostatok podpory a obviňovanie. Napriek svetlým výnimkám, skúsenosti matiek často ukazujú nedostatok podpory a tendenciu personálu k obviňovaniu. Keď som primárovi hovorila, aká je Mária Lazebníková výnimočná, zmietol to blahosklonne s tvrdením, že všetky sú výborné. Dodnes ľutujem, že som mu nepovedala, aké výborné sú. Ostatné sestričky mi síce tiež niekoľkokrát pomohli priložiť dcérku na prsník, no po pár sekundách, odchádzali a keď sa dcérka vzápätí pustila, bola som zase tam, kde predtým a nemohla som už ani opäť žiadať pomoc. Zvyčajne sa tvárili, že sa ja málo snažím. Neviem, čo si mysleli, že celé dni robím. Pijem mojito a čítam ženské klebetníky? Napriek tomu, že niektoré sestričky pomohli s dojčením, ich pomoc bola často povrchná a nedostatočná. Matky sa cítili obviňované a nedocenené, akoby sa málo snažili. Takéto správanie personálu prispieva k pocitom bezmocnosti a frustrácie a bráni budovaniu dôvery medzi rodičkami a zdravotníckym personálom.
Popieranie rodičovských práv a mocenská nerovnováha
Matky sa často cítia, akoby dieťa patrilo nemocnici, nie im. Personál si berie deti na vyšetrenia bez vedomia matiek a odmieta im umožniť sprevádzať ich. Kľudne vám ho vezmú bez vášho vedomia na bolestivé vyšetrenie - vaša chyba, že ste boli práve na záchode - pýtať sa vás podľa ich pravidiel nemusia. Keď chcete svoje dieťa doprevádzať, povedia, že nesmiete. Prvý deň po návštevných hodinách som si všimla, že dvere na oddelenie nie sú zamknuté. Akosi som predpokladala opak, čo je vlastne šialené. Opýtala som sa sestričky, či sú dvere vždy otvorené a ona, že áno. Hovorím, takže to môžem kedykoľvek odísť. A ona na to: “Áno, ale bez bábätka!“ Ten víťazoslávny tón sa nedal nečuť. Oni vedia, že majú nad vami moc, respektíve, že si ju umelo vytvárajú a evidentne sa im to páči. Takže som tu rukojemník a keď sa týmto ľuďom nebudem páčiť, môžu mi to tu poriadne osoliť. Netvrdím, že by to niekto urobil, ale celý čas som tam žila s týmto pocitom. Nemáte tam žiadne práva, na vaše potreby sa neprihliada, očakáva sa, že sa prispôsobíte a budete vďačná a ideálne nebudete nič chcieť. Počula som, že sa stalo, že nejaká žena stratila nervy a kričala na personál v nejakej pôrodnici. Dostala sa na psychiatriu a bola separovaná od svojho dieťaťa. Skúmal niekto, či náhodou nemala na taký hnev oprávnený dôvod?! Vaše požiadavky sú vždy neoprávnené a musíte byť vďačná, ak vám niekto blahosklonne pomôže. Tá atmosféra moci a bezmoci, popierania rodičovských práv vytvára strach. Inak schopná, sebavedomá žena, tu nie je schopná sa vymedziť. Neviete s kým hovoríte a aké právomoci ten človek má. Neviete na základe čoho sa prepúšťa domov, neviete, kto o tom rozhoduje. Neviete, koho si nesmiete pohnevať a tak znášate všetko od každého. Matky sa cítia ako rukojemníci a boja sa prejaviť svoje potreby a požiadavky, čo podkopáva ich dôstojnosť a psychickú pohodu.
Strach akokoľvek sa vymedziť
Strach z konfliktu a obavy o starostlivosť o dieťa vedú matky k tomu, že sa boja vymedziť a prejaviť svoje názory. Keď sa moja dcérka mala prvýkrát kúpať, sestrička pripravila vodu a dovolila (!) mi umyť vlastné dieťa. To som mala výnimku, lebo inak sa môžete prvýkrát len pozerať. Ja som cítila, že tá voda je príliš horúca, pálila aj mňa na ruky. Čo to muselo byť pre moje dieťa bolo zjavné. Jačalo. Podotýkam, že doma pri kúpaní už nikdy neplakala. Vedela som, že chyba je v tej vode, no bála som sa na to upozorniť. Čo ak mi potom povie, že si ju nemôžem ja umyť, čo ak sa urazí a nejako sa to vypomstí na mojom dieťati? Nemala som odvahu pokúšať konflikt. Ona predsa kúpe deti každý deň, všetky pri tom jačia, tak, čo ja o tom viem. A tak som obárala svoje trojdňové bábätko. O takom veľkom strachu hovorím… V tomto prípade matka cítila, že voda na kúpanie je príliš horúca, no bála sa na to upozorniť, aby neohrozila vzťah so sestričkou a starostlivosť o dieťa. Takéto situácie podčiarkujú hlbokú nerovnováhu moci a to, ako môže strach ovplyvniť rozhodovanie matky v kritických chvíľach.
Pôrody mimo pôrodníc a kritické situácie
Niekedy sa dramatické okolnosti vyvinú tak rýchlo, že pôrod nestihne prebehnúť v sterilnom nemocničnom prostredí. Ani nie 25 minút po odtečení plodovej vody porodila Jes Hogan na chodbe nemocnice svoje šieste dieťa. Maxwell Hogan z Kansasu svoju mamu teda riadne vytrápil. Už niekoľko dní pred termínom pôrodu mala kontrakcie, ale vôbec neboli pravidelné, ani sa výrazne nestupňovali, len boli podľa nej „nepohodlné“. Ako skúsená matka, ktorá porodila predtým už 5 dievčat, vedela, že ešte to nie je ono. Nadránom 24. júla ju však zobudila jedna obrovská kontrakcia a odtiekla jej plodová voda. Napriek tomu, že manžel Travis ju viezol do pôrodnice raketovou rýchlosťou, len čo prešla cez hlavný vchod, začala rodiť. Cestou stihol ešte zavolať aj vopred dohodnutej fotografke Tammy, aby sa čo najrýchlejšie dostavila do pôrodnice zdokumentovať nádherné okamihy zrodu života. „Viem, že v tom bode som povedala niečo v zmysle: ´Bože, už je tu.´ Potom som si začala vyzliekať nohavice, lebo som cítila, že synova hlava sa tlačí von,“ opisuje dramatické chvíle. Manžel sa v ten deň stal pre ňu hrdinom, lebo okrem toho, že robil všetko pre to, aby boli v pôrodnici čo najskôr, duchaprítomnosť nestratil ani pri pôrode. „Pozrela som na manžela a povedala: ´Travis, chyť ho.´ Bez akéhokoľvek zaváhania to urobil,“ dodáva. Zo začiatku totiž nebol na blízku nikto, kto by im pomohol. Našťastie, videla to fotografka Tammy, ktorá poprosila o pomoc recepčnú. Obaja boli v poriadku.
Prísť na svet tak, že vypadnete na podlahu, nie je bohviečo. V meste Fuzhou na mladú ženu prišli pôrodné bolesti v noci 24. júla. Manžel ju pred treťou hodinou ráno odviezol do pôrodnice. Video zachytáva, ako pomaly kráča po chodbe a jej muž ju podopiera. Zrazu z nej niečo vypadlo. Lepšie povedané nie niečo, ale niekto, pretože to bolo bábätko, ktoré už nevydržalo dlhšie čakať. Ležiac na zemi, bolo ešte stále spojené s matkou pupočnou šnúrou. Pacientku prišli po chvíli ratovať lekári, ktorí, ako na záberoch vidno, sa ale za ňou príliš neponáhľali. Pôrod nie je žiadna sranda, ale keď vám pri ňom nik nepomáha, nik sa o vás nestará, je to na nevydržanie. Niektoré mamičky si počas pôrodu dokonca želali zomrieť, také veľká bolesti mali a nebolo nikoho, kto by im pomohol. Takéto situácie sa dejú tak ako u nás, aj vo svete.
Takmer porodila na WC. „Rodila som v júli a musím povedať, že to bola veľmi negatívna skúsenosť. Na pôrod som bola pripravená, celé tehotenstvo som študovala knihy, vedela som ako bude prebiehať, aj to, čo mám robiť. Napriek tomu to nebolo jednoduché. Prečo? Pretože v tom čase, keď som už prakticky rodila, ma nikto nekontroloval a takmer som svoje dieťatko vytlačila na WC, pretože som si myslela, že potrebujem ísť na veľkú. Bolo to okolo polnoci a bolo mi jasné, že mňa už odložili na druhý deň. Našťastie, keď som s veľkými problémami kvôli silným kontrakciám a krikom otvárala dvere na WC si ma konečne všimla jedna zabudnutá sestrička - päť hodín sa na mňa nikto nepozrel napriek mojim vzdychom, výkrikom a plaču, a pritom už podvečer mi odtiekla plodová voda… Povedala mi, aby som vydržala, že skúsi zavolať lekára, nech ma skontroluje, keď mám také bolesti. Keby jej nebolo, dieťa porodím do záchodovej misy! Bola som otvorená na 9 prstov a porodila som priamo vo vyšetrovni päť minút po prehliadke lekárom,“ opisuje svoju skúsenosť 28-ročná Karin z Bratislavy. Zdá sa, že prítomnosť sestričky alebo pôrodnej asistentky pri pôrode je problémom aj v iných krajinách. Napríklad anglický prieskum ukázal, že jedna zo štyroch čerstvých mamičiek zostala počas pôrodu sama - bez zdravotníckeho a pôrodníckeho personálu. V tomto čase môže vzniknúť nejedna komplikácia, ktorá môže znamenať ako ohrozenie života dieťaťa, tak aj matky. Navyše bolesť je často tak silná, že mamičky ju môžu chcieť utíšiť skutočne nebezpečnými metódami. V pôrodnici, kde som rodila ja si napríklad jedna mamička v noci, keď neprichádzala sestrička búchala veľmi silno hlavu o kov na posteli, iná sa hrýzla doslova do krvi. Skutočne museli takto trpieť?
Na Hlavnej stanici v Bratislave porodila žena priamo na chodbe za pomoci policajtov a záchranárov. V priestoroch Hlavnej železničnej stanice došlo v štvrtok skoro ráno k mimoriadnej udalosti. Policajti železničnej polície tam pomáhali žene, ktorá priamo na mieste porodila dieťa. Krátko pred štvrtou hodinou ráno si hliadka všimla ženu sediacu na zemi, ktorá kričala a bola zjavne v zlom stave. „Policajti k žene pristúpili a nadviazali s ňou komunikáciu,“ priblížila polícia. Zároveň si všimli, že krváca. Situácia sa následne rýchlo vyhrotila. Žena začala rodiť priamo pred hliadkou. Policajti okamžite privolali záchranárov a poskytli jej prvú pomoc. „Až do príchodu záchrannej zdravotnej služby so ženou komunikovali a snažili sa ju udržiavať pri vedomí, rovnako aj jej dieťa,“ uviedli. Po príchode zdravotníkov prevzala ženu aj novorodenca záchranná služba. Oboch následne previezli do jednej z bratislavských nemocníc. Tieto prípady zdôrazňujú nielen zlyhanie systému, ale aj neuveriteľnú silu matiek, ktoré musia čeliť pôrodu v extrémnych podmienkach bez adekvátnej podpory.
Následky nedostatočnej starostlivosti
Bezradné situácie po pôrode nie sú ojedinelé. Podobné skúsenosti majú aj niektoré mamičky po pôrode cisárskym rezom. Na lieky utišujúce bolesť museli čakať až dve hodiny. Nedokázali si nijako pomôcť, ostával im len pocit bezmocnosti a zanedbania. Ďalšie mamičky tvrdia, že počas pobytu v nemocnici mali pocit šikanovania - napríklad v súvislosti s dojčením. Personál ich nútil dojčiť, keď samotné nevládali nič. Žiaľ, skúsenosti mnohých žien robia z udalosti, ktorá mala byť najradostnejšou, udalosť najdesivejšiu.
Prieskum, ktorý realizovala komisia Care Quality ukázal aj veľmi šokujúce príhody rodiacich mamičiek. Niektoré museli rodiť na zemi na chodbe, pretože im pôrodnícky personál povedal, že ešte nerodia alebo, že nie je voľné žiadne lôžko. Takmer jedna z desiatich čerstvých mamičiek potvrdila špinavé toalety v zariadení, kde rodili, 41 percent uviedlo, že im nebola poskytnutá dostatočná pomoc pri dojčení. Najväčší problém však videli v spätnej väzbe s personálom. Nedostatočná komunikácia a ignorancia potrieb matiek vedú k hlbokej nespokojnosti a traumatizácii.
Absencia odborníkov môže mať, ako sme už spomínali, skutočne až fatálne následky. Stalo sa tak napríklad v prípade jednej 24-ročnej mamičky, ktorá zomrela rovnako ako aj jej ešte nenarodené dieťatkom. Personál pôrodnice si totiž nevšimol, že sa u nej vyvinul septický šok. Keď bola v piatom mesiaci, odtiekla jej plodová voda. Ultrazvuk o niekoľko dní neskôr ukázal, že chlapček zomiera. Lekári nešťastnej mamičke vyvolali pôrod a o šesť hodín porodila mŕtve dieťatko. Na druhý deň ju previezli na intenzívku, kde zomrela kvôli mnohopočetnému zlyhaniu orgánov. Ak by sa o ňu personál staral tak, ako mal, mal by si včas všimnúť hrozbu sepsy a možno by sa ešte podarilo zachrániť nielen mamičku, ale aj jej syna. Tieto tragické príbehy sú mementom, ktoré by malo viesť k hlbokým systémovým zmenám a prehodnoteniu prístupu k rodičkám a novorodencom v zdravotníckych zariadeniach.
tags: #sieste #dieta #porodila #na #chodbe