Liturgické slávenie Kristovho narodenia začalo približne v 3. storočí. Táto udalosť, hoci presný dátum narodenia Pána pred dvetisíc rokmi nie je známy, sa stala jedným z najväčších cirkevných sviatkov. Slávnosť Narodenia Pána, známa aj ako Vianoce, je popri Veľkej noci a Turícach najvýznamnejším cirkevným sviatkom, ktorý na celom svete oslavuje vyše 2,2 miliardy kresťanov. Evanjelisti, ktorí opísali život Pána Ježiša a jeho učenie, nám neudávajú presný čas narodenia. Rovnako ani mimobiblické pramene neuvádzajú dátum jeho narodenia.
Historický Kontext Narodenia a Pôvod Dátumu 25. Decembra
Evanjelista Lukáš uvádza, že narodenie sa stalo za vlády Herodesa v Palestíne, Kvirínia v Sýrii a cisára Oktaviána Augusta v Ríme, keď prebiehal súpis obyvateľstva v celej Rímskej ríši. Tento prvý súpis sa konal, keď Sýriu spravoval Kvirínius. Podľa výpočtov mnícha Dionýza zo 6. storočia sa Ježiš narodil v roku 753 od založenia mesta Ríma, ktorý určil za začiatok letopočtu, ktorým sa riadime dodnes. Novšie výskumy však zistili, že tento mních sa o pár rokov pomýlil a Ježiš Kristus sa narodil asi 4 až 7 rokov skôr.
Slávenie 25. decembra ako narodenia Ježiša je doložené po prvý raz z roku 336 v Ríme. Spočiatku narodenie Pána nemalo svoj osobitný sviatok a od polovice 3. storočia sa na Východe pripomínalo spolu s inými „zjaveniami Pána“, pričom sa sviatok slávil 6. januára. Na Západe sa však v polovici 4. storočia začína objavovať osobitná spomienka Božieho narodenia, pričom sa sviatok slávil 25. decembra.
Existuje viacero hypotéz o tom, prečo bol zvolený práve tento dátum. Jednou z nich je symbolický výpočet: Keďže 25. marca sa všeobecne slávil sviatok Zvestovania Pána, keď archanjel Gabriel zvestoval Márii, že bude Kristovou matkou, tak o deväť mesiacov, čo je čas vývinu dieťaťa v tele matky, je symbolický deň narodenia Pána práve 25. december.
Ďalšou hypotézou je dejinno-náboženská súvislosť, ktorá hovorí o christianizácii a novej kresťanskej interpretácii rímskeho sviatku narodenia Slnka, tzv. Natalis Solis invicti - Sviatok zrodenia nepremožiteľného slnka. Kresťania tento pohanský sviatok použili a nanovo ho interpretovali v kresťanskom duchu. Rímski kresťania začali tento štátny sviatok Slnka sláviť ako vlastný sviatok narodenia Krista, ako Slnka spravodlivosti - Sol iustitiae, alebo Krista - Svetla sveta, na základe biblických citátov. Tento dátum bol všeobecne prijatý a veľmi rýchlo sa ujal. Cisár Konštantín v roku 354 po Kristovi vložil slávnosť narodenia Pána do kresťanského kalendára.
Historik William Tighe prezentuje najnovšie názory na pôvod dátumu slávenia Vianoc, pričom tvrdí, že Cirkev si vybrala 25. december preto, lebo starí Židia verili, že izraelskí proroci boli počatí v ten istý deň, v ktorý zomreli. Rímski kresťania za čias Tertuliána vyrátali, že Kristus zomrel 25. marca, čo je podľa neho dôvod, prečo Vianoce pripadli na 25. decembra.
Naozaj sa Ježiš narodil 25. decembra? Pravdivá história Vianoc
Príprava na Sviatok a Liturgické Oslavy
Deň pred Narodením Pána, teda 24. decembra, zachovávame prísny pôst až do večera. Ak tento deň pripadne na sobotu alebo nedeľu, pôst sa presúva na piatok. V tento deň ráno slávime kráľovské hodinky - cárske časy, kde čítame žalmy a čítania zo Starej i Novej zmluvy, ktoré predpovedajú alebo ohlasujú Kristovo narodenie. Poobede sa potom slávi veľká večiereň s liturgiou svätého Bazila Veľkého s ôsmymi starozmluvnými čítaniami, ktoré sa vzťahujú k sviatku Narodenia. Ak predvečer, teda 24. december, pripadne na sobotu alebo nedeľu, usporiadanie bohoslužieb vyzerá trochu inak. Večer potom slávime Veľké povečerie s lítiou, čo je požehnanie chleba, pšenice, vína a oleja. Niekde sa spolu s povečerím slávi hneď aj utiereň. Liturgia sviatku sa slávi 25. decembra.
Od 6. storočia na sviatok Narodenia Pána kňaz celebruje tri sväté omše: polnočnú (utiereň), rannú (pastiersku) a slávnostnú dennú. V Ríme pápež zvykol slúžiť polnočnú v Bazilike Panny Márie Snežnej (Santa Maria Maggiore) pri jasličkách, rannú v gréckom Chráme svätej Anastázie a slávnostnú dennú v Bazilike svätého Petra. Pápež Benedikt XIV. (1740-1758) pripisoval týmto trom svätým omšiam symboliku trojakého zrodenia Ježiša Krista: od večnosti v lone Nebeského Otca, telesne a v čase z Panny Márie v Betleheme a duchovne v našich srdciach.
Gréckokatolíci sa počas sviatku Narodenia Pána (od 25. do 31. decembra) zdravia pozdravom: Christós raždájestja! Odpoveď je: Slavíte jehó! (Slavíte!), čo po slovensky znamená: Kristus sa rodí! Slávte ho!
Miesto Narodenia a Ježišovo Pôvod
Ježiš sa narodil v Betleheme (hebr. Dom chleba), meste asi 8 km južne od Jeruzalema, ktoré je rodiskom kráľa Dávida. Sem prišiel kvôli sčítaniu obyvateľstva Jozef z Nazaretu so svojou snúbenicou Máriou a tu sa, podľa tradície v jaskyni za mestom, narodil Ježiš. V tom istom kraji boli pastieri, ktorí v noci bdeli a strážili svoje stádo. Tu zastal pri nich Pánov anjel a ožiarila ich Pánova sláva. Zmocnil sa ich veľký strach, ale anjel im povedal: „Nebojte sa. Zvestujem vám veľkú radosť, ktorá bude patriť všetkým ľuďom: Dnes sa vám v Dávidovom meste narodil Spasiteľ, Kristus Pán.“ Poponáhľali sa a našli Máriu a Jozefa i dieťa uložené v jasliach.
Ježiš, predpovedaný potomok z rodu Abrahámovho a Dávidovho, v ktorom sa uskutočnia všetky prísľuby dané predkom, ako zdôraznil evanjelista Matúš, je Dieťaťom, ktoré predstavuje starozákonný prorok ako budúceho vladára, obdivuhodného radcu, knieža pokoja bez konca na Dávidovom tróne. Evanjelista Lukáš s pohľadom do budúcnosti zaznamenáva jeho narodenie v chudobe, ale hneď pripomína, že už od počiatku je Pán a „Syn Najvyššieho“.
Mária nosila v lone dieťa počaté bez muža, a dala sa zapísať v Betleheme spolu so starcom Jozefom, lebo pochádzala z Dávidovho rodu. Nadišiel čas pôrodu, a nikde nebolo príbytku, no jaskyňa sa ukázala Kráľovnej ako nádherný palác. Zaujímavým detailom je fakt, že v bohoslužobných textoch sa všade hovorí o jaskyni - Ježiš sa totiž podľa tradície narodil v jaskyni, nie v dome. V tom kraji sú jaskyne, ktoré sa používali ako útulok pre zvieratá.
Ikony Narodenia a ich Symbolika
Na ikonách Narodenia Pána je Kristus, ktorý leží v obdĺžnikovej sťaby truhličke v čiernej jaskyni. Jaskyňa znázorňuje temnotu, v ktorej bol svet, a Kristus prišiel do tejto temnoty ako Slnko spravodlivosti. Jaskyňa je zároveň aj predobrazom hrobu, do ktorého bude Ježiš pochovaný po ukrižovaní. Okrem toho je Kristus uložený akoby v rakvičke a zabalený podobne ako mŕtvola, čo odkazuje na to, že Ježiš prišiel na svet nato, aby sa obetoval za nás na kríži. Jasle pre dobytok nám ukazujú, že Kristus sa ponížil (grécky kenosis, cirkevnoslovansky istoščánije), a to až medzi zvieratá. Človek sa totiž hriechom ponížil na úroveň zvieraťa, preto Kristus sa takto znižuje k nemu - je položený medzi zvieratami. Na mnohých ikonách je Ježišovo poníženie zvýraznené aj tým, že Ježiš je najmenšou postavou na ikone. V cirkevnoslovanských bohoslužobných textoch je pekne zachovaná slovná hra, ktorá používa protiklady termínov Slovo a bezslovesnyj. Bezslovesnyj označuje toho, čo nemá rozum (zvieratá a aj človek v hriechu), ale aj toho, čo nemá slov, nevie hovoriť (teda Ježiš - maličké dieťa). Kristus - Božie Slovo sa stáva bezslovesnyj (dieťa-nemluvňa), aby sa priblížil k nám, ktorí sme sa hriechom stali bezslovesnými.
Bohorodička je často znázornená v polosede alebo sede, čo naznačuje, že rodila bez bolestí, nie je zničená z pôrodu, lebo na tento pôrod sa nevzťahovalo Gn 3, 16: „Veľmi rozmnožím tvoje trápenia a ťarchavosť; v bolesti budeš rodiť deti…“ Podľa jednotnej tradície celého kresťanstva Mária porodila Ježiša bez akýchkoľvek bolestí.
Hore sú znázornení anjeli, niektorí zvestujú pastierom radostnú zvesť a iní sa klaňajú narodenému Božiemu Synovi.
Mudrci-mágovia, označovaní v gréčtine ako magoi (nie králi, to je veľmi neskorá tradícia), boli vzdelanci, astrológovia, astronómovia a prírodovedci. Na ikonách sú často na koňoch a na hlavách majú perzské čapičky. Zlato, kadidlo a myrha, ktoré priniesli, sa vysvetľujú ako kráľovské dary, ale môžu tiež označovať zlato ako dar kráľovi, kadidlo ako dar veľkňazovi (odkazuje na obetu) a myrhu ako prorokovi (pomazanie). Hviezda, ktorá ukazuje zhora na novonarodeného Božieho Syna, má spravidla tri lúče ako symbol presvätej Trojice. V staroveku si mnohí mysleli, že osud každého človeka je určený konšteláciou hviezd, pri ktorej sa narodí. V súvislosti s hviezdou, ktorá poučila mágov o narodení Ježiša Krista a priviedla ich k jaskyni, je zaujímavé poukázať aj na to, že magoi boli hviezdou poučení, že sa majú klaňať Slnku spravodlivosti.
Zaujímavým výjavom na ikone Narodenia je postava Jozefa sediaceho v rohu ikony. Sedí zamyslený a v pochybnostiach so skloneným pohľadom. Jozef je na kresťanskom Východe, či už na ikonách alebo v bohoslužobných textoch, vykreslený ako normálny muž s pochybnosťami. Na niektorých ikonách je Bohorodička otočená k Jozefovi a nie k Ježišovi, čo naznačuje, že Mária je vždy tam, kde sú problémy či pochybnosti vo viere. Pri Jozefovi je postava starca, ktorý sa s ním rozpráva. Podľa niektorých táto postava predstavuje pokušiteľa, avšak väčšina teológov je proti tomuto výkladu. Skôr ide o proroka Izaiáša, ktorý prichádza k Jozefovi, ktorý ešte stále nerozumie tajomstvu Ježišovho vtelenia a narodenia. Izaiáš mu vysvetľuje, že teraz sa naplnilo jeho proroctvo o Panne, ktorá rodí syna Emanuela, čo znamená „S nami Boh“.
V pravom dolnom rohu dve ženy, pôrodné asistentky, kúpu malého Ježiša. Týmto výjavom sa zdôrazňuje, že Ježišovo človečenstvo je skutočné a nie len zdanlivé, ako to tvrdili niektorí bludári. Ježiš vo vtelení prijal ľudskú prirodzenosť v jej celistvosti a úplnosti, preto musel byť okúpaný, tak ako všetky novonarodené deti.
Vianočné Obdobie a Sviatky po Narodení Pána
Slávnosť Narodenia Pána sa slávi s vigíliou a s oktávou. Vianočné obdobie však pokračuje aj po ôsmich dňoch a končí sa nedeľou po Zjavení Pána (do roku 1969 sa končilo 2. februára). Do tohto obdobia zaraďujeme štyri významné sviatky kresťanského kalendára: Sviatok Svätej rodiny, Slávnosť Bohorodičky Panny Márie, slávnosť Zjavenia Pána a sviatok Krstu Pána. Vešperami sviatku Krstu Pána sa vianočné obdobie končí.
Sviatok Svätej rodiny (30. decembra)
Tento sviatok sa od roku 1969 slávi v nedeľu po Narodení Pána. Kult Svätej rodiny (Ježiš, Mária a Jozef) má svoje korene už v stredoveku, ale do kresťanskej verejnosti prenikol až začiatkom 17. storočia. Jedným z jeho horlivých šíriteľov bol svätý František Saleský (1567-1622), ktorý predstavoval tri osoby Svätej rodiny ako zemský obraz nebeskej Najsvätejšej Trojice. K tejto myšlienke pridali ďalší rozmer jezuiti vo Francúzsku, ktorí ju dávali ako vzor kresťanských rodín. Medzi podporovateľov kultu Svätej rodiny patrili aj pápeži Pius IX. (1846-1878) a Lev XIII. (1878-1903), ale až Benedikt XV. v roku 1921 nariadil slávenie tohto sviatku pre celú Cirkev. Pôvodne sa slávil na prvú nedeľu po Zjavení Pána.
Slávnosť Panny Márie Bohorodičky (1. január)
Podľa záznamu v Evanjeliu svätého Lukáša osem dní po narodení „obrezali chlapčeka a dali mu meno Ježiš“ (Lk 2, 21). Túto udalosť si Cirkev pripomínala v dvoch sviatkoch: sviatok Obrezania Pána, ktorý sa už od 6. storočia tradične slávil 1. januára, a sviatok Mena Ježiš, ktorý sa slávil v nedeľu medzi 1. a 6. januárom, alebo 2. januára, keď v tomto rozmedzí nedeľa nebola. Sviatok Mena Ježiš bol veľmi populárny vo františkánskych komunitách už od polovice 14. storočia a jeho horlivým šíriteľom bol svätý Bernardín Siensky (1380-1444). Od 15. storočia sa slávil lokálne vo viacerých diecézach v Belgicku, Nemecku a vo Veľkej Británii. Jeho svätenie s platnosťou pre celú Cirkev zaviedol pápež Inocent XIII. v roku 1721. Ôsmy deň po Vianociach bol až donedávna známy ako sviatok Obrezania Pána. Pôvodne to však bol mariánsky sviatok, ako o tom svedčili vlastné modlitby pri svätej omši a pri liturgii hodín, v ktorých Cirkev vyzdvihovala a odvolávala sa na zásluhy Panny Márie.
Pri reforme cirkevného kalendára v roku 1969 sa tieto dva sviatky nahradili slávnosťou Panny Márie Bohorodičky, ktorou si Cirkev pripomína dôležitú úlohu Márie v ekonómii spásy ako Matky Syna Božieho a jej vyhlásenie za Bohorodičku (Theotokos) na Treťom ekumenickom koncile v Efeze (rok 431). Je oslavou materstva Panny Márie a téma bohoslužby dňa je vyjadrená slovami svätého Pavla „Keď prišla plnosť času, Boh poslal svojho Syna, narodeného zo ženy…“ (Gal 4, 4). Takto sa z tohto sviatku Pána stal sviatok Panny Márie. Bohorodička (gr. Theotokos, lat. Deipara) je titul, ktorým prvotná Cirkev poctila Pannu Máriu na konci 3. storočia. Vyjadruje sa ním skutočnosť, že Mária bola matkou Božieho Syna nielen ako človeka, ale aj ako pravého Boha. V 5. storočí sa v Cirkvi vyskytli pochybnosti o teologickej správnosti tohto titulu. Koncil v Efeze v roku 431 odsúdil tento bludný názor a vyhlásil dogmu, že Panne Márii ako matke Bohočloveka Ježiša Krista názov Bohorodička právom patrí.
Slávnosť Zjavenia Pána - Traja králi (6. januára)
Na Východe už od 3. storočia bol 6. január sviatkom Zjavenia Pána (Epifánia). Cirkev si v ňom pripomínala „tri zázraky“: príchod mudrcov z Východu, Ježišov krst a jeho prvý zázrak v Káne Galilejskej. V 4. storočí sa tento sviatok rozšíril aj na Západe, kde liturgia a čítania kládli dôraz predovšetkým na poklonu mudrcov z Východu. Títo učenci z Perzie boli v apokryfných spisoch a náboženských legendách zobrazovaní ako „traja králi“ s menami Gašpar, Melichar a Baltazár, hoci evanjeliový záznam tohto príbehu (Mt 2, 1-12) o ich počte, kráľovskej hodnosti a menách nič nehovorí. Kult „Troch kráľov“ bol v stredoveku veľmi rozšírený. Ich údajné relikvie sa prechovávali v Miláne, odkiaľ ich cisár Fridrich Barbarossa (1155-1190) odniesol do Kolína nad Rýnom, kde boli uložené v katedrále.
Zjavenie Pána je zjavením Ježiša Krista ako Mesiáša Izraela, Božieho Syna a Spasiteľa sveta. Spolu s Ježišovým krstom v Jordáne a so svadbou v Káne sa slávi poklona Ježišovi zo strany „mudrcov“, ktorí prišli z Východu. V týchto mudrcoch, ktorí sú predstaviteľmi okolitých pohanských náboženstiev, evanjelium vidí prvotiny národov, ktoré prijímajú dobrú zvesť o spáse skrze vtelenie. Ich príchod znamená, že pohania môžu objaviť Ježiša a klaňať sa mu ako Božiemu Synovi a Spasiteľovi sveta, len ak sa obrátia k židom a prijmú od nich mesiášske prisľúbenie, ako sa nachádza v Starom zákone. Zjavenie Pána zvestuje, že všetky národy vstupujú do rodiny patriarchov a nadobúdajú „výsady vyvoleného ľudu“ (KKC 528).
Útek do Egypta a povraždenie neviniatok sú prejavom toho, ako temnoty odporujú svetlu: „Prišiel do svojho vlastného, a vlastní ho neprijali“ (Jn 1, 11). Celý Kristov život bude poznačený prenasledovaním. Jeho návrat z Egypta pripomína exodus a predstavuje Ježiša ako definitívneho osloboditeľa (KKC 530, 574).
Sviatok Krstu Pána (12. januára)
Krst Ježiša v rieke Jordán je medzníkom v jeho pozemskom živote, pretože je začiatkom jeho verejného účinkovania. Zaznamenali ho všetci traja synoptickí evanjelisti (Mt 3, 13-17; Mk 1, 9-11; Lk 3, 21-22) a implicitne sa o ňom zmieňuje i Ján. Pôvodne si ho Cirkev pripomínala (s poklonou troch mudrcov a s prvým Ježišovým zázrakom v Káne) na sviatok Zjavenia Pána (6. januára). Od roku 1969 sa však slávi osobitne, a to v nedeľu po Zjavení Pána. Ak táto nedeľa pripadne na 7. alebo 8. januára, sviatok sa neslávi, z liturgického hľadiska sa dáva prednosť sláveniu II. vianočnej nedele.
Betlehemy a Vianočné Piesne
K dokresleniu vianočnej atmosféry patrí aj stavanie betlehemov s jasličkami, postavami Svätej rodiny, troch mudrcov, pastierov a anjelov. Ide o vyobrazenie scény narodenia Ježiška. Za pôvodcu betlehemskej tradície sa pokladá svätý František z Assisi, ktorý postavil prvý betlehem v Greccio v roku 1223.
Svetoznáma pieseň Tichá noc, svätá noc zaznela po prvý raz v Rakúsku. Na Vianoce roku 1818 ju po prvýkrát zaspievali duchovný Joseph Mohr a učiteľ Franz Xaver Gruber v kostolíku v Oberndorfe. Vtedy táto melódia vyvolala oduševnenie lodníkov na rieke Salzach a ich rodín, dnes sa spieva na celom svete vo viac ako 200 jazykoch. Za túto pieseň vďačíme kňazovi Josephovi Mohrovi, rodákovi zo Salzburgu. Učiteľa Franza Xavera Grubera z Arnsdorfu, ktorý v Oberndorfe zastupoval organistu, požiadal, aby k jeho básni skomponoval vhodnú melódiu s dvomi sólovými hlasmi a, pretože organ mal poruchu, so sprievodom gitary.
Naozaj sa Ježiš narodil 25. decembra? Pravdivá história Vianoc
Teologické Dôsledky Narodenia Pána
Narodenie nášho Pána, Boha a Spasiteľa Ježiša Krista (ľudovo nazývaný Vianoce, cirkevnoslovansky Roždestvo) patrí k najväčším sviatkom cirkevného roku. To vidno už z toho, že cirkev nám ako prípravu na tento sviatok (a sviatok Bohozjavenia) určuje 40-dňový pôst, ktorý sa ľudovo nazýva Filipovka. Jeho ľudový názov vznikol z toho, že sa začína deň po sviatku svätého Filipa.
Obsahom sviatku je oslava toho, že Boh sa stal človekom, aby sa človek stal Bohom. Boh sa stáva človekom, prijíma ľudskú prirodzenosť, aby skrze jeho poníženie, smrť a vzkriesenie človek mohol prijať účasť na Božom živote, teda aby človek mohol byť zbožštený (theosis). Dôležitým aspektom sviatku je zjavenie sa Boha ľuďom. Kristus sa stáva dieťaťom, prichádza na svet v jaskyni, ktorá slúžila ako maštaľ pre dobytok. Stáva sa poníženým a bezbranným, a takým je celý svoj život až po smrť na kríži, ako dieťa, ktoré sa nedokáže brániť a nedokáže ublížiť. „Ľud, čo prebýval v temnotách, uzrie veľké Svetlo.“
Narodenie Vykupiteľa, Mesiáša, znamená spásu pre všetkých ľudí. Po prvom hriechu Adama a Evy bolo ľudstvo odkázané na život bez Boha. No už tam, v raji, Boh prisľúbil, že to nebude trvalý stav, že pošle na svet Vykupiteľa, ktorý znova otvorí brány neba pre ľudí. Počas stáročí ho Židia očakávali. Paradoxne, keď nadišiel čas, nebolo toho, kto by ho prijal do svojho domu.
Stred záujmu nášho slávenia Vianoc je najčastejšie založený na evanjeliových rozprávaniach Matúša a Lukáša. Ale už od najranejších dní Cirkvi veriaci videli v Kristovom narodení semienko celého Kristovho života a smrti. Evanjeliovým posolstvom je to, že keď Svätý, Boží Syn, príde do kontaktu s niečím profánnym, to profánne sa premení. Je posvätené kontaktom so svätým. Keď Božie Slovo vzalo na seba naše človečenstvo, prijalo všetko, čo sme my, s výnimkou hriechu, takže milosťou sa môžeme stať tým, čím je On od prirodzenosti, deťmi Otca. Naša prirodzenosť je premenená v ňom. Je zbožštená.
„A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta“ (Matúš 28, 20). Tieto posledné Kristove slová učeníkom pred svojím nanebovstúpením potvrdzujú jeho trvalú prítomnosť s nami. Jeho fyzická prítomnosť bola časovo obmedzená; jeho duchovná prítomnosť bude trvať tak dlho, pokým bude trvať samotný čas. Stredobodom Kristovej duchovnej prítomnosti je jeho telo, Cirkev. Cirkev je tajomstvom alebo sviatosťou vzkrieseného Krista a, ako všetky sviatosti, zjavuje jeho prítomnosť za závojom. Cirkev je svet, ktorý je premieňaný v Kristovi; zároveň je to Kristus, kto premieňa svet. Veriaci, ktorí žijú životom pokánia a snažia sa svoj život utvárať podľa Kristovho vzoru, sú svetom, ktorý je premieňaný. Veriaci, ktorí slávia Kristovu prítomnosť vo Svätom písme, v krste, Eucharistii a iných tajomstvách - vrátane tajomstva lásky k druhým - sú Kristom, ktorý premieňa svet.
Prítomnosť Krista v Svätom Písme a v Ľuďoch
Kristova prítomnosť vo Svätom písme bola spočiatku prakticky obmedzená na verejné čítanie Svätého písma v bohoslužobnom zhromaždení. Ľudia pozorne počúvali, aby si zapamätali, čo počuli. Len bohatí si mohli dovoliť ručne kopírované Sväté písmo pre svoju osobnú potrebu. A okrem toho sa knihy Svätého písma, najmä evanjeliá, bohato zdobili, nosili v procesii a ponúkali na uctenie, čím sa veriacim pripomínalo, že skutočne je v nich Kristus. Od vynájdenia kníhtlače sa Sväté písmo stalo čoraz dostupnejším.
Čo nám uschopňuje prežívať Kristovu prítomnosť, keď čítame Sväté písmo, alebo keď asistujeme pri liturgii či iných tajomstvách? Svätý Izák Sýrsky ponúka nasledujúcu radu: „Nikdy nepristupuj k slovám tajomstiev, ktoré sú vo Svätom písme, bez modlitby a prosby o Božiu pomoc.“
Ešte skrytejšia pre nás je prítomnosť Krista v druhých ľuďoch. Táto prítomnosť na nás potichu volá, aby sme Ho uznali, ale my sme často príliš hluchí na to, aby sme začuli toto volanie. Niektorí, ako Matka Tereza a jej podobní, toto volanie začuli a stali sa svetlom a soľou z evanjeliových výrokov.
„Už mám pripravený veniec spravodlivosti, ktorý mi v onen deň dá Pán, spravodlivý sudca; a nielen mne, ale aj všetkým, čo milujú jeho príchod“ (2 Tim 4, 8). Svätý Pavol tu vyjadruje svoju nádej v konečnú premenu „všetkých, ktorí si zamilovali jeho príchod“. Podobne ako svätý Pavol aj my očakávame svoju konečnú premenu pri Kristovom návrate. „Pri svojom prvom príchode bol zavinutý do plienok v jasliach. Pri svojom druhom príchode je odetý do svetla ako do rúcha. Pri svojom prvom príchode niesol kríž a pohŕdol jeho hanbou; druhý raz príde v sláve sprevádzaný zástupmi anjelov. Nestačí nám teda, aby sme sa uspokojili s jeho prvým príchodom; musíme s nádejou očakávať jeho druhý príchod.“
„Čo mal teda Boh urobiť? Čo iné mohol urobiť, keď je Bohom, než obnoviť svoj Obraz v človeku, aby sme Ho prostredníctvom neho opäť spoznali? A ako sa to dalo urobiť inak než príchodom samotného Obrazu, nášho Spasiteľa Ježiša Krista? My by sme to nedokázali, pretože sme stvorení len podľa Obrazu; ani anjeli by to nedokázali, pretože oni nie sú Božími obrazmi. … Prirodzene, aj vďaka tomuto zjednoteniu nesmrteľného Božieho Syna s našou ľudskou prirodzenosťou boli všetci ľudia v prísľube vzkriesenia odetí do neporušiteľnosti.“
tags: #skutkovnik #narodenie #pana